Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. júl 2017

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/33/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809203096
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Chmelanová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2017:3809203096.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Ľubicou Chmelanovou v spore žalobcov: 1/ Z. N., rod. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C., C. XXX/XXX, 2/ S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., C. XXX/XXX, oboch
zastúpených JUDr. Romanom Cibulkom, advokátom so sídlom Hlavná 13, Trnava, proti žalovanému:
Nemocnica s poliklinikou Prievidza, so sídlom Nemocničná 2, Bojnice, IČO: 17 335 795, zastúpenému:
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORECKÝ & PARTNERI s.r.o., so sídlom Grösslingova 50, Bratislava,
IČO: 35 967 421, o ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia žalobou podanou dňa 30.03.2009 žiadali zaviazať žalovaného na zaplatenie 27.500,-
eur žalobkyni v 1. rade a 23.500,- eur žalobcovi v 2. rade a nahradiť im trovy konania. V žalobe
uviedli, že žalobkyňa v 1. rade je manželkou žalobcu v 2. rade, že po styku so žalobcom v 2. rade
otehotnela, termín pôrodu mala určený na 14.03.2004. Jej ošetrujúcim lekárom bol gynekológ - pôrodník
I.. N. Y., zamestnanec žalovaného. Počas jej rizikového tehotenstva absolvovala pravidelné prehliadky,
tehotenstvo prebiehalo bez komplikácii. Dňa 22.03.2004 v súvislosti s očakávaným pôrodom bola
u žalovaného hospitalizovaná. Dňa 24.03.2004 jej bol podaný klystír, bola vyšetrená jej ošetrujúcim

lekárom MUDr. Y., vtedajším primárom gynekologicko - pôrodníckeho oddelenia a ďalšími asi šiestimi
lekármi, ktorí vzájomne konzultovali ďalší postup. V dopoludňajších hodinách začala mať pravidelné
kontrakcie. Na otázky žalobcov týkajúce sa možnosti operačného ukončenia pôrodu sekciou reagoval
ošetrujúci lekár MUDr. Y. veľmi podráždene. O 14.50 hod. bola vzatá na sál, pôrod trval až do 15.40
hod., kedy sa narodil syn D., ktorý meralT.cm a vážil XXXX g. Po narodení však tento nejavil známky
života, bol viditeľne sinavý a s opuchom na hlavičke. Nakoľko nedýchal, bolo potrebné ho previezť do
nemocnice v Martine, kde nemali voľné kapacity, nakoniec bol syn prevezený do nemocnice v Trenčíne

a odtiaľ naspäť do Bojníc, kde dňa 21.05.2004 zomrel. Smrť syna D., na narodenie ktorého sa obaja
veľmi tešili, ich hlboko ranila. Žalobkyňa v 1. rade sa z tejto tragickej udalosti dodnes nespamätala a
musí sa v spomienkach vracať na všetko, čo v súvislosti s pôrodom svojho synčeka prežila. Rovnako na
žalobcu v 2. rade smrť synčeka hlboko zapôsobila, šokoval ho prístup pracovníkov žalovaného. Postup
týchto pracovníkov žalovaného, najmä MUDr. N. Y. a S. Y. - Y. považoval za nekvalifikovaný a dospel k
záveru, že títo svojim neodborným postupom zapríčinili smrť ich synčeka. Rozhodol sa podať sťažnosť
Ministerstvu zdravotníctva SR a na príslušnú prokuratúru trestné oznámenie vo veci podozrenia

z trestného činu ublíženia na zdraví. Trenčiansky samosprávny kraj ako zriaďovateľ žalovaného,
ktorému Ministerstvo zdravotníctva SR postúpilo jeho sťažnosť, dospel k záveru, že jeho sťažnosť je
dôvodná. Okresné riaditeľstvo PZ, ÚJKP, odbor všeobecnej kriminality Prievidza po prešetrení trestného
oznámenia po zabezpečení znaleckého posudku Univerzity P. J. Šafárika Košice svojím uznesenímzo dňa 31.10.2008 začal vo veci trestné stíhanie voči zamestnancom žalovaného MUDr. N. Y. a S.
Y. - Y., ktorí boli obvinení z trestného činu ublíženia na zdraví. K obvineniu týchto zamestnancov
žalovaného došlo na základe toho, že vyšetrovateľ dospel na podklade ním zistených skutočností k

odôvodnenému záveru, že uvedení zamestnanci žalovaného počas hospitalizácie žalobkyne v 1. rade
včasne neukončili jej tehotnosť pri príznakoch ťažkej hypoxie plodu (nedostatočné zásobenie plodu
kyslíkom) a včasne nevykonali cisársky rez, pričom v dôsledku tohto jej konania došlo k ťažkému
poškodeniu centrálnej nervovej sústavy plodu a následnému multiorgánovému zlyhávaniu, ktoré potom
viedlo k smrti novorodenca. Trestné konania k podaniu žaloby nebolo ukončené a je v štádiu prípravného

konania. Žalobcovia sú presvedčení, že postup zamestnancov žalovaného v súvislosti s pôrodom
žalobkyne v 1. rade boli v rozpore s ustanoveniami § 11, § 4 Zákona č. 277/1994 Zb. z. o zdravotnej
starostlivosti, § 54 ods. 1, § 55 tohto zákona, ďalej podľa Zákona č. 219/2002 Zb. z. o povolaní
lekára (jeho prílohou je etický kódex lekára) a podľa § 11 ods. 2 tohto zákona a boli teda protiprávne.
Takýto protiprávny postup mal za následok, že ním došlo k neoprávneným zásahom do osobnostných
práv už zomrelého synčeka, ale i do osobnostných práv žalobcov, jeho rodičov. Nekvalifikovaným

postupom zamestnancov žalovaného došlo k porušeniu najvýznamnejšej zložky osobnostného práva
ich syna, a to práva na ochranu života. Narodením nadobudol ich syn spôsobilosť na práva, a teda
mu prináležalo i právo na ochranu jeho osobnosti, najmä života a zdravia. V dôsledku neodborného
postupu už spomínaných zamestnancov žalovaného, ktorí včas neukončili tehotnosť žalobkyne v 1.
rade a včasne nevykonali cisársky rez, sa ich syn narodil s vážnymi zdravotnými poruchami, ako bola

ťažká asfyxia a poškodenie centrálneho nervového systému, ktoré nakoniec viedli k jeho smrti. Keďže
ich syn v dôsledku neoprávneného zásahu do svojej osobnosti neprežil, nemôže sa domáhať práva
na ochranu svojej osobnosti. Žalobcovia si teda uplatnili nárok podľa § 15 Občianskeho zákonníka,
keď po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti manželovi a deťom a ak
ich niet, jeho rodičom. Nárok si tiež uplatnili podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka s poukazom

na to, že s ohľadom na následok, ktorý bol zásahom do práva na ochranu života ich syna spôsobený
(teda na jeho smrť), nemožno sa podľa § 13 ods. 1 domáhať upustenia od zásahov do jeho práv na
ochranu osobnosti, ani sa nemožno domáhať odstránenia následkov týchto zásahov. Je tiež zrejmé,
že prípadné ospravedlnenie sa žalovaného za zásahy jeho zamestnancov do osobnostných práv ich
zomrelého syna a ich ako rodičov, nemožno považovať za postačujúce, a preto podľa nich prichádza do

úvahy priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Titulom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv ich nebohého syna
žalobcovia žiadajú priznať sumu 15.000,- eur, pre každého z nich po 7.500,- eur. Žalobcovia sú toho
názoru, že následky nekvalifikovaného konania zamestnancov žalovaného znamenali závažný zásah
aj do ich osobnostných práv, a to konkrétne do práva na ochranu rodinného a súkromného života. Na

svoje prvé dieťa sa totiž veľmi tešili, jeho narodenie 9 mesiacov túžobne očakávali. V prípade žalobkyne
v 1. rade išlo už o druhé tehotenstvo, pretože jej prvé tehotenstvo sa skončilo potratom a v zmysle
odporúčaní MUDr. B.museli s ďalším otehotnením čakať niekoľko mesiacov. Osobitne ťažko pociťovali
skutočnosť, že celé tehotenstvo prebiehalo bez komplikácií, dieťa ukážkovo rástlo a až do hospitalizácie
u žalovaného nebol žiaden dôvod na obavy ohľadom jeho zdravotného stavu. Na narodenie synčeka boli

duševne i materiálne pripravení, kúpili si potrebnú výbavičku, boli plní očakávania, že budú tvoriť úplnú
rodinu. Tieto očakávania boli smrťou ich synčeka zmarené. Jeho smrť teda znamenala výrazný zásah
do ich súkromia a rodinného života, keď stratili člena rodiny, na ktorého sa dlho tešili a ktorý žil iba takú
krátku dobu. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy, teda zásahu práv na ochranu osobnosti, žalobkyňa 1
žiadala priznať sumu 20.000,- eur a žalobca v 2. rade sumu 15.000,- eur s odôvodnením, že u oboch

