Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 10, 2017

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12C/55/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116204822
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ivanko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2017:6116204822.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica, v konaní pred sudcom JUDr. Danielom Ivankom, PhD. v spore žalobcu

LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného
JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, 830 03 Bratislava, proti
žalovanému BAD, s.r.o. so sídlom Matuškova 49, 976 31 Vlkanová, IČO: 31 631 045, zastúpenému
PETKOV & Co s. r. o. so sídlom Na vŕšku 12, 811 01 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430
742, o zaplatenie 5 487 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z a m i e t a .
II. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP z a m i e t a .

III. Návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP z a m i e t a .
IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 5 487,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 5 487,00 eur od 14. 03. 2016 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
V. Žalobca má n á r o k na náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16. 03. 2016 domáhal zaplatenia 5 487,00 eur s
príslušenstvom ktorú odôvodnil tým, že vykonáva kolektívnu správu na použitia diel ním zastúpených
autorov prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom

technických zariadení. Pri takýchto spôsoboch použitia diel ide predovšetkým o použitie diel
prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo
iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných prevádzkach. Na požitie predmetov ochrany,
ku ktorým spravuje práva žalobca takýmto verejným prenosom uzatvára žalobca s prevádzkovateľmi
daných zariadení hromadné licenčné zmluvy, pričom základom na určenie licenčnej odmeny je
sadzobník žalobcu. Uviedol, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zaradenia Hotel Kaskády,
pričom ide o zariadenie v štandarde hotel 4*. Mal za to, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení

používal v roku 2015 predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom tzv. ďalšieho
verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom technických zariadení. Zdôraznil, že zo
zdrojov voľne prístupných na internete má vedomosť o tom, že žalovaný má 93 zvukovoobrazových
zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia. Ďalej poukázal na to, že navrhol žalovanému uzatvorenie
hromadnej licenčnej zmluvy na predmetné použitie diel, avšak rokovania o podmienkach hromadnej
licenčnej zmluvy boli neúspešné. Žalovaný bol žalobcom koncom roku 2015 upozornený na skutočnosť,
že používa ním spravované predmety ochrany neoprávnene a zároveň ho vyzval k dobrovoľnému

vydaniu bezdôvodného obohatenia a uzatvoreniu hromadnej licenčnej zmluvy za zvyšok roka 2015.
Nakoľko žalovaný do dňa podania žaloby dobrovoľne bezdôvodné obohatenie žalobcovi nevyplatil a
nakoľko žalovaný naďalej neoprávnene používal predmety ochrany spravované žalobcom, uplatňoval
si podanou žalobou nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to zaobdobie od 01. 01. 2015 do 31. 12. 2015 vo výške 5 487,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 5 487,00 eur od dňa 14. 03. 2016 až do zaplatenia a trovy konania.
2. Žalobca k návrhu pripojil oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv vydané pre žalobcu

Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 11. 05. 2010 na dobu neurčitú a Sadzobník
autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a
audiovizuálnych diel.
3. Súd vo veci vydal platobný rozkaz č. k.: 12C/55/2016-25 zo dňa 16. 05. 2016, ktorým žalobe v celom
rozsahu vyhovel a žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 487,00 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 5,05 % ročne zo sumy 5 487,00 eur od dňa 14. 03. 2016 až do zaplatenia a trovy konania v
celkovejvýške807,73eura.Protiplatobnémurozkazupodalžalovanývčasodporsodôvodnenímvoveci
samej, v ktorom uviedol, že z dohody, podľa ktorej je žalobca oprávnený konať a aj uplatňovať právne
nároky v prospech tých nositeľov práv, ktorých zastupuje, musí byť zrejmé, v akom rozsahu je žalobca
oprávnený toho ktorého nositeľa práv zastupovať a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam.
Namietal, že žalobca musí oprávnenie na zastupovanie subjektov, ktoré sú nositeľmi práv k predmetom

ochrany preukázať. Až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany
v rozhodujúcom období došlo. Poukázal na to, že žalobca neuviedol dôvod, pre ktorý nedošlo ku dohode
so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR SR“). Zdôraznil, že k dohode
nedošlo z dôvodu, že žalobca odmietol poskytnúť informácie, zoznam ním zastúpených nositeľov práv a
súčasne aj zoznam predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonáva správu práv patriacich

týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane toho ktorého člena ZHR SR a
teda aj žalovaného, vôbec môže eventuálne dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že by
sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania „dodávaného“ tým ktorým vysielateľom alebo
retransmiterom. Poukázal na to, že žalobca produkuje len ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých za
žiadnych okolností ani len nevyplýva skutočnosť, že by na strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť,

tobôž nie že došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu vysielania a už vôbec nie k verejnému
prenosu dát, ku ktorým žalobca vykonáva „správu.“ Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu
prostredníctvom technického zariadenia totiž nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti
televíznehoprijímačavubytovacomzariadenížalovaného,čomimochodomžalobcažiadnymspôsobom
nepreukázal, žalobca musí preukázať, že uvedené televízne prijímače boli spôsobilé sprostredkovať

„signál“, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež že žalovaný tento signál aj v skutočnosti, reálne
prijímalasprostredkovávalprostredníctvomtýchtotelevíznychprijímačovsvojimzákazníkomasúčasne,
že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu
žalobca. Súčasne musí žalobca preukázať, že všetky uvedené skutkové predpoklady boli splnené práve
v rozhodujúcom období, za ktoré si uplatňuje nárok práve touto žalobou. Záverom vyjadril názor, že

došlo k porušeniu princípu zákazu zneužitia práva i jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi,
ktorý nemá a nesmie požívať právnu ochranu.
4. K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca. Vo svojom vyjadrení uviedol, že ZHR SR nikdy
nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy a
takisto nikdy nevzniesol požiadavku uvedenia zoznamu predmetov ochrany. Medzi žalobcom a ZHR

