Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. apríl 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/318/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209222749
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1209222749.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: E.. S.
G., bytom U. Ú. XX, Bratislava, zast. Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Rožňavská
2, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. októbra 2010 č.k. 15C 256/2009-146,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému
domáhala deklarácie, že nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní o trestnom čine podvodu,
vedenom na Okresnom úrade vyšetrovania PZ Bratislava I pod Č.: Z.-XXX/XXXX, na Okresnom úrade
vyšetrovania PZ Bratislava II pod Č.: Z.-XXX/XXXX a na Úrade justičnej a kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva PZ Bratislava II pod Č.: Z.-XXX/XXXX, bolo porušené jej právo na prejednanie jej veci
bez prieťahov, na účinnú ochranu pred trestným činom a na účinnú ochranu majetku, a náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 35.000 eur s príslušenstvom. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 2 ods. 7, § 46 ods. 3 a 4 Tr. por., čl. 48 ods. 2 veta
prvá Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 veta prvá Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej
len „dohovor“), § 3 ods. 1 a 2, § 18 ods. 1 a 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. účinného do 30.06.2004, § 442
ods. 1 a 3 Obč. zák., § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 1 a 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru, že návrhu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že sa
ako poškodená stala účastníčkou trestného konania vo veci podvodu pri kúpe bytu, keďže jej bola
protiprávnym konaním I.. S. spôsobená škoda 1.000.000,- Sk. Táto škoda, spôsobená trestným činom,
jej nebola nahradená, a ani po ôsmich rokoch od oznámenia trestného činu v roku 2001 nedospela do
štádia rozhodnutia súdom. Škoda, ktorú si uplatnila žalobou voči žalovanému, predstavuje nemateriálnu
ujmu, spočívajúcu v pocitoch neistoty, krivdy, poníženia, stave beznádeje, bezmocnosti, strate domova

a spoločenského postavenia, ktoré boli vyvolané tým, že vyššie uvedené trestné konanie v trestnej
veci podvodu pri kúpe bytu nebolo vedené zákonným spôsobom. Podľa názoru žalobkyne sa orgány
činné v trestnom konaní dopustili nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát. Uviedla, že za nesprávnyúradný postup sa považujú aj zbytočné prieťahy v konaní, pričom v predmetnej veci nebola dĺžka
konania spôsobená skutkovou či právnou zložitosťou veci, potrebou rozsiahleho dokazovania či počtom
obvinených osôb. Mala za to, že dĺžka trestného konania, v ktorom si ako poškodená uplatnila nárok

na náhradu škody, bola nezlučiteľná s požiadavkou primeranej lehoty. V tejto súvislosti poukazovala na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva („EĽSP“), podľa ktorej „poškodení, ktorí si uplatnili nárok
na náhradu škody v rámci trestného konania, požívajú až do vynesenia takéhoto rozhodnutia záruky
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože toto konanie je určujúce pre rozhodnutie o ich "občianskych právach".
Pre uplatnenie práva na náhradu škody je určujúci výsledok trestného konania. Uplatňovaním nároku

v trestnom konaní majú lepšie vyhliadky na nahradenie predmetnej sumy a zaistenie ich nároku môže
vykonať prokuratúra. Tvrdila, že postupom v prípravnom konaní a v súdnom konaní došlo k porušeniu
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku nečinnosti a nesprávnej činnosti orgánov činných v trestnom
konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný so žalobou nesúhlasil.

3. Vykonaným dokazovaním zistil skutočnosti ohľadne postupu orgánov činných v trestnom konaní,
keď uviedol podrobnú genézu trestného konania s uvedením jednotlivých úkonov, a s tým, že v čase
jeho rozhodovania bolo v štádiu konania o obžalobe pred Okresným súdom Bratislava I vedenom pod
sp.zn. 3T 77/2009 a nebolo skončené. Mal za preukázané, že Okresný súd Bratislava I určil na základe
žaloby žalobkyne I. S. proti žalovanej E.. S. G. rozsudkom č.k. 17C 160/01-68 zo dňa 27.05.2002,

právoplatným dňa 29.07.2002, neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej dňa 08.01.2001 medzi sporovými
stranami o prevode vlastníctva bytu Č.. X, nachádzajúceho sa v Bratislave na ul. U. Ú. XX, a na
základe vzájomnej žaloby žalovanej E.. S. G. uložil súd žalobkyni I. S. povinnosť zaplatiť žalovanej
1,000.000,- Sk s príslušenstvom (vrátenie dojednanej a žalovanou zaplatenej kúpnej ceny bytu). Zistil
tiež, že žalobkyňa doručila dňa 17.09.2009 Ústavnému súdu SR ústavnú sťažnosť, obsahovo zhodnú

so žalobou, na základe ktorej prebieha toto súdne konanie, v ktorej žalobkyňa navrhla, aby Ústavný
súd SR, okrem iného, vyniesol nález, ktorý je zhodný s petitom žaloby uplatnenej v tomto súdnom
konaní vrátane priznania primeraného finančného zadosťučinenia 35.000 eur, a že Ústavný súd SR
sťažnosť žalobkyne uznesením č.k. II. ÚS 194/2010-38 zo dňa 22.04.2010 predbežne prerokoval a prijal
ju na ďalšie konanie v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II,
Okresnej prokuratúry Bratislava II, Okresného súdu Bratislava II a Okresného súdu Bratislava I.

4. Skonštatoval, že z vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II Úradu justičnej a

kriminálnej polície Č.: Z.-XXX/OEK-T.-XXXX zistil, že v trestnom konaní obvinenej I. S. zo spáchania
trestného činu podvodu pri predaji bytu žalobkyni, si žalobkyňa ako poškodená uplatnila nárok na
náhradu škody vo výške 1,000.000,- Sk, ktorú vyplatila obvinenej I. S. ako kúpnu cenu za byt. Uviedol,
že žalobkyňa si nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnila dňa 18.12.2002, teda v čase, keď
o tomto jej nároku už bolo právoplatne rozhodnuté v občianskom súdnom konaní (dňa 29.07.2002).

Dospel potom k záveru, že žalobkyňa s poukazom na ust. § 46 ods. 3 Tr. por. účinného od 01.01.2006,
resp. § 43 ods. 2, § 44 ods. 3 Tr. por. účinného do 31.12.2005, už takýto návrh ako poškodená v trestnom
konaní podať nemohla, pretože o jej práve na náhradu škody v sume 1.000.000,- Sk už bolo právoplatne
rozhodnuté skôr, ako si tú istú náhradu škody uplatnila v trestnom konaní ako poškodená. Zaoberal
sa potom otázkou, či je subjektom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poškodený,

ktorý v trestnom konaní neuplatnil nárok na náhradu škody, prípadne poškodený, o nároku ktorého na
náhradu škody sa už právoplatne rozhodlo ako v posudzovanej veci, a ktorého nárok na náhradu škody
už teda nemôže byť v trestnom procese predmetom konania. Dospel k záveru, že na poškodeného sa
nevzťahuje ust. § 2 ods. 7 Tr. por., lebo sa nerozhoduje o jeho trestnej veci, pričom Trestný poriadok
ani v žiadnom inom svojom ustanovení nezaručuje poškodenému právo na to, aby sa trestné konanie

proti inej osobe uskutočnilo v primeranej lehote.

5. Mal potom za to, že náhrada škody sa preto neprerokovávala ani sa nemohla prerokovať ako „vec
poškodenej“. Zaujal názor, že ak si poškodený uplatní v trestnom konaní nárok na náhradu škody a o
tomto nároku už bolo skôr právoplatne rozhodnuté v občianskom súdnom konaní, dá sa to považovať

za zneužitie práva (keďže neznalosť zákona neospravedlňuje), ktoré nemôže požívať právnu ochranu
a nemôže sa na ňom založiť iné právo. V tejto súvislosti poukázal na právny názor EĹSP, vyslovený
v rozhodnutí vo veci P. a P. proti SR, podľa ktorého je „vecou“ poškodeného (rozumie sa vecou
prejednávanou v trestnom konaní) nárok na náhradu škody, z čoho vyplýva, že ak poškodený v trestnomkonaní nárok na náhradu škody neuplatňuje, alebo už nemôže uplatňovať, nejde v tomto konaní o
„jeho vec“ v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy, a tiež na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru,
obsahujúci právo na konanie v primeranej lehote, ktorý je na poškodeného aplikovateľný len vtedy, ak

poškodený uplatňuje v tomto konaní nárok na náhradu škody, a to vzhľadom na to, že sa rozhoduje
o jeho občianskom práve v zmysle dohovoru. Dospel potom k záveru, že poškodený, ktorý v trestnom
konaní neuplatňuje nárok na náhradu škody alebo neprípustne uplatňuje nárok na náhradu škody, o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní, nie je subjektom práva na to, aby sa
toto trestné konanie uskutočnilo bez prieťahov, a preto žalobu zamietol.

6. Ďalšie dokazovanie navrhnuté žalobkyňou (pripojenie dozorových spisov prokuratúry a sťažnostných
spisov) nevykonal, nakoľko ho považoval za nadbytočné. Nevykonal ani dokazovanie znaleckým
posudkom súdneho znalca z odboru psychiatria na posúdenie zdravotného stavu žalobkyne, keď mal
za to, že vykonanie tohto dôkazu by bolo vzhľadom k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy a nie škody na zdraví irelevantné.

7. Záverom uviedol, že po vyhlásení rozsudku zistil, že Ústavný súd SR nálezom č.k. II. ÚS 194/2010-69
zo dňa 30.09.2010 okrem iného rozhodol, že Okresné riaditeľstvo PZ Bratislava II, zastúpené Krajským
riaditeľstvom PZ v Bratislave, v konaní vedenom pod Č.: Z.-XXX/XX porušilo základné právo žalobkyne
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na

prejednanie jej veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznal žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie 5.000 eur, z čoho vyvodil, že v tomto prebiehajúcom súdnom konaní vznikla
prekážka veci rozhodnutej, čo je neodstrániteľnou podmienkou konania, avšak poukázal na to, že
bol vyhláseným rozsudkom viazaný. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a
žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože si ju neuplatnil a žiadne trovy mu v konaní ani nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Uviedla, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil dualitu práv a postavenia poškodeného v trestnom
konaní, keďže poškodený má skutočne ústavné právo na prerokovanie veci bez prieťahov iba vo vzťahu

k ním uplatnenému nároku na náhradu škody, t.j. v tzv. adhéznom konaní. Poukázala však na to, že
poškodený je subjektom trestného konania, a v línii trestného konania už nemá ústavné právo na
prerokovanie veci bez prieťahov, má však všetky práva, ktoré prináležia subjektom trestného konania.
Mala za to, že nič nebráni tomu, aby Trestný poriadok priznal procesné práva nad rámec práv ústavných,
keďže nie každé zákonné právo totiž musí byť konkretizáciou práva ústavného, a v slovenskom právnom

poriadku existuje množstvo zákonných práv, ktoré nemajú primárne ústavnoprávny rozmer. Zdôraznila,
že okrem ústavných práv mala aj zákonné práva prináležiace každému subjektu trestného konania,
ktorých rozsah je širší, než rozsah práv ústavných. Uviedla, že zákonné práva síce nezriedka sú
konkretizáciou práv ústavných, čo však neznamená, že súd pri posudzovaní nároku na náhradu škody,
či nemajetkovej ujmy, má a môže zákonné práva redukovať výlučne na ich ústavnoprávny rozsah, z čoho

vyvodila, že súd má dbať na to, aby pri práci s judikatúrou Ústavného súdu SR nestratil zo zreteľa, že
koná o porušení zákonných a nie ústavných práv. Argumentovala tým, že ako poškodená mala v konaní
postavenie subjektu trestného konania a z tohto postavenia jej vyplývalo právo, aby bolo vyšetrovanie
ukončené v lehote podľa ust. § 209 ods. 2 Tr. por. V tejto súvislosti poukázala na to, že obvinenie bolo
vznesené dňa 11.11.2004, zákonná lehota na ukončenie vyšetrovania uplynula dňa 11.03.2005, pričom

bola prekročená 10-násobne. Práve v dôsledku prekročenia lehoty na skončenie vyšetrovania utrpela
ujmu na práve účastníka trestného konania na skončenie vyšetrovania v zákonnej lehote.

9. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne napadnutý rozsudok potvrdiť,
keď nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že rozsudok súdu prvej inštancie je založený na redukcii

práv priznaných poškodenému Trestným poriadkom. Uviedol, že zákonné lehoty na uskutočnenie
vyšetrovania určené Trestným poriadkom predstavujú len konkretizáciu práva na prejednanie veci bez
zbytočných prieťahov priznaných ústavou a dohovorom. Mal za to, že súd prvej inštancie správne
skonštatoval, že právo žalobkyne na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Trestného
poriadku nebolo porušené, nakoľko daná vec nie je de iure jej vecou. Poukázal na to, že v konaní nebolo

preukázané odopretie žiadneho iného práva žalobkyne ako ani existencia nemajetkovej ujmy vzniknutej
v príčinnej súvislosti s dĺžkou trestného konania.10. Žalobkyňa podaním, označeným ako doplnenie dôkazov, doručeným odvolaciemu dňa 31.10.2011
predložila na CD nosiči nahrávku televíznej relácie, odvysielanej dňa 27.06.2011, ktorá mala vypovedať
o situácii, v ktorej sa ocitla z dôvodu, že jej nebola efektívne poskytnutá ochrana zo strany štátnych

orgánov.

11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

13. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto prechodného
ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016, zostávajú zachované,
a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté,
samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobkyne,
spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016,
posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania

a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

14. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho
spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom

rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne o náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom v trestnom konaní vo veci podvodu, v ktorom vystupovala ako poškodená, zamietol,
a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené
opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobkyne.

15. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatnených nárokov ako aj ohľadom tvrdení
žalovanej, ktoré uvádzala na svoju obranu, a teda riadne zistil skutkový stav veci v zmysle ust. § 153
ods. 1 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s v

tom čase účinným ust. § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil
aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatňovaných nárokov. Vec aj správne právne
posúdil, keď aplikoval § 2 ods. 7, § 46 ods. 3 a 4 Tr. por., čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, čl. 6
ods. 1 veta prvá Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), § 3
ods. 1 a 2, § 18 ods. 1 a 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. účinného do 30.06.2004, § 442 ods. 1 a 3 Obč.

zák., § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré aj správne vyložil, a svoje
dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobkyne aj náležitým spôsobom a veľmi podrobne odôvodnil
tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení
svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje

rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch
sporových strán, správne a logicky vyhodnotil vykonané dôkazy, vyčerpávajúcim spôsobom rozobral
všetky svoje právne úvahy ako i na vec sa vzťahujúcu judikatúru a rozhodnutia najvyšších súdnych
autorít, z ktorej pre lepšie pochopenie riešenej problematiky aj citoval rozhodujúce pasáže. Dospel k
správnemu skutkovému záveru, že o škode žalobkyne, ktorú si uplatňovala v trestnom konaní, už bolo

právoplatne rozhodnuté v konaní občiansko-právnom, v ktorom jej bol proti I. S. priznaný nárok na
vydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Rovnakojepotomvoväzbenazistenýskutkovýstavsprávnyajjeho
právny záver, že žalobkyňa, ktorá si ako poškodená neprípustne uplatňuje v trestnom konaní nárok na
náhradu škody, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté v inom súdnom konaní, nie je subjektom právana to, aby sa toto trestné konanie uskutočnilo bez prieťahov, pretože v trestnom konaní sa už nemohol
neprerokovávať jej nárok na náhradu škody ako jej vec, teda „vec poškodenej“. Správne tiež vyhodnotil,
že na poškodeného sa nevzťahuje ust. § 2 ods. 7 Tr. por., lebo sa nerozhoduje o jeho trestnej veci,

pričom Trestný poriadok ani v žiadnom inom svojom ustanovení nezaručuje poškodenému právo na to,
aby sa trestné konanie proti inej osobe uskutočnilo v primeranej lehote. Ak potom súd prvej inštancie v
zmysle týchto záverov žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne.

16. Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku

dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé a vyčerpávajúce. V tejto
súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade žalobkyne, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom
sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie
aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. V kontexte odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zbytočné sa v odvolacom konaní zaoberať identickými
námietkami žalovanej, keď skutkové, a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v
plnom rozsahu podložené správnym výkladom.

17. Odvolaciu námietku žalobkyne, ktorá na jednej strane pripustila, že poškodený v trestnom konaní má

skutočne ústavné právo na prerokovanie veci bez prieťahov iba vo vzťahu k ním uplatnenému nároku
na náhradu škody, a že subjektom práv v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je výlučne
poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, a to výlučne vo vzťahu k prejednávaniu tohto jeho
nároku, na strane druhej však tvrdila, že v posudzovanej veci išlo o porušenie jej zákonného práva na
to, aby bolo vyšetrovanie ukončené v lehote podľa ust. § 209 ods. 2 Tr. por., v dôsledku čoho utrpela

ujmu na svojom zákonnom práve účastníka trestného konania na skončenie vyšetrovania v zákonnej
lehote, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.

18. Odvolací súd nepovažoval za sporné skutkové zistenia súdu prvej inštancie, a ani žalobkyňa ich
v odvolaní nespochybnila. Vychádzal preto zo skutkového stavu, ustáleného súdom prvej inštancie. V

posudzovanej veci sa žalobkyňa voči štátu domáhala náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľov polície, spočívajúcom
v neprimeraných prieťahoch vo vyššie uvedenom trestnom konaní. Žalobu odôvodnila zjednodušene
povedané tým, že dĺžka trestného konania, v ktorom si ako poškodená uplatnila nárok na náhradu škody,

je nezlučiteľná s požiadavkou primeranej lehoty. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie ustálil,
že v predmetnom trestnom konaní je žalobkyňa poškodenou, uplatňujúcou si právo na náhradu škody
proti obžalovanej v rozpore so zákonom (ust. § 46 ods. 4 Tr. por.). Niet totiž žiadnych pochybností
o tom, že žalobkyňa sa náhrady škody voči I.. S. (obžalovanej) domáhala už v občianskom súdnom
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I o neplatnosť kúpnej zmluvy, iniciovaným I.. S., a

to vzájomnou žalobou, ktorej súd vyhovel, a rozsudkom č.k. 17C 160/01-68 zo dňa 27.05.2002,
právoplatným dňa 29.07.2002, uložil I. S. povinnosť zaplatiť žalobkyni 1,000.000,- Sk s príslušenstvom
(vrátenie dojednanej a žalovanou zaplatenej kúpnej ceny bytu). Výkon tohto súdneho rozhodnutia
začala žalobkyňa uplatňovať dňa 01.08.2002 v exekučnom konaní, sp.zn. 1Er 1842/2002. Z uvedeného
je zrejmé, že nárok, ktorý si žalobkyňa uplatňuje v trestnom konaní ako náhradu škody, jej už bol

rozhodnutím súdu právoplatne priznaný, a že si ho v trestnom konaní s poukazom na ust. § 46 ods. 4
Tr. por. už uplatniť nemôže, a ak tak urobila, postupovala v rozpore so zákonom. Je potom namieste
konštatovať, že nárok žalobkyne na náhradu škody spôsobenej trestným činom jednoznačne nie je
predmetom trestného konania, ktoré sa preto nevedie okrem iného aj „vo veci“ žalobkyne.

19. Vzhľadom na tento záver považuje odvolací súd aj nález Ústavného súdu SR č. II ÚS 194/2010-69
zo dňa 30.09.2010, ktorým vyslovil, že vo vyššie uvedenom trestnom konaní bolo porušené základné
právo žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, a priznal
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie (na základe ústavnej sťažnosti žalobkyne odôvodnenej

zhodne ako žaloba v tomto konaní), za prinajmenšom rozporuplný. Sám Ústavný súd SR totiž napr. v
rozhodnutí I. ÚS 18/06 vysvetlil, že účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v
ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom akomponentom tohto základného práva je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho
záležitosti. Súčasne je ústavný súd toho názoru, že uplatnenie tohto základného práva je spojené len s
takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej

prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu
verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na už pevne
ustálenú judikatúru ústavného súdu (aj s poukazom na relevantné rozhodnutia EĹSP), podľa ktorej je
domáhanie sa ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a teda súčasne podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru poškodeným v rámci trestného konania podmienené tým, aby bol uplatnený nárok

na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré je možné za určitých podmienok považovať za konanie vo
veci poškodeného (teda v jeho záležitosti). Napokon, tento výklad nerozporuje ani samotná žalobkyňa
v odvolaní. Odvolací súd sa preto domnieva, že ústavný súd rozhodol predmetným nálezom v rozpore
so svojou vlastnou judikatúrou.

