Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/678/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113232907
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4113232907.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pajštúnska 5, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Kušnír, advokát a konateľ, proti žalovanému: Y.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomW.č.XXX,zastúpenýJUDr.AdrianouKerestéšovou,advokátkou,Štefániková
trieda č. 30, Nitra, o zaplatenie 2 688,66 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra zo dňa 1. októbra 2015 č.k. 9C/429/2015-69, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zaviazania
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2 688,66 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania z titulu
nesplateného úveru, poskytnutého právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s., na
základe zmluvy o úvere číslo 0233061576.

1.1.Zvykonanéhodokazovaniamalzapreukázanýskutkovýstav,zktoréhovyplýva,žežalovanýuzavrel

s právnym predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou a.s., dňa 07. 10. 2005 zmluvou o splátkovom
úvere č. 0233061576, ktorou poskytol žalovanému spotrebný, bez účelový, úver vo výške 3 319,39
eura (100 000,- Sk) s úrokovou sadzbou 11,10 %, ktorý úver sa zaviazal žalovaný splácať v mesačných
splátkach po 49,79 eura (1500,- Sk), počnúc prvou splátkou od 20. 11. 2005 a konečnou splatnosťou
úveru dňa 20. 03. 2015, s tým, že poplatok za poskytnutie úveru činil 2000,- Sk.

1.2. Pôvodný veriteľ, Slovenská sporiteľňa, a.s., na základe zmluvy o postúpení pohľadávok postúpila

dňa 24. 03. 2011 predmetnú pohľadávku z vyššie uvedenej zmluvy o úvere voči žalovanému, na žalobcu.
Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému doručované právnym predchodcom dňa 12. 04.
2011 na adresu N., B. č. X, ktorú adresu uviedol odporca aj pri uzavretí zmluvy o úvere. V prílohe číslo 1
k zmluve o postúpení pohľadávok je uvedená aj výška poskytnutého úveru 3319,39 eura so splatnosťou
dňa 20.3.2015 s počtom dní omeškania 1190. Dňa 22. 08. 2013 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť
poskytnutého úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 6856,19 eura. Slovenská
sporiteľňa a. s. uviedla, že z jej strany nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti poskytnutého

úveru. Vo výzve k úhrade a oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 20. 04. 2011
žalobca vyzval žalovaného k zaplateniu dlžnej sumy 5 285,56 eura, ktorá mala pozostávať zo základnej
pohľadávky vo výške 4 784,15 eura, z úrokov z omeškania vo výške 319,56 eura, zo zákonných úrokov
vo výške 31,85 eura a z nákladov vo výške 150 eur.1.3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497, Obchodného zákonníka
(zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 39, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods.

1, ods. 2, ods. 3 písm. b/, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 121 ods. 3, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho
zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 1 ods. 1 písm. a/, § 2 písm. a/,
písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 6 zákona číslo 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 2
ods. 1, § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom ku dňu 15. 12. 2011 (ďalej

len „zákon o bankách“).

1.4. Súd prvej inštancie zmluvu uzavretú medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu vyhodnotil
ako neplatný právny úkon, nakoľko právny predchodca žalobcu, Slovenská sporiteľňa, a.s., mala štatút
banky a previedla na žalobcu celú pohľadávku, ktorá vznikla zo zmluvy o úvere predtým, ako sa stala
splatnou. Pôvodný veriteľ bol povinný akceptovať a aplikovať ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách,

ktoré poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu
z bankového úveru a preto predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je
už splatná. Zo strany pôvodného veriteľa nedošlo k zosplatneniu úveru a mimoriadnu splatnosť úveru
vyhlásil až žalobca listom zo dňa 22. 08. 2013. Posledná splátka úveru bola dohodnutá medzi zmluvnými
stranami na deň 20. 03. 2015. Žalobca mal nadobudnúť pohľadávku od pôvodného veriteľa už dňa 24.