žalobcov došlo k podstatnému zásahu do rodinného a súkromného života, pričom miera tohto zásahu
bola u žalobkyni v 1. rade o niečo väčšia, keď totiž 9 mesiacov nosila ich dieťa, absolvovala všetky
lekárske prehliadky a pretrpela mimoriadne náročný, bolestivý a psychicky vyčerpávajúci pôrod, preto
stratu dieťaťa vnímala ešte intenzívnejšie ako žalobca v 2. rade. Podľa žalobcov s poukazom na § 420
ods. 2 Občianskeho zákonníka je zodpovedným subjektom za neoprávnený zásah do práva na ochranu

osobnostižalovaný,ktorýlekárovvčase,keďdošlokichprotiprávnemukonaniu,zamestnával.Napokus
žalobcov o mimosúdne vybavenie veci žalovaný reagoval tak, že trestné stíhanie jeho zamestnancov
nie je ukončené. Žalobcovia po oboznámení s obsahom znaleckého posudku podaného Univerzitou
P. J. Šafárika, Košice, ktorý bol podkladom pre začatie trestného stíhania zamestnancov žalovaného,
dospeli k záveru, že v dôsledku nekvalifikovaného postupu zamestnancov žalovaného došlo k smrti

ich synčeka.

2. Žalobcovia v žalobe označili a so žalobou predložili tieto dôkazy: oznámenie TSK zo dňa 26.7.2004,
list zo dňa 5.2.2009, odpoveď žalovaného zo dňa 20.2.2009, uznesenie OR PZ ÚJaKP Prievidza č.ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004,rodnýlistaúmrtnýlistD.N.,akodôkazoznačilitiežobsahvyšetrovacieho
spisu OR PZ Prievidza č. ČVS:ORP-973/OVK.

3. Žalovaný sa k žalobe najskôr vyjadril tak, že žiada prerušiť toto konanie do právoplatného ukončenia
trestného konania, v súčasnosti v štádiu prípravného konania pred OR PZ v Prievidzi.

4. Uznesením č.k. 8C/33/2009-24 zo dňa 22.06.2009 bolo konanie v tejto veci prerušené do
právoplatného skončenia trestného konania voči zamestnancom žalovaného, t.j. obvinenému MUDr. N.

Y. - lekárovi a O. Y. - Y. - pôrodnej asistentke z trestného činu ublíženia na zdraví. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 15.07.2009.

5. Dňa 30.05.2011 žalobcovia rozšírili žalobu (zmenili ju) tak, že žalobkyňa v 1. rade sa domáha v tejto
veci zaplatenia sumy 110.000,- eur a žalobca v 2. rade sumy 90.000,- eur s tým, že v týchto sumách
je zahrnutý nárok z titulu neoprávneného zásahu do života zomrelého dieťaťa žalobcov a jednak nárok

z titulu neoprávneného zásahu do života žalobcov. Rozšírenie žaloby zdôvodnili rovnako ako žalobu
podanúdňa30.03.2009.Rozšíreniežaloby,zvýšenieuplatnenéhonárokužalobcoviazdôvodnilivývojom
súdnej judikatúry v obdobných prípadoch.

6. Uznesením č.k. 8C/33/2009-49 zo dňa 31.08.2016 súd rozhodol o pokračovaní v konaní.

7. Uznesením č.k. 8C/33/2009-70 zo dňa 15.05.2017 súd pripustil zmenu žaloby, jej rozšírenie o
zaplatenie 82.500,- eur žalobkyni v 1. rade a o zaplatenie sumy 66.500,- eur žalobcovi v 2. rade.

8. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomne podaním zo dňa 19.10.2016 tak, že žalobu považuje za

nedôvodnú a miestami zmätočnú. Pre vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú
neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby (žalobcov) podľa § 13 Občianskeho zákonníka
musia byť splnené tieto predpoklady: a) existencia zásahu, ktorý vyvolal, alebo bol spôsobilý vyvolať
ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených § 11 OZ, b) neoprávnený
(protiprávny) charakter tohto zásahu, c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou

ujmou. Podľa názoru žalovaného dôsledky smrti dieťaťa žalobcov nemožno z právneho hľadiska
považovať za zásah v takom zmysle slova, ako vníma OZ pre účely uplatnenia si náhrady v peniazoch
za spôsobenie nemajetkovej ujmy. Absentuje tu prvok protiprávnosti a žalobcovia nepoukázali na žiadne
relevantné dôkazy, ktoré by naznačovali protiprávnosť konania zo strany žalovaného. Žalobcovia v
žalobe označili ako dôkaz oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti, ale Okresný súd Prievidza

rozsudkom zo dňa 19.01.2015 vo veci sp. zn. 3T/29/2011 MUDr. Y. spod obžaloby oslobodil, nakoľko
nepovažoval jeho pochybenie za preukázané. V žiadnom dokumente, na ktorý žalobcovia v žalobe
poukázali (vrátane znaleckého posudku Univerzity P. J. Šafárika, Košice), protiprávnosť konania
žalovaného buď nebola konštatovaná vôbec, alebo vzhľadom na výsledok trestného konania neobstála.
Podľa žalovaného tiež absentuje aj príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do osobnosti

fyzickej osoby a vznikom nemajetkovej ujmy. K výške nároku sa vyjadril tak, že v prípade eventuality, že
by bol nárok žalobcov čo do svojho základu dôvodný, čo žalovaný kategoricky odmieta, nestotožňuje
sa s jeho výškou. Výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcovia navrhujú priznať, je nepomerne
vyššia, ako náhrada, ktorú žalobcovia v texte žaloby označujú ako primeranú. V konečnom dôsledku
navrhol žalobu zamietnuť.

9. Na vyjadrenie žalovaného reagovali žalobcovia písomným podaním zo dňa 30.11.2016 tak, že v čase
spisovania žaloby mali k dispozícii iba oznámenie o výsledku šetrenia ich sťažnosti zo strany TSK,
ktorý považoval ich sťažnosť na postup žalovaného v súvislosti s pôrodom žalobkyne v 1. rade za
opodstatnenú a tiež uznesenie vyšetrovateľa OR PZ, ÚJKP Prievidza, ktorým bolo vznesené obvinenie

voči zamestnancom žalovaného. Samotná skutočnosť, že MUDr. Y. bol v trestnej veci sp. zn. 3T/29/2011
oslobodený spod obžaloby pre nedostatok dôkazov, ešte neznamená, že zo strany žalovaného nedošlo
pri prevádzaní uvedeného zákroku k zanedbaniu takých povinností, ktoré v konečnom dôsledku
viedli ku smrti ich syna. Treba rozlišovať medzi zodpovednosťou trestnoprávnou a zodpovednosťou
občianskoprávnou. Trestné konanie je ovládané zásadou „in dubio pro reo“, ktorej dôsledok je ten,

že pokiaľ nie je obžalovanému v trestnom konaní nepochybne preukázaná vina, musí ho súd spod
obžaloby oslobodiť. V prípade MUDr. N. Y. došlo k jeho oslobodeniu spod obžaloby preto, že sa u
žalovaného stratili originály CTG záznamov, v dôsledku čoho potom podľa znalca nebolo možné určiť,
kedy obžalovaný hypoxiu plodu zistil. I podľa názoru trestného súdu zodpovedajú za smrť syna žalobcovpracovníci NsP v Bojniciach, pretože títo zanedbali starostlivosť o prvorodičku, ktorá bola naviac vedená
na rizikovom oddelení a u žalovaného, pričom nebola vedená ani riadna zdravotná dokumentácia
poškodenej. Podľa názoru žalobcov i napriek oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Prievidza

sp. zn. 3T/29/2011 je preukázaná zodpovednosť žalovaného za zásah do ich osobnostných práv. K
výške uplatneného nároku dodal, že je vecou úvahy súdu, aby rozhodol o výške žalobcami požadovanej
náhrady.

