Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 23, 2017

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/32/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3613202224
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:3613202224.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Brno, Zábrdovice, Příkop 843/4, Česká republika IČO: 264 29 705, proti žalovanej: X. Y. (pôvodne
N.), bytom G., N. XXXX/XX, v spore o zaplatenie 295,43 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku súdu Partizánske č. k. 5Cb/78/2013-129 zo dňa 28. júla 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým žalobu o zaplatenie zmenkového
úroku vo výške 0,06 % denne zo sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do 09.12.2009, zo sumy 648,37 Eur
od 10.12.2009 do 15.12.2009, zo sumy 548,37 Eur od 16.12.2009 do 04.01.2010, zo sumy 538,37 Eur

od 05.01.2010 do 13.01.2010, zo sumy 484,43 Eur od 14.01.2010 do 09.02.2010, zo sumy 445,43 Eur
od 10.02.2010 do 06.07.2010, zo sumy 295,43 Eur od 07.07.2010 do zaplatenia zamietol a vo výroku
o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v časti o zaplatenie zmenkového úrok vo výške
0,06 % denne zo sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do 09.12.2009, zo sumy 648,37 Eur od 10.12.2009 do
15.12.2009, zo sumy 548,37 Eur od 16.12.2009 do 04.01.2010, zo sumy 538,37 Eur od 05.01.2010 do

13.01.2010, zo sumy 484,43 Eur od 14.01.2010 do 09.02.2010, zo sumy 445,43 Eur od 10.02.2010 do
06.07.2010,zosumy295,43Eurod07.07.2010dozaplateniazamietol, včastiozaplateniezmenkového
úroku vo výške 0,19 % denne zo sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do 09.12.2009, zo sumy 648,37 Eur od
10.12.2009 do 15.12.2009, zo sumy 548,37 Eur od 16.12.2009 do 04.01.2010, zo sumy 538,37 Eur od
05.01.2010 do 13.01.2010, zo sumy 484,43 Eur od 14.01.2010 do 09.02.2010, zo sumy 445,43 Eur od
10.02.2010 do 06.07.2010, zo sumy 295,43 Eur od 07.07.2010 do zaplatenia zastavil a žiadnej zo strán
nepriznal na náhradu trov konania právo. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou

podanou podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu, domáhal proti žalovanej zaplatenia zmenkovej sumy 295,43 Eur,
zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo zmenkových súm za konkrétne obdobia, zákonného 6
% ročného zo zmenkových súm za konkrétne obdobia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3 % zmenkovej
sumy, teda 2,22 Eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že ako indosatár je nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa 07.11.2008 na zmenkovú sumu 665,22 Eur,

pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 19.04.2009. Indosovaná
zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“,
pričom do jej textu bol poňatý záväzok žalovanej zaplatiť na túto zmenku pri predložení na rad
zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu s 0,25 % denným úrokom. Za miesto splatenia bolo určenésídlo prvotného zmenkového veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľka
doposiaľ zaplatila 369,79 Eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou „bez protestu“ indosant
nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci

samej rozsudkom zo dňa 17.06.2014 č. k. 5Cb/78/2013-59, v ktorom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 295,43 Eur, 6 %-ný ročný úrok zo zmenkovej sumy 295,43 Eur od 07.07.2010 do zaplatenia,
zmenkovú odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 2,22 Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej inštancie právoplatnosť dňa 14.08.2014. Vo
zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol. Súd prvej inštancie rozhodoval vo veci opätovne, keď Krajský

súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č. k. 8Cob/544/2014-102 zo dňa 02.09.2015 rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Žalobca
písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.12.2015 vzal návrh na začatie konania
v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne späť. V konaní si naďalej uplatnil len
zmenkový úrok vo výške 0,06 % denne. Súd prvej inštancie vec prejednal v neprítomnosti žalobcu,
jeho právneho zástupcu a žalovanej, ktorí sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne predvolaní.

Žalobca a jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili a nežiadali z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Súd prvej inštancie v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v ich neprítomnosti. Súd
prvej inštancie vec prejednal v takom rozsahu, v akom o nej doposiaľ nebolo právoplatne meritórne
rozhodnuté. Predmetom konania zostalo len zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne zo
sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do zaplatenia a rozhodnutie o trovách konania. Súd prvej inštancie

vykonal dokazovanie oboznámením obsahu spisu, najmä návrhu, zmenky, plnomocenstva, originálu
zmenky, postúpenia veci, námietky voči postúpeniu, uznesenia
KS Trenčín, tlačiva B, doplnenia návrhu, zmluvy o úvere, tlačiva C, rozsudku, odvolania, uznesenia
KS Trenčín a čiastočného späťvzatia návrhu. Z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový
stav. Žalobca je indosatár zmenky vystavenej v Z. dňa 07.11.2008 na zmenkovú sumu 665,22 Eur, v

ktorej sa žalovaná zaviazala zaplatiť pri predložení na rad pôvodného zmenkového veriteľa B. s.r.o.,
so sídlom v Z. sumu 665,22 Eur a zmenkový úrok 0,25% denne od 19.04.2009. Miesto splatnosti
zmenky je v sídle pôvodného zmenkového veriteľa. Na zmenke sú doložky „bez protestu“ a „na platenie
predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Na rube zmenky sa nachádza indosament, ktorým bola
zmenka prevedená pôvodným zmenkovým veriteľom ako indosantom na žalobcu ako indosatára. Zo

zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 07.11.2008 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou vyplýva,
že uzavreli spotrebiteľskú zmluvu o úvere, predmetom ktorej bola okrem iného aj dohoda o vyplnení
zmenky (č.l. 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru), podľa ktorej na zabezpečenie peňažného
záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi
zmenky vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej neboli vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia

zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr
v deň, kedy sa stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce
splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej
splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi,
ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní

za zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh. Súd prvej inštancie poukázal
na to, že z úradnej činnosti mu je známe, že spoločnosť B. s.r.o. ako veriteľ uzatvára veľké množstvo
spotrebiteľských zmlúv
o úvere, ktoré sú zabezpečené blankozmenkami vystavenými spotrebiteľmi na rad veriteľa.
V týchto zmenkách je ustanovený zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (t.j. 91,25 % ročne). Pri

vykonávaní dôkazov vychádzal súd prvej inštancie zo zásady upravenej v § 295 CSP a vykonal aj
iné dôkazy, ako navrhli strany sporu, pretože vykonanie týchto dôkazov považoval za nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. Dokazovanie vykonal súd prvej inštancie na pojednávaní, obe procesné strany
mali možnosť vyjadriť sa k obsahu dôkazných prostriedkov. V časti o zaplatenie zmenkového úroku
vo výške 0,19 % denne zo sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do 09.12.2009, zo sumy 648,37 Eur od

10.12.2009 do 15.12.2009, zo sumy 548,37 Eur od 16.12.2009 do 04.01.2010, zo sumy 538,37 Eur
od 05.01.2010 do 13.01.2010, zo sumy 484,43 Eur od 14.01.2010 do 09.02.2010, zo sumy 445,43 Eur
od 10.02.2010 do 06.07.2010, zo sumy 295,43 Eur od 07.07.2010 do zaplatenia súd konanie zastavil,
pretože v tejto časti vzal žalobca žalobu späť. Uviedol, že prípadný nesúhlas žalovanej so späťvzatím
žaloby by bol právne neúčinný, pretože k späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním vo veci. Na vec

aplikoval súd prvej inštancie ním citované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 191/1950 Zb.
zákona zmenkového a šekového, zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, O.s.p. účinný do 30.06.2016 a čl. 19, čl. 5ods. 1 prvá a druhá veta Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Následne sa súd prvej inštancie
zaoberal vecnými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie o tej časti predmetu konania, ktorá ostala

jeho predmetom po rozhodnutí krajského súdu. Súd prvej inštancie sa najskôr vysporiadal s námietkami
žalobcu, že žalovaná nenamietala kauzálne skutočnosti týkajúce sa vystavenia zmenky (týkajúce sa
dôvodu jej vystavenia). K tomu súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle čl. I § 17 ods. 2 ZZŠ súd musel
skúmať aj vlastný vzťah žalovanej k vystaviteľovi zmenky. Citované zákonné ustanovenie má procesný
charakter (upravuje postup súdu v konaní, v ktorom sa uplatňuje právo na priznanie plnenia zo zmenky).

Zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým bolo toto ustanovenie do ZZŠ s účinnosťou od 23.12.2015 doplnené,
neobsahuje v čl. II prechodné ustanovenia. Preto sa toto nové ustanovenie použije aj na toto konanie. Z
tohto dôvodu súd prvej inštancie vykonal dokazovanie aj oboznámením zmluvy o úvere, plnenie z ktorej
bolo zabezpečené zmenkou. Zo zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že žalobca sa domáha proti
žalovanej práva zo zmenky, ktorá bola vystavená ako zabezpečovací prostriedok úveru poskytnutého
spoločnosťou B. s.r.o. žalovanej ako spotrebiteľovi. Zmenka bola indosovaná spoločnosťou B. s.r.o. na

žalobcu. Zdôraznil, že zmenka je cenným papierom, ktorým sa zmenkový dlžník zaväzuje majiteľovi
zmenky zaplatiť v mieste a v čase uvedenom v zmenke určenú sumu. Dlžník zo zmenky môže podľa
zákona podať námietku proti majiteľovi zmenky, ak však bola zmenka prevedená, môže podať v zásade
námietky týkajúce sa právneho vzťahu s pôvodným majiteľom proti novému majiteľovi len ak ten pri
nadobúdaní zmenky konal v zlej viere alebo sa previnil hrubou nedbanlivosťou. To však neplatí, ak

vznikol záväzok dlžníka v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V takom prípade môže majiteľovi robiť
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch
k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom a súd v konaní musí na také skutočnosti prihliadnuť ex offo,
aj ak by námietky vznesené neboli. V zmenke bol na základe dohody o vyplnení zapísaný zmenkový
úrok 0,25 % denne zo sumy vyplnenej do zmenky, čo súd prvej inštancie považoval za rozporné s

dobrými mravmi a za dojednanie vychádzajúce
z neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Zmenkový úrok vo výške 91,25 % ročne súd
považoval za taký, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Vychádzal pritom z toho, že
z povahy zmenky, ktorá je zmenkou zabezpečovacou, vyplýva, že úrok má mať funkciu sankcie za
omeškanie dlžníka so splácaním dlžnej sumy veriteľovi. Má teda rovnakú funkciu ako zákonný úrok

z omeškania. Zákonný úrok z omeškania v čase začatia úročenia zmenky bol vo výške 9 % ročne.
Dohodnutý zmenkový úrok ho prevyšuje viac ako 10-násobne. Takýto úrok je v hrubom nepomere vo
vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti a je neprimeraným plnením a obchádzaním zákona. Súd
prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že zmenkové právo je založené na formálnosti zmenkových
vzťahov, avšak táto formálnosť nesmie v nijakom prípade spôsobovať bezdôvodnú nerovnováhu v

právach
a povinnostiach zmluvných strán v prospech jednej strany, v tomto prípade majiteľa zmenky, že je
založené na autonómnej vôli subjektov zmenkového práva, avšak aj tu je potrebné dbať na ochranu
práv účastníkov právneho vzťahu vyplývajúcu z iných skutočností (z právnych predpisov na ochranu
spotrebiteľa, z verejného záujmu a pod.). Zmenka môže byť uplatnená medzi subjektmi, ktoré zo svojej

povahy nie sú subjektmi rovnými. Takým prípadom môže byť aj vystavenie zmenky spotrebiteľom
ako zabezpečovacieho prostriedku na zabezpečenie svojho záväzku voči veriteľovi - dodávateľovi.
Je potrebné inak posudzovať zmenkový právny vzťah v prípade, keď sú na oboch jeho stranách
rovnocenné subjekty (napríklad podnikatelia) a keď je na jednej strane subjekt silnejší (veriteľ, majiteľ
zmenky) a na druhej subjekt slabší (dlžník, spotrebiteľ). Výkon práv majiteľa zmenky (hoci v súlade

so zákonom zmenkovým a šekovým) môže neprimerane zasiahnuť do práv zmenkového dlžníka -
spotrebiteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že v posudzovanej veci je nepochybné, že žalovaná uzavrela
zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou B. s.r.o. s tým, že jej záväzok bol zabezpečený
blankozmenkou, ktorá bola neskôr indosovaná na žalobcu. Spoločnosť B. s.r.o. v právnom vzťahu
so žalovanou vystupovala ako podnikateľ, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov. Táto

spoločnosť musela poznať všetky okolnosti uzatváraného právneho vzťahu i zmenkové právo. Z vlastnej
činnosti je súdu známe, že indosácia blankozmeniek vystavených spotrebiteľmi na rad spoločnosti B.
s.r.o. na žalobcu nie je pre pôvodného zmenkového veriteľa výnimočná, z množstva žalobcom podaných
žalôb vyplýva, že ju vykonáva systematicky. Táto skutočnosť vyvoláva pochybnosti o skutočnom účele
indosácie zmenky. Došlo ňou totiž k významnej ujme na právach spotrebiteľa, ktorý nemohol až do

22.12.2015 vznášať kauzálne námietky týkajúce sa pôvodného právneho vzťahu so spoločnosťou B.
s.r.o. voči novému majiteľovi zmenky. Pritom dojednanie zmenkového úroku vo výške takmer 100
% ročne je okolnosťou, ktorú by dlžník - spotrebiteľ mohol voči veriteľovi - dodávateľovi namietať.
Takýmto spôsobom mohol veriteľ v spotrebiteľských právnych vzťahoch obísť zákonné ustanoveniana ochranu spotrebiteľa a fakticky znemožniť spotrebiteľovi brániť sa proti neprijateľným (nekalým)
podmienkam v spotrebiteľských zmluvách, ak si voči spotrebiteľovi vymieni zabezpečenie plnenia zo
zmlúv zmenkou, čo považoval súd prvej inštancie za neprípustné. Výkon takého právneho úkonu, hoci

v súlade s právom, ktorý by bol zároveň (na podklade iného právneho predpisu) úkonom protiprávnym,
nemôže požívať ochranu súdu (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Nie je možné akceptovať výlučne
formalistický výklad práva, ak by sa takým spôsobom odôvodňovala zrejmá nespravodlivosť. Podľa
názorusúdu prvejinštanciejepretopotrebnévzmenkovýchprávnychvzťahoch,vktorýchjezovšetkých
okolností zrejmé, že ich subjektom je na jednej strane subjekt, ktorý bol v pôvodnom (kauzálnom)

právnom vzťahu spotrebiteľ, vykladať zákon takým spôsobom, aby spotrebiteľ nebol ukrátený na svojich
právach, ktoré mu priznáva jednak európska legislatíva (napr. smernica č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách), ale aj vnútroštátne právne predpisy, do ktorých je európske
právo transponované (napr. Občiansky zákonník, zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane
spotrebiteľa a pod.). Len taký výklad zákona totiž bude v súlade s požiadavkou vysokej úrovne ochrany
spotrebiteľa, ktorá je zakotvená okrem iného aj v Zmluve o fungovaní Európskej únie (čl. 169). Zmenkový

úrok vo výške takmer 100 % ročne je podľa názoru súdu prvej inštancie dojednaný neplatne (pre
rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka) a
keďže ide o neplatnosť absolútnu, súd na ňu prihliadol ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé
dojednanie zmenkového úroku, na právny vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné
konvalidovať ju tým, že žalobca si uplatní plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Skutočnosť, že

žalobuvčastiozaplateniezmenkovéhoúroku0,19%dennevzalžalobcaspäť,nekonvalidujeneplatnosť
dojednania zmenkového úroku 0,25 % denne. Toto dojednanie je neplatné v celom rozsahu, preto nie je
možné žalobcovi priznať ani znížený zmenkový úrok 0,06 % denne. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie
žalobu v tejto časti zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa §
255 ods. 2 CSP. Žalobca a žalovaná boli v konaní čiastočne úspešní a čiastočne neúspešní. Preto súd

prvej inštancie rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorou súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie
0,06 % denného zmenkového úroku a čo do nepriznania náhrady trov konania, podal žalobca v
zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, keď súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/
CSP. V odvolaní uviedol, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že vo veci vykonal

dokazovanie okrem iného oboznámením sa so zmluvou o úvere, avšak žalobca a žalovaná dokazovanie
zmluvouoúverečiďalšímilistinnýmidôkazminenavrhli. Spoukazomna§120O.s.p.žalobcauviedol,že
dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednávacou zásadou. Súd vychádza len zo skutočností
tvrdených stranami sporu a vykonáva len tie dôkazy, ktoré strany sporu navrhli. Ustanovenie § 120
ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu vykonať v sporovom konaní aj iné dôkazy ako navrhli strany sporu,

avšak tento postup je možný len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhovaných dôkazov nevyhnutné pre
rozhodnutie veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť.
Potreba vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť len z predloženej zmenky. Súd musí k otázke vykonania iných ako stranami sporu
navrhovaných dôkazov pristupovať vyvážene a svoj postup musí náležite odôvodniť. V danom konaní

súd prvej inštancie svoj postup nezdôvodnil. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje v
listine samo právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi je zmenka jediným legitimizačným
prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla na základe čl. 5 ods. 3 a ods.
6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke, ak tak však neurobila, musia byť akékoľvek iné námietky
odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením. Súd z vlastnej

iniciatívy, bez návrhu žalovanej, a na ťarchu žalobcu, vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo
charakter žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná sa tejto obrany nedomáhala, pohľadávku nerozporovala
a svojím konaním ju fakticky uznala. Súd nevykonal žiadne dokazovanie nad rámec navrhnutých
dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky a neobjektívne podporil v konaní žalovanú. Konanie súdu
prvej inštancie predstavuje výrazný zásah do práva na spravodlivý proces garantované v článku 46 ods.

1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Súd prvej inštancie dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj
nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Žalobca je majiteľom
zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek spotrebiteľského vzťahu, pričomide o zmenku platnú, ktorá je abstraktným samostatným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je
možné ju spájať ani podmieňovať inými okolnosťami než tými, ktoré sú uvedené na zmenke. Súd prvej
inštancie sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec

nezaoberalaignorovalpredmetsporu.Súdpredovšetkýmignoroval§17ZŠZ.Žalovanávovšeobecnosti
nie je oprávnená vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporom konaní nemôže činiť žalovaná, tým menej tak môže
činiť sám súd. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne námietky voči žalobcovi,
avšak námietka musí byť vznesená zo strany žalovanej a predovšetkým žalovaná v tejto situácii nesie

dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba
prevzal súd a suploval aktivitu žalovanej. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter, preto v
záujme zachovania rovnosti strán, súd nie je oprávnený žalovanú na ne ani upozorniť. Súd porušil
poučovaciu povinnosť prekročením § 5 ods. 1 O.s.p., ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov a prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali
byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez návrhu. V odvolaní žalobca poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.10.2008, sp.zn. 5Obo 3/2008, rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 22.08.2002, sp.zn. 25Cdo 1839/2000, uznesenie Krajského
súdu v Prešove zo dňa 05.09.2013, sp.zn. 10C/79/2013 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 21.11.2013, sp.zn. 43CoZm/10/2013. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov odvolacieho

