Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 22C/114/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107223074
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1107223074.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa:

P.. F. A., B. P. Č.. XXX, XXX XX, zastúpený: JUDr. Peter Arendacký, advokát, so sídlom Čapkova 2,
811 04 Bratislava proti odporcovi v 1/ rade: Slovenská republika - Kancelária Národnej rady Slovenskej
republiky, so sídlom Námestie A. Dubčeka 1, 812 80 Bratislava a odporcu v 2/ rade: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava o
určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o náhradu
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi v 1/ rade a odporcovi v 2/ rade súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 12.07.2007 sa navrhovateľ domáhal určenia, že odmeňovanie
navrhovateľa uskutočňované podľa § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov,
v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005
Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal odporcov na
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 2 698 800,- Sk a trov konania.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. sa od 15.04.2005 zvýšil
funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činilo sumu 103 800,-
Sk k základnému platu a predstavuje podstatne vyššiu sumu než je samotný základný plat sudcu (67
000,- Sk). Pri ďalšom porovnávaní sumy 103 800,- Sk s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov v
sumách od 1 000,- Sk do 6 200,- Sk je to neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že v skutočnosti
nemá povahu príplatku. V návrhu ďalej uviedol, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je aj protiústavný, lebo

Ústava SR pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje
ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považoval navrhovateľ za neodôvodnené
z dôvodu, že požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých
sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca
rozhodujúci v špeciálnej agende). Pritom argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s
obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná, nakoľko ostatní
sudcoviavybavujúenormnýpočetvecí,súrovnakoohrozeníavydávajúzávažnérozhodnutiavsenátoch

všetkých kolégií, navyše sudcovia občianskoprávneho, obchodného a správneho kolégia pri svojej
rozhodovacej činnosti aplikujú ďaleko viac predpisov právneho poriadku než sudcovia rozhodujúci o
špeciálnej agende. Navrhovateľ z uvedeného vyvodil, že príplatok špeciálnych sudcov má diskriminačnú
povahu a je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. V prípade navrhovateľa je potrebnézohľadniť, že ako sudca okresného súdu, poberal základný plat v roku 2005 v sume 67 560,- Sk, v roku
2006 v sume 62 280,- Sk a v roku 2007 v sume 67 560,- Sk. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa značne znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa,

lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali
iné, výnimočnejšie vzdelanie a prax. Zároveň vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa
podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Uplatnený nárok predstavuje súčet príplatkov
vyplácaných špeciálnym sudcom v rozhodnom období.

Odporca v 1/ rade vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 27.01.2011 uviedol, že nárok navrhovateľa
neuznáva, pričom poukázal na skutočnosť, že preskúmavanie zákonov z hľadiska ich súladu s ústavou
SR patrí do výlučnej právomoci Ústavného súdu SR. Zároveň namietol, že Kancelária Národnej rady SR
nemôže zodpovedať za činnosť Národnej rady SR ohľadom prijímania zákonov, a že z návrhu nevyplýva
vznik škody ani príčinná súvislosť.

Odporca v 2/ rade žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že Ústavný súd SR nálezom
PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu,
ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok
priemernejnominálnejmzdyzamestnancavhospodárstveSR,atedazuvedenéhovyplýva,ženepoprel,
že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva.

Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s
ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov
špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať
sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného
súdu SR neprijala záver, že postavenie sudcov špeciálneho súdu je "iným postavením" podľa čl. 12. Za

podstatné považoval odporca aj to, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané k platom
ostatnýchpredstaviteľovštátnejmoci.Vosvojomvyjadreníďalejnamietal,ževdanomprípadeabsentuje
naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom nároku z dôvodu že stratil na aktuálnosti v
dôsledku zákonnej zmeny príplatku špeciálnych sudcov, z dôvodu, že otázka existencie diskriminačného
konania má povahu predbežnej otázky a z dôvodu, že v súlade so zákonnými možnosťami ochrany

namietaná existencia diskriminačného konania nezakladá bez ďalšieho nárok na domáhanie sa určenia,
že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ ide o
uplatňovaný nárok, odporca namietal, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepožaduje nemajetkovú ujmu,
ale ujmu majetkovú, na ktorú však v zmysle antidiskriminačného zákona nemá nárok. Navyše, ak by
aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko

opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ ničím
nepreukázal a ani konkrétne skutkovo nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako
sudcu bola v spoločnosti dotknutá rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal na
ústavno-právne stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom
prípade nemohlo dôjsť k diskriminácii.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, povereného zástupcu odporcu v 1/ rade a odporcu v
2/rade,svedkov:O.A.,X.O.,P.Q., listinnýmidôkazmi,ato:nálezÚstavnéhosúduSRPL.ÚS17/08-238
zo dňa 20.05.2007, diskusia k článku denníka Nový čas zo dňa 12.09.2011, zápisnica z výberového
konania zo dňa 22.09.2004, článok v denníku Sme zo dňa 20.04.2012, potvrdenie Okresného súdu

Bratislava IV zo dňa 27.02.2013, z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ je sudcom Okresného súdu v U.. V roku 2005 poberal plat vo výške 57 000,- Sk, v roku
2006 vo výške 62 280,- Sk, v roku 2007 vo výške 67 560,- Sk.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon)
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného
postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,

politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého

zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie
do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav

alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa
osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho
súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej

nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci
kalendárny rok.

Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na
nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní

ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu.Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné
pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Súd vyhodnotil dôkazy predložené účastníkmi konania a vykonané súdom jednotlivo aj vo vzájomnej
súvislosti a dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nemožno vyhovieť.

V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa

20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a
prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141
ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy
SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z uvedeného vyvodil,
že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona,
týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade

so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade
ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i
v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné
a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody
zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či

iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok,
rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo
znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v
rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá
je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Na základe

uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej
diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia
ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom
je aj navrhovateľ), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za
podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa

preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani
nevykonával v tomto smere dokazovanie, resp. zamietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté
navrhovateľom.

Odporca v 2/ rade v konaní namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Ministerstvo

spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, týmto
subjektom je Národná rada SR. Súd v tomto smere konštatuje, že konal s Ministerstvom spravodlivosti
SR ako zástupcom štátu, ktorého označil navrhovateľ, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je
oprávnený konať za štát, nakoľko základom predmetu sporu je odmeňovanie navrhovateľky, ktoré v
súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti

SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva
spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov). Súd sa nestotožnil s argumentáciou
odporcu v 2/ rade ohľadom premlčania nároku voči nemu z dôvodu, že návrh na začatie konania proti
odporcovi v 2/ rade bol súdu doručený až v mesiaci december 2009, pričom premlčacia doba uplynula
16.04.2008. Navrhovateľ totiž podal návrh na začatie konania dňa 12.07.2007 voči Slovenskej republike,

zastúpenej Národnou radou SR a neskôr rozšíril nárok aj voči odporcovi v 2/ rade - Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, z čoho vyplýva, že nárok bol voči štátu (ktorý je v danom
prípade pasívne vecne legitimovaný) uplatnený včas a Národná rada SR (Kancelária Národnej rady SR)
a Ministerstvo spravodlivosti SR sú iba zástupcami štátu, pričom na uvedenú skutočnosť nemá vplyv ani
procesné vystupovanie účastníkov konania v pozícii dvoch odporcov.

Navrhovateľovi v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom
právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. V ust. § 9 cit. zákona sa
každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo
slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal

zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny
stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť
domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého
zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenskéuplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá
musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany
(upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto navrhovateľke

prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ si uplatnil v návrhu na začatie konania náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s diskriminačným konaním štátu, a to z
dôvodu, že sa značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť. Súd v tejto otázke konštatuje, že pokiaľ ide
o zásah do práv navrhovateľa (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce

pre poskytnutie právnej ochrany - 1/ neoprávnenosť takéhoto zásahu a 2/ objektívna spôsobilosť
takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia (§ 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona) je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu
ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak
dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti

poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. V
konaní argumentoval iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia (mimo
sudcov Špeciálneho súdu) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou praxou

a svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým spôsobom
však nepreukázal, že v prípade jeho osoby došlo skutočne k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Listinné
dôkazy, ktoré predložil v konaní, sa nevzťahovali k samotnému diskriminačnému konaniu, resp. k
následkom takéhoto konania, ale vzťahovali sa až k následným reakciám verejnosti na podanie
žaloby (č.l. 55-58). Súd teda vychádzajúc z predpokladu, že navrhovateľ sa inak mohol domáhať

náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ústavného súdu SR nepovažoval súd za poskytnutie
primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by
mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní nebolo
preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázal
značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jej osoby. Ani výpovede

svedkov nepreukázali uvedenú skutočnosť, keď sa týkali prevažne okolností ohľadom nemožnosti
zúčastniť sa výberového konania na Špeciálny súd z dôvodu práceneschopnosti navrhovateľa, prípadne
údajných osobných sporov s nadriadeným, pričom ostatné tvrdenia v súvislosti so vznikom ujmy
(pochybnosti ohľadom odbornosti civilných sudcov - reči, či civilní sudcovia odpojednávajú veci v súlade
so zákonom a zvažovanie susedky, že spor, o ktorom rozhodoval navrhovateľ dá preložiť inému sudcovi)

nie sú takého charakteru, ktoré by odôvodňovali priznanie nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o samotnú
nemajetkovú ujmu (primerané zadosťučinenie v peniazoch), tak ako si ju uplatňoval navrhovateľ -
priznanie sumy rovnajúcej sa príplatku sudcov špeciálneho súdu v rozhodnom období (ktoré by inak pri
diskriminačnej žalobe ako takej mohlo pripadať do úvahy), súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu
v tom smere, že v danom prípade by uvedené znamenalo, že "neústavnosť by zakladala ústavnosť",

nakoľko príplatok špeciálnych sudcov (vyhlásený ako neústavný) by sa priznal a fakticky "zaviedol"
ostatným sudcom, čo súd považuje za neprípustné.

Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je
dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

Odporcovia mali vo veci plný úspech, preto im podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania
voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporcovia náhradu trov konania neuplatnili, súd im náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmiuvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.