Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/877/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115201031
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115201031.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, proti
odporcovi: 1) C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXX, zastúpený: M. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z.
XXX, 2) O. K., bytom Z. XXX, o zrušenie vyživovacej povinnosti, na odvolanie odporcu 1) proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 16C/28/2015-48 zo dňa 29. septembra 2015, v časti o zrušenie vyživovacej
povinnosti a o trovách konania takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a v napadnutej časti o zrušenie výživného a v závislom výroku o
trovách konania r u š í a vec s a mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd vyhovel návrhu navrhovateľa, zrušil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa voči odporcovi 1) od 23.01.2015. Vo vzťahu k odporcovi 2) súd konanie zastavil a o
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Súd po citácii § 62 ods. 1 zákona o rodine vecne rozsudok odôvodnil tým, že plnenie vyživovacej
schopnosti rodičov voči dieťaťu trvá do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane
takýtofaktickýstav,závisíodokolnostíkonkrétnehoprípadu,pričommedzirozhodujúcefaktúrynastrane
dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu,
odôvodnené záujme a potreby, majetkové pomery a pod. Len samotná skutočnosť, že dieťa dosiahlo

pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Zákon uprednostňuje
záujem dieťaťa, preto v prípade, že sa dieťa rozhodne pokračovať v ďalšom vzdelávaní, hoci už ukončilo
prípravu na konkrétne povolanie, povinnosť rodičov vyživovať dieťa nezaniká. Dôležitou je skutočnosť,
či existuje reálna možnosť dieťaťa zamestnať sa vo vyštudovanom odbore. Súhrnne možno konštatovať,
že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže
sa stať, že táto okolnosť nenastane nikdy - napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Rozhodne

však vyživovacia povinnosť rodičov netrvá, ak dieťa už skončilo prípravu na povolanie, má primeraný
zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle
nepracuje. Povinnosť rodičov vyživovať svoje deti existuje ako podporný prostriedok výživu po celú
dobu života subjektov tohto právneho vzťahu. Aj v prípade, že dočasne zanikne povinnosť plniť výživné,
nakoľko nie sú splnené predpoklady pre jeho existenciu a dieťa je schopné samo sa živiť, môže sa, ak
dôjde k zmene týchto podmienok, vyživovacia povinnosť obnoviť, napr. dieťa sa samé živilo, zmení sa

mu zdravotný stav tak, že nemôže pracovať a neexistuje iný spôsob adekvátneho zabezpečenia jeho
výživy dávkami sociálneho, nemocenského poistenia a podobne.

Odporca preukázal skutočnosť, že jeho zdravotný stav mu v zásade znemožňuje zamestnať sa,
táto skutočnosť i napriek tomu sama osebe však nemá za následok trvanie vyživovacej povinnosti
navrhovateľa. Skutočnosť, že odporca má sťaženú alebo obmedzenú možnosť sa zamestnať, je

adekvátne kompenzovaná priznaním invalidného dôchodku. Súd nie je oprávnený v tomto konaní
hodnotiť, či výška invalidného dôchodku zodpovedá potrebám odporcu, rovnako ani skutočnosť, že jehomatka mu robí asistentku (z toho dôvodu nie je zamestnaná iným spôsobom) a že odporca vyžaduje
starostlivosť tretej osoby. Všetky tieto skutočnosti sú zohľadňované v rámci sociálneho zabezpečenia.
Invalidný dôchodok nahrádza príjem osoby, ktorá by sa inak mohla zamestnať, a teda nie je možné

konštatovať,žeodporca niejeschopnýsamostatnesaživiť,resp.ženemážiadnypríjemisprihliadnutím
na jeho zdravotný stav. Táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu navrhovateľa ako povinnej osoby, ak
má odporca zabezpečenú výživu uvedeným spôsobom. V danom prípade odporca ukončil štúdium,
poberá invalidný dôchodok, ktorý je náhradou príjmu, preto súd s poukazom na citované ustanovenie §
62 ods. 1zZákona o rodine vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi zrušil. Zánik vyživovacej

povinnosti súd určil s účinnosťou od podania návrhu v zmysle prednesu navrhovateľa, keď k tomuto
dátumu (23.01.2015) nepochybne už vyživovacia povinnosť netrvala vzhľadom na ukončenie štúdia v
roku 2014.