konania, ktoré v odvolaní vyčíslil.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolanie žalobcu nesmeruje proti časti výroku rozsudku súdu prvej

inštancie, v ktorej bolo konanie v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19% denne zo
sumy 665,22 Eur od 19.04.2009 do 09.12.2009, zo sumy 648,37 Eur od 10.12.2009 do 15.12.2009, zo
sumy 548,37 Eur od 16.12.2009 do 04.01.2010, zo sumy 538,37 Eur od 05.01.2010 do 13.01.2010, zo
sumy 484,43 Eur od 14.01.2010 do 09.02.2010, zo sumy 445,43 Eur od 10.02.2010 do 06.07.2010, zo
sumy 295,43 Eur od 07.07.2010 do zaplatenia zastavené. V tejto časti nadobudol rozsudok súdu prvej

inštancie právoplatnosť uplynutím lehoty na podanie odvolania.

5. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana
v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

7. Odvolací súd preskúmal vec v zostávajúcej časti v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej zamietajúcej
časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,06 % denne z jednotlivých súm je potrebné ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

9. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

10. Odvolací súd, postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením§ 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné
podmienky aj podľa právneho stavu existujúceho v čase priebehu konania vo veci samej, ktoré začalo
ešte za účinnosti O.s.p. (účinného do 30.06.2016). Pri vynesení rozhodnutia a posúdení odvolania

podaného už za účinnosti CSP , postupoval už podľa platného a účinného CSP od 01.07.2016.
Odvolací súd tak rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom
chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti
a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

11. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia hmotného práva, žalobu o zaplatenie zmenkového úroku
0,06% denne zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade s požiadavkami § 220
ods. 2 CSP . Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť

jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).

12. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu, a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

13. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

14. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalobcu uvedenými v odvolaní.

15. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal, že súd prvej inštancie vykonal nikým
nenavrhnuté dokazovanie, svojvoľne rozšíril rozsah dokazovania, ale najmä neumožnil stranám sporu
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (koncentračná zásada v zmysle čl. 5 Nariadenia). Poukázal na
to, že súd samotný nie je legitimizovaný vznášať za žalovanú námietky voči zmenke, pretože tým porušil

princíp kontradiktórnosti konania a rovnosti strán sporu ako súčasti práva na spravodlivý proces.

16. Kľúčovými cieľmi európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu stanovenými v článku 1
Nariadenia sú zrýchlenie, zjednodušenie konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných
sporoch v rámci EÚ a zníženie nákladov, čím sa zjednoduší prístup k spravodlivosti. Pri plnení týchto

cieľov majú súdy kľúčovú úlohu iniciovať kontroly a určovať postup, ktorý treba v rámci európskeho
konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu dodržiavať, ako aj primeraným spôsobom uplatňovať
vnútroštátne procesné právo, čo vyplýva z článku 19 Nariadenia. V zmysle bodu 9 preambuly Nariadenia
by mal súd rešpektovať právo na spravodlivý proces a zásadu kontradiktórneho procesu najmä pri
rozhodovaní o potrebe ústneho pojednávania, o dôkazných prostriedkoch a rozsahu, v akom sa

vykonávajú dôkazy.

17. Povinnosť súdu kontrolovať a určovať postup v rámci európskeho konania vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa posilňuje v zmysle článku 12 ods. 2 Nariadenia, ktorým sa súdu
ukladá aj povinnosť podporovať strany sporu, pokiaľ ide o procesnoprávne veci, a to poskytovaním

informácií o procesnoprávnych otázkach, pričom z odôvodnenia čl. 9 vyplýva, že súd musí v záujme
zabezpečenia spravodlivosti konania voči obidvom stranám sporu postupovať rovnakým spôsobom.
Povinnosť informovať strany o procesnoprávnych otázkach si súd môže v závislosti od vnútroštátnych
postupov plniť rôznym spôsobom. Dá sa jej vyhovieť napríklad ústne počas súdneho procesu alebo
prostredníctvom elektronickej komunikácie, ako je elektronická pošta alebo telekonferencia, prípadne

inými spôsobmi, ktoré sú povolené v zmysle vnútroštátneho práva.

18. Jedna zo zásadných odvolacích námietok žalobcu spočívala v tom, že žalovaná sa v konaní
žiadnej obrany nedovolávala, námietky voči zmenke nevzniesla, a preto mal súd prvej inštancievo veci rozhodnúť vyhovujúcim rozhodnutím. Tento názor je však nesprávny. Článok 4 Nariadenia
upravuje zjednodušený, a v zásade písomný spôsob vedenia konania s nízkou hodnotou sporu a
môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícii iné dôkazné prostriedky než v ňom uvedené a nemá v

zásade možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Podľa
názoru odvolacieho súdu nebolo však cieľom Nariadenia obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov
potrebných pre rozhodnutie veci, ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom ( čl. 9 ods. 3
Nariadenia).Zčlánkov8a9Nariadeniajednoznačnevyplýva,žeajvkonaniachsnízkouhodnotousporu

je zachovaná možnosť sudcu vykonať potrebné dokazovanie a napr. aj nariadiť ústne pojednávanie,
ak to považuje za potrebné. Aj napriek zjednodušenej forme tohto druhu konania považoval odvolací
súd postup súdu prvej inštancie za správny, pričom súd prvej inštancie rešpektoval ustálenú judikatúru
Súdneho dvora, v zmysle ktorej je súd povinný ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Aj keď súčasné procesné predpisy vo všeobecnosti prenechávajú do
značnej miery smerovanie konania v dispozícii strany sporu, nemožno pripustiť, aby sa súdy (sudcovia)

dostali do postavenia, aby len automaticky vytvárali exekučné tituly vychádzajúce iba z
formálnych náležitostí podkladov rozhodnutia. Takýto prístup by bol v rozpore so s § 2 ods.
2 zákona č. 385/2000 Z.z., v ktorom je zakotvené právo aj povinnosť sudcov byť pri výkone svojej
funkcie nezávislý, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladať podľa svojho najlepšieho
vedomia a svedomia; rozhodovať nestranne a spravodlivo. Preto v akokoľvek formalizovanom

procesnom postupe musí súd dbať, aby neprestal byť orgánom ochrany práv. Ani náležitý procesný
postup tak nemôže viesť k vydaniu rozhodnutia, ktoré by učinilo vykonateľným nárok založený na takých
excesoch, ako je zjavná absolútna neplatnosť právneho úkonu, zneužitie práva, šikanózny výkon práva
a podobne. To neznamená, že by zodpovednosť za výsledok sporu nemala byť zásadne na strane sporu
a ani to, že by súd mal nahrádzať jeho pasivitu. Je však potrebné vnímať hranicu, po ktorú môže byť

nepriaznivý výsledok sporu odôvodniteľný prístupom účastníka k uplatneniu jeho práv v konaní, ale za
ktorou je súd povinný zamedziť tomu, aby svojou autoritou aproboval nežiaduce použitie práva. Práve
takéto postavenie súdu je nevyhnutným atribútom právneho štátu a spravidla je vyjadrené v procesných
ustanoveniach predpisov, stanovujúcich ich základné princípy, vychádzajúce z hodnotových základov
spoločnosti. V prípade Nariadenia je to jednoduchý odkaz na spravodlivosť ako vodiaci princíp, na ktorý

priamo odkazuje v bode 1 preambuly. Nebolo by možné považovať za spravodlivé také rozhodnutie,
ktoré by súd vydal napriek závažným principiálnym pochybnostiam o dôvodnosti uplatneného nároku
iba preto, že bol dodržaný procesný postup, ktorý sám o sebe dovoľuje uplatnenému nároku vyhovieť.
Vzhľadom na to bol súd prvej inštancie aj v procese podľa Nariadenia oprávnený rozhodnúť inak ako
vyhovením návrhu, (a to aj za situácie, že by žalovaná v žalobnej odpovedi nárok prípadne akceptovala)

a bol oprávnený aj na vykonanie dôkazov, ktoré strany sporu nenavrhli, pretože boli nevyhnutné pre
také rozhodnutie vo veci, ktoré zabránilo aprobovaniu zjavne neprimeraného použitia zmenky.

19. Žalobou v predpísanej podobe (tlačivo A) podanou podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou

hodnotu sporu, sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia zmenkovej sumy, zmenkového
príslušenstva, zmenkovej odmeny a náhrady trov konania. Podľa článku 5 ods. 1 Nariadenia má konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu písomnú formu. Súd nariadi ústne pojednávanie iba vtedy, ak to
považuje za potrebné alebo ak to navrhnú strany sporu, príp. niektorá z nich. V súlade s článkom 19
Nariadenia ak Nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa

riadi slovenským procesným právom. Procesný postup súdu je upravený v článku 5 ods. 2 - 7, článku
6, 7, 8, 9, článku 12 ods. 2 Nariadenia, v ostatnom sa tento postup riadi Civilným sporovým poriadkom.

20. Odvolací súd v konaní nezistil, že pred súdom prvej inštancie došlo k vadám
v postupe súdu podľa čl. 7 ods. 1 Nariadenia pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania.

Podľa čl. 5 ods. 2, 3 Nariadenia vyzval súd žalovanú tlačivom C na odpoveď, ktoré žalovaná prevzala.
Na doručené tlačivo žalovaná reagovala podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.05.2014, v
ktorom žalovanú sumu neuznala. Súd prvej inštancie v rámci úradnej činnosti z exekučného spisu sp.zn.
6Er/427/2010 tohto súdu vyhotovil fotokópiu zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia
úveru a založil do spisu v tomto spore s tým, že následne týmito listinami vykonal dôkaz oboznámením

ich obsahu. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok bez návrhu strán sporu, vykonal súd
prvej inštancie skutkové zistenia, ktoré posúdil ako právne významné pre rozhodnutie o uplatnenom
nároku. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 28.07.2016 v neprítomnosti
strán sporu. Právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie so zachovaním 5-dňovejlehoty na prípravu pojednávania podľa § 178 ods. 2 CSP. Z neúčasti sa ospravedlnil. Odvolací súd
konštatuje, že pre prejednanie veci na pojednávaní dňa 28.07.2016 v neprítomnosti žalobcu, jeho
právneho zástupcu a žalovanej, na ktorom vykonal súd prvej inštancie dokazovanie aj zmluvou o úvere

vrátane jej všeobecných podmienok, boli splnené podmienky podľa § 180 CSP.

21. Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca a žalovaná mali objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom vrátane tých, ktoré súd prvej inštancie pripojil
do spisu bez návrhu strán sporu. Súd prvej inštancie mal možnosť vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré

navrhli strany sporu, za účelom zistenia skutkového stavu, zvlášť za situácie aká v tomto spore nastala.
Išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní. Tento postup je výnimočný, ale je možné
ho využiť vtedy, keď je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej
inštancie mal zo žalobcom predloženej vlastnej zmenky preukázané, že pôvodným majiteľom zmenky
bola spoločnosť B. s.r.o., na rad ktorej vystavila dňa 07.11.2008 žalovaná ako fyzická osoba - občan
zmenku, na líci ktorej sa nachádza číslo zmluvy XXXXXXX. Práve tieto skutočnosti boli podkladom

pre postup súdu prvej inštancie, pretože vznikli pochybnosti, či zmenka vystavená žalovanou má alebo
nemá zabezpečovací charakter, či zabezpečovala alebo nezabezpečovala plnenie zo spotrebiteľskej
zmluvy, prípadne i zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

22. V prospech správnosti takéhoto postupu súdu prvej inštancie svedčí aj to, že bol v súlade so

stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 20.10.2015, podľa ktorého, v prípade, ak
z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či
neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách
možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má uplatnený nárok základ. Ak je vystaviteľom zmenky

spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu úpravu
platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

23. Úlohou súdov členských štátov Európskej únie (ďalej len „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri
vnútroštátnom práve aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch

Európskej únie uplatňovať jednotne. Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci
vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k zákonom.
24. Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Simmeathal
II (29.3.1978, 106/77) pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho

systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru Súdneho dvora by účinnosť komunitárneho práva bola
„oslabená", keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade
s rozhodnutím, či ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať
vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

25. Vnútroštátny súd je pri použití vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne
prijatej za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom
možnom rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto
smernicou a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho

spoločenstva).

26. Predovšetkým platí, že pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu (napr. aj zmluvu
ospotrebiteľskomúvere),nemožno posudzovaťprávaapovinnostiztejtozmluvyoddeleneodpoužitých
zabezpečovacích inštitútov (dohody o zrážkach zo mzdy, zmluvnej pokuty

a vystavenie zmenky). Aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa vo
forme súdnej kontroly, či zmluvné dojednania, vrátane akcesorických, neobsahujú nekalé podmienky
v neprospech spotrebiteľa. V zmysle článku 6 smernice 93/13/EHS súd aj bez návrhu skúma nekalú
povahu podmienky v spotrebiteľskej zmluve, čím sa má zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol
viazaný nekalou podmienkou. Zároveň sa tým sleduje dosiahnutie cieľa v článku 7 uvedenej smernice,

pretože takéto skúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.27. Ak by vnútroštátne právo (prípadne jeho výklad v súdnej praxi) umožňovalo veriteľovi obísť takéto
preskúmanie prostredníctvom zmenky, išlo by o pozbavenie užitočného účinku smernice 93/13/EHS
(effet utilé). Z hľadiska práva Európskej únie platí pre členské štáty povinnosť prijať všetky potrebné

opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou.

28. Ochrana spotrebiteľa ako povinnosť súdu vyplýva nielen z predpisov hmotného práva ale aj z práva
Európskej únie. Ak zmenka vznikla na zabezpečenie splnenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy, ide o
spotrebiteľskú zmenku, v rámci ktorej existujú odlišnosti oproti zmenke z iného právneho vzťahu.

