Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/90/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215237473
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7215237473.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú V.
X. nar. XX.XX.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice,
Staničné námestie č. 9, Košice na návrh otca P. X. nar. X.X.XXXX bývajúceho v M. - X., G. Y. č. X (adresa
pre doručovanie M. - F. Q., V. č. 9) a za účasti matky M. X. nar. X.X.XXXX bývajúcej v M. - X., G. dvor
č. X zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Bódišom so sídlom Advokátskej kancelárii v Košiciach na
Humenskej č. 18 v konaní o zníženie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice
II z 9.11.2016 č.k. 23P 485/2015-115 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 9.11.2016 č.k. 23P 485/2015-118 zamietol návrh otca na zníženie
výživného, ktorým žiadal, aby súd znížil výživné, ktoré je zaviazaný prispievať na výživu maloletej dcéry
V. z 80 Eur na 30 Eur mesačne od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec dieťaťa, v ktorom poukázal na dôslednosť súdu pri
vykonávaní dokazovania vo vzťahu k nemu, ale na strane matky túto dôslednosť opomenul, inak by

zisťoval skutočnosti z matkinho osobného života a neuspokojil sa iba s jej príjmami a životnými nákladmi,
pričom jeho životné náklady nezohľadnil. Súd zistil, že po skončení služobného pomeru v R. v SR mal
vyplatené odstupné 1.727,88 Eur a v období od 1.5.2015 do 30.4.2017 dostával mesačnú rentu 92,16
Eur,ktorúnemožnopovažovaťzapríjem,pretožerentajeurčenánainýúčel,atonadôchodok. Akbymu
bolposkytnutýudržiavacíprogramvR.SR,tenbyuplynul30.4.2017,čižesvojusituáciusozamestnaním
by riešil aktuálne v tomto čase a navyše sa nemohol odvolať voči personálnemu rozkazu, pretože
personalisti na neho tlačili, aby sa zriekol odvolania, ktoré by znamenalo len zbytočné naťahovanie a

prácu navyše pre nich. S úradom práce spolupracoval, chodil na poradenstvo, nosil doklady o tom, že
si hľadá prácu a išiel na pohovor, kam ho úrad poslal. Sám si hľadal prácu v oblastiach, na ktoré je
kvalifikovaný. Pracuje v spoločnosti P.S.Y., s.r.o., ktorá za neho odvádza zdravotné poistenie. Odmietol
záver súdu, že stratil dobre platenú prácu zo špekulatívnych dôvodov a snaží sa zbaviť zodpovednosti,
pretože je ochotný ísť pracovať na miesto s podobnými platovými podmienkami, aké boli v armáde,
ak mu niekto doporučí, kde sa má o také zamestnanie uchádzať. Nevie si zabezpečiť vlastné bývanie,
pretože hypotéku za dom, v ktorom žije matka s maloletou dcérou, nespláca, lebo nemá z čoho a aj keby

mal, neplatil by za dom, ktorý neužíva. Konštatoval, že je vlastníkom rodinného domu na G. Y. XXX/X a
matka je vedená ako spoluvlastníčka na LV z titulu zápisu do BSM, pričom vlastníctvo k tomuto domu
stále nie je vysporiadané. Vlastníkmi domu na G. dvore X/A sú rodičia matky, teda ide o dva domy, nie o
dve polovice jedného domu. Vo vzťahu k štatistickému údaju o priemernej mzde XXX Eur sa vyjadril, žeak by takúto prácu mal a zapadal by do štatistík, nepodal by na súd návrh ani odvolanie. Snaží sa žiť, nie
však na úkor niekoho iného a zarobiť si toľko, koľko potrebuje, aby neskončil na ulici. Poukázal aj na to,
že matka dieťaťa je zamestnaná a maloletá V., ktorá je žiačkou tretieho ročníka základnej školy, nemá

žiadne mimoriadne záujmy ani zdravotné ťažkosti. Na záver uviedol, že veľmi rád sa bude podieľať na
výdavkoch na výchovu a uspokojovať rastúce nároky maloletej V. a maloletého P., ale obzvlášť u dcéry si
dá pozor na to, aby všetky účty mal odložené z každej aktivity a každého nákupu. Nevie, aké konkrétne
potreby uspokojuje matka z výživného, ktoré posiela k jej rukám, pretože súd nežiadal dokladovanie jej
skutočných nákladov. Je nesprávne konštatovanie súdu, ktorý ho vyzval, aby uviedol svoje výdavky na

seba, na syna a na domácnosť, v ktorej sa zdržiava a nakoľko ich nevedel dokladovať, usúdil, že žiadne
výdavky nemá, čo považuje za úplnú absurdnosť. Pripomenul, že výživné zasiela poštovou poukážkou
na adresu matky, ktorá služba stojí 1,20 Eur, pričom súd nenariadil matke, aby mu oficiálne oznámila
číslo bankového účtu, kde by posielal výživné prostredníctvom prevodu.

3. Matka dieťaťa vo vyjadrení označila odvolanie otca za účelové s tým, že súd prvej inštancie náležite

zistený skutkový stav aj správne právne posúdil. Rovnako aj orgán starostlivosti o deti sa vyjadril, že
nie je v záujme maloletej V., aby došlo k zníženiu výživného. O účelovosti tvrdení otca je možné sa
presvedčiť porovnaním jeho návrhu na zníženie výživného, ako aj z jeho odvolania z 29.12.2016 s
listinnými dôkazmi v spise a taktiež s výpoveďou na pojednávaní 9.11.2016. Uviedla, že otec účelovo
zavádzal súd počas konania na súde prvej inštancie, keď uvádzal, že o povolanie vojaka prišiel z

dôvodov na strane zamestnávateľa, teda U. pretože opak je pravdou, nakoľko otec počas zamestnania
nevyvíjal žiadnu snahu na zvýšenie svojej kvalifikácie za účelom udržania si svojho zamestnania. Počas
svojej účastníckej výpovede na pojednávaní 9.11.2016 zavádzal súd, že pri ukončení povolania vojaka
nemal možnosť sa brániť voči rozkazu jeho zamestnávateľa o ukončení služobného pomeru vojaka,
pretože opak je pravdou, keďže v rozkaze sa uvádza, že má právo na opravný prostriedok (odvolanie),

ktorý však vôbec nevyužil, pričom v odvolaní otec uvádza, že bol donútený podpísať listinu, kde sa
vzdáva svojho práva na odvolanie. Otec počas svojej účastníckej výpovede tvrdil, že nemá žiaden príjem
mimo odmeny za výkon činnosti taxikára v spoločnosti P.S.Y., s.r.o., pričom vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že otec poberal a poberá dávky z U. D. SR, teda úmyselne zamlčal svoje príjmy.
Tvrdenie otca, že vyplácanie renty od U. D. SR nepovažuje za príjem, jasne svedčí o tom, akým

spôsobom sa snaží vyhnúť plateniu výživného na maloletú V.. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a odvolanie otca zamietol.

4. Kolízny opatrovník dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadril.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
rozsahuvyplývajúcomz§65,§66CMPvspojenís§219ods.3CSPbeznariadeniapojednávaniapodľa
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil
ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa
dôsledne vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu
konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné

skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v
priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky okolnosti podstatné pre
rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia
súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie

tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací
súd tiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplnezistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne
nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej

inštancie obsahuje všetky náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka
vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie
nezákonným a nepreskúmateľným.

7. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam otca zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej povinnosti

rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodičov. Ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine, ktorý zaradil
majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a
rozširuje východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov znamená, že princíp potencionality má
prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká,
ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne
možnosť poskytovania primeraného výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou

súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov povinného rodiča, t.j. k jeho
zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť
pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená.
Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o
rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť

na trhu práce vo svojom odbore alebo na pozícii adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je schopný
plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec, alebo v doterajšej miere. Pre určenie výšky vyživovacej
povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa
väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem
majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia vlastných potrieb.

Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s
ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné
skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací súd vychádzajúc zo skutočného stavu zisteného
súdom prvej inštancie a uvedených úvah je toho presvedčenia, že otec dieťaťa vzhľadom na svoj vek (36
rokov), kvalifikáciu (vyučený automechanik a v rámci výkonu profesionálneho vojaka absolvoval rôzne

špecializácie) a doterajšie pracovné skúsenosti bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na
uspokojovanie si vlastných potrieb aspoň v minimálnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo
žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojej maloletej dcére formou výživného, čo je v súlade so
zásadou, že životná úroveň dieťaťa má byť rovnaká, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Každý rodič
má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce

finančné prostriedky na uspokojenie svojich vlastných potrieb, pretože podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine
potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje
v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Odvolací súd poukazuje aj na to, že otec, ktorý nemá
v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže (mohol) sa bez obmedzenia uchádzať o zamestnanie aj
vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Rovnako

poznamenáva,žeanipravidelnéhláseniesanaúradepráceniejemožnépovažovaťzaaktívnehľadanie
zamestnania, pretože rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu, je povinný bez
ohľadu na svoju ekonomickú situáciu a životné náklady poskytnúť svojmu maloletého dieťaťu výživné.
Odvolací súd zdôrazňuje tzv. valorizačnú klauzulu obsiahnutú v § 78 ods. 3 Zákona o rodine, ktorá
ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnil aj zmenu výšky (vývoj) životných

nákladov. Výška životných nákladov je zrejmá napríklad z cien spotrebného koša, z miery inflácie, resp.
iných ekonomických ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna. Z § 78 ods. 3 Zákona o rodine
vyplýva, že vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe mohla odôvodniť
zmenu výšky výživného. Objektívne preukázaný vývoj životných nákladov v spoločnosti od roku 2014
(posledná úprava výživného) do roku 2017 dovoľuje záver, že výživné 80 Eur mesačne pred tromi rokmi

pokrylo aspoň v minimálnej miere potreby maloletej V., kým v súčasnosti toto výživné pokrýva potreby
dieťaťa už len na hranici prežitia. Odvolací súd dodáva, že otec, ktorému bolo vyplatené odchodné
1.727,88 Eur v čase skončenia služobného pomeru v R. SR mal (mohol) odložiť finančné prostriedky za
účelom zabezpečenia rezervy pre plnenie vyživovacej povinnosti voči maloletej dcére, pretože platenie
výživného je prednostnou pohľadávkou, preto ich otec nemal použiť na vyrovnanie svojho dlhu. Odvolací

súd dospel k záveru, že zníženie výživného pre maloletú V. by znamenalo posunúť podiel zodpovednosti
otca za zdravie a život dieťaťa na matku (druhého rodiča), ktorá sa osobne stará o dieťa a dobrovoľne
si plní vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu na hranici svojich možností vzhľadom na jej príjem 461 Eur a
zníženie výživného by nepochybne bolo v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou.Vo vzťahu k odôvodneným potrebám maloletej V. odvolací súd dodáva, že odôvodnené potreby detí
v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ v určitom
konkrétnom prípade nie sú zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej

kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú
nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, teda ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré nie je potrebné
osobitne dokazovať tým, že dokazovať je potrebné len odôvodnené výdavky na výživu dieťaťa, ktoré
vybočujú z rámca potrieb iných detí v tomto veku. Výživné 80 Eur mesačne, ktoré predstavuje výživné
na jeden deň 2,6 Eur, zohľadňuje iba minimálnu časť nevyhnutných potrieb dieťaťa a je nepochybné, že

matka dopĺňa zdroj výživy maloletej na hranicu prospešnú a nevyhnutný pre jej všestranný rozvoj, preto
sú bez právneho významu námietky otca o pomeroch matky dieťaťa. Odvolací súd zdôrazňuje, že otec je
povinný usmerňovať svoje pracovné a životné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu
nebolo ohrozené. Zjednodušene povedané, pokiaľ rodič plánuje zmenu zamestnania, zmenu bydliska
alebo počtu vyživovacích povinností, musí mať na zreteli vždy už existujúce vyživovacie povinnosti tak,
aby ich plnenie žiadnym spôsobom neohrozil. Zníženie výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé

sa živiť, by malo byť výnimočné a založené na výsosne objektívnych dôvodoch, ktoré v prípade otca
dieťaťa preukázané neboli. V kontexte zisteného skutočného stavu považoval odvolací súd ostatné
námietky otca za účelovú obranu v snahe dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a navyše ide
o argumentáciu, ktorá nie je relevantná vo vzťahu k predmetu konania, ktorým je zníženie výživného.
Vzhľadom na to, že otec v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové a relevantné skutočnosti, ktoré

by mali za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie výživného a odvolacie dôvody týkajúce
sa zníženia výživného tvorili jeho obranu už v konaní na súde prvej inštancie, odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného podľa § 387 ods. 1 CSP
ako vecne správny a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, resp. doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia

ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

8. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).