Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/76/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812207060
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812207060.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Gabriely Világiovej a v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: Q. C.,
nar. X.XX.XXXX, bytom N. XX, štátny občan SR, za účasti vedľajších účastníkov na strane žalovaného:
1/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO:
42 176 778, právne zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku 089 01,
Sov. hrdinov 163/66, 2/ Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa s neoznámeným

sídlom, zastúpeným advokátom JUDr. Bohdanom Jakubisom, so sídlom Bratislava 811 09, Dobrovičova
13, o zaplatenie sumy 1.648,61 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č. k. 4Cb/202/2012-49 zo dňa 7.3.2013, takto

r o z h o d o l :

N e p r i z n á v a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

Z a v ä z u j e žalobcu zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranku, náhradu trov odvolacieho konania v sume

95,02 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohoto rozsudku.

N e p r i z á v a vedľajšiemu účastníkovi Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa
náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť
žalobcovi sumu 1.648,61 eur spolu s úrokom z omeškania 453,08 eur a ročným úrokom z omeškania
9 % zo sumy 937,31 eur od 29.5.2012 do zaplatenia.

Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že pôvodný veriteľ so žalovaným uzavreli dňa
29.11.2007 zmluvu o úvere, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3.319,39 eur, ktoré mal
splatiť v 60 pravidelných mesačných splátkach po 81,19 eur a celková cena úveru predstavovala
4.871,54 eur. Podľa platobnej histórie dňa 3.4.2009 došlo k zosplatneniu celej pohľadávky, keď sám
žalobca v žalobe uvádza, že položku „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“ je potrebné
považovať za deň zosplatnenia celého úveru. Dňa 21.1.2011 bola uzatvorená Dohoda o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku (ďalej len ,,Dohoda“). Podľa článku 2. Dohody - Uznanie

záväzku, žalovaný uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči veriteľovi s tým, že dlžná
suma pozostáva z istiny v sume 1.830,40 eur a príslušenstva pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na
inkasné konanie v sume 150,- eur. Článok 3. Dohody - Forma splatenia záväzku obsahuje vyhlásenie
žalovaného, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Súd vyhodnotil zmluvný vzťahmedzi účastníkmi ako spotrebiteľskú zmluvu napriek tomu, že zmluva bola uzavretá 29.11.2007, teda za
účinnosti § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na uvedený právny vzťah je potrebné aplikovať zákon č.
250/2007 Z. z. účinný od 1.7.2007 (§ 3 ods. 3), pričom aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté

podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Tento výklad
je v súlade s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
5.4.1993.Žalovaný,akoajvedľajšíúčastníknastrane žalovaného, vpriebehusúdnehokonaniavzniesli
námietku
premlčania voči uplatnenej pohľadávke. Splatnosť pohľadávky nastala dňa 3.4.2009. Trojročná

premlčacia doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo
spotrebiteľskej zmluvy aplikovať, začala plynúť dňa 4.4.2009 a uplynula dňa 4.4.2012. Keďže žaloba
bola žalobcom podaná dňa 13.7.2012, teda po uplynutí premlčacej doby, súd žalobu zamietol. Súd
považuje za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré
sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Niet rozumného dôvodu na konštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-

právnej, a teda typicky občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade
medzi podnikateľmi, ak Občiansky zákonník, ako kódex občianskeho súkromného práva, takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Žalovaný dňa 21.1.2011 podpísal formulárovú Dohodu o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Napriek tomu, že v čase podpisu dohody ešte nemala
byť pohľadávka žalobcu premlčaná, v bode 3.1 dohody je uvedené, že žalovaný vyhlasuje, že má

vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Ide totiž o predformulovaný obsah dohody. Samotné
uznanie dlhu je spojené s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti
o tom, že žalovaný si bol vedomý dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle
§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Aj z výpovede žalovaného vyplýva, že zamestnanec žalobcu mu
nijako nevysvetlil obsah listiny, a teda, že mu nemohol ozrejmiť ani skutočnosť, že uznáva uplatnenú

pohľadávku, ani dôsledky tohto úkonu. Zamestnanec žalobcu sám vyhľadal žalovaného za účelom
podpisu dohody, teda iniciatíva k uzatvoreniu takejto dohody
nevychádzala od spotrebiteľa. Spotrebiteľ, ktorému išlo najmä o to, aby mohol uhradiť dlh v splátkach,
keďže sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom je
zrejmé aj z výpovede žalovaného, že význam obsahu formulára, ktorý podpísal, mu nebol zrejmý.

Vzhľadom na takto predformulovaný obsah a okolnosti podpisu dohody možno mať vážne pochybnosti
aj o tom, že ide o skutočný prejav vôle žalovaného uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu
o splátkach so žalobcom. Tak ako súd vyššie uviedol, právny vzťah medzi účastníkmi konania je
právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré
upravujú vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony,

ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu
odporcom.Dohoduosplátkovomkalendáriauznanídlhujepotrebnépovažovaťzadodatokkpredbežne
formulovanej štandardnej zmluve, teda k spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj
právny nárok. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy definovaný v čl. 3 ods. 2
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, teda

nevyhnutne musí dopadať aj na predmetnú dohodu. Ustanovenie upravujúce vzťahy spotrebiteľného
charakteru je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú
zmluvu, a teda aj na právny úkon uznania dlhu odporcom. Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní
dlhu je potrebné považovať za Dodatok ku predbežne formulovanej štandardnej zmluve, teda k
spotrebiteľskej zmluve, z ktorej žalobca odvodzuje svoj právny nárok. Postup žalobcu je v rozpore

s dobrými mravmi, pretože podpisom takejto formulárovej dohody žalovaný ako spotrebiteľ zhoršuje
svoje zmluvné postavenie dohodnuté v pôvodnej zmluve v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Je nelogické, aby spotrebiteľ, ak by mal vedomosť o stave veci, mal záujem na
uznaní záväzku a predĺžení premlčacej doby. Ide o znevýhodnenie spotrebiteľa výlučne v prospech
dodávateľa, predložením vopred pripraveného tlačiva na podpis spotrebiteľovi. Súd túto vec podrobil

aj z pohľadu súdnej kontroly nekalých obchodných praktík. V prípade, že žalobca uplatňuje právo
po použití nekalej obchodnej praktiky, súd môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému
právu. Ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zámer
žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody o uzavretí splátkového kalendára
a uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011, ktorú podpísal žalovaný, súd hodnotí ako nekalú obchodnú

praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky, a to nedostatok odbornej starostlivostí na strane
dodávateľa, ako aj potencionálne riziko, že takéto konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie
dlhu žalovaným súd považuje za právne neúčinné, pretože žalovaný nemal vedomosť o následkoch
uznania dlhu, ktoré je zakomponované do dohody o uzavretí splátkového kalendára. Pri dostatkuinformácii by žalovaný uvedenú dohodu spojenú s uznaním dlhu nepodpísal. Žalobca v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti žalovaného nepoučil o následkoch podpisu dohody a uznania,
naviacsáminiciatívnevyhľadalžalovaného,ktorývdobrejviereasnaheuhradiťdlhvsplátkach,podpísal

formulár, obsah ktorého mu nebol úplne zrejmý. V dôsledku takéhoto konania mohol byť žalovaný
konfrontovaný rodinnými príslušníkmi, alebo aj blízkymi spolubývajúcimi a aj pôsobenie tohto prostredia
mohlo ovplyvniť žalovaného v jeho správaní, výsledkom ktorého bolo podpísanie formulárovej predtlače
uznania dlhu a uzatvorenia splátkového kalendára s cieľom čo najskoršieho odchodu pracovníka
žalobcu a nevyvolávania akýchkoľvek domnienok v súvislosti s jeho zotrvaním v domácom prostredí

žalovaného, ktorý úkon pod vplyvom uvedených faktorov mohol byť žalovaným vykonaný bez náležitého
oboznámenia sa s jednotlivými ustanoveniami dohody, a tak v konečnom dôsledku k jeho
zaviazaniu sa k ďalším
povinnostiam a súčasne vyvolaniu právnych následkov vyplývajúcich z príslušných právnych predpisov,
ako je napr. predĺženie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu, o ktorých žalovaný nemal
vedomosť. Celé toto konanie možno potom hodnotiť ako konanie prinajmenšom špekulatívne s cieľom

zabezpečenia exekučného titulu a následného vedenia exekúcie voči žalovanému na pohľadávku, ktorá
je síce tvorená dlžnou istinou ku dňu postúpenia, no príslušenstvom pohľadávky spočívajúcom jednak
v úrokoch z omeškania za niekoľko rokov omeškania, ako aj v trovách konania, a to najmä trovách
právneho zastúpenia, ktorá suma môže v konečnom dôsledku niekoľkonásobne prevýšiť dlžnú sumu,
ktorú v konečnom dôsledku bude musieť žalovaný uhradiť. Ak by žalobca postupoval s odbornou

starostlivosťou, nepoužil by jeden formulár, ktorý obsahuje dohodu o splátkach ako dvojstranný právny
úkon a zároveň uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon, pretože takýto formulár pôsobí na
spotrebiteľa prinajmenšom mätúco, pričom možno predpokladať, že práve to je jeho účelom. Zo
samotného znenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je zrejmé, že sa jedná
o formulárový dokument, ktorý má zdanlivo pôsobiť ako ústupok žalovanej strane vo forme povolenia

splátok dlhu, no jeho skrytým cieľom je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty
na uplatnenie žalobného nároku. Ide o formulár, ktorý žalobca používa vo vzťahu k neurčitému počtu
dlžníkov. Ak dlžník podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby
dosiahol možnosť uhrádzať svoj dlh v splátkach. Uznanie záväzku je cieľ sledovaný žalobcom, nie
však žalovaným, ktorý obsah formulára nemôže nijako ovplyvniť. Keďže súd zámer žalobcu dosiahnuť

vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011, vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, lebo pri uzavretí dohody
neboli dodržané princípy dobromyseľnosti a čestnosti, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi,
a teda absolútne neplatný úkon.

Ďalšími výrokmi rozsudku súd nepriznal žalovanému trovy konania a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť
vedľajšiemu účastníkovi v 1. rade trovy konania vo výške 189,82 eur na účet právneho zástupcu JUDr.
Igora Šafranka.

Tieto výroky súd zdôvodnil tým, že žalovaný, ktorý mal vo veci plný úspech, sa zriekol práva na náhradu

trov konania. Vedľajší účastník si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v sume 189,82 eur. Podľa názoru
súdu má právny zástupca tohto vedľajšieho účastníka nárok na trovy právneho zastúpenia z tarifnej
hodnoty 1.648,61 eur v sume 71,37 eur za 2 úkony uvedené v odôvodnení rozsudku plus režijný paušál
a 20 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 158,18 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobe
vyhovieť v celom rozsahu. Ako dôvod uviedol nesprávne právne posúdenie veci a záver, že súd
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Obsahom Dohody zo
dňa 21.1.2011 je aj uznanie dlhu zo strany žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom
zákonníku, pričom právnym následkom uznania práva, ktorý nastáva priamo zo zákona, je prerušenie

plynutia premlčacej doby a začatie plynutia novej desaťročnej premlčacej doby. Tým, že žalovaný
podpísal dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo zároveň je v jeho záujme, pretože po jej splatení
nebude figurovať v databázach neplatičov. Dohoda neobsahuje žiadne zložité, ani zavádzajúce právne
formulácie. Dohodu podpisoval vo svojom bydlisku a teda mal možnosť si dohodu v pokoji prečítať a v
prípade, ak mal záujem uzatvoriť dohodu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou svoj

súhlas svojím podpisom, resp. ju odmietnuť a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Z dokazovania
nie je vôbec zrejmé, ako súd dospel k záveru, že dohoda o splátkach medzi veriteľom a dlžníkom v
čase, keď z pohľadu veriteľa nebola premlčaná, je nekalá obchodná praktika. Spôsob vyhodnotenia
predložených dôkazov súdom žalobca považuje za zarážajúci, keď súd neprihliadol na jednoznačnýdôkaz, že žalovaný sa dohodol s veriteľom na splátkach a zároveň uznal svoj záväzok voči žalobcovi.
Žalobca považuje takéto vyhodnotenie listinných dôkazov za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu
žalovaného ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ktorá vedie k tomu, že

osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nakoniec nebudú musieť vrátiť. Takýmto postupom súdu budú
veritelia nútení neposkytovať dlžníkom možnosť splácania dlhu v splátkach, ale okamžite pohľadávky
uplatniť na súde. Súd sa len stotožnil s účelovým a ničím nepreukázaným tvrdením žalovaného s
cieľom vyhnúť sa plateniu svojich dlhov. K trovám konania žalobca uviedol, že vedľajší účastník musí
byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytovať právnu pomoc pri súdnych konaniach v

spotrebiteľských veciach, keďže má vo svojich radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie
a má aj možnosť využívať podporu Ministerstva vnútra SR. Odmenu za úkony právnej služby poskytnuté
právnym zástupcom vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného v súdenej veci nemožno považovať
za účelne vynaložené trovy. Združenie žalovaného v konaní nezastupuje. Preto nemožno argumentovať
ustanovenie § 137 O.s.p.. Ustanovenia Charty základných práv EÚ, ako aj v rozhodnutiach
Súdneho dvora EÚ sa týkajú všeobecnej ochrany spotrebiteľa. Žiadne z ich ustanovení nepoukazuje na

to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to,
že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby.

Vedľajšíúčastníkv1.radenavrholnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiťapriznaťmunáhradu
trov odvolacieho konania. Masové uplatňovanie premlčaných pohľadávok v stotisíckach prípadoch

na všetkých súdoch SR za účelom nárastu úrokov aj trov konania a spoliehanie sa, že priemerný
spotrebiteľ nepozná pojem premlčania, nie je možné podporiť kladným súdnym rozhodnutím. Nikto
nenúti žalobcu 99 % svojich pohľadávok uplatňovať na súde, až keď sa premlčia. Tri roky sú dostatočnou
dobou na uzavretie splátkového kalendára so spotrebiteľom a následné prípadné uplatnenie nároku na
súde. Pokiaľ ide o dohodu o uznaní záväzku, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu právu, ktoré je

uplatňované po požití nekalej praktiky a je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Je absurdné,
ak žalobca, ako účastník konania zastúpený advokátom, upiera právo na zastúpenie advokátom inému
účastníkovi. Skutočnosť, že vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania, nie je
medziúčastníkmisporná.Praxpotvrdzuje,žesociálneavedomostneslabýspotrebiteľrezignujeaprijme
akékoľvek rozhodnutie. Sám sa brániť nevie a na advokáta nemá. Ak má vedľajší účastník právo na

zastupovanie advokátom, na naplňovanie cieľov pri ochrane spotrebiteľov je nepochybné potrebné, aby
mu súdy priznávali náhradu trov konania tam, kde na náhradu trov konania vznikli podmienky.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

V priebehu odvolacieho konania zahlásil vstup do konania ako ďalší vedľajší účastník Občianske
združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľa, ktorý neoznámil ani adresu svojho sídla, ani iné
identifikačné údaje.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania, či doplňovania dokazovania

vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.). Právnym dôsledkom takéhoto
oboznámenia sa s vecou je jednak viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom zisteným súdom
prvého stupňa. Súčasne bol oprávnený odvolací súd rozhodnúť vo veci samej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť
verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote

na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací
súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať
z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len
vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po
takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací

súd k záveru, že odvolanie žalobcu je v konečnom dôsledku opodstatnené.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje
odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na rozhodnutia súdov,
ktoré konštatovali nekalosť obchodnej praktiky v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove vo veciach 11Co/37/2012, 20Co/86/2012, 3Co/53/2012, 4Co/19/2012, 19Co/87/2012,5Co/58/2012, 12Co/47/2012, 16Co/133/2012, 17Co/120/2012, 19Co/87/2012 a Krajského súdu v
Košiciach vo veci 4Cob/75/2012, 5Co/194/2012 a uvádza nasledovné.

Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové zmluvy), a
to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej praxe môže
súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže
na tomto tlačive nič meniť.

Vylúčenie vyššie citovanej smernice a súdnej kontroly je nedôvodné. Navyše odvolací súd už judikoval,
že konanie, akým sa žalobca dopracováva k týmto doplnkom zmluvy, je nekalou obchodnou praktikou
(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veciach 11Co 37/2012, 20Co 86/2012).

„Odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť ešte jednu okolnosť, na ktorú poukazuje súd

prvého stupňa v súvislosti s ochranou spotrebiteľa a to v tom zmysle, že právny vzťah, ktorý existuje
medzi žalobcom a žalovanou je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy a teda na tento právny
vzťah je treba aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Tieto
ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú
zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu. Je treba súhlasiť, že v danom prípade pri uzatváraní

dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v
rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Odbornú starostlivosť i podstatné narušenie

ekonomickéhosprávaniaspotrebiteľadefinovalsúdprvéhostupňavosvojomrozhodnutíatrebasúhlasiť
s tým, že v danom prípade pri uzatváraní takejto dohody došlo k nekalej obchodnej praktike, pretože
obidve tieto znaky nekalosti boli naplnené. Umiestnenie textu o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje
tomu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá
predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa pri

konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade
dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti...“(rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 11Co
37/2012).

Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa

zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov.

Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 citovaného zákona) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou
nečestného konania.

V tomto smere je dôležité poukázať na novú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy, resp.
konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8 zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (,,ZOS“).

Podľa § 4 ods. 8 ZOS predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. ,,Konaním v rozpore s

dobrýmimravmisanaúčelytohtozákonarozumienajmäkonanie,ktoréjevrozporesovžitýmitradíciami
a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji
výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti,
čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a
porušovanie zmluvnej slobody.„

Právny úkon, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona, je neplatný (§ 39 OZ). Odvolací súd nevidí žiadny
dôvod nevzťahovať tento záver aj na rozpor právneho úkonu so zákonným ustanovením § 4 ods. 8
ZOS. Právny úkon porušujúci ustanovenie § 4 ods. 8 ZOS je neplatný pre rozpor so zákonom.

Kampaňovité predkladanie formulárov s ľubozvučným ustanovením o možnosti splácať dlh je pre
spotrebiteľov pravdepodobne plných pocitu viny z porušenia splátkového kalendára s cieľom dosiahnuť
predlženie premlčacej doby na 10 rokov bez náležitého objasnenia tohto dôsledku neinformovanému
spotrebiteľovi nezodpovedné, nečestné a odporuje zákonnému ustanoveniu § 4 ods. 8 ZOS. Nielenžeje tu dôvod na odmietnutie ochrany dodávateľovi postupom podľa § 3 ods. 1 OZ, ale aj na záver o
neplatnosti právneho úkonu, ako judikoval tunajší súd vo veci 11Co 37/2012.

Na porovnanie odvolací súd poukazuje na judikatúru českého ústavného súdu, konkr. bod 27 nálezu
Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: ,,Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při
veškerém sociálním styku s nimi je základním předpokladem pro fungování komplexní společnosti
(Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1).
Důvěru je třeba pokládat za elementární

kategorii sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné
představy a očekávání jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty,
který představuje jednu z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně
normativní výraz je obsažen v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního
státu je oním principem, který působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se
dovolávají obecné soudy. Je pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi

oběma protikladně působícími principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek
byl slučitelný s obecnou představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009,
sp. zn. I. ÚS 342/09 (N 144/53 SbNU 765)].“

Odvolacie námietky žalobcu sú neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si

dôvodov ako správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, žalovanej trovy nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o
náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

Náhradu trov odvolacieho konania si uplatnil vedľajší účastník v 1. rade, a to za napísanie vyjadrenia k
odvolaniu žalobcu. Tarifnú hodnotu veci v odvolacom konaní tvorí naďalej istina 1.648,61 eur (§ 10 ods.
1, 2 vyhl. č. 566/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb -
ďalej len Vyhláška). Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby sa rovná sume 71,37
eur (§ 13a ods. 1 písm. c) Vyhlášky).

K tejto náhrade sa pripočítava paušálna náhrada miestneho prepravného a telekomunikačných
poplatkov, ktorá sa za úkony v roku 2013 priznávala vo výške 7,81 eur za úkon (§ 16 ods. 3 Vyhlášky).

V súlade s § 18 ods. 3 Vyhlášky sa súčet odmeny a paušálnej náhrady (79,18 eur) zvyšuje o 20 %

daň z pridanej hodnoty (15,83 eur). Súčet týchto súm bol žalobca zaviazaný zaplatiť na účet právneho
zástupcu vedľajšieho účastníka v 1. rade.

Až v priebehu odvolacieho konania vstúpil do konania na stranu žalovaného vedľajší účastník v 2. rade.
Tento vo veci samej neurobil žiaden účelne vykonaný úkon. Preto mu náhrada trov odvolacieho konania

nebola priznaná.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods.
9 zák. 757/2004 Z. z. o súdoch).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

V Prešove dňa 17. septembra 2014
JUDr. Milan ŠEBEŇ
predseda senátu

Právny názor prehlásovaného predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa tvorí prílohu tohto rozsudku:

V preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre konečné meritórne rozhodnutie.Viazanosťodvolaciehosúduskutkovýmstavomzistenýmsúdomprvéhostupňanevylučuje,abyodvolací
súd vec inak právne posúdil, ako to urobil súd prvého stupňa. Pod nesprávnym právnym posúdením je
treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav aplikoval nesprávnu

právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne,
alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. V
preskúmavanej veci prvostupňový súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, pričom naviac
nezistil náležite skutkový stav potrebný pre rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 posledná veta Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 14.6.2014,
sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa dôvodovej správy,
„nový ods. 2 § 52 ods. 2 zavádza absolútnu neplatnosť dojednaní, ktoré obchádzajú ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách“. Vzhľadom k prechodnému ustanoveniu § 879p Občianskeho zákonníka,
je toto ustanovenie aplikovateľné len na právne vzťahy vzniknuté počnúc od 13.6.2014. Novelizované

ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka nie je vymenované v prechodnom ustanovení k úpravám
účinným od 14.6.2014.

Časová pôsobnosť právnych noriem vymedzuje časový úsek, v ktorom právna norma v spoločnosti
pôsobí, pričom určuje, odkedy a dokedy má právna norma v spoločnosti upravovať spoločenské vzťahy.

Časová pôsobnosť právnej normy znamená vymedzenie jej rozsahu z hľadiska platnosti právnych
noriem, účinnosti právnych noriem, spätného pôsobenia (retroaktivity) a intertemporality.

Retroaktivita je spätným pôsobením práva, pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Rozlišuje
sa medzi retroaktivitou pravou a nepravou. Pravá retroaktivita vyvoláva právne účinky na vzťahy už

existujúce predtým, ako daný retroaktívny prameň nadobudol platnosť a od adresáta vyžaduje, aby svoje
správanie usmernil v zmysle budúcej, v tom čase ešte neexistujúcej úpravy. V Slovenskej republike je
pravá retroaktivita zakázaná.

Pri nepravej retroaktivite sa obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej úpravy posudzuje podľa

tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu pred účinnosťou novej právnej
úpravy sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy.

Úlohou a cieľom nepravej retroaktivity je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu nadobudnutých práv,
ktoré nesmie neskorší právny predpis zrušiť. Ustanovenia uvedené v § 854, v § 868, ale aj v § 879r

sú realizáciou zásady tzv. nepravej spätnej retroaktivity. To isté platí aj pre ustanovenia vymenované
v § 879p. V tomto ustanovení nie je spomenuté ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Vychádzajúc zo zákazu pravej retroaktivity je potom toto ustanovenie Občianskeho zákonníka účinné
len pre právne vzťahy, ktoré vznikli následne po dni 13.6.2014.

Z toho však možno súčasne vyvodiť ďalší záver, že až do 12.6.2014 sa majú právne vzťahy zo
spotrebiteľských zmlúv posudzovať podľa právnych ustanovení platných do tohoto dňa.

Výnimku nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.
z. platného od 23.4.2014 a účinného od 1.5.2014. Jedná sa o procesné ustanovenie upravujúce

postup orgánov rozhodujúcich o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy vzniklých podľa tohto zákona. Z
prechodného ustanovenia § 29b nevyplýva, že by sa na § 5b vzťahovala čo len nepravá retroaktivita.

Svoje stanovisko k právnemu posudzovaniu spotrebiteľskej úverovej zmluvy uzavretej v období predo
dňom 1.1.2008 uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6MCdo/4/2012 zo dňa

27.3.2013. Podľa tohoto názoru „Na záväzkové vzťahy vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia
plnenia z úverovej zmluvy, včítane právneho vzťahu medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú
ustanovenia Obchodného zákonníka, a nie Občianskeho zákonníka. V takomto prípade použitie
ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázky premlčania,
keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, konkrétne v § 387 a

nasl. Obchodného zákonníka“.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dňa
29.11.2007 spotrebiteľskú úverovú zmluvu. Jej platnosť sa v prvom rade posudzuje podľa Zákonao spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. V súlade s
§ 23a zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa sa na spotrebiteľské zmluvy majú primerane
použiťustanoveniaosobitnéhopredpisu,ktorýjevtomtoprípadeObčianskyzákonník.Totoustanovenie,

včítane definície spotrebiteľskej zmluvy uvedenej v § 23a ods. 1 tohto zákona, sa však vzťahovalo
predovšetkým na právne vzťahy riešené týmto zákonom, ktorý je verejno-právnou normou, pričom o
právach spotrebiteľa rozhodovali osobitné orgány verejnej správy (§ 21 a § 22 z. č. 634/1992 Zb.)..

Občiansky zákonník však v tom čase v ustanovení § 52 ods. 1 definoval spotrebiteľskú zmluvu inak,

výrazne užšie, než aká bola definícia v ustanovení § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Pritom
úverová zmluva podľa definície § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nebola medzi spotrebiteľské
zmluvy zahrnutá až do 31.12.2007. To má za dôsledok, že Zákon o spotrebiteľských úveroch bol
lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku upravujúcemu úverovú zmluvu, v dôsledku čoho
sa Obchodným zákonníkom spravujú takto vzniklé vzťahy medzi účastníkmi bez ohľadu na povahu
účastníkov (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka). Dôkazom toho, že Obchodný zákonník

sa naďalej mal aplikovať pri rozhodovaní o spotrebiteľských úverových zmluvách, sú aj ustanovenia
Obchodného zákonníka upravujúce konkrétne práva a povinnosti účastníkov takýchto spotrebiteľských
úverových zmlúv (napr. § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka). V dôsledku toho by sa podľa Obchodného
zákonníka mali spravovať takto vzniklé vzťahy aj pokiaľ ide o uznanie záväzku, premlčanie pohľadávky,
či právne dôsledky zosplatnenia úveru. Zásada nemožnosti odchýlenia sa od Občianskeho zákonníka

v neprospech spotrebiteľa sa týka len tých spotrebiteľských zmlúv, na ktoré sa vzťahuje definícia
ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, no predovšetkým sa
týka zmluvných podmienok upravených v samotnej spotrebiteľskej zmluve (§ 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Pritom
treba pripomenúť, že Obchodný zákonník sa môže aplikovať len na právne posúdenie tých skutočností,

ktoré neboli osobitne upravené v spotrebiteľskej úverovej zmluve zodpovedajúcej definícii § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka, no predovšetkým jej definícií a právnej úprave v Zákone o spotrebiteľských
úveroch.

Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak uzná niekto písomne svoj určitý záväzok, má sa za to,

že v uznanom rozsahu tento záväzok trval v dobe uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v dobe uznania už premlčaná.

V tomto ustanovení je upravená vyvrátiteľná právna domnienka trvania uznaného záväzku v okamžiku
jeho uznania. Platné uznanie záväzkov vylučuje možnosť dlžníka uplatniť námietku premlčania, pretože

v súlade s § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak uzná dlžník písomne svoj záväzok, beží nová
štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Na rozdiel od úpravy uznania záväzku podľa § 558
Občianskeho zákonníka, nie je podmienkou pre vznik právneho následku - predpokladu, že dlh v
čase uznania trval - vedomosť dlžníka o premlčaní jeho dlhu. K platnému uznaniu záväzku podľa §
323 Obchodného zákonníka preto postačuje dodržanie písomnej formy a konkretizácia - jednoznačná

identifikácia uznaného záväzku.

Anizustanovenia§323ods.1Obchodnéhozákonníka,anizustanovenia§558Občianskehozákonníka
nie je možné vyvodiť, že by podmienkou platného uznania záväzku bolo poučenie dlžníka o právnych
dôsledkoch uznania.

Prvostupňový súd pochybil, keď pri svojom rozhodovaní sa nevyporiadal s právnymi dôsledkami
vyplývajúcimi z § 506 Obchodného zákonníka.

Predovšetkým nebolo zistené, či a kedy spotrebiteľská zmluva zanikla odstúpením veriteľa podľa § 506

Obchodného zákonníka, resp. či táto zmluva naďalej pretrváva. Jedná sa o dôsledok skutočnosti, že
túto skutočnosť žalobca v celom priebehu konania nekonkretizoal a už vôbec nepreukázal. Zistenie
tejto skutočnosti má pritom zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti a rozsahu účinnosti námietky
premlčania.

Pokiaľ v preskúmavanej veci došlo odstúpením žalobcu od zmluvy k zániku tejto zmluvy, vznikol nový
záväzkový vzťah zo zodpovednostného právneho vzťahu. Záväzkový vzťah, ktorý vznikol na základe
protiprávneho konania, je záväzkovým vzťahom vznikajúcim priamo zo zákona, a to bez ohľadu na vôľuzmluvných strán. Tento záväzok obsahuje povinnosť dlžníka vrátiť zostatok dlžnej sumy aj s úrokmi
zročnými ku dňu zosplatnenia pôvodného, vtedy už zaniklého úveru.

Práva a povinnosti z neplatných spotrebiteľských zmlúv, ale aj zo zmlúv zaniklých z dôvodu odstúpenia,
sú upravené priamo v zákone (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. § 351 Obchodného
zákonníka). V tejto súvislosti bolo povinnosťou súdu sa vyporiadať s tým, či pretrváva spotrebiteľský
charakter takto vzniklého mimozmluvného záväzku žalovaného.

Som toho názoru, že prvostupňový súd pochybil aj tým, že sa nevyporiadal s právnym posúdením
Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 21.1.2011 - ďalej len Dohoda.
Touto Dohodou došlo k zmene právneho vzťahu vzniklého v dôsledku mimozmluvnej zodpovednosti
žalovaného, ku ktorej došlo tvrdeným zosplatnením úveru.

Dohoda zo dňa 21.1.2011 by podľa svojho obsahu mohla byť dohodou o kumulatívnej novácii podľa

§ 516 Občianskeho zákonníka, keďže dovtedy existujúci záväzok vzniklý z titulu mimozmluvnej
zodpovednosti pretrváva, pričom nový záväzok dojednávajúci jeho splatnosť v splátkach podľa svojej
povahy, obsahu a účelu, by mohol vedľa neho obstáť

Jedná sa pritom o ďalší dôvod vyvolávajúci pochybnosti o pretrvávaní spotrebiteľského charakteru

takéhoto záväzkového vzťahu, vzniklého priamo zo zákona odstúpením od úverovej spotrebiteľskej
zmluvy, s ktorým sa súd nevyporiadal.

Pre ďalšie rozhodnutie vo veci samej má význam zásada, že niečo iného, ako je napísané v listine
podpísanej účastníkmi, môže súd akceptovať len za podmienky, že podpísaný účastník preukáže, že

skutočnosť uvedená v listine, nenastala. Listina zo dňa 21.1.2011 obsahuje jednoznačnú informáciu o
tom, že žalovaný uznáva, čo do právneho dôvodu a výšky, záväzok voči žalobcovi, ktorý mu vznikol
na základe zmluvy zo dňa 29.11.2007, pričom dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 1.830,40 eur a
príslušenstva pohľadávky a nákladov na inkasné konanie vo výške 150,- eur. Ani Obchodný zákonníka,
ani Občiansky zákonník neobsahujú povinnosť veriteľa informovať dlžníka o právnych dôsledkoch

uznania záväzku. Pretože uznanie záväzku je jednostranným právnym úkonom, ktorým dlžník dáva na
vedomie veriteľovi svoju vôľu, nemožno od veriteľa požadovať, aby pred uskutočnením takéhoto prejavu
vôle dlžníka ho najprv informoval o jeho právnych dôsledkoch.

Uznanie záväzku ako jednostranný prejav vôle sa spravidla uskutočňuje v súvislosti s uplatňovaním

takéhoto záväzku zo strany veriteľa a preto účel uznania sa dosiahne spravidla tým, že dlžník už svoje
uznanie záväzku urobí ako súčasť iného právneho úkonu, napr. aj Dohody o kumulatívnej novácii podľa
§ 516 Občianskeho zákonníka.

Uznanie záväzku slúži predovšetkým na posilnenie postavenia veriteľa. Jeho účinky nastávajú bez

ohľadu na to, či dlžník vie, aké právne dôsledky zákon s uznávacím prejavom spája. Dôkazom toho
sú aj formy uznania upravené v § 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Podstatné v tejto súvislosti
je, že dlžník nespochybňuje pohľadávku veriteľa vzniklú z ním uvedeného právneho dôvodu a (podľa
Občianskeho zákonníka), že uvedie aj výšku nezaplateného záväzku.

Nestotožňujem sa s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého nie je možné uznanie
záväzku (ako jednostranný prejav vôle) platne zapracovať do iného dvojstranného úkonu. Platnosť
uznania záväzku tak podľa Obchodného, ako aj podľa Občianskeho zákonníka je podmienené jednak
písomnou formou uznania, ako aj tým, že dlžník jednoznačným spôsobom vymedzí záväzok (napr.
odkazom na zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol) - § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Občiansky zákonník v ustanovení § 558 požaduje k platnému uznávaciemu prejavu aj uvedenie výšky
uznávaného záväzku a dôvody jeho vzniku.

Zapracovanie takéhoto jednostranného právneho úkonu do „Dohody o splátkovom kalendári“, resp.
Dohody o zmene vzájomných práv a povinností (§ 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je možné

považovať za podmienku uzavretia takejto dohody, a to aj v prípade, že záväzok bol už premlčaný.
Bez uznania premlčaného záväzku by uzavretie takejto dohody mohlo mať za následok jednak jej
nevykonateľnosť.Takúto dohodu však nie je možné uzavrieť bez toho, aby bol v nej pomenovaný veriteľ, konkretizovaný
záväzok a že by neobsahoval prehlásenie dlžníka, že tento záväzok zaplatí. Preto uznanie dlhu je
nevyhnutnou súčasťou tak „Dohody o splátkovom kalendári“, ako aj dohody podľa § 516 Občianskeho

zákonníka.

O to viac je prípustnosť a opodstatnenosť takéhoto zapracovania uznania do podobnej dohody na mieste
v prípade, keď sa jedná o uznanie ešte nepremlčaného záväzku. Uznávanie má vtedy len preventívny
účel, ktorý sa v konečnom dôsledku dosiahne aj tým, že dlžník zaplatí čo len jednu dohodnutú splátku,

či zaplatí úroky z takéhoto záväzku (§ 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka).

Za predpokladu, že zodpovednostný právny vzťah vzniklý tvrdeným zosplatnením úveru a z neho
vzniklý záväzok žalovaného zaplatiť celý zostatok úveru aj s úrokmi, sa posudzuje podľa ustanovení
Obchodného zákonníka, musí sa podľa tohto zákona posudzovať aj uznanie záväzku a jeho premlčanie.

Prvostupňový súd správne konštatoval, že ku dňu 21.1.2011, keď došlo k uznaniu záväzku, nebol
tento premlčaný ani podľa Občianskeho zákonníka. Nič nebránilo žalobcovi ako veriteľovi v tom, aby
požadoval od žalovaného ako dlžníka okamžité splatenie celého zostatku úveru aj s úrokmi, čo bolo pre
žalovaného zrejme nechcené. V prípade okamžitého vzniku súdneho sporu by úspešnému žalobcovi
vzniklo aj právo na náhradu trov konania. Pokiaľ za tohoto stavu žalobca dal prednosť uzavretiu Dohody

so žalovaným o splatení dlhu v splátkach, je jednoznačne uzavretie takejto dohody úkon urobený v
prospechžalovanéhoavsúladesjehozáujmami,ajkeďpotencionálnyprospech-predĺženiepremlčacej
doby - získal aj veriteľ. Takúto Dohodu by v konečnom dôsledku nebolo možné uzavrieť bez toho, aby jej
súčasťou nebolo prehlásenie dlžníka, že uznáva svoj záväzok voči veriteľovi, ako aj jeho výšku, šlo by o
uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka bez ohľadu na to, ako by bol tento prejav

vôle v listine označený, samozrejme za podmienky dodržania písomnej formy takéhoto prejavu vôle.

Skutočnosť, že žalobca pri uzatváraní Dohody zo dňa 21.1.2011 použil ním pripravený formulár Dohody,
nemal za následok, že by žalovaný mal len možnosť Dohodu v plnom rozsahu uzavrieť, alebo odmietnuť
uzavretie. Ako vyplýva z obsahu tejto listiny, zmluvné strany si dohodli nielen výšku zostatku istiny

a jej príslušenstva, ale sa aj dohodli aj na výške mesačnej splátky a dátumoch jej splatnosti. Keďže
platné dojednanie Dohody bolo zákonom podmienené nevyhnutnosťou označenia záväzku dlžníka voči
veriteľovi, a teda uznaním, že sa jedná o záväzok dlžníka v konkrétnej výške, je záver prvostupňového
súdu o neplatnosti tejto Dohody a uznania záväzku, prinajmenšom predčasný. Takúto neplatnosť nie
je možné za existujúceho skutkového stavu vyvodiť ani z ustanovení Obchodného zákonníka, ani z

ustanovení Občianskeho zákonníka.

O neplatnosti takéhoto prejavu vôle by bolo možné hovoriť len v prípade, že by išlo o zakázanú obchodnú
praktiku v zmysle zákona číslo 250/2007 Z. z. platného ku dňu uznania (21.1.2011), ktorej použitie by
bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) (§ 4 ods. 8 Zákona o ochrane

spotrebiteľa). V takom prípade však vzniklo spotrebiteľovi právo domáhať sa na súde ochrany svojho
práva z porušenia práva či povinnosti, vrátane práva na primerané finančné zadosťučinenie (§ 3 ods. 5
Zákona o ochrane spotrebiteľa). Žalovaný si na súde žalobou žiadne právo neuplatnil.

Podľa prvostupňového súdu bolo v rozpore s dobrými mravmi, že žalobca preukázateľne neinformoval

žalovaného o právnych dôsledkoch uznania záväzku, pričom sa má jednať o informáciu, ktorá u
priemerného spotrebiteľa podmieňuje platnosť jeho prejavu vôle o uznaní záväzku. O rozpor s dobrými
mravmi by sa jednalo v prípade, že by veriteľ jednal pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklostí
a praxe, využijúc najmä omyl, lesť, či výraznú nerovnosť zmluvných strán (§ 4 ods. 8 Zákona o
ochrane spotrebiteľa). Dôkazné bremeno je formálne na žalovanom, ktorý takúto skutočnosť tvrdí. Nie

je totiž možné v súdnom konaní preukázať len tvrdenie, že sa určitá skutočnosť nestala. Preto dôkazné
bremeno prechádza na toho z účastníkov, kto tvrdí, že takúto skutočnosť zrealizoval. Ako však
bolo skonštatované, ani Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník neukladajú veriteľovi povinnosť
akéhokoľvek poučovania dlžníka o právnych dôsledkoch uznania záväzku.

Podľa môjho názoru nie je nekalou obchodnou praktikou v zmysle § 9 ods. 4 zákona číslo 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pokiaľ dlžník urobí prejav vôle o uznaní nepremlčaného záväzku súčasne
s dohodou s veriteľom, ktorá mu umožňuje splácanie dlhu v splátkach, namiesto dovtedy existujúcej
jednorázovej a okamžitej povinnosti zaplatiť celý dlh a ktorá predchádza aj vzniku súdnych trov. Tak,ako už bolo konštatované, nič nebránilo veriteľovi v tom, aby aj bez takéhoto uznania záväzku si uplatnil
svoje práva priamo na súde, pričom by mu vzniklo aj právo na náhradu súdnych trov. Pokiaľ tak veriteľ
neurobil a dal prednosť dohode s dlžníkom o splácaní záväzku, jednoznačne tým zvýhodnil dlžníka. Je

neopodstatnené pripisovať na ťarchu veriteľa dôsledky, ktoré vznikli z dôvodu následného opätovného
nedodržania aj tejto Dohody žalovaným dlžníkom a teda, že si už žalobca podanou žalobou v rámci
predĺženej premlčacej doby uplatňuje aj úroky omeškania a náhradu trov konania.

