Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/786/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214344
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214344.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/208/2012-116 zo dňa 20.2.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 2.942,48 eur a nemajetkovej ujmy v sume 588,50
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný
súd Martin v pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa sp.zn. súdneho exekútora Ex
6524/2011 ( vymoženie pohľadávky od povinného - I. K., dlžník zo zmluvy o úvere č.609100100).
Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie až dňa 19.7.2011 (konanie začalo dňa 26.4.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac
ako 84 dní. Navyše nesprávneho úradného postupu sa exekučný súd dopustil i tým, že nelegálnym
postupom v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku komplexne preskúmal exekučný
titul, nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva (navrhovateľa) na zaplatenie dlhu
časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup (on disponoval exekučným
titulom), čím formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi

navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej
zmluvy o úvere. Exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14857/10, vykonateľný
17.3.2011 založil prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Ide o neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú
je súd povinný prihliadať ex offo, navyše podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského
súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávny a v rozpore s
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom podľa jeho názoru neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu v dotknutej exekučnej veci postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav
zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Zdôvodu tohto nesprávneho úradného postupu uplatnil si navrhovateľ náhradu majetkovej škody vo výške
2.942,48eur,podľanehopredstavujúcunáhraduistinyspríslušenstvom,ktoráviacnemôžebyťpriznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi

zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky. On mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich

k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil
mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy vníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv,
pritom potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a

princípovprávnehoštátu.Akoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyzavnútornézásahydospoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, považoval sumu
588,50 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého

procesnou deformáciou).

Nárok navrhovateľa na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.12.2012. Konkrétne aplikoval ustanovenia § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 6

ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 19 označeného právneho predpisu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 17Er/1648/2011 (Ex 6524/11) zistil, že navrhovateľ v pozícii oprávneného na Exekútorskom úrade
JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora so sídlom v Bratislave doručil žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie súdu dňa 8.6.2011, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35 922
761 so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 25.2.2011, sp. zn. SR 14857/10. Okresný
súd uznesením zo dňa 15.6.2011 č.k. 17Er/1648/2011-12 žiadosť exekútora zamietol. Uznesením zo
dňa 21.9.2011 č.k. 17Er/1648/2011-15 súd exekučné konanie zastavil.

Vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané navrhovateľom tvrdené omeškanie exekučného súdu
pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Práve naopak, o žiadosti súdneho
exekútora exekučný súd rozhodol v 15 dňovej lehote (zamietnutím žiadosti). K nesprávnemu úradnému
postupu nemohlo dôjsť ani v dôsledku zamietnutia žiadosti exekútora o vydanie poverenia (rozhodnutím

exekučného súdu), ako následok rozhodovania. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz, že by k zrušeniu
predmetného rozhodnutia došlo na základe iného opravného prostriedku a ak navrhovateľ chcel
predložiť znalecký posudok, ktorý by reagoval na daný postup z pohľadu medzinárodného práva, najmä
Európskeho práva a smernice Rady 93/13 EHS, mal tak urobiť v exekučnom konaní v rámci odvolacieho
konania a nie v aktuálnom konaní. Opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu a výsledku

úvah súdu (pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a následnom zastavení exekučného konania)
by znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania. Ak navrhovateľ bol
nespokojný s rozhodnutím súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia (vystupoval v
exekučnom konaní v pozícii oprávneného), mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto pre neho
nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Voči predmetnému uzneseniu

bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol oprávnený (navrhovateľ) v exekučnom konaní riadne poučený.
Okresný súd vyhodnotil dôkazný návrh navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z
odboru právne vzťahy v cudzine, odvetvie Európske právo za dôkazný návrh aj neúčelný a vzhľadom
na preukázaný skutkový stav veci i irelevantný, keďže odborné vedomosti sudcu majú byť zárukou toho,
že sudca predpisy Európskeho práva pozná, vie ich vykladať, správne aplikovať, mal by preto vedieť

zodpovedať i otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS v nadväznosti na
justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Nejde teda o otázku a posúdenie skutočnosti,
na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval a teda by bolo nutné ustanoviť znalca
v zmysle § 127 O.s.p.Okresný súd záverom konštatoval nedôvodnosť návrhu, nakoľko neboli splnené predpoklady
vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy. V konaní nebola preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a
nemajetková ujma.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu

úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia

rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v
jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon

súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie

sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,
Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného

súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s

rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlok degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie

rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť

dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť

súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným
súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil

podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový

stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k

odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonný

sudca, ktorému vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 16 spisu uvádza, že sa zaujatý
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 7C/208/2012-24
zo dňa 31.1.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú

námietku zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1
O.s.p. nepodal. Naviac zákonný sudca na č.l. 36 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti byť
zaujatý, ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej veci.
Uvedené skutočnosti viedli odvolací súd k záveru (na č.l. 48 - 49 spisu), že nedošlo k vzneseniu námietkyzaujatosti zo strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností
zo strany sudcu podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného
súdu) rešpektujúc právne dôsledku článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie je v otázke zaujatosti zákonného

sudcu oprávnený konať a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu č.k.
7C/208/2012-24 zo dňa 31.1.2013 uznesením KS Žilina 11Co29/2013- 46 zo dňa 13. mája 2013.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonný sudca JUDr. Miroslav Dobrík mal byť vylúčený z

prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor

na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 20.2.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom
vyjadrení uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce) súdnych konaní, ktoré založil v
prípade obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Napokon z obsahu

spisu vyplynulo, že písomné vyjadrenie odporcu okresný súd navrhovateľovi i doručil, uvedené písomné
vyjadrenie odporcu právny zástupca navrhovateľa prevzal 31.1.2014. Bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval

aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd
v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
keďže navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súdprvéhostupňaskutkovéokolnostipodstatnépreustálenieexistencie/neexistenciezákladuprávneho

nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu 17Er/1648/2011. Ide o dôkaz, ktorý navrhovateľ
v návrhu na začatie konania označil podľa sp.zn. súdneho exekútora, okresný súd predmetný spis
vylustroval, stotožnil, pripojil pre účely súdneho konania, oboznámil sa s jeho obsahom. Z označeného
spisu krajský súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súd obdŕžal 8.6.2011, o tejto žiadosti exekučný súd rozhodol v lehote 15 dní,

keď vydal uznesenie sp.zn. 17Er/1648/2011-12 dňa 15.6.2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti uzneseniu navrhovateľ odvolanie nepodal.
Ide o uznesenie právoplatné.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho

exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol v lehote 15 dní. K omeškaniu súdu s rozhodnutím o tejto
žiadosti v trvaní 84 dní nedošlo, skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania
sa preukázali ako tvrdenia nepravdivé.

Pokiaľ ide o vecnú stránku rozhodovania (zamietnutie žiadosti súdneho exekútora) vzhľadom na

spotrebiteľský charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, z ktorého právneho vzťahu
vyvodil navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu rozhodcovským súdom bol v
celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou, ale aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR
postup exekučného súdu, keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu exekučný titul (rozhodcovský
rozsudok) a po konštatovaní, že priznáva zákonom nedovolené plnenie, zamietol žiadosť súdneho

exekútora na základe takéhoto exekučného titulu. V podstate navrhovateľ (v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní) tento záver exekučného súdu v dotknutom exekučnom konaní nespochybňoval, ale
akceptoval, odvolanie proti uzneseniu totiž nepodal. Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia následné zastavenie exekúcie akceptuje procesný postup ustanovenia § 45 ods.
3 Exekučného poriadku. Záver súdu, že ku dňu jeho rozhodovania neexistuje rozhodnutie nezákonné,

resp. ktoré by bolo zrušené, má svoj vecnoprávny ako aj zákonný rámec.

Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania uviedol. Vychádzal prioritne z obsahu exekučného spisu akorozhodujúceho dôkazu. Ani odvolateľ nekonkretizoval v odvolaní, ktoré konkrétne skutkové údaje
namieta, prečo a z akých dôvodov. V sporovom konaní ( ako je tomu i v súdenej veci ) nemôže odvolací
súd dedukovať odvolacie dôvody, odvolacie dôvody vymedzuje odvolateľ a nie odvolací súd.

.
Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Keďže nebola splnená prioritná základná podmienka zodpovednostného vzťahu
- existencia nesprávneho úradného postupu, skúmanie ďalších zložiek (zákonných podmienok)
zodpovednostného vzťahu bolo nadbytočné.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní o návrhu aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p.
a vydal rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné
vyjadrenie k návrhu navrhovateľa predložil. Uvedené písomné vyjadrenie odporcu súd na pojednávaní
aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania
preukázaný ako neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným

odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e