03. 2011, teda počas trvania úverového vzťahu s bankou, nakoľko predchodca žalobcu je držiteľom
bankového povolenia, na ktorého sa vzťahuje zákon o bankách, ktorý je lex specialis vo vzťahu k
Občianskemu zákonníku. Pre platné postúpenia pohľadávky zo strany banky, ako postupcu, museli byť
splnené okrem všeobecných podmienok uvedených v ustanovení § 524 Občianskeho zákonníka, aj
podmienky uvedené v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva,

že predmetom postúpenia z banky na nebanku môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako
90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho
klienta na úhradu peňažného záväzku, s tým, že je v omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k
výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd
dospieť k záveru, že banka môže postúpiť úverové vzťahy bežne uzatvárané na akýchkoľvek subjekt,

teda aj na nebanku, čo je v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia
spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal
by sa dlžníkom nebanky. Z vykonaného dokazovanie bolo jednoznačne preukázané, že bankou bola
postúpená celá pohľadávka, ktorá vznikla z úverovej zmluvy. Na základe uvedených skutočností dospel
k záveru, že žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku v uvedenej výške z dôvodu neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok a pre nedodržanie vyššie uvedeného postupu. Žalobca tak nepreukázal
svoju aktívnu legitimáciu v konaní, preto súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku (zákon číslo
99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, účinný do 30. 06. 2016, ďalej len „OSP“) tak, že úspešnému

žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 100%.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalobca, namietajúc nesprávne právne posúdenie
veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v konaní predložil
relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími hárkami,
preukazujúcimi odoslanie týchto písomností, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu legitimáciu žalobcu

na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby
ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade
nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadnej neexistencie.
Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 06. 2003 sp.zn. 4Obo 210/01, uznesenie
Krajského súdu Žilina zo dňa 30. 11. 2015 sp.zn. 8Co/564/2015, Krajského súdu v Nitre zo dňa

27. 06. 2014 sp.zn. 9Co/133/2013, v ktorých sa zhodli na skutočnosti, že relevantným oznámením
postupcudlžníkoviopostúpenípohľadávkyjebezďalšiehozaloženáajaktívnalegitimáciapostupníkana
vymáhanie pohľadávky. Zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s
aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto ustanovenie je systematicky zaradené
do úpravy bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o

podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva,
že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia
pohľadávky. Prípadné porušenie povinnosti vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá
občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému v prvom rade, aleadministratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o
bankách. Poukázal na názor doc. JUDr. K. E., Phd., LL.M, publikovanom v časopise Súkromné právo č.
1/2015, podľa ktorého ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti

postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového
tajomstva. Navrhuje vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky
tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký spolkový súdny dvor, a to, že porušenie bankového
tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe
neplatnosti postúpenia, ale k sankciám predpokladaným zákonom o bankách. Z tohto teda vyplýva, že

doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre
platné postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza zo
dňa 12. 10. 2015 sp.zn 8C/67/2013.
2.1. Ďalej upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že žalovaný v prvom rade ku dňu postúpenia
pohľadávky bol v omeškaní po dobu 1190 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného v prvom rade
so splnením, čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke, presiahol jeden rok. Vzhľadom k

dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaného v prvom
rade trvalo nepochybne viac ako rok, je toho názoru, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade
s týmto ustanovením aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému v prvom rade nezasielal.

2.2. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie , že spôsobilým predmetom postúpenia

pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka, ktorá je splatná. Zo znenia ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá
je už splatná Predmetné ustanovenie je potrebné vykladať tak, že ak je dlžník v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške
peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Ak by predmetné ustanovenie malo na

mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetom
ustanovení výslovne uvedené. Podľa jeho názoru, banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok,
vrátane jeho príslušenstva.

