Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 29, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/105/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813205044
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5813205044.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.JanyUrbanovejasudcov

JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Adriany Gallovej, v právnej veci navrhovateľa: Q. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX M. XX, zastúpeného spoločnosťou: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o. so sídlom
M. R. Štefánika 1822, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 832 103, proti odporcovi: V. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX M. XX, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so
sídlom Radlinského 1727/49, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36 858 501, o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 3C/53/2013-177
zo dňa 05. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

RozsudokOkresnéhosúduNámestovoč.k.3C/53/2013-177zodňa05.novembra2015 potvrdzuje.

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (veta I. výroku). Súčasne vyslovil, že
o trovách konania rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku (veta II. výroku rozsudku).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa
15.07.2013 v spojení so zmenou žalobného petitu, ktorú súd pripustil uznesením č. k. 3C/53/2013-130
zo dňa 23.04.2015 domáhal, aby súd určil, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“)

č. XXX pod B9 v podiele 5/24 a na liste vlastníctva č. XXX pod B10 v podiele 4/21, nachádzajúce sa v k.
ú. M. patria do dedičstva po nebohom Q. K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy
bytom M. XX, ktorý bol otcom navrhovateľa. Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho otec Q. K. predmetné
nehnuteľnosti vydržal. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení navrhovateľ odôvodnil tým,
že bez takéhoto určenia by uvedené nehnuteľnosti neboli zahrnuté do dedičského konania po jeho
nebohom otcovi.

3. Prvoinštančný súd citoval ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a konštatoval, že navrhovateľ má naliehavý právny
záujem na požadovanom určení, nakoľko sa jedná o určovaciu žalobu a v prípade priaznivého rozsudku,
možno zapísať do katastra nehnuteľností vlastnícke právo v prospech navrhovateľa. Následne citoval
ust. § 32 ods. 1 (správne má byť uvedené § 132 - poznámka odvolacieho súdu), § 134 ods. 1 až 4 a §
486 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Uviedol, že v konaní
bolo preukázané, že vlastníctvo evidované na LV č. XXX bolo pôvodne zapísané v pozemno-knižnom
protokole (ďalej aj „PK protokol“) č. 4, pre k. ú. M., kde je zapísaná pod B2 mal. K. V., pod B4 K. V., a

pod B8 mal. K. V. na základe č.d. 1634/1901. Vlastníctvo nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX bolo
pôvodne vedené v pozemno-knižnom protokole č. 12, k .ú. M., kde je pod B12 mal. K. V. na základe č.d.
2296/1909, pod B15 V. K. na základe č.d. 486/1928. Podľa zápisov v PK protokoloch č. 4 a 12, k. ú. M.
je uvedená pozemno-knižná vlastníčka V. K., ktorá nadobudla vlastníctvo v roku 1901, 1909 a 1928.Vzhľadom k tomu, že V. K., rod. M. sa narodila XX.XX.XXXX je zrejmé, že sa nejednalo o vlastníčku
zapísanú v týchto pozemno-knižných protokoloch. Uvedené vyplýva aj z odpovede Okresného úradu
Námestovo, katastrálny odbor zo dňa 19.06.2014 (čl. 82). Na základe uvedeného V. K., ktorá bola

zapísaná na LV č. XXX a XXX, pre k. ú. M., nie je V. K., rod. M., matka odporcu, ale išlo o
V. K., vydatú T., v tom čase bytom v P., ktorá zanechala svoj majetok na základe testamentu zo dňa
15.08.1934 svojej matke K. K., rod. Q., ktorá tou istou listinou podiely v nehnuteľnostiach zanechala
svojmu vnukovi Q. K. (otcovi navrhovateľa). Odporca sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX
a XXX pre k. ú. M. nadobudol v dedičskom konaní po svojej matke poručiteľke V. K., rod. M., nar.

XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, a to na základe rozhodnutia
Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5D/520/2002, I Dnot 137/2002, prostredníctvom súdneho komisára
JUDr. Milana Kleňa, so sídlom v F. K.. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17.07.2003. Z
uvedených dokladov vyplýva, že odporca zdedil podiely v nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX
a XXX v k. ú. M. omylom, keďže osoba menom V. K. zapísaná na týchto listoch vlastníctva v čase
dedenia nebola jeho matka V. K., rod. M.. Právoplatné rozhodnutie o dedičstve

bolo však domnelým právnym titulom, na základe ktorého sa odporca mohol dôvodne domnievať, že
mu predmetné nehnuteľnosti vlastnícky patria a že tieto nehnuteľnosti boli vo vlastníctve jeho matky. Z
výpovede navrhovateľa, potvrdenia o užívaní poľnohospodárskej pôdy PD Vasiľov, ako aj z výpovede
odporcu a jeho právneho zástupcu mal súd prvej inštancie preukázané, že odporca zdedené podiely
v sporných nehnuteľnostiach užíval ako vlastné tým spôsobom, že ich naďalej ponechal v družstve,

s ktorým uzavrel nájomné zmluvy a poberal od neho nájomné. Z potvrdenia Poľnohospodárskeho
družstva Vasiľov (čl. 141) vyplýva, že časť poľnohospodárskej pôdy o výmere 622,65 ha má prenajatú
od vlastníka p. V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. XX. Nájom tejto poľnohospodárskej pôdy trvá
nepretržite od založenia družstva od r. 1959, kedy vlastníčkou pozemkov bola evidovaná V. K., rod.
M. a po jej smrti pôda prešla do vlastníctva odporcu. Za prenájom pôdy

bolo vyplácané nájomné v naturálnej alebo peňažnej forme. Vzhľadom na okolnosti a povahu daného
prípadu, pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno od každého požadovať, nebol dôvod, aby vznikli
pochybnosti o tom, že odporcovi nehnuteľnosť patrí. Na základe uvedených skutočností okresný súd
dospel k záveru, že oprávneným dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností,
resp. spoluvlastníckeho podielu na nich, bol odporca, nakoľko zákonná 10-ročná vydržacia lehota mu

začala plynúť od nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po jeho nebohej matke V. K.,
rod. M. dňom 17.07.2003 a uplynula dňa 17.07.2013. Odporca po celú túto vydržaciu dobu nebol
v držbe nehnuteľností nikým rušený a nebol ani oboznámený so skutočnosťami, ktoré by objektívne
mohli vzbudiť u neho pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosti nepatria. Návrh v tejto veci bol odporcovi
doručený dňa 16.09.2013, kedy bol aj súdom vyzvaný, aby sa k nemu vyjadril. V tomto smere okresný

súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Obo/72/2011 zo dňa 20.11.2012 z ktorého
vyplýva, že len uplatnenie žaloby na súde alebo len samotné podanie listu na poštovú prepravu samo
o sebe nepostačuje na spochybnenie oprávnenosti držby, pretože, ak sa oprávnený držiteľ nedozvie
o skutočnostiach, ktoré spochybňujú oprávnenosť jeho držby, je splnená podmienka uvedená v ust. §
130 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že odporca

je oprávneným držiteľom, teda stal sa vlastníkom sporných nehnuteľností.
4. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie; alternatívne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že jeho návrhu v plnom rozsahu vyhovie a prizná mu náhradu trov prvostupňového i
odvolacieho konania.
6. Uviedol, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Vyčítal okresnému súdu, že v napadnutom rozhodnutí sa vôbec nezaoberal dôkazmi a skutkovými
zisteniami, ktoré navrhovateľ predkladal v konaní a z ktorých by bolo možné jednoznačne ustáliť, že
nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom konania, skutočne patria V. T., rod. K., ktorá ich prenechala svojej
matke K. K., rod. Q.. K. K., rod. Q. následne testamentom zo dňa 15.08.1934 tieto nehnuteľnosti
prenechala otcovi navrhovateľa Q. K.. Následne všetky dôkazy (identifikácie pozemkov, potvrdenia

Okresného úradu Námestovo, katastrálneho odboru, potvrdenia Poľnohospodárskeho družstva Vasiľov
i výpovede svedkov) preukázali skutočnosť, že predmetné nehnuteľnosti skutočne nerušene užíval otec
navrhovateľa Q. K. od roku 1934 na základe uvedeného testamentu v dobrej viere, že mu nehnuteľnosti
patria, a to do roku 1972, odkedy boli sporné nehnuteľnosti užívané družstvom. Vydržacia doba platnápodľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 bola 32 rokov. Podľa
Strednéhoobčianskehozákonníkač.141/1950Sb.Bolomožnévydržanímnadobudnúťvlastníckeprávo
k nehnuteľnosti oprávneným držiteľom, ak tento nerušene držal vec po dobu 10 rokov. Z vykonaného

dokazovania je možné oprávnene sa domnievať, že Q. K. nadobudol vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu, uplynutím vydržacej lehoty, t.j. ku dňu 01.01.1961, v
dôsledku čoho nemohli byť tieto nehnuteľnosti predmetom dedičského konania po poručiteľke V. K., rod.
M., v konaní vedenom pod sp. zn. D 520/2002, IDnot 137/2002. Okresný súd sa pritom vôbec nezaoberal
týmito dôkazmi a právna argumentácia navrhovateľa, ktorá zostala zo strany súdu v napadnutom

rozsudku nepovšimnutá. V tomto smere preto odvolateľ vyčítal okresnému súdu absenciu riadneho
odôvodnenia napadnutého rozsudku s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i
ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Prvoinštančný súd ako dôvod na zamietnutie návrhu videl v tom, že odporca
v roku 2002 získal sporné nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve po svojej matke V. K.,
rod. M., a teda je oprávneným držiteľom a vlastníkom sporných nehnuteľností. Odvolateľ namietal,
že súd nedostatočne vyhodnotil všetky okolnosti daného prípadu, ktoré v konaní vyšli najavo, a to

najmä skutočnosť, že odporca počas konania tvrdil, že jeho matka mu mala povedať, že uvedené
nehnuteľnosti vlastní a po jej smrti ich zdedí práve on. Napriek tomu v dedičskom konaní po poručiteľke
V. K., rod. M. v roku 1994 neboli prejednané žiadne nehnuteľnosti s konštatovaním súdu, že matka
odporcu nevlastnila žiadne nehnuteľnosti (uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. D 304/94,
IVDnot 145/94 zo dňa 13.09.1994). Je otázne, prečo sa odporca počas tohto dedičského konania už v

roku 1994 neuchádzal o majetok po svojej matke a tieto boli ním zdedené až v dodatočnom dedičskom
konaní v roku 2002. Odvolateľ pritom poukázal na rozpornosť tvrdení odporcu a jeho právneho zástupcu
v priebehu prvoinštančného konania. Podľa názoru navrhovateľa na základe
skutkového stavu zisteného okresným súdom nie je preto možné hovoriť o akejkoľvek dobromyseľnosti
odporcu, ktorá je nevyhnutná na splnenie všetkých podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva. Už

počas dedičského konania v roku 2002, (výsledkom ktorého bolo osvedčenie o dedičstve, ktoré súd
pokladal v napadnutom rozsudku za domnelý právny titul svedčiaci odporcovi), odporca nemohol byť
dobromyseľný, že mu podiely na sporných nehnuteľnostiach patria. Ani osvedčenie o dedičstve nemohlo
založiť jeho dobromyseľnosť, nakoľko z preukázaných skutočností, no najmä výpovede samotného
odporcu, je možné zistiť, že už v čase dedičského konania po svojej matke V. K., rod. M., v roku

2002 vedel, že predmetné nehnuteľnosti jeho matke nepatria. Túto skutočnosť nemôže zhojiť ani
následné vydanie rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5D/520/2002, IDnot 137/2002
povereným súdnym komisárom notárom JUDr. Mariánom Kleňom. Odvolateľ pritom poukázal na právny
názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozhodnutiach sp. zn. 3MCdo 7/2010 a sp. zn. 3MCdo
8/2010 týkajúce sa dobromyseľnosti držiteľa pri vydržaní. Navyše, pokiaľ okresný súd uvádza, že

vydržacia doba uplynula odporcovi dňa 17.07.2013, navrhovateľ uviedol, že už dávno pred týmto dňom
navrhovateľ, resp. jeho deti, vyzývali odporcu na vrátenie podielov na sporných nehnuteľnostiach s
tým, že s uvedenou žiadosťou na odporcu sa obrátil syn navrhovateľa V. X., výzvou prostredníctvom
Advokátskej kancelárie JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o. zo dňa 24.04.2013. Za takéhoto stavu,
aj za predpokladu, že by bol odporca dobromyseľný, (čo však v konaní podľa názoru odvolateľa nebolo

preukázané), pred uplynutím vydržacej doby došlo k prerušeniu jeho dobromyseľnosti a odporca sa tak
minimálne v čase prevzatia výzvy zo dňa 24.04.2013 stal nedobromyseľným, v dôsledku čoho nespĺňa
podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

7. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.
8. Podľa jeho názoru odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok okresného súdu bol vydaný
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a po správnom právnom posúdení veci. Súd
svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Zdôraznil, že navrhovateľ ako právny dôvod nadobudnutia
vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním jeho otcom Q. K. uviedol testament zo dňa 15.08.1934. Tento

testament však nespísala pozemno-knižná vlastníčka V. T., rod. K., zapísaná v pozemno-
knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M., ale jej matka K. K., rod. Q.. Z tohto testamentu sa dá
vyvodiť, že V. T., rod. K., nebola prítomná pri jeho spísaní, pretože ho nepodpísala. Z obsahu testamentu
ďalej vyplýva, že v minulosti v bližšie neidentifikovanom čase bola V. T., rod. K., na návšteve z Ameriky
pri svojej matke K. K., rod. Q. a vtedy malo dôjsť k jej určitým vyjadreniam ohľadne jej majetku. Z tohto

testamentu zároveň vyplýva, že K. K., matka V. T., rod. K., chcela testamentárne zanechať pozostalosť
Q. K., pričom sa tu konkrétne neuvádza, o aké pozemky ide a v akých pozemno-knižných protokoloch
sú zapísané. Testament je neurčitý, sú v ňom viaceré nezrovnalosti, pokiaľ ide o časové údaje a
prípadný prechod vlastníctva nehnuteľností. Za daného stavu je tento testament pre jeho neurčitosťa nezrozumiteľnosť nepoužiteľný ako právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva. Okrem toho
navrhovateľ v konaní nepreukázal ani dobromyseľnosť jeho otca, pretože po celú dlhú dobu sa ani
jeho otec, a ani jeho potomkovia nedomáhali zapísania alebo určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam,

ktoré sú predmetom tohto konania, či už na zomrelého Q. K. alebo na jeho právnych nástupcov. Na
takýto postup mali pritom dostatok času. Takýmto spôsobom mohlo dôjsť k právnemu vysporiadaniu
vlastníctva po V. T., rod. K., či už na Q. K. alebo na jeho právnych nástupcov. Bolo tak možné konať
napríklad v súvislosti s dedičským konaním po Q. K., zomrelom XX.XX.XXXX, vedenom na Štátnom
notárstvevDolnomKubínepodsp.zn.D118/86,vktoromsapotomtoporučiteľovidediliajnehnuteľnosti

zapísané v pozemno-knižných protokoloch č. 4 a č.12 pre k. ú. M.. Ďalšou príležitosťou na
vysporiadanie vlastníctva nehnuteľností po V. T., rod. K., bolo aj konanie o ROEP v obci Vasiľov. Ani v
tomto konaní si dedičia po Q. K. neuplatnili vlastnícke nároky na nehnuteľnosti po V. T., rod. K., pôvodne
zapísaných v pozemno-knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M.. Z tohto dôvodu nebola splnená
ďalšia z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, a to dobromyseľnosť. Ďalším
dôvodom pre zamietnutie žaloby je skutočnosť, že navrhovateľ sa domáha určenia, že do dedičstva po

Q. K. patria nehnuteľnosti, ktoré zdedil odporca v ideálnych podieloch, pričom navrhovateľ sa podaným
návrhom nedomáha určenia vlastníckeho práva vydržaním konkrétnych pozemkov, ktoré Q. K. podľa
tvrdenia navrhovateľa a ním navrhnutých svedkov za svojho života reálne užíval. Pokiaľ navrhovateľom
navrhnutí svedkovia vypovedali, že otec navrhovateľa Q. K. užíval konkrétne pozemky, tak tieto mohol
užívať na základe reálnej deľby ako podielový spoluvlastník nehnuteľností zapísaných v pozemno-

knižných protokoloch č. 4 a č. 12 pre k. ú. M., ako to vyplýva z uvedených pozemno-
knižných protokolov i z dedičského rozhodnutia po Q. K. sp.zn. D 818/86. Podľa ustálenej judikatúry,
ak si podieloví spoluvlastníci reálne rozdelili nehnuteľnosti v spoluvlastníctve a tieto aj reálne užívali,
tak nie je možné vydržaním nadobudnúť vlastníctvo nehnuteľností z pôvodných ideálnych podieloch
zapísaných v pozemkovej knihe, ale určiť vlastníctvo týchto nehnuteľností jedine v celosti tak, ako

ich konkrétna osoba v konkrétnych hraniciach užívala. Aj keby otec navrhovateľa Q. K. nadobudol
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu vydržaním k 01.01.1961, potom z obsahu spisu vyplývajú
ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré preukazujú nadobudnutie vlastníctva k týmto nehnuteľnostiam
odporcom vydržaním v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Odporca tieto nehnuteľnosti nadobudol
na základe dedenia po svojej matke V. K. (uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín sp.zn. 5D 520/2002,

IDnot 137/2002 zo dňa 05.04.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa
17.07.2003). Na základe tohto rozhodnutia bol odporca presvedčený, že tieto nehnuteľnosti
sú jeho vlastníctvom a prenechal ich do užívania družstvu, s ktorým uzavrel nájomné zmluvy a poberal
od neho nájomné. Odporca tak splnil podmienku právneho titulu na nadobudnutie týchto nehnuteľností
vydržaním, podmienku ich užívania prostredníctvom tzv. detentora, a to poľnohospodárskeho družstva,

podmienku, že družstvo ich užívalo v ideálnych podieloch, ktoré zdedil, a splnil aj podmienku 10-
ročnej nerušenej a nepretržitej držby sporných nehnuteľností. Pokiaľ ide o tvrdenie, že odporca dedil
nehnuteľnosti, ktoré neboli vlastníctvom jeho matky, táto skutočnosť je podľa jeho názoru pre splnenie
podmienok vydržania vlastníckeho práva z hľadiska právneho titulu právne bezvýznamná, pretože sa
jednalo o tzv. domnelý právny titul, ktorý sa podľa ustálenej súdnej praxe považuje za

dostatočný právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Vo vzťahu k dodržaniu 10-
ročnej vydržacej lehoty judikatúra súdov vychádza z právneho názoru, že vydržacia lehota začína plynúť
právoplatnosťou dedičského rozhodnutia. Dedičské rozhodnutie po matke odporcu V. K. nadobudlo
právoplatnosť 17.07.2003, pričom žaloba, ktorá mohla spôsobiť prerušenie 10-ročnej vydržacej lehoty,
bola odporcovi doručená až dňa 16.09.2013, t.j. po uplynutí 10-ročnej vydržacej lehoty. Ak aj navrhovateľ

v podanom opravnom prostriedku poukázal na výzvu na vydanie nehnuteľností zo dňa 24.04.2013, ktorú
pripojil ku svojmu opravnému prostriedku, odporca poprel, že by mu takáto výzva bola vôbec doručená.
S poukazom na poučenie dané stranám sporu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., odvolací súd už na
takýto dôkaz nemôže prihliadať, pretože bol predložený po vyhlásení uznesenia, ktorým prvostupňový
súd skončil dokazovanie. Z predmetnej výzvy zo dňa 24.04.2013 však vyplývajú skutočnosti, ktoré

vyvracajú tvrdenia navrhovateľa, že jeho otec Q. K. sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností na
základe vydržania. Naopak, vyplýva z nej, že vlastníkom sporných nehnuteľností sa mal stať na základe
vydržania V. X., v mene ktorého takúto výzvu advokátska kancelária napísala. Za týchto okolností je
odporca toho názoru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre určenie, že sporné
nehnuteľnosti patria do dedičstva po otcovi Q. K.. Naproti tomu odporca preukázal, že predmetné

nehnuteľnosti nadobudol vydržaním v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka.

