Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. marec 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/779/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214219374
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214219374.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL
FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska republika, BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, zastúpeného
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s. r. o., Ventúrska 16, 811 01
Bratislava, IČO: 47 234 547, proti žalovanej: F. N., rod. P., nar. X. Q. XXXX, trvalo bytom I. S., L. XX/XX,
o 950,91 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
16. júna 2015 č. k. 16C/134/2014-28 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti veci samej a v časti trov
konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 888,42
eur istiny s vyčísleným úrokom 56,93 eur a ďalej s 39 % ročným úrokom od 6. septembra 2013, ako aj
5,56 eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 1. decembra 2013; II. v časti o zaplatenie 5,25 %
ročného úroku z omeškania zo sumy 945,35 eur od 1. decembra 2013 žalobu zamietol; III. žalovanej

uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 199,78 eur (v tom 142,78 eur trovy právneho
zastúpenia a 57 eur iné trovy konania) do troch dní od právoplatnosti rozsudku do rúk Advokátskej
kancelárie JUDr. Marek Czompoly s.r.o..
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 115a ods. 2 , § 121, § 132, § 153 ods. 1 a 2, § 200ea ods. 1
O.s.p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 3 ods.
1, § 517 ods. 2 a § 535 a nasl. O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení); § 261 ods. 3 písm. d/, § 497 a nasl. Obch.z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v

znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ a d/ a § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 13.5.2013
(ďalej aj „ZoSÚ“); § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
O.z. a poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MObdo 5/2009.
Vecne dôvodil, že žalobca CETELEM SLOVENSKO a.s. (spoločnosť, ktorej predmetom podnikania bolo
okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a žalovaná dňa 17.5.2013 podpísali Zmluvu
o spotrebiteľskom úvere a Zmluvu o revolvingovom spotrebiteľskom úvere č. 264324561664615 na

formulári žalobcu, v jej časti 1 ods. 1.1 sa dohodlo, že veriteľ (žalobca) poskytuje dlžníkovi (žalovanej)
viazaný spotrebiteľský úver, ktorého výška je 888,42 eur, čo je suma, ktorá zostáva po odpočítaní platby
dlžníka 99 eur od celkovej ceny tovaru, na ktorého kúpu sa spotrebiteľský úver poskytuje, v tom istom
odseku bola dohodnutá aj úroková sadzba 39 % ročne, ako aj splatnosť úveru v 24 mesačných splátkachpo 56,66 eur, splatných vždy 15. dňa v mesiaci počnúc 15.6.2013 a končiac 15.5.2015, okrem toho
je v ods. 1.1 určená RPMN, priemerná RPMN, dohodnuté tzv. komplexné poistenie s poplatkom 5,16
% zo splátky (2,78 eur obsiahnutých v každej splátke), podľa časti 1 ods. 1.4 mal žalobca previesť

sumu úveru priamo na účet predajcu príslušného tovaru. Žalobca poskytol žalovanej úver 6.6.2013,
žalovaná však nesplatila žiadnu splátku, žalobca listom z 9.9.2013 oznámil žalovanej, že vypovedá
zmluvu o spotrebiteľskom úvere a vyzval ju na zaplatenie istiny 888,42 eur a dlžných úrokov, poplatkov
a poistného, v konaní nebolo dokázané, či bola žalovaná predtým upozornená na možnosť výkonu tohto
práva, žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, či žalovaná bola pred zosplatnením úveru aspoň 15 dní

vopred upozornená na možnosť využitia tohto práva. Súd prvej inštancie posúdil zmluvu uzavretú medzi
stranami ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá spĺňa náležitosti vyžadované v § 9 ZoSÚ. V časti 1
ods. 1.1 zmluvy bol dohodnutý aj úrok v sume 39 % ročne. Takto dohodnutý úrok je síce dvojnásobne
vyšší než priemerný úrok komerčných bánk v danom období, no podľa názoru súdu prvej inštancie ho
nemožno považovať za rozporný s dobrými mravmi. Zohľadnil totiž, že v danom prípade ide o úver
nezabezpečený žiadnym zabezpečovacím prostriedkom okrem zrážkami zo mzdy (obsiahnutými v texte

zmluvy), poskytnutý typu dlžníkov, u ktorých je kreditné riziko relatívne vyššie, navyše v relatívne nízkej
sume, takže aj minimálny úrok, ktorý je nevyhnutný na to, aby bolo možné v tomto segmente podnikať,
sa prejaví relatívne vyššou percentuálnou sadzbou. Tieto skutočnosti treba zohľadniť pri posudzovaní
súladu dojednaného úveru s dobrými mravmi. Z ustanovenia časti 3 ods. 4.4 zmluvy potom vyplýva, že
nárok na úrok je dojednaný na celé obdobie, po ktoré žalovaný poskytnuté peňažné prostriedky (resp.

ekonomickú výhodu z nich plynúcu) užíva, teda až do reálneho splatenia. Za týchto okolností považoval
úver za riadne dohodnutý a poskytnutý a úroky za platne dohodnuté, takže žalobca mal na základe
zmluvy zo 17.5.2013 právo, aby mu žalovaná zaplatila istinu 888,42 eur spolu s úrokom od času jej
skutočného poskytnutia, ako aj poistné dohodnuté sadzbou 5,16 % z príslušnej splátky, teda v sume
2,78 eur mesačne. Zo skutkového stavu je zrejmé, že výpoveď žalobcu bola odoslaná v septembri 2013

a v súlade s ods. 4.1 písm. c/ časti 3 zmluvy nadobudla účinnosť 1.12.2013. Žalobca tak mal nárok na
poistné za celkovo šesť splátok (jún až november 2013), no uplatnil nárok len za 2 mesiace (2x2,78)
v sume 5,56 eur, súd mu priznal poistné len v tejto časti, a to aj spolu s úrokom z omeškania, a v
tejto časti spolu s istinou a zmluvným úrokom žalobe vyhovel. Omeškaním žalovanej s platením dlžnej
sumy by vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 O. z. v spojení s §

3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., súd však uplatnenie tohto nároku považoval v kontexte danej
veci za rozporné s dobrými mravmi. Uplatnenie úroku z omeškania v zákonnej sadzbe 5,25 % ročne
totiž v spojení s pokračujúcim úročením poskytnutej istiny dohodnutým úrokom v zmysle časti 3 ods. 4.4
zmluvy znamená reálne zvýšenie zaťaženia dlžníka nad 40 % požičanej istiny, čo je hranica, ktorá podľa
súdu prvej inštancie už nie je v morálnom kódexe našej spoločnosti akceptovateľná. Pritom treba podľa

názoru súdu zohľadniť aj to, že už výška zmluvného úroku 39 % ročne (t. j. v podstate výnosu veriteľa
za prenechanie peňazí dlžníkovi) celkom zrejme reflektuje zvýšené kreditné riziko dlžníkov, ktorí tvoria
portfólio žalobcu, a teda aj žalovanej. Žalobca si podľa názoru súdu prvej inštancie musel byť (a aj je, o
čom svedčí výška úrokovej sadzby) vedomý rizika úverovania nákupov spotrebného tovaru, ku ktorému
sa bežní spotrebitelia utiekajú práve preto, že na jeho hotovostnú kúpu nemajú naraz dostatok peňazí.

Preto nemožno považovať za slušné, aby mal v prípade, ak sa toto kreditné riziko ukáže opodstatneným,
nárok na dodatočný v podobe úrokov z omeškania. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie
uplatnenie práva na úrok z omeškania v sume 8,75 % ročne (správne 5,25% ročne), aj keď sa zakladá
na zákone (§ 517 O. z.) za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 O. z., v dôsledku
čoho žalobu v tejto časti zamietol. Jedinú výnimku predstavuje suma poistného, ktorá nie je úročená

dohodnutým úrokom. Vzhľadom na uvedené nepovažoval za potrebné ďalej skúmať, či k zosplatneniu
úveru došlo v súlade s § 53 ods. 8 O.z., teda či k zosplatneniu môže dôjsť na základe interného, nikomu
neoznámeného rozhodnutia veriteľa, resp. či k nemu môže dôjsť skôr než príslušný prejav vôle dôjde
dlžníkovi. Toto skúmanie by malo podľa neho zmysel jedine v prípade, že by bolo potrebné posúdiť
splatnosť celého plnenia na účely posúdenia dátumu, od kedy možno priznať úrok z omeškania z celej