Neuvedenie účelu uznania záväzku do listiny obsahujúcej tento prejav vôle a jeho právnych dôsledkov

by bolo možné považovať za klamlivé opomenutie len v prípade, že by takýto postup požadovala prax a
zvyklostí, aj to za predpokladu, že by dlžník uznával už premlčaný dlh. Aj v takom prípade bolo by však
povinnosťousúduvyporiadaťsastým,čisajednáouznaniezáväzkuzospotrebiteľskejúverovejzmluvy,
alebo o uznanie iného záväzku vzniklého z porušenia práva priamo zo zákona, a či takáto informácia je
pre priemerného spotrebiteľa nevyhnutná pre jeho správne rozhodnutie a či preukázateľne (a teda nielen
pravdepodobne) šlo zo strany žalobcu o zakázanú nekalú obchodnú praktiku (§ 7 ods. 1, 2 Zákona o

ochrane spotrebiteľa).

Pokiaľ uznanie záväzku obsahuje informáciu len o účele uznania, t. j. o tom, že sa uznáva už premlčaný
záväzok (a teda nie informáciu o právnych dôsledkoch uznania premlčaného záväzku), môže ísť o
zakázanú nekalú obchodnú praktiku len za podmienky, že

takáto neúplná informácia zo strany veriteľa v podstate narušuje alebo môže narušiť ekonomické
správanie sa priemerného spotrebiteľa, ako aj za podmienky, že neuvedenie právnych dôsledkov
uznania premlčaného záväzku je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti (§ 7 ods. 2 písm. a),
b) Zákona o ochrane spotrebiteľa). V tejto súvislosti by sa muselo posudzovať správanie a vedomosti
priemerného spotrebiteľa s priemerným právnym vedomím. Len v prípade záveru, že priemerný

spotrebiteľ nepozná základné právne dôsledky uznania premlčaného nároku, resp., že to nemožno
od neho dôvodne očakávať, bolo by možné od veriteľa požadovať dôkaz o tom, že skutočne poučil
žalovaného pri podpise uznaní záväzku o právnych dôsledkoch uznania.

Splnenie tejto požiadavky v preskúmavanej veci nie je dôvod skúmať vzhľadom k tomu, že žalovaný

urobil prejav vôle o uznaní ešte nepremlčaného, ale už splatného záväzku.

Podľa Obchodných podmienok pre úver čl. 7.3, môže veriteľ požadovať okamžité predčasné splatenie
všetkých čiastok dlžného úveru aj v prípade, ak bol dlžník v omeškaní s platením viac, ako 3 splátok
zároveň. Podľa žaloby bola žaloba podaná práve z tohoto

dôvodu. Ani v žalobe, ani v ďalšom priebehu konania žalobca netvrdil, že by jeho právny predchodca, či
on, odstúpili od úverovej zmluvy. Vychádzajúc z formulácie tohto oprávnenia veriteľa nie je vylúčené, že
požiadavkaveriteľanaokamžitépredčasnésplatenieceléhozostatkuposkytnutéhoúverujevkonečnom
dôsledku totožná s odstúpením od zmluvy
v zmysle § 506 Obchodného zákonníka.

Zo spisu však nie je zistiteľné, kedy právny predchodca žalobcu, resp. sám žalobca takýto prejav
vôle urobili vo vzťahu k žalovanému. To vyvoláva pochybnosti, či a kedy došlo k účinnosti odstúpenia
právneho predchodcu žalobcu, či žalobcu od úverovej zmluvy. Pritom sa jedná o skutočnosť, ktorá môže
mať vplyv na konečné rozhodnutie súdu v súvislosti s počiatkom behu premlčacej doby jednotlivých

splátok, prípadne s počiatkom omeškania žalovaného so zaplatením zostatku nezaplateného úveru.

Veriteľ môže, a nemusí využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, resp. urobiť prejav vôle požadujúci
zaplatenie všetkých nezaplatených splátok úveru, včítane úrokov. Pokiaľ tak veriteľ neurobí, zmluva
zostáva naďalej v platnosti. V takom prípade u každej z nezaplatených splátok úveru beží samostatná

premlčacia doba.

Žalobca ako dôkaz zosplatnenia úveru označil položku z platobnej histórie úveru P, označenú ako
„zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“. Z takejto formulácie nie je možné vyvodiť
jednoznačný záver, že jeho obsahom a účelom malo byť odstúpenie od zmluvy spojené zo zosplatnením

úveru. To vyvoláva pochybnosti o skutočnom dátume zosplatnenia úveru, keďže podľa údajov zo spisu,
žalobca po prvýkrát vyzval na zaplatenie zostatku úveru s príslušenstvom až pri spisovaní Dohody
zo dňa 21.1.2011. Pokiaľ by k zániku úverovej zmluvy došlo skutočne až týmto dňom, mohla by sa
námietka premlčania týkať len jednotlivých mesačných splátok úveru, ktoré žalovaný nezaplatil. Keďžeprvá splátka bola stanovená na deň 27.12.2007, posledná mesačná splátka podľa zmluvy by pripadla
na deň 28.12.2012.

Vychádzajúc však z podanej žaloby, Dohody zo dňa 21.1.2011, ako aj z listiny označenej ako Pokus
o zmier zo dňa 20.6.2012, je možné mať za pravdepodobné, že žalobca odstúpil od tejto úverovej
zmluvy, a to najneskôr dňa 21.1.2011, keď si svoje nároky spojené s odstúpením od zmluvy uplatnil
voči žalovanému. Vzhľadom k nedostatočne zistenému skutkovému stavu nie je teda možné dať
jednoznačnú odpoveď ani na to, či a kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy právnym predchodcom žalobcu,

resp. samotným žalobcom, ani na to, či sa námietka premlčania vzťahuje na jednotlivé nezaplatené
splátky úveru, alebo na celý zostatok nesplateného úveru, včítane jeho úrokov.

Pretože prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní sa nevyporiadal s právnymi dôsledkami zosplatnenia
dlhu podľa § 506 Obchodného zákonníka, ako ďalšími skôr konštatovanými skutočnosťami, majúcimi
vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej, pričom v tejto súvislosti aj nedostatočne zistil skutkový

stav, mal byť napadnutý rozsudok v súlade s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušený a vec vrátená súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.