9. Navrhovateľ k vyjadreniu odporcu zo dňa 14.03.2016 nepodal ďalšie vyjadrenie.10. Odvolací súd pred vydaním svojho rozhodnutia v súdnej veci postupom v súlade s ust. § 213 ods.
2 O.s.p. vyzval strany sporu, aby sa v stanovenej lehote vyjadrili k možnej aplikácii ust. § 80 písm. c/
O.s.p. a § 91 ods. 2 O.s.p., ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní neboli použité.

11. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20.06.2016 oznámil súdu, že podľa jeho názoru má
naliehavý právny záujem na požadovanom určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva (§ 80
písm. c/ O.s.p.), pretože bez takéhoto určenia je vlastnícke právo navrhovateľa ohrozené, resp. bez
takéhoto požadovaného určenia by sa jeho právne postavenie stalo neistým. Vo vzťahu k aplikácii ust.

§ 91 ods. 2 O.s.p. konštatoval, že z rozhodnutia o dedičstve po poručiteľovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX,
zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, po ktorom prejednalo dedičstvo bývalé Štátne
notárstvo v Dolnom Kubíne pod sp. zn. D 818/86, vyplýva, že okrem navrhovateľa sú žijúcimi dedičmi
po tomto poručiteľovi Q. S., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX F. K., A. P., rod. K.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom S. C. č. XXX, XXX XX S. C., Česká republika a nebohá dedička Q. K., rod.
K., nar. XX.XX.XXXX, zomrelá XX.XX.XXXX.

12. K tomuto podaniu navrhovateľa odporca ďalšie vyjadrenie nepodal.

13. Odporca na výzvu odvolacieho súdu súhlasil s aplikáciou ust. § 80 písm. c/ O.s.p. a § 91
ods. 2 O.s.p. na prejednávanú vec. Zároveň priložil k svojmu podaniu aj Nález Ústavného súdu SR sp.

zn. I ÚS 549/2015-33 zo dňa 16. marca 2016, v ktorom došlo k prelomeniu zásady „nemo plus iuris...“.

14. Navrhovateľ sa k tomuto podaniu odporcu písomne nevyjadril.

15. Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p.
preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. za použitia ust. § 156 ods. 3 O.s.p.) ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

16. Súčasne odvolací súd preskúmal i námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku a
po ich preskúmaní dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné.

17. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O.s.p. má preventívny
charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav

ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom k zodpovedajúcej
náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Ďalej sa uplatní v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba
účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu a jej
prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov medzi účastníkmi. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom

naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcií, nie
je daný naliehavý právny záujem na určení. Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale
aj s otázkou, akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha. Absencia naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení je prvoradým dôvodom, pre ktorý žaloba nemôže
obstáť. Pri zistení jeho absencie súdom je akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci nadbytočné. Existenciu

naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení musí v konaní preukázať žalobca. V prípade,
že prvostupňový súd dospeje k záveru, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom
určení, bez ďalšieho rozhodne o zamietnutí žaloby. V opačnom prípade vykoná dokazovanie na základe
návrhov obidvoch procesných strán a následne vo veci rozhodne.
18. Rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania sa súd musí zaoberať otázkou existencie naliehavého

právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania, pričom naliehavý právny záujem na
požadovanom určení musí byť daný aj v čase rozhodovania. Ak súd zamieta určovaciu žalobu
pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne
žalobu preskúmal po vecnej stránke (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/111/2008 zo dňa
30.06.2009).

19. Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho nebohom otcovi Q.
K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. XX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, účinným prostriedkom
nápravy je len žaloba o určenie, že predmetné nehnuteľnosti (spoluvlastnícky podiel na nich) patria dodedičstva po nebohom Q. K.. To všetko však len za predpokladu, že okruh účastníkov zodpovedá ust.
§ 91 ods. 2 O.s.p. V prípade nerozlučného spoločenstva opomenutie konať s osobou, ktorej z
hmotnoprávnych predpisov vyplýva postavenie nerozlučného spoločníka v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.,

musí nájsť svoj odraz aj v rozhodnutí súdu. V prípade tohto spoločenstva platí ustálená judikatúra
súdov, podľa ktorej, ak neboli účastníkmi konania všetci do úvahy prichádzajúci nerozluční spoločníci,
rozhodnutie súdu nemôže byť účinné voči tým, ktorí neboli účastníkmi konania a z tohto dôvodu návrh
treba bez ďalšieho zamietnuť. Dedičia sú až do vyporiadania dedičstva považovaní za vlastníkov celého
majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí patriacich do

dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne; v sporoch s inými osobami
týkajúcimi sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, majú postavenie tzv. nerozlučných
spoločníkov. Tak, ako sám navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 20.06.2016 uviedol, dedičmi po
poručiteľovi Q. K., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX, po ktorom
bolo prejednané dedičstvo s bývalým Štátnym notárstvom v Dolnom Kubíne pod sp. zn. D 818/86, sú
jeho deti: 1/ navrhovateľ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, 2/ Q. S., rod. K., nar. XX.XX.XXXX,

bytom S. XXXX/X, XXX XX F. K., 3/ A. P., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. C. XXX, XXX XX S.
C., Česká republika a 4/ t. č. už nebohá manželka poručiteľa Q. K., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorá
zomrela XX.XX.XXXX. Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva v Dolnom
Kubíne sp. zn. D 818/86 zo dňa 23.10.1986 vydaného v dedičskom konaní po poručiteľovi Q. K.,
nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom M. č. XX, zomrelom XX.XX.XXXX, ktorý je súčasťou spisového

materiálu (konkrétne jeho prílohovej obálky na č. l. 46a). Dôkaz touto listinou vykonal okresný súd na
pojednávaní konanom dňa 01.04.2014. Z tohto dôvodu pri určovacej žalobe, akú podal navrhovateľ na
súd, je potrebné, aby okruh účastníkov tvorili všetci právni nástupcovia po jeho nebohom otcovi. Ak
by tieto osoby nemali záujem vystupovať v konaní navrhovateľov, navrhovateľ mal postupovať tak, že
ich v žalobe označí v pozícii odporcov. Týmto spôsobom by docielil úplný okruh účastníkov konania.

Ak sa konania nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, nemôže súd návrhu vyhovieť pre nedostatok
vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva. Určovací výrok rozsudku má účinnosť iba vo vzťahu
k účastníkom konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.), a nie aj voči tretím osobám. Ak nebol v žalobe (návrhu na
začatie konania) uvedený úplný okruh účastníkov konania, nemôže byť daný naliehavý právny záujem
na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).

20. Za danej situácie záver súdu prvej inštancie o tom, že navrhovateľ má v súdenej veci naliehavý
právny záujem na podanej určovacej žalobe, nie je správny. Vzhľadom na neúplný okruh účastníkov,
odvolací súd na rozdiel od okresného súdu, konštatoval absenciu naliehavého právneho záujmu
navrhovateľa na požadovanom určení. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalšími odvolacími

námietkami navrhovateľa a vyjadreniami strán sporu k prejednávanej veci nezaoberal.

21. Keďže odvolací súd dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na
požadovanom určení, napadnutý rozsudok okresného súdu o zamietnutí jeho návrhu (žaloby) považoval
za vecne správny.

22. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci
samej ako vecne správny potvrdil.

23. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý zodpovedá ust. § 151 ods. 3 O.s.p.

24. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 224
ods. 4 O.s.p., keďže s poukazom na ust. § 151 ods. 1 a 3 si rozhodnutie o trovách konania ponechal na
samostatné rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

25. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané pred 01.07.2016, t.j. za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, čomu zodpovedá i procesný postup a rozhodovanie odvolacieho súdu. K písomnému
vypracovaniu rozsudku však dochádza za účinnosti „nového“ procesného predpisu - zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok. Vzhľadom k nie celkom jednoznačným prechodným ustanoveniam

(osobitne § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá CSP) odvolací súd v rámci písomného vyhotovenia uznesenia
čiastočne zohľadnil aj aktuálnu právnu úpravu; napr. uvedenie mien a priezvisk sudcov rozhodujúcich
vo veci, terminológiu (s výnimkou označenia strán sporu, ktorých označením bol viazaný už vyhlásením
rozsudku), číslovanie odsekov odôvodnenia, poučenie o (ne)prípustnosti dovolania.26. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)