Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. október 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Cob/60/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812214013
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812214013.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v obchodnej veci žalobcu: SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK,
štátny podnik, so sídlom Banská Štiavnica, Radničné námestie 8, IČO: 36 022 047, zastúpeného
advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, so sídlom Košice, Floriánska 19, proti žalovanému: BUKOCEL,
a.s., so sídlom Hencovce, Hencovská 2073, IČO: 36 445 461, zastúpenému Mgr. O. O., nar. XX. XX.
XXXX, bytom U., S. X, o zaplatenie 1.140.441,25 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.4.2014 pod č. k. 8Cb/7/2013-399, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

R u š í rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zaväzujúcej časti vo veci samej a vo výroku o
trovách konania, a v rozsahu tohto zrušenia mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou vyššie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 1.087.925,35 eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 286.192,81 eur od 3.8.2012

do zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 72.944,33 eur od 25.10.2012 do
zaplatenia, s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 39.377,04 eur od 21.11.2012 do zaplatenia,
s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 48.121,80 eur od 20.12.2012 do 28.3.2013, s 8,75 %
ročným úrokom z omeškania zo sumy 38.266,45 eur od 20.12.2012 do zaplatenia, s 8,75 % ročným
úrokom z omeškania zo sumy 39.008,72 eur od 23.1.2013 do zaplatenia, s 5,75 % ročným úrokom z
omeškania zo sumy 86.125,44 eur od 21.2.2013 do zaplatenia, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 75.087,38 eur od 19.3.2013 do zaplatenia, s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
83.277,26 eur od 19.4.2013 do zaplatenia, s 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 76.151,04
eur od 18.5.2013 do zaplatenia, s 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 81.666,70 eur od
21.6.20103 do zaplatenia, s 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 76.558,19 eur od 18.7.2013
do zaplatenia, s 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 83.292,35 eur od 20.8.2013 do zaplatenia,
s 5,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 23.929,72 eur od 18.9.2013 do zaplatenia, s 5,50 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 26.047,88 eur od 19.10.2013 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti o zaplatenie istiny 52.515,90 eur s 8,75 % ročným úrokom z
omeškania od 19.10.2013 do zaplatenia zastavil. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalovaný je povinný ich nahradiť žalobcovi vo výške 88 %.
Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy
1.140.441,25 eur s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúr za odber povrchovej vody na priemyselné

využitie z odberného miesta - rieky P.. Žalobca ako správca vodných tokov vyberá v súlade s
ustanovením § 78 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a
vsúlades§3NariadeniavládySRč.755/2004Z.z.,ktorýmsaustanovujevýškaneregulovanýchplatieb,
výška poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania vôd v znení neskorších predpisov,
platby za užívanie povrchových vôd, t.j. aj za odber povrchových vôd z vodných tokov v množstve nad
15 000 m3 ročne, alebo 1 250 m3 mesačne podľa § 78 ods. 3 písm. a/ zákona o vodách. V roku 2011

sa právne vzťahy medzi žalobcom a žalovaným pri odbere povrchových vôd spravovali ustanoveniami
zmluvy zo dňa 22.3.2011 na odber povrchovej vody na priemyselné využitie, v zmysle ktorej žalovanýplatil za odobratú povrchovú vodu cenu 0,1059 eur bez DPH za 1 m3 [v súlade s cenou určenou Úradom
pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) rozhodnutím č. 0043/2011/V zo dňa 28.10.2010
ako pevná cena]. V súlade so zákonom č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach vydal

ÚRSO vyhlášku č. 189/2011 Z.z., v ktorej v § 10 ustanovil vykonanie cenovej regulácie poskytovania
vodohospodárskych služieb určením spôsobu výpočtu maximálnej ceny za odber povrchových vôd z
vodných tokov s účinnosťou od 1.1.2012. Rozhodnutím zo dňa 28.9.2011 č. 0002/2012/V určil na rok
2012 cenu za odber povrchových vôd z vodných tokov v množstve nad 15 000 m3 ročne alebo 1 250
m3 mesačne ako maximálnu cenu v sume 0,1122 eur/m3. Keďže cena v tomto rozhodnutí ÚRSO

bola určená ako cena maximálna, žalovaný listom zo dňa 9.12.2011 požiadal o uplatnenie nižšej ceny,
a to vo výške 0,075 eur/m3, čo odôvodnil hospodárskou krízou a svojou nepriaznivou ekonomickou
situáciou. Keďže žalobca jeho žiadosti nevyhovel, žalovaný zmluvu na odber povrchovej vody na rok
s novou cenou vo výške 0,1122 eur/m3 bez DPH nepodpísal, brániac sa tým, že žalobca na rok
2012 uzavrel s inými subjektmi zmluvy o odbere povrchových vôd s cenou nižšou. I napriek tomu
žalobca žalovanému vyúčtoval faktúrami č. 445120258, č. 445120324, č. 445120344, č. 445120370, č.

445120404, č. 445130003, č. 445130101, č. 445130117, č. 445130139, č. 445130157, č. 445130224,
č. 445130237, č. 445130256, č. 445130274 za obdobie od 1.1.2012 do septembra 2013 sumu vo výške
1.140.441,25 eur. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť s odôvodnením, že medzi ním a žalobcom nebola
uzavretá zmluva na odber povrchových vôd za rok 2012 z dôvodu nedosiahnutia dohody o cene odberu
povrchových vôd za tento rok, a to najmä z nezáujmu žalobcu dohodnúť sa na nižšej cene, než je

stanovená maximálna cena za odber v zmysle rozhodnutí ÚSRO zo dňa 28.9.2011. Preto žalovaný za
odber v roku 2012 uhrádzal vo výške uvedenej v liste adresovanom žalobcovi dňa 9.12.2011, t.j. vo
výške 0,075eur/m3, a to riadne za každý jeden kalendárny mesiac.
Na základe vykonaného dokazovania, s použitím ustanovení zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách,
Nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z.z., § 420 ods. 1 Obč. zákonníka uzavrel, že návrh žalobcu je dôvodný

a preukázaný, pokiaľ požadoval zaplatenie ceny za odobratú povrchovú vodu za obdobie od januára
2012 do septembra 2013 v celkovej výške 1.140.441,25 eur. V uvedenom období žalovaný povrchovú
vodu z odberného miesta P. na priemyselné využite odoberal. Zákon o vodách, ako aj Nariadenie vlády
SR č. 755/2004 Z.z. stanovuje, že za odber povrchových vôd z vodných tokov je potrebné platiť platbu,
a to na základe písomnej zmluvy správcovi vodného toku. Žalobca ako správca vodného toku predložil

žalovanému ako odberateľovi povrchovej vody písomnú zmluvu, ktorú však žalovaný odmietol podpísať
z dôvodu nesúhlasu s požadovanou cenou za 1 m3 odobratej povrchovej vody. Zákonné ustanovenia
teda žalovanému ukladajú povinnosť v prípade, že odoberá povrchovú vodu, platiť za takýto odber na
základe písomnej zmluvy so správcom vodného toku, ktorú povinnosť žalovaný porušil nepodpísaním
zmluvy so žalobcom. Je nesporné, že žalovaný odmietol uzavrieť zmluvu o odbere povrchovej vody za

rok 2012 so žalobcom odmietajúc cenu požadovanú žalobcom ako cenu maximálnu, určenú ÚRSO.
Teda ak žalovaný porušil právnu povinnosť, teda povinnosť uzavrieť zmluvu, porušením tejto zákonnej
povinnosti vznikla žalobcovi škoda v uplatnenej výške. Nárok žalobcu preto neposúdil ako nárok na
zaplatenie kúpnej ceny, ani ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale ako nárok na náhradu
škody podľa § 442 ods. 1, 3 Obč. zákonníka. Škoda bola spôsobená konaním žalovaného ako ujma na

majetku žalobcu objektívne zistiteľné zníženie jeho majetku, pretože nedostal zaplatené to, na čo by mal
ináč nárok, ak by k uzavretiu zmluvy na rok 2012 došlo. Teda v danom prípade nemožno konštatovať,
že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keďže nešlo o plnenie bez právneho dôvodu -
žalovanémubolorozhodnutímpríslušnéhoštátnehoorgánuvydanépovolenienaodberpovrchovejvody.
Podľa§78zákonaovodáchvýškaplatiebzaužívaniepovrchovýchvôdsaurčujenazákladerozhodnutia

ÚRSO. Preto žalobca ako správca vodného toku a poskytovateľ vodohospodárskych služieb mal v
období rokov 2012, 2013 s ďalšími obchodnými spoločnosťami uzavreté písomné zmluvy na odber
povrchových vôd (napr. Duslo Šaľa, a.s., U.S.Steel, Košice, Mondi Ružomberok) so stanovením pevnej
ceny na úrovni maximálnej ceny určenej rozhodnutím ÚRSO (0,1122 eur/m3). Takto určenú cenu súd
prvého stupňa považoval za cenu obvyklú v danom mieste a čase aj pre žalovaného. Faktúry vystavené

žalobcom za odobratú povrchovú vodu v jednotlivých mesiacoch za sporné obdobie boli žalovanému
riadne doručené, pričom je nesporné, že žalovaný svoju povinnosť platiť za odber povrchových vôd plnil
len čiastočne (v cene ním samovoľne stanovenej 0,075 eur/m3.

Keďže žalobca podaním zo dňa 31.3.2014 vzal návrh čiastočne späť ohľadom zaplatenia istiny

52.515,90 eur a k tomu prislúchajúcemu 8,75 % ročnému úroku z omeškania z tejto sumy od 19.10.2013
do zaplatenia (čiastočne uhradená faktúra za odber povrchovej vody za mesiac september 2013 v tejto
výške), súd prvého stupňa podľa § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p. konanie v tejto časti zastavil.Keďže za obdobie od januára 2012 do septembra 2013 došlo konaním žalovaného u žalobcu k
zmenšeniu majetku, teda ku škode, na túto škodu súd zaviazal žalovaného vo výške 1.087.925,35 eur
s príslušenstvom tak, ako to špecifikoval v zaväzujúcej časti výroku rozsudku vo veci samej.

Zamietolnávrhvčastiúrokovzomeškaniapresahujúcichvýšku5,50%,5,75%a8,75%akonedôvodný,
t.j. v rozpore s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., účinného od 1.2.2013, v spojení
s § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p. s tým,
že po čiastočnom späťvzatí návrhu žalobcom jeho úspech vo veci predstavuje 88 % (94 % - 6 %). Preto
o konkrétnej výške bude rozhodnuté samostatným uznesením v zmysle § 151 ods. 7 O.s.p..

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej časti a vo výroku o trovách konania podal
žalovaný odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti zrušiť rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie, alternatívne ho zmeniť tak, aby v tejto časti bol návrh žalobcu zamietnutý. Nesúhlasí s
kvalifikáciou nároku žalobcu titulom náhrady škody, pretože v danom prípade absentujú základné
zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to porušenie právnej povinnosti, existencia
škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, pričom ani žalobca podaným
návrhom náhradu škody vo vzťahu k žalovanému nežiadal. V tomto smere je súd viazaný žalobným

návrhom, pričom v danej veci nedošlo k zmene žaloby ohľadom právneho hodnotenia nároku žalobcu
(zmena žaloby v tomto smere nebola pripustená). Podľa jeho názoru, žaloba bola postavená na
skutkovom základe žalobcom tvrdeného uzavretia zmluvy, pričom skutkovým základom pre priznanie
jeho nároku súdom sa stalo spôsobenie škody žalobcovi. Je pritom nepochybné, že zo zmluvy vznikajú
kvalitatívne iné záväzky, než zo vzniknutej škody alebo z bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobca

nepreukázal vznik škody, ani bezdôvodné obohatenie, hoci ho v tomto smere ťažilo dôkazné bremeno,
mal súd žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Čo sa týka právneho posúdenia záväzkového vzťahu medzi účastníkmi, že v danom prípade žalovaný
zodpovedá žalobcovi titulom náhrady škody v zmysle § 420 a násl. Obč. zákonníka, v tejto súvislosti

uviedol, že povinnosť odberateľa povrchových vôd uzavrieť zmluvu (kontraktačná povinnosť) zo zákona
nevyplýva. Zo zákona č. 364/2004 Z.z. výslovne vyplýva len povinnosť platiť platby za užívanie
povrchových vôd (§ 78 ods. 2 citovaného zákona: „platby za užívanie povrchových vôd podľa ods.
3 písm. a/ až d/ je povinný platiť ten, kto užíva povrchové vody“). Vykonávací predpis - Nariadenie
vlády SR č. 755/2004 Z.z. pri konštatovaní tejto platobnej povinnosti ďalej upresňuje, že platby za

odber povrchových vôd sa platia na základe písomnej zmluvy (§ 3 ods. 3 nariadenia vlády: „ten, kto
odoberá povrchové vody z vodných tokov, platí platbu za odber povrchových vôd na základe písomnej
zmluvy správcovi vodného toku najneskôr do 25. dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom k
odberu povrchových vôd došlo, ak nie je dohodnuté inak“). Teda z týchto právnych ustanovení výslovne
nevyplýva kontraktačná povinnosť uzavrieť zmluvu, ale len povinnosť platenia poplatkov. Znenie

vykonávacieho predpisu nie je možné vykladať ako určenie povinnosti toho, kto odoberá vodu, uzavrieť
zmluvu so správcom vodného toku. Zo strany prvostupňového súdu ide o výklad nad rámec zákona,
pretože zákon č. 364/2004 Z.z. o vodách má vo svojej jedenástej časti samostatnú kapitolu venovanú
zodpovednosti za porušenie povinnosti tam definovaných. Za porušenie povinnosti uzavrieť zmluvu so
správcom vodného toku zákonodarca žiadne následky neupravil, keďže táto povinnosť nie je v právnom

poriadku zakotvená. V prípade kontraktačnej povinnosti by nepochybne jej porušenie malo za následok
aj sankciu podľa §§ 74 - 77 citovaného zákona o vodách. Výška poplatkov za vodohospodárske služby
za inkriminované obdobie nebola určená pevnou sumou. Zmluvná odplata ako jedna z podstatných
náležitostí akejkoľvek odplatnej zmluvy nebola záväzne určená zákonom, ani rozhodnutím štátneho
orgánu, nevyplývala ani z predchádzajúcich dohôd alebo iných zmlúv medzi účastníkmi konania. Za

tejto situácie bolo možné odplatu ako zmluvnú záležitosť vytvoriť jedine konsenzom zmluvných strán.
Uvedené potvrdzuje aj stanovisko ÚRSO zo dňa 9.7.2013, keď uviedol, že tento orgán nie je oprávnený
vstupovať do zmluvných vzťahov, ani k nim zaujímať stanovisko, pretože ide o výlučne obchodnoprávne
vzťahy medzi správcom vodného toku a odberateľom. Tomu zodpovedá aj odpoveď Protimonopolného
úradu SR zo dňa 19.2.2013, keď konštatuje, že „spôsob cenovej regulácie založený na schvaľovaní

maximálnych cien stanovuje regulovanému subjektu hornú hranicu cien, ktoré má právo uplatňovať,
pričom dáva regulovanému subjektu uplatňovať nižšie ceny“. Teda aj v tomto prípade platila zásada
zmluvnej voľnosti, zmluvnej slobody, čo však žalobca v prípade fakturácie neakceptoval. Správanie sa
žalobcu a jeho podiel na neuzavretí zmluvy je tiež možné považovať za dôvod hodný osobitného zreteľaumožňujúci súdu primerane znížiť náhradu škody v zmysle § 450 Obč. zákonníka. Pre prípad, ak by sa
odvolací súd stotožnil so zodpovednosťou žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi, navrhol aplikovať
ustanovenie § 441, § 450 Obč. zákonníka a škodu znížiť minimálne o polovicu.

Čo sa týka základného predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu, a to vzniku škody, žalovaný
poukázal na skutočnosť, že žiadna škoda žalobcovi nevznikla, pretože nijakým spôsobom nepreukázal
zmenšenie svojho majetku v dôsledku konania žalovaného, resp. jeho nekonania - nepodpísaním
žalobcom jednostranne nadiktovanej zmluvy. V roku 2011, keď bola cena regulovaná ako pevná a nebol

k tejto zmluvnej náležitosti prípustný konsens, žalovaný poplatky riadne a včas uhrádzal v pevnej a
nespornej výške podľa zmluvy a v súlade s rozhodnutím regulačného úradu. Z uvedeného dôvodu
žalovaný nevidí existenciu zákonnej povinnosti, teda ani jej porušenia, ani vznik škody, a preto nie je
naplnený ďalší predpoklad na vyvodenie zodpovednosti voči žalovanému, ktorým je príčinná súvislosť
medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

Ohľadom ďalšieho zákonného predpokladu zodpovednosti za škodu (výška škody) žalovaný namieta, že
prvostupňovýsúdsastotožnilsvýškouškodyzodpovedajúcoužalobcompožadovanejzmluvnejodplate,
ak považoval žalobcom požadovanú odplatu z existujúceho právneho úkonu (neuzavretej zmluvy) za
obvyklú cenu s poukázaním na skutočnosť, že niektoré subjekty akceptovali zmluvný vzťah žalobcu
a pristali na maximálnu cenu za vodohospodárske služby. S týmto postupom a názorom súdu sa

žalovaný nestotožňuje. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca urobil preukázateľne a svojvoľne
(bez opory v zákone, ale z rozhodnutia regulačného úradu) výnimku v prospech iného subjektu, ktorému
umožnil platiť poplatky za vodohospodárske služby v inej ako maximálnej výške. Teda iným subjektom
zvolil kritérium zníženia (prietočné chladenie), na základe ktorého im umožnil platenie násobne nižších
poplatkov. Týmto postupom ako monopolný príjemca poplatkov za hospodárske služby žalovaného

diskriminoval. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný uviedol, že subjektom, ktorému žalobca povolil
výnimku, sú najmä Slovenské elektrárne, a.s., pričom tomuto subjektu pre rok 2012 za odberné miesto
EVO (elektráreň Vojany) použil cenu 0,0091 eur/m3 bez akejkoľvek opory v regulačnom rozhodnutí, a
pre rok 2013 cenu 0,0099 eur/m3, tiež bez opory v regulačnom rozhodnutí. Pre rok 2014 bola po návrate
pevnej regulácie pre všetky odberné miesta uzavretá zmluva na úrovni týmto subjektom vo výške 0,1122

eur/m3.

V závere odvolania žalovaný nesúhlasil ani s výrokom rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania.
Na náhradu škody nebol žalobcom vyzvaný a z tohto dôvodu nesúhlasí ani s právnymi závermi
prvostupňového súdu, a to ani v tom smere, že žalobcovi nárok na náhradu škody vznikol doručením

faktúr žalovanému. V tejto súvislosti je výrok o povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške
88 % neurčitý a nejasný, nie je z neho známa výška povinnosti, ktorú by mal žalovaný z titulu náhrady
trov konania platiť.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zo dňa 24.6.2014 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého

stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny a zároveň žiadal o priznanie náhrady trov odvolacieho
konania.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa čo do

právneho zdôvodnenia nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému z titulu náhrady škody je plne dôvodný.
Je však potrebné priznať odvolaniu žalovaného, že súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom
nezaoberal primeranosťou výšky náhrady škody za inkriminované obdobie (od 1.1.2012 do konca
mesiaca septembra 2013).

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa nasledovné:

V prvom rade je potrebné poukázať na to, že účastníkmi konania sú právnické osoby, pričom nárok
žalobcu z titulu náhrady škody okresný súd posúdil v zmysle § 420 a násl. Obč. zákonníka, a nie tak,
ako to predpokladá zákon, a to podľa § 373 a násl. Obch. zákonníka. Právna kvalifikácia nároku žalobcu

súdom prvého stupňa v zmysle ustanovení Obč. zákonníka však nič nemení na vecnej správnosti
právnejkvalifikácienároku,pretoževprípadeobochprávnychpredpisovsúzákladnépredpokladyvzniku
zodpovednosti za škodu v podstate rovnaké (porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná
súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou). Preto odvolací súd sa s kvalifikáciou súduohľadom nároku žalobcu titulom náhrady škody proti žalovanému plne stotožňuje, s tým, že nejde v
danom prípade v zmysle zákona o vodách a príslušnej vyhlášky o právo z kúpnej zmluvy, resp. o nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti je odvolanie žalovaného nedôvodné.

Podľa § 78 ods. 1 zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách (účinnému k 1.1.2012), platbou za užívanie vôd
na účely tohto zákona je finančná náhrada nákladov za poskytnuté výrobky a ostatné vodohospodárske
služby, za využívanie hydroenergetického potenciálu a za využívanie energetickej vody.

Podľa § 78 ods. 2 cit. zákona, platby za užívanie povrchových vôd podľa odseku 3 písm. a/ až d/ je
povinný platiť ten, kto užíva povrchové vody. Platby za používanie vôd podľa odseku 3 písm. e/ uhrádza
štát.

Podľa § 78 ods. 3 písm. a/ cit. zákona, platbami za užívanie povrchových vôd sa spoplatňujú
vodohospodárske služby, ktoré poskytuje správca vodného toku a slúžia na úhradu nákladov spojených

stýmitoslužbamiasosprávouvodnýchtokovasprávoupovodia.Platbysaplatiazaodberypovrchových
vôd z vodných tokov v množstve nad 15 000 m3 ročne alebo 1 250 m3 mesačne.

Podľa § 3 ods. 3 Nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z.z., ktorým sa ustanovuje výška neregulovaných
platieb, výška poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania vôd (účinnej k 1.1.2012),

ten, kto odoberá povrchové vody z vodných tokov, platí platbu za odber povrchových vôd na základe
písomnej zmluvy správcovi vodného toku najneskôr do 25. dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v
ktorom k odberu povrchových vôd došlo, ak nie je dohodnuté inak.

Teda ak z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť tzv. kontrakčnú povinnosť odberateľa uzavrieť písomnú

zmluvu so správcom vodného toku o odbere povrchových vôd, nič to nemení na tom, že ten, kto ich
odoberá, má platiť za odber. Ak odberateľ i napriek neuzavretej písomnej zmluvy neplatí, pričom výška
odberu povrchových vôd nie je sporná, v takomto prípade nárok žalobcu na platbu za preukázané
množstvo možno kvalifikovať jedine ako nárok na náhradu škody, teda tak, ako to správne zdôvodnil
súd prvého stupňa.

Z doposiaľ vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalovaný mal odber povrchových vôd nad 15
000 m3 ročne.

Z rozhodnutia ÚRSO zo dňa 28.9.2011 č. 0002/2012/V (č. l. 11), okrem iného, vyplýva, že maximálna

cena za odber povrchových vôd z vodných tokov v množstve nad 15 000 m3 ročne alebo 1 250 m3
mesačne je 0,1122 eur/m3, teda v takej maximálnej výške, ako bola navrhnutá žalobcom v zmluve na
odber povrchovej vody na priemyselné využitie č. C3a/44/1/2012 (č. l. 14). V súvislosti s touto zmluvou
bolo pritom na úvahe žalobcu ako správcu vodného toku určiť cenu za 1 m3 až do uvedenej maximálnej
výšky. Uvedenú označenú zmluvu na odber povrchovej vody na priemyselné využitie žalovaný ako

odberateľodmietolpodpísať.Inapriektomumužalobcavtejtovýškezaodobratémnožstvopovrchových
vôd za žalované obdobie faktúroval. Taktiež z vykonaného dokazovania vyplýva, že vo vzťahu k iným
odberateľom žalobca za rok 2012 maximálnu cenu určenú výmerom ÚRSO nefakturoval. Preto v tejto
súvislosti prichádza do úvahy primeranosť fakturovania maximálnej ceny práve žalovanému.

Ako už bolo vyššie uvedené, právny vzťah medzi účastníkmi je potrebné posúdiť z titulu náhrady škody v
zmysleustanoveníObchodnéhozákonníka.Podľa§386ods.2Obch.zákonníkanáhraduškodynemôže
súd znížiť (ide o kogentné ustanovenie), výšku náhrady škody môže znížiť iba poškodená strana sama (v
danom prípade žalobca). Vzhľadom na toto ustanovenie bude potrebné sa znovu dopracovať u žalobcu,
prečo vo vzťahu k žalovanému použil práve maximálnu cenu za 1 m3 odobratej povrchovej vody na

rozdiel od ostatných odberateľov. Taktiež prichádza do úvahy aj zisťovanie súdom, aké ceny za 1 m3
odobratých povrchových vôd žalobca účtoval za rok 2012, resp. 2013 ostatným odberateľom, ak v nižšej
cene,zakýchdôvodov.Ažpodoplnenídokazovaniavnaznačenomsmerebudemožnéznovurozhodnúť
o dôvodnosti výšky nároku žalobcu proti žalovanému z titulu náhrady škody.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zaväzujúcej
časti vo veci samej a vo výroku o trovách konania, a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie
konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodne v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.