Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoE/257/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4215209410
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:4215209410.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská
100/A, IČO: 45 869 464, zastúpený JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou so sídlom Bratislava,
Martinčekova 13, IČO: 42 174 716, proti povinnej: X. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom J., D. XXXX/XX o
vymoženie sumy 1.833,84 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno zo dňa 10. augusta 2015 č.k. 8Er/836/2015-39, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, §
243d ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
zákona č. 568/2007 Z. z., § 879j Občianskeho zákonníka, rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a vykonaným dokazovaním. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa
návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnej vykonania exekúcie na peňažné plnenie, keď
poukazoval na rozhodcovský rozsudok sp. zn. IO-C/0112/0327, ktorý vydal dňa 20. 06. 2014 Stály

rozhodcovský súd zriadený pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., ktorého vydaniu
predchádzala zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 20. 08. 2008. Z predložených
dokladov mal za preukázané, že súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné obchodné podmienky, kde
v časti II. bode 10.2.2 je uvedené: "Banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa
riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní
služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť,

výklad a zánik príslušnej zmluvy, a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom
banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho
štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b)
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho
poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu."

Povinná všeobecné obchodné podmienky ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre
veľký počet spotrebiteľov. Podľa zmluvy o úvere sa veriteľ (oprávnený), ktorý koná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zaviazal poskytnúť dlžníkovi (povinnej), ktorý nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, úver a dlžník (povinná)
sa zaviazal úver zvýšený o náklady vrátiť v mesačných splátkach. Na základe vyššie uvedeného
posúdil predloženú zmluvu ako spotrebiteľskú zmluvu. Nakoľko v danej veci nebolo preukázané, že

dlžník - povinná, je podnikateľským subjektom, je možné vzhľadom na
všetky zákonné kritériá považovať aj daný zmluvný vzťah medzi oprávneným aspotrebiteľkou - povinnou za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a
následne ho potom aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku spotrebiteľských
zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Podstatné pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu je rozhodcovská doložka. Uviedol, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď
potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex
offo povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Bol toho názoru, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za

platnú rozhodcovskú zmluvu alebo platnú rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky tým,
že znemožňuje spotrebiteľke zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne
na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou
doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti, ako najvhodnejší
spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľka osobitne nevyjednala a nemala

na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľky, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto
formulovanádoložkaspôsobilaznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,apreto
je v zmysle Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň poukázal na skutočnosť, že

nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinná, teda spotrebiteľka,
bola zvlášť upozornená, ktoré by bolo s povinnou zvlášť dojednané, ona by bola s týmto ustanovením
zmluvy súhlasila a prejavila by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno považovať
zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej
individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto

prípade nebol dodržaný. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú
podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je
bezpochyby daný prípad. V rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa tak povinná
bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich práv. V závere uviedol, že ak
v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol

spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Zistil, že rozhodnutie predložené v
tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho
vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vychádzal z toho, že ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z
hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo bol v danom prípade dôvod na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205
ods. 2 písm. a), d), e) a f) OSP a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) OSP, namietajúc prekročenie zákonných
limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné

znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať,
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a
len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah
vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové,

logické, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho
potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 16. 06. 2009 sp.
zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal prekročenie zákonných limitov pre
skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní a prekážku rozsúdenej
veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona o

rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho názoru, že o platnosti
rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni tomu, aby
bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata, konaním súdu došlo k
porušeniu článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože súd svojím konaním išiel

nad rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
ÚS 2/2000 a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky II.ÚS 499/2012 a nálezu zo dňa 23. 09. 2009 sp. zn. PL. ÚS 21/08. Okrem toho
namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a. s. bol povinný postupovaťv súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti, že v zmysle
ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a. s., postupovala
v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej

doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú
ponuku.Malzato,žeexekučnýsúdnesprávneaplikovalustanoveniaObčianskehozákonníka.Vytýkajúc
nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 153 ods. 1 OSP sa opätovne
stotožnil s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 499/2012, ako aj poukázal na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03. 07. 2008 sp. zn. I. ÚS 242/207 a rozsudok Najvyššieho

súdu Českej republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28. 04. 2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP,
ani Exekučný poriadok, ani zákon o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre
záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci
vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť
jeho výrok. Ohľadom aplikácie sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná

pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky
oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti
rozhodcovskejdoložky,nebolomožnébraťdoúvahyjudikatúruESD,nakoľkojudikatúraESDvzťahujúca

sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, pričom
poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj namietal neprimerané zvýhodňovanie
povinnej pred exekučným súdom na základe jej postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel k záveru, že exekučný
súd svojím postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade
zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že
Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s., zriaďovateľ súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom
záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s., zapísaného v zozname stálych rozhodcovských

súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské
spory s číslom SRS 001 v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom
konaní, a preto navrhol, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný
súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu oprávneného sa povinná nevyjadrila.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Komárno. Sudkyňa súdu prvého stupňa
predložila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienila vyhovieť.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 OSP) a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Predmetom tohto konania je žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD., so sídlom
Exekútorského úradu v Rimavskej Sobote, Kálmána Mikszátha 268 o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, predloženej súdu prvého stupňa dňa 15. 05.
2015. Spolu s ňou bol predložený i návrh oprávneného zo dňa 15. 03. 2015, ktorým sa domáha od
povinnej vymoženia sumy 1.833,84 eura s príslušenstvom, a exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s., so sídlom
Bratislava, Sienkiewiczova 4, zo dňa 20. 06. 2014 sp. zn. IO-C/0112/0327, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 28. 08. 2014 a vykonateľnosť dňa 01. 09. 2014. Súčasťou spisu je i
zmluva o úvere, uzatvorená právnym predchodcom oprávneného - Poštovou bankou, a. s. a povinnou
dňa 20. 08. 2008, obchodné podmienky pre úver [verzia 2/2008] a všeobecné obchodné podmienky.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa vodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vec po právnej stránke posúdil a svoje
rozhodnutie aj správne a v dostatočnom rozsahu odôvodnil, nakoľko bola jeho argumentácia vecne
správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ako aj nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na ustanovenie §

219 ods. 2 OSP (v znení účinnom od 15. 10. 2008) sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody
opakoval.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak
priznáva právo, zaväzuje k povinnosti, alebo postihuje majetok.

Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
navykonanieexekúciealeboexekučnéhotitulu sozákonom,do15dníoddoručeniažiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak je exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. V rozhodnutiach Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 3Cdo/146/2011 a zo dňa 18. 01. 2012
sp. zn. 6Cdo/143/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že pokiaľ oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie označí ako exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nezistil vadu konania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm.
d) OSP, nakoľko zo spisu nevyplýva, že by v exekučnom konaní bolo už
rozhodnuté. Exekučný súd nerozhodoval o rovnakej žiadosti toho istého súdneho exekútora na udelenie
poverenia na vykonanie identickej exekúcie týkajúcej sa rovnakých účastníkov. K tvrdeniu oprávneného,
že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom odvolací súd dodáva, že v štádiu, pri ktorom súd

skúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul (§ 44 Exekučného poriadku) v tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie,
postačuje totiž, aby boli rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo
spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na uvedené, oboznamovanie sa s obsahom listín,
ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti

súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na
pojednávaní. Súd pri zastavení exekúcie skúma existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie. Ak je
na zistenie dôvodov potrebné vykonať dokazovanie, exekučný súd je povinný nariadiť za tým účelom
pojednávanie. Ak je však možné rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez vykonávania
dokazovania, pojednávanie nie je potrebné. Exekučné konanie má charakter sporového konania, ktorý

sa prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, či možno vykonávať
exekúciu. O tejto otázke rozhoduje exekučný súd v 3 rovinách, a to ako spor o začatí exekúcie, spor o
zastavení exekúcie a odklad exekúcie. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade prvostupňový
súd nemal dôvod vo veci nariadiť pojednávanie, vykonávať dokazovanie na pojednávaní,preto ani túto vadu konania namietanú odvolateľom odvolací súd nezistil. K dôvodu odvolania podľa
§ 205 ods. 2 písm. f) OSP odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne právne posúdil
predmetný vzťah ako spotrebiteľský, a teda mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinnú

zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Spotrebiteľská
zmluva je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V
zmysle § 52 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľa sa považuje fyzická osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa

tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym predchodcom oprávneného
túto charakteristiku spĺňa. Znenie samotnej zmluvy o úvere povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko

bola pripravená už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom na túto skutočnosť je nevyhnutné
na uvedený vzťah použiť ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na spotrebiteľské zmluvy. Stotožnil sa s
názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v časti II. bode 10.2.2 všeobecných
obchodných podmienok bola správne posúdená ako neprijateľná, pretože táto nebola individuálne
dojednaná. Povinná osoba mohla zmluvu prijať len ako celok alebo ako celok ju odmietnuť, pričom toto

ustanovenie spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinnej osoby. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd
prvého stupňa správne rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia. Odvolací súd sa
stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú
podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnou je

zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zo Smernice Rady EÚ 93/13/EHS o nekalých podmienkach
vyplýva, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa podľa smernice nepovažuje za individuálne

dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Možno povedať, že dojednaná
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber, či spor
bude riešiť rozhodcovský súd alebo súd SR, je výlučne na žalujúcej strane, teda dodávateľovi, a tak
spotrebiteľka nemá možnosť ovplyvniť jeho výber a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto

vzťahu mohla zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom
prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej
právnejúpravyslúžiacejnaochranuspotrebiteľa.Spotrebiteľkanemalamožnosťovplyvniťvýberorgánu,
ktorý spor riešil. Pre vybraný rozhodcovský súd je výber dodávateľa zdrojom príjmov, preto je

namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na všetky
tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka
v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľky. V prípade, že rozhodcovská doložka
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť
rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno
považovať za spôsobilý exekučný titul. Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne rozhodol, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol.

Odvolací súd dodáva, že ustanovenie § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere nezbavovalo oprávneného (resp. jeho právneho
predchodcu) povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky takým spôsobom,
aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh

na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež
zrejmé, že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov
v rozhodcovskom konaní.Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie