Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/184/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219813
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219813.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/446/2012-72 zo dňa 16. mája 2014,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/446/2012-72 zo dňa 16. mája 2014

p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,-
eur z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 514,48 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s

dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 5114/2010. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala
vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný
vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 16.02.2011 a to rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty -
omeškanie viac ako 279 dní, pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi

dlhej dobe.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia
Európskejkomisie,novinovéhočlánku,znaleckýchposudkov,predloženiaorigináluznaleckéhoposudku
odporcovi, spisu Okresného súdu Komárno 9Er/457/2010 a ďalších a zistil tento skutkový a právny stav.

Listom s nečitateľným dátumom Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť adresovalo
Stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii oznámenie, podľa ktorého útvary

Komisie dostali v súvislosti s podnikateľskými praktikami nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu
spotrebiteľských úverov sťažnosti od Slovenských spotrebiteľov a Slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov. Útvary Komisie majú obavy, že mnohí spotrebitelia sú nútený v praxi uhradiť nebankovým
poskytovateľom úverov značné sumy, hoci podľa existujúcich pravidiel na ochranu spotrebiteľa príslušnésumy nedlžia. Pričom subjekty pôsobiace na trhu spotrebiteľských úverov môžu ďalej pokračovať vo
svojich podnikateľských praktikách. Útvary Komisie preto chceli vedieť, aké kroky doposiaľ podnikli
orgány v súvislosti s týmito prípadmi a či na Slovensku existujú problémy v oblasti presadzovania

pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Odporca k svojmu vyjadreniu pripojil aj novinový článok denníka SME
zo dňa 16.07.2012, ktorý článok poukazuje na postup spoločnosti POHOTOVOSŤ a jej podnikateľské
aktivity v súvislosti s poskytovaním úverov.

Dňa 13.05.2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme

zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 (ďalej
aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným G. J.,
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13.04.2010 SR 02166/10 a
predmetom exekúcie bolo vymoženie 375,- eur s príslušenstvom. Dňa 15.07.2010 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený
návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre Advocate s.r.o., Pribinova 25,

Bratislava, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a výpis oprávneného z
obchodného registra. Súčasťou spisu exekučného súdu 9Er/457/2010 je aj zmluva o úvere zo dňa
29.06.2009 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, ktorú si vyžiadal exekučný súd
od právneho zástupcu oprávneného na základe výzvy zo dňa 10.08.2010. Uznesením Okresného súdu
Komárno9Er/457/2010-12zodňa25.01.2011,právoplatné15.02.2011adoručenéprávnemuzástupcovi

oprávneného dňa 27.01.2011 bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Ďalším právoplatným uznesením Okresného súdu Komárno 9Er/457/2010-21 zo
dňa 08.02.2012 bolo exekučné konanie zastavené a exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhrada trov
exekúcie nebola priznaná (spis Okresného súdu Komárno 9Er/457/2010).

Navrhovateľ v priebehu konania predložil súdu prvého stupňa dva znalecké posudky, ktoré si dal
vypracovať. Znaleckým posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave Znaleckého ústavu,
Dolnozemská cesta 1, Bratislava, zo dňa 17.01.2014 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2014“) bola
daná odpoveď na otázku zadávateľa - navrhovateľa o určenie výšky majetkovej škody, ktorá mala
byť spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov SR

v exekučných konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či
zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora s tým, že
na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby,
tlač a úpravu informačného systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej

navrhovateľovi, pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP
a NP, pri ktorých exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie - 30,76 eura, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdu
mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eura (citovaný
znalecký posudok). Ďalším znaleckým posudkom č. 1/2013 vypracovaného znalcom Doc. JUDr. PhDr.

Miroslavom Slašťanom PhD., Paneurópska vysoká škola, Tomášikova 20, Bratislava zo dňa 24.06.2013
(ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2013“) bola zodpovedaná otázka zadávateľa, teda navrhovateľa
tak, že jednotlivé záväzné pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene práva
EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských
sporoch, vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ k 01.júlu 2013 neobsahujú výslovný zákaz

rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez plnenia osobitných
podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou
je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom
konaní (označený znalecký posudok). Znalecký posudok č. 1/2014 bol doručený navrhovateľovi dňa
26.02.2014, čo je zrejmé zo sprievodného listu označeného ako predloženie originálu znaleckého

posudku žalovanej a ktorý obsahuje podaciu pečiatku s dátumom 26.02.2014.

V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od
odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 514,48
eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie

pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom.Uviedol, že citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu

musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že po tom,
čo bola exekučnému súdu dňa 15.07.2010 doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, exekučný súd citovaným uznesením 9Er/457/2010-12 zo dňa 25.01.2011
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa konštatoval, že o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nebolo rozhodnuté v 15 dňovej lehote. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje
za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa poukázal
na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom

ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75).
Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce
prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2
Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci.
Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy

nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem
„zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I.

ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský
rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v §

44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31.05.2010 je extrémne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ
oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej

zmluvy (uznesenie NS SR sp.zn. Cdo 143/2011 z 18. 12. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa

uviedol, že hoci exekučný súd rozhodoval o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až po uplynutí 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie uvedenej
v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.05.2010 a potom, čo mu dňa 15.07.2010 bola
doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia, jeho postup nie je možné považovať za nesprávny
úradný postup. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v

predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje
jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 9Er/457/2010 je aj
zmluva o úvere zo dňa 29.06.2009 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným,
keď exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň

brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa
opakoval, že obzvlášť pri spotrebiteľských veciach je 15 dňová lehota na preskúmanie žiadosti o
udelenie poverenia uvedená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31.05.2010 mimoriadne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Tým je

nutné konštatovať, že nie je splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd prvého
stupňa ďalším predpokladom, ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť
ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,pretože nesprávny úradný postup zistený nebol. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č.
1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na
úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok

č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie.
Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie toho názoru,
že uznesenie exekučného súdu 9Er/457/2010-12 zo dňa 25.01.2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal
odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom

pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a
následne na jeho základe exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade s exekučným
poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento
znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad
škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva
predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný

postup a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Uvedená skutočnosť
bola aj dôvodom na to, že súd nevykonal ďalšie dôkazy navrhnuté navrhovateľom. Navrhovateľ mal
záujem vykonať dokazovanie výsluchom exekútora, oprávneného, ako aj zhotoviteľov oboch znaleckých
posudkov č. 1/2013 a č. 1/2014. Z vyššie uvedených dôvodov a citovaných ustanovení bol súd prvého
stupňa presvedčený, že vykonanie navrhovateľom navrhnutých dôkazov by nedokázalo zvrátiť záver

súdu o bezdôvodnosti návrhu.

Otrováchkonaniasúdprvéhostupňarozhodolspoukazomna§142ods.1OSPaodporcoviúspešnému
v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetomtohtokonaniajesuma 125,-eur,ktorejzaplateniesanavrhovateľdomáhazdôvodunáhrady
škody a suma 514,48 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. exekučného

spisu EX 5114/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.02.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty (omeškanie viac
ako 279 dní).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť

orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve

príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej

správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou

zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za

škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením

alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť

škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

veci a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu
Komárno vedeného pod sp.zn. 9Er/457/2010, súd prvého stupňa správne zistil, že dňa 13.05.2010
bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 15.07.2010 požiadal súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k.

SR 02166/10 zo dňa 13.04.2010. Dňa 25.01.2011 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 15.02.2011. Následne uznesením č.k. 9Er/457/2010-21 zo dňa 08.02.2012 exekučný súd exekúciu
zatavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.02.2012.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie aleboexekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania
vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie

vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení

každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom

je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46

ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade

navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval
ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie
poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, ktoré na danú
vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Podľa celej konštrukcie rozhodnutia

nevyplýva ani že by rozhodol na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko ani toto ustanovenie necitoval po novele účinnej od 01.01.2013.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 9Er/457/2010 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonomstanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania.
Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata
návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď
podľa jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia
(rozpor exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že ani tento dôvod nekorešponduje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, je

nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje
právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc
toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami
nestotožňuje. Poukazujúc na úmysel zákonodarcu odvolací súd konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje
iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota
dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j.

notárskezápisnice,ktoréobsahujúprávnyzáväzokavktorýchjevyznačenáoprávnenáosobaapovinná
osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto
prípade sa jednalo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota 15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné

uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových
metód (doslovného, gramatického a systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v
tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. V tejto časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca

lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal úmysel, aby lehota 15 sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,výslovnebytoupravil
spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...).
Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo

negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Svedčí tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého
typu rozhodnutia s použitím slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil
s použitím všeobecného slova „rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť,
že aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca

má na mysli povinnosť súdu rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už
pozitívne alebo negatívne (§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia
§ 44 ods. 2 zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba
na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania
odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo porušené základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne
okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj
na premet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, nakoľko je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní
preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote. Exekučný súd zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa

názoru odvolacieho súdu rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše
žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z
podmienokzodpovednostnéhoprávnehovzťahuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.nepreukázal,nakoľkovzhľadomnavyššieuvedenésúdprvéhostupňaaniodvolacísúdnezistil,žebysaexekučnýsúddopustil
nesprávneho úradného postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Exekučným titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok

rozhodcovského súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo
doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho
súdu SR a Ústavného súdu SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom

rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a
nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu a
to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup súdu.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.