Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 23, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/15/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113010891
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1113010891.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov
JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovanej W.. E. U. pre prečin ublíženia
na zdraví podľa § 158 Tr. zákona o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 1T 62/2013 zo dňa 23.09.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23. júna 2016
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava I z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T 62/2013 zo dňa 23.09.2015 bola obžalovaná E. U.
postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku oslobodená spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví
podľa § 158 Tr. zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 18. marca 2013 o 18.20 hod. v Bratislave na ulici XX. augusta v smere od Q. ulici viedla osobné
motorové vozidlo značky N. H. , evidenčné číslo BA-XXXVL a križovatke ulíc XX. augusta -X. rad v
rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. f/ Zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 8/2009
Zbierky zákonov o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov nedala prednosť na priechode pre chodcov sprava idúcej chodkyni poškodenej V. Y., ktorá
následkom zrážky utrpela ľahké zranenia- pomliaždenie pravej nohy v oblasti členku s opuchom a

odreniny kožného krytu vonkajšej plochy pravého členku s obvyklou dobou liečenia 5-6 týždňov, nakoľko
skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie okresný
prokurátor. V dôvodoch odvolania vyjadril nesúhlas s rozhodnutím okresného súdu a jeho odôvodnením.
Vychádzajúc z ustanovenia § 158 Trestného zákona sa prečinu ublíženia na zdraví dopustí ten, kto

inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví tým, že poruší dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho zamestnania,
povolania, postavenia alebo funkcie alebo uloženú podľa zákona.

Podľa § 4 odsek 1 písmeno f) zákona číslo 8/2009 Zbierky zákonov o cestnej premávke a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vodič je povinný dať prednosť chodcovi,
ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť.

Okresný súd podľa prokurátora dôsledne nevyhodnotil dôkaznú situáciu, keď z vykonaných dôkazov
poukázal iba na časť znaleckého posudku. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal aj s tými závermi
znaleckého posudku, že vodička vozidla N. začala na chodkyňu reagovať z technického hľadiska
neskoro, t.j. technika jazdy vodičky nebola z technického hľadiska správna ani podľa jednej z alternatív
priebehu nehodového deja. Znalec síce skonštatoval, že chodkyňa vytvorila vodičke vozidla N. z

technického hľadiska prekážku náhlu, avšak súd sa nezaoberal otázkou, či chodkyňa mala vytvoriť
svojím správaním aj prekážku neočakávanú.Poukázal pritom na výpoveď poškodenej V. Y., ktorá v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní potvrdila, že na vozovku vkročila v momente, keď videla, že vozidlo prichádzajúce zľava

zostalo stáť pred priechodom pre chodcov, čo vyhodnotila, že vodič tohto vozidla ju púšťa, preto vstúpila
do cesty a po 3-4 metroch chôdze došlo k zrážke. Výpoveď poškodenej pritom priamo korešponduje s
výpoveďou E. U. z 20.03.2013 v tom smere, že s vozidlom zostala stáť pred priechodom pre chodcov,
na ktorom nikoho nevidela, preto sa s vozidlom pohla dopredu a následne zaregistrovala mierny náraz.
Vykonané dokazovanie smeruje k tomu, že obvinená E. U. poškodenú chodkyňu vôbec nevidela a

priamo ju ohrozila na priechode pre chodcov.

Z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní bolo nepochybne
preukázané, že obžalovaná porušením dopravných predpisov, keď nedala prednosť chodkyni a ohrozila
ju na priechode pre chodcov, spôsobila stret, následkom ktorého došlo k zraneniu poškodenej.

