Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/346/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210583
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210583.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 8C/204/2012-61 zo dňa 17. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť postupu mala
spočívať v okolnosti, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia. Okresný súd konštatoval viacero (samostatných) dôvodov vedúcich k zamietnutiu
uplatneného nároku; predovšetkým zdôraznil neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom, a to

tak celkovo, ako aj vo vzťahu k jednotlivým súčastiam uplatňovaného nároku. Primárne sa venoval
podmienke predbežného prerokovania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že
táto nebola splnená, lebo navrhovateľ nepreukázal podanie predmetnej žiadosti orgánu určenému
označeným právnym predpisom.
Následne okresný súd posudzoval jednotlivé atribúty dotknutého zodpovednostného právneho vzťahu
a dospel k záveru o nepreukázaní žiadnej zo zákonných (kumulatívnych) podmienok. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu v podobe prieťahov v konaní uviedol, že v dotknutej exekučnej veci bol

ako exekučný titul označený rozhodcovský rozsudok. Následne exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval „so všetkou opatrnosťou“, pričom poverenie bolo
vydané; nie je tak pravdivým tvrdenie navrhovateľa o bezdôvodnej nečinnosti exekučného súdu a ani
o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia.
Nad (nevyhnutný) rámec prvostupňový súd dodal, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie zákonné
podmienky zodpovednosti štátu; jeho tvrdenia o výške škody a nemajetkovej ujmy sú/boli len v rovine
všeobecnej, bez preukázania konkrétnym dôkazom, ktoré úvahy a závery podrobne vysvetlil. O trovách

konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní úspešnému
odporcovi ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že síce podal návrh na prisúdenie náhrady trov, v
zákonnej lehote si ich však nevyčíslil.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušeniaavráteniavecina„opätovné“prejednanie.Namietal,ženeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto

situácie došlo, podľa odvolateľa, k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Uviedol, že elektronicky
podal návrh na zrušenie pojednávania odôvodnený skutočnosťou, že všetci sudcovia daného okresného
súdu sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci, ktorú žiadosť (o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu) však okresný súd ignoroval. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Správne mal okresný súd vec predložiť na

rozhodnutie o pridelení inému súdu; bez vydania akéhokoľvek rozhodnutia v otázke zaujatosti sudcov
však bola možnosť obrany navrhovateľa pred zákonným sudcom celkom zmarená.
Odvolateľ poukázal na svoje vyjadrenie (obsiahnuté v návrhu), ktorým upovedomil okresný súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne

v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského
súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež s
judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Nesprávny úradný postup exekučného súdu podľa
odvolateľa spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa musí
preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom
rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas

predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa však o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.

Predvolanie na termín pojednávania (dňa 17.10.2013) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa

doručené 9.10.2013. Až dňa 16.10.2013 o 20.46 hod (t.j. po úradných hodinách okresného súdu)
elektronickým podaním bez zaručeného elektronického podpisu požiadal navrhovateľ o zrušenie
pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“.
Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní vylúčeného sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade
pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k
odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993)

a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Navrhovateľ svojim vlastným
postupom, ktorý (minimálne) vykazuje znaky účelovosti - žiadosť o odročenie pojednávania podal

doslova bezprostredne pred nariadeným termínom pojednávania - s poukazom (aj) na vzdialenosť sídla
navrhovateľa, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 300 km) však sám
zmaril efektívne využitie označeného zákonného ustanovenia.Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo okresnému súdu doručené 15.10.2013, t.j. až po
vykonaní predvolania navrhovateľa na pojednávanie a zároveň veľmi krátko pred nariadeným termínom
pojednávania. Nemožno preto za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114

ods. 2 veta posledná O.s.p.) považovať taký postup súdu, ktorý vzhľadom na krátky časový interval
a nereálnosť doručenia dotknutého vyjadrenia navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s
vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie. Navyše, nemeniaca sa (vecná) protiargumentácia
odporcu je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie
pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeným súdom. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013 z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej

nestrannosti.
Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (resp. vôbec vydané) rozhodnutie o
vylúčení,resp.nevylúčenísudcovkonajúcehosúdu.Zobsahuspisunespornevyplýva,žedňa9.10.2013
bolo navrhovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7NcC/44/2013 z 1.2.2013 o
nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Haluškovej z prejednávania a rozhodnutia súdenej veci.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu

k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Nadväzne je úplne nenáležitým
tvrdenieonepreskúmateľnostinapadnutéhorozhodnutiaprenedostatokdôvodov.Naopak,odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia.
K žiadnemu zo zásadných záverov okresného súdu (t.j. konkretizácia neunesenia bremena tvrdenia
a dôkazného bremena, chronológia a zmysel úkonov v danej exekučnej veci atď.), na ktorých

založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu
protiargumentáciu. Fakticky sa obmedzil na všeobecné konštatovania („nesprávny postup spočíva
v niekoľkých skutočnostiach“, “konajúci súd sa musí vysporiadať s všetkými vytýkanými zložkami
nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním návrhu bez relevantnej reakcie na konkrétne
nosné dôvody napadnutého rozhodnutia.

V danej spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Zároveň však platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní

nevyslovil (napr. že „namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“).

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v meritórnej časti

napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov, vrátane povinnosti účastníka vyčísliť
ním uplatňované trovy konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné