Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/138/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217244
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217244.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr.

Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 12C/67/2013-39 zo dňa 17.02.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 12C/67/2013-39 zo dňa 17.02.2014 p o t v r d z u j e .

Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa podaným návrhom
zo dňa 21.09.2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od žalovaného zaplatenia
majetkovej škody vo výške 125,-- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 326,39 eura. Svoj návrh odôvodnil
tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie rozhodnutím o zamietnutí po uplynutí zákonom stanovenej doby po viac ako 177 dňoch.
Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 6480/2010. Z dôvodu nesprávneho úradného
postupuexekučnéhosúduvzniklažalobcovimajetkováškodavovýške125,--eurpredstavujúcanáhradu
účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania a to 70,--
eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, 40,-- eur na udržiavanie a správu informačného systému, 15,-- eur na administratívnu prácu,
poštovné, telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 326,39 eura, pričom vychádzal z

výpočtu 55,-- eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu, nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, považuje ju za spravodlivú satisfakciu.

Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne, žiadal návrh zamietnuť, návrh žalobcu považoval
za zmätočný, celú dôkaznú povinnosť žalobcu prenáša na súd, nie je jasný ani titul nároku na náhrady
škody. Žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu čo sa týka prieťahov v

konaní. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Mal
za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula lehota 6 mesiacov na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. K podmienkam úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody
uviedol, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívneposúdiť zákonnosť exekúcie, ak je exekučným titulom notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok.
Od 01.06.2011 pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Čo sa
týka prieťahov v konaní poukazoval na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že žalobca vo

vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia
svoje tvrdenie nepreukázal. Vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009,
teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Žalovaný namietal vyčíslenie materiálnej škody, mal za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne

a účelové. Je potrebné preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K
nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a
podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu, pričom vznik nemajetkovej ujmy
u právnických a fyzických osôb je odlišný, treba prihliadať aj na dobré mravy u poškodenej osoby.
Poukazoval na nie vždy legitímne postupy žalobcu vo vzťahu k spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že
išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na

zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh žalobcu v rozpore
s dobrými mravmi, keď si požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti
ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, podľa žalovaného nemožno tvrdiť, že
žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by

v namietanom konaní, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma,
či majetková škoda.

Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie, na základe ktorého mal za preukázané, že žalobca sa
podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil

tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím
o zamietnutí po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Návrh žalobcu bol dostatočne špecifikovaný v
zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Žalobca v petite návrhu
uviedol, čoho sa podaným návrhom domáha, voči komu a z akého titulu. Nepredloženie dôkazov
a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie

podania. Návrh žalobcu súd nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola
exekučnému súdu doručená 16.07.2010 a žalobca si uplatnil u žalovaného predbežné prerokovanie na
náhradu škody 25.09.2012. Návrh žalobcu súd nemohol ako predčasne podaný zamietnuť, pretože vo
veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.

Žalobca sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom na § 9
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnom stanovenej
15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou žalobcu bolo preukázať, či nedodržanie
zákonnej lehoty na zamietnutie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú ujmu, ktorých sa domáha.

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu,
alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri
podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2

zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu
(poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí
preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť
za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy („Každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom“). Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či
v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik

zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
jeho majetok by sa nezmenšil. Žalobca uvádzal, že na preukázanie škody požiadal o vypracovanieznaleckého posudku, pričom súd poznamenáva, že ak mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými
by ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške ním tvrdenej
škody. Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z

tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, i
s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako
preukázaná, žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na žalobcovi je
preukázať svoje tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané ani v jednom
prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Je na

žalobcovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol skutočnosti, na ktorých základe
bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd však nevidel dôvod, aby
sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.

Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v
tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej

lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods.
2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať
poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli

vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol
uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia
predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť,
že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44

ods. 2 Exekučného poriadku. Súd teda dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Zákonná 15-dňová
lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných
konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona
zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou

zákona č. 144/2010 Z. z., čo je uvedené v komentári k exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto
výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním
písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe
exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6CoE60/2011 z

19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v
dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia
žalobcu by súd musel vydávať poverenie na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s
poukazom na § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských
rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku čo je nižšie uvádzanou judikatúrou

vyvrátené. Súd teda dospel k záveru, že v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala.

Na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo

konštatovanieprekročenia15-dňovejlehoty,pretožepodstatnésúajďalšierelevantnéokolnostiprípadu,
napr. súčinnosť exekútora, oprávneného. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že by mu v
dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo nemajetková ujma, ktorá nezávisí
automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v
tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo

forme nemajetkovej ujmy. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného
postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností
a právne posúdenie ak mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97
zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z. čo však žalobca vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného
súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní právnych noriem
vyjadria právny názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný
postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoréby štát niesol zodpovednosť len v prípade ak by bolo zrušené alebo zmenené. Rovnako vykonanie
dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné či dokonca podľa účastníka je protizákonné,
nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno

hodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009).
Súd preto návrh ako nedôvodný zamietol.

Z právneho hľadiska súd vec posúdil podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 z. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 z. č. 233/1995 Zb.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní úspešnému žalovanému ich
nepriznal, pretože žalovaný si žiadne trovy neuplatnil (§ 151 ods. 1 OSP).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom,
nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne a neúplne zisteného skutkového stavu veci.

Žalobca namietal, že prvostupňový súd rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z., čím súd de iure a
de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. Podľa žalobcu súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a nie svojimi úvahami negovať právo
na spravodlivý súdny proces a osobitne právo na prerokovanie veci v primeranom čase. Žalobca preto
žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 OSP s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámil vopred v zákone stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 OSP).

Rozsudok bol vyhlásený dňa 14.04.2015.

Predmetom odvolacieho konania je napadnutý rozsudok, ktorým prvostupňový súd Okresný súd Nitra
žalobu žalobcu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zamietol a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal.

Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že prvostupňový súd vo veci vykonal
dostatočné dokazovanie, riadne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje
správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že postupom prvostupňového
súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že boli splnené
podmienky pre prejednanie veci v neprítomnosti žalobcu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 OSP.
Žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania naviac neobsahovala zákonom stanovené náležitosti podľa

§ 119 ods. 2 OSP (... bez zbytočného odkladu, deň, keď sa žalobca o dôvode dozvedel).

K aplikácii novej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 9 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd
uvádza, že prvostupňový súd vychádzal zo znenia tejto právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase,
pričom prvostupňový súd ani nezisťoval, či došlo k prieťahom v konaní.

I podľa názoru odvolacieho súdu žalobca vznik škody nepreukázal, čím sa nenaplnil jeden z
predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Z tohto dôvodu prvostupňový súd postupoval správne,
keď znalecké dokazovanie za účelom eventuálneho stanovenia výšky škody nenariadil.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V
odvolacom konaní úspešnému žalovanému ich však odvolací súd nepriznal, pretože si ich neuplatnil
(§ 151 ods. 1 OSP).Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.