Jednou z odlišnosti spotrebiteľskej zmenky je zohľadnenie kauzy právneho vzťahu, z ktorého zmenka
vznikla. Ďalšou odlišnosťou spotrebiteľskej zmluvy je ex offo súdna kontrola neprijateľnosti podmienok
zmluvy, z ktorej zmenka vznikla a zmluvných podmienok jej vyplnenia. To platí aj v právnych veciach
podľa Nariadenia, v ktorých má žalovaná postavenie spotrebiteľa. Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch,
týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom Európskej únie. Z ustanovenia
§ 17 zákona č. 191/1950 Zb. nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo. Nariadenie

neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo, alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne
vzťahy, na ktorých zabezpečenie bola vystavený zmenka. Čl. 7 ods. 3 Nariadenia stanovuje, že súd v
prípade pasivity žalovanej len „vydá rozsudok“, nestanovuje, že súd žalobe musí vyhovieť. Odvolací
súd je toho názoru, že v danom prípade súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby z úradnej povinnosti
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Pripojením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok súd prvej inštancie neporušil
koncentračnú zásadu a tým, že tieto posúdil ako dôkazy na zistenie skutkového stavu na pojednávaní,
neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho procesu ani rovnosť strán sporu.

29. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora, ktorý vo viacerých rozhodnutiach poukázal na to, že

spotrebiteľ sa či už z dôvodu nevýhodnej vyjednávacej pozície alebo z dôvodu neinformovanosti
dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a túto nerovnováhu môže súd odstrániť ex offo zbavením
účinku nečestných zmluvných podmienok (porov. Océano Gruppo editoriale spojené prípady C-240
až C-244/98). Súdny dvor zároveň judikoval, že existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že
priemerný spotrebiteľ nedokáže poukázať na nekalú povahu zmluvnej podmienky (spojené prípady

C-240 až C-244/98). Vyhodnotenie zmluvnej podmienky ako nečestnej nie je jednoduchá záležitosť.
Smernica indikatívnym spôsobom vypočítava, čo všetko sa má pritom zohľadniť (posúdenie zmyslu
posudzovanej klauzuly, posúdenie ostatných zmluvných podmienok, ich porovnanie s ostatnými
zmluvami, vyhodnotenie všetkých okolnosti prípadu a iných; čl.4 ods.1 smernice). Súdny dvor stanovil
jasnú požiadavku na ochranu pred nečestnými klauzulami pri štandardných produktoch obdobne, ako

vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku, teda vždy za každých okolností (porov. C-76/10
POHOTOVOSŤ/Korčkovská, bod 50,51).

30. Proces podľa Nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov Súdneho dvora
a ex offo súdnej kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zmenka je náročná na formality

a aj v zmenkových právnych sporoch je dôležité zaoberať sa ex offo neprijateľnosťou zmluvných
podmienok zmluvy, ktorú zmenka zabezpečuje. Žalobca, ktorý sa stal majiteľom niekoľko tisíc zmeniek
indosamentom od spoločnosti B. s.r.o., si musel byť vedomý, že v skutočnosti ide o zmenkových dlžníkov
ako spotrebiteľov, na ktorých dopadá osobitná ochrana (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ktorých
postavenie nie je možné nijako zhoršovať oproti postaveniu, ktoré garantuje Občiansky zákonník (§ 54

ods.1). Zmenky indosované na žalobcu majú priamy odkaz na zmluvy o úvere.

31. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s hmotným právom, keď
riešil kauzu zmenky a zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu a zmluvu o spotrebiteľskom
úvere obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky. Rovnako sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu

prvej inštancie o absolútnej neplatnosti dojednania zmenkového úroku vo výške takmer 100 % ročne,
pre rozpor s dobrými mravmi i pre rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka,
na ktorú bol povinný prihliadať ex offo. Absolútna neplatnosť dopadá na celé dojednanie zmenkového
úroku, na právny vzťah účastníkov pôsobí ex tunc (od počiatku) a nie je možné konvalidovať ju tým, žežalobca si uplatní plnenie len časti tohto (neplatného) dojednania. Rovnako sa odvolací súd stotožnil
s jeho záverom, že čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie zmenkového úroku 0,19 % denne,
nekonvaliduje neplatnosť dojednania zmenkového úroku 0,25 % denne, a preto nebolo možné žalobcovi

priznať ani znížený zmenkový úrok 0,06 % denne.

32. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti výroku
o náhrade trov konania, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery
úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovanej. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu

meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu. Súd prvej inštancie pri posudzovaní miery úspechu strán v
spore rozhodol o náhrade trov konania správne podľa § 255 ods. 2 CSP a pokiaľ žiadnemu z účastníkov
nárok na náhradu trov konania nepriznal, postupoval v súlade s citovaným ustanovením procesného
práva platného a účinného od 01.07.2016.

33. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti ako vecne

správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach
vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych
noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP. Keďže úspešnej žalovanej z obsahu spisu trovy odvolacieho konania nevyplývajú,
odvolací súd žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393
ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

(§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2

CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).