Na základe uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd podľa § 321 odsek 1 písmeno b) Trestného
poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I spisová značka 1T/62/2013 z 23.
septembra 2015 a podľa § 322 odsek 1, odsek 4 písmeno a) Trestného poriadku vec vrátil tomuto súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu prokuratúry zaslala prostredníctvom svojho obhajcu vyjadrenie obžalovaná. Konštatuje,
že prokurátor v odvolaní poukazuje na jeden zo záverov znaleckého posudku, podľa ktorého technika
jazdy obžalovanej bola nesprávna. Tento záver znaleckého posudku však nie je podstatný, pretože
pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti je nevyhnutnou príčinná súvislosť medzi spôsobom jazdy
obžalovanej a vznikom nehody. Závery znaleckého posudku však v oboch alternatívach nehodového

deja konštatujú, že obžalovaná nehode zabrániť nemohla, absentuje teda zavinenie na strane
obžalovanej. Pokiaľ znalec konštatuje, že obžalovaná začala na chodkyňu z technického hľadiska
reagovať neskoro, keďže začala brzdiť až v momente kolízie, neznamená to bez ďalšieho, že bolo
v možnostiach obžalovanej nehode zabrániť, chodkyňu vidieť a stihnúť zareagovať. Znalec totiž
skonštatoval, že ani keby obžalovaná na chodkyňu zareagovala hneď po tom, ako táto vstúpila na

priechod, t. j. v momente, kedy vznikla obžalovanej povinnosť dať chodkyni prednosť, kolízii by zabrániť
nedokázala.

Prokurátor podľa obžalovanej arbitrárne konštatuje, že táto nedala prednosť poškodenej ako chodkyni
prechádzajúcej cez priechod pre chodcov, neoznačuje však žiaden dôkaz, ktorý by mal takýto záver

podporiť. Zo skutočnosti, že ku kolízii došlo na priechode, ešte bez ďalšieho nevyplýva, že poškodená
vstúpila na priechod v čase, kedy by obžalovaná ešte mohla kolízii zabrániť. Naopak, závery znaleckého
posudku sú opačné. Je potrebné zdôrazniť, že chodec má prednosť až na priechode, nie pred ním,
pričom nesmie na priechod vstúpiť náhle pred vozidlo.

Aj samotný priebeh kolízie pritom nasvedčuje, že nie obžalovaná zrazila poškodenú, ale poškodená
narazila do vozidla vedeného obžalovanou. Ku kontaktu tela poškodenej s vozidlom totiž došlo na
jeho pravej bočnej strane, keď poškodená fakticky narazila do pravého predného blatníka vozidla v
mieste kolesa a náraz ju odhodil smerom od vozidla, pričom tesne pred nárazom podsunula nohu pod
pravé predné koleso vozidla. Ak by bolo pravdou, že chodkyňa videla vozidlo obžalovanej zastaviť

pred priechodom, stihla by zastaviť ak by sa vozilo nečakane pohlo, keďže v čase nárazu nebola
ešte pred vozidlom. Od predného okraja vozidla k osi predného kolesa je vzdialenosť cca 0,5 metra,
pričom poškodená sotva prechádzala v tesnom kontakte s prednou časťou vozidla. Vozidlo vzhľadom
na miestne okolnosti (tesná blízkosť neprehľadnej križovatky s povinnosťou dať prednosť v jazde)
muselo v čase nehody ísť už veľmi pomaly. Je nepredstaviteľné, že by poškodená, ako uviedla vo

svojej výpovedi, sledovala stojace vozidlo, toto by sa pohlo, prešlo by minimálne 0,5 metra, resp.
polovicu dĺžky priechodu cca 1,5 metra, keďže podľa výpovede poškodenej vozidlo údajne zastalo pred
priechodom, a poškodená by sledujúc pohýnajúce sa vozidlo kráčala do jeho dráhy a nezastavila by.
Pravdepodobnejšou a dôkazne nevyvrátenou je verzia, že poškodená na priechod vbehla, v dôsledku
dažďa nesledujúc cestnú premávku pred priechodom a narazila do boku vozidla, pričom možno bola v

omyle, že na priechod môže vstúpiť kedykoľvek aj bez presvedčenia sa, či sa neblíži vozidlo.

