Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 24, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/59/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6313213123
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6313213123.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a
sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému V. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., t. č.
bytom X. XXX/XX, XXX XX Y., v konaní o zaplatenie 685,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu

proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 7C/30/2014 -107, zo dňa 03. 11. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal

zaplatenia sumy 685,26 Eur s príslušenstvom titulom plnenia zo zmluvy uzavretej medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným dňa 17. 02. 2004.

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd poukázal na to, že žalobu zamietol na základe
dôvodne uplatnenej námietky premlčania žalovaným v odpore proti platobnému rozkazu. Aplikujúc
ustanovenia § 100 ods. 2, § 101 a § 111 Občianskeho zákonníka konštatoval, že právny predchodca

žalobcu a žalovaný si dohodli konečnú splatnosť úveru poskytnutého vo výške 15 000,- Sk v pôvodne
platnej mene podľa zmluvy zo dňa 17. 02. 2004 termínom 16. 02. 2005. Žalobca uplatnil nárok na súde
dňa 17. 12. 2013, teda je zrejmé, že svoj nárok uplatnil po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd
žalobu zamietol. Pokiaľ aj žalobca uvádzal, že ide o nárok, ktorý vyplýva z uzavretej zmluvy o úvere a je
ho nutné posudzovať ako úverový vzťah v zmysle Obchodného zákonníka, okresný súd sa s uvedeným
právnym názorom žalobcu nestotožnil a napriek názvu zmluvy ako Zmluvy o kontokorentnom úvere túto

posudzoval podľa obsahu v zmysle Občianskeho zákonníka.

3. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, nakoľko mal za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nepopieral, že
zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 17. 02. 2004 bola uzavretá na dobu určitú, s dohodnutou
konečnou splatnosťou úveru dňa 16. 02. 2005, avšak k ukončeniu zmluvného vzťahu a zároveň
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo v zmysle bodu 7.6 Všeobecných obchodných podmienok
až odstúpením od zmluvy, v dôsledku čoho jeho nárok premlčaný nie je. Navrhol, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie.5. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

6. Okresný súd vydal napadnutý rozsudok dňa 03. 11. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák.

č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,ktorývzmysle§470ods.1stanovuje,žeakniejeustanovené
inak,platítentozákon nakonaniazačatépredodňomnadobudnutiajehoúčinnosti.Podľaprvejvetyods.
2 § 470 CSP platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované (konanie začalo dňom 17. 12. 2013).

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v medziach daných ust. § 379 a §
380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného
súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v

dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie
aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z
hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne
objasnil skutkový ako aj právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobcu
vo vzťahu k žalovanému je premlčaný, teda že žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania, na
ktorú okresný súd prihliadal.

9. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi. Jediným odvolacím dôvodom žalobcu bola skutočnosť, že jeho nárok premlčaný nie je,
na tom skutkovom základe, že k ukončeniu zmluvného vzťahu a zároveň vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti úveru medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným došlo v zmysle bodu 7.6 Všeobecných
obchodných podmienok až odstúpením od zmluvy, teda doručením podania zo dňa 23. 07. 2011
žalovanému.

10. K uvedenej odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

11. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k
uzavretiuZmluvyokontokorentnomúvere,atodňa17.02.2004.Odvolacísúduznáva,ževzáverečných
ustanoveniach tejto zmluvy je dohodnuté, že zmluva sa uzatvára na dobu určitú, a to na dobu jedného
roka odo dňa podpísania zmluvy zmluvnými stranami. Podľa tohto dojednania v čl. III. bod 1 veta druhá,

doba trvania zmluvy sa predlžuje vždy o dobu jedného roka, ak dlžník neoznámi veriteľovi najneskôr
v lehote jedného mesiaca pred uplynutím doby trvania zmluvy (pôvodnej alebo predĺženej), že nemá
záujem o predĺženie doby trvania zmluvy, maximálne však do dosiahnutia 65 roku veku dlžníka. Súčasne
bola v čl. I predmetnej zmluvy dohodnutá medzi účastníkmi zmluvy konečná splatnosť úveru, a to dňom
16. 02. 2005. Žalobca sa v konaní pri uplatňovaní svojho nároku bráni tým, že v zmysle Všeobecných

obchodných podmienok došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu a zároveň vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti až odstúpením od zmluvy, teda doručením podania zo dňa 23. 07. 2011 žalovanému. V
zmysle bodu VII., 6.1 boli v rámci Všeobecných obchodných podmienok bolo dohodnuté, že v prípade,
ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného dojednania zo strany žalovaného,
prípadne dôjde ku skutočnostiam obsiahnutým pod písm. a) až q), potom je právny predchodca žalobcu

ako banka oprávnená: a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky
zo zmluvy o úvere a dlžník je povinný splatiť túto pohľadávku v lehote, ktorú banka určí v oznámení o
mimoriadnej splatnosti; b) vypovedať zmluvu o úvere alebo od nej odstúpiť. Účinnosť výpovede banky
nastáva okamžite bez výpovednej lehoty dňom jej doručenia klientovi. Odstúpením zmluvy o úvere
nezaniká záväzok klienta splatiť pohľadávku banky vrátane jej príslušenstva. Odstúpením od zmluvy o

úvere nezanikajú ani zabezpečovacie zmluvy uzatvorené medzi bankou a klientom, resp. treťou osobou;
c) započítať pohľadávku z úveru banky voči akejkoľvek pohľadávke klienta voči banke; d) zastaviť
poskytnutie alebo čerpanie úveru. Z uvedeného ustanovenia bodu 7.6.1 teda nesporne vyplýva, že v
prípade, ak žalovaný ako dlžník neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, bola banka oprávnenábuď vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru (písm. a/) alebo od zmluvy odstúpiť (písm. b/), teda nemohlo
dôjsť súčasne k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru a k odstúpeniu od zmluvy, ak ide o dva odlišné
právne inštitúty s rôznym obsahom ich významu. Ak v konaní žalobca predložil podanie adresované

právnym predchodcom žalobcu žalovanému zo dňa 23. 07. 2011, ktorého obsahom malo byť odstúpenie
právneho predchodcu žalobcu od zmluvy, ide o jednostranný právny úkon, ktorým realizoval právny
predchodca žalobcu svoje právo domôcť sa v dôsledku naplnenia zákonného alebo zmluvného dôvodu
zrušenia zmluvy. Účinným odstúpením od zmluvy v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, sa
zmluva zrušuje od začiatku (§ 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ak teda žalobca tvrdí, že jeho právny

predchodca od zmluvy v zmysle podania zo dňa 23. 07. 2011 odstúpil, uvedeným dňom by došlo k
zrušeniu zmluvy od začiatku, teda ako by nebola vznikla, v dôsledku čoho nie je možné konštatovať,
že zmluvný vzťah naďalej trval a nároky z neho vyplývajúce by nebolo možné uplatňovať titulom
plnenie zo zmluvy. Predmetná úvaha odvolacieho súdu je však len teoretickou, nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by predmetné odstúpenie od zmluvy právneho predchodcu žalobcu zo dňa 23. 07.
2011 bolo žalovanému riadne doručené, teda dostalo by sa do jeho dispozičnej sféry a bolo by možné

konštatovať, že predmetný jednostranný právny úkon právneho predchodcu žalobcu, a to odstúpenie
od zmluvy sa stalo účinným. Keďže žalobca nepreukázal, že by došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy
zo strany jeho právneho predchodcu, nemožno mať za dôvodné ani tvrdenie žalobcu o tom, že nárok
žalobcu nie je premlčaný. Z obsahu zmluvy totiž nesporne vyplýva uvedenie konečnej splatnosti úveru,
a to dňom 16. 02. 2005, keď ani z obsahu ďalších listinných dôkazov, ktoré boli zo strany žalobcu

predložené nevyplýva, že by dochádzalo k opakovanému predĺženiu predmetnej zmluvy v zmysle čl.
III bod 1. Zmätočne potom vyznieva i listinný dôkaz predložený samotným žalobcom, a to Príloha č.
1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 27. 06. 2013, ak v zmysle tejto prílohy bola na žalobcu
postúpená pohľadávka titulom plnenia zo zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným napriek tomu, že došlo podľa tvrdenia samotného žalobcu k odstúpeniu od zmluvy zo strany

jeho právneho predchodcu, teda k zrušeniu zmluvy. Je preto nelogické, ak právny predchodca žalobcu
a následne aj žalobca sa domáhajú nároku titulom plnenia z predmetnej zmluvy, ak sami tvrdia, že došlo
k jej zrušeniu. Je teda zrejmé, že tvrdenia uvádzané žalobcom v odvolaní sú len účelové bez toho, aby
boli akýmkoľvek spôsobom v konaní preukázané listinnými dôkazmi.

12. Naopak, v zmluve bola dohodnutá konečná splatnosť úveru, ktorá mala nastať dňom 16. 02. 2005 a
žiadnymspôsobomzobsahuspisunevyplýva,žeaždoroku2011dochádzaloopakovanekpredlžovaniu
zmluvy v zmysle čl. III bod 1. Naopak žalovaný v odpore poukázal na to, že žiadny dlh voči právnemu
predchodcovi žalobcu netrvá, potom je možné dospieť k tomu, že ak žalobca uplatnil nárok na súde
až 17. 12. 2013 svoj prípadný nárok uplatnil po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Okresný súd

správne posudzoval námietky premlčania v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, a nie v zmysle
Obchodného zákonníka, a to z nasledovných dôvodov:

13. Nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu na otázku premlčania, ale aj pokiaľ
ide o inštitút odstúpenia od zmluvy, je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie
odobril aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.ÚS/402/2013 - 10 zo dňa 19. 06. 2013, v ktorom
konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver, ako
absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku, nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

14. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne, normatívne
vyriešila doplnením ust. §-u 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu
vyplýva,žeObčianskyzákonníkbudepoužitý,pokiaľideoposudzovanieotázkypremlčania,aleiďalších

úprav, napr. ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku, odstúpenia od zmluvy a pod., aj keby sa na
právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia
bola posunutá až na 01. 04. 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je
iba expressis verbis, vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho
zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo 13/2014, 3MCdo 12/2014, v zmysle ktorých ustanovenie § 52 ods. 2,
veta tretia Občianskeho zákonníka (prednostné použitie Občianskeho zákonníka), nadobudlo účinnosť
01. 05. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia, „to znamená, že
od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom“.15. Na záver odvolací súd dopĺňa, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to

s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,

avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany,
a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených
záujmov.Vovzťahoch,vktorýchvystupujústrany,ktorýchpozíciesúznačnenerovnovážne(napr.vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké
právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov

spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v
nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že
slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane
(dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné

a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je
nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej
úpravy práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi
choval vo všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere
druhéhoúčastníkazmluvnéhovzťahuvpoctivosťjednaniadodávateľaatakémutonepoctivémujednaniu

nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

16. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu pokiaľ súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol,
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdil.

17. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, teda podľa úspechu v konaní, ktorú
skutočnosť odvolací súd konštatuje napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania
odvolaním napadnutý nebol, avšak ide v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý. Okresný súd

teda rozhodol o náhrade trov konania v súlade s platnou právnou úpravou.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru úspechu
vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho

konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli
preukázané,odôvodnené,aktorébypredstavovaliúčelnevynaloženévýdavkyžalovaného(§251CSP),
nevznikli. Na základe uvedeného preto odvolací súd rozhodol, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov
odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

(§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b)
(§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).