Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. september 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/82/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313204023
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Irena Dobňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8313204023.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: CD Consulting, s.r.o., so sídlom Praha 3, 130 00, K
červenému dvoru 3269/25A, P.O.Box: Nagano Office Center, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: G. F., bytom
H.XXXX/XX,T.,štátnyobčanSR,ozaplatenie190,24eursprísl.,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudku
Okresného súdu Humenné č. k. 6C/45/2013-20 zo dňa 2.7.2013, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh na uplatnenie pohľadávky (na tlačive A) podľa
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a s cezhraničným charakterom - sídlo navrhovateľa v ČR.
Ako dôvod uviedol, že navrhovateľ odôvodnil svoj nárok v bode 8.1 tlačiva A tým, že je indosatárom,

t.j. nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil odporca na zmenkovú sumu uvedenú v
zmenke, pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku. Indosovaná zmenka je vista zmenkou
opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Za miesto splatenia bolo
určené sídlo pôvodného zmenkového veriteľa - POHOTOVOSŤ, s.r.o. (indosant). V bode 8.2 tlačiva A
navrhovateľ uviedol ako písomné dôkazy na podporu svojej pohľadávky originál zmenky, splnomocnenie
pre právneho zástupcu, výpis z Obchodného registra navrhovateľa a osvedčenie na registráciu na daň

z pridanej hodnoty. Súd vyzval navrhovateľa tlačivom B podľa čl. 4 bod 4 na konkrétne doplnenie, resp.
opravu konkrétnych častí - oddielov tlačiva A - návrhu na uplatnenie pohľadávky v lehote do 31. 5. 2013.
Konkrétne vyzval navrhovateľa: „V oddiele 8.1. je potrebné uviesť: Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS z
05.04.1993jesúdpovinnýzúradnejpovinnosti skúmaťvkaždomkonaní,čisanejednáospotrebiteľský
vzťah, a to za účelom zabezpečenia právnej ochrany spotrebiteľa. Z tohto dôvodu je potrebné, aby ste
súdu uviedli konkrétny právny titul, na základe ktorého bola zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo

iný) s uvedením prvotného právneho vzťahu medzi pôvodnými účastníkmi
konania. Len tak môže súd zistiť, či sa jedná o spotrebiteľský alebo iný právny vzťah, a teda aké právo
sa má na daný spor použiť, pričom to má význam aj na určenie miestnej a vecnej príslušnosti súdu. Z
toho dôvodu je potrebné, aby ste zaslali súdu ako prílohu návrhu aj právny titul, na základe ktorého bola
zmenka vystavená a vyplnená (zmluva alebo iný právny
titul).“ Zároveň v tomto tlačive B bol navrhovateľ poučený, že ak návrh nedoplní, resp. neopraví v

uvedenej lehote, súd návrh zamietne. Navrhovateľ reagoval na túto žiadosť súdu
odpoveďou, v ktorej uviedol: že ako navrhovateľ „poskytol súdu dostatočne jasné a primerané informácie
o uplatnenej pohľadávke, ktorá je založená na zmenkových nárokoch vyplývajúcich z platnej zmenky.
Navrhovateľ predložil originál zmenky. Zmenkové informácie preniesol navrhovateľ presne do návrhu,
a preto neostáva z jeho strany čo doplniť alebo opraviť. Navrhovateľ si uplatňuje majetkové práva zo
zmenky a nie z pohľadávky. Navrhovateľ disponuje len indosovanou zmenkou a nemá k dispozície

iné primerané a presné údaje alebo listiny, ktoré súd vyžaduje... Zmenka obsahuje všetky dostatočne
jasne a primerané informácie o vyčíslenej pohľadávke, ktorú uplatňuje. Prípustnosť uplatneného nárokuje daná platnosťou zmenky. Doplnenie alebo oprava tlačiva na uplatnenie pohľadávky preto nesúvisí
s prípustnosťou uplatneného nároku. Príslušnosť súdu v tejto veci vyplýva priamo z Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 a príslušnosti okresného súdu v Slovenskej republike,

pretože sa jedná o drobný spor, hoci sa týka zmenky“. Podľa súdu existuje v rámci Európskej únie tzv.
spotrebiteľské právo, ktorého účelom je predovšetkým zabezpečenie ochrany spotrebiteľa nastolením
reálnej, nielen formálnej rovnosti účastníkov. Súd v každom štádiu konania a v každom druhu konania
je povinný ex offo, t.j. z úradnej povinností skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny
vzťah a teda, či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva, a to