SR bola sporná výšky odmeny. Žalobca, vychádzajúc zo svojho Sadzobníka, ponúkal členom ZHR SR
pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 % z ročnej licenčnej odmeny. Zvýhodnený
návrh žalobcu však ZHR SR neakceptoval a jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu
vo výške 1 000 eur za všetkých svojich členov, a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonáva
žalobca správu a za celý rok 2015. Takáto ponuka bola viac ako neprimeraná a žalobcom považovaná

za odporujúcu dobrým mravom. Dňa 15. 10. 2015 sa uskutočnilo rokovanie v sídle žalobcu, kedy ZHR
SR predložilo žalobcovi návrh, ktorý žalobca vzhľadom na jeho obsah nemohol akceptovať. Posledná
rokovanie medzi žalobcom a ZHR SR sa konalo v sídle žalobcu dňa 13. 01. 2016. Na predmetnom
rokovaní ponúkal ako ústretové riešenie zaplatenie odmeny za členov ZHR SR vo výške cca 10 %
ročnej licenčnej odmeny. Žalobca s takýmto návrhom nesúhlasil. Dôvodom neuzatvorenia kolektívnej

zmluvy bola „nedohoda“ o výške licenčných odmien, kedy ZHR SR odmietol akceptovať Sadzobník
žalobcu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podľa aplikovateľnej právnej úpravy ak chce používateľ
používať predmety ochrany a ak je pre daný spôsob používania predmetov ochrany udelené oprávnenie
na kolektívny výkon správy, tak používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia
predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, pokiaľ používateľ nepreukáže, že

konkrétnynositeľprávkolektívnusprávuvylúčil.Plnenímpovinnostizostranypoužívateľajenepochybne
získať súhlas na použitie diela a zaplatiť licenčnú odmenu. Zdôraznil, že je na žalovanom preukázať,
či a v akej časti došlo zo strany nositeľa práv k vylúčeniu kolektívnej správy práv. Mal za to, že
namietanie vecnej legitimácie je zo strany žalovaného účelovou obranou, ktorej cieľom má byť rozsiahlea neefektívne dokazovanie. Poukázal tiež na nesprávnu interpretáciu § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1
autorského zákona zo strany žalovaného. Uviedol, že žalovaný s vedomím, že je povinný ako používateľ
predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny, si svoje povinnosti

vysporiadalprostredníctvomZHRSRsinýmiorganizáciamikolektívnejsprávy-SOZAaSLOVGRAM,so
žalobcom však vedome nie. Napriek tomu bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom,
nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel.
Žalovaný sa tak však dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, keďže zasahoval do práv
autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv, resp. žalobcu ako ich zástupcu. Zároveň poukázal na

rozsudok Súdneho dvora EÚ, v ktorom sa uvádza, že hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení
nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES
z 22. mája 2001, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov
klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky
prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. Zdôraznil, že ak má žalovaný vo
svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto

samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Podstatou licencie je právo používať predmety
ochrany, nie povinnosť. Pokiaľ ide o výšku bezdôvodného obohatenia, pri jej určení vychádzal žalobca
zo Sadzobníka uverejneného na internetovej stránke žalobcu a z počtu zvukovoobrazových zariadení
žalovaného v prevádzke Hotela Kaskády.
5. K vyjadreniu žalobcu k odporu sa vyjadril prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaný, ktorý

uviedol, že nie je pravdou, že ZHR SR konajúci aj v mene žalovaného na základe príkaznej zmluvy
„nikdy nevzniesol požiadavku uvedenia zoznamov ochrany“ a že sa spor mal týkať v zásade len výšky
licenčnej odmeny. Naopak, žalovaný práve tieto informácie od žalobcu výslovne žiadal ako podmienku
ďalšieho konštruktívneho dialógu. Pripustil, že je sčasti pravdou, že základným dôvodom neúspechu
rokovanímedzižalobcomaZHRSRbolaabsenciadohodyovýškelicenčnejodmeny,avšakjeabsolútne

nevyhnutné zdôrazniť, že išlo len o absenciu dohody o takej výške licenčnej odmeny, ktorá by spĺňala
parametre kladené na ňu priamo zákonom. Motívom ZHR SR žiadať preukázanie, či vôbec žalobca
skutočne zastupuje nositeľov práv, o ktorých to tvrdí a súčasne aj prezentovanie informácií týkajúcich
sa predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým vykonáva kolektívnu správu autorských práv, bola a stále je
legitímna požiadavka konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu podľa jeho sadzobníka so zákonnou

požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Ďalej uviedol, že
v neprospech žalobcu je aj pravdu skresľujúce tvrdenie, že ZHR SR malo ako protinávrh vo vzťahu k
licenčnej odmene navrhnúť žalobcovi sumu vo výške 1 000 eur za všetkých 300 členov. Predkladateľom
návrhu na uzavretie kolektívnej licenčnej zmluvy bol žalobca a teda návrh licenčnej odmeny navrhol
žalobca podľa svojho cenníka, ktorý si sám určil bez akejkoľvek kontroly. Zo strany ZHR SR vzhľadom na

skúsenosti s inými OKS bola takáto odmena neakceptovateľná a žiadal jej zreálnenie. Zo strany žalobcu
však nebola vôľa predložiť iný návrh licenčnej odmeny. Naopak žalobca žiadal, aby ZHR SR sám uviedol
sumu, ktorá je pre nich akceptovateľná, hoci ZHR SR ani jeho členovia, a teda ani žalovaný nedisponuje
vôbec žiadnymi informáciami, na základe ktorých by mohol stanoviť výšku licenčnej odmeny, o ktorej
sa domnieva, že spĺňa zákonné predpoklady o primeranosti vo vzťahu k rozsahu, účelu a spôsobu