Podľa obžalovanej prokurátor naznačuje, že poškodená nevytvorila obžalovanej prekážku
neočakávanú, nevysvetľuje však, aký význam má táto skutočnosť a ako mala obžalovaná postupovaťsprávne. Znalec skonštatoval, že obžalovaná nehode zabrániť nemohla. Nemožno jej teda pričítať
zavinenie nehody. Obžalovanej je vytýkané porušenie dôležitej povinnosti vodiča - povinnosti dať
prednosť chodcovi nachádzajúcemu sa na priechode, nie porušenie povinnosti dať prednosť chodcovi,

ktorýbymoholnáhlenapriechodvstúpiť,porušujúcpovinnosťchodca.Prokurátorzáveryznalcavotázke
priebehu nehodového deja nahrádza vlastnými závermi. Počas výsluchu znalca však otázky nekládol,
znalca nekonfrontoval, voči posudku nenamietal, argumenty naznačené v odvolaní neprednášal. V
kontradiktórnom proces by sa pritom prokurátor nemal obmedziť iba na poukazovanie, že súd sa niečím
nezaoberal, ale mal by predložiť vlastný náhľad na vec s cieľom presvedčiť súd o jeho argumentoch.

Prokurátor však ani v odvolaní svoj pohľad na vec nepredkladá.

Obžalovaná preto žiadala odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu bolo dokazovanie doplnené výsluchom znalca z odboru
cestnej dopravy, nakoľko tento nebol zákonným spôsobom vypočutý na hlavnom pojednávaní, ani nebol

prečítaný ním podaný písomný znalecký posudok.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry zotrvala v celom rozsahu na podanom odvolaní. I. prvostupňové
rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Obhajca obžalovanej zdôraznil, že je potrebné dodržiavať kontradiktórny proces v trestnom konaní a
pripomenul, že zo strany prokuratúry nebol predložený žiaden dôkaz ani argument, ktorým by bolo
možné vyvrátiť závery znaleckého posudku a teda oprávnene trvať na tom, že je potrebné vec zrušiť
a vrátiť súdu prvého stupňa. Znalec jednoznačne vysvetlil svoje závery a presvedčivo odpovedal aj
na doplňujúce otázky zo strany súdu. Nekorektné a nie v súlade so zákonom je podľa jeho názoru

odvolávanie sa na vyjadrenia obžalovanej, ktoré sú obsiahnuté v podanom vysvetlení, je možné
jednoznačne tvrdiť, že to čo je v podanom vysvetlení obsiahnuté, nie je možné použiť ako dôkaz a
opierať sa o to v dôvodoch odvolania. Opätovne pripomenul, že prokurátor ničím neargumentuje, keď
vyjadruje svoj nesúhlas s rozhodnutím o oslobodení. Na hlavnom pojednávaní pri výsluchu znalca, ktorý
predložil znalecký posudok iniciatívy obhajoby, nemal prokurátor žiadne otázky ani žiadne argumenty

proti nemu. Aj keď zastáva názor, že chodec je v meste pre vodiča vždy očakávateľný alebo mal by ho
predvídať, nemožno spravodlivo od neho požadovať, aby reagoval na každého jedného chodca, napr.
aj na chodca, ak je ešte len na chodníku. Je to tak najmä z dôvodu, že povinnosť vodiča reagovať na
chodca je v zákone upravená tak, že je povinný reagovať v momente, keď je jednoznačné, že chodec
vstúpil na priechod a pokračuje ďalej v chôdzi. Nedostatočne bol prokuratúrou a orgánmi činnými v

trestnom konaní vyhodnotený aj ten fakt, že fakticky došlo k nárazu chodkyne do prednej bočnej časti
vozidla a nie ku kolízii spredu, čiže k zrazeniu chodkyne prednou časťou vozidla obžalovanej. Odkazujúc
na uvedené argumenty navrhol odvolanie prokuratúry ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaná vyjadrila súhlas s argumentmi obhajcu a žiadala, aby bolo odvolanie zamietnuté.

Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za
predpokladu, že by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku, pričom zistil, že

odvolaniu okresného prokurátora nie je možné vyhovieť.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom

konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo

na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané,
ak zákon neustanovuje inak.Preskúmaním veci na podklade odvolania prokurátora odvolací súd zistil, že okresný súd nevykonal
zákonným spôsobom všetky dostupné dôkazy nevyhnutné pre jeho rozhodnutie, preto bolo potrebné
uvažovaťodoplnenídokazovaniascieľomnapraviťpochybenieokresnéhosúdu.Nakoľkoišlodoplnenie

dokazovania, ktoré nebolo spojené s neprimeranými ťažkosťami, odvolací súd vykonal dôkaz sám.
Konkrétne išlo o výsluch znalca z odboru cestnej dopravy Ing. V. N., ktorý bol síce na hlavné
pojednávanieokresnéhosúdupredvolaný,avšakjehovýsluchnebolvykonanýspôsobomupravenýmv§
268 ods. 2 Tr. poriadku, ani nedošlo k prečítaniu znaleckého posudku v súlade s citovaným ustanovením
zákona.

Podľa § 268 ods. 2 Tr. poriadku pri výsluchu znalca na hlavnom pojednávaní sa použijú ustanovenia
§ 258 ods. 2 a 3 a § 259 primerane. Namiesto výsluchu znalca možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi
alebo jeho písomný znalecký posudok, ak znalec bol pred podaním znaleckého posudku poučený podľa
§ 144, nie sú pochybnosti o správnosti a úplnosti znaleckého posudku a prokurátor i obžalovaný s tým
súhlasia, alebo ak sa znalec naň odvolá.

Z obsahu predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že na E. U. bola dňa 31.10.2013 podaná
obžaloba pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, ktorého sa mala dopustiť na skutkovom
základe uvedenom v úvodnej časti odôvodnenia tohto uznesenia.

V prejednávanej trestnej veci bol dňa 08.11.2013 vydaný trestný rozkaz, proti ktorému podala
obžalovaná odpor a preto bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie. Súd prvého stupňa vykonal
výsluch obžalovanej E. U., poškodenej V. Y. a ako už bolo spomenuté, na hlavné pojednávanie bol
predvolaný aj znalec z odboru cestnej dopravy R.. V. N., avšak tento znalec nebol zákonným spôsobom
vypočutý. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z prečítaných listinných dôkazov a

to najmä lekárskych správ, zápisnice z ohliadky miesta dopravnej nehody a zápisov dychovej skúške.
Prečítaný bol aj znalecký posudok z odboru zdravotníctva odvetvie chirurgia a traumatológia.

ZvýsluchuobžalovanejE.U.jemožnézistiť,žetátosanecítibyťvinnázospôsobeniadopravnejnehody,
ku ktorej došlo na ulici XX. augusta, smerom ku križovatke X. rad. Obžalovaná prechádzala ulicou nízkou

rýchlosťou, mala zaradený druhý rýchlostný stupeň a rýchlosť vozidla odhadovala na 20 km/h. Bolo
nepriaznivé počasie, dážď, fúkal vietor, bola zlá viditeľnosť. Keď sa blížila k priechodu pre chodcov,
zistila, že sa v jeho priestore nenachádzajú žiadni chodci, neprichádzal nikto ani zľava ani sprava, preto
pokračovala smerom ku hranici križovatky. V istom okamihu pocítila mierny náraz a následne výkrik z
pravej prednej strany vozidla. Na tento podnet ihneď zastavila, vypla motor a vystúpila z vozidla. Asi

pol metra vpravo od vozidla ležala schúlená v klbku nejaká chodkyňa. Na jej otázku odpovedala, že ju
bolí noha.

K oblečeniu poškodenej obžalovaná uviedla, že táto mala dlhý čierny kabát, rukavice, čižmy, ktoré boli
takisto tmavej farby a nemala na sebe žiadny svetlý alebo reflexný prvok.