istiny a dlžných úrokov. Keďže však súd úrok z omeškania vôbec nepriznal, bolo irelevantné, od kedy ho
je možné priznať. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 a 3 a § 149
ods. 1 O. s. p. a § 10 ods. 1 a 2, § 13a ods. 1 písm. a/ a c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z.
v znení účinnom od 1. júla 2013, vecne úspechom žalobcu, ktorý bol neúspešný len v nepatrnej časti,
priznal žalobcovi náhradu trov konania za účelne vynaložené trovy, za súdny poplatok 57 eur a trovy

právneho zastúpenia 142,78 eur (2 úkony právnej služby v roku 2014 po 51,45 eur /príprava a prevzatie
zastúpenia, žaloba/ spolu 102,90 eur, paušálne náhrady za dva úkony v roku 2014 po 8,04 eur, spolu
16,08 eur, daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % zo sumy 102,90+16,08, teda 23,80 eur).2. Podaním z 12. mája 2016 žalobkyňa oznámila Krajskému súdu v Trnave (Spr. 301/16) i súdu prvej
inštancie, že s účinnosťou ku dňu 1.7.2016 dôjde k jej cezhraničnému zlúčeniu spoločnosti CETELEM
so spoločnosťou BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09

Paríž, Francúzsko, zapísanou v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 90, konajúcou
na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka
zahraničnej banky, Karadžičova 2, 821 08 Bratislava, IČO: 47 258 713, zapísaná v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Po, vložka č. 2990 B.
Odvolací súd z výpisu z obchodného registra oddiel: Sa vložka číslo: 2435/B ku dňu 3.2.2017,

týkajúceho sa žalobkyne, zistil, že došlo od 30.6.2016 k ex offo výmazu obchodnej spoločnosti
CETELEM SLOVENSKO a.s., so sídlom Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35787783, z obchodného
registra. Ďalej mu je z úradnej činnosti (z veci sp. zn. 10Co/301/2015) známe, že podľa Potvrdenia
o vykonaní zápisu, vystaveného Okresným súdom Bratislava I dňa 22.8.2016, uvedený súd vykonal
výmaz žalobkyne z obchodného registra od 30.6.2016, ako právny dôvod výmazu uviedol: ex offo
výmaz; Okresný súd Bratislava I uznesením zo 16.8.2016 sp. zn. 34Exre/311/2016-9 v zmysle ust. §

69aa ods. 8 Obchodného zákonníka vymazal z obchodného registra obchodnú spoločnosť CETELEM
SLOVENSKO a.s., Panenská 7, 812 36 Bratislava, IČO: 35 787 783, na základe oznámenia Súdnej
kancelárie Obchodného súdu v Paríži zo dňa 22.7.2016, z ktorého vyplýva, že v súlade s článkom
R.123-74-1 Obchodného zákonníka v spojení s článkom 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady
2005/56/ES zo dňa 26.10.2005 o cezhraničných zlúčeniach alebo splynutiach kapitálových spoločností,

došlo s účinnosťou ku dňu 30.6.2016 k cezhraničnému zlúčeniu medzi spoločnosťou BNP PARIBAS
PERSONAL FINANCE SA, akciovou spoločnosťou, zapísanou v obchodnom registri Paríž pod číslom
542 097 902 RCS Paris, so sídlom na adrese 1 boulevard Haussmann, 750 09 Paríž a spoločnosťou
CETELEM SLOVENSKO, spoločnosťou podľa slovenského práva so sídlom na adrese: Panenská 7,
812 36 Bratislava, Slovensko, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, IČO: 35 787

783. Taktiež z úradnej činnosti mu je známe uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo 16.8.2016 sp.
zn. 34Exre/311/2016 Sa 2435/B, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12.9.2016, z ktorého zistil, že Okresný
súd Bratislava I obchodnú spoločnosť CETELEM SLOVENSKO a.s., Panenská 7, 812 36 Bratislava,
IČO: 35 787 783, zapísanú v odd. Sa, vl. č. 2435 vymazal z obchodného registra dňom 30.6.2016.
Podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I oddiel: Po vložka číslo: 2990/B ku dňu