použitia diel. Tobôž nie, ak vôbec nevie, koho žalobca zastupuje a vo vzťahu k akým predmetom
ochrany. Poukázal na to, že nie je možné automaticky a zjednodušene, ako to prezentuje žalobca,
vychádzať z predpokladu že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby, keďže je
dôvodné predpokladať, že oprávnenými na vydanie bezdôvodného obohatenia sú producenti originálov
audiovizuálnych diel, ktorí vykonávajú majetkové práva autorov audiovizuálnych diel na základe zmlúv a

sú zastúpení organizáciou SAPA. Ak teda žalobca tvrdí, že je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný,
musí preukázať, že vykonáva kolektívnu správu práv tých nositeľov práv a vo vzťahu k tým predmetom
ochrany aby bolo možné ustáliť, že aktívne vecne legitimovaným v spore nie je iná organizácia
kolektívnej správy, napr. SAPA. Vo vzťahu k vykonávaniu verejného prenosu zdôraznil, že ak vykonával
verejnýprenosprostredníctvomtechnickéhozariadenia,niejemožnétvrdiť,ževykonávalverejnýprenos

práve tých diel, ktoré spravuje žalobca a že tým žalovaný neoprávnene zasiahol do práv práve tých
nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. Uviedol tiež, že rešpektuje rozhodnutie SD EÚ týkajúci
sa poskytovania signálu hotelovými zariadeniami, avšak nestotožňuje sa s jeho právnym posúdením
veci, keď sa prikláňa k opačnému právnemu názoru, ktorý reprezentuje napr. švajčiarsky Federálny
súdny dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie

a vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku z tohto dôvodu pozastavil. Ďalej poukázal na existenciu dvoch
odlišných právnych vzťahov, ktoré žalobca zrejme cielene neustále zamieňa a spája neakceptovateľným
spôsobom. Prvým je licenčný vzťah a druhým vzťah bezdôvodného obohatenia. Navrhol vykonanie
dokazovaniaporovnanímlicenčnýchodmienvinýchštátoch,najmävštátochEÚsostabilnýmsystémomkolektívnej správy. Doposiaľ však žalovaný považuje akékoľvek vykonávane dôkazov za predčasné,
keďže žalobca neprodukuje žiadne dôkazy na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení rozhodujúcich pre
posúdenie dôvodnosti právneho nároku na vydania bezdôvodného obohatenia žalobcovi, ktoré by bolo

potrebné v konaní vyvracať.
6. K vyjadreniu žalovaného podal opäť vyjadrenie žalobca, v ktorom v podstate poukázal na obranu
žalovaného, ktorá je účelovo založená na spochybňovaní všetkého, čo tvrdí žalobca, na neuznávaní
platnej právnej úpravy a osobitne inštitútu kolektívnej správy práv, na spochybňovaní dôveryhodnosti
žalobcu a dožadovaní sa nelegitímnej ochrany tých, ktorí vedome a dlhodobo zasahujú do majetkovej

sféry autorov a iných nositeľov práv.
7. Žalovaný navrhol prerušenie konania podľa ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to z dôvodu potreby vyriešenie otázky, či zo strany
žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí
výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci, a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu nutnosti posúdenia súladu znenia ust. § 56

ods. 1 pís. g) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským
právom účinnému ku dňu 31. 12. 2015 s Ústavou Slovenskej republiky a zároveň žalovaný navrhol aj
prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval otázku, s ktorou sa má tunajší
súd obrátiť na SD EÚ, ako s prejudiciálnou otázkou, keďže je potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84
ods. 1 Autorského zákona eurokonformne.

8. K návrhom žalovaného na prerušenie konania sa vyjadril žalobca, ktorý s návrhmi nesúhlasil, mal za
to, že ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona nie je v rozpore s Ústavou SR. K dôvodu
prerušenia konania podľa písm. a) uviedol, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia nie
je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu
zneužitia dominantného postavenia na trhu, pričom pre rozhodnutie súdu vo veci samej bude relevantné

dokazovanie zamerané na zistenie obvyklej odmeny. Zdôraznil, že Protimonopolný úrad na podnet
žalovaného odpovedal tak, že sa vecou nebude zaoberať.
9. Súd vo veci nariadil termín predbežného prejednania sporu na deň 22. 11. 2016, na ktorom
žalobca trval na svojich písomných podaniach, iné návrhy na dokazovanie nevzniesol. Žalovaný opäť
namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, skutočnosť, či ide o verejný prenos autorských diel,

čidošlokzásahužalovanéhodoautorskýchprávkdielamalebonie.Zároveňponechalnazváženiesúdu
prerušenie konania. Zástupca žalobcu poukázal na predložené dôkazy, týkajúce sa zoznamu autorov
ako aj výšky bezdôvodného obohatenia, odmeny. Žiadal uložiť povinnosť žalovanému predložiť zmluvy
uzatvorené so SOZA a SLOVGRAM, čo žalovaný odmietol z dôvodu, že tieto nesúvisia s predmetom
konania.Zároveňžalovanýtrvalnapredloženídohôdsautormi,sktorýmimážalobcauzatvorenézmluvy.