10. Žalovaný na vyjadrenie žalobcov reagoval písomne podaním zo dňa 22.12.2016 tak, že v zmysle

rozsudku vo veci sp. zn. 3T/29/2011 Okresného súdu Prievidza nešlo o jediný dôvod, prečo bol MUDr.
Y. spod obžaloby oslobodený.

11. K zmene žaloby sa žalovaný vyjadril písomným podaním zo dňa 27.6.2017 tak, že vznáša
námietku premlčania žalovaného nároku. Podľa žalovaného v zmysle žaloby malo k následku tvrdeného
pochybenia zamestnancov žalovaného dôjsť dňa 21.05.2004 a žaloba bola podaná až dňa 30.03.2009,

teda po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty. Podľa žalovaného nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch je majetkovým právom podliehajúcim premlčaniu. Tento názor je v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou súdov SR. Žalovaný tak na základe vznesenej námietky premlčania navrhol
žalobu žalobcov zamietnuť.

12. K vznesenej námietke premlčania žalobcovia reagovali písomným podaním zo dňa 29.06.2017 takto:
nie je sporné, že k zásahu do osobnostných práv žalobcov zo strany zamestnancov žalovaného došlo
ešte v roku 2004. Rovnako nie je sporné, že žalobu v predmetnej veci podali dňa 30.03.2009, t.j. takmer
5 rokov po spomínanej tragickej udalosti. Faktom je i to, že v zmysle súčasnej judikatúry uvedenej
žalovaným, sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčuje vo všeobecnej trojročnej

premlčacej lehote, ktorej začiatok je viazaný na okamih, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby a premlčacia doba teda
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv. Faktom je i to, že v čase, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv
(marec - máj 2004), zastávala ešte judikatúra najvyšších súdov názor, v zmysle ktorého právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je nepremlčateľným právom (viď napr.
rozsudok NS ČR z 28.06.2007 sp. zn. 30Cdo/792/2007). Z obsahu príloh priložených k žalobe tiež
vyplýva, že žalobcovia museli dlhú dobu čakať na prešetrenie postupu zamestnancov žalovaného v
súvislosti s realizáciou pôrodu (prešetrovanie sťažnosti adresovanej zriaďovateľovi žalovaného, podanie
trestného oznámenia) a je tiež zrejmé, že po smrti ich dieťaťa sa dlhú dobu psychicky spamätávali,

pričom žalobkyňa v 1. rade i dnes, viac ako 13 rokov po tragickej udalosti, stále ťažko znáša akúkoľvek
pripomienku na túto udalosť. Preto súd pri rozhodovaní o žalovaným vznesenej námietke premlčania
by mal starostlivo zvážiť, či jej vznesenie zo strany žalovaného neodporuje dobrým mravom. Poukázal
pritom na Nález ÚS ČR z 05.08.2010 sp. zn. II.ÚS/3168/2009, ďalej na rozhodnutia NS ČR sp. zn.
30Cdo/792/2007, 30Cdo/154/2007 a 30Cdo/1522/2007. K zmene judikatúry a k ustáleniu právneho

názoru v súvislosti s problematikou premlčateľnosti predmetného práva došlo tak až podstatne neskôr.
Teda žalobcovia po smrti synčeka vychádzali zo spomínanej judikatúry a právnej teórie, v zmysle ktorej
saichnárokynanáhradunemajetkovejujmy,kuktorejdošlozásahomdoichosobnostnýchpráv,nemôžu
premlčať, keďže sú ich súčasťou. Za spomínanej situácie, ako aj s poukazom na šetrenie ich sťažnosti
na zamestnancov žalovaného, trestné oznámenie a čakanie na spôsob jeho vybavenia treba považovať

vznesenie námietky premlčania zo strany žalovaného za také, ktoré sa prieči dobrým mravom, a teda
súd by preto nemal na žalovaným vznesenú námietku prihliadnuť.

13. Zástupca žalobcov ďalej doplnil, že ak sa súd stotožní s námietkou premlčania, mal by posúdiť,
či vznesenie takejto námietky v tom ktorom prípade neodporuje dobrým mravom. Poukázal na to, že

v čase, keď došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv maloletého U.a jeho rodičov a k
narušeniu rodinných väzieb, prevažná časť judikatúry, či právna teória zastávala názor, v zmysle ktorého
je i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv nepremlčateľný,
keďže bezprostredne súvisí s osobnostnými právami a nejde teda o obdobu náhrady škody. Z tohto
názoru a stanoviska uvedeného v rozhodnutiach NS SR a v právnej teórii vychádzali i žalobcovia

pri uplatňovaní svojich nárokov, keď mali za to, že v čase, keď došlo k zásahu do ich osobnostných
práv a práv ich dieťaťa, bolo ich majetkové právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobené zásahom
do spomínaných práv nepremlčateľné, a teda nepodlieha premlčaniu. Judikatúra sa postupom času
zmenila a cca od roku 2009 je už ustálený ako v právnej teórií tak i v súdnej praxi jednoznačný názor,že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podlieha premlčaniu, keďže ide o majetkové právo a toto sa
premlčuje v trojročnej premlčacej dobe odo dňa nasledujúceho po tom, čo k zásahu do osobnostných
práv žalobcov došlo. Táto zmena judikatúry a právnej teórie nastala definitívne až v období, keď by už

inak,akbysanaňuprihliadalo,bolinárokyžalobcovpremlčané.Žalobcoviačakalidlhúdobunavýsledky
šetreniaichsťažnosti,ktorýmisaobracalinasamosprávnykrajaktorýminamietalipostupzamestnancov
žalovaného pri pôrode žalobkyne v 1. rade (sťažnosť v súvislosti s odpoveďou TSK Trenčín z 26.07.2004
- Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti). Dlho sa čakalo na výsledok ich následného trestného
oznámenia, ktoré podali na políciu a o ktorom sa rozhodovalo až oveľa neskôr (na základe trestného

oznámenia, ktoré vo veci žalobcovia podali v roku 2005, sa vo veci začalo trestné stíhanie až na základe
uznesenia OR PZ Prievidza zo dňa 14.01.2005, pričom k vzneseniu obvinenia došlo až v roku 2008
na základe uznesenia ORP-973/OVK -PD-2004 zo dňa 31.10.2008). Žalobcovia v dôsledku ujmy, ktorú
utrpeli, boli veľmi dlho v takom stave, že nedokázali predvídať možnosť zmeny judikatúry a právnej
teórieaťažkosaspamätávalizospomínanejtragickejudalosti(predmetnáudalosťdoliehalanažalobcov
ťažko v období aspoň troch rokov, keďže išlo o plánované, očakávané rodičovstvo, žalobkyňa v 1. rade

ešte i dodnes cíti psychické pohnútky pri spomienke na uvedenú udalosť). Žalobcovia navrhli, aby súd
vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného vyhodnotil ako takú, ktorá je v danom prípade v
rozpore s dobrými mravmi a následne sa zaoberal základom uplatnených nárokov a ich výškou.

14. Zástupca žalovaného doplnil, že v čase zásahu do osobnostných práv žalobcov bola judikatúra

v Slovenskej republike vcelku jednotná. Zastávala názor, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je
premlčateľné majetkové právo. Judikatúra v ČR až v roku 2007 uvádzala názory, že aj právo na náhradu
nemajetkovej ujmy patrí do osobnostných práv a považuje sa za právo nepremlčateľné, t.j. tri roky po
tom, čo nastala udalosť, ktorou sa zasiahlo do osobnostných práv žalobcov. V čase rozhodnutia českého
súdu citovaného v stanovisku právneho zástupcu žalobcov bolo právo na náhradu nemajetkovej ujmy

premlčané (rozsudok NS ČR z 28.06.2007 sp. zn. 30Cdo/792/2007). K zjednoteniu českej i slovenskej
judikatúry došlo rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.11.2008 sp. zn. 31Cdo 3161/2008, t.j. pred
podaním žaloby žalobcov, ktorí žalobu podali až 30.03.2009. S poukazom na rozhodnutie NS ČR z
31.10.2012 sp. zn. 30Cdo/970/2012 sa žaloby a vznesené námietky podané v období nejednotnosti
judikatúry, to znamená v období od roku 2007 až do vydania zjednocujúceho stanoviska NS ČR z roku

2008, majú posudzovať osobitne, s poukazom na odporovateľnosť dobrým mravom, a to iba z dôvodu
nejednotnosti judikatúry v tomto období. Následne podané žaloby sa už posudzujú podľa ustanovení o
premlčaní majetkových práv. Keďže žaloba bola podaná až po vydaní tohto zjednocujúceho stanoviska
(judikatúry ČR), je žalovaný toho názoru, že by sa premlčanie nemalo posudzovať v tomto prípade
osobitne s poukazom na dobré mravy. Právo žalobcov na nemajetkovú ujmu, (ak by aj nejaké bolo), bolo

premlčané už v roku 2007. Sťažnosť žalobcov bola TSK prešetrená už v roku 2004, trestné stíhanie
začalo v roku 2005, teda ešte pred premlčaním majetkového práva žalobcov, preto žalobcovia mali
dostatok času podať žalobu. Podľa uznesenia NS ČR z 31.10.2012 sp. zn. 30Cdo/970/2012 NS ČR
vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uzavrel, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania voči všetkým nárokom žalobcov, teda aj voči nárokom uplatneným pôvodnou

žalobou podanou 30.03.2009 i rozšírenou žalobou zo dňa 27.05.2011, doručenou súdu dňa 30.05.2011.
Námietku premlčania žalovaný podal až po úplnom preštudovaní podaní obsiahnutých v súdnom spise
a tiež časových súsledností s udalosťou, ktorá mala spôsobiť vznik nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Doplnil, že žalovaný môže kedykoľvek za konania vzniesť námietku premlčania. Má za to, že
vznesená námietka premlčania žalovaným nie je v rozpore s dobrými mravmi.

15. Zástupca žalobcov reagoval takto: faktom je, že na Slovensku v období od roku 2004 do najmenej
konca roka 2007, prípadne 2008, žalovaným uvádzaná ustálená judikatúra neexistovala a žalobcovia
vychádzali z českej judikatúry, na ktorú poukazuje vo svojom podaní. V čase ustálenia českej judikatúry

už by bol nárok žalobcov premlčaný. Od žalobcov ako laikov bolo ťažko možné požadovať, aby sledovali
zmeny v rozhodovacej praxi súdov a v právnej teórii, a preto, keď žalobu podávali v roku 2009, opierajúc
sa pritom o spomínané rozhodnutie českých najvyšších súdov týkajúce sa nepremlčateľnosti takýchto
nárokov, nemožno im to zazlievať, najmä ak by sa vec posudzovala z hľadiska súčasnej ustálenej
judikatúry, boli by už koncom roku 2007 ich nároky premlčané.

16. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcov, listinami - oznámením TSK zo dňa 26.7.2004,
listom zo dňa 5.2.2009, odpoveďou žalovaného zo dňa 20.2.2009, uznesením OR PZ ÚJaKP Prievidza
č. ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004, rodným listom a úmrtným listom H., obsahom spisu sp. zn. 3T/29/2011tunajšiehosúdu(vňompripojenéhospisuORPZPrievidzač.ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004),nazáklade
čoho zistil tento skutkový stav:

17. Podľa rodného listu XX. Z sa Z.r N. narodil dňa XX.XX.XXXX. V rodnom liste je ako otec je zapísaný
S. N., nar. XX.XX.XXXX a ako matka Z. B., nar. XX.XX.XXXX. Podľa úmrtného listu D. N. zomrel dňa
XX.XX.XXXX v Bojniciach.

18. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade Z.úd zistil, že priezvisko B. je jej rodné priezvisko, v súčasnosti

má priezvisko N.. Manželstvo so žalobcom v 2. rade uzavrela dňa 06.11.2004. Pred otehotnením so
synom D. pôvodne pracovala v trvalom pracovnom pomere. Po otehotnení z dôvodu, že mala rizikové
tehotenstvo, bola doma. Jej tehotenstvo so synom D. bolo v poradí druhé tehotenstvo, predtým mala
potrat. Po smrti syna D. tri mesiace na to opäť otehotnela. Aj jej ďalšie tehotenstvo bolo rizikové.
Dňa 24.05.2005 porodila v NsP Handlová cisárskym rezom dievčatko Y.. Dieťa je zdravé. S mal. Y.
bola následne na rodičovskej dovolenke. Po skončení RD pracovala ako opatrovateľka svojej svokry a

poberala opatrovateľský príspevok. Celé obdobie po smrti syna D. bolo pre ňu trápením. Na základe
spoločnej dohody so žalobcom v 2. rade robili kroky, ktorými chceli preukázať zabitie dieťaťa, teda že
k smrti dieťaťa došlo neprávom. Už po narodení syna D. sa zaoberali touto myšlienkou, lebo im bola
známa diagnóza syna D. pri jeho narodení. Ako prvé v poradí sa obrátili na MZ SR, na vtedajšieho
ministra MUDr. Zajaca v roku 2004 v čase, kedy syn D. ešte žil. Z MZ SR dostali odpoveď, že náš list

odstupujú na TSK, ktorý im odpovedal listom zo dňa 26.07.2004. Myslí si, že potom, čo začala konať
polícia, nechali vec riešiť políciou. Políciou boli vypočúvaní. Bola na všetkých súdnych pojednávaniach
v trestnej veci. Nevie uviesť, odkedy ju zastupoval v trestnom konaní JUDr. Roman Cibulka. Po pôrode
syna D. nenavštívila psychológa alebo psychiatra, pomáhala jej rodina.

19. Z výsluchu žalovaného v 2. rade bolo zistené, že asi týždeň po pôrode syna D. sa obrátil na MZ SR,
odpoveďou na jeho podanie bolo oznámenie TSK Trenčín z 26.07.2004. Podával trestné oznámenie na
Okresnú prokuratúru Prievidza. Čakali na vyjadrenia MZ SR a potom na to, či niekto bude obvinený,
obžalovaný. Pred pôrodom syna D. pracoval. Bol podnikateľ a podnikal aj po smrti D.. Po narodení
a po smrti syna D. nebol hospitalizovaný, nenavštívil psychológa alebo psychiatra. Podanie žaloby s

odstupom času po smrti syna dňa 30.3.2009 zdôvodnil tým, že sú jednoduchí ľudia, v danom čase
podnikal, tešili sa na dieťa, v prvom rade im išlo o spravodlivosť a zistenie ako to bolo. O odškodnení
neuvažovali, začali o ňom uvažovať až neskôr. Pre nich bolo prvoradé zistiť, kto pochybil. Trvalo tri
roky, kým bol podaný znalecký posudok z Košíc, zistili, že došlo k strate dokumentácie CT prístroja v
zdravotnej dokumentácii manželky. Keď bol znalecký posudok Univerzity P.J.Šafárika v ich prospech, t.j.

v zmysle, že je vinný personál nemocnice, začali uvažovať o odškodnení. Priebeh pôrodu konzultoval s
gynekológom z Bánoviec nad Bebravou, ten povedal, že tomu nechápe, že študent medicíny vie, ako
má postupovať. Podať sťažnosť sa rozhodol sám. Podanie sťažnosti ani podanie trestného oznámenia
s nikým nekonzultoval. Súčasného splnomocneného zástupcu splnomocnili v trestnej veci po vznesení
obvinenia voči zamestnancom NsP Bojnice. Smrť syna ho zasiahla, nevedel sa v práci sústrediť.

Potvrdzuje výpoveď žalobkyne v 1. rade.

