Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. jún 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/57/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112232825
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7112232825.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: I. Š.Ý., J. E. T. L. C., D. XX, proti žalovaným: 1.
Ústavný súd Slovenskej republiky, Hlavná 110, Košice, 2. Slovenská republika - Ústavný súd Slovenskej
republiky, Hlavná 110, Košice, 3. Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné námestie 13, Bratislava, o zrušení oznámenia o odložení podania Ústavným súdom Slovenskej
republiky a iné, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 10. novembra 2015

č.k. 19C/329/2012-59 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie okrem výroku, ktorým časť nároku o náhradu nemajetkovej a morálnej
ujmy vo výške 5.000 € bola vylúčená na samostatné konanie.

O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výroku, ktorým konanie v časti nároku o náhradu nemajetkovej a
morálnej ujmy vo výške 5.000 €, bola vylúčená na samostatné konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 10.11.2015
č.k. 19C/329/2012-59 konanie v časti nárokov :

1/ o zrušenie napadnutého oznámenia z 28.9.2012 (upovedomenia) žalovaného v 1. rade o odložení
podania a vrátenie veci späť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie,

2/ o vyslovenie (určenie), že napadnuté oznámenie je ako procesný úkon pre neurčitosť a
nezrozumiteľnosť absolútne neplatné,

3/ o vyslovenie, že žalovaný v 1. rade svojim protiústavným postupom v konaní Rvp 12178/2012 porušil
základné ľudské práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ďalšie práva,

4/ o vyslovenie, že žalobcove podanie doručené Ústavnému súdu Slovenskej republiky pod č. Rvp
12178/2012-4 je návrhom na začatie konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky pred žalovaným v 1. rade, zastavuje s tým, že po právoplatnosti predmetného uznesenia budú
vyššie uvedené nároky žalobcu postúpené Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Konanie v prevyšujúcej časti, t.j. v časti nároku náhrady nemajetkovej a morálnej ujmy vo výške 5.000
€ vylúčil (súd) na samostatné konanie.

Rozhodnutie odôvodnil citáciou čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“), čl. 124
Ústavy, čl. 127 Ústavy, § 18 ods. 1,2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „citovaného zákona“,) § 20 ods.

1 citovaného zákona, § 23a citovaného zákona a konštatovaním, že podľa názoru odvolacieho súdu
vysloveného v zrušujúcom uznesení zo dňa 30. júla 2015 č.k. 6Co/496/2013-55 ohľadne nárokov podbodom 1 až 4 nie je daná právomoc všeobecného súdu, ale právomoc Ústavného súdu Slovenskej
republiky. Po citácii § 104 ods. 1 O.s.p. okresný súd konštatoval, že nedostatok právomoci je
neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, a preto ohľadom nárokov 1. až 4. bolo konanie

zastavené a po právoplatnosti uznesenia boli uvedené nároky postúpené Ústavnému súdu Slovenskej
republiky.

Konanie o nároku o zaplatenie nemajetkovej a morálnej ujmy vo výške 5.000 € vylúčil súd na samostatné
konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p..

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zrušiť napadnuté uznesenie
v celom rozsahu a vrátiť vec na ďalšie konanie „lege artis“. Namietal nesprávne právne posúdenie veci
a zmätočnosť právnych záverov. V rozsiahlych dôvodoch odvolania poukázal na čl. 14 Medzinárodného
paktu „OSP“, čl. 13 Práva na účinný opravný prostriedok, čl. 6 EDĽP právo na spravodlivé súdne
konanie, čl. 127 Ústavy. Uviedol, že návrh žalobcu na určenie porušenia práva výrokom súdu je

len požiadavka morálnej satisfakcie vo forme súdneho výroku. Namietal aj zdôvodnenie súdu, že
nezodpovedá požiadavke kvalifikovaného a vecne správneho rozhodnutia. Poukázal aj na princíp
subsidarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého vyplýva právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám, ktorá je daná iba vtedy, ak o
ochranetýchtoprávaslobôdnerozhodujúvšeobecnésúdy.Postúpenievecivecnenesprávnymvýrokom

napadnutého rozhodnutia na konanie nesprávnemu orgánu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na
„nijaké“ konanie, považuje za materiálne obchádzanie spravodlivosti bez vysvetlenia ako má prelomiť
Ústavný súd Slovenskej republiky svoju subsidiárnu právomoc. Žalobca len „zažalovaním“ Ústavného
súdu Slovenskej republiky ako škodcu, právne konkludentne vyjadruje jeho solidárnu zodpovednosť, t.j.
Ústavného súdu Slovenskej republiky a štátu v zmysle § 438 Občianskeho zákonníka v spojení s § 25

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Z písomného vyjadrenia žalovaného v 1. rade vyplýva, že tento navrhol napadnuté uznesenie okresného
súdu vo výroku o zastavení konania pre nedostatok právomoci ako vecne správny potvrdiť. Výrok
uznesenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhol zmeniť a zamietnuť nárok žalobcu aspoň

vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade. Po citácii čl. 124 Ústavy, čl. 140 Ústavy, čl. 142 Ústavy, čl.
127 ods. 1 Ústavy uviedol, že princíp subsidiarity, ktorým sa konanie pred ústavným súdom podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy riadi, nemožno vykladať tak, že by zakladal právomoc všeobecných súdov
skúmať a posudzovať procesný postup ústavného súdu vo veciach patriacich do jeho právomoci. Princíp
subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 Ústavy iba ukladá podmienku, aby účastníci konania, ktorí

sa domnievajú, že došlo k porušeniu ich základných ľudských práv alebo slobôd zo strany orgánov
verejnej moci (správnych orgánov alebo všeobecných súdov) využili pred podaním sťažnosti na ústavný
súd opravné prostriedky, ktoré sú im dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi, ak také existujú.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.
124 Ústavy) a zohľadňujúc už vyššie uvedené závery, je nesporné, že procesný postup ústavného

súdu podľa § 23a zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 140 Ústavy nemôže byť v žiadnom ohľade
predmetom preskúmavania všeobecnými súdmi na základe návrhu fyzických alebo právnických osôb,
v rámci ktorých vyjadrujú nesúhlas s právnym posúdením podania zo strany ústavného súdu.

Žalovaný v 3. rade zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas
účastník konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.),
preskúmal napadnuté uznesenie podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu do
výroku o zastavení konania nie je dôvodné, a proti výroku, ktorým bol nárok na náhradu nemajetkovej

a morálnej ujmy vylúčený na samostatné konanie odvolanie nie je prípustné.

Výrok uznesenia ohľadom časti nárokov žalobcu pod bodom 1 až 4 napadnutého uznesenia je vecne
správny, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody uznesenia súdu prvého stupňa v napadnutej časti, s
ktorými sa odvolací súd stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).Odvolací súd už v zrušujúcom uznesení zo dňa 30. júla 2015 č.k. 6Co/496/2013-55 po citácii § 103
O.s.p. a § 7 ods. 1-3 O.s.p. konštatoval, že podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súdy
rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmávajú zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci,
ak tak ustanoví zákon. Všeobecné súdy plnia predovšetkým úlohu ochrany zákonnosti, ich právomoc je
vymedzená v čl. 142 ods. 1 Ústavy a špecifikovaná v ustanoveniach § 7 ods. 1 až 3 O.s.p..

Ústava Slovenskej republiky rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy - dva

samostatné, navzájom jeden od druhého nezávislé a procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, z
ktorých každý má osobitne vymedzené poslanie a osobitnú rozhodovaciu právomoc.

Ústavný súd je podľa čl. 124 Ústavy orgánom ochrany ústavnosti, kým všeobecné súdu podľa čl. 142
ods. 1 Ústavy plnia úlohu ochrany zákonnosti (viď aj uznesenie ústavného súdu II 1/95 z 10. januára
1995).

Právomoc všeobecných súdov sa týka rozsiahleho okruhu právnych vzťahov podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy,
avšak nepripúšťa, aby akýmkoľvek spôsobom zasahovali do rozhodovacej právomoci ústavného súdu,
(či už v rámci konania podľa čl. 127 Ústavy alebo v rámci akéhokoľvek iného typu konania, ktoré Ústava
zveruje do právomoci ústavného súdu).