Súd zároveň v spolupráci so stranami sporu uložil podľa § 171 ods. 1 zástupcovi žalovaného povinnosť v
požiadať zástupkyňu žalobcu o údaje tak, ako boli uvedené v priebehu predbežného prejednania sporu
a zabezpečiť na termín pojednávania prítomnosť svedka - štatutárneho orgánu žalovaného. Zástupkyni
žalobcu uložil povinnosť predložiť súdu najneskôr do termínu pojednávania kópie zmlúv uzatvorených
so žalovaným vybranými autormi vrátane vyhlásenia o rozsahu zastupovania týchto autorov orgánom

kolektívnej správy a tiež kópie zmlúv so žalovaným vybranými partnerskými organizáciami kolektívnej
správy v zahraničí. Zástupca žalovaného ani jednu z uložených povinností nesplnil.
10. Súd vo veci nariadil termín pojednávanie na deň 10. 01. 2017, na ktorom po vykonanom dokazovaní
listinami pripojenými v spise, priloženým obsahom CD nosiča a z prednesov zástupcov strán sporu zistil
v odseku 13. uvedený skutkový stav.

11. Zástupca žalovaného navrhol predložiť knihu hostí, na preukázanie tej skutočnosti, či sa v danom
prípade jedná o verejný prenos, nakoľko Súdny dvor EÚ dospel k záveru, že o verejný prenos pokiaľ
sa jedná o televízor na hotelovej izbe ide vtedy, ak je počet potenciálnych prijímateľov vysielania nie
malý, pričom ak sa jedná o menšie zariadenie 20, 30, 40 lôžok pri priemernej obsadenosti 12 %,
je ten počet ľudí, ktorí môžu reálne pozerať zobrazované dielo zanedbateľný. Uviedol, že počet lôžok u

žalovaného je 165, priemerná obsadenosť lôžok a izieb je u žalovaného 67 %.
12. Zástupkyňa žalobcu poukázala na zmluvy s autormi, ktoré predložili, pričom takmer na všetkých
zmluvách autor vyhlasuje, že nemá uzatvorenú žiadnu zmluvu s treťou osobou, okrem žalobcu.
13. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca má postavenie organizácie
kolektívnej správy, vykonáva kolektívnu správu na použitie diel ním zastúpených autorov, a to v

zmysle oprávnenia udeleného žalobcovi Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky dňa 11. 05. 2010.
Žalobca má preukázateľne uzatvorené zmluvy s 218 obdobnými ubytovacími zariadeniami. Žalovaný
je prevádzkovateľom štvorhviezdičkového ubytovacieho zariadenia Hotel Kaskády. Počet ubytovacích
jednotiek vybavených satelitnou televíziou je minimálne 93. Žalovaný nemal uzatvorenú hromadnúlicenčnú zmluvu so žalobcom, napriek tomu, že realizoval tzv. ďalší verejný prenos,
ktorýmjevzmysleustálenejjudikatúryumiestneniezvukovoobrazovýchzariadenívizbáchubytovacieho
zariadenia, ktoré sú opatrené signálom. Žalovaný síce uzatvoril zmluvu so SLOVGRAM a so SOZA, čím

však nezískal súhlas autorov takých diel, ktorých zastupuje žalobca.
14. Podľa § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. autorský zákon v znení neskorších predpisov,
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016, pričom
vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie
záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. decembra 2015.

15. Podľa § 18 ods. 2 písm. h) zákona č. 618/2003 Z. z. autorský zákon v znení neskorších predpisov, v
znení účinnom do 31. 12. 2015 (ďalej len „autorský zákon“), autor má právo udeľovať súhlas na každé
použitie diela, najmä na verejný prenos diela.

16. Podľa § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo
alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä vydania bezdôvodného

obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných
zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
17. Podľa § 57 ods. 1 autorského zákona, nárokov podľa § 56 sa okrem autora môže domáhať aj
nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k dielu alebo jej bol zverený
výkon majetkových práv autora.

18. Podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s
náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene
v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu
kolektívne spravovaného práva.
19. Podľa § 81 ods. 1 písm. j) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s

náležitouodbornoustarostlivosťouavrozsahuudelenéhooprávneniavyberaťvsúladestýmtozákonom
a zmluvami podľa písmena h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné
príjmy z vydania bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím
poriadkom.
20. Podľa § 81 ods. 1 písm. k) autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná riadne,

s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia viesť evidenciu vybraných
odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného bezdôvodného obohatenia a
umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej odmeny, primeranej odmeny,
náhrady odmeny či prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.
21. Podľa § 84 ods. 1 autorského zákona, ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil

kolektívnu správu svojich práv, a ak bolo v odbore použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie
podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.
22. Podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej

len „Občiansky zákonník“) kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
23. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech
získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
24.Podľa§470zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„CSP“),akniejeustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
25. Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie
je v tomto konaní oprávnený riešiť.

26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.
27. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí

ministerstvu spravodlivosti.
28. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.29. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.
30. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanoveniaObčianskehozákonníkavzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„nariadenie“),výškaúrokov
z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
32. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorej
bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej
republiky č. 2/2004 zo dňa 11. 05. 2010 pod č. MK-663/2010-70/6165, oprávnenie bolo
žalobcovi udelené konkrétne na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov
práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým

dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Uvedené
preukázal žalobca aj predložením zoznamu autorov, s ktorými má uzatvorené zmluvy, pri vybraných
autoroch aj kópie uzatvorených zmlúv a tiež zoznam zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami
v zahraničí a tiež kópiu zmluvy s vybranou partnerskou organizáciou v zahraničí. Žalovaný opak
uvedenej skutočnosti nijakým spôsobom nepreukázal, nesplnil ani ním navrhnuté uloženie povinnosti

vybrať si náhodne zo zoznamu autorov a organizácií kolektívnej správy v zahraničí vybrané subjekty, s
ktorýmiuzatvorenézmluvymalnáslednežalobcapredložiť.Žalovanýjeprevádzkovateľomubytovacieho
zariadenia Hotel Kaskády štvorhviezdičkovej kategórie s kapacitou ubytovacích jednotiek v počte 93
a v izbách pre hostí poskytoval v rámci vybavenia okrem iného aj televízory so
satelitným príjmom, čím im umožnil sledovanie televíznych programov. Uvedenú skutočnosť preukázal

žalobca predložením ponuky ubytovacieho zariadenia, v ktorom žalovaný uvedené skutočnosti uvádza
a ponúka ich potencionálnym klientom. Žalobca preukázal výpisom zo zoznamu vysielania slovenských
televíznych staníc aj rozsah vysielaného programu televíznych staníc (čas, názov a ďalšie údaje
vysielaného diela) spolu s uvedením autora/autorov, ktorí sa podieľali na vytvorení vysielaného diela,
a ktorého/ktorých v tom ktorom vysielanom programe zastupuje. Žalovaný opak uvedenej skutočnosti

nijakým spôsobom nepreukázal, nesplnil ani nám navrhnuté uloženie povinností, vypočuť ohľadne
umožnenia prijímať na 93 izbách TV vysielanie štatutárny orgán žalovaného.
33. K aktívnej vecnej legitimácii žalobcu namietanej žalovaným súd uvádza, že žalobca je organizáciou
kolektívnej správy s udeleným oprávnením na to určeného štátneho orgánu (Ministerstva kultúry
Slovenskejrepubliky),navýkonkolektívnejsprávypráv.Žalobcauvedenúskutočnosť,žejeorganizáciou

kolektívnej správy a že v predmetnej veci zastupuje autorov - nositeľov práv, preukázal aj predložením
ich zoznamu a predložením zoznamu zmlúv uzatvorených s partnerskými organizáciami kolektívnych
právvzahraničíatiežpripojenímkópiízmlúvsdesiatimiautormiapripojenímkópiezmluvyspartnerskou
organizáciou kolektívnej ochrany autorských práv v zahraničí. Hoci súd žalovanému na
predbežnom prejednaní sporu, ako sám navrhoval, uložil povinnosť adresovať zástupkyni žalobcu

vybraný zoznam 30 autorov podľa zoznamu predloženého zástupkyňou žalobcu na CD nosiči,
na základe ktorých mal žalobca predložiť súdu kópiu zmluvy uzatvorenej medzi vybraným autorom a
organizáciou kolektívnej správy práv, kópiu vyhlásenia o rozsahu zastupovania orgánom kolektívnej
správy práv týchto vybraných autorov, ako aj vybrať zo zoznamu partnerských organizácií
žalobcu 3 organizácie kolektívnej správy v zahraničí, s ktorými má mať žalobca uzatvorenú recipročnú

zmluvu o zastupovaní autorov, ktorých zastupuje partnerská organizácia v zahraničí, žalovaný tak
neučinil a zoznamy ním vybraných autorov a organizácií nepredložil. Aktívna vecná legitimácia žalobcu
v konaní tak bola preukázaná aj na základe žalobcom vybranej vzorky autorov predložením kópií
zmlúv uzatvorených s nimi a tiež ním zvolenej a predloženej kópie zmluvy uzatvorenej s partnerskou
organizáciou ochrany práv autorov v zahraničí. Vzhľadom k uvedenému bol žalobca oprávnený ako

organizácia kolektívnej správy s oprávnením udeleným na výkon kolektívnej správy práv autorov s
poukazom na ust. § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona podať žalobu, keď organizácia má povinnosť
riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu udeleného oprávnenia domáhať sa nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva.
34. Pokiaľ sa jedná o námietku žalovaného, že žalobca nepreukázal uplatnený nárok, keď nepreukázal,

že na jeho strane mohlo dôjsť k ďalšiemu verejnému prenosu, že televízne prijímače boli spôsobilé
sprostredkovať signál, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, že žalovaný signál aj v skutočnosti
reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom televíznych prijímačov svojim zákazníkom a
súčasne, že do programovej štruktúry šíreného vysielania boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonávasprávu žalobca, súd uvádza: z obsahu listinných dôkazov, ako aj z vyjadrení strán sporu vyplynulo, že
medzi žalobcom a žalovaným prebiehali viaceré rokovania ohľadne uzatvorenia hromadnej licenčnej
zmluvy, ktorej uzavretie sa vyžaduje, ak používateľ chce použiť dielo autora. K jej uzatvoreniu však

nedošlo, nakoľko ZHR SR konajúci aj v mene žalovaného sa so žalobcom nedohodol na výške licenčnej
odmeny, keď odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu. Z verejného vyhlásenia žalovaného na webovej
stránke je nesporné, že žalovaný v ubytovacích jednotkách pre hostí v celkovom počte 93, poskytoval
hosťom v rámci vybavenia izieb televízory vybavené satelitným príjmom. Pokiaľ žalovaný takto vybavil
izby hostí, je zrejmé, že tieto mali slúžiť na účely zodpovedajúce ich určeniu, a teda na sledovanie

televíznych programov ubytovanými hosťami. Samotné umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v
izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný prenos, avšak poskytovanie
signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom ubytovaným v zariadení
predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods.
1 smernice európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorským práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (rozsudok Súdneho

dvora EÚ sp. zn. C-306/05 zo dňa 07. 12. 2006). Uvedené potvrdzuje tiež rozsudok Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-162/10 zo dňa 12. 03. 2012, v ktorom Súdny dvor EÚ uvádza, že „prevádzkovateľ
hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do
ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos.“ Nakoľko žalovaný mal
v hoteli preukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, ktorý umožňuje

príjem obrazovo-zvukových diel autorov, dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu, keď v zmysle
judikatúry je umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia so signálom
považované za ďalší verejný prenos. Žalovaný nijakým spôsobom nespochybnil, že pre rok 2015 uzavrel
licenčné zmluvy na použitie predmetov ochrany verejným prenosom prostredníctvom technických
zariadení s inými organizáciami kolektívnej správy, t. j. s organizáciou SLOVGRAM a SOZA, čím získal

súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov, výrobcov zvukovoobrazových záznamov
na používanie diel, na používanie ich výkonov formou ďalšieho verejného prenosu, ako aj súhlas
autorov hudobných diel na používanie ich diel formou ďalšieho verejného prenosu. Uvedeným konaním
žalovaný uznal existenciu verejného prenosu v hotelovom zariadení, na základe čoho možno prisvedčiť
žalobcovi že nie je možné, aby pri ďalšom verejnom prenose, na ktorý žalovaný získal súhlas týchto

organizácií kolektívnej správy, neboli súčasťou verejného prenosu aj diela autorov, ktorých zastupuje
žalobca a ktorí na používanie diel súhlas nedali. Žalovaný tiež nijakým spôsobom nepreukázal, že
by žalobcom tvrdený skutkový stav žalobcu, opierajúci sa o uvedené dôkazy nebol pravdivý, keď
navrhol ohľadne tejto skutočnosti vyslúchnuť štatutárny orgán žalovaného, no na pojednávanie sa
člen štatutárneho orgánu žalovaného nedostavil, zástupca žalovaného uviedol, že na výsluchu netrvá.

Tým, že žalovaný používal predmety ochrany kolektívnej správy spravované žalobcom bez uzatvorenia
hromadnej licenčnej zmluvy, dopustil sa neoprávnených zásahov do práva autorov a nositeľov práv
zastúpených žalobcom, s ktorým konaním sa priamo spája nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
S poukazom na ust. § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i), j), k) a § 84 ods. 1 autorského zákona je
žalobca oprávnený vykonávať kolektívnu správu pre majetkové právo - nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia.
35. Súd sa vzhľadom na námietky žalovaného zaoberal tiež výškou žalovanej sumy. V zmysle ust. §
56 ods. 1 písm. g) autorského zákona sa žalobca môže domáhať nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia až vo výške dvojnásobku obvyklej odmeny. Žalobca si v prejednávanej veci uplatnil voči
žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 01. 01. 2015 do 31. 12.

2015 vo výške 5 487,00 eur. Pri určení tejto sumy vychádzal zo Sadzobníka licenčných odmien
uverejneného na svojej webovej stránke a z údajov uvedených na webovej stránke www.booking.com,
kde bolo uvedené, že počet izieb v ubytovacom zariadení žalovaného v prevádzke - Hotel Kaskády,
Letecká 19, Sliač, je 93, pričom každá ubytovacia jednotka je vybavená satelitnou TV. Sadzobník
žalobcu zohľadňuje rozsah zastupovaných autorov a nositeľov práv a je používateľmi (t. j. nečlenmi,

ale aj niektorými členmi ZHR SR) akceptovaný. Suma v sadzobníku bola v danom čase pevne
stanovená, pričom výška nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa odvíja od obvyklej odmeny
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva
autora. Pokiaľ sa jedná o výšku obvyklej odmeny za získanie licencie v rozhodnom období, žalobca ju
preukázal predložením hromadných licenčných zmlúv na rovnaké predmety ochrany s 218 subjektmi

(prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení), ktoré boli uzatvorené v roku 2015, ako aj predložením
Sadzobníka licenčných odmien. Súd považoval vzorku 218 subjektov vzhľadom na počet subjektov
za adekvátnu. Žalobca nemal dôvodné pochybnosti o informáciách uvedených žalovaným na webovej
stránke ubytovacieho zariadenia z dôvodu, že tieto boli voľne dostupné verejnosti a súd má za to,že žalovaný by verejnosti mal poskytovať pravdivé informácie. Sám žalovaný na pojednávaní netrval
na výsluchu člena štatutárneho orgánu žalovaného. Súd už na predbežnom prejednaní sporu uviedol,
že nateraz má za to, že žalobcom preukázané uzatvorenie zmlúv s 218 obdobnými ubytovacími

zariadeniami na území SR v roku 2015, a výšku odmeny v nich dohodnutú považuje za obvyklú
odmenu predpokladanú príslušným ustanovením autorského zákona. Žalovaný netvrdil, aká má byť
výška bezdôvodného obohatenia, žalobcom tvrdený skutkový stav v tejto časti nijakým spôsobom
nespochybnil, dôkazy na preukázanie výšky obvyklej odmeny nepreukázal. Ním navrhnutý dôkaz súd
nevykonal, nakoľko predloženie štúdie, ktorú mal vypracovať ZHR ohľadne výšky možnej odmeny

požadovanej žalobcom, nepreukazuje výšku obvyklej odmeny ako uvádza ustanovenie § 56 ods. 1 písm.
g) autorského zákona, ktorý používa pojem obvyklá odmena, pričom štúdia podľa zástupcu žalovaného
mala preukazovať výšku možnej odmeny. Ako uvádza aj Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v
reakcii na žiadosť ZHR, výška odmeny je výlučne na zmluvnej voľnosti zmluvných strán, do ktorej
nezasahuje.Pokiaľ218subjektovboloochotnýchzaplatiťvzmluváchuvedenúčiastkupodľasadzobníka
žalobcu, došlo tým k zmluvnému konsenzu ohľadne ceny za používanie diel autorov a teda aj k trhom