Na rozdiel od výpovede obžalovanej, poškodená V. Y. zhodne v prípravnom konaní aj na hlavnom
pojednávaní uviedla, že keď sa blížila k priechodu pre chodcov, videla po jej ľavej strane v smere jej
chôdze k priechodu pre chodcov, stáť nejaké vozidlo, o ktorom predpokladala, že jej dáva prednosť a
preto vstúpila na priechod. Keď už bola takmer na úrovni pravej prednej časti uvedeného vozidla, toto sa

pohlo smerom dopredu a predným kolesom jej prešlo po chodidle pravej nohy, ktorou vykročila. Vozidlo
zastavilo a ona spadla na zem. Poškodená potvrdila, že v čase nehody mala oblečený dlhý čierny kabát.
Zdôraznila, že sa zvyčajne pohybuje rezkou chôdzou, avšak pred priechodom úplne zastavila.

Pokiaľ ide o okolnosti dopravnej nehody, tieto sú podrobne popísané v zázname o dopravnej nehode,

ktorý bol spísaný dňa 18.03.2013 a následne bola opakovane vykonaná aj obhliadka miesta dopravnej
nehody. Z fotodokumentácie je potrebné poukázať na fotografie umiestnenia priechodu pre chodcov,
fotografiu časti vozidla obžalovanej, ktorou došlo k stretu s telom poškodenej, ako aj fotografie celkovej
situácie v mieste vzniku dopravnej nehody.

V rámci prípravného konania nebolo z iniciatívy orgánov činných v trestnom konaní vykonané znalecké
dokazovanie zamerané na analýzu vzniku dopravnej nehody, ustálenie jej priebehu a príčin. Znalecký
posudok bol predložený v priebehu konania na súde prvého stupňa obžalovanou. Vychádzajúc zo
záverov písomne podaného znaleckého posudku, znalec vypracoval dve rôzne alternatívy priebehunehodového deja, jedna podľa údajov poškodenej V. Y., ktorá trvala na tom, že vozidlo pred priechodom
pre chodcov stálo a druhá podľa údajov obžalovanej, ktorá popisuje pomalý pohyb svojho vozidla tesne
pred vstupom na priechod pre chodcov.

Pri prvej alternatíve vychádzal znalec z nulovej počiatočnej rýchlosti vozidla obžalovanej. Rýchlosť
pohybu chodkyne určil v rozmedzí od 6,5 do 7,1 km/h a súčasne konštatoval, že vozidlo obžalovanej sa z
miesta zastavenia pred priechodom pre chodcov rozbiehalo priemerným zrýchlením 1,0 m/s2. Rýchlosť
vozidla tesne pred stretom s chodkyňou bola v rozpätí od 7,6 do 8,4 km/h.

Pri druhej alternatíve vychádzal znalec z počiatočnej rýchlosti jazdy vozidla v rozpätí od 10,5 do 11,6 km/
h a aj pri tejto alternatíve počítal s rovnakou rýchlosťou pohybu chodkyne, teda v rozpätí 6,5 až 7,1 km/h.

V prípade prvej alternatívy znalec konštatoval, že obžalovaná začala na chodkyňu reagovať z
technického hľadiska neskoro a technika jazdy vodičky bola nesprávna, pričom nesprávnym prvkom
bola práve jej neskorá reakcia. Rovnako bolo ako nesprávne vyhodnotené správanie chodkyne pred

vstupom do vozovky nakoľko prechádzala po vyznačenom priechode pre chodcov v čase, keď to celková
dopraná situácia v mieste nehody neumožňovala.

Čo sa týka druhej alternatívy, aj v tomto prípade obžalovaná začala na chodkyňu reagovať z technického
hľadiska neskoro. Správanie chodkyne bolo z identických dôvodov aj pri tejto alternatíve vyhodnotené

ako nesprávne.