Aj podľa názoru odvolacieho súdu princíp subsidiarity, ktorým sa konanie pred ústavným súdom podľa
čl. 127 ods. 1 Ústavy riadi, nemožno vykladať tak, že by zakladal právomoc všeobecných súdov skúmať
a posudzovať procesný postup ústavného súdu vo veciach patriacich do jeho právomoci, ako sa žalobca
mylne domnieva. Princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 Ústavy iba ukladá podmienku, aby

účastníci konania, ktorí sa domnievajú, že došlo k porušeniu ich základných ľudských práv alebo slobôd
zo strany orgánov verejnej moci, využili pred podaním sťažnosti na ústavný súd opravné prostriedky,
ktoré sú im dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

Správne postupoval okresný súd, keď konanie v časti nárokov vymedzených vo výroku pod bodom

1 až 4 zastavil z dôvodu nedostatku právomoci a po právoplatnosti uznesenia postúpil na ďalšie
konanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Treba poznamenať, že žalobcom požadovaný postup by
predstavoval konanie nad rámec právomoci všeobecných súdov definovaných v čl. 142 Ústavy a takéto
zasahovanie všeobecných súdov do právomoci ústavného súdu by sa priečilo ústavnému vymedzeniu
právomoci jednotlivých orgánov súdnej moci.

Z čl. 133 Ústavy vyplýva, že proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok; to
neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred
ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedeného teda vyplýva, že v rámci vnútroštátneho systému orgánov verejnej moci nemožno
preskúmavať procesný postup a rozhodnutie ústavného súdu na základe opravného prostriedku, resp.
návrhu na začatie konania tak, ako sa to domáha žalobca vo svojich podaniach.

Odvolaciemu súdu sa žiada poznamenať, že jediným typom orgánov, ktoré by disponovali právomocou
preskúmať procesný postup alebo rozhodovanie ústavného súdu, sú medzinárodné súdne orgány
(osobitne Európsky súd pre ľudské práva).

Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého

súdneho orgánu o ochranu ústavnosti (čl. 124 Ústavy) a zohľadňujúc už uvedené závery je zároveň
nesporné, že procesný postup ústavného súdu podľa § 23a zákona o ústavnom súde v spojení s čl.
140 Ústavy nemôže byť predmetom preskúmavania všeobecnými súdmi na základe návrhu fyzických
a právnických osôb, v rámci ktorých vyjadrujú nesúhlas s právnym posúdením podania zo strany
ústavného súdu.

Pokiaľ ide o výrok uznesenia, ktorým súd konanie v prevyšujúcej časti, t.j. v časti o nárok na náhradu
nemajetkovej a morálnej ujmy vo výške 5.000 € vylúčil na samostatné konanie, ide o uznesenie, ktorým
sa upravuje vedenie konania.Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania, zákon nevymenúva ani nevymedzuje žiadnymi znakmi.
Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok,

ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenia, alebo bez toho, aby odopretie
možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníka alebo tretej osoby, a súd nimi nie je viazaný, čo
znamená, že ich možno zmeniť bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými
sa upravuje vedenie konania, sa zaraďujú aj uznesenia o vylúčení veci na samostatné konanie (§ 112
O.s.p.), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 O.s.p.), uznesenie, ktorým súd zamietol návrh na

vykonanie dôkazov (§ 120 ods. 1 O.s.p.), uznesenie o ustanovení znalca (§ 127 ods. 1 O.s.p.), etc..

Podľa § 201 O.s.p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje.

Odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (§ 202 ods. 3 písm.

a/ O.s.p..

Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vzhľadom na to, že žalobca odvolaním napadol aj uznesenie, ktorým bol žalobný návrh ohľadom
nároku o náhradu nemajetkovej a morálnej ujmy vo výške 5.000 € vylúčený na samostatné konanie,
odvolaciemu súdu neostala iná možnosť len odvolanie žalobcu proti tomuto výroku uznesenie odmietnuť
podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p..

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa,
odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enuciáte tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.