Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 11, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216699
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216699.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členov
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Eriky Madarászovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej

ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. novembra 2013 č.k.
25C/57/2013-68, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi

domáhal zaplatenia sumy 3.406,19 eura ako náhrady škody a sumy 681,24 eura ako nemajetkovej
ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. EX 5166/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, § 4 ods. 1 písm.
a) bod 1., § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 , § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 41 ods. 1, 2 písm. c), d) i), § 44 ods.
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti ( ďalej len ,, Exekučný poriadok“).
Zo skutkových tvrdení navrhovateľa mal súd prvého stupňa za preukázané, že predmetom konania je
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. za tvrdený
nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice ako exekučného súdu. Navrhovateľ za nesprávny
úradný postup označil skutočnosť, že súd prvého stupňa rozhodol o návrhu na vydanie poverenia

zamietnutím návrhu na vydanie poverenia po 257 dňoch. Z obsahu spisového materiálu súd prvého
stupňa zistil, že exekúcia bola začatá v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal
v roku 2012, teda návrhu navrhovateľa nebol premlčaný. Navrhovateľ sa domáhal škody výlučne za
nesprávny úradný postup i z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15- dňovej lehote. Súd
prvého stupňa neskúmal či nedošlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škody vznikla.

S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, bolo v čase podania návrhu na
vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok
je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011.
Skutočnosť,žerozhodcovskýrozsudoksazaexekučnýtitulpovažovalpodľapísm.d)svedčíajkomentár

k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15-
dňovej lehoty na vydanie poverenia, na základe rozhodcovského rozsudku došlo z dôvodu potrebypreskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. V čase podávania návrhov na vydanie
poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 257 dňoch, preskúmaním spisového

materiálu bolo však zistené, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 88
dní od doručenie návrhu, zároveň bolo zistené, že exekučný súd 18 dní čakal na doplnenie návrhu na
vydanie poverenia oprávneným. Súd prvého stupňa vyhodnotil argumenty v návrhu navrhovateľa ako
preukázateľne nepravdivé, priam zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že navrhovateľ ako oprávnený nemal
oveciprehľad,pristupovalkvecinesústredene,nazákladečohovyznievajújehovyjadreniaomajetkovej

škode, čo dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Predmetné exekučné konanie je
právoplatne skončené, v predmetnej veci, z ktorej sa navrhovateľ domáha náhrady škody bol exekučný
titul rozhodcovský rozsudok, účastníkom konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol stav právnej
neistoty. Ďalej zdôraznil, že navrhovateľom tvrdená majetková škody nebola nijako preukázaná, žiadny
spôsobom nepreukázal zníženie svojho majetku, pričom dodal, že je práve na navrhovateľovi, aby
preukázal svoje tvrdenia. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s exekučným spisom, v

ktorom nebola vymáhaná suma konkrétne uvedená, zároveň navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v
návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval. Zároveň nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy a
ani ju nezdôvodnil, dôvody boli len všeobecné. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený povinný
nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe
bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že

o škode sa v danom prípade dozvedel až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne
dovtedy nemal vedomosť o (ne) činnosti exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie
exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom, až do samotného
vydania poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla

nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejako výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za
to, že k vzniku škody ani nedošlo. V tomto smere súd prvého stupňa s poukazom na rozhodnutie
ÚS SR I - ÚS 16/2002 uviedol, že ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na
náhradu škody. V predmetnom prípade neboli zistené zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu,

uvedená lehoty je absolútne primeraná. Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd prvého
stupňa za to, že žiadna škody nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú
škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia,
teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Navrhovateľ pri uplatnení majetkovej ujmy napadol aj
samotnézdôvodneniepredmetnéhorozhodnutiaexekučnéhosúdu,pričomuvádzal,ženapádasamotné

zdôvodnenie predmetného rozhodnutia exekučného súdu pričom uvádzal, že napáda nesprávny úradný
postup nie nesprávne úradné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvého stupňa
na margo týchto tvrdení uviedol, že predmetné poverenie nevydal, keďže exekučný titul nie je vydaný v
súladesozákonom,keďrozhodcovskádoložkabolavrozporesdobrýmimravmi,resp.išlooneprijateľnú
zmluvnú podmienku. V tomto smere zastal názor, že znalecký posudok znalca JUDr. PhDr. Miroslava

Slašťana nemôže zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom konaní. Ďalej súd nesúhlasil ani s
právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhaniu sa navrhovateľa
nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní, pretože ide o teoretické tvrdenia navrhovateľa, ktoré
nie je reálne podložené a nebolo preukázané, že navrhovateľ podal návrh voči dlžníkovi na civilnom
súde, ktorý by mu bol zastavený pre prekážku res iudicata. S poukazom na uvedené skutočností

súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože
si ich v určenej lehote nevyčíslil a ani zo spisu nevyplýva, že by mu boli nejaké trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný
ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z.z..
Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.Vytkol mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však
nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že

zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za
situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
alelensúduexekučného.Ďalejargumentoval,žesúdunepríslušípolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú

stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný

štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého stupňa

správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.
Predmetom tohto konania je suma 3.406,19 eura, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady majetkovej škody a suma 681,24 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Ako právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod.

sp.zn. 11Er/593/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcievzákonomstanovenej15-dňovejlehote
avprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 257 dní.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov

zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/593/2010 je
preukázané, že exekučnému súdu bola dňa 16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o.,

proti povinnému K. R., nar. XX.XX.XXXX, o vymoženie sumy 714,30 eura
s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadenéhoSlovenskourozhodcovskou,a.s.,Karloveskérameno8,Bratislavazodňa11.11.2009 sp.zn.
SR 17769/09. Exekučný súd výzvou zo dňa 03.09.2010 doručenou právnemu zástupcovi oprávneného
dňa 09.09.2010 vyzval oprávneného na predloženie overenej fotokópie zmenky, ktorá bola podkladom

pre vydanie exekučného titulu a tiež overenú fotokópiu Dohody o vyplnení zmenky, uzatvorenú medzi
oprávneným a povinným. Oprávnený podaním doručeným dňa 22.09.2010 predložil potrebné doklady.
Následne súd prvého stupňa rozhodol uznesením zo dňa 12.10.2010 č.k. 11Er/593/2010-17 tak, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Oprávnený podal
voči predmetnému uzneseniu odvolanie, v dôsledku čoho vo veci rozhodoval Krajský súd v Nitre,

ktorý uznesením zo dňa 21.01.2011 č.k. 15CoE/8/2011-35 napadnuté uznesenie potvrdil. Následne súd
prvého stupňa uznesením č.k. 11Er/593/2010-46 zo dňa 13.06.2011 exekúciu zastavil a náhradu trov
exekúcie nepriznal.Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej
lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 257 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na

právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.2.2002 do 31.5. 2010 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom

v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu

bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez

zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stavprávnejneistoty,vktorejsanachádzaosobadomáhajúcasarozhodnutiaštátnehoorgánu.Pokiaľby
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietnežiadosťexekútoraoudeleniepoverenia,bolbytoexplicitnezakotvilspôsobomakovniektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,

v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,
na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom
tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím

na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote 88
dní od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom

ustanovenej lehote.
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikovala a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho

vzťahu, ako uvádza navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.
Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods.
1 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení
ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutéhorozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis,
podľa ktorého vec posúdil, pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého
stupňa je zrejmé, že v tomto ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta,

ktorá sa týka postupu Národnej rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo
sa v danom prípade nejedná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 11Er/593/2010 z ktorého listín
a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Návrh teda nezamietol na

základe "nedôveryhodnosti" údajov tak ako tvrdí navrhovateľ v podanom odvolaní. Preto ani táto
námietka navrhovateľa nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia.
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu zo
strany žalobcu odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o skoršie
rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z

hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútoravprimeranejlehote,pričomajvzmyslestanoviskaÚstavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať

aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľka v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné

zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Ďalej vo vzťahu k námietke , že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere nepolemizoval

nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa
uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok

nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky
a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená

pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
abymedzikonaním,ktoréviedlokvznikuškodyasamotnouškodou,boladanápriamapríčinnásúvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich
splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a
to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny
úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnejzodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu

predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo učinil
i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Z obsahu
spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 11Er/593/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému K. R., nar. XX.XX.XXXX,

o vymoženie sumy 714,30 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Bratislava zo dňa 11.11.2009,
sp.zn. SR 17769/09. Následne exekučný súd vyzval oprávneného na predloženie zmenky slúžiacej
ako podklad pre rozhodcovský rozsudok, ktorá bola súdu prvého stupňa predložená oprávneným dňa
22.09.2010. Exekučný súd uznesením zo dňa 12.10.2010, č.k. 11Er/593/2010-17 žiadosť súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a uznesením č.k. 11Er/593/2010-46

zo dňa 13.06.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.09.2011,
exekučné konanie zastavil. Podľa navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho
úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 257 dní ), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v

konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu
škody predstavujúci ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky
v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 3.406,19 eura
predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím

všeobecného súdu voči dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a
následným núteným vymáhaním istiny v exekučnom konaní.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 681,24 eura (t.
j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom) za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie spôsobenej v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9

ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že mu návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť jej

v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Nakoľko odvolaciemu súdu je známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
tisíckach obdobných vecí, už pri podávaní návrhu nemohol nepočítať s tým, že s ohľadom na exekučný
titul bude exekučným súdom vyzvaný na predloženie konkrétnej zmenky, čo sa podstatnou mierou aj s
dobou,kýmtaknavýzvuexekučnéhosúduučinil,podieľalonadĺžkekonaniadorozhodnutiaexekučného

súdu. Je preto namieste konštatovať, že navrhovateľ ako účastníčka exekučného konania v pozícii
oprávneného práve svojim správaním výrazne ovplyvnil dĺžku exekučného konania, a preto v postupe
exekučného súdu s ohľadom na okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,

čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanúnáhraduškodyanemajetkovúujmu. Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.