Vo vzťahu k odporcovi 2) súd konanie zastavil v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. z dôvodu, že navrhovateľ
v tejto časti zobral návrh späť.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Navrhovateľ bol v konaní v časti voči odporcovi 1) úspešný, voči odporcovi 2) zobral návrh
späť ako nedôvodný a neboli dané dôvody na pomerné rozdelenie trov konania, ktoré si ani účastníci
neuplatnili.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca 1). Odvolanie odôvodnil tým, že súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval
§ 62 zákona o rodine. Súd zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi 1) s účinnosťou
od 23.01.2015. Rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že odporca 1) je poberateľom dávok sociálneho

zabezpečenia. S týmto rozhodnutím odporca nesúhlasí a považuje ho za nesprávne. Z vykonaného
dokazovania bolo zrejmé, že odporca je invalidným dôchodcom. Vzhľadom k svojmu zdravotnému
stavu nie schopný sa sám živiť, jeho pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť uznanú sociálnou
poisťovňou od 21.10.2014 je viac ako 70 % Od roku 2010 má odporca 1) po autonehode difúzne
axonálne poškodenie III. stupňa, izolovaný somatotropný deficit po ťažkej traume hlavy. Po úraze

zabúda, nedokáže sa sústrediť, rýchlo sa vyčerpá, býva napätý. Je odkázaný na 24 hodinovú pomoc
druhejosoby,matkyM.K..Invalidnýdôchodokodporcunestačínapokrytiebežnýchnákladovanákladov
spojených s liečbou. Pravidelne, 3 krát do týždňa absolvuje individuálne cvičenie s fyzioterapeutom,
ktoré si hradí v plnom rozsahu 13 eur na hodinu. V novembri 2014 podstúpil operáciu skrátených
svalov v Poľsku, kde uhradil 2.600 eur. V januári 2015 podstúpil rehabilitačnú v ADELI medical

center s.r.o. v Piešťanoch, kde ako pacient uhradil 1.609,45 eura. Navštevuje centrum voľného času
spojenej škole v Trnave, na Beethovenovej ulici, kde mesačne hradí 20 eur. Za schodiskovú plošinu
pre invalidný vozík doplácal 400 eur. Mesačne za lieky platí od 15 do 20 eur. Zrušenie vyživovacej
povinnosti výrazným spôsobom zasiahne do možnosti uspokojovať oprávnené potreby žalovaného 1),
ktoré súvisia najmä s rehabilitáciou zameranou na úpravu dôsledkov postihnutia odporcu. Odporca

poukázal na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 13.03.2013 sp. zn. I. ÚS 2306/12 a nález zo dňa
24.07.2004 sp. zn. I ÚS1996/12 z ktorých vyplýva, že samotným priznaním invalidného dôchodku a
príspevku na starostlivosť nezaniká vyživovacia povinnosť rodičov k deťom. Konštrukcia sociálnych
platieb (dôchodkov, dávok, prípadne služieb v širokom slova zmysle) objektívne nemôže zohľadňovať
všetky individuálne pomery oprávneného príjemcu. Objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne

z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle,
že by po priznaní sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov
(a že by nemalo mať právo na výživné zo strany rodiča). Takto znevýhodnené dieťa si svoje postihnutie
nespôsobilo a naopak potrebuje pomoc po všetkých stránkach, aby jeho život bol čo najviac znesiteľným
v rámci už tak značne obmedzených možností. Vzhľadom k vyššie uvedenému odporca navrhol, aby

odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh navrhovateľa zamietne.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po zistení, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu 1) je dôvodné, v dôsledku čoho odvolací súd rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti voči dvom dospelým synom,
odporcovi 1) a odporcovi 2) z dôvodu, že jeho synovia sú schopní sa sami živiť. Navrhovateľ zobral návrh
voči odporcovi 2) návrh späť, pretože zistil, že ešte navštevuje strednú školu, súd preto konanie o návrhu
na zrušenie vyživovacej povinnosti voči odporcovi 2) zastavil. Voči tejto časti rozhodnutia odvolanie
podané nebolo a v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Súd prvého stupňa návrhu navrhovateľa voči odporcovi 1) vyhovel a zrušil vyživovaciu povinnosť
navrhovateľa voči odporcovi 1) z toho dôvodu, že je poberateľom invalidného dôchodku, čím je
kompenzované, že odporca má obmedzenú možnosť sa zamestnať sa, resp. jeho zdravotný stav mu v
zásade znemožňuje zamestnať sa. Zdravotný stav, ktorý odporcovi 1) neumožňuje zamestnať sa súd
vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nemá za následok trvanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči

odporcovi 1). Súd uzavrel, že nie je oprávnený v tomto konaní hodnotiť, či výška invalidného dôchodku
zodpovedá potrebám odporcu 1), rovnako ani skutočnosť, že jeho matka mu robí asistentku (z toho
dôvodu nie je zamestnaná iným spôsobom) a že odporca 1) vyžaduje starostlivosť tretej osoby. Všetky
tieto skutočnosti sú podľa názoru súdu prvého stupňa zohľadnené v rámci invalidného dôchodku.

Proti rozsudku podal odvolanie odporca 1. V odvolaní namietal, že súd nezobral do úvahy rozhodovaciu
prax a neprihliadol na to, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ťažkého
zdravotného postihnutia, nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní
sociálnych dávok už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a že by nemalo
mať právo na výživné zo strany rodiča.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolaciu argumentáciu odporcu 1) bolo
posúdiť správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý súd návrhu navrhovateľa vyhovel zrušil
vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporcovi 1), jeho synovi.
Podľa § 62 ods. 1, 2 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná

povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné sa samé živiť.

Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových
pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Z citovaného ustanovenia § 62 ods. 1 vyplýva, že vyživovacia povinnosť k deťom nie je ohraničená
vekom,aniukončenímurčitéhostupňavzdelania,alelenschopnosťoudieťaťa živiťsa,čojepojem,ktorý
musí byť vykladaný jednotlivo, podľa špecifík každého konkrétneho prípadu. Samotné konštatovanie
súdu, že dieťa sa stalo poberateľom invalidného dôchodku nie je dostatočné pre záver, že dieťa je
ekonomicky samostatné a vyživovacia povinnosť rodiča zanikla. Zmyslom a účelom znenia § 62 ods.

1 (teleologický výklad) zákona o rodine je ohraničenie doby, kedy je dieťa zodpovedné za svoj osud.
Od okamihu nadobudnutia schopnosti sám sa živiť má dieťa svoj príjem objektívne vo svojich rukách
a je „strojcom svojho šťastia“. Spravidla záleží len na dieťati, na jeho usilovnosti, v akých majetkových
pomeroch bude žiť, pričom negatívne následky svojej neusilovnosti (neochoty pracovať) si ponesie
samé. Zmyslom a účelom tohto ustanovenia tiež je, že pokiaľ je dieťa objektívne schopné si svoje

potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé jeho prípadnú pasivitu v tejto sfére pričítať na ťarchu jeho
rodičov v tom zmysle, že by v takom prípade boli rodičia povinní svoje dieťa i naďalej živiť. Tento zmysel
a účel ustanovenia § 62 ods. 1 zákona o rodine však na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu
nedopadajú.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca 1) je invalidným dôchodcom, s poklesom schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť viac ako 70 % od 21.10.2014, poberá invalidný dôchodok 321 eur (podľa oznámenia
Sociálnej poisťovne zo dňa 13.11.2014, č.l.15). Odporca 1) ostal invalidným po dopravnej nehode v
roku 2010, je na invalidnom vozíku, potrebuje 24 hodinovú pomoc druhej osoby, preto jeho matka M. K.
ukončila pracovný pomer a stará sa o syna (vyjadrenie odporcu 1), č. l. 12), je jeho asistentkou, za čo

poberá príspevok 167 eur (vyjadrenie zástupkyne odporcu 1), č. l. 47). Napokon i súd prvého stupňa
skonštatoval, že odporca 1) nie je schopný sa zamestnať následkom svojho nepriaznivého zdravotného
stavu, pre ktorý je invalidným dôchodcom.V danom prípade je možné konštatovať, že odporca 1) má nevýhodu, pretože možnosť „byť strojcom
svojho šťastia“ evidentne nemá. Je potom neracionálne usudzovať, že priznanie plného invalidného
dôchodku je vo svojej podstate rovnaký stav, ako by bolo dieťa sa schopné samo živiť. Odporca 1) na

rozdiel od zdravých detí zrejme nikdy nebude mať možnosť ovplyvniť svoje majetkové pomery vlastnou
snaživosťou a tak získať (nie len) materiálne prostriedky pre vlastný život v takej miere, v akej by si prial.
Objektívnuschopnosťsámsaživiťnastranejednejapríjeminvalidnéhodôchodkunastranedruhejpreto
v danom prípade nemožno rozumne porovnávať. Z uvedeného vyplýva záver, že súd prvého stupňa
nemohol na danú vec aplikovať § 62 ods. 1 zákona o rodine v tom zmysle, že bola naplnená podmienka

schopnosť sám sa živiť u odporcu 1), ktorá by viedla k zániku vyživovacej povinnosti navrhovateľa.
Objektívna nemožnosť dieťaťa sa samostatne živiť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia vedúceho
k trvalej invalidite nemôže byť pričítaná na ťarchu tohto dieťaťa v tom zmysle, že by po priznaní
invalidného dôchodku už nemalo mať právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a nemalo
by mať právo na výživné zo strany rodiča. Dôsledky (i majetkové, t. j. vyživovacia povinnosť) takéhoto
postihnutého dieťaťa preto musí dopadať na ťarchu toho, kto (ako racionálna bytosť) dieťa na svet

dobrovoľne a pri vedomí všetkých možných dôsledkov, priviedol, t. j. rodič, pokiaľ to samozrejme jeho
zárobkové a majetkové možnosti a schopnosti objektívne dovoľujú (porovnaj nálezy Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 2306/12 z 12.03.2013 a I. ÚS 1996/12 z 24.07.2013).

Nazákladevyššieuvedenéhoodvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvéhostupňavecnesprávneprávne

posúdil (aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil) a nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal dôkazy zamerané na zistenie oprávnených potrieb na strane odporcu 1) a
zárobkových a majetkových možností a schopností navrhovateľa naďalej platiť výživné.

Odvolací súd preto podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Povinnosťou prvostupňového súdu bude pokračovať v konaní a opätovne vypočuť navrhovateľa k jeho
majetkovým, zárobkovým a osobným pomerom (kde býva, s kým býva, kde pracuje, koľko zarába, aký
majetok, nehnuteľnosti, hnuteľné veci väčšej hodnoty vlastní, t.j. bude zisťovať príjmy navrhovateľa, jeho

výdavky.Akmánavrhovateľnízkypríjem,súdbudezisťovať,prečojetomutak,činastranenavrhovateľa
existujú objektívne, alebo subjektívne dôvody, pre ktoré navrhovateľ dosahuje nízky príjem. Ak je príjem
navrhovateľa nízky, súd bude zisťovať, z akých prostriedkov navrhovateľ žije, povinnosťou navrhovateľa
bude navrhnúť vykonať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Súd opätovne vypočuje odporcu k jeho
potrebám, vykoná dokazovanie preukazujúce tvrdenia odporcu 1). Súd si vyžiada rozhodnutie, na

základe ktorého doposiaľ navrhovateľ platil na odporcu 1) výživné a vyhodnotí, či od poslednej úpravy
výživného došlo k takým zmenám, ktoré by odôvodňovali zmenu výživného, ktoré doposiaľ platil otec
na syna. Súd pri rozhodovaní zohľadní nie len skutočné zárobkové pomery navrhovateľa, ale aj jeho
objektívne možnosti a schopnosti zarobiť si. Pri posudzovaní výšky výživného na odporcu súd prihliadne
ku všetkým zásadám stanoveným v zákone o rodine upraveným v ustanoveniach § 62, § 63, § 75 a

nasledujúcich.

Súd po doplnenom dokazovaní vo veci opätovne rozhodne a po riadne vykonanom dokazovaní, s
prihliadnutím k názoru odvolacieho súdu vyjadrenom vyššie, rozhodnutie náležite, v súlade s § 157 ods.
2 O.s.p. odôvodní. Súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách prvostupňového i odvolacieho konania (§

224 ods. 3 O.s.p.).

Senát odvolacieho súdu toto uznesenie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.