2.3. Zo zmluvy o úvere vzniklo právo právnemu predchodcovi žalobcu pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej

splatnosti úveru, nakoľko žalovaný v prvom rade sa dostal do omeškania. Právny predchodca žalobcu
toto svoje oprávnenie nevyužil, pričom mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca, a to podaním zo dňa
24. 01. 2012. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným
právom veriteľa je podľa § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového
vzťahu. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť

v splátkach. V dôsledku nesplnenia povinnosti dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho
zosplatnenia. Táto skutočnosť však nemá žiadny vplyv na výšku dlhu dlžníka, týka sa výlučne spôsobu
zaplatenia jeho dlhu a závisí výlučne od vôle veriteľa. Preto vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.- 04. 2014 sp.zn. 19C/34/2012, Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 29. 05. 2015 sp.zn. 8Co/163/2015.
2.4. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil ho tak, že vyhovie
návrhu žalobcu, resp. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za
správne, nakoľko súd zistil dostatočne skutkový stav, ktorý aj správne právne posúdil, keď dospel k
právnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to pre absolútnu neplatnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky. Súd prvej inštancie v rozhodnutí vecne argumentoval. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom splnenia zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky

pôvodného veriteľa na žalobcu. Argumentáciu žalobcu považuje za nesprávnu a prekonanú aktuálnou
rozhodovacou praxou súdov. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v obdobnej právnej
veci Krajským súdom v Trnave sp.zn. 23Co/110/2016 zo dňa 16. 05. 2016, ako aj na rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 6Co/46/2016 zo dňa 24. 02. 2016. Dodal, že aj v prípade, ak by bol
žalobca aktívne legitimovaným v tomto konaní, mohol si uplatnil nárok na zaplatenie splátok úveru za

obdobie od 20. 10. 2010 do 20. 03. 2015, nakoľko žalovaný namieta neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti žalobcom, ako neprijateľnej podmienky s poukazom na neskôr účinné ustanovenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a
navrhujeodvolaciemusúdu,potvrdiťnapadnutérozhodnutieapriznaťnáhradutrovodvolaciehokonania.4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015
Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré

mu predchádzalo a odvolania žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a
rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie podľa § 383 CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 219 ods. 3
CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok vo veci

samej, ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol podľa procesných ustanovení zákona číslo 99/1963
Zb., Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30. 06. 2016. Od 01. 07. 2016 nadobudol
účinnosť zákon číslo 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

5.1. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

5.2. V danej veci odvolací súd rozhodoval o odvolaní podanom žalovaným proti rozsudku súdu prvej

inštancie, v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku.

6. Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy
2688,66 eura s úrokom z omeškania z titulu nesplateného úveru, poskytnutého žalovanému právnym
predchodcom žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. na základe zmluvy o poskytnutí úveru, uzavretej dňa

07. 10. 2005. Na základe tejto zmluvy poskytol veriteľ dlžníkovi úver vo výške 3 319,39 eura, ktorý
mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 49,79 eura, konečná splatnosť bola dohodnutá
dňom 20. 03. 2015. Dňa 24. 03. 2011 pôvodný veriteľ uzavrel so žalobcom zmluvu o postúpení
pohľadávky, predmetom ktorej bola aj pohľadávka voči žalovanému. V konaní si uplatňuje žalobca nárok
na zaplatenie splátok splatných od 20. 10. 2010 do 20. 03. 2015 v počte 54 a v sume, ktorá predstavuje

žalovanú sumu. Žalobca dňa 10. 05. 2011 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

6.1. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, vyhodnotiac zmluvu o postúpení pohľadávky
ako absolútne neplatný právny úkon, z ktorého dôvodu žalobca nemá vecnú aktívnu legitimáciu
na uplatnenie daného nároku. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky zdôvodnil nesplnením

podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca sa s názorom súdu prvej
inštancie nestotožnil a rozsudok napadol odvolaním.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne.

8. Odvoalcí súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania, každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, že bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu nie je dôvodný, i keď z iných dôvodov, a to na
základe toho istého právneho posúdenia. Taktiež podľa odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné

aplikovať ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní v danej
veci citované ustanovenie zákona o bankách aplikoval, avšak sa dôsledne nezaoberal jeho znením,
keď bolo jeho povinnosťou najskôr skúmať, či boli splnené podmienky na postúpenie predmetnej
pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému na žalobcu, z pohľadu písomnej výzvy pôvodného
veriteľa žalovanému na zaplatenie dlžnej sumy.

9. Tak, ako súd prvej inštancie správne konštatoval, aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné v
prvom rade si vyriešiť otázku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Na to, aby sa niekto stal účastníkom
konania, nie je potrebné, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania;stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takomprípadesastávažalovaným).Úspešnosťvsporezávisíodtoho,čiježalobcaúčastníkomhmotno-
právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho

z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane
subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem
vecná legitimácia. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je
nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia,
o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca

tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti,
o ktorú v konaní ide (porovnaj rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

9.1. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi
nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok,
nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného

veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému, ako dlžníkovi.

10. Podľa § 92 ods. 8 veta prvá zákona o bankách (v znení účinnom do 31. júla 2014), ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou
(ďalej len postupník), aj bez súhlasu klienta.

10.1. Zákon o bankách upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s

cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje
banku ako právnickú osobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť,
ktorá má bankové povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou).

10.2. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú

bankovým povolením. Keďže cieľom zákona je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového
bankového systému, bolo žiaduce stanoviť pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné
subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k obchádzaniu zákona o bankách (napr. s postúpením
nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom poskytovanie úveru bánk a ich správa je
špecifickou osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou).

10.3.Ustanovenie§92ods.8tohtozákonaobsahujeosobitnúúpravupostúpeniapohľadávky,písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný
záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych
dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná

klientovi. Uvedené predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky.
Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Týmto ustanovením zákonodarca sledoval sprísnenie
postúpenia cesie bankovej pohľadávky zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi,
ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou,
s ktorou dojednal finančnú službu (toto právo banka nemá, ak klient uhradil omeškaný peňažný záväzok

ešte pred postúpením pohľadávky, s výnimkou, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti peňažného záväzku presiahol jeden rok). Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými
sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania,
umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným
cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky

postúpeniapohľadávkyvosvojomsúhrneopodstatňujúzáverozákazepostúpeniabankovejpohľadávky
so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej
pohľadávky v neprospech spotrebiteľa. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k
neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali nesplatený úver na akýkoľvek subjekt, ktorého
činnosť nespadá podľa zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska.

11. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť, okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojenéšpecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto
požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením

pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom
mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom, ako postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom
medzi veriteľom, ako postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že
ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych
vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, dovoľuje banke
postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia
tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávku banky nie je možné postúpiť tretej osobe, pretože tomu bráni už citované
ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitú pohľadávku nie je možné postúpiť (teda

jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej následné postúpenie inému subjektu
je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči
dlžníkovi. Pokiaľ v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii
pohľadávky), sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi

je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v
prípadochuvedenýchv§525Občianskehozákonníka,aniprípadnéoznámeniepostupcuvzmysle§526
Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi
bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

12. Z vyššie uvedených dôvodov potom vyplýva, že na rozpor postúpenia pohľadávky banky voči
spotrebiteľovi,sustanovením§525Občianskehozákonníka,ktorémázanásledokabsolútnuneplatnosť
postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z týchto skutočností vyplýva,
že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky, (uvedené v § 92 ods. 8 zákona
o bankách), bol žalobca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný

dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného
postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak povinný preukázať, že pred
postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku, minimálne 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

13. V zmysle § 120 ods. 1 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie,
účastníci boli povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených
dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

14. V zmysle § 132 OSP, platného a účinného v čase rozhodnutia súdom prvej inštancie, dôkazy hodnotí
súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

15. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť
označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách
konania. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy

o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného
dokazovania. Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho
nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

16. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP (aktuálne § 191 ods. 1 CSP), je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má zhľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní
najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie

je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

17. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená (24. 03. 2011),
boli vyššie uvedené podmienky postúpenia splnené. Možno síce považovať za preukázanú podmienku

90-dňového omeškania, nebolo však preukázané, že by bol žalovaný aj písomne (podľa § 92 ods.
8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Predloženie oznámenia o
postúpení pohľadávky (spolu s podacím hárkom), nie je preukázaním takejto výzvy. Odvolací súd je toho
názoru, že nedoručenie takejto výzvy, je porušením povinnosti v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Žalobca tak nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu,
spôsobilá na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať

za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému
uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že
sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu
na jej uplatňovanie, a preto bol správny postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu
zamietol. Následne boli námietky odvolateľa irelevantné v tom, že medzi právnym predchodcom žalobcu

a žalovanými bolo dohodnuté, že banka je oprávnená pre omeškanie žalovaných s platením splátok
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť a postupca pohľadávky mohol na žalobcu previesť nároky z úverovej
zmluvy.

18. Odvolací súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobkyne v odvolaní, že ustanovenie § 92

ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobkyne ako postupníka
pohľadávky, keďže jeho účelom bola podľa názoru žalobkyne úprava výnimiek z bankového tajomstva.
Nedodržaním zákonných podmienok postúpenia bankovej pohľadávky v spotrebiteľských veciach, sa
takéto postúpenie dostáva do rozporu s dikciou zákona s priamym dopadom na platnosť právneho
úkonu. Akceptujúc odvolaciu argumentáciu žalobkyne, spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s

bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s
požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou
o nekalých obchodných praktikách. Banka nepochybne má právo postúpiť aj pohľadávku z celého
úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je ale nevyhnutné, aby postupovala v súlade so zákonom,
vrátane ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

19Co/177/2014).

19. Súd prvej inštancie sa preto dôvodne zaoberal aplikáciou ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
na daný prípad, keďže spôsobilým predmetom postúpenia môže byť, v prípade bankovej pohľadávky,
iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je splatná, a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy,

napriek ktorej bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené
predpoklady sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013).
Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že nepreukázanie zákonom stanovených predpokladov
cesie bankovej pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, malo za následok nepreukázanie

vecnej aktívnej legitimácie žalobkyne (postupníka).

20. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že žalovaný
bol písomne vyzvaný na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy pred postúpením pohľadávky
(ktorej cieľom je, ako je vyššie uvedené, aby v primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo

vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu). Listinný dôkaz predložený žalobkyňou obsahujúci
oznámenie právnej predchodkyne žalobkyne o postúpení pohľadávky žalobkyni (vyhotovené po uzavretí
zmluvy o postúpení pohľadávky) nepredstavuje jednostranný právny úkon veriteľa adresovaný dlžníkovi,
obsahujúci písomnú výzvu na zaplatenie dlhu pred postúpením a preto nie je spôsobilý nahradiť túto
zákonom stanovenú podmienku. Ďalšie rozhodnutia označené žalobkyňou v odvolaní, v citovaných

častiach, neobsahujú argumentáciu týkajúcu sa výkladu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.
Preto poukaz žalobkyne na oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky bolo bez právneho významu
na splnenie zákonom stanovených predpokladov pre postúpenie bankovej cesie, ktoré mali byť v zmysle
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky.21. Za situácie, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie si nesplnil dôkaznú povinnosť a
nepredložil súdu výzvu pôvodného veriteľa adresovanú žalovanému, z ktorej by vyplývalo, že je v

omeškaní viac ako 90 dní so splátkou úveru a ktorá by obsahovala výzvu na zaplatenie dlžnej
sumy, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že žalobca tým, že nepreukázal
splnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (výzvu na zaplatenie dlžnej sumy), nebolo
možné pohľadávku pôvodného veriteľa postúpiť na žalobcu, z ktorého dôvodu žalobca nie je aktívne
legitimovanou stranou sporu na podanie žaloby.

22. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 262 ods. 1 CSP,
úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho

konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).