Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/385/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217421
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217421.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19. septembra 2013, č. k.
25C/10/2013-44, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 19. septembra 2013, č. k. 25C/10/2013-44 zamietol návrh (správne žalobu,
lat. actio) keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi
(správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa
písomne podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej
škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 512,63 eura, dôvodiac tým, že Okresný

súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 278 dňoch vo veci vedenej exekútorom pod
exekučným číslom EX 4370/2010. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť ospravedlnil,
preto súd pojednával v zmysle § 101 ods. 2 OSP v jeho neprítomnosti.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa návrhom zo dňa 28. 09. 2012 domáhal
od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 512,63 eura.
Žalobca ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na Okresný súd Levice (ďalej
len „exekučný súd“) návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému X. F.. Nesprávny úradný postup

exekučného súdu mal spočívať v tom, že súd zamietol návrh na vydanie poverenia v lehote viac ako 278
dní, keď pre daný prieťah v konaní neexistoval dôvod. Majetková škoda predstavovala náklady žalobcu
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej, pričom pozostávala
z pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70 eur, nákladov na
udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur a administratívnych nákladov v sume 15 eur.
Zároveň sa domáhal nemajetkovej ujmy, pretože márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania žalobcu na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu

s povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne
porušenie zákona a pri vyčíslení jej výšky žalobca vychádzal z toho, že Ústavný súd Slovenskej
republiky priznáva za prieťahy v konaní priemerne 660 eur ročne a žalobca sa domáhal sumy 55
eur za každý mesiac. Žalobca ďalej uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun vexekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia podaniami zo dňa 18. 02. 2009, 20. 05. 2009,
23. 09. 2010 a 27. 09. 2010. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách žalobcu, a
to zvýšením objemu prác a postupov. K nemajetkovej ujme by nedošlo, ak by súd vydal rozhodnutie

včas. Príčina a následok sú zrejmé, ich spojenie je priame, bezprostredné a neprerušené. Žalobca
navrhoval predloženie znaleckého posudku, resp. znalecké dokazovanie, alebo postup podľa § 136
OSP. Zo spisu sp. zn. 13Er/426/2010 Okresného súdu Levice súd zistil, že návrh na začatie konania o
vydanie poverenia bol podaný dňa 28. 05. 2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol
uznesením zo dňa 13. 10. 2010, právoplatným dňa 07. 04. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia zamietol. Voči tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
avšak odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Žalobca podal listom zo dňa 30. 08.
2010 sťažnosť na prieťah v konaní, pričom prípisom zo dňa 24. 06. 2010 a následne urgenciou bol
vyzvaný na doplnenie návrhu, ktorý doplnil dňa 16. 09. 2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd
prvého stupňa žalobu zamietol. Považoval za preukázané, že žaloba bola dostatočne špecifikovaná,
v petite žaloby bolo uvedené, čoho sa žalobca domáha, voči komu a z akého dôvodu. Žalobca sa v

podaní zo dňa 25. 09. 2012 adresovaným priamo žalovanému domáhal uspokojenia nároku na náhradu
škody. Do podania návrhu neuplynula šesťmesačná lehota, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti. Žalobca sa domáhal svojho nároku na náhradu škody za
nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote.
Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z

akého dôvodu a či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Konštatoval, že
v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ EP bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať
poverenie na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
ako exekučného titulu. Neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ EP. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41
ods. 2 písm. d/ EP novelou účinnou od 01. 06. 2011. Takáto novela by bola nadbytočná, ak by išlo
o exekučný titul podľa písmena i/. V zmysle komentára k § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého k novele č.
144/2010 Z. z., účinnej od 01. 06. 2010 došlo k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
rozhodcovského rozsudku z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti

exekúcie, sa uvedená novela vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona. V súvislosti
s nárokom na náhradu škody, ktorú si žalobca uplatňoval z dôvodu, že súd svojím postupom porušil
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní, prvostupňový súd konštatoval, že o prieťahoch v konaní sa
neviedlo žiadne disciplinárne konanie, ani nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky

súd pre ľudské práva. Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 278 dňoch. Súd zistil, že uznesenie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo vydané za 138 dní od doručenia návrhu. Z toho súd
84 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie poverenia oprávneným. Podľa názoru súdu účastníkom
exekučného konania nevznikol stav právnej neistoty. Žalobcom uplatnená majetková škoda nebola
nijako preukázaná a nijako nedokladoval ani svoje tvrdenia o škode. Určenie výšky škody v návrhu nie

je dôkaz o jej vzniku. Pokiaľ žalobca tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením upovedomenia o
začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie, preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia exekučnému súdu až do vydania poverenia, ale aj do doručenia upovedomenia
o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako

morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť k strate legitímnych
očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať
ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Exekučný súd vydal rozhodnutie v lehote 54
dní (nerátajúc lehotu po ktorú sa čakalo na doplnenie návrhu oprávneným na súd), čo je časovo
zanedbateľná, priam krátka lehota na rozhodnutie. Z pohľadu súdnictva sa o uvedenej dobe dá hovoriť

ako o výrazne krátkom časovom intervale. Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote
vydanie poverenia nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal.
Súd nie je presvedčený, že by bol počas tejto doby žalobca v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda.
Ani nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody (rozhodnutie ÚS SR
I. ÚS 16/2002). Je potrebné vyhodnotiť, či uvedená lehota súdu na vydanie poverenia mohla mať za

následok priznanie škody. Neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, či nečinnosť súdu. Súd mal
za to, že hromadná (opakovane podaná do množstva konaní) sťažnosť z 30. 08. 2010 bola reakciou
žalobcu na to, že exekučný súd žiadal o doplnenie návrhu na vydanie poverenia s ktorým oprávnený
nesúhlasil. Majetková ujma nebola jasne špecifikovaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky lenod konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci
v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme
nemajetkovej ujmy. Súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky

žalobca nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na
vydanie poverenia, teda že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Exekučný súd poverenie nevydal,
keďže exekučný titul nie je vydaný v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s
dobrými mravmi, resp. išlo o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa súdu žalobca sa nemôže domáhať
nároku podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd nesprávne

zdôvodnil rozhodnutie, resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Ak sa súd opiera vo
svojom rozhodnutí o nesprávne právne normy, ktoré v rozhodnutí uvádza, alebo svoje rozhodnutie
opiera o dôvody, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia, pričom by išlo o porušenie právnych
noriemaleboporušeniapostupuštátnehoorgánunemožnotietopovažovaťzanesprávnyúradnýpostup.
Záverom súd uviedol, že nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky
konštatované okolnosti veci ako sú neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu

na vydanie poverenia v čase rozhodovania exekučného súdu ohľadom rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, nepravdivé - zavádzajúce údaje žalobcu o dĺžke nedodržania lehoty, nedodržiavanie lehôt
exekútorom žalobu, nemožnosť žalobcu spĺňať lehoty súdu, reálne nepreukázanie škody, neexistencia
konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata

súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody a exekučný titul v rozpore so zákonom viedli samostatne i vo vzájomnom
kontexte súd k zamietnutiu žalobného návrhu.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012
aj od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods.
1, ods. 2 písm. c/, d/, i/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“ (v znení účinnom do 31. 05. 2011 aj od 01. 06. 2011, § 44 ods. 1 a 2 (v znení do
01. 06. 2010 aj od 01. 06. 2010) Exekučného poriadku.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval novú
právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho vzťahu.

Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to, že
súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na to, že súd
nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté

listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že zo strany
štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a

posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom len na
skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietolznalecké dokazovanie, tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a
mechanizmus jej vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jednej zo základov pre rozhodnutie všeobecného

súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej
dôvodil tým, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami
a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr.

rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.Poukázalnato,žeDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže
byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval

skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne
zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP),preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
(náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy

a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej) a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 512,63 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v konaní vedenom na Okresnom

súde Levice v exekučnej veci sp. zn. 13Er/426/2010. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v
tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 512,63 eura, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Sumu 512,63 eura žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného
súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom
došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v

zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 01098/10 zo dňa 18. 03. 2010. Exekučné
konanie bolo vedené pod sp. zn. 13Er/426/2010, začalo spísaním návrhu u súdneho exekútora dňa
28. 04. 2010. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Levice žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 28. 05. 2010. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením č. k. 13Er/426/2010-14 zo dňa 13.

10. 2010, právoplatným dňa 07. 04. 2011, proti ktorému podal oprávnený odvolanie a odvolací súd
uznesením č. k. 26CoE/249/2010-33 zo dňa 30. 12. 2010 potvrdil. Následne súd exekúciu uznesením
č. k. 13Er/426/2010-46 zo dňa 23. 09. 2011zastavil.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému

boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú

s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný
postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej súvislosti medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca ničím nenapadol podrobné skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a
preto tieto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým

na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne a aj spravodlivé. Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu nesprávneho úradného
postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003).

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí
15 dní.
Odvolací súd zastáva názor, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP, podľa ktorého 15-dňová lehota od

doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami
zachovávajúcimi autenticitu sledovaného zámeru, a to, že úmyslom zákonodarcu bolo zefektívnenie
exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané
nečinnosťou exekučného súdu, a tým prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Uvedená požiadavka

stráca opodstatnenie v prípade, ak exekučný súd zistí neexistenciu exekučného titulu pre jeho rozpor
so zákonom, t. j. ak exekučný titul vykazuje nedostatky z formálnej alebo materiálnej stránky. To
však neznamená, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného
súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti „poveriť“ exekútora, aby exekúciu
vykonal.
Exekučným titulom v spornej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 28. 05. 2010 (v tejto súvislosti odvolacísúd podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie, lehota na vydanie poverenia plynie od doručenia žiadosti
o vydanie poverenia). Žalobca namietal, že exekučný súd neoprávnene preskúmaval exekučný titul,

ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Uvedený postup a obdobie, ktoré uplynulo od doručenia žiadosti
súdneho exekútora exekučnému súdu až do vydania zamietajúceho rozhodnutia o podanej žiadosti,
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože preskúmanie exekučného titulu je plne
odôvodnené potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, lehota 15 dní je len procesná a platí len v pozitívnom zmysle,

teda vtedy, ak súd vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie v prípade, ak
vydáva iné rozhodnutie. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje, je však
ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie preskúmavacej činnosti
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12.
2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä
vprípadoch,keďtitulomprevykonanieexekúciesúrozhodcovskérozhodnutia(rozhodcovskérozsudky).

Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty a či nie je
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). O návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi

zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky) je nesporné, že rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého oprávnenému nevzniká voči
povinnému nárok, vymoženia ktorého sa v konaní domáha, a teda exekučný titul je materiálne
nevykonateľný.

Odvolací súd uvádza, že na vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup musia byť totiž
splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie
ktorýchpredpokladovzaťažujedôkaznébremenoprávenavrhovateľa.Vdanomprípadesižalobcasvoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Preto absentuje

príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež
nešpecifikoval a ničím nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny. Odvolací súd navyše dodáva,
že sa nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, ktorý uvádzal, že v čase rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.

V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom rovnako ako rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 EP stanovuje
popri vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie

neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až novelou EP zákonom č. 102/2011
Z. z. účinnou od 01. 06. 2011 boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské
rozsudky. Vzhľadom k tomu rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05.
2011 v zmysle § 41 ods. 2 písm. i/ EP.

Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2011 stanovil 15- dňovú lehotu na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o
vydanie poverenia. Novelou uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01. 06. 2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.

Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06. 2011, lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku bola do 31. 05. 2011
a od 01. 06. 2011 lehota nie je.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti
údajov žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku

neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/426/2010, s obsahom ktorého sa oboznámil a vychádzal z neho.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým bolnovelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval okrem právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia
exekúcie aj novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci samej postupoval podľa správnej
právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd v tomto smere zdôrazňuje, že

aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť rozhodujúca na to, aby ňou
bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v zmysle niektorého z dôvodov
uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu jednoznačne nedošlo k interpretácii hmotného práva
platnéhovčasevznikuprávnejskutočnostiazaloženiazodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Vsúvislosti
s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej skutočnosti, že súd prvého stupňa rozhodol na základe

nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd mal k dispozícii exekučný spis
Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/426/2010, čo je zrejmé aj zo samotného odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal z listinných dôkazov v ňom
obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe, ktorými odôvodňoval
svoj návrh nie sú pravdivé. Na námietku žalobcu týkajúcu sa stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza,
že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 13. 10.

2010 vydal uznesenie (právoplatné dňa 07. 11. 2011), ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Nitre č.
k. 26CoE/249/2010-33 zo dňa 30. 12. 2010, bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený.
Stav právnej neistoty pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora podľa odvolacieho súdu nezakladá
nárok na náhradu škody, pretože v prípade vydania iného rozhodnutia ako vydania poverenia nie je

zákonom ustanovená lehota, ktorej nedodržanie by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný
postup. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom v
predmetnom konaní nepochybil. Pokiaľ ide o žalobcom navrhované znalecké dokazovanie, súd tento
návrh nepovažoval za dôvodný, pretože bolo zrejmé, že v konaní neprišlo k nesprávnemu úradnému
postupu, v dôsledku ktorého by mohla vzniknúť škoda, a teda dokazovať znaleckým posudkom jej výšku

by bolo absolútne nadbytočné a nehospodárne. Okrem iného v zmysle § 120 a nasl. OSP rozhodnutie
v tom smere, aké dôkazy budú v konaní vykonané je výlučne na úvahe súdu, pričom rozhodnutie,
že sa niektorý dôkaz nevykoná, nezakladá nedostatok konania spočívajúci v odňatí možnosti konať
účastníkom konania. V súvislosti námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou zákonných lehôt,
odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní došlo k akýmkoľvek

prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní. Prvostupňový
súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný vzťah medzi
účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v predmetnom konaní
domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie vo veci samej aplikoval
správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s platnou judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konania na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na rozhodnutia NS SR sp.
zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1a§142ods.1a§151ods.
1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď si ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.