za vyššie uvedeným účelom Z výpisu z obchodného registra obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ
s.r.o. Bratislava, t.j. prvého zmenkového veriteľa a indosanta vyplýva, že do predmetu jej činnosti
patrí aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Preto súd musel aj v tomto konaní za účelom
zistenia, či sa nejedná o spotrebiteľské právne vzťahy, vyzvať navrhovateľa na tlačive B na opravu,
resp. doplnenie Návrhu. Navrhovateľ túto výzvu neakceptoval, uvedené skutočnosti neuviedol, tlačivo
nedoplnil a nedoložil ani listinné dôkazy, na ktoré ho súd vyzval. Z tohto dôvodu súd návrh na uplatnenie

pohľadávky podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia zamietol. Čl. 3 ods. 1.3 Smernice Rady 93/13/EHS ukladá
súdu povinnosť skúmať prípadnú nekalú podmienku vzhľadom na cieľ stanovený v čl. 6 Smernice. Podľa
aktuálneho Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., a to § 17 ods. 3 a § 24 sú zmenky
v spotrebiteľskom práve ako zabezpečovací inštitút zakázané. Dohody o zmenkách v spotrebiteľských
vzťahoch však môžu byť považované aj pred týmto zákazom za absolútne neplatné, a to pre rozpor

s dobrými mravmi, t.j. § 3 Občianskeho zákonníka alebo ako neprijateľné zmluvné podmienky podľa
§ 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Z európskych právnych noriem, ako aj vnútroštátnych právnych
noriem na ochranu spotrebiteľa vyplýva súdom vykonávať ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok
a dokonca aj abstraktnú kontrolu zmlúv (§ 153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných
ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej Smernice

Rady 93/13/EHS, t.j. postarať sa, aby spotrebiteľom neprijateľné klauzuly - neprijateľné podmienky -
nevznikali. Tým, že navrhovateľ ani po výzve súdu nedoplnil svoj návrh na uplatnenie pohľadávky a
nedoložil dôkazy, tak ako bol vyzvaný a poučený, spôsobil, že nie je možné objektívne zistiť, či sa v
danom prípade nejedná o spotrebiteľský právny vzťah, ako to naznačuje doložená zmenka a jej prvotný
zmenkový veriteľ POHOTOVOSŤ s.r.o.. Preto súd nemôže posúdiť prípadne neprijateľné podmienky,

ktoré sú absolútne neplatné a nemôže
zistiť, či sa nemali použiť ustanovenia o spotrebiteľskom práve. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
zo 16. 11. 2010 práve vo veci POHOTOVOSŤ s.r.o. C-76/10 bolo rozhodnuté, že vnútroštátny súd má
v každom štádiu konania aj bez návrhu posúdiť nekalé povahy sankcií obsiahnutých v zmluve o úvere,
ak má súd k tomuto účelu k dispozícii nevyhnutné informácie

o právnom a skutkovom stave. Súd poukázal aj na list Európskej komisie z 25. 4. 2013 pod č. 2012/4165,
Vec: Výzva - Porušenie, ktorý bol zaslaný Slovenskej republike práve z dôvodu
upozornenia zo strany EK, že SR pravdepodobne dôsledne nedodržuje spotrebiteľské právo EÚ. V
tomto liste sa dokonca výslovne uvádza práve obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o.. Okrem
iného sa vo výzve uvádza: „Obchodníci vyplňujú do blankozmeniek svoju nárokovanú sumu, hoci to

právne predpisy o spotrebiteľských úveroch nedovoľujú a napriek skutočnosti, že tieto pohľadávky
nemajúoporuvprávnychpredpisochasúzaloženénanekalýchpodmienkach.Rozhodcovskésúdyvšak
vynášajú rozsudky aj na základe týchto zmeniek“. Uvedené právne úpravy sú kogentného charakteru
a majú za následok nielen povinnosť pre súdy, ale aj povinnosť pre navrhovateľa doložiť pri svojom
návrhu na začatie konania všetky dôkazy a uviesť všetky skutočnosti tak, aby bolo možno posúdiť,

či sa jedná o spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský vzťah. Ak je na to navrhovateľ vyzvaný súdom a
uvedené nedostatky v lehote neodstráni, súd nemá inú možnosť, len jeho návrh zamietnuť. Z údajov
na zmenke vyplýva, že v týchto pohľadávkach sa jedná o úvery, resp. pôžičky poskytnuté veriteľom,
a to POHOTOVOSŤ s.r.o., ktorý je uvedený na zmenke ako prvý zmenkový veriteľ, kde sú uvedené
dohody o zabezpečení spotrebiteľského záväzku práve zmenkou. Preto má súd právo skúmať aj prvotný

právny vzťah a uvedenú dohodu o zmenke, na základe ktorej bola zmenka vystavená, či sa nejedná
o nekalú praktiku, resp. neprijateľnú zmluvnú podmienku, resp. o rozpor s dobrými mravmi, t.j. o
absolútne neplatné dojednanie, ktoré nepožíva právnu ochranu. Súd poukázal aj na nemecký rozsudok
Z 1965, podľa ktorého, ak bola zmenka prevedená na iný subjekt a pritom jestvujú indície, že zmenka
zabezpečovala úver alebo pôžičku pre spotrebiteľa (čo je aj tento prípad, pretože to vyplýva z činnosti

súdu, ako aj zo samotnej zmenky doloženej navrhovateľom, že prvotný zmenkový veriteľ POHOTOVOŤ
s.r.o. má v predmete činnosti poskytovanie úverov), nie je možné poskytnúť ochranu navrhovateľovi,
lebo aj nový zmenkový veriteľ, t.j. navrhovateľ si mal preskúmať v súlade so spotrebiteľským právom, či
zmenka zabezpečovala spotrebiteľský úver a hlavne z dôvodu, že nadobudol tieto zmenky od subjektov,o ktorých je všeobecne známe, že predmetom ich činnosti je poskytovanie úverov alebo pôžičiek. V
zmysle čl. 19 Nariadenia použije sa vnútroštátna úprava procesného práva, ak niečo nie je upravené v
tomto Nariadení. V Nariadení nie je uvedené, akou formou rozhodnutia (rozsudok, uznesenie) rozhoduje

súd ak zamieta návrh podľa čl. 4 bod 4 a O.s.p. nepozná také zamietnutie návrhu. Preto O.s.p. ani
nestanovuje formu rozhodnutia, akou sa má rozhodnúť. Najbližšie v O.s.p. je úprava podľa § 43, kde
súd návrh na začatie konania odmietne (nie zamietne), ak navrhovateľ ani v lehote stanovenej súdom
neodstráni vady návrhu, na čo ho súd vyzve uznesením. V takom prípade sa rozhoduje o odmietnutí
návrhu uznesením. Keďže v Nariadení ani v O.s.p. nie je stanovená forma rozhodnutia pri zamietnutí

návrhu podľa čl. 4 bod 4 Nariadenia, súd rozhodol rozsudkom podľa § 152 O.s.p. a vzhľadom na
bod (26) v Preambule Nariadenia pripustil voči rozsudku opravný prostriedok - odvolanie, a to podľa
§ 201 a nasl. O.s.p.. O trovách konania účastníkov súd nerozhodoval. Podľa Nariadenia sa odporcovi
v tomto štádiu nedoručuje ani tlačivo A - Návrh na uplatnenie pohľadávky zo strany navrhovateľa, ani
tlačivo B - Výzva na odstránenie nedostatkov, ani odpoveď navrhovateľa a ani rozhodnutie súdu o
zamietnutí návrhu. Preto súd nezaslal uvedené listiny odporcovi. V tomto štádiu rozhodovania odporcovi

nemohli vzniknúť účelne vynaložené trovy. V poučení o opravnom prostriedku súd pripustil proti tomuto
rozhodnutiu odvolanie, ktoré možno podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku.

V takto stanovenej odvolacej lehote podal odvolanie proti rozsudku navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť a návrhu na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať navrhovateľovi náhradu

trov odvolacieho konania. Ako dôvod uviedol, že nie je

prípustné, aby súd vyzýval navrhovateľa na doplnenie, či opravu návrhu, ktorá nie je pre prejednávanú
vec relevantná a splnením takejto výzvy podmieňoval ďalší postup v konaní. Ak súd na základe
nedoplnenia právne irelevantnej požiadavky (pričom irelevantnosť bola zo strany navrhovateľa v jeho

odpovedivysvetlená)dôjdekzamietnutiunávrhu,ideoodňatiemožnostikonaťpredsúdom.Navrhovateľ
nemá vedomosť o iných vzťahoch medzi pôvodným vlastníkom zmenky a vystaviteľom zmenky (v tomto
konaní odporcom). Navrhovateľ je vlastníkom cenného papiera (má len zmenku), ktorý nadobudol na
základe indosamentu. Žiadne iné informácie či dokumenty navrhovateľ k zmenke nemá a v zmysle
platného poriadku ani nepotrebuje mať na to, aby mohol uplatňovať práva s týmto cenným papierom

spojené. Požadovanie iných dokumentov, ako originálu zmenky pri uplatňovaní zmenkového nároku,
predovšetkým pri uplatňovaní nároku zo strany indosatára, je neprípustné a nezákonné. V súlade s
konštantnou judikatúrou českých a slovenských súdov je zmenka samostatným abstraktným záväzkom
neakcesorickej povahy. Nie je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke
uvedené. Súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb.

vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Navrhovateľ zásadne nesúhlasí s tým, že súd je v tomto
konaní oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah. Vzhľadom na to, že
súd neuvádza žiadne konkrétne argumenty, rozhodnutie súdu je potrebné považovať za arbitrárne a
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý súdny proces
a inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd má povinnosť svoje

rozhodnutie odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.) spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Právny
poriadok neumožňuje súdu preskúmavať a na prejednávanú vec vzťahovať zmluvné vzťahy, ktoré
s danou vecou nesúvisia a nemôžu súvisieť. Súd však rozsah podľa neho významných skutočností
rozširuje svojvoľne bez návrhov účastníkov, čím porušuje kontradiktórnosť súdneho procesu. Súd sa
má riadiť kontradiktórnym princípom, avšak na základe odôvodnenia rozsudku je zrejmé v prípadoch

vhodných pre rozhodnutie súdu túto zásadu v neprospech navrhovateľa opomenúť. Navrhovateľ
skutočnosti o existencii iného vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a odporcom vôbec netvrdil,
teda nebol nositeľom dôkazného bremena. Súd si sám vytvoril pochybnosť (nie reálny poznatok z
vykonaného dokazovania, ale čistý, ničím nepodložený dohad) o tom, že by medzi predchádzajúcim
majiteľom zmenky (ktorý ani nie je účastníkom tohto súdneho konania) a odporcom mohol existovať

iný záväzkový vzťah, než aký je predmetom tohto súdneho konania. Súd teda vykonštruoval tvrdenie,
ktoré žiadal, aby navrhovateľ preukázal. Súd v sporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len
na takých tvrdeniach, ktoré sú produkované účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvodcu
nachádza v iných konaniach. Pokiaľ existuje dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným
skutočnostiam. Ak súd svoje tvrdenie nepreukázal (súd uvádza, že objektívne nebolo možné posúdiť,

či ide o spotrebiteľský vzťah), neuniesol dôkazné bremeno a nemôže na tomto základe založiť svoje
rozhodnutie. Uvedená konštrukcia je samozrejme absurdná, pretože súd nie je účastníkom konania,
nemá povinnosť, ale ani oprávnenie kreovať skutkové tvrdenia a má len limitované oprávnenie vo vzťahu
k rozsahu dokazovania. Súd zjavne a zreteľne porušil kontradiktórnosť súdneho procesu a presiaholsvoju právomoc. Súd ignoroval ust. § 17 ZZŠ, z ktorého vyplýva, že odporca vo všeobecnosti nie je
oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov s
pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť odporca, tým menej tak môže

činiť sám súd. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2008 zo dňa
22. 10. 2008. Z ust. § 17 zák. č. 191/1950 Zb. síce vyplýva, že kto
je žalovaný (povinný) zo zmenky, môže vznášať (robiť) proti zmenkovému nároku určité námietky, je
však na ňom, aby oprávnenosť týchto námietok preukázal. Dôkazné bremeno teda spočíva na odporcovi
(povinnom) a nie na navrhovateľovi (oprávnenom). Pokiaľ povinný dôkazné bremeno neunesie, bude

nútený podľa zmenky plniť. Pri kauzálnych námietkach nie je možné prenesenie dôkazného bremena z
odporcu (povinného) na navrhovateľa (oprávneného). Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu
a predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie
je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba (proti vôli odporcu) prevzal súd a suploval aktivitu
odporcu. Uvedené námietky majú hmotnoprávny charakter a preto v záujme zachovania rovnosti

strán súd nie je oprávnený odporcu na ne ani upozorniť. V danom prípade súd porušil poučovaciu
povinnosť súdu prekročením § 5 ods. 1 O.s.p.. Súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých
dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť,
pretože nemali byť v sporovom konaní vykonané bez návrhu. Napriek tomu, že súd uviedol, že
nevie určiť, či ide o spotrebiteľský vzťah, celé právne posúdenie veci vychádza z toho, že právny

vzťah medzi účastníkmi je spotrebiteľským vzťahom. Súd tak v rozhodnutí vychádza z nepreukázanej
skutočnosti. Rozhodnutie súdu nie je možné založiť na dohadoch. Odporca mohol na základe čl. 5
ods. 3, ods. 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak však neurobil, museli byť akékoľvek
iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa § 120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p.

vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide o porušenie princípu kontradiktórnosti
súdneho konania a rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie.
Súd nesúhlasil s názorom navrhovateľa, že významnou pre konanie je výlučne zmenka, a to s
odôvodnením, že toto tvrdenie navrhovateľa je v rozpore so spotrebiteľským právom. Súd poukázal
na predpisy európskeho i vnútroštátneho spotrebiteľského práva, avšak zo žiadnych ustanovení

(citovaných či necitovaných) súdom tvrdený rozpor nevyplýva. Tvrdenie súdu je tak opäť fabulované,
ničím nepodložené a neodôvodnené. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať tzv. kauzálne
námietky voči navrhovateľovi (teda prípustné by mohlo byť zaoberanie sa vzťahom medzi pôvodným
majiteľom zmenky a odporcom), avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a predovšetkým
odporca v tejto situácii nesie dôkazné

bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie je prípustné, aby túto úlohu a iniciatívu na seba prevzal
súd a suploval aktivitu odporcu. V odôvodnení rozhodnutia súd poukazuje na rozhodnutie nemeckého
Najvyššieho súdu z roku 1965. Obsah tohto rozhodnutia mu nie je známy a toto rozhodnutie nie je
dostupné. V období jeho vzniku prakticky neexistovalo európske spotrebiteľské právo, na ktorom súd
založil svoje rozhodnutie. Zrejme ide o prekonaný a ojedinelý názor, z ktorého nie je možné vychádzať.

