Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8212209944
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8212209944.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protižalovanej:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 6C/105/2012-245
zo dňa 19.12.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1 v znení platnom a účinnom v čase podania
jednotlivých žalôb; 4 ods. 1 písm. a) bod 1. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých
žalôb; 4 ods. 1 písm. a) bod 1. v znení platnom a účinnom od 01.01.2013; 9 ods. 1, 2 v znení platnom
a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb; 9 ods. 1, 2, 4 v znení platnom a účinnom od 01.01.2013;

15 ods. 1; 16 ods. 1, 2; 17 ods. 1, 2; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, §§ 44 ods. 1, 2 v znení účinnom do 31.05.2010; 44 ods. 1, 2 v
znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 Exekučného poriadku, §§ 3 ods. 1, 2; 4 ods. 1 až 3; 45 ods.
1, 2 v znení platnom a účinnom do 30.06.2009; 45 ods. 1, 2 v znení platnom a účinnom od 01.07.2009
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania, po právnom posúdení veci v zmysle

aplikovaných zákonných ustanovení žaloby žalobcu, ktoré boli v tejto veci spojené na spoločné konanie,
považuje za nedôvodné v celom rozsahu. Preto všetky žaloby zamietol.

Vo vzťahu k všetkým zamietnutým žalobám poukázal na to, že v danom konaní žalobca nijako
nepreukázal samotnú žalovateľnosť toho - ktorého ním uplatňovaného nároku. V žiadnom jednotlivom
prípade (čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb) nepreukázal splnenie postupu podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním konkrétnej žaloby a splnenie podmienok v čase podávania

žalôb pre podanie tej - ktorej žaloby v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda že
v čase podania jednotlivých žalôb bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušné nároky na súde,
resp., že k zhojeniu prípadnej predčasnosti podaných žalôb došlo v priebehu tohto konania uplynutímpríslušnej doby podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (pokiaľ teda skutočne požiadal o predbežné
prerokovanie toho - ktorého žalovaného nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Dôkazy o týchto skutočnostiach, najmä potvrdenie o prijatí tej - ktorej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody v súvislosti s tým - ktorým príslušným exekučným konaním pritom žalobca
bol povinný predložiť k jednotlivým žalobám (§ 79 ods. 2 O.s.p.), nakoľko zo žiadnej dotknutej žaloby
nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť nemohol.

Žalobca písomným podaním zo dňa 01.02.2013 oznámil, že rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podaným žalovanej, ktorý by obsahoval vyznačený dátum
podania nedisponuje, lebo jeho originál podal žalovanej osobne do podateľne, táto prijatie každého
individuálneho návrhu potvrdila prezenčnou pečiatkou. Preto v žalobe navrhol vykonanie dôkazu
oboznámením sa s príslušným spisom žalovanej.

Žalobca tvrdil, že z dôvodu hospodárnosti a nenavyšovania jeho materiálnej škody rovnopisy týchto
návrhov nevyhotovoval, má ich len v elektronickej forme, pričom vyslovil názor, že žiadna normatívna
právna úprava mu takú povinnosť ani neukladá a poukazoval tiež na neexistenciu námietky žalovanej,
že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v tej - ktorej veci nebol podaný.

Žalobca v tomto svojom podaní a tiež aj priamo v niektorých žalobách, o ktorých sa tu koná (v žalobe,
kde pôvodná sp.zn. je 3C/287/2012 až 3C/292/2012) uviedol, že pri žalobách týkajúcich sa neskorého
vydania poverenia ( žaloby pôvodne vedené pod sp.zn.3C/287/2012 až 3C/291/2012) potvrdenie o
prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má byť založené v spise OS
Svidník, ktorý žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť

POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným
postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu
voči povinnej W. V., nar. XX.XX.XXXX, sp. zn. súdneho exekútora EX 11424/2008.

V súvislosti so žalobou týkajúcou sa rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom
stanovenej doby (žaloba pôvodne vedená pod sp.zn. 3C/292/2012) bolo žalobcom uvedené, že
potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má byť založené v spise
OS Svidník, ktorý žalobca špecifikoval tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť

POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou je Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti
SR a predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným
postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu
voči povinnému L. U., nar. XX.XX.XXXX, sp. zn. súdneho exekútora EX 6221/2009.

V súvislosti s vecami týkajúcimi sa žalôb pre nerozhodnutie o žiadostiach o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie „postupom v ktorom by súd správne interpretoval a aplikoval ust.§ 44 ods.2
Exekučného poriadku“ (žaloby pôvodne vedené pod sp.zn.3C/282/2012, 3C/283/2012, 3C/284/2012,
3C/286/2012) bolo zo strany žalobcu oznámené, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody má byť založené v spise OS Svidník, ktorý žalobca špecifikoval

tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanou
je Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je
náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o
žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnému L. U., nar.
XX.XX.XXXX, sp. zn. súdneho exekútora EX 6221/2009.

Toto však nie je preukázaním vyššie uvedených skutočností a tiež tu vyvstáva otázka, prečo by mal
žalobca pripojiť príslušné potvrdenia týkajúce sa žalôb prejednávaných v tejto veci k žalobe o
úplne inej veci a nepripojil ich priamo k žalobám, o ktorých rozhodoval súd v tomto konaní, a ktorých
sa mali týkať.

Žalobca teda v žiadnom jednotlivom prípade (čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutých žalôb)
nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie týchto žalôb (samotnú
žalovateľnosť jednotlivých nárokov na súde) a uvedené nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanejpodaného v tomto konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.04.2012 jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez toho, aby explicitne potvrdila,
že išlo o žiadosti týkajúce sa nárokov uplatňovaných práve v tomto konaní tunajšieho súdu.

Ani z tohto teda nemal súd za preukázané, že v konkrétnych prípadoch týkajúcich sa uplatnených
nárokov v tomto konaní došlo pred podaním tej - ktorej žaloby skutočne k predbežnému prerokovaniu
nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

Dôkazné bremeno ohľadne splnenia zákonných podmienok podľa ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu jednotlivé
žaloby, ktoré boli prejednávané v tomto konaní, je pritom výlučne na žalobcovi.

Žalobca bol v tomto konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (v uznesení č.k. 6C/105/2012-20
zo dňa 20.02.2013).

Žalobca v žalobách pôvodne vedených pod sp.zn. 3C/287/2012, 3C/288/2012, 3C/289/2012,
3C/290/2012 a 3C/291/2012 zhodne tvrdil, že v príslušných exekučných konaniach došlo k ničím
neodôvodneným prieťahom v konaní pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keď k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie malo dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej

15 dňovej lehoty.

Z tohto pohľadu je už na prvý pohľad a bez ďalšieho zrejmá absolútne zjavná nedôvodnosť a
neopodstatnenosť všetkých týchto piatich žalôb žalobcu vedených pôvodne pod sp.zn. 3C/287/2012,
3C/288/2012, 3C/289/2012, 3C/290/2012 a 3C/291/2012.

Z obsahu príslušných exekučných spisov Okresného súdu Svidník sp.zn.4Er 54/09, 3Er 52/09, 3Er
861/08, 4Er 866/08 a 4Er 740/08 totiž jasne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v týchto
konaniach súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol absolútne promptne a pred uplynutím lehoty,
ktorej porušenie žalobca v týchto žalobách tvrdil. Preto založenie akejkoľvek zodpovednosti žalovanej

za majetkovú škodu či vznik nemajetkovej ujmy žalobcu tu neprichádza absolútne do úvahy.

Z obsahu fotokópie spisu Okresného súdu Svidník sp. zn. 4Er/54/09 totiž vyplýva, že v uvedenej
exekučnej veci oprávneného ( žalobcu) proti povinnej C. G. o vymoženie sumy 6.800,-Sk s
príslušenstvom (tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 3C 287/2012)

bola dňa 18.12.2008 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie
exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 09.01.2009 a poverenie na vykonanie
exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 21.01.2009, t.j. už v dvanásty deň po doručení žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu, čo ďaleko predstihuje 15 dňovú zákonnú lehotu,

ktorej porušenie žalobca tvrdil.

Z tohto pohľadu je tvrdenie žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu trvalo 186 dní, resp.
viac ako šesť mesiacov tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného dokazovania a ako
také je zavádzajúce a nepravdivé.

Rovnako tak z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn.3Er/52/09 súd zistil, že v
uvedenej exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnej U. N. o vymoženie sumy 10.100,-Sk s
príslušenstvom (tejto exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. C 288/2012)
bola dňa 15.12.2008 pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie

exekúcie, exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanieexekúciebolaexekučnémusúdudoručenádňa09.01.2009,poverenienavykonanieexekúcie
bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 22.01.2009, t.j. v trinásty deň po doručení žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdu, čo taktiež predstihuje 15 dňovú zákonnú lehotu, ktorej porušenie
žalobca tvrdil. Z tohto pohľadu je aj tvrdenie žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu

trvalo 177 dní, resp. viac ako päť mesiacov tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného
dokazovania a ako také je zavádzajúce a nepravdivé.Z exekučného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn. 3Er/861/08 súd zistil, že v uvedenej exekučnej
veci oprávneného ( žalobcu) proti povinnej X. X. o vymoženie sumy 7.020,-Sk s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 3C 289/2012) bola dňa 01.11.2008

pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená dňa 01.12.2008, poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu
exekútorovi udelené dňa 05.12.2008, t.j. už štvrtý deň po doručení žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdu, čo taktiež ďaleko predstihuje 15 dňovú zákonnú lehotu, ktorej porušenie

žalobca tvrdil. Z tohto pohľadu je aj tvrdenie žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu
trvalo 173 dní, resp. viac ako šesť mesiacov tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného
dokazovania a ako také je zavádzajúce a nepravdivé.

Z exekučného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn. 4Er/866/08 súd zistil, že v uvedenej exekučnej
veci oprávneného (žalobcu) proti povinnej Z. C. o vymoženie sumy 4.290,-Sk s príslušenstvom (tejto

exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 3C 290/2012) bol návrh na
vykonanie exekúcie podaný súdnemu exekútorovi dňa 26.11.2008, exekučným titulom bol platobný
rozkaz, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa
04.12.2008, poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 17.12.2008,
t.j. v trinásty deň po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu, čo taktiež

predstihuje 15 dňovú zákonnú lehotu, ktorej porušenie žalobca tvrdil. Z tohto pohľadu je aj tvrdenie
žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu trvalo 200 dní, resp. viac ako sedem mesiacov
tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného dokazovania a ako také je zavádzajúce a
nepravdivé.

Z exekučného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn. 4Er/740/08 súd zistil, že v uvedenej exekučnej
veci oprávneného (žalobcu) proti povinnej G. T. o vymoženie sumy 4.440,-Sk s príslušenstvom (tejto
exekučnej veci sa týkala žaloba žalobcu pôvodne vedená pod sp.zn. 3C 291/2012), bola dňa 28.10.2008
pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie, exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bola exekučnému súdu doručená dňa 13.11.2008, poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu
exekútorovi udelené dňa 20.11.2008, t.j. už v siedmy deň po doručení žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie súdu, čo taktiež ďaleko predstihuje 15 dňovú zákonnú lehotu, ktorej porušenie
žalobca tvrdil. Z tohto pohľadu je aj tvrdenie žalobcu v tejto jeho žalobe o tom, že omeškanie súdu
trvalo 177 dní, resp. viac ako šesť mesiacov tvrdením, ktoré absolútne odporuje výsledkom vykonaného

dokazovania a ako také je zavádzajúce a nepravdivé.

Čo sa týka žalobcom namietaných zbytočných prieťahov v ostatných exekučných konaniach, ktoré
žalobca tvrdil vo všetkých ostatných týmto rozsudkom zamietnutých žalobách ( t.j. v žalobách pôvodnej
sp.zn. 3C 282/2012, 3C 283/2012, 3C 284/2012, 3C/286/2012 a 3C/292/2012) súd prvého stupňa

konštatoval, že nemôže relevantne posudzovať a neprináleží mu rozhodnúť o tom, či v príslušných
exekučných konaniach v dôsledku doby, po uplynutí ktorej bolo v tom - ktorom exekučnom konaní
rozhodnuté o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zastavení
exekučného konania, bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

Túto otázku je kompetentný preskúmať iba Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúmava vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS
41/02). Príslušné súdne konania v tomto smere nie je kompetentný preskúmavať tunajší súd v konaní

podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda
exekučného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, žalobca nesúci vo veci dôkazné bremeno však ani
o takýchto sťažnostiach vo vzťahu k vyššie uvedeným konaniam a výsledku ich vybavenia nepredložil
tunajšiemusúdužiadnedôkazy).Opačnývýklad,akovýkladonemožnostiposudzovaťprieťahyvkonaní
všeobecným súdom by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom

istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Zároveň,
pokiaľ by tunajší súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup, malo by to za následok absurdný
záver smerujúci aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, lebo vecne príslušné pre rozhodovaniesporov o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú v prvom stupni zásadne okresné
súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa čo iba potvrdzuje to, že konštatovať existenciu

zbytočných prieťahov v súdnom konaní je oprávnený jedine Ústavný súd SR (správnosť týchto záverov
pritom potvrdzuje aj obsah v súčasnosti od 01.01.2013 účinného ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., ktorý dané skutočnosti už výslovne upravuje).

O konštatovaní zbytočných prieťahov vyššie uvedenými orgánmi však žalobca súdu nepredložil žiadne

dôkazy, pričom pokiaľ v žalobe vedenej pôvodne na OS Svidník pod sp. zn. 3C/292/2012 (príslušné
exekučné konanie sp. zn. 6Er 743/2010) aj výslovne poukazoval na svoje „enormné“ úsilie k vydaniu
rozhodnutia prostredníctvom svojich žiadostí, podnetov a sťažností, ktoré v tejto žalobe na jej čl. 3 a 4
čo do dátumu a obsahu podrobne špecifikoval, tak z obsahu príslušného exekučného spisu OS Svidník
( 6Er 743/2010) vyplýva, že v uvedenej veci žiadne takéto podania žalobcom učinené neboli.

Táto argumentácia žalobcu je teda zjavne nedôvodná. Podľa žalobcovho tvrdenia dokonca prvá z
týchto žiadostí, podnetov a urgencií mala byť učinená už dňa 02.07.2009, ďalšia 23.09.2009, potom
13.11.2009, 25.02.2010, 30.08.2010 a 23.11.2010, hoci exekučné začalo až dňa 29.11.2010, teda až
po viac ako roku odo dňa, keď mal žalobca podľa svojich tvrdení údajne prvýkrát začať „urgovať“
rozhodnutie v tejto veci.

Vo vzťahu k relevancii tvrdení žalobcu obsiahnutých v jeho žalobách súd prvého stupňa poukázal na
to, že v texte týmto rozsudkom zamietnutých žalôb sp. zn. 3C/282/2012, 3C/283/2012, 3C/284/2012,
3C/286/2012 a 3C/292/2012 žalobca uvádzal úplne iné dátumy rozhodnutia exekučného súdu o
zamietnutí tej - ktorej žiadosti o udelenie poverenia, než ako boli zistené z obsahu pripojených a

oboznámených exekučných spisov, resp. ich fotokópií (podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie
povereniavexekučnejveciprotipovinnémuL.N./sp.zn. OSSvidník4Er/751/2009/malobyťrozhodnuté
až dňa 16.08.2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti
rozhodnuté už dňa 25.02.2010, a to zastavením exekučného konania.

Podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému G. N. /sp.zn.
OS Svidník 6Er/266/2009/ malo byť rozhodnuté až dňa 16.08.2010, a to rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti, hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti prvýkrát rozhodnuté uznesením zo dňa 03.03.2010, a to
uznesením o zastavení exekučného konania a po zrušujúcom uznesení Krajského súdu bolo opätovne
rozhodnuté uznesením zo dňa 21.05.2012, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti s tým, že v uvedenej

exekučnej veci žalobca odignoroval niekoľko výziev exekučného súdu k predloženiu zmluvy o úvere, čo
vo svojej žalobe ani nespomenul.

Podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému G. I. /sp.zn. OS
Svidník 2Er/625/2009/ malo byť rozhodnuté až dňa 01.02.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti,

hoci v skutočnosti bolo o tejto žiadosti rozhodnuté už dňa 19.10.2010, a to uznesením o zastavení
exekučného konania.

Podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému P. F.Á. /sp.zn.
OS Svidník 2Er/664/2010/ malo byť rozhodnuté až dňa 15.06.2012, hoci v skutočnosti bolo o tejto

žiadosti prvýkrát rozhodnuté už dňa 30.5.2012.

Podľa tvrdenia žalobcu o žiadosti o udelenie poverenia v exekučnej veci proti povinnému U.D. B. /
sp.zn. OS Svidník 6Er/743/2010/ malo byť rozhodnuté až dňa 13.06.2012, hoci v skutočnosti bolo o tejto
žiadosti rozhodnuté už dňa 09.05.2012.

15-dňová lehota v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v každom jednotlivom
období ako sú vyššie citované) sa vzťahovala iba na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípade, ak by súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a plynula až od doručenia tej - ktorej žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekútora súdu.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku však 15-dňová lehota sa
nevzťahovala na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, aksúd zistil rozpor žiadosti, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak by
zákonodarca zamýšľal stanoviť pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie 15 dňovú alebo inú lehotu, bol by to v § 44 ods.2 Exekučného poriadku priamo a výslovne

uviedol. Ak ale zákonodarca v § 44 ods.2 druhá veta Exekučného poriadku výslovne uviedol, že „ak
súd nezistí rozpor...do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu“
a potom v samostatnej tretej vete tohto ustanovenia osobitne uviedol, že „ak súd zistí rozpor...žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne“ bez toho, že by tam zakotvil
akýmkoľvek spôsobom vyjadrenie akejkoľvek lehoty, potom je absolútne zrejmé, že neprichádza do

úvahy iný výklad ako ten, že pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie žiadna zákonná lehota stanovená nebola a nie je.

Keďže žalobca tvrdené prieťahy v postupe exekučného súdu vyvodzuje z času uplynutého od dátumu
začatia exekučného konania, t.j. odo dňa, keď bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie do zápisnice
u súdneho exekútora do dňa rozhodnutia súdu, tento čas pre posudzovanie prípadných prieťahov súdu

nemôže byť smerodajný, lebo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vzniká a čas jej realizácie preto možno posudzovať až odo dňa doručenia žiadosti súdneho
exekútora súdu. Súdny exekútor, ktorého si žalobca sám a dobrovoľne zvolil na vykonanie exekúcie,
doručoval žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v siedmich z desiatich prípadov súdu
až po uplynutí zákonnej 15- dňovej lehoty, v ktorej tak bol v zmysle § 44 ods.1 Exekučného poriadku

povinný učiniť.

V prípade exekučného konania proti povinnému L. N. toto začalo spísaním návrhu na vykonanie
exekúcie u súdneho exekútora dňa 06.11.2009, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 26.11.2009, v prípade exekučného

konania proti povinnému G. I. začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora
dňa 25.08.2009, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená až dňa 14.10.2009 teda mesiac a pol po spísaní návrhu, v prípade
exekučného konania proti povinnému P. F. toto začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u
súdneho exekútora dňa 03.08.2010, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 13.10.2010, teda po viac ako dvoch mesiacoch, v
prípade exekučného konania proti povinnej C. G. toto začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie u
súdneho exekútora dňa 18.12.2008, ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 09.01.2009, v prípade exekučného konania proti
povinnejU.N.totozačalospísanímnávrhunavykonanieexekúcieusúdnehoexekútoradňa15.12.2008,

ale žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená až dňa 09.01.2009, v prípade exekučného konania proti povinnej X. Š.C. toto začalo spísaním
návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora dňa 01.11.2008, ale žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 01.12.2008, v
prípade exekučného konania proti povinnému U. B. toto začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie

usúdnehoexekútoradňa12.08.2010,aležiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená až dňa 29.11.2010, teda po viac ako troch mesiacoch.

Preto nečinnosť exekučného súdu nemožno posudzovať tak, ako to robil žalobca v jednotlivých
žalobách, teda už od momentu začatia exekučného konania podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku,

a to spísania toho - ktorého návrhu pred exekútorom.

Okrem toho súd doby, v ktorých o zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia, resp. o zastavení
exekučného konania exekučný súd vo vyššie uvedených exekučných konaniach rozhodol, nepovažuje
vzhľadom na konkrétne okolnosti týchto vecí vôbec za neprimerane dlhé jednak vzhľadom na obsah

posudzovaných exekučných titulov, súvisiacich zmlúv o úvere a všeobecných podmienok (ako vyplývajú
z jednotlivých spisov), ako ani vzhľadom na príslušné úkony a výzvy exekučného súdu adresované
žalobcovi a súdnemu exekútorovi v súvislosti s riadnym preskúmaním exekučných titulov. Aj v
zmysle judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonnom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 16/02).

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že mu je z obsahu exekučných spisov Okresného súdu Svidník,
s ktorými sa oboznámil v rámci dokazovania v tejto veci, ako aj z jeho vlastnej činnosti a z ďalších u
neho vedených vecí žalobcu proti žalovanej známe, že žalobca inicioval obrovské množstvo exekučnýchkonaní na podklade nespôsobilých exekučných titulov - rozhodcovských rozsudkov, preto vyvodzovať
právo z tvrdených prieťahov v týchto konaniach, ktoré boli od začiatku nedôvodné a neopodstatnené,
lebo na ich iniciovanie žalobca nemal spôsobilý podklad (exekučný titul), nie je vzhľadom na množstvo

týchto konaní a predovšetkým konkrétne okolnosti prejednávaných vecí namieste. Aj opakovane tvrdené
legitímne očakávania žalobcu totiž treba posudzovať s prihliadnutím na to, že žalobca sa dobrovoľne
a sám rozhodol iniciovať tieto exekučné konania práve na podklade rozhodcovských rozsudkov, kde
bolo vzhľadom na platnú právnu úpravu nevyhnutné preskúmavať rozhodcovské doložky, skúmať či sa
vymáha právom dovolené plnenie, pričom exekučné konania boli vyhlásené za nedôvodné, neprípustné.

Základnýprávnyprincípspravodlivostiodsúdupožaduje,abyprávnaochrananebolaposkytovanátomu,
kto sám právo porušuje. Každý by mal ctiť zásadu, že z nepráva nemôže vzniknúť právo a nárok na
právnu ochranu majú len práva, nadobudnuté v súlade so znením a účelom zákona.

V tomto konaní uplatňované nároky žalobcu je nemožné nehodnotiť aj v týchto intenciách. Na začiatku

to bol totiž práve žalobca, ktorý inicioval najskôr rozhodcovské, a potom následne tu prejednávané
exekučné konania proti povinným, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Žalobcu pritom z
takéhoto postupu nijako neospravedlňuje prípadná existencia určitej pohľadávky proti povinným. Inými
slovami povedané, nemôže sa zo zákonom zakázaného konania stať zákonom dovolené konanie
len s poukazom na existenciu pohľadávky. Preto ak sa žalobca snaží celú zodpovednosť preniesť

na exekučný súd tvrdením, že ak by ten rozhodol skôr, a teda žalobca by skôr vedel, že žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude zamietnutá, mohol uskutočniť náhradu exekučného
titulu, čím údajne postup súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára, tak
zodpovednosť za „nevedomosť“ žalobcu o nespôsobilosti jeho exekučného titulu ani samotné riziko jeho
podnikania nemožno prenášať na exekučný súd, resp. na žalovanú. Ak by sa žalobca skutočne správal

ako riadny hospodár, ako oprávnený by neinicioval množstvo nedôvodných, zbytočných exekučných
konaní a ako riadnemu hospodárovi mu už to, že v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote nebolo udelené
poverenie na vykonanie exekúcie a následne mu preto nemohlo byť doručené ani upovedomenie o
začatí exekúcie mohlo signalizovať, že na vykonanie exekúcie nie sú splnené zákonné podmienky.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výške po 125,-€, ktorú žalobca požadoval
v žalobe pôvodne vedenej na OS Svidník pod sp. zn. C 292/2012, žalobca vznik takejto škody
na jeho strane nepreukázal. Žalobca podľa svojich tvrdení v tejto žalobe v období od doručenia
príslušnej žiadosti o udelenie poverenia do rozhodnutia o nej vynaložil na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,-€, na

udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-€ a na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-€. Z oboznámeného obsahu súvisiaceho
exekučného spisu OS Svidník ktorého sa táto žaloba týkala (sp. zn. 6Er 743/2010) pritom neboli

zistené žiadne urgencie zo strany žalobcu v danom exekučnom konaní. Nie sú teda preukázané
žiadne náklady spojené s administratívnym spracovaním ich textov, publikačné výdaje, poštovné a
telekomunikačné. Žalobca tiež nepredložil jediný dôkaz o skutočnej výške nákladov na správu svojej
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, ani
výšku nákladov na udržiavanie a správu informačného systému, ako ani tú skutočnosť, že by pracovné

výkony jeho zamestnancov a udržiavanie a správa informačného systému boli potrebné výlučne v
súvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduvdotknutomkonaníopodanejžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie.

Žalobca iba tvrdil, že mu majetková škoda vznikla, avšak jej skutočný vznik a skutočnú výšku nijako

relevantne nepreukázal a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi činnosťou exekučného súdu a
žalobcom proklamovanými vyššie uvedenými nákladmi, ktoré žalobca považuje za vzniknutú škodu.

Žalobca nijako nepreukázal, že by mu ním uvádzaná škoda mala v celom rozsahu vzniknúť výlučne v
dôsledku postupu exekučného súdu a súdu zo strany žalobcu neboli predložené žiadne doklady ani

o tom, v akom presnom časovom období a v akom presnom rozsahu v danom období mala táto
škoda, resp. tá - ktorá jej časť žalobcovi vzniknúť, a teda či prípadne nebola spôsobená práve postupom
žalobcom zvoleného súdneho exekútora. Zároveň samotné tvrdenie žalobcu o paušalizácii reálnychvecných nákladov preukazuje, že v tomto konaní nebola žalovaná skutočná škoda a aj z uvedeného
dôvodu nebolo možné dotknutej žalobe v danej časti vyhovieť.

Ak žalobca v súvislosti so vznikom tejto majetkovej škody vo výške 125,-€, ktorú súd nemal za
preukázanú poukazoval na to, že táto suma by ho nezaťažila „ak by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu“,
žiadna suma by s určitosťou a predovšetkým žalobcu nezaťažila v prípade, ak by sa v predmetnom
konaní nedomáhal vymoženia pohľadávky na základe nespôsobilého exekučného titulu.

Čo sa týka požadovanej náhrady majetkovej škody vo výškach zodpovedajúcich istinám s
príslušenstvom, ktoré podľa žalobcu viac nemôžu byť priznané právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní ( ktorej sa žalobca domáhal vo svojich žalobách vedených
pôvodne na OS Svidník pod sp. zn. 3C/282/2012, 3C/283/2012, 3C/284/2012, 3C/286/2012 - príslušné
exekučnékonania4Er/751/2009,6Er/266/2009,2Er/625/2009,2Er/664/2010),uvedenéškodyžalobcovi

v žiadnom prípade nemohli vzniknúť.

Vo vyššie uvedených exekučných konaniach exekučný súd nevykonal žiaden úradný postup bez
splnenia zákonných podmienok, neporušil princíp právnej istoty rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v príslušných exekučných konaniach, ani nevyvolal stav

zakladajúci prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

Žiadne z rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp. o
zastavení exekučného konania v exekučných konaniach 4Er/751/2009, 6Er/266/2009, 2Er/625/2009
nebolo zrušené ako nezákonné, vo veci 4Er 751/2009 bolo zastavenie exekučného konania potvrdené

odvolacím súdom, vo veci 6Er 266/2009 sa žalobca proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia zo dňa 21.05.2012 ani neodvolal, vo veci 2Er 625/2009 vzal odvolanie späť. Definitívny
výsledok veci 2Er 664/2010 ešte nie je známy, ani tam preto takýto záver zatiaľ nemožno urobiť.

Exekučný súd postupoval v každom z vyššie uvedených exekučných konaní plne v súlade so

zákonom, ak preskúmaval otázku samotnej vykonateľnosti toho - ktorého exekučného titulu (rozsudku
rozhodcovského súdu). Exekučný súd bol oprávnený a povinný skúmať či boli v dotknutých exekučných
konaniach splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie (či na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti konkrétneho exekučného titulu, musel na zistenie nezákonnosti vedenia

exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Okrem iného bol povinný skúmať či exekučné tituly, na
základe ktorých súdny exekútor žiadal o udelenie poverení na vykonanie exekúcie, boli spôsobilými
exekučnými titulmi v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučnými titulmi v
dotknutých exekučných veciach boli rozsudky rozhodcovského súdu, musel exekučný súd popri ust.
Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

I keď samotní povinní vystupujúci vo vyššie uvedených exekučných konaniach nevyužili oprávnenia
v zmysle § 40 ZoRK, bol exekučný súd oprávnený a povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovských doložiek, od ktorých rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc v príslušných
ním vedených konaniach a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor

daného rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť príslušného
exekučného titulu. Tiež bol oprávnený a povinný skúmať splnenie ďalších podmienok pre vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku. Takýmto postupom exekučný súd napĺňal povinnosť
vyplývajúcu z princípu ochrany práv spotrebiteľa. Exekučný súd v konaniach ním vedených pod
sp. zn. 4Er/751/2009 a 2Er 625/2009 dospel k záveru o nepreskúmateľnosti a o nevykonateľnosti

exekučného titulu a v konaní 6Er 266/2009 k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Svoje závery v
každom rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp. o zastavení
exekučného konania v príslušných exekučných konaniach náležite a podrobne odôvodnil.

V predmetných veciach postupy exekučného súdu boli plne opodstatnené a zákonné. Tieto postupy

exekučného súdu neboli posudzovaním vecnej správnosti dotknutého rozsudku rozhodcovského súdu a
nesmerovali k ich zrušeniu. Okrem toho nemožno sa stotožniť s názorom žalobcu (v žalobách pôvodne
vedených na OS Svidník pod sp. zn.3C 282/2012, 3C 283/2012 a 3C 284/2012), že exekučný súd vo
vyššie uvedených exekučných konaniach založil prekážku veci rozhodnutej. Pokiaľ totiž rozhodcovskýsúd nemal právomoc na rozhodovanie v príslušných veciach, resp. je jeho rozsudok nepreskúmateľný a
nevykonateľný, ním vydané rozsudky, ktoré boli predložené ako exekučné tituly sú nulitnými aktmi, ktoré
sú z právneho hľadiska neexistujúce a nikoho nezaväzujúce a ako také nemôžu zakladať v prípadnom

občianskom súdnom konaní prekážku rozhodnutej veci.

Z uvedeného vyplýva, že nároky žalobcu na náhrady majetkovej škody vo výškach zodpovedajúcich
istinám s príslušenstvom (v zmysle žalôb vedených pôvodne na OS Svidník pod sp. zn. 3C/282/2012,
3C 283/2012, 3C 284/2012 a 3C 286/2012) sú absolútne nedôvodné, nakoľko žalobcovi uvedené škody

nevznikli.

Žalobca bol v tomto konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. ( v uznesení č.k. 6C/105/2012-20
zo dňa 20.02.2013). Napriek uvedenej skutočnosti žalobca taktiež v tomto konaní nijako nepreukázal,
že by mu v súvislosti s jednotlivými prípadmi rozhodovania OS Svidník v ním vedených exekučných
veciach (tam kde boli žiadosti o udelenie poverenia zamietnuté, resp. exekučné konania boli zastavené,

t.j. žaloby pôvodnej sp.zn. 3C 282/2012, 3C 283/2012, 3C 284/2012, 3C 286/2012 a 3C 292/2012)
vznikla nemajetková ujma. Súd v tomto konaní nemal preukázané žiadne porušenie základných
práv a princípov právneho štátu v daných exekučných konaniach, ani porušenie práva na súdnu
ochranu, či práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ku ktorým by došlo zo strany OS
Svidník. V príslušných exekučných konaniach bolo už od ich začiatku, vzhľadom na to, že išlo

o exekučné konania proti fyzickým osobám, vždy dané riziko jednak „zániku“ povinného (tu mal
žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko straty kontaktu s povinným, ako aj riziko insolvencie
toho - ktorého povinného. Tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby od podania tej - ktorej žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí. Nemožno sa tiež stotožniť
s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého

reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, resp. s údajnou absolútnou nemožnosťou
súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti. Akékoľvek pocity si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani len

predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe,
akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne
zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy.

Žalobca taktiež nijako nepreukázal, že postupy exekučného súdu v jednotlivých vyššie uvedených
exekučných konaniach v súvislosti s tou - ktorou vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom spôsobili
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských
plánovavyvolanástrataziskuzrealizovanéhoobchoduspôsobilahospodárskustratunastranežalobcu,
ale aj jeho majiteľov. Ide tu iba o ničím nepreukázané prosté tvrdenia žalobcu, nepodložené žiadnymi

dôkazmi, a to rovnako aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať.

V súvislosti s tvrdenou frustráciou treba pripomenúť, že žalobca v exekučných konaniach nevystupoval

ako povinný, voči ktorému by sa viedlo nedôvodné exekučné konanie, ale ako oprávnený, ktorý sám
také nedôvodné konanie inicioval. Žalobca v žiadnom jednotlivom prípade, čo sa týka týmto rozsudkom
zamietnutých žalôb nepreukázal nielen skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako
obsahovo nešpecifikoval ani jeden z faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia

tohto ustanovenia zároveň jednoznačne vyplýva aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochvkonanípodľazákonač.514/2003 Z.z.spoukazomna výškyÚstavným
súdom SR v iných veciach priznávaných primeraných zadosťučinení pri konaní ústavného súdu
podľa tretej časti, druhej hlavy, šiesteho oddielu zákona č. 38/1993 Z.z. ako požadoval žalobca v žalobe
vedenej pôvodne na OS Svidník pod sp. zn. 3C 292/2012 s poukazom na v tejto žalobe uvedené nálezy

Ústavného súdu SR a čo sa týka v žalobách pôvodne vedených na OS Svidník pod sp. zn. 3C/282/2012,
3C 283/2012, 3C 284/2012 a 3C 286/2012 uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výškach po 20 % z tej - ktorej istiny s príslušenstvom požadovanej v jednotlivých uvedených žalobách
z titulu majetkovej škody.Súd nemal nijako preukázané, že by v dotknutých exekučných konaniach OS Svidník došlo k
akémukoľvek nezákonnému či nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, a teda nebolo

preukázané, že by žalobcovi vôbec vznikla akákoľvek nemajetková ujma, ktorej náhradu v peniazoch
by prípadne bolo možné žalobcovi priznať.

Vzhľadom na uvedené súd prvého stupňa žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v
celom rozsahu zamietol.

Súd prvého stupňa zároveň považoval za nehospodárne a nadbytočné zaoberať sa jednotlivými
námietkami žalovanej voči dotknutým žalobám obsiahnutými v jej vyjadrení doručenom súdu
25.03.2013, osobitne tými, ktoré v podstate korešpondujú s vyššie uvedenými dôvodmi zamietnutia
príslušných žalôb v tomto konaní, ako aj tými, ktoré sa netýkali vyššie uvedených dôvodov, pre ktoré
súd žaloby v tomto konaní zamietol (napr. k námietke premlčania, zmätočnosti žalôb a pod.).

Zároveň nakoľko žalobca v tomto konaní v žiadnom jednotlivom prípade nepreukázal ani len skutočný
vznik škody, nemal prečo rozhodovať v zmysle jeho návrhov v jednotlivých žalobách medzitýmnym
rozsudkom o základe tej - ktorej veci dôvodiac, že ak vznik škody nie je preukázaný, bolo by nezmyselné,
aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovil, kto „za škodu“ zodpovedá.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151
ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Konštatoval, že na pojednávaní dňa 19.12.2013 vo vyhlásenom rozsudku okrem iného rozhodol, že

v celom rozsahu neúspešný žalobca je povinný zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške, ako budú
určené v písomnom vyhotovení tohto rozsudku v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaná
však v zákonnej lehote od vyhlásenia tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila, na ňou uvedenú elektronickú
poštovú adresu dňa 20.12.2013 jej bola zaslaná aj zápisnica z pojednávania, teda mala vedomosť
o vyhlásení rozsudku. Z obsahu spisu jej žiadne preukázateľné trovy ku dňu vyhlásenia rozhodnutia

nevyplývajú, preto v písomnom vyhotovení rozsudku podľa § 151 ods. 2 O.s.p. žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že
postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou
úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. § 9

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej

lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu.

Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení
o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie a znemožnil tak žalobcovi objektívnym spôsobom
preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Žalobca uviedol, že zadal vypracovanieznaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu, súd založil svoje
rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave.

Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno zakladať meritórne rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany

základných práv v Európe. Nie je zrejmé, aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti. ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobca nesúhlasil s tým, ako súd prvého stupňa vyhodnotil vznesenú námietku premlčania a tvrdil, že
k premlčaniu nedošlo.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.
p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia

pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 03.11.2014 zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol

nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods.

1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003

Z.z. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb).

Vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánomverejnejmocipodľa§3ods.1,koná vmeneštátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod

1. zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.01.2013).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonomustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda ((§ 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase
podania jednotlivých žalôb).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy

Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1, ods. 2, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od

1.1.2013).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa

prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde(§16ods.1zákonač.514/2003Z.z.vzneníplatnomaúčinnomvčasepodaniajednotlivých žalôb).

Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods.

2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 1 až 3

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb).Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.

Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené
(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov (§ 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003

Z.z. v znení platnom a účinnom v čase podania jednotlivých žalôb).

Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie (§ 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom

do 31.05.2010, t.j. v znení účinnom v čase, keď boli exekučnému súdu doručené žiadosti o udelenie
poverenia v exekučných veciach 4Er 751/09, 2Er 625/09, 6Er 266/09, 4Er 54/09, 3Er 52/09, 3Er 861/08,
4Er 866/08, 4Er 740/08).

Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu

s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie ((§ 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 t.j. v
znení účinnom v čase, keď bola exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia v exekučnej

veci 6Er 743/2010 a vo veci 2Er 664/2010).

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo

exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
alebo c) (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení platnom a účinnom do 30.06.2009).

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
alebo c) (§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. v znení platnom a účinnom od 01.07.2009).Odvolací súd jednoznačne konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie
uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa pri posudzovaní a

hodnotení otázky nesprávneho úradného postupu jednoznačne vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 1
cit. zákona účinného v čase, keď mal deklarovaný zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi konania
vzniknúť.

Odvolací súd konštatuje, že v predmetných exekučných veciach Okresného súdu Svidník sp.

zn. 4Er/751/09, 6Er/266/09, 2Er/625/09, 2Er/664/10, 4Er/54/09, 3Er/52/09, 3Er/861/08, 4Er/866/08,
4Er/740/08 a 6Er/743/10 nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu
v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských súdov. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná
15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v prípadoch, ak exekučným titulom okrem

iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na

základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44

ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu

zostalneodstránený,príslušnýsúd(§45Exekučnéhoporiadku)žiadosťovydaniepovereniazamietnea
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred

účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva
zakladajúcahmotnoprávnyvzťahmedzioprávnenýmapovinným,rozhodcovskázmluvaalebodoložka).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca nepreukázal

zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu a zároveň v danom prípade nie sú dané dôvody na
priznanie nemajetkovej ujmy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že vo veciach Okresného súdu Svidník
sp.zn. 4Er 54/09, 3Er 52/09, 3Er 861/08, 4Er 866/08 a 4Er 740/08 exekučný súd o žiadosti o udelenie

poverenia rozhodol absolútne promptne a pred uplynutím lehoty, ktorej porušenie žalobca v týchto
žalobách tvrdil. Preto založenie akejkoľvek zodpovednosti žalovanej za majetkovú škodu či vznik
nemajetkovej ujmy žalobcu tu neprichádza absolútne do úvahy.

Ani vo veciach sp. zn. 4Er/751/09, 6Er/266/09, 2Er/625/09, 2Er/664/10 a 6Er/743/10, ktoré sú

predmetom tejto žaloby, nebola preukázaná zodpovednosť žalovanej za majetkovú škodu či vznik
majetkovej ujmy.Na základe uvedeného, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne
a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale
anivzhľadomnavýsledokodvolaciehokonaniabymunáhradatrovkonanianemohlabyťpriznaná.Preto
odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo strany žiadneho

účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o návrhové konanie,
súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.