Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/105/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217469
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217469.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.StanislavaLibantaačlenovsenátuJUDr.

Štefana Hrvolu a JUDr. Petra Kaňu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR
so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. júla 2013, č. k. 8C/122/2012-101 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 11. apríla 2014, č.k. 8C/122/2012-112 a uzneseniu
Okresného súdu Nitra zo dňa 29. mája 2014, č.k. 8C/122/2012-115, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 8C/122/2012-101 zo dňa 24. júla 2013, v spojení
s opravným uznesením Okresného súdu Nitra č.k. 8C/122/2012-112 zo dňa 11. apríla 2014,
p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č.k. 8C/122/2012-115 zo dňa 29. mája 2014, p o t v

r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh (ďalej len žaloba) zamietol a odporcovi (ďalej
len žalovaný) nepriznal náhradu trov konania. Konštatoval, že navrhovateľ (ďalej len žalobca) sa
prostredníctvom právneho zástupcu žalobou podanou na súd dňa 28.09.2012 domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 125 eur titulom majetkovej škody a sumy 269,22 eur titulom
nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý spočíva
v nedodržaní 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia,
pričom súd rozhodol o tejto žiadosti až dňa 26.01.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, teda s omeškaním viac ako 146 dní. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm.
d), ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), §
44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 115a ods.2 a § 156 ods. 3, § 142 ods. 1 OSP. Konštatoval, že
vzhľadom k tomu, že ide o drobný spor, neprevyšujúci sumu 1.000 eur (§ 200ea OSP), s poukazom
na ustanovenie § 115a ods.2 a § 156 ods.3 OSP rozhodol vec bez nariadenia pojednávania a to na
základe listinných dokladov, ktoré spis obsahuje. Z exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn.

9Er/1018/2010 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti
povinnej Miriame Röhmannovej, bytom Levice, K. Marxa 3398/12, pre vymoženie pohľadávky vo výške
1.567,04 eur s prísl., bola súdnym exekútorom podaná na súd dňa 26.11.2010, a to na základe návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 02.09.2010. Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bolrozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie uznesením č.k. 9Er/1018/2010-10 zo dňa 03.12.2010 tak, že žiadosť
zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.03.2011. Okresný súd Levice uznesením

č.k. 9Er/1018/2010-47 zo dňa 06.03.2013, exekučné konanie zastavil.
Uviedol, že zo zoznamu žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý je vedený
na Okresnom súde Nitra pod Spr. 1001/2012 a obsahuje všetky podané žiadosti vyplýva, že žalobca
podal žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR
dňa 23.04.2012 a dňa 25.09.2012, pričom v súčasnej dobe je nepochybné, že lehota 6 mesiacov od

ich podania už uplynula a k dohode nedošlo, to znamená, že žalovaný neuznal nárok žalobcu a v
rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil a preto mal súd prvého stupňa za to, že keď v čase
rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, žalobu nemožno považovať za predčasne podanú. S
poukazom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného súd prvého stupňa uviedol, že nárok
žalobcu za premlčaný nepovažuje, keďže od podania návrhu na vykonanie exekúcie do podania žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u žalovaného neuplynula lehota 3 rokov.

Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnený podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, môže byť opodstatnený iba v prípade, ak je preukázané, že škoda, ktorú si uplatňuje, bola
spôsobená nesprávnym úradným postupom, súd sa zaoberal žalobcom tvrdenými skutočnosťami o
nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu, ktorý má spočívať v tom, že súd nedodržal zákonnú

lehotunavydanierozhodnutia adĺžkavktorejrozhodoljeneprimeraná,čímdošloikprieťahomvkonaní.
Mal za to, že zo znenia ustanovenia § 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. je zrejmé, že zákonom
stanovená lehota 15-tich dní sa vzťahuje na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, s výnimkou
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak však súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

uznesením zamietne, pričom zákon na vydanie zamietajúceho rozhodnutia nestanovuje žiadnu lehotu,
čo má i logické zdôvodnenie v tom, že skúmanie prípadného rozporu so zákonom je viazané na
zabezpečenie ďalších listín, ich preskúmanie a následné vydanie súdneho rozhodnutia s odôvodnením,
čo je nepochybne odborne i časovo náročnejší úkon ako vydanie poverenia v prípade riadneho a
nespochybniteľného exekučného titulu. V predmetnej veci bola žiadosť o vydanie poverenia podaná

na súd dňa 26.11.2010, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 22803/09, ktorý bolo potrebné
podrobiť skúmaniu prípadného rozporu so zákonom. Okresný súd Levice rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie uznesením č.k. 9Er/1018/2010-10 zo dňa 03.12.2010 tak, že
žiadosť zamietol, pričom rozhodnutie obsahuje rozsiahle odôvodnenie. Napriek tomu, že zákon na

vydanie zamietajúceho rozhodnutia nestanovuje žiadnu lehotu, Okresný súd Levice o žiadosti o vydanie
poverenia rozhodol v lehote 8 dní od jej podania a nie ako tvrdí žalobca s omeškaním 146 dní. V konaní
Okresného súdu Levice nebol zistený nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa tiež poukázal na
to, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd,

ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by

existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné nedodržanie primeranej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody. Všeobecný súd v tomto konaní nie je oprávnený konštatovať, že
vo veci išlo o prieťah, preto sa touto otázkou ani nezaoberal. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody
mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to, že

všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Súd v tomto prípade iba konštatuje, že z predložených
dokladov nevyplýva, že by sa viedlo konanie, v ktorom sa konštatovali prieťahy v konaní.
Ďalej konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,

zavinenie v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti, na ktorej je koncipovaná i
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z. z., nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda ak vznikla, je
výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovaniadospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný základný predpoklad pre nárok na náhradu škody a to
protiprávny úkon resp. škodová udalosť, t.j. v danom prípade nesprávny úradný postup Okresného súdu
Levice, ktorý podľa tvrdenia žalobcu rozhodol o žiadosti na vydanie poverenia s omeškaním viac ako 146

dní, čo sa ukázalo ako tvrdenie nepravdivé. Súd vykonaným dokazovaním dospel k názoru, že vydaním
rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia v lehote 8 dní, pre ktoré zákon
inak ani nestanovuje povinnosť rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti a pre uvedený prípad nie je
zákonom stanovená žiadna lehota, nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v
nedodržaní zákonom stanovenej lehoty. Zároveň nebolo ani preukázané, že by oprávneným orgánom

bolo rozhodnuté o zistení prieťahov v konaní, čo by inak mohlo byť považované za nesprávny úradný
postup. Preto ak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nemohol žalobcovi vzniknúť ani nárok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a tak nebolo potrebné sa týmto nárokom ďalej zaoberať, keď
existencia zodpovednostných predpokladov pre jej vznik nebola preukázaná.
Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania podľa § 142 ods. 1
OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne

nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie. Odôvodnil ho
tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z.
Podľa neho v právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže
založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré

skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz
označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému
postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľné. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Napadnutým uznesením č.k. 8C/122/2012-115 zo dňa 29.05.2014 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť v lehote desiatich dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20,- eur, podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, s poučením, že ak sa poplatok v

určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod.
Žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho
poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím

všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.
4 Cdo 39/2007. V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková
povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s citovaným
zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zároveň zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca

Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012
sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z.z. a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie uvedených dôvodov
žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle
§ 212 ods. 1 OSP, prejednal vec na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. b) OSP), na ktorom
doplnil dokazovanie a dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 OSP potvrdil.

V prejednávanej veci odvolací súd nariadil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 21. októbra 2014.
Na pojednávanie sa nedostavili účastníci konania, ktorí boli riadne a včas upovedomení o tomto
termíne a naň sa nedostavili, ani žiadnym spôsobom neospravedlnili, preto odvolací súd pojednával v

neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 OSP).

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 214 ods. 1 písm. b) OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi

predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a
bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.V časti I. výroku odvolací súd konštatuje, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie

vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.

Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je
odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutievoveci.Toznamená,žepokiaľsavkonanípredsúdomprvéhostupňasícevyskytlivady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán

nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,

bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné

preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej
veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,

na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,
nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré
malivrealite.Súdprvéhostupňarozhodolnazákladelistinnýchdokladov,ktoréspisobsahoval.Zmyslom
rozhodnutia však bolo konštatovanie nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v

zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom
odvolaní.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však žalobca a
jeho právny zástupca, ako aj žalovaný pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia. Odvolací

súd vzhľadom na to, že účastníci konania mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne
vykázané, pričom predvolanie im bolo doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním,
so zachovaním zákonnej päťdňovej lehoty. Vzhľadom k tomu, že účastníci konania svoju neúčasť
neospravedlnili, odvolací súd na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v ich
neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 OSP.

Odvolacísúdnaodvolacompojednávanípredniesolnapadnutýrozsudok,uviedolchyby,ktorésavytýkali
v rozsudku a konaní, vykonal dokazovanie v danej veci oboznámením podstatného obsahu doterajšieho
konania ako aj prečítal a oboznámil všetky listinné dôkazy, a to najmä žalobu na plnenie o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 22.10.2012, sp.zn.

26NcC/443/2012-9 o vylúčení sudcov OS Levice z prejednávania a rozhodovania vo veci a prikázanie
veci na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra, kópiu pripojeného exekučného spisu OS
Levice sp.zn. 9Er/1018/2010 a z neho žiadosť exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, zápisnicu spísanú pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zo dňa 02.09.2010, rozsudok stáleho rozhodcovského
súdu, uznesenie OS Levice, odvolanie oprávneného, späťvzatie odvolania, uznesenie KS v Nitre sp.zn.

5CoE/42/2012 zo dňa 28.03.2012, uznesenie OS Levice zo dňa 06.03.2013, ďalej zápisnicu zo
dňa 24.07.2013 vo veci OS Nitra 8C/122/2012, vyjadrenie žalovaného došlé 25.07.2013, vypracovanie
rozsudku 8C/122/2012 zo dňa 24.07.2013, odvolanie žalobcu, opravné uznesenie zo dňa 11.04.2014,
sp.zn. 8C/122/2012, odvolanie proti úhrade súdneho poplatku a uznesenia o ňom.
Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 9Er/1018/2010, exekučné

konanie v predmetnej veci začalo dňa 02.09.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došla Okresnému súdu Levice dňa 26.11.2010. O žiadosti o udelenie poverenia súd rozhodol
uznesením č.k. 9Er/1018/2010-10 zo dňa 03.12.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

doručenú Okresnému súdu Levice dňa 26.11.2010 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
08.03.2011.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté na
8. deň (dňa 03.12.2010) od doručenia žiadosti súdu (nie ako uviedol žalobca, že k rozhodnutiu došlo
až dňa 26.01.2011, s omeškaním viac ako 146 dní). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len

konštatovať, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného
žalobcom ani nemohlo dôjsť, keďže lehota na rozhodnutie v prípade rozhodnutia súdu o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia nebola.
Voči predmetnému uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktoré však podaním doručeným súdu dňa
20.01.2011 vzal späť. Vzhľadom k tomu Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 5CoE/42/2012-38 zo dňa

28.03.2012 odvolacie konanie zastavil. Následne Okresný súd Levice uznesením č.k. 9Er/1018/2010-47
zo dňa 06.03.2013 exekučné konanie zastavil. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
18.04.2013.
Z dôvodu, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie na pojednávaní, odvolací súd toto doplnil na
odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne a

preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozporžiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú

lehotu, o ktorej žalobca tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým
rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v

určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul

v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia
§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúťožiadostioudeleniepovereniavzákonomstanovenejlehote,respektívevprimeranejlehotea
teda k stavu právnej neistoty a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť. Uvedené
zistenia odvolacieho súdu korešpondujú so zisteniami súdu prvého stupňa.
Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani

nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca zavinil celé konanie.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné
poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda
v znení účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto
nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej
vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne

upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani jednu
z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako ani
nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej súvislosti

s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.

V časti II. výroku odvolací súd konštatuje, že predmetom odvolacieho konania bolo i odvolaním
napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť v lehote desiatich dní od právoplatnosti
tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 20,- eur, podľa položky 7a Sadzobníka

súdnych poplatkov.

Podľa§1ods.1zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajúna návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa odseku 4, v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou. Podľa odseku 2, ak je sadzba poplatku

ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie

námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra 2012),
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa § 18cc citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára 2014),
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 31. decembra 2013 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2013, i keď sa stanú splatnými po 31. decembri 2013.

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia zastal názor, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti,akoajjejvýškuataktiežurčuje,podľaakejkonkrétnejpoložkysadzobníkasúdnychpoplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Taktiež spĺňa aj podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento

typ rozhodnutia v zmysle § 169 ods. 1 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia, priamo nadväzujúci na jeho
výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto
rozhodnutia nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom Odôvodnenie, naopak,
ďalšie skutočnosti by rozhodnutie mohli zaťažiť zbytočným formalizmom.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní
znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č. 286/2012 Z.z. od 01.10.2012 a doposiaľ nebola menená.
Taktiežnámietkažalobcu,žespoplatneniunepodliehaodvolanie,alelenžaloba,jenedôvodnávzhľadom

k ustanoveniu § 6 ods. 2 v znení účinnom v čase podania odvolania, podľa ktorého sa poplatok
podľa rovnakej sadzby vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej, pričom táto podmienka bola v
predmetnej veci splnená, nakoľko odvolanie bolo podané vo veci samej. Z tohto hľadiska súd posúdil
vznik poplatkovej povinnosti žalobcu i v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 18cc, ktoré je potrebné
vykladať tak, že ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak konanie začalo pred 31.12.2013, vyberajú

sa súdne poplatky podľa predpisov účinných do 31.12.2013. V predmetnej veci však žalobca podal
odvolanie po 01.01.2014 (dňa 26.02.2014) a hoci samotné návrhové konanie vo veci samej začalo pred
01.01.2014,použijesaprávnystavpodľazákonaúčinnéhopo01.01.2014,(pretožepoplatoksavyrubuje
za odvolanie ako za konanie na jednom stupni), aby nedošlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity
vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým pred 01.01.2014.

Preto neobstojí ani žalobcova argumentácia rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 39/2007, keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu
konaniu, a správne na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase
vzniku poplatkovej povinnosti.Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa žalobcovi správne
uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorá mu vznikla podaním odvolania, a to v správnej výške 20,-
€ podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutia súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §

151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.