V rámci výsluchu znalca na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa tento bližšie zaoberal analýzou
priebehu nehodového deja a následne príčinami vzniku dopravnej nehody. Dospel na podklade
získaných údajov k záveru, že vodička nemohla nehode zabrániť ani za predpokladu, keby jej technika

jazdy bola z technického hľadiska správna. Na druhej strane, chodkyňa mohla zabrániť dopravnej
nehode za predpokladu, keby jej chovanie sa pred vstupom resp. po vstupe do vozovky bolo z
technického hľadiska správne. Práve na základe týchto zistených skutočností bolo v znaleckom posudku
konštatované, že príčinou dopravnej nehody je jednoznačne nesprávne správanie sa chodkyne pri
vstupe resp. po vstupe do vozovky. Za predpokladu, ak by pri analýze možnosti zabránenia stretu vozidla

s chodkyňou došiel znalec k záveru, že pri správnej technike jazdy by mohla vodička nehode zabrániť,
potom by konštatoval, že príčinou dopravnej nehody bola jednak nesprávna technika jazdy vodičky v
súčinnosti s neprávny správaním sa chodkyne. V tomto konkrétnom prípade však o takýto priebeh nešlo.

Znalec ďalej na doplnenie uviedol, že pri stanovení spôsobu pohybu chodkyne vychádzal z toho, že

sa poškodená pohybovala rýchlou chôdzou. Nedostatkom, ktorý nebolo možné v priebehu znaleckého
skúmania odstrániť bolo to, že miesto dopravnej nehody bolo veľmi zle zadokumentované, pretože
nebola zadokumentovaná konečná poloha vozidla ani konečná poloha chodkyne. Z výpovedi účastníčok
dopravnejnehodybolomožnéztechnickyprijateľnoumieroutoleranciemiestostretuodhadnúť.Spätnou
analýzou, na základe takto zvolených resp. určených predpokladov bolo možné ustáliť, že vozidlo sa

z miesta státia pred priechodom pre chodcov pohlo ešte v okamihu keď sa chodkyňa nachádzala na
chodníku, t.j. vodičke vozidla nevznikla žiadna povinnosť, aby na chodkyňu reagovala v tomto okamihu.

Pri ustálení záveru o nesprávnom správaní sa chodkyne pri prvej alternatíve vzniku dopravnej nehody
(vozidlo obžalovanej pred priechodom stálo) vychádzal znalec z toho, že vo výpovedi poškodenej nie je

nikde uvedené, že by pred priechodom pre chodcov zastavila. Naopak, za predpokladu, že chodkyňa
sa pohybovala aj po chodníku rýchlosťou rýchlej chôdze, tak potom spätnou analýzou nehodového
deja, v okamihu začiatku pohybu vozidla sa chodkyňa nachádzala vo vzdialenosti cca 2,7 metra od
pravého okraja vozovky to znamená, že sa ešte nachádzala na chodníku. V tomto momente v žiadnom
prípadeniejemožnéodvodičavozidlaztechnickéhohľadiskavyžadovaťzačiatokreakcienachodca.Za

predpokladu, ak by chodkyňa na okraji vozovky stála a vozidlo by pred priechodom stálo, potom by bolo
potrebné z technického hľadiska prehodnotiť techniku jazdy vodičky, hlavne v možnostiach zabránenia
stretu vozidla s chodkyňou. Túto alternatívu však znalec nespracoval z dôvodu, že takáto alternatíva
nevyplývala z popísaného priebehu nehodového deja chodkyňou.