20. Tento nález, hoci sa s ním nestotožnil (i keď mu neprináleží ho hodnotiť a je povinný ho

akceptovať), však nepovažoval za prekážku veci rozhodnutej pre prebiehajúce konanie, pretože konanie
o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je súdnym konaním, v ktorom platí zásada
kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena stranami, a nemožno ho stotožňovať s konaním
Ústavného súdu SR o sťažnosti pre porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a
práva na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), v ktorom

ústavný súd tomu, koho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené,
môže priznať aj primerané finančné zadosťučinenie, a to titulom porušenia jeho ústavného práva.
Predmetom tohto konania je však žalobkyňou uplatnené právo na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej
mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, ktoré každému zaručuje čl. 46 ods.
3 Ústavy SR. Toto právo ale nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným

obmedzeniam upravujúcim predpoklady na uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy, ktoré sú podľa
odvolacieho súdu zakotvené v zákone č. 514/2003 Z.z. V posudzovanej veci teda nejde o porušenie
ústavnéhoprávapodľačl.48ods.2ústavyanioporušeniezákladnéhoprávapodľačl.6ods.1dohovoru,
za ktoré je možné priznať zadosťučinenie, i keď žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie
argumentovala práve v tomto smere. V odvolaní potom vzhľadom na vyššie cit. nález Ústavného súdu

SRzdôraznila,ženemajetkovúujmuutrpelaporušenímjejzákonnéhoprávanato,abybolovyšetrovanie
ukončené v lehote podľa ust. § 209 ods. 2 Tr. por., ktorá bola v posudzovanom prípade prekročená.
Odvolací súd sa s jej odvolacou námietkou nestotožnil. Ako už uviedol vyššie, a ako správne ustálil
súd prvej inštancie, v trestnom konaní sa neprejednáva „vec“ (záležitosť) žalobkyne, keďže náhrada
škody, ktorú si uplatnila v rozpore so zákonom, jej nemôže byť v prípadnom odsudzujúcom rozsudku

voči obžalovanej priznaná, nakoľko povinnosť zaplatiť jej finančné prostriedky vo výške uplatnenej
škody už bola I. S. uložená právoplatným rozsudkom v občianskom súdnom konaní. Žalobkyňa má v
trestnom konaní naďalej postavenie poškodenej (bez nároku na náhradu škody), a ako poškodenej jej
aj Trestný poriadok priznáva v ňom výslovne špecifikované práva, medzi ktoré však nepatrí žalobkyňou
tvrdené právo na to, aby bolo vyšetrovanie ukončené v lehote podľa ust. § 209 ods. 2 Tr. por. Práva

poškodeného v trestnom konaní sú jednoznačne vymedzené, a takéto ňou tvrdené právo jej Trestný
poriadok v žiadnom ustanovení nepriznáva, a nemožno ho odvodiť ani z ust. § 2 ods. 7 Tr. por., ktoré
sa na poškodeného nevzťahuje, lebo sa nerozhoduje o jeho trestnej veci, pričom Trestný poriadok ani
v žiadnom inom svojom ustanovení nezaručuje poškodenému právo na to, aby sa trestné konanie proti
inej osobe uskutočnilo v primeranej lehote. Je potrebné si uvedomiť, že nie každé jedno ustanovenie

Trestného poriadku je právom poškodenej v trestnom konaní, tvrdením porušenia ktorého by malo dôjsť
k nesprávnemu úradnému postupu a zakladajúcemu jej právo na náhradu nemajetkovej ujmy od štátu.
Napokon, ustanovenie § 209 Tr. por. nešpecifikuje žiadne právo poškodenej v trestnom konaní, ale
upravuje postup policajta resp. vyšetrovateľa po skončení vyšetrovania, pričom lehoty, v ktorých má byť
vyšetrovanie skončené po vznesení obvinenia, a ktoré sú v tomto ustanovení uvedené, sú len lehotami

poriadkovými, a ich nedodržanie nemalo v žiadnom prípade za následok porušenie nejakého práva
žalobkyne. Trestný poriadok tieto lehoty neurčil ako lehoty zákonné, pretože ich nedodržanie pripúšťa,
dokonca priamo predpokladá, keďže v ods. 3 ust. § 209 Tr. por. upravuje postup prokurátora v prípade,
že neboli dodržané. Z týchto dôvodov sa odvolací súd s odvolacími námietkami žalobkyne nestotožnil.
Možno potom uzavrieť, že nakoľko žalobkyňa nepreukázala splnenie predpokladov pre zodpovednosť

štátu za jej nemajetkovú ujmu, keď nepreukázala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom
konaní vo vzťahu k nej ako poškodenej (bez nároku na náhradu škody), rozhodol súd prvej inštancie
správne, keď jej žalobu zamietol.21. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262

ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).