vytvorenej obvyklej odmene. Žalovaným tvrdené spochybnenie počtu subjektov, s ktorými má žalobca
uzatvorené zmluvy (218) štatistickým prehľadom, podľa ktorého je na území Slovenskej republiky 3 724
ubytovacích zariadení súd uvádza, že uvedený počet zahŕňa aj všetky druhy ubytovacích zariadení,
teda napríklad aj chatové osady, alebo priváty. Žalobca predložil uzatvorené zmluvy so subjektmi
poskytujúcimi ubytovanie vo viacerých samostatných zariadeniach a s prevahou ubytovacích zariadení

hotelového typu. Žalobca uviedol, že napríklad Vyšné Ružbachy majú 6
ubytovacích zariadení, ale sú tam aj zmluvy uzatvárané so subjektmi, ktoré prevádzkujú 10
ubytovacích zariadení. Uvedené tvrdenie žalovaný nespochybnil. Výška bezdôvodného obohatenia
sa tak podľa názoru súdu použitím Sadzobníka opiera o kritériá nastavené v súlade s autorským
zákonomasmerujeknapraveniuavyváženiuujmy,ktorávzniklapoužitímdielbezsúhlasuautorov,resp.

nositeľov práv a je preukázaná žalobcom preukázanou obvyklou odmenou predložením zoznamu zmlúv
s 218 subjektami prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia. Žalovaný netvrdil, aká má byť výška obvyklej
odmeny, ani nenavrhol dôkazy na preukázanie uvedenej skutočnosti, preto nespochybnil žalobcom
tvrdený a príslušnými dôkazmi preukázaný skutkový stav.
36. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné

bremeno, ktoré by vyvracalo skutkové tvrdenia žalobcu, ani predbežné právne posúdenie súdu uvedené
v predbežnom prejednaní sporu, na základe čoho mal súd dostatočne preukázané, že žalovaný sa
dopustil neoprávnených zásahov do práva autorov a nositeľov práv zastúpených žalobcom. Súd preto
dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný, a preto rozhodol tak, že zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5 487,00 eur, podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského

zákona v spojení s § 451 OZ za bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku
odmeny v rozhodnom období, ktorá je v súlade so Sadzobníkom žalobcu (IV. výrok rozsudku).
37. Súd nevykonal navrhnuté dôkazy: predloženie štúdie, ktorú mal vypracovať ZHR ohľadne výšky
možnej odmeny požadovanej žalobcom z dôvodu, že uvedený dôkaz nebol spôsobilým zmeniť skutkový
stav predmetu konania, keď pre skutkový stav bola dôležitá výška obvyklej odmeny a nie výška

možnej odmeny požadovanej žalobcom. Súd nevykonal navrhnutý dôkaz vyžiadanie si od žalovaného
zmlúv uzatvorených s organizáciami SOZA a SLOVGRAM, nakoľko uvedený dôkaz mal preukázať
skutočnosť o počte používaných televíznych prijímačov žalovaným, pričom uvedenú skutočnosť súd
získal iným spôsobom a to ponukou služieb od žalovaného. Na preukázanie uvedenej skutočnosti mal
slúžiť aj dôkaz výsluchom člena štatutárneho orgánu žalovaného, navrhnutý zástupcom žalovaného

na predbežnom prejednaní sporu, na ktorom už zástupca žalovaného na pojednávaní netrval a
napriek uloženej povinnosti nezabezpečil účasť člena štatutárneho orgánu žalovaného. Za uvedeného
skutkového stavu nebolo skutkové tvrdenie žalobcu o počte televíznych prijímačov v zariadení
žalovaného, preukázaný aj ponukou žalovaného nijakým spoôsobom spochybnený. Súd nevykonal
navrhnutý dôkaz vyžiadanie si knihy hostí na preukázanie, či sa v danom prípade jedná o verejný

prenos, predloženie zoznamu nositeľov práv pri jednotlivých typoch nositeľov práv uvedených skratkami
pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania predloženej žalobcom z dôvodu,
že pri uvádzanom percentuálnom obsadení ubytovacieho zariadenia žalovaného jeho zástupcom, 67
%, hoci bez vedomosti, či sa jedná o obsadenie izieb, alebo lôžok, je minimálny počet možných
(potencionálnych)hostíatedaprijímateľovtelevíznehovysielaniaviacakonepatrný,pripriemernejdĺžke

pobytu 4 dni je to minimálne 5 685 hostí (365 (dní v roku) * 93 (izieb) * 67 % = 22743,15 lôžkodní) /
4 noci). Uvedený počet potencionálnych prijímateľov televízneho vysielania 5 685, považuje súd bez
pochybností za verejný prenos aj počtom možných prijímateľov TV signálu poskytovaného žalovaným.
Súd nevykonal žalovaným navrhnutý dôkaz, uloženie povinnosti žalobcovi zverejniť informáciu, akýmspôsobom boli rozúčtované odmeny pre autorov na základe licenčných zmlúv s 218 subjektmi a či vôbec
boli peňažné prostriedky prerozdelené, nakoľko uvedený dôkaz nemal nijaký vplyv na skutkový stav veci
a naviac uvedená skutočnosť je internou záležitosťou vzťahu medzi autormi a žalobcom ako kolektívnym

orgánom ochrany ich práv.
38. Z dôvodu omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu vzniklo žalobcovi podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa predpisov Občianskeho
práva. Výšku úrokovej sadzby stanovuje § 3 ods. 1 nariadenia, v znení účinnom od 01. 02. 2013,
navýšením piatich percentuálnych bodov nad úrokovú sadzbu stanovenú európskou centrálnou bankou.

Žalovanému bola preto uložená povinnosť zaplatiť z dlžnej sumy úrok z omeškania v zákonnom a
nariadením stanovenej sadzbe 5,05 % ročne od 14. 03. 2016 do zaplatenia (deň nasledujúci po dni kedy
sa žalovaný dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a jeho výške), keďže omeškanie s plnením
dlhu doposiaľ trvá (IV. výrok rozsudku).
39. Návrhom na prerušenie konania žalovaný navrhol prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a)
CSP, z dôvodu potreby vyriešenia otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia

dominantného postavenia na trhu, ktoré posúdenie patrí výlučne do právomoci iného orgánu verejnej
moci, a to Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Predmetný návrh súd zamietol, nakoľko
konanieProtimonopolnéhoúraduSlovenskejrepublikytýkajúcesaposúdenia,čizostranyžalobcudošlo
k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet sporu, keď
predmetom sporu je výška bezdôvodného obohatenia a nie výška zmluvnej odmeny, na ktorú žalovaný

poukazuje. Ako súd uviedol vyššie, uzatvorením zmlúv s 218 subjektami prevádzkujúcimi ubytovacie
zariadenia prevažne hotelového typu došlo k akceptovaniu ceny navrhnutej žalobcom. Uvedeným
akceptovaním žalobcom navrhnutej došlo ku vzniku obvyklej ceny a je výsledkom trhového pôsobenia
ponuky a dopytu. Žalobca totiž nie je jedinou organizáciou kolektívnej správy (teda nemá monopolné
postavenie) a uvedené subjekty nemuseli cenu navrhnutú žalobcom akceptovať a zmluvu uzatvoriť, čo

preukazuje aj konanie žalovaného, ktorý zmluvu so žalobcom neuzatvoril. Preto uvedená otázka nemala
žiadny vplyv na konanie a rozhodovanie súdu vo veci samej (I. výrok, ktorý je uznesením).
40. Pokiaľ sa jedná o návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP z
dôvodu nutnosti posúdenia súladu znenia ust. § 56 ods. 1 písm. g) zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom účinnému ku dňu 31. 12. 2015 s Ústavou

Slovenskej republiky, súd nedospel k záveru o neústavnosti dotknutých ustanovení, čím neboli splnené
podmienky na konanie o súlade právnych predpisov, a preto návrh na prerušenie konania zamietol. Je
výlučne na posúdení súdu, či pri prejednaní sporu dospeje k záveru o nesúladnosti právneho predpisu s
Ústavou. Súd k uvedenému záveru nedospel, keď právnu úpravu autorského zákona považuje za plne
súladnú s predpismi vyššej právnej sily (II. výrok, ktorý je uznesením).

41. Žalovaný navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, pričom naformuloval
otázku, s ktorou sa súd mal obrátiť na Súdny dvor EÚ ako s prejudiciálnou otázkou, vzhľadom k tomu, že
podľa neho bolo potrebné a nevyhnutné interpretovať § 84 ods. 1 autorského zákona eurokonformne.
Súd k uvedenému uvádza, že Súdny dvor európskej únie vykladá výlučne právo európskej únie a ako
taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Súdny dvor európskej únie poskytuje

výlučne výklad európskeho práva a nevyjadruje sa k výkladu vnútroštátneho práva (iba posudzuje jeho
súlad či nesúlad). Nie je však v žiadnom prípade oprávnený podávať výklad vnútroštátneho práva,
ktorý prislúcha výlučne do právomoci vnútroštátnych súdov. Nakoľko súd v spore aplikoval výlučne
ustanovenia vnútroštátneho zákona a nie ustanovenia smernice, výklad ustanovení smernice by v
danom prípade nemal vplyv na rozhodovaciu činnosť v predmetnom spore. Súd výlučne iba odkázal na

závery a výklad Súdneho dvora EÚ pri výklade pojmu verejný prenos, pričom s výkladom uvedeného
pojmu sa stotožňuje aj v rozsahu vnútroštátneho práva. Súd preto návrh na prerušenie konania podľa
§ 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol (III. výrok, ktorý je uznesením).
42. K procesnej námietke zástupcu žalovaného, že súd umožnil tzv. záverečné reči zástupcom strán
sporu bez toho, aby vyhlásil dokazovanie za skončené, súd uvádza, že uvedený postup je v súlade s §

182 CSP, podľa ktorého, ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli
svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje
za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Podľa výslovného
znenia druhej vety § 182 CSP uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené nasleduje (vyhlasuje
sa) po zhrnutí návrhov a vyjadrení k dokazovaniu a k právnej stránke veci strán sporu

(tzv. záverečných rečiach).
43. K procesnej námietke zástupcu žalovaného, že súd umožnil po záverečných rečiach vyjadriť sa
zástupkyni žalobcu súd uvádza, že rovnakú možnosť poskytol aj zástupcovi žalovaného. Uvedený
postup zvolil súd s poukazom na znenie § 182 CSP druhej vety, kedy po záverečných rečiach nemusínevyhnutne nasledovať uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, ale súd môže vykonať
ďalšie dokazovanie. Nakoľko zástupca žalovaného uviedol vo svojej záverečnej reči opakovane poukaz
na neunesenie dôkazného bremena žalobcu, súd umožnil žalobcovi vyjadriť sa k záverečnej reči z

dôvodu, že zvažoval možnosť vykonania ďalšieho dokazovania. Rovnaký priestor poskytol aj zástupcovi
žalovaného, ktorý navrhol vykonanie dokazovania, ktoré však súd nepovažoval za potrebné vykonať.
44. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v spore
plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a
bránenie práva od v spore neúspešného žalovaného, keď žalobe žalobcu súd v plnom rozsahu vyhovel.

O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdny úradník (V. výrok rozsudku).

Poučenie:

Proti výroku I., II., III. tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 357 CSP).

Proti výroku IV. a V. tohto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané, v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Banská Bystrica, v dvoch
vyhotoveniach. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,

ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže sa oprávnený domáhať
jeho núteného výkonu v exekučnom konaní.