Opierajúc sa o takto ustálenú dôkaznú situáciu, je na mieste konštatovať, že v danom prípade bolo
spoľahlivo preukázané, že ku stretu vozidla obžalovanej s telom poškodenej v priestore priechodu
pre chodcov naozaj došlo. Vyplýva to z výpovedí účastníčok dopravnej nehody, ako aj so záverov
znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy. Následky kolízie v podobe zranenia poškodenej súpreukázané závermi znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, z ktorého vyplýva, že poškodená V.
Y. utrpela pri dopravnej nehode ľahké zranenia pravej dolnej končatiny v oblasti členku s dobou liečenia
v priemere päť - šesť týždňov. Následne bolo potrebné skúmať, či ku vzniku vyššie uvedeného následku

došlo zavineným porušením dôležitej povinnosti obžalovanej ako vodičky, ktorá jej vyplýva zo zákona.
Vychádzajúc z podanej obžaloby, obžalovanej je kladené za vinu porušenie povinnosti dať prednosť
chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov, ktorá je upravená v § 4 ods. 1
písm. f/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Z vymedzenia tejto povinnosti je zrejmé, že vodičovi
vzniká v momente, keď je celkom jasne rozpoznateľné, že chodec vstúpil do vozovky v mieste priechodu

pre chodcov a mieni v chôdzi ďalej pokračovať. Znalec z odboru cestnej dopravy však v tomto prípade
jednoznačne uviedol, že vodička nemohla nehode zabrániť ani za predpokladu, keby jej technika jazdy
bola z technického hľadiska správna a to zhodne v prípade obidvoch alternatív. Za predpokladu, ak
by pri analýze možnosti zabránenia stretu vozidla s chodkyňou došiel znalec k záveru, že pri správnej
technike jazdy by mohla vodička nehode zabrániť, potom by konštatoval, že príčinou dopravnej nehody
bola jednak nesprávna technika jazdy vodičky v súčinnosti s neprávny správaním sa chodkyne. V tomto

konkrétnom prípade však o takýto priebeh nešlo.

Znamená to, že pre prijatie záveru o tom, či obžalovaná naplnila svojim konaním znaky žalovaného
prečinu, nepostačuje iba konštatovanie o nesprávnej technike jazdy a jej oneskorenej reakcii, ale
súčasne je potrebné skúmať, či by za predpokladu dodržania tejto povinnosti, bolo možné zamedziť

vzniku stretu s chodkyňou, ktorej správanie pred vstupom na priechod pre chodcov bolo jednoznačne
v rozpore s právnymi predpismi.

Aby bolo v tomto prípade možné zabrániť vzniku dopravnej nehody, bolo nutné vyžadovať od
obžalovanej ako vodičky, reakciu na chodkyňu ešte v okamihu, keď sa nachádzala na chodníku, približne

vo vzdialenosti cca 2,7 metra od pravého okraja vozovky. Takto stanovenú povinnosť pre vodiča vozidla
nie je možné vyvodiť zo zákona a preto nie je daný zákonný podklad pre uznanie viny obžalovanej.

Záverom je nutné vyjadriť súhlas s obhajobnými tvrdeniami, ktoré sú obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu
prokurátora, ako aj v záverečnom návrhu obhajcu a súhlasiť tiež s tým, že je neprípustné odvolávať

sa na obsah vyjadrenia obžalovanej, ktoré je obsiahnuté v zápisnici o podaní vysvetlenia, pretože v
tomto prípade nejde vôbec o dôkaz získaný v súlade s Trestným poriadkom. Naopak krajský súd musí
na druhej strane konštatovať zjavnú neopodstatnenosť odvolacích námietok prokurátora, ktorý v tomto
prípade neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepredložil súdu dôkazy, ktoré by mohli viesť k prijatiu
záveru o vine obžalovanej.

Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom okresného súdu v tom, že nebolo zákonným spôsobom
dokázané, že skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná, je trestným činom a boli tak splnené podmienky
pre postup podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je plne v súlade so
zásadou prezumpcie neviny upravenou v § 2 ods. 4 Tr. poriadku a táto zásada vychádza z čl. 50 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázané vina má rovnaký dôsledok
a význam ako dokázaná nevina a teda obžalovaná aj v danom konkrétnom prípade nemá povinnosť
svoju nevinu dokazovať.

Na základe vyššie uvedeného preto krajský súd odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 Tr.

poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.