Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 20, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/124/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213223537
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2213223537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň:

JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Ján Šoltés, advokát, so
sídlom Karadžičova 8, Bratislava, proti žalovanému: R. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. O. XXXX/
XX, S., o zaplatenie 1.226,73 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda, č. k. 15C/247/2014-84 zo dňa 26. januára 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania m e n í tak, že
žalovanému sa nepriznáva náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie.

III. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu o zaplatenie 1.226,73 eura s 8,75 %
ročným úrokom z omeškania od 21. februára 2013 zamietol a výrokom II. žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 7 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom k 17.3.2008, resp. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom k 28.3.2013, § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa,
a.s. ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, podpísali 17. marca

2008 Zmluva o splátkovom úvere č. 0202717050, v ktorej čl. I sa veriteľ zaviazal jednorazovo poskytnúť
žalovanému spotrebný úver vo výške 20.000 Sk. Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 18,4 % ročne,
úroky mali byť splatné mesačne a dlžník mal samotný úver splácať v 59 pravidelných mesačných
splátkach po 578 Sk vždy do 20. dňa príslušného mesiaca až do 20. februára 2013. Suma 20.000 Sk
bola žalovanému poskytnutá na jeho účet 17. marca 2008 a žalovaný poskytnutý úver splácal. Nebolo
však dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli písomné a či
a kedy žalovanému došli. Listom z 5. apríla 2013 Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila žalovanému, že

pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy vo výške 1.370,02 eura s príslušenstvom postúpila na žalobcu.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje
zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úveryna základe bankovej licencie. Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Ustanovenie § 525 ods.
1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa
zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu prvej inštancie pohľadávky banky voči svojim klientom treba

považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy so žalovaným, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo
zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto

požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-
postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom.
Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže
nie je bankou. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo
zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na zákonnú výluku ustanovenie §

92 ods. 7 cit. zákona (v znení účinnom k 17. marcu 2008), resp. § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení
účinnom k 28. marcu 2013), dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých
podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 7, resp. ods. 8, zákona č. 483/2001 Z. z. tak
predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom
tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak

tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované
ust. § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná, potom jej postúpenie
je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.
Účel § 525 Občianskeho zákonníka je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh

v prípadoch uvedených v citovanom ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému
pôvodne vznikol. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať
sa preukázania zmluvy o postúpení. Na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to
o to viac, ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ. Postupca, ktorému bola pohľadávka

postúpená bankou, je povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka)
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s. voči žalovanému postúpená na žalobcu (28.

marec 2013), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Nebolo totiž dokázané, s čím a ako dlho bol
žalovaný v omeškaní s plnením svojho záväzku, ani to, že by bol aj písomne vyzvaný na splnenie svojho
záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej
postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku
toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom

(veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom. Vzhľadom na to
bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej
pohľadávky a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu.

5. Súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci si trovy uplatnil, avšak v konaní

bol neúspešný a žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom sa malo rozhodovať.

6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že pohľadávka, zaplatenie ktorej je predmetom súdneho konania,

je splatná peňažná pohľadávka právneho predchodcu, ktorý ju postúpil na žalobcu. Zmenou v osobe
veriteľanedošlokzmeneobsahuzáväzku,týmjestáleuhradeniepeňažnejsumyznezaplatenéhoúveru,
ktorý právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému. Bankové tajomstvo ako také netvorí obsah
pohľadávky. Pod zmenou obsahu pohľadávky spôsobenou zmenou veriteľa sa rozumie, že vzhľadom na
povahu plnenia, ktoré má dlžník poskytnúť, je pohľadávka svojim obsahom viazaná na osobu postupcu

alebo ide o prípad, keď výkon práva iným než veriteľom než postupcom, by pre dlžníka znamenal
podstatnú zmenu v jeho neprospech. Postúpenie pohľadávky právnym predchodcom žalobcu bolo
plne v súlade so zákonom. Aktívnu legitimáciu žalobca v konaní preukázal predložením Oznámenia o
postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnostipostúpeniapohľadávok,aleibaopodmienkach,zasplneniaktorýchnedochádzakporušeniubankového
tajomstva. Za daných podmienok môže banka postúpiť pohľadávku aj na inú osobu, ako je banka, teda
aj na osobu, ktorá ako taká nie je viazaná bankovým tajomstvom, a to aj bez súhlasu klienta. Žalobca

navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. S účinnosťou Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 inštitút opatrovníka strany ustanoveného

z dôvodu neznámeho pobytu zanikol, preto žalovaný nie je v konaní už zastúpený opatrovníčkou
ustanovenou súdom prvej inštancie uznesením č. k. 15C/247/2014-50 zo dňa 10.9.2015.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo

podané včas (§ 204 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne
§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutievydané(§201Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhovčasepodaniaodvolania,aktuálne
§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,

aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,
aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací
dôvod (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania,
ktorý má ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý

rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli splnené podmienky
pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej v zmysle ustanovenia § 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku a pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov

konania v zmysle ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku.

11. Podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu
1.226,73 eura s príslušenstvom a trovy konania. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že neboli
splnené zákonné podmienky na postúpenie pohľadávky bankou žalobcovi, keďže žalobca nepreukázal,

s čím a ako dlho bol žalovaný v omeškaní s plnením svojho záväzku a či bol písomne vyzvaný na
splnenie jeho záväzku zo zmluvy o úvere a že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia
spôsobilánapostúpenievzmysleustanovenia§92ods.8zákonač.473/2001Z.z.obankáchaozmene
a doplnení niektorých zákonov. Žalobca nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie,
poukazoval na to, že zmenou v osobe veriteľa nedošlo k zmene obsahu záväzku, žalobca svoju aktívnu

vecnú legitimáciu preukázal predložením oznámenia o postúpení pohľadávky a ustanovenie § 92 ods. 8
zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 17.3.2008 bola medzi právnym predchodcom žalobcu ako bankou
a žalovaným ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0202717050, predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru vo výške 663,88 eura (pôvodne 20.000,-Sk) s dohodnutou úrokovou sadzbou
18,40 % ročne. Žalovaný sa zaviazal zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v 59 mesačných splátkachvo výške 19,19 eura (pôvodne 578,-Sk) splatných k 20. dňu v kalendárnom mesiaci so splatnosťou
prvej mesačnej splátky dňa 20.4.2008 a s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.2.2013. Žalovaný z
poskytnutého úveru zaplatil celkom sumu 360,68 eura. Žalobca uzatvoril dňa 28.3.2013 s pôvodným

veriteľom žalovaného (Slovenská sporiteľňa, a.s.) Zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej
bolo mimo iného i postúpenie pohľadávky voči žalovanému na žalobcu zo Zmluvy o splátkovom úvere č.
0253009046zodňa17.3.2008.Listomzodňa5.4.2013právnypredchodcažalobcuoznámilžalovanému
postúpenie predmetnej pohľadávky vo výške 1.370,02 eura s príslušenstvom na žalobcu.

13. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 1.266,73 eura, ktorá suma pozostáva z
istiny vo výške 906,32 eura, úrokov vo výške 263,06 eura a poplatkov vo výške 56,81 eura, spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 906,32 eura od 21.2.2013 do zaplatenia. Vzhľadom
na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie
právne správne posúdil jeho nárok.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

15. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej
legitimácie. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovaniepotrebnénaposúdenieuplatnenéhonároku.Právnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorej

zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú tento uzavrel so žalovaným.
Ako už bolo konštatované vyššie, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju
aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa.

Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca
kópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0329/2013/CE zo dňa 28.3.2013 uzavretú medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s. a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia, s.r.o., teda žalobcom. Stranou v spore sa
niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí,
ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v

takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a

na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia
(žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok
pasívnejvecnejlegitimácieidenaopakvtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotno-právnej

povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej len
„zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient

nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej
banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej
osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo
banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky

uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho
istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri
postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.

18. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať

práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a
nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto
požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením
pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom

mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom
medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Pokiaľ ide o stanovenie podmienok pre postúpenie
pohľadávok banky alebo pobočky zahraničnej banky na tretiu osobu v ustanovení § 92 ods. 8 zákona
o bankách, je toto ustanovenie k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka upravujúceho postúpenie
pohľadávok právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne. Vzhľadom na uvedenú zákonnú

výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči
klientovi za splnenia určitých podmienok. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej
pohľadávky je náležité z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou
nie je vždy zachovaná kontinuita náležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne
dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom

postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako

také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi účastníkmi
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o
postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods.
2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení

§ 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 ods. 1
Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi
bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

19. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej

inštancie (ďalej len „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

20. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.21. Citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní,
teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne
na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé

dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného
na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako
procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného

dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje
za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu,
je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

22. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade

nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť.
Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je
svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd
rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

23. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupník v súdnom konaní, v
ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (akt. §
132 ods. 1 CSP) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie

podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v
zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka)
písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka.

24. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca
nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému
postúpená na neho (28.3.2013), boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
o bankách splnené. Žalobca v konaní nepreukázal, že jeho právny predchodca pred postúpením

pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie jeho záväzku, keď nepredložil žiadnu výzvu Slovenskej
sporiteľne, a.s. adresovanú žalovanému, ktorá by sa týkala splácania dlhu z úveru poskytnutého
na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. 0202717050 zo dňa 17.3.2008. Znamená to, že žalobca
nepreukázal, že by jeho právny predchodca vyzval žalovaného akýmkoľvek spôsobom na splnenie jeho
záväzku zo zmluvy o úvere vzniknutého za rozhodné obdobie v sume 1.226,73 eur s príslušenstvom.

Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu
spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno
považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby
bolo žalovanému doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané
nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi
len po tom, ak by bol žalovaný napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu

žalovaného. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania
ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda
pohľadávkuktorejpostúpeniebybolovpriamomrozporesozákonom.Ztohtodôvodubypotomsamotná
zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne
neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky

prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej
pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho
žalobu zamietnuť.26. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01
zo dňa 11.6.2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, toto

rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako
vzťahy spotrebiteľské. V prejednávanej veci sa na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva,
jedná o spotrebiteľský vzťah, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú
ochranu zo strany súdu. Vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky zo
spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do

spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov a ktoré ukladá orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré
bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby

sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie aj bez toho, aby
sa žalovaný tohto dovolával, prihliadať na prípadnú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, brániaci
uplatniť alebo priznať plnenie žalobcu voči žalovanému, ktorý je tu v pozícii spotrebiteľa. Žalobca síce
predložil Oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 5.4.2013, avšak nepreukázal či toto
oznámenie bolo reálne žalovanému doručené. Preto správne súd prvej inštancie žalobu zamietol po

zistení, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne
legitimovaný.

27. K námietke odvolateľa, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu

bankového tajomstva, odvolací súd uvádza nasledovné:

28. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia

svojejpohľadávkyzodpovedajúcejnesplácanémudlhu,atoajosobe,ktorániejebankou.“ Podľanázoru
odvolacieho súdu úpravou uvedenou v ustanovení § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách
mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník
po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo
motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom

nesplácaníúverudlžníkomanemalabylenpočasceléhotrvaniazmluvykaždýmesiacpripisovaťnaúčet
dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto
správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona
o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto
kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe,

ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

29.Vzhľadomnauvedenúargumentáciu,pokiaľsúdprvejinštanciežalobužalobcuzamietol,rozhodolvo

výroku vo veci samej vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. vo veci samej potvrdil.

30. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku vo veci samej žalobu zamietol (v celom
rozsahu) a zásadne tak žalovanému vznikol nárok na tzv. plnú náhradu trov vzniknutých v tomto konaní

pred súdom prvej inštancie.

31. Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

32. Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sakonanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť
najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

33. Odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o náhrade trov konania, v ktorej
časti považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne, pretože v zmysle ustanovenia § 142
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, súd prizná
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo
bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Bolo preto namieste rozhodnúť o náhrade

trov úspešného účastníka konania a nie účastníka neúspešného. V spore plne úspešný žalovaný si
však náhradu trov konania neuplatnil, čo bolo v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie podmienkou jej priznania a preto bolo
namieste rozhodnúť o náhrade trov konania tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní pred súdom prvej
inštancie plne úspešným, sa nepriznáva náhrada trov konania pred súdom prvej inštancie. Z uvedených
dôvodov v prejednávanej veci bolo potom nevyhnutné, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

v závislom výroku II. o náhrade trov konania (osobitne odvolaním nenapadnutý) v zmysle ustanovenia
§ 388 Civilného sporového poriadku zmenil spôsobom uvedeným vo výroku II. tohto rozsudku, keď táto
zmena nebude mať na strany sporu vecný dopad.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.

1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom
skončení veci.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).