3.2.2017, je od 1.1.2016 obchodné meno organizačnej zložky: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE
SA, pobočka zahraničnej banky, sídlo organizačnej zložky od 22.9.2016 je Karadžičova 2, 811 09
Bratislava, IČO: 47 258 713.
Na základe uvedeného odvolací súd uznesením Krajského súdu v Trnave z 8.2.2017 č. k.
10Co/779/2015-63, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15.2.2017, rozhodol, že v konaní sa pokračuje s BNP

PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzska
republika, BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, Karadžičova 2, 811
09 Bratislava, ako žalobkyňou.
3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba žalobca, a to iba v jeho zamietajúcej časti veci
samej. Mal za to, že súd prvej inštancie v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p. dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Súd prvej
inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že omeškaním žalovanej s platením
dlžnej sumy by vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 O. z.
v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, súd prvej
inštancie však uplatnenie tohto nároku považoval v kontexte danej veci za rozporné s dobrými mravmi,

pretože podľa jeho názoru uplatnenie úroku z omeškania v zákonnej sadzbe 5,25% ročne v spojení s
pokračujúcim úročením poskytnutej istiny dohodnutým zmluvným úrokom znamená reálne zaťaženie
dlžníka nad 40% požičanej istiny, čo je hranica podľa názoru súdu v morálnom kódexe našej spoločnosti
neakceptovateľná. S takýmto posúdením veci však žalobca nesúhlasí. Poukázal na bod 4.2 tretej časti
úverovej zmluvy, § 369 ods. 1 Obch. z., § 517 ods. 2 O. z., § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995

Zb. v znení neskorších predpisov a na skutočnosť, že výpoveď úverovej zmluvy z 9.9.2013 nadobudla
účinnosť 30.11.2013 a výzva na zaplatenie dlžnej sumy s poukázaním na účtovanie zákonných úrokov
z omeškania od 1.12.2013 bola súčasťou samotného textu výpovede. Mal za to, že súd postupoval v
rozpore s uvedenými zákonnými ustanoveniami, v zmysle ktorých vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania, keď žalobcovi nepriznal uplatnený zákonný úrok z omeškania. Súd mal správne

priznať žalobcovi uplatnený úrok z omeškania v celom rozsahu.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj O. s. p.), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a
podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, akt. § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou
(predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p., akt. § 359
CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 O. s. p.,

akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 O.
s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O. s.
p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 212 ods.
1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti veci samej treba navzdory
námietkam žalobcu považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej
pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľa) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia v napadnutej časti (tak ako táto
- rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých
súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len
konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však

aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami
uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už
uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

5. Odvolateľ nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že omeškaním žalovanej s platením dlžnej

sumy by vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 O. z. v spojení
s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov, avšak uplatnenie
tohto nároku považoval súd v kontexte danej veci za rozporné s dobrými mravmi, pretože uplatnenie
úroku z omeškania v zákonnej sadzbe 5,25% ročne v spojení s pokračujúcim úročením poskytnutej
istiny dohodnutým zmluvným úrokom znamená reálne zaťaženie dlžníka nad 40% požičanej istiny, čo

považoval za hranicu v morálnom kódexe našej spoločnosti neakceptovateľnú. Odvolateľ bol názoru,
že súd prvej inštancie postupoval v rozpore so zákonnými ustanoveniami (§ 369 ods. 1 Obch. z., § 517
ods. 2 O. z. a § 3 NV SR č. 87/1995 Z. z., v zmysle ktorých mu vznikol nárok na zaplatenie úrokov z
omeškania), keď žalobcovi nepriznal uplatnený zákonný úrok z omeškania.
Podľa § 369 ods. 1 Obch. z. ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,

vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia; podľa
ods. 2 rovnakého ustanovenia ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť
úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením; podľa ods. 3 ust. ak
záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania

najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.
Podľa § 3 ods. 1 O. z. výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z., výška

úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa § 3a ods. 1 ostatne uvedeného nariadenia vlády, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy
poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním
peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov

naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu (podľa poznámky 2a - § 21 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne
nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sapovažuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru; podľa ods. 2
rovnakého ust. za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek
iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov; podľa ods. 3 ak sankcie

podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov, následné sankcie za omeškanie
spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť úroky z omeškania podľa tohto
nariadenia vlády.
Podľa § 517 ods. 2 O. z. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Zmluvný úrok je plnenie, ktoré má akcesorickú povahu. Je teda spojené s istinou úveru a od jej
existenciezávisíajsamotnýzmluvnýúrok.Veriteľsamôžerozhodnúť,čibudeúrokzposkytnutéhoúveru
požadovať. Zmluvný úrok je vlastne odmena veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi.
Veriteľovi,ktorýposkytnedlžníkoviúver,poprinárokunavrátenieposkytnutejsumyúveruvznikáajprávo
na zmluvné úroky, teda na akúsi odmenu za to, že svoje finančné zdroje poskytol inému, za podmienok

a vo výške, ktoré si dohodnú v zmluve. Oproti zmluvným úrokom je úrok z omeškania odlišným inštitútom
definovaným v ust. § 517 ods. 2 O. z.. Limitácia, ktorá sa vzťahuje na poskytovanie spotrebiteľských
úverov, už dnes počíta s tým, že odplata pri poskytovaní úveru (zmluvný úrok, poplatky a iné odplatné
plnenia a náklady) má svoje hranice, tieto sú konkrétne definované najmä v § 1 a § 1a nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Toto nariadenie určuje aj výšku

úrokov z omeškania pre spotrebiteľské úvery, ktorá sa zároveň považuje za vrchný strop v prípade, ak
by si veriteľ s dlžníkom tieto úroky chceli zmluvne upraviť. S možnosťou dohody o výške úrokov počíta
aj § 369 ods. 3 Obch. z.. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obch. z. má dispozitívnu povahu. Výšku úrokov
z omeškania si zmluvné strany predovšetkým upravujú dohodou strán. Možnosť zmluvne dohodnúť
výšku úrokovej sadzby pre prípad omeškania je obmedzená požiadavkou, aby dohodnutá výška nebola

v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný

mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z..
Dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po
splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu
kuškodespotrebiteľa,predstavujeznačnézhoršeniepostaveniaspotrebiteľaoprotizákonnémupravidlu,

ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru.
Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý
zaobchádzasospotrebiteľomčestnearovnocenne(C-415/2011,AZIZ).Nietkogentnejúpravyoúrokoch
popri úrokoch z omeškania. Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto
úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú

nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany, naviac sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s
ustanovením § 3a NV SR č. 87/1995 Z. z..
Dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho
splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle § 369 Obch. z.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98).

Pokiaľ veriteľ (žalobca) pristúpil k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom
nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. (porovnaj uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012)
Z doposiaľ uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie
o možnosti priznať úroky za úver aj po jeho splatnosti, avšak vzhľadom na nenapadnutie žalovanou

rozsudku v jeho vyhovujúcej časti veci samej, nebolo možné v takejto časti rozhodnutie revidovať,
na druhej strane však odvolací súd považoval za potrebné prihliadnuť ku skutočnosti, že t. č. už
právoplatným rozhodnutím vo vyhovujúcej časti veci samej boli žalobcovi priznané úroky za úver aj po
jeho splatnosti (vo výške 39% ročne) a pri nemožnosti revidovania takéhoto rozhodnutia súdu prvej
inštancie odvolacím súdom, sa potom bolo možné na základe vyššie uvedeného stotožniť s názorom

súduprvejinštancie,žeuplatnenieprávanaúrokzomeškania5,25%ročne,ajkeďsazakladánazákone
(§ 517 O. z.), popri úrokoch za úver po splatnosti úveru, t. j. súbežne, bolo potrebné považovať za výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 O. z.. V opačnom prípade by totiž na ťarchu
spotrebiteľa došlo k dvojnásobnému súbežnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, akoaj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami a išlo by
o šikanózny výkon práva.

6. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti veci samej ako vecne správny potvrdil, týkalo sa to aj vecne správneho a odvolacími
dôvodmi nedotknutého závislého rozhodnutia o náhrade trov konania žalobcu.

7. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na

odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1
v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalovaná),
má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala
(žalobca).

8. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 <. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)