Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613206085
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8613206085.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so
sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava81311,Župnénámestie
13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Svidník č.k. 6C/383/2013-38 zo dňa 24.4.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na náhradu majetkovej škody 125,- eur, ako
aj na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 660,- eur, podanú na Okresný súd Bardejov dňa 27.9.2012
pod pôvodnou spisovou značkou 5C/102/2012. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

V dôvodoch rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
majetkovýchškôdanemajetkovejujmyatozdôvodunesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúdu,

ktorý nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v exekučnej veci proti povinnému X. V., ktorej súdny exekútor pridelil registračné
číslo EX 13524/2010. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie pripojenými spismi Okresného súdu
Bardejov sp. zn. 5C/102/2012 a 1Er/346/2010. Zistil, že v predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o
udelenie poverenia doručená súdu dňa 29.11.2010, listom zo dňa 14.6.2011 vyzval exekučný súd
súdneho exekútora na odstránenie nezrovnalosti v uvádzanej výške vymáhanej pohľadávky. Dňa
4.7.2011 súdny exekútor zaslal exekučnému súdu opravenú zápisnicu spísanú pred súdnym

exekútorom. Dňa 12.7.2011 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Dĺžka exekučného konania
od doručenia žiadosti súdneho exekútora do odstránenia nedostatkov v žiadosti a do vydania poverenia
na vykonanie exekúcie bola 196 dní a nie ako žalobca uvádza v žalobe 360 dní. Prvostupňový súd
mal za to, že v uvedenej veci bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie, nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Súčasne

prvostupňový súd konštatoval, že z exekučného spisu nezistil, aby ohľadne žalobcom tvrdených
prieťahov v predmetnom konaní bolo vedené nejaké disciplinárne konanie a riešila sa sťažnosť na
prieťahy v konaní a nerozhodoval ani Ústavný súd SR či Európsky súd pre ľudské práva. Pre naplnenie
predpokladov zodpovednosti za škodu je potrebné preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty malo zanásledok zníženie či zánik možnosti získať z titulu vedenej exekúcie plnenie. Toto žalobca nepreukázal
a nepreukazoval. Uviedol len, že mal zvýšené náklady s dĺžkou rozhodovania súdu, a že boli reálne
ohrozené legitímne očakávania žalobcu na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného,

kstratekontaktuspovinným,kinsolventnostipovinného.Vtomtosmeremalsúdtiežzato,žežalobcana
podporu svojich tvrdení nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy, v tomto smere teda neuniesol dôkazné
bremeno tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 101 O.s.p. Vzhľadom na uvedené pri posudzovaní splnenia
predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. z hľadiska príčinnej súvislosti
medzi škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a postupom príslušného súdu, ktorý žalobca považuje za

nesprávny, nemožno ustáliť, že následkom takéhoto postupu súdu vznikla žalobcovi škoda spočívajúca
vrozdielemedzireálneahypotetickyvymoženousumou.Príčinnúsúvislosťmedzinesprávnymúradným
postupom a škodou nemožno len predpokladať, ale táto musí byť jednoznačne preukázaná. Keďže
podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú stanovené
kumulatívne, v prípade nesplnenia čo i len jednej nich nie je táto zodpovednosť daná. Z dôvodu
nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania bolo
rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal z dôvodu,
že žalobca bol v spore neúspešný a úspešná žalovaná náhradu trov konania priznať nežiadala.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom, že v konaní došlo k vadám, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým,
že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy. Tieto odvolacie dôvody konkretizoval tým, že súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 a zákona č. 514/2003 Z. z.. V

právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd pri svojom rozhodovaní je viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/212 Z.

z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona a v znení
zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp pravej retroaktivity,
čo je neprípustné. Ďalej uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením

zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. V konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik
nároku na náhradu škody a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade

so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Poukázal na bližšie
nekonkretizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Podľa nej zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
„mimosúdne“ faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy
a pod..

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie

vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť
odvolacieho súdu v skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods.
2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na
úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol

odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Predmetom odvolacieho konania je nárok na náhradu skutočnej (majetkovej) škody a na zaplatenie
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatňovaný podľa 17 Zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z. z. - ďalej len ZZŠ. Majetková škoda má
pozostávať z náhrady účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré

zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej v exekučnej veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Er/346/2010 oprávneného Pohotovosť,
s.r.o. a povinného X. V., o vymoženie 1.630,24 eur. Tak za správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov požadoval 70,- eur, za správu informačného systému 40,- eur a za
administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné údaje, poštovné a telekomunikačné výdaje 15,-
eur, spolu 125,- eur.

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušovanie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní,
stratu dôvery v spravodlivé riešenie veci a za vyvolávanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Odkazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR o priznávaní finančného zadosťučinenia za

zbytočné prieťahy uplatnil si žalobca náhradu vo výške 55,- eur za každý mesiac omeškania, celkom
za 12 mesiacov vo výške 660,- eur.

V prvom rade je potrebné uviesť, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov - ďalej len ZZŠ
v znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii pojmu „nesprávny úradný postup“. Odvolateľ v podanom
odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd neprípustne „interpretoval“ zákon, že ho novelizované
ustanovenie „inšpirovalo“.

V predmetnej veci bola podaná žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012, teda
predo dňom účinnosti novely zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č.
412/2012 Z. z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje zákon žiadne prechodné ustanovenia. V
dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácie aplikovať len na konania začaté po dni
31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“
novelizovaným znením zákona a prípustnou formou vyložil pôvodné znenie tohto zákonom stanoveného
pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom chránených

záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom

môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt vhodného vydania
(nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť
štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote“ (rozsudok Najvyššieho
súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je však možné zistiť, že pokiaľ „...orgány nepostupovali
v rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ..., ich konanie nevykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu...“V prejednávanej veci odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že v pôvodnej exekučnej veci
Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Er/346/2010 podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie dňa 29.11.2010. Exekučný súd vydal poverenie dňa 12.7.2011.

Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 15-tich dní stanovej v § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995

Z.z. O súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok, pokiaľ exekučný súd
rozhodol o podanom návrhu na začatie exekúcie inak, ako vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Znamená to, že pokiaľ bol návrh na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie
zamietnutý (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), zastavená exekúcia podľa § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku alebo bolo exekučné konanie zastavené podľa § 45 zákona č. 44/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní, nejde o nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 15 dní uvedenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť
nesprávnym úradným postupom len v prípade oneskoreného vyhovenia žiadosti exekútora exekučným
súdom pokiaľ dôvodom meškania bola výlučne nečinnosť súdu. Aj v takom prípade by však muselo ísť

„o zbytočný prieťah“.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze IV.ÚS 606/2012 zo
dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že žalobca

podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s
určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Povinnosťou súdu je
organizovaťprocesnýpostupvsúdnomkonanítak,abysočonajrýchlejšieodstránilstavprávnejneistoty,

kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu. Rýchlosť a účinnosť
súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej
veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania a v konečnom dôsledku
objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci podľa dátumu ich nápadu
na súd.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v posudzovanej veci
neboli splnené podmienky pre záver, že v nej došlo „k zbytočným prieťahom“ spĺňajúcim podmienky
nesprávneho úradného postupu. V danej veci nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu
a tento nekonštatoval pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne

ani disciplinárny súd nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil disciplinárneho previnenia pre zbytočne
prieťahy. Takýto zbytočný prieťah preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva, ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v
ktorej by bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Naopak, z exekučného spisu je zistiteľné, že žalobca ako oprávnený účastník exekučného
konania bol dňa 14.6.2011 vyzvaný na odstránenie vád návrhu, pričom bezprostredne po odstránení
vád, exekučný súd poverenie vydal.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od
doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonalexekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je

prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná

osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila, ako aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. S účinnosťou od 1.6.2011 sa to týka výslovne aj rozhodnutí rozhodcovských súdov (z. č.
102/2011 Z. z.). Pretože rozhodcovské komisie na riešenie
pracovných sporov od roku 1991 neexistujú a právo priznané rozhodnutím takejto komisie sa premlčalo
uplynutím 10 rokov (§ 110ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku vykladať podľa medzinárodného práva, ktorým sme viazaní.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa
§41ods.2písm.c/,d/Exekučnéhoporiadku.Táto legislatívna zmena bola zavedenádoexekučného

poriadku zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s
účinnosťou od 1.6.2010 spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatí pre rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011 ani pre rozhodcovské rozsudky.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere preskúmania okolností, či neexistuje

rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, pričom ak takýto rozpor súd zistí,
je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie) so zákonom je prípustný v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý v zmysle § 45 ods. 1,
2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci,
ktorá nemôže byť

predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už
predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní)
alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou okolnosťou je to,
že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo exekučného

konania aj bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť
s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady škody

a nemajetkovej ujmy Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné

riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy
v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Dotknutou osobou oprávnenou podať
odvolanie mohol byť len žalovaný, ktorý takéto odvolanie nepodal.

Úspech v odvolacom konaní mal taktiež žalovaný, preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods.1 O.s.p.

vzniklo právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho
konania. Žalovanému však žiadne odvolacie trovy nevznikli, ani nepodal návrh na náhradu takýchto trov.
Preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.