Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Okresný súd Žilina

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Yvetