Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/104/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217836
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217836.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu

JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Petr Kaňa, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. marca 2014, č. k.
12C/84/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Konštatoval, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 1.273,86 € a titulom nemajetkovej
ujmy 254,77 €. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a), bod 1., § 5 ods. 1, ods. 3,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d), i), § 44 ods.

1, 2 Exekučného poriadku, § 101 ods. 2, § 142 ods. 1 OSP. Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn.
13Er/875/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 22.12.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. O žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 28.12.2010, právoplatné
dňa 28.01.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnuté bolo po
9 dňoch (správne malo byť po 6 dňoch) od podania žiadosti. Z vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. Návrh navrhovateľa bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č.
233/1995 Z.z. platného v čase podania návrhu. Navrhovateľ v petite návrhu uviedol, čoho sa podaným
návrhomdomáha,vočikomuazakéhotitulu.Nepredloženiedôkazovaneuneseniedôkaznéhobremena
je dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie podania. Návrh navrhovateľa súd
nepovažoval za premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená v

decembri 2010, rozhodnuté o nej bolo v decembri 2010 a navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné
prerokovanie na náhradu škody v decembri 2012, čo je súdu známe z obdobných prejednávaných vecí,
uvádzal to aj navrhovateľ vo svojich vyjadreniach v obdobných veciach a uvádzal to aj právny zástupca
navrhovateľanapojednávaniachvobdobnýchveciach.Návrhnavrhovateľasúdnemoholakopredčasnepodaný zamietnuť, pretože vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu s poukazom

na § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že k došlo k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia, pričom nebola dodržaná zákonom stanovená 15-dňová lehota. Konštatoval, že
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k nezákonnému rozhodnutiu,
alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, pričom všetky tri podmienky

musia byť splnené súčasne. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája
zodpovednosť za škodu. Majetkovú škodu navrhovateľ vyčíslil ako náhradu istiny s príslušenstvom,
ktorá mu nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Čo sa týka
nemajetkovej ujmy, ktorú si navrhovateľ uplatnil vo výške 20 % z istiny a príslušenstva, takýto spôsob

vyčíslenia nemajetkovej ujmy navrhovateľ nijako nezdôvodnil, ani nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy
u navrhovateľa, len formálne uviedol, že došlo k zániku podnikateľských aktivít navrhovateľa a jeho
podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané. Nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci
konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej

ujmy.
Z pripojeného exekučného spisu súd zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Súd v
tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou
exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Uviedol, že v zmysle

§ 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bol v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. Zákonná 15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so
žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010
a vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z. Súd teda

dospel k záveru, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na
vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Navyše
uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia a
nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým je zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia.
V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex

offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
či priebeh rozhodcovského konania (rozhodnutia: NS SR 3 Cdo 146/2011, 3 MCdo 11/2010, 5 Cdo
291/2010, US SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS 16/2002). Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 určuje lehotu na
vydanie poverenia, nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia. V prípade, že súd
má za to, že nie je zákonný dôvod pre vydanie poverenia, zamietne žiadosť o udelenie poverenia, pričom

takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15 dňová lehota. Pre
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia žiadna zákonná lehota neexistuje. Konkrétne
v tejto veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia v lehote po 6 dňoch od podania žiadosti,
čo súd nepovažoval za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, ani sa nestotožnil s názorom navrhovateľa,
že by mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda alebo nemajetková ujma, ktorá

nezávisí automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Uvedená lehota, v ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté,
je absolútne primeraná. Tvrdenie navrhovateľa, že súd rozhodol s omeškaním 111 dní bolo nepravdivé
a zavádzajúce.

K navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu uviedol, že
nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999).

Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však
navrhovateľ vyslovene vylúčil a aj to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné,
čo preukázané nebolo. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva, nemožno hodnotiť ako
nesprávny úradný postup (uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007 zo dňa 25.08.2009). Súd zastalnázor, že navrhovateľ sa nemôže domáhať nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu,
že sa jedná o nesprávny úradný postup, pretože exekučný súd vo veci rozhodol a svoje rozhodnutie
právne zdôvodnil.

Navyše sa súd nestotožnil ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je
prekážkou pre domáhanie sa navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občiansko-právnom konaní.
Rozhodnutieexekučnéhosúdubolozákonné,nebolozrušenéakonezákonnéapretotakétorozhodnutie
nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje žiadna súvislosť medzi postupom a rozhodnutím
exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp.

zn. 3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého
nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,
kto na to nemal právomoc. Konštatoval, že rozhodnutie exekučného súdu nebolo nezákonné, išlo o
spravodlivé a po právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak nemôže byť dôvodom
pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou
navrhovateľa. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré
by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných

prieťahov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol a o trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP
tak, že v konaní úspešnému odporcovi súd nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení §
9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom

pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie

je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy

odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
predmetnej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom
súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj

nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,

že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46
ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého
stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu

za škodu.

Navrhovateľ namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny
poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä

vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva. Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne
skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací
súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú
povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd

(tedanieúčastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovaných
dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.
Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.
Pojednávanie môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. V predmetnej veci sa však navrhovateľ a
jeho právny zástupca pojednávania nezúčastnil z vlastného rozhodnutia, pričom predvolanie im bolo

doručené v dostatočnom časovom predstihu pred pojednávaním, so zachovaním zákonnej päťdňovej
lehoty. Ospravedlnenie neúčasti zo dňa 21.03.2014 bolo súdu doručené mailom a to až dňa 24.03.2014,
teda až v deň konania pojednávania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď na základe
vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa.

Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako vyplýva z obsahu
súdneho spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 13Er/875/2010, exekučné konanie v predmetnej veci
začalo dňa 29.10.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu Levice
dňa 22.12.2010. O žiadosti o udelenie poverenia súd rozhodol uznesením č.k. 13Er/875/2010-10 zo

dňa 28.12.2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom Záhradnícka 60,
821 08 Bratislava o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.11.2010 doručenú Okresnému
súdu Levice dňa 22.12.2010 zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.01.2011.
O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak bolo rozhodnuté na 6.
deň (dňa 28.12.2010) od doručenia žiadosti súdu (nie ako uviedol navrhovateľ, že k rozhodnutiu došlo

až dňa 17.02.2011). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že k rozhodnutiu došlo
v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť.
Následne Okresný súd Levice uznesením č.k. 13Er/875/2010-23 zo dňa 22.09.2011 exekučné konanie
zastavil a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov vzniknutých v tomto konaní. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 12.07.2013.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia

predmetnej exekúcie je potrebné konštatovať, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú
lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie
súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri
zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkýmrozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade
by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie
poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v

určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd
v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný
rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul
vlastnému skúmaniu. Navyše je potrebné poznamenať, že v tomto prípade sa jednalo o exekučný titul

v zmysle § 41 odsek 2 písmeno d) Exekučného poriadku, preto lehota 15 dní sa ani na prípad ak by
súd rozhodol o „poverení“ nevzťahovala. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia
§ 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) ).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných navrhovateľom ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.

Navyše v predmetnej veci bolo exekučné konanie právoplatne zastavené, preto v tomto prípade ani
nemohlo dôjsť k vzniku škody. Exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok neexistoval od
začiatku, nakoľko išlo o paakt, z čoho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ zavinil celé konanie.

Čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda v znení
účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto nemá
žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1,

§ 151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.