20. V liste Trenčianskeho samosprávneho kraja zo dňa 26.07.2004 adresovaného žalobcovi v 2.
rade nazvanom Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti, TSK, Odbor zdravotníctva a humánnej
farmácie oznámil, že mu bola Ministerstvom zdravotníctva SR z vecnej príslušnosti postúpená na

priame vybavenie sťažnosť žalobcu v 2. rade, v ktorej žiada o prešetrenie postupu zdravotníckych
pracovníkov NsP Prievidza, so sídlom v Bojniciach pri pôrode jeho družky slečny Z. B.. Na základe
tohto podnetu sťažnosť prerokovala šetriaca komisia vymenovaná riaditeľom NsP Prievidza, ktorá pri
svojom rokovaní mala k dispozícii okrem kompletnej zdravotnej dokumentácie slečny B. a novorodeného
dieťaťa, stanovísk všetkých dotknutých pracovníkov NsP Prievidza, aj odborné stanovisko primára

MUDr. XX.XX.XXXX, krajského odborníka Ministerstva zdravotníctva SR pre gynekológiu a pôrodníctvo
astanoviskoMUDr.XX.XX.XXXX,primárkynovorodeneckéhooddeleniaNsPTrenčín.TSKsidodatočne
vyžiadal ešte stanovisko MUDr. XX.XXX,- CSc., krajského a súčasne aj hlavného odborníka MZ SR
pre pediatriu. Na základe údajov zo zdravotnej dokumentácie, stanovísk dotknutých zamestnancov
NsP Prievidza, krajských odborníkov MZ SR a záveru šetriacej komisie uzavrel, že sťažnosť považuje

za opodstatnenú. Pri prešetrení sťažnosti a zisťovaní skutkového stavu bolo hodnoverným spôsobom
preukázané, že v konkrétnom prípade vzhľadom k včasnému neindikovaniu operačného ukončenia
pôrodu došlo k ťažkej asfyxii novorodenca, u ktorého napriek resuscitácii a následnej komplexnej liečbe
pretrvávala závažná porucha vedomia s nevýbavnými reflexami a postupne sa vyvinula decerebračnárigidita, apalický syndróm s atrofiou mozgu a hydrocefalom. Súčasne TSK predložil návrh Regionálnej
lekárskej komore v Trenčíne na posúdenie odbornej spôsobilosti I.. N. Y., I.. I. D. a I.. D. D..

21. Na písomný pokus žalobcov o mimosúdne vybavenie veci zo dňa 05.02.2009 adresované
žalovanému týkajúce sa uplatnenia nárokov z porušenia osobnostných práv vo výške 31.000,- eur
žalovaný listom z 20.02.2009 oznámil, že v právnej veci prebieha trestné stíhanie zamestnancov ich
organizácie a že ak sa v trestnom konaní pred súdom jednoznačne preukáže zavinenie nemocnice,
resp. jej zamestnancov, prejavuje ochotu vstúpiť do rokovania s rodičmi nebohého.

22. OR PZ, ÚJaKP, Odbor všeobecnej kriminality Prievidza z 31.10.2008 uznesením č. ČVS:ORP-973/
OVK-PD-2004 zo dňa 31.10.2008 rozhodol, že stíha MUDr. N. Y., nar. XX.XX.XXXX a S. Y. -
Y. ako obvinených za trestný čin ublíženia na zdraví, že v dňoch od 22.03.2004 do 24.03.2004
na gynekologickom oddelení v NsP Bojnice počas hospitalizácie rodičky Z. B., nar. XX.XX.XXXX
ako ošetrujúci personál včasne neukončili tehotnosť rodičky pri príznakoch ťažkej hypoxie plodu

(nedostatočné zásobenie plodu kyslíkom) a včasne nevykonali cisársky rez, pričom v dôsledku toho
došlo k ťažkému poškodeniu CNS plodu a následne multiorgánové zlyhávanie, ktoré viedlo k smrti
novorodenca.

23. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

24. Podľa § 100 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s
výnimkou vlastníckeho práva.

25.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

26. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

27. V tejto veci sa žalobcovia žalobou podanou dňa 30.03.2009 domáhali práva na ochranu osobnosti,
a to práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to jednak z titulu neoprávneného zásahu do

ich osobnosti podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a jednak ako rodičia z titulu neoprávneného
zásahu do osobnosti ich nebohého syna D. N. podľa § 15 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku tejto náhrady podľa ods. 2 tohto

paragrafu určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. V zmysle § 15 Občianskeho zákonníka po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na
ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom.

28. Žalobcovia podali žalobu dňa 30.03.2009. K žalobe pripojili označené dôkazy, okrem iného

Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 26.07.2004, uznesenie OR PZ, ÚJaKP, Odbor
všeobecnej kriminality Prievidza č. ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004 zo dňa 31.10.2008, rodný a úmrtný list
N.Z listín vyplýva, že Viktor N., syn žalobcov, narodený 24.03.2004 zomrel dňa 21.05.2004. Oznámenie
o výsledku prešetrenia sťažnosti Trenčianskeho samosprávneho kraja Trenčín je adresované žalobcovi
v 2. rade a je datované 26.07.2004. V tomto Oznámení TSK uzavrel sťažnosť žalobcu v 2. rade tak,

že ju považuje za opodstatnenú. Podľa TSK bolo preukázané, že v konkrétnom prípade vzhľadom
k včasnému neindikovaniu operačného ukončenia pôrodu došlo k ťažkej asfyxii novorodenca (Y.),
u ktorého napriek resuscitácii a následnej komplexnej liečbe pretrvávala závažná porucha vedomia
s nevýbavnými reflexami a postupne sa vyvinula decerebračná rigidita, apalický syndróm s atrofiou
mozgu a hydrocefalom. TSK takto odpovedal na sťažnosť žalobcu v 2. rade o prešetrenie postupu

zdravotníckych pracovníkov NsP Prievidza so sídlom v Bojniciach pri pôrode jeho družky Z. B., t.j.
žalobkyne v 1. rade. Skutočnosťou tiež je, že OR PZ, ÚJaKP, Odbor všeobecnej kriminality Prievidza
uznesením č ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004 zo dňa 31.10.2008 začal stíhanie MUDr. N. Y. a S. Y. - Y.
ako obvinených za trestný čin ublíženia na zdraví na základe vyššie uvedených skutočností. Z obsahutohto uznesenia vyplýva, že v predmetnej veci bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na
zdraví dňa 14.01.2005 a že konanie obvinených je preukázané výpoveďou poškodených Z. N., S. N.,
ďalších (tam) vymenovaných svedkov a tiež znaleckého posudku Univerzity P.J. Šafárika Košice.

29. Keďže žalovaný v tejto veci v priebehu konania namietol premlčanie uplatneného práva, súd
skúmal, či námietka premlčania je dôvodná alebo nie, teda či uplatnené právo žalobcov je alebo nie
je premlčané. Keďže žalobcovia považujú vznesenú námietku premlčania za takú, ktorá je v rozpore s
dobrými mravmi, súd posudzoval aj to, či uplatnenie námietky premlčania žalovaným je alebo nie je v

rozpore s dobrými mravmi. Súd dodáva, že majúc na zreteli zásahu hospodárnosti konania, prednostne
posudzoval vznesenú námietku premlčania a prípadný jej rozpor s dobrými mravmi bez toho, aby skúmal
samotnú existenciu subjektívneho práva žalobcov bez vykonávania ďalších dôkazov (viď § 100 ods. 1
veta tretia Občianskeho zákonníka).

30. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť

námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje

povinnosti.

31. Konanie o práve na ochranu osobnosti je návrhovým konaním. Jednotné právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby je zabezpečované čiastkovými prostriedkami, ktoré sú relatívne samostatné. Právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno

z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti
fyzickej osoby. Ak obsahom tohto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie
peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne
účinky, teda inými slovami právo, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podlieha premlčaniu. Súdna prax
ustálila, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka

podliehapremlčaniuvovšeobecnejtrojročnejlehotepočítanejodokamihuzásahudoprávfyzickejosoby
na ochranu osobnosti.

32. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv (§ 101 Občianskeho zákonníka). Smrť syna žalobcov bol jedným zásahom do

ochrany osobnosti žalobcov, aj keď jeho účinky môžu pretrvávať po dlhú dobu. Do práva na život syna
žalobcov D. N. a do práva na ochranu osobnosti žalobcov došlo smrťou D. N. dňa 21.05.2004. Preto
žalobcovia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát vykonať
deň nasledujúci po smrti ich syna XCdo/XXX/XXXX t.j. dňa 22.05.2004. Od tohto dňa začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 22.05.2007. Žalobcovia však podali žalobu na

súde až dňa 30.03.2009, t.j. po uplynutí premlčacej doby.

33. V Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR č. 4/2014 bolo pod č. 58/2014 publikované
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27.11.2012 vo veci sp. zn. 2Cdo/194/2011, ktorého
právnavetaznie:,,Právonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochjeprávommajetkovejpovahy,ktoré

sapremlčuje.?VtomtorozhodnutíNajvyššísúdSRuzavrel,ževprípadeprávananáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti
nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o
osobnéprávomajetkovejpovahy.Aktedaobsahomnárokunanáhradunemajetkovejujmyjepožiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané

žiadne právne účinky. Najvyšší súd SR v tomto rozsudku tiež poukázal na obdobný právny záver, ku
ktorému dospel Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/278/2007 z 25.09.2008.

34. V rozsudku vo veci sp. zn. 5Cdo/278/2007 zo dňa 25.09.2008 Najvyšší súd SR riešil odvolacím
súdom (Krajským súdom v Košiciach) vymedzenú právnu otázku, na riešenie ktorej pripustil proti

svojmu rozsudku dovolanie, a to, či sa premlčuje právo fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ako jedného z prostriedkov právnej ochrany práva na ochranu osobnosti podľa § 11
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 13 ods. 2 a 3 tohto zákonníka, majúc za to, že ide
o rozhodnutie zásadného právneho významu, keď otázka premlčania práva na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch nie je v praxi súdov riešená rovnako, keď oproti názorom o premlčaní nároku na
peňažné zadosťučinenie v prípade práva na ochranu osobnosti súdno - aplikačná prax v niektorých
prípadoch pripustila aj opačný právny názor. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd uzavrel, že

právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka sa
premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Dovolací súd predmetný záver odvolacieho súdu
o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za správny a s týmto
záverom odvolacieho súdu sa dovolací súd stotožnil. Súčasne doplnil, že i podľa jeho názoru je právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Podotkol, že

popri výrazných osobnostiach českej právnej vedy, zástancov premlčateľnosti tohto práva, nie je ani v
slovenskej právnej teórii ojedinelý názor, že sa premlčuje právo na peňažné zadosťučinenie podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka (napr. komentár k Občianskemu zákonníku, C. D. a kolektív, rok 2008).

35. Obdobný záver o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2
Občianskehozákonníka,ktorésapremlčujevovšeobecnejtrojročnejpremlčacejdobe,zaujalajNajvyšší

súd SR vo svojom uznesení vo veci sp.zn. 5Cdo/265/2009 zo dňa 17.02.2011. Stotožnil sa tak s
rovnakýmnázoromKrajskéhosúduvNitre. Doplnil,žekobdobnémuprávnemuzáveruopremlčateľnosti
práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojom
rozhodnutí sp.zn. 5Cdo 278/2007 zo dňa 25.9.2008. Tiež uviedol, že rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 30Cdo/1522/2007 z 28.06.2007, podľa ktorého právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka nepodlieha premlčaniu, nebolo prijaté na publikovanie v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ale naopak v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk bol
publikovaný rozsudok Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 1Co/63/2003 zo dňa 17.02.2004 zastávajúci
opačný názor, t.j. že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od
osobnostného nepremlčateľného práva (Rc 4/2008).

36. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§13 ods. 2 a 3) je upravená v Občianskom zákonníku
od účinnosti zákona č. 87/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník, t.j. od 29.3.1990.
Rovnaká právna úprava platila aj v Českej republike do účinnosti zákona č. 89/2012 Sb. Občanského
zákoníka, ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2014. Súd preto nižšie uvádza i súdnu prax a judikatúru v

Českej republike.

37. Záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka podlieha premlčaniu v súlade s § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyvodil aj Vrchný súd v
Olomouci vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.02.2004 vo veci sp. zn. 1Co/63/2003. Tento súd sa nestotožnil

s iným právnym názorom (že právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa nepremlčuje) uvedeným v
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.9.2003 sp.zn. 30Cdo 1542/2003. Toto rozhodnutie Vrchného
súdu v Olomouci bolo prijaté dňa 14.11.2007 na zaradenie do Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk
rozhodnutí Vrchního soudu v Olomouci pod R/4/2008. Jeho právna veta znie: Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 OZ je právom majetkovej povahy, ktoré

sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe.

38. Veľký senát Najvyššieho súdu Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. 31Cdo/3161/2008 zo dňa
12.11.2008 (uverejnenom v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek pod č. 73, ročník 2009) uzavrel, že
je to obsah nároku, nie predmet jeho ochrany, čo je pre povahu nároku určujúce, či sa uplatní všeobecný

právny inštitút premlčania oslabujúci jeho vymáhateľnosť v závislosti na okamžiku jeho uplatnenia pred
súdom a na dispozitovanom správaní žalovaného. Vyslovil názor, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka podlieha premlčaniu, pričom uviedol, že
k tejto otázke bolo v Sbírce soudnich rozhodnutí a stanovisek, ročník 2008 Sešit č. 1, pořadové č. 4
(R/4/2008) publikované rozhodnutie so záverom, že toto právo sa premlčuje. Obdobný záver zaujal aj

Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 30Cdo/3996/2008 z 11.3.2010.

39. Súd vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax, najmä na publikované rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27.11.2012 vo veci sp. zn. 2Cdo/194/2011 v Zbierke stanovísk NS SR
a rozhodnutí súdov SR č. 4/2014 pod č. 58/2014 uzavrel, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu v trojročnej premlčacej dobe. Uplatnené
právo žalobcov v žalobe podanej dňa 30.3.2009 i v zmenenej, rozšírenej žalobe dňa 30.5.2011 je
premlčané. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahudoosobnostnýchpráv(§101Občianskehozákonníka).Smrťsynažalobcovboljednýmzásahomdo ochrany osobnosti žalobcov, aj keď jeho účinky môžu pretrvávať po dlhú dobu. Do práva na život
syna žalobcov XX.XX.XXXX.a do práva na ochranu osobnosti žalobcov došlo smrťou Viktora Jašku dňa
21.05.2004. Preto žalobcovia mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

prvýkrátvykonaťdeňnasledujúciposmrtiichsynaXX.XX.XXXXt.j.dňa22.05.2004.Odtohtodňazačala
plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 22.05.2007. Žalobcovia však podali
žalobu na súde až dňa 30.03.2009, resp. 30.5.2011 (rozšírenie žaloby), t.j. po uplynutí premlčacej doby.

40. Je pravdou, že Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí z 28.06.2007 pod sp. zn. 30Cdo/792/2007

uviedol, že otázka premlčateľnosti alebo nepremlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy je
považovaná za spornú po celú dobu od novelizácie § 13 Občianskeho zákonníka vykonanej Zákonom
č. 87/1990 Zb., ktorým bola zakotvená možnosť postihnutej fyzickej osoby požadovať zadosťučinenie
v peniazoch a tiež poukázal aj na publikované články s názorom, že právo na zadosťučinenie je
majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu, ale aj na názor v inom publikovanom článku, že
právo na náhradu nemajetkovej ujmy nepodlieha premlčaniu. V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu

ČR je i spomenutý rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25. 9. 2003 sp. zn. 30Cdo/1542/2003,
ktorý uzavrel, že dané právo sa nepremlčuje. V danom rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
30Cdo/792/2007 najvyšší súd uzavrel, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je nepremlčateľným nárokom. Obdobný záver (súd podotýka, že
išlo o rovnaký senát) zaujal aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku 30Cdo/1522/2007 z 28.06.2007.

V rozsudku sp. zn. 30Cdo/970/2012 z 31.10.2012 Najvyšší súd ČR poukázal na Nález II. ÚS/3/10
Ústavného súdu ČR, ktorý vyslovil záver, že v súdnych rozhodnutiach začatých pred rozhodnutím
Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR resp. pred uverejnením rozsudku Vrchného súdu v Olomouci
(R 4/2008) v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk by všeobecné súdy mali posudzovať otázku
premlčania uplatňovaného práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa ustanovenia § 13 Občianskeho

zákonníka v každom jednotlivom prípade veľmi citlivo a mali by venovať zvýšenú pozornosť otázke, či
vznesenie námietky premlčania neodporuje dobrým mravom.

41. Žalovaný v súvislosti s námietkou premlčania a posúdením, či vznesená námietka premlčania
je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, poukázal na rozhodnutie: Nález Ústavného súdu ČR z

05.08.2010, sp. zn. II.ÚS/3168/2009. Z tohto rozhodnutia vyplýva že vznesenie námietky premlčania
zásadne dobrým mravom neodporuje, môžu však nastať situácie, keď uplatnenie tejto námietky je
výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči
ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane
tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi,

pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. V danej veci išlo o situáciu, keď žalobcovia podali žalobu na
náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do ich osobnostných práv 02.02.2005, keď podľa
ich tvrdenia v danom čase judikatúra všeobecných súdov vychádzala zo záveru o nepremlčateľnosti
práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a za neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 25.09.2003 sp. zn. 30Cdo/1542/2003 a

keď k judikatúrnemu posunu v tejto otázke došlo rozsudkom Veľkého senátu občianskoprávneho a
obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR z 12.11.2008 sp. zn. 31Cdo/3161/2008, v ktorom Najvyšší
súd ČR uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 premlčaniu
podlieha. Z nálezu Ústavného súdu ČR z 05.08.2010 sp. zn. II.ÚS/3168/09 ďalej vyplýva, že Krajský
súd v Plzni pri rozhodnutí rozsudkom č.k. 19C/12/2005-122 zo dňa 26.04.2006 posúdil, že nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy je nepremlčateľný, ale Vrchný súd v Prahe ako odvolací súd v rozsudku
č.k. 1Co/265/2006-170 zo dňa 22.02.2007 dospel k odlišnému hodnoteniu otázky premlčania. Keďže aj
vzhľadom k záverom nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS/85/04 sa právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka premlčuje, uzavrel, že v danom prípade
ide o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101

Občianskeho zákonníka. Ústavný súd ČR v danom rozhodnutí sp. zn. II.ÚS/3168/09 poukázal tiež na to,
že ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka platí i pre výkon práva vzniesť námietku premlčania s tým,
že uplatnenie námietky premlčania by mohlo byť len výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými
mravmi len vtedy, ak by táto námietka bola len prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka
právneho vzťahu. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by ale

nebolo možné uvažovať z okolnosti a dôvodu, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodený, ale len
zkonkrétnychokolností,zaktorýchbolanámietkapremlčaniatohtonárokuuplatnenáatiežževznesenie
námietky premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, môžu však nastať situácie, keď uplatnenie
tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej dobynezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol
neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s
dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.

42. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy a
dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade,
ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť.

43. V danom prípade žalobcovia podali žalobu dňa 30.03.2009, resp. dňa 30.5.2011 v čase, kedy ešte
neboloprijatézjednocujúcestanoviskokzáveru,čiprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazochako
právo majetkovej povahy sa premlčuje alebo sa nepremlčuje. Zjednocujúce stanovisko bolo zaujaté až
rozhodnutímR58/2014(vychádzajúcezrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRvovecisp.zn.2Cdo194/2011
zo dňa 27.11.2011). Na druhej strane vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zaujali jednotný
názor o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z časového hľadiska ide

najmä o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.09.2008 sp. zn. 5Cdo/278/2007. Je pravdou, že toto
rozhodnutie je z obdobia po uplynutí premlčacej doby na uplatnenie nároku žalobcov, ale podľa názoru
súdu je podstatné z hľadiska posúdenia vznesenia námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi
aj to, aký je časový odstup medzi uplynutím premlčacej doby a uplatnením nároku podaním žaloby na
súde. V prípade rozhodovacej praxe v Českej republike existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré

uzavreli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ sa nepremlčuje
(napr. 30Cdo1522/2007 z 28.6.2007, 30Cdo1542/2003 z 25.9.2003, 30Cdo 792/2007 z 28.6.2007) a
rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktoré uzavreli, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa§13ods.2OZsapremlčuje(napr.31Cdo3161/2008z12.11.2008,30Cdo3996/2008z11.3.2010,
rozhodnutie Vrchného súdu v Olomouci 1Co 63/2003 z 17.2.2004 - R 4/2008 z 14.11.2007). Názor o

premlčateľnosti predmetného nároku bol judikovaný 14.11.2007.

44. Treba konštatovať, že súdna prax nevylučovala premlčateľnosť nároku na náhradu nemajetkovej
ujmyvpeniazoch.Bolasícenejednotná,alevčaseplynutiapremlčacejdobyvtomtoprípadezaujímalaaj
pred 22.5.2007 právny názor o premlčateľnosti predmetného práva (najmä 1 Co 63/2003 zo 17.2.2004).

Žalobcovia podali žalobu v tejto veci po zjednotení súdnej prace v ČR, keď zjednocovacie stanovisko
pod R 4/2008 je z 14.11.2007 a po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 5Cdo 278/2007 z 25.9.2008, ale
až 30.3.2009, resp. 30.5.2011.

45. Pri posúdení, či vznesenie námietky premlčania je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, súd

vychádzal z toho, že žalobcovia podali žalobu dňa 30.03.2009, resp. 30.5.2011 za situácie, že im
bolo známe oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 26.07.2004, v ktorom Trenčiansky
samosprávny kraj so sídlom Trenčín považoval sťažnosť žalobcu v 2. rade ako opodstatnenú, teda tú
sťažnosť, ktorou žalobca v 2. rade žiadal o prešetrenie postupu zdravotníckych pracovníkov v NsP
Prievidza, so sídlom Bojnice pri pôrode žalobkyne v 1. rade. V čase podania žaloby už bolo vydané

uznesenie OR PZ, ÚJaKP zo dňa 31.10.2008 o stíhaní MUDr. N. Y. a S. Y. - Y. za trestný čin ublíženia
na zdraví v súvislosti so smrťou syna žalobcov.

46. Z obsahu spisu sp. zn. 3T/29/2011 tunajšieho súdu vyplýva, že žalobca v 2. rade podal na Okresnej
prokuratúre v Prievidzi dňa 26.10.2004 trestné oznámenie datované 25.10.2004 a ako prílohu označil

a doložil Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti. V trestnom oznámení uviedol, že ho podáva na
MUDr. N. Y., lekára - pôrodníka, zamestnaného v NsP v Prievidzi pre dôvodné podozrenie, že sa tento
lekár dopustil trestného činu ublíženia na zdraví zavineným porušením svojich povinností pri pôrode
jeho družky N.Y. t.j. žalobkyne v 1. rade, čím mal spôsobiť vážnu poruchu zdravia ich novonarodenému
synovi a jeho následnú smrť. Trestné oznámenie bolo podané s odstupom piatich mesiacov od smrti

syna žalobcov. Okresné riaditeľstvo PZ, ÚJaKP Prievidza dňa 04.01.2005 začalo trestné stíhanie vo veci
trestného činu ublíženia na zdraví vo veci ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004, t.j. pred podaním žaloby v tejto
veci a po smrti D. N., zomrelého dňa XX.XX.XXXX. Trestné stíhanie vo veci bolo začaté z rovnakých
dôvodov, ako bolo vydané uznesenie o stíhaní MUDr.T.č - Y. z 31.10.2008. Do podania žaloby boli
žalobcovia v 1. a v 2. rade ako svedkovia - poškodení vypočutí dňa 11.02.2005 pred OR PZ Prievidza,

ÚJaKP Prievidza, pričom uvádzali rovnaké okolnosti ako v žalobe. Súd dodáva, že uznesením OR
PZ, ÚJaKP Prievidza vo veci ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004 zo dňa 10.05.2006 vyšetrovateľ prerušil
trestné stíhanie, proti tomuto uzneseniu podala žalobkyňa v 1. rade odvolanie, v ktorom okrem iného
uviedla, že poukazuje na posudok, ktorý vypracoval TSK, z ktorého vyplýva, že jednoznačne pochybilpersonál Nemocnice v Bojniciach. Sťažnosť žalobkyne v 1. rade bola Okresnou prokuratúrou v Prievidzi
uznesením zo dňa 01.06.2006 zamietnutá. V trestnom stíhaní bolo následne pokračované až uznesením
zo dňa 30.01.2007. Následným uznesením zo dňa 28.09.2007 bolo trestné stíhanie opäť prerušené a v

trestnom stíhaní bolo pokračované na základe uznesenia zo dňa 09.09.2008. Následne už spomínaným
uznesením zo dňa 31.10.2008 bolo vydané uznesenie o stíhaní MUDr.XX.XX.XXXX a G.ako obvinených
za trestný čin ublíženia na zdraví. Sťažnosť žalobcu v 2. rade o prešetrenie potupu zamestnancov
žalovaného pri pôrode žalobkyne v 1. rade, Oznámenie TSK o výsledku prešetrenia sťažnosti TSK
zo dňa 26.7.2004, trestné oznámenie žalobcu v 2. rade doručené Okresnej prokuratúre v Prievidzi

dňa 26.10.2004, uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci trestného činu ublíženia na zdraví zo
dňa 14.01.2005, výsluchy žalobcov ako svedkov - poškodených pred políciou dňa 11.02.2005 spadajú
časovo do uplynutia trojročnej premlčacej doby. Súd dodáva, že znalecký posudok Univerzity P. J.
Šafárika v Košiciach, Lekárskej fakulty č. 5/2005 bol doručený OR PZ dňa 08.09.2008.

47. Rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 3T/29/2011 - 528 zo dňa 19.01.2015 bol obžalovaný

MUDr. N. Y. oslobodený spod obžaloby, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.05.2016 s tým,
že uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2To/55/2015 - 561 zo dňa 19.05.2016 bolo odvolanie
prokurátorky zamietnuté. Žalobcovia si v trestnom konaní nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch neuplatnili.

48. Za situácie, že žalobcom bolo už v júli alebo v auguste 2004 známe posúdenie prešetrenia ich
sťažnosti vo vzťahu k prešetreniu postupu zdravotníckych pracovníkov NsP pri pôrode žalobkyne v 1.
rade s tým, že túto sťažnosť TSK považoval za opodstatnenú, že žalobcom bolo známe uznesenie
OkresnériaditeľstvoPZ,ÚJaKPPrievidzazodňa04.01.2005,ktorýmbolozačatétrestnéstíhanievoveci
trestného činu ublíženia na zdraví vo veci ČVS:ORP-973/OVK-PD-2004, tiež uznesenie z 31.10.2008 o

začatí stíhaní MUDr. N. XX. Súd - F. vtedajších zamestnancov žalovaného ako obvinených za trestný čin
ublíženia na zdraví v súvislosti s predmetným pôrodom žalobkyne v 1. rade, že žalobcovia vypovedali
ako svedkovia - poškodení dňa 11.2.2005 tak, že popísali postup zamestnancov NsP pri pôrode D.,
že pôrod sa realizoval v NsP so sídlom v Bojniciach, že syn žalobcov zomrel v NsP Bojnice, že podľa
žalobcov k smrti ich syna došlo pri zanedbaní povinnosti zamestnancov žalovaného, že trestné konanie

sa viedlo proti fyzickým osobám - zamestnancom žalovaného, nie však žalovanému, podľa názoru súdu
objektívneničnebrániložalobcompodaťžalobuvovecisamejvčaseplynutiapremlčacejtrojročnejdoby.

49. Súd dodáva, že vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno považovať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože inštitút dobrých mravov je zákonným inštitútom

a prispieva k istote právnych vzťahov. Za špecifických okolností však výkon práva, namietať premlčanie
uplatneného nároku, by mohol byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu,
ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v
dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a
charakteromnímuplatňovanéhoprávaasdôvodmi,prektorésvojeprávoneuplatnilvčas.Znakykonania

vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za
ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je
vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný. Teda rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky
premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. tieto okolnosti musia
byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej

istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania. Použitie korektívu dobrých mravov
predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia potrebnej väzby medzi normami písaného práva a
základnými mravnými a etickými normami v spoločnosti. Samotná aplikácia § 3 ods. 1 OZ nesmie viesť
k oslabovaniu ochrany subjektívnych práv ustanovených zákonom, a tým k nežiaducemu narušovaniu
právnych vzťahov. Generálnou aplikáciou by došlo k spochybneniu celého inštitútu premlčania, čo by

spôsobilo značný stav právnej neistoty. Je však nesporné, že v ojedinelých výnimočných prípadoch
môže nastať situácia, keď uplatnenie a výkon práva vzniesť námietku, je prejavom zneužitia práva
neprimeranejtvrdostialebošikanynaúkordruhéhoúčastníkaprávnehovzťahu,aktentomárneuplynutie
premlčacej doby nezavinil, alebo mu v uplatnení práva bránili objektívne prekážky, ktoré nemohol ani pri
vynaložení všetkého úsilia odvrátiť. Takýmito objektívnymi prekážkami by napríklad mohli byť závažné

zdravotné problémy, ktoré bránili uplatneniu nároku na súde včas. V kontexte vyššie uvedeného súd má
za to, že nemožno uzavrieť, že by žalobcovia márne uplynutia premlčacej doby nezavinili. Žalobcom
nič nebránilo uplatniť si svoj nárok v premlčacej trojročnej dobe už aj s prihliadnutím na ich vedomosť o
výsledkuprešetreniaichsťažnosti,napostuppolície,ktorýzačalnajskôrtrestnéstíhanievovecianeskôri trestné stíhanie voči obvineným osobám, zamestnancom žalovaného. Trestné stíhanie sa začalo na
podnet žalobcu v 2. rade, ktorý už 26.10.2004 podal na tunajšej OP trestné oznámenie, v ktorom
označil konkrétneho lekára, zamestnaného u žalovaného v súvislosti s jeho podozrením, že sa dopustil

trestného činu ublíženia na zdraví v súvislosti s pôrodom a smrťou syna D.. Žalovaný nebol osobou
trestne stíhanou. V danej trestnej veci si žalobcovia neuplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
priamo voči zamestnancom žalovaného zrejme s poukazom na § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Skutočnosťou je, že žalovaný vzniesol námietku premlčania po tom, ako súd pokračoval v prerušenom
konaní.

50. Podľa názoru súdu za vyššie uvedených okolností dané okolnosti nie sú tak výnimočnej intenzity,
ktorýbyviedlikposúdeniuvznesenejnámietkypremlčaniavrozporesdobrýmimravmi.Dobrýmmravom
zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút
premlčaniaprispievakistotevprávnychvzťahoch,jeinštitútomzákonným,atedapoužiteľnýmvovzťahu
k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky premlčania by sa priečilo

dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik
nárokuvymáhanejpohľadávkybolneprimeranetvrdýmpostihomvporovnanísrozsahomacharakterom
ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti by pritom
mali byť naplnené v takej intenzite, aby odôvodňovali tak významný zásah do právnej istoty. Podmienky,

za ktorých je možné odmietnuť prihliadnutie na premlčanie t.j. prihliadnuť na premlčanie a zánik nároku
v dôsledku vznesenej námietky premlčania spočívajú v odstránení mimoriadnej tvrdosti zákonných
účinkov premlčania a súčasne v tom, aby oprávnený presvedčivo dokázal, že svoje právo nemohol
z nejakého relevantného objektívneho dôvodu na súde uplatniť včas, najmä v dôsledku úmyselného
konania dlžníka poškodiť veriteľa.

51. Odpoveď žalovanej zo dňa 20.02.2009, v ktorej žalovaný uvádza, že prebieha trestné stíhanie
jeho zamestnancov a že ak sa v trestnom konaní pred súdom preukáže zavinenie žalovanej resp. jej
zamestnancov, prejavuje ochotu vstúpiť do rokovania s rodičmi nebohého, nemohlo ovplyvniť žalobcov
pri podaní žaloby, keď napokon žalobcovia nasledujúci mesiac, t.j. 30.03.2009 podali žalobu. Žalobcovia

neuviedli také objektívne dôvody (napríklad zdravotné), ktoré by im bránili v uplatnení ich nároku na
súde včas. Súd dodáva, že v danom prípade premlčacia doba uplynula 22.05.2007. Žalobcovia až s
odstupom času 22 mesiacov po jej uplynutí podali žalobu, ktorou si uplatnili predmetný nárok. Aplikácia
inštitútu dobrých mravov vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania podľa názoru súdu by nemala
zhojovať neznalosť zákona, teda neznalosť plynutia premlčacích dôb. Súd poukazuje na jednu zo

základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Teda súd
skúmal, či žalobcovia, ktorí sa dovolávajú rozporu s dobrými mravmi pri vznesenej námietke premlčania
v súlade s § 3 ods. 1 OZ postupovali s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so
zásadou ,,právo patrí bdelým?, ktoré predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti
a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv

a povinností z neho vyplývajúcich. Žalobcovia napokon ani nečakali na výsledok trestného konania, keď
žalobu podali 30.03.2009, v čase podaného trestného oznámenia, výsluchu žalobcov ako svedkov -
poškodených a po začatom trestnom stíhaní vo veci.

52. Na základe vyššie uvedeného súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným

neodporuje dobrým mravom.

53. Keďže právo žalobcov je premlčané, a súd uzavrel, že vznesenie námietky premlčania žalovaným
neodporuje dobrým mravom, súd nemohol v súlade s § 100 ods. 1 posledná veta Občianskeho
zákonníka, premlčané právo žalobcom priznať, preto žalobu zamietol.

54. O nároku na náhradu trov konania strán súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný mal vo veci
úspech po tom, čo vzniesol námietku premlčania. Vzhľadom na rozhodnutie o oslobodení žalobcov od
súdnych poplatkov v tejto veci súd pomery žalobcov považuje za dôvody hodné osobitného zreteľa pre

nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu, zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.