Akékoľvek rozhodnutie
nemeckého Najvyššieho súdu nemôže negovať aplikáciu platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky (zák. č. 191/1950 Zb.). Záveru súdu o prelomení abstraktnosti
zmenky, ktorý vyplýva z takmer 50-ročného rozhodnutia nemeckého Najvyššieho súdu priamo odporuje
záver Najvyššieho súdu SR v rozsudku 5Obo/3/2008 zo dňa 22. 10. 2008, kde sa uvádza: „Z povahy

zmenky ako abstraktného a nesporného záväzku vyplýva ...“. Taktiež je možné poukázať aj na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22. 8. 2002 sp. z. 25Cdo/1839/2000. Vzhľadom na to, že Najvyšší súd
ČR pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, je tento judikát aplikovateľný na prejednávanú
vec. Vyplýva z neho jednoznačná nesprávnosť právneho posúdenia veci
prvostupňovým súdom. Zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a

samostatný záväzok, celkom nezávislý aj od zabezpečovanej pohľadávky. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že súd nemôže od navrhovateľa požadovať preukázanie vzťahu medzi pôvodným majiteľom
zmenky a odporcom, pretože ide o celkom odlišný právny vzťah, než aký je predmetom tohto
súdneho konania. Žiadosť súdu na doplnenie návrhu tak bola celkom neopodstatnená a ak navrhovateľ
požadované dokumenty nedoplnil, nemohlo dôjsť k zamietnutiu návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia EP

a Rady (ES) č. 861/2007. V tomto súdnom konaní navyše nemal vystupovať vedľajší účastník. Konanie
je európskym konaním a je právne regulovaný Nariadením č. 861/2007. Procesný postup súdu a strán
je upravený označeným Nariadením, a to odlišne od vnútroštátnej úpravy. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu nepripúšťa vedľajšie účastníctvo. Právna regulácia Nariadenia obsiahnutáv čl. 4 a 5 vedľajšie účastníctvo nepozná a pripúšťa aplikáciu procesných pravidiel zakotvených v
O.s.p. len výnimočne, a to vtedy, ak sa explicitne ustanovuje, že sa postupuje v súlade s príslušným
procesným právom uplatniteľným v členskom štáte. Konajúci súd nepostupuje podľa procesných

pravidiel označeného Nariadenia a aplikuje prednostne vnútroštátne právo. Navrhovateľ žiada súd, aby
rešpektoval jeho právo na spravodlivý proces a upozorňuje na možnosť vzniku škody na jeho strane v
dôsledku nesprávneho úradného postupu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez zopakovania či doplnenia dokazovania vykonaného

súdom prvého stupňa, a preto bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 § 214 ods.
2 O.s.p.). Pri tomto preskúmavaní bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery,
že nebol oprávnený preskúmavať tento rozsudok z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené
v podanom odvolaní. Výnimkou však môžu byť vady konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj
konania,ktorémupredchádzalo,dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolanienavrhovateľajevkonečnom

dôsledku opodstatnené.

Európsky parlament a Rada EÚ prijali dňa 11. 7. 2007 Nariadenie č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje
Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu - ďalej len Nariadenie.
Takto prijaté konanie vytvorilo pre zmluvné strany alternatívu konaní existujúcich podľa práva členských

štátov (čl. 1 Nariadenia).

Podľačl.19Nariadenia,pokiaľtotoNariadenieneustanovujeinak,európskekonanievoveciachsnízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Právnou úpravou uvedenou v tomto Nariadení sú súdy členských štátov viazané priamo len v rozsahu,
v akom má Nariadenie vlastnú úpravu európskeho konania. Inak sa riadi procesným právom členského
štátu, v ktorom sa konanie vedie.

V súvislosti s tým, že odvolací súd preskúmava odvolanie navrhovateľa proti rozhodnutiu súdu vydaného

podľa uvedeného Nariadenia, musel odvolací súd v prvom rade vyriešiť, či je prípustné odvolanie (resp.
iný opravný prostriedok) proti takémuto rozhodnutiu súdu.

Prvostupňový súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia. Ani v tomto článku a ani v iných ustanoveniach
Nariadenia niet zmienky o opravnom prostriedku proti takémuto rozhodnutiu súdu, a teda ani v tom

smere, že odvolanie je prípustné, ani v tom smere, že by odvolanie prípustné nebolo. Opravné
prostriedky sú uvedené len v čl. 17 Nariadenia, podľa ktorého členské štátny informujú komisiu o tom,
či je na základe ich procesného práva prípustné podať opravný prostriedok proti rozsudku vydanému
v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu a v akých lehotách možno takýto opravný
prostriedok podať. Komisia tieto informácie zverejní. Na druhej strane čl. 5 ods. 1 Nariadenia posledná

veta stanovuje, že proti rozhodnutiu súdu o odmietnutí žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania
nemožno samostatne podať opravný prostriedok.

Preambula Nariadenia v ods. 26 stanovuje pritom zásadu, že akýkoľvek odkaz v tomto nariadení na
opravný prostriedok by mal zahŕňať všetky možné opravné prostriedky v rámci vnútroštátneho práva.

Z uvedených ustanovení odvolací súd vyvodzuje, že proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu podľa čl.
4 ods. 4 Nariadenia je prípustné odvolanie, keďže toto ustanovenie neobsahuje neprípustnosť podania
takéhoto odvolania. V takom prípade pri aplikácii čl. 19 Nariadenia a § 202 ods. 3 O.s.p. je proti takémuto
rozhodnutiu odvolanie prípustné tak, ako je to upravené aj v procesnom práve platnom v Slovenskej

republike pri rozhodovaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu (§ 200ea ods. 1 O.s.p.).

Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, podľa ktorého o zamietnutí
návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje rozsudkom. Vychádzajúc z čl. 7 ods. 2, 3, ale i
čl. 15 ods. 1, čl. 17, čl. 18 Nariadenia rozhoduje súd rozsudkom o veci samej (o pohľadávke alebo

protipohľadávke). V iných prípadoch (čl. 9 ods. 2) sa už hovorí sa už len o rozhodnutí.Vzhľadom k tomu, že účelom čl. 4 ods. 4 Nariadenia je odstraňovanie vád podaného návrhu, obdobne
ako v ust. § 43 ods. 1, 2 O.s.p., je pri aplikácii čl. 19 Nariadenia treba mať za to, že o zamietnutí návrhu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia sa rozhoduje uznesením. Vada

konania spočívajúca v preskúmavanej veci v tom, že súd rozhodol rozsudkom, sama o sebe nie je
dôvodom pre zrušenie takéhoto rozhodnutia.

Takýmto dôvodom je však zistenie, že v preskúmavanej veci neboli splnené podmienky pre zamietnutie
návrhu podľa čl. 4 Nariadenia, keď to súd zdôvodnil len tým, že navrhovateľ nepredložil na výzvu

súdu požadované dokumenty a neuviedol doplňujúcej informácie. Rozhodnutie podľa čl. 4 Nariadenia
nie je rozhodnutím o veci samej a predkladanie ďalších dôkazov, či požadovanej informácie, nie je
dokazovaním upraveným v čl. 7 ods. 1, čl. 8 a čl. 9 Nariadenia.

Podmienkou k tomu, aby súd doručil odporcovi kópiu tlačiva návrhu na uplatnenie pohľadávky (čl. 5
ods. 2 Nariadenia) je dostatočná jasnosť a primeranosť informácií poskytnutých navrhovateľom v

podanom návrhu a jeho prílohách, a teda správne vyplnenie tlačiva návrhu v oddiele A. Naviac žalovaná
pohľadávka sa nesmie zdať zjavne neopodstatnená alebo návrh neprípustný.

V zmysle čl. 4 ods. 4 Nariadenia v spojení s § 138 ods. 1 O.s.p. je treba považovať pohľadávku za zjavne
neopodstatnenú napr. vtedy, ak ide o svojvoľné alebo zrejmé bezúspešné uplatňovanie práva. Za takéto

súdna prax považuje napr. nároky prekludované.

Takýmto ustanovením nie je § 172 ods. 7 O.s.p., ktorý podmieňuje vydanie platobného rozkazu tým, že
navrhovateľ bude súhlasiť s tým, aby predmetom platobného rozkazu nebola tá časť návrhu, ktorá „je
v zjavnom rozpore s právnymi predpismi“.

Pokiaľ totiž navrhovateľ nesúhlasí so zmenou návrhu podľa § 172 ods. 7 O.sp., súd nariadi vo veci
pojednávanie a až následne rozhodne vo veci samej. Nejedná sa o dôvod pre odmietnutie návrhu podľa
§ 43 ods. 1 O.s.p..
Ktorénávrhyjetrebapovažovaťzaneprípustnéupravujevprvomradečl.2ods.2Nariadenia.Občiansky

súdny poriadok osobitnú úpravu neprípustných návrhov nemá. Čo môže byť predmetom občianskeho
súdneho konania vymedzuje § 2 O.s.p..

V preskúmavanej veci nejedná sa o prípad uplatňovania pohľadávky zjavne neopodstatnenej, ani
o podanie zjavne neprípustného návrhu. Vzhľadom k tomu, že predmetom návrhu sú zmenkové

nároky, nie je na mieste ani záver o nedostatočnej jasnosti alebo primeranosti poskytnutých informácií,
či o nesprávnom vyplnení návrhu. Nepredloženie súdom požadovaných dôkazov, neposkytnutie
požadovanej informácie, ba ani ich odmietnutie, nemôžu byť dôvodom pre zamietavé rozhodnutie súdu
podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia, pokiaľ poskytnuté informácie a pripojené dôkazy umožňujú postup súdu
podľa čl. 5 ods. 3, 4, 5, 6, čl. 7 a čl. 9 Nariadenia a akékoľvek konečné rozhodnutie súdu vo veci samej.

To platí vo výrazne zvýšenej miere v prípade, keď predmetom konania sú zmenkové nároky uplatňované
posledným majiteľom zmenky. Vzhľadom k platnosti § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950
Zb. môže dlžník (vystaviteľ zmenky) uplatniť námietku, ktorá by inak patrila voči pôvodnému majiteľovi
zmenky - remitentovi len v prípade preukázania, že terajší majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal

vedome na škodu dlžníka. Pokiaľ takáto námietka zo strany žalovaného dlžníka nie je vznesená a
preukázaná, neexistuje dôvod, na základe ktorého by súd mohol opodstatnene vykonať dokazovanie
týkajúce sa obsahu kauzálnej zmluvy predchádzajúcej vystaveniu takejto zmenky. Povinnosť tvrdenia
takýchto námietok, ale aj dôkazné bremeno na ich preukázanie je na žalovanom vystaviteľovi zmenky -
dlžníkovi. Opodstatnenosť žalovaných súm môže byť pritom posudzovaná predovšetkým podľa Zákona

zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. - v ďalšom texte ZZŠ.

Zmenka je cenným papierom vydaným v zákonom stanovenej forme, ktorým sa konkrétna osoba
(zmenkový dlžník) zaväzuje majiteľovi zmenky zaplatiť v mieste a čase vyplývajúcom zo zmenky čiastku
zmenkou určenú s tým, že ide o záväzky priame, bezpodmienečne, nesporné a abstraktné.

Abstraktnosť záväzku zo zmenky má za dôsledok, že zákon neviaže vznik zmenkových nárokov na
žiadne iné okolnosti, než na splnenie formalít, ktoré predpisuje. Jedná sa teda o záväzok platobný, ktorý
nie je viazaný na iné vzťahy, a teda ani na hospodárske dôvody jej vzniku.Nespornosť záväzku zo zmenky je daná tým, že majiteľ zmenky nemusí pri predkladaní zmenky na
zaplatenie, ani neskôr pri jej vymáhaní, preukazovať nič iného, než to, že je vlastníkom zmenky. Nemá

dôkaznú povinnosť preukazovať, že mu povinný zo zmenky skutočne dlží zmenkovú sumu. Zmenka
samotná, pokiaľ je platná, je dostatočným dôvodom pre vznik nároku na čiastku v nej uvedenú. Je
výlučne na dlžníkovi zo zmenky, aby tento v rámci prípadného súdneho konania vzniesol svoje námietky
a tieto v súdnom konaní aj preukázal, pokiaľ podanie takýchto námietok nevylučuje § 17 ZZŠ.

Vznikom zmenky sa zakladá celkom samostatný záväzkový vzťah, ktorý existuje nezávislé na
hospodárskom dôvode jeho vzniku. Zmenkové záväzkové vzťahy nemajú pôvod v predchádzajúcich
kauzálnych pohľadávkach, tie len vytvárajú potrebu založenia zmenkových záväzkov. V prípade
vystavenia zabezpečovacej zmenky tak existujú vedľa seba dva záväzky, a to jednak pôvodný záväzok
všeobecno-právnej povahy a popri ňom záväzok zmenkový. Účelom zabezpečovacej zmenky je, v
prípade omeškania s plnením záväzku všeobecno-právnej povahy, zabezpečiť plnenie zo zmenky. Aj

takáto zabezpečovacia zmenka má skôr uvedenú abstraktnú a nespornú povahu.

Zásada abstraktnosti zmenkových záväzkov sa zvyšuje v prípade, že remitent ako prvý majiteľ zmenky
indosamentom (rubopisom) prevedie zmenku na nového majiteľa - indosatára. Tento získava všetky
práva zo zmenky, a to nie ako právny nástupcu predchádzajúceho majiteľa, ale ako celkom originálny

nadobúdateľ týchto práv. V dôsledku toho priamy zmenkový dlžník môže voči takémuto poslednému
majiteľovi zmenky robiť len také námietky, ktoré sa zakladajú na ich vlastných vzťahoch. Ust. § 17 ZZŠ
v tejto súvislosti hovorí, že ten, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi zmenky námietky,
ktoré zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k výstavcovi alebo neskorším majiteľom, okrem prípadu,
keď majiteľ pri nadobúdaní zmenky jedná vedome na škodu dlžníka.

Výnimku zo zásady takto zvýšenej nespornosti a abstraktnosti zmenkového záväzku tvorí preukázaná
námietka dlžníka, že posledný majiteľ zmenky pri jej nadobúdaní konal vedome na škodu dlžníka (napr.
v prípade dôverníckeho - fiduciálneho indosamentu). Len v prípade, že zmenkový dlžník takúto námietku
vznesie a preukáže, môže následne na svoju obranu vzniesť aj kauzálne námietky vyplývajúce z jeho

vzťahu k remitentovi, či iným skorším majiteľom zmenky.

V danom prípade však súd nerozhoduje o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, v ktorom
je súd viazaný obsahom námietok dlžníka (§ 175 ods. 1 O.s.p.), ani
o návrhu na vyhlásenie rozsudku o zmenkových právach v konaní podľa III. časti, 1. a 2. hlavy

Občianskeho súdneho poriadku, ale o návrhu podľa Nariadenia 861/2007, ktoré špecifickým spôsobom
upravuje čas a podmienky dokazovania. Rozhodnúť vo veci samej môže súd až za splnenia podmienok
uvedených v čl. 5 ods. 3 a čl. 7 Nariadenia.

V žiadnom prípade nie je dôvodom pre zamietnutie návrhu podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia nepreukázanie

skutočností, či vystaveniu zmenky predchádzalo uzavretie
kauzálnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej účastníkom bol vystaviteľ zmenky - dlžník.

Dokazovanie na preukázanie dôvodnosti takýchto kauzálnych námietok je totiž možné vykonať výlučne
len za predpokladu, že odporca v lehote do 30 dní po doručení tlačiva

a návrhu na uplatnenie pohľadávky, ako aj tlačiva na odpoveď, sa vyjadrí k podanému návrhu, či už tak,
že vyplní časť II. vzorového tlačiva písm. C a pripojí všetky príslušné
podporné doklady, alebo sa vyjadrí akýmkoľvek iným vhodným spôsobom, pri ktorom nepoužije tlačivo
na odpoveď. V zmysle ods. 12 Preambuly Nariadenia ďalšie dôkazy by
mohol tak navrhovateľ, ako aj odporca predkladať v priebehu celého prvostupňového konania. Pokiaľ

však samotná odpoveď odporcu k podanému návrhu na uplatnenie pohľadávky nie je doručená súdu
v lehote 30 dní po doručení tlačiva návrhu odporcovi, musí súd vydať rozsudok o pohľadávke alebo
protipohľadávke, teda rozhodnúť vo veci samej. Ustanovenie v čl. § 7 ods. 3 Nariadenia, ktorý stanovuje
takúto koncentračnú zásadu, má za dôsledok, že v prípade pasivity odporcu, ktorý napriek riadnemu
doručeniu návrhu v uvedenej lehote nedoručil súdu odpoveď, musí súd rozhodnúť len na základe

dôkazov predložených navrhovateľom, a teda nevykonáva dokazovanie uvedené v čl. § 7 ods. 1
Nariadenia. Tento záver vyplýva z prvej vety uvedeného článku, ktorý podmieňuje vykonávanie tam
uvedených dôkazov doručením odpovede odporcu. Nemôže teda takéto dokazovanie vykonávať v
štádiu pred doručením odpovede odporcu súdu.Vychádzajúc z týchto zásad preto pochybil prvostupňový súd, keď rozsudkom (namiesto uznesenia)
zamietol návrh navrhovateľa podľa čl. 4 ods. 4 Nariadenia len preto, že tento mu neposkytoval

doplňujúce informácie a požadované dokumenty, hoci navrhovateľ si uplatňuje zmenkové nároky zo
zmenky, ktorej originál bol pripojený k návrhu. Naviac navrhovateľ je v postavení posledného majiteľa
zmenky, pre ktorého platí zásada uvedená v § 17 Zákona zmenkového a šekového.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a

vec vracia prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania, a to v samotnom odvolaní, navrhovateľ namieta neprípustnosť vstupu
vedľajšieho účastníka do tohto konania.

Keďže v tomto konaní nevystupuje žiadny vedľajší účastník, odvolací súd sa touto námietkou

navrhovateľa nezaoberal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 747/2005
Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.