Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 5, 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/370/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313202832
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4313202832.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek JUDr.

Márie Malíkovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom
Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o.,
so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 225 706, proti žalovanému: X.T., nar. 1X.X.XXXX,
bG., t.č. na neznámom mieste, o zaplatenie 8 267,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 25.júna 2015 pod č.k. 11 C 204/2014-91 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a nepriznal žalovanému náhradu trov

konania. V dôvodoch písomného rozhodnutia poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého zistil, že
právny predchodca žalobcu, Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO:
31335004 ako veriteľ a X. W., nar.X.XX.XXXX a C. K., nar.X.XX.XXXX ako dlžníci uzatvorili dňa
12.9.2003 Zmluvu o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere. Na základe Zmluvy o úvere
poskytlaPrvástavebnásporiteľňa dlžníkommimoriadnymedziúverpodčíslom2353713902vovýške12
447,72 eur (375 000 Sk), s tým, že po pridelení cieľovej sumy a splnení všetkých zmluvných podmienok
sa mimoriadny medziúver zmení na stavebný úver číslo 2353713101 vo výške cca 6223,86 eur (187500

Sk), pričom presná výška stavebného úveru sa bude rovnať rozdielu cieľovej sumy a nasporenej sumy
pri pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení. Dlžníci sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy
splácať úroky z mimoriadneho medziúveru vo výške 7,99 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami
vo výške 82,89 eur (2497 Sk). Po pridelení cieľovej sumy sa dlžníci zaviazali splácať stavebný úver
vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 62,24 eura (1875
Sk) (čl. II Zmluvy o úvere). V zmysle čl. VI. Zmluvy o úvere, v prípade, ak je dlžník v omeškaní s
viac ako dvoma splátkami alebo jednou splátkou po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený

požadovať zaplatenie celého zostatku dlhu pred dohodnutou dobou splatnosti a v týchto prípadoch má
žalobca právo účtovať si úrok z omeškania vo výške o 3 % ročne pri stavebnom úvere a 5% ročne pri
mimoriadnommedziúverezomeškanianaddohodnutúúrokovúsadzbuzozostatkudlhuazameškaných
splátok. Podľa čl. III bodu 2 Zmluvy o úvere písomným prehlásením preberá ručiteľ, v prípade, že je úver
zabezpečený aj záväzkom ručiteľa, voči veriteľovi povinnosť vyplývajúcu z ručenia. Ručiteľ podpísal
písomné prehlásenie, že na seba berie voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku, ak je neuspokojí
dlžník. Zmluvu podpísal žalovaný až po podpísaní zmluvy dlžníkom a spoludlžníkom. Prvá stavebná

sporiteľňa ako postupca postúpila pohľadávku, ktorej zaplatenie je predmetom tejto žaloby žalobcovi
na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 4.5.2007. Z exekučného spisu Okresného súdu
Levice sp.zn. 14Er/631/2004 zistil, že oprávnený Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. so sídlom Bajkalská 30,
Bratislava,IČO:31335004akoveriteľpodalusúdnejexekútorkyJUDr.AlenySzalayovejdňa21.10.2004návrh na vykonanie exekúcie proti povinným: l. X. W., nar.X.XX.XXXX bytom V. XX, X.Vojtech K.,
nar.X.XX.XXXX, bytom J. XXX, pre vymoženie 327 144,20 Sk s prísl. na základe exekučného titulu,
notárskej zápisnice N367/2003, Nz 80502/2003 zo dňa 12.9.2003 vyhotovenej notárkou JUDr. Yvlin

Hörömpöliovou. V exekučnom spise bolo odstúpenie od zmluvy z 27.4.2004 a doručenka o doručení
odstúpenia od zmluvy dlžníkom (X. W. ho prevzala 21.5.2004, C. K. má doručenie vykázané uložením na
pošte 3.5.2004 a 28.5.2004). Odstúpenie od zmluvy bolo oznámené žalovanému - písomnosť mu bola
uložená na pošte 3.5.2004 a 28.5.2004. V priebehu exekučného konania uznesením zo dňa 22.6.2012
č.k. 14Er/631/2004-45 Okresný súd Levice vyhovel návrhu žalobcu, aby žalobca vstúpil do konania

namiesto oprávneného Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako nový oprávnený. Exekučné konanie nie je
skončené. Z odstúpenia od zmluvy z 27.4.2004 vyplýva, že právny predchodca žalobcu odstúpil od
Zmluvy o mimoriadnom úvere a stavebnom úvere č. 2353713 9 02 z 12.9.2003 a zároveň vyzýva X.
W. a C. K. na zaplatenie dlžnej sumy 314 040,60 Sk do 7 dní od doručenia odstúpenia. Uvedené bolo
dané na vedomie žalovanému X. A.. Na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka,§ 502 ods. 1 veta prvá druhá Obchodného zákonníka,§ 504 Obchodného zákonníka, § 506,

Obchodného zákonníka, § 303 Obchodného zákonníka, § 307 ods.3 Obchodného zákonníka, § 310
Obchodného zákonníka, § 524 ods. 1 O.z., § 524 ods. 2 O.z., § 2 ods. 1 písm. a/, b/ , g/ zák.č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu,§ 52 ods.1 OZ.,§ 52
ods.3 OZ.,§ 52 ods. 4 OZ.,§ 100 ods. 1 OZ, § 101 OZ,52 ods. 2 OZ § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. a
uviedol, že ustanovenie § 5b zák.č. 250/2007 je účinné od 1.5.2014 a ustanovenie § 52 ods. 2 vety

tretej Občianskeho zákonníka je účinné od 1.4.2015, a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou.
Zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a dlžníkmi X. C. a C. K. vyhodnotil ako
spotrebiteľskú zmluvu, i keď bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Žalobca

pohľadávku nadobudol postúpením na základe zmluvy o postúpení zo 4.5.2007. Pri rozhodovaní
o nároku žalobcu, ako o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, bol povinný aj bez návrhu podľa § 5b
zák.č. 250/2007 Z.z. prihliadnuť na premlčanie nároku žalobcu ako predávajúceho voči žalovanému
ako spotrebiteľovi a na § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. S poukazom na
§ 5b zák.č. 250/2007 Z.z., § 52 ods.2 vety tretej Občianskeho zákonníka a ustanovenia
§§ 100 a 101 Občianskeho zákonníka nárok žalobcovi nemohol priznať, pretože v prejednávanej veci
bolo potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, keď žalovaným je spotrebiteľ,
i keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva . Nárok žalobcu s poukazom na §§ 100 a 101

Občianskeho zákonníka považoval za premlčaný, pretože nebol žalobcom na súde voči žalovanému
uplatnenývtrojročnejpremlčacejdobe,ktorázačalaplynúťžalobcovi,resp.jehoprávnemupredchodcovi
od 29.5.2004, t.j. od nasledujúceho dňa po tom, čo obidvom dlžníkom uplynula lehota na zaplatenie
celého dlhu do 7 dní od dátumu doručenia im odstúpenia od zmluvy s výzvou na splnenie dlhu z
27.4.2004 (odstúpenie s výzvou bolo dlžníkovi C. doručené 3.5.2004 uložením na pošte a X. W. ho

prevzala XX.X.XXXX) a premlčacia lehota uplynula dňom 29.5.2007. K spočívaniu premlčacej lehoty
voči žalovanému podaním návrhu zo strany právneho predchodcu žalobcu na vykonanie exekúcie u
súdneho exekútora proti dlžníkom C. K. a X. W. nedošlo, keďže žalovanému ako ručiteľovi plynula
osobitne premlčacia lehota. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods.1 OSP.

2.Žalobca napadol rozsudok v zákonnej lehote odvolaním Odvolanie zdôvodnil nesprávnym právnym
posúdením, nedostatočne zisteným skutkovým stavom, nesprávnymi skutkovými zisteniam, odňatím
možnosti konať pred súdom, znevýhodneniu žalobcu a porušenie ústavných práv žalobcu. Namietal,
že súd prvej inštancie sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal dostatočne s jeho písomným
vyjadrením zo dňa 15.04.2015, nevenoval dostatočnú pozornosť jeho vyjadreniu k námietke premlčania.

Nezdôvodnil, prečo jeho argumentáciu nepovažoval za správnu. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a
náležite posúdil jeho odvolanie v časti arbitrátnosti konania a vyjadril sa k ústavnému princípu právnej
istoty. Poukázal na rozhodnutia iných súdov, ktoré na daný právny vzťah aplikovali 4-ročnú premlčaciu
lehotu. Ďalej uviedol, že zákon č. 102/2014 Z.z. v časti týkajúcej sa § 52 ods.2 OZ nadobudol účinnosť
01.04.2015.Toto ustanovenie sa preto nemohlo vzťahovať na právny vzťah, ktorý vznikol a práva z

ktorého sa domáha ešte v čase, keď tento právny predpis neexistoval. Citoval rozhodnutia NS SR
8 Sžo 191/2010, 2 M Cdo 7/2009 a uviedol, že chýba uvedenie konkrétneho právneho predpisu,
ktorý umožňuje prijať záver, že jeho nárok bol zamietnutý. V ďalšej časti namietal nepreskúmateľnosť
rozsudku pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Citoval § 157 OSP a rozhodnutia súdov, právnu teóriu. Zuvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alebo zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§359, § 362 ods. 1 CSP)
a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods.1 CSP,§ 380 ods.1 CSP) skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a s

verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, 219 ods.3 CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec
správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
§ 387 CSP potvrdil.
5.Zákonom č. 160/2015 z 21. mája 2015 nadobudol účinnosť od 01.07.2016 nový Civilný sporový
poriadok.

Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, právne účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia toho zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech
strany.
Z toho vyplýva, že nová právna úprava sa použije na všetky konania začaté aj pred účinnosťou zákona.
V danej veci súd prvej inštancie vo veci rozhodol 04.12.2014,preto všetky procesné úkony účastníkov
konania a procesný postup súdu odvolací súd posudzoval ešte podľa ustanovení OSP a na odvolacom

súde od účinnosti CSP od 01.07.2016.
Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
7. Žalobca v odvolaní namietal odňatie možnosti konať pred súdom. Z obsahu odvolania vyplýva, že
namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, zakladajúce nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Preto
odvolací súd predtým ako pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci skúmal, že súd prvej inštancie zaťažil

konanie vadou konania namietanou žalobcom. Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť
taký nesprávny procesný postup súdu, ktorý sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv,
priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov.
8. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“),
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strane sporu, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani
právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 dohovoru
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, abysúdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
strana sporu.
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Civilný sporový poriadok upravuje náležitosti odôvodnenia rozsudku v § 220 ods. 2 CSP.

9. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany
sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2
OSP, teraz § 220 ods.2 CSP), pričom strane sporu musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcichsúvislostiach.Právo(stranysporu) a povinnosť(súdu)nanáležitéodôvodneniesúdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou

každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenia sa totiž chápu aj z hľadiska
strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj
právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“),
porovnaj napr. rozsudok vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č.

30544/96, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1999-I] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (strany sporu) bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I).
10. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného
(odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom
uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvého stupňa (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

11. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postačujúco odôvodnil
svoj rozsudok, zdôvodnenie ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods.
2 OSP, ktorý platil v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.), je v ňom vysvetlené, z ktorých dôkazov
pri rozhodovaní vychádzal, zistený skutkový stav a právne posúdenie. Odvolací súd poukazuje na
judikatúru najvyššieho súdu (R 111/1998) , ktorá už dávnejšie považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia

za „inú vadu konania“. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú
tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 364/2015, II.
ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp.zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá

prijalazáver,ženedostatokriadnehoodôvodneniarozsudkunezakladávadukonaniapodľa§237O.s.p.,
ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP“.12. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.
decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa §
237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016. Uplatnenie druhej
vety tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom

ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký, celkom výnimočný až krajný prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
13. Odvolací sú nezistil žiadne vady konania, pre ktoré by musel rozhodnutie súdu prvej inštancie

zrušiť, preto prejednal odvolanie žalobcu. Z odvolania vyplýva, že namietal nedostatočné zistenie
skutkového stavu, ale z obsahu odvolanie vôbec nevyplýva, v čom bol nesprávne zistený skutkový
stav veci. Odvolací súd posudzujúc odvolanie podľa jeho obsahu dospel k záveru, že žalobca namietal
aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka-použitie 3 ročnej premlčacej doby, použitie § 5b zákona
č. 102/2014Z.z.. Odvolací súd sa s dôvodmi odvolania nestotožnil.

14. Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy
o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke
dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)

a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 107 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohatenie a kto
sa na jeho úkor obohatil.

Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť

1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2015) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.15. Ustanovenie § 52 ods. 2 a § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou
sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy
založenépredtýmtodňom.Toznamená,žesúdprvejinštanciesprávnenadanýprávnyvzťahúčastníkov

konania aplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. a premlčaciu dobu podľa
Občianskeho zákonnika. Odvolací súd sa však nestotožnil s aplikáciou všeobecnej premlčacej doby tri
roky.
16. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že došlo k odstúpeniu od zmluvy a splatnosť dlhu nastala
27.04.2004.Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovene § 52 Občianskeho zákonníka, súd

posudzuje odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka . Odstúpením od zmluvy sa
zmluva zrušuje od počiatku a účastníci zmluvy sú povinný vydať vydať bezdôvodné obohatenia v lehote
ustanovenej § 107 OZ. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, pretože
súd prvej inštancie správne právne posúdil premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka, nesprávne
však vychádzal zo všeobecnej trojročnej lehoty. Táto nesprávnosť však nemala žiaden vplyv na vecnú
správnosť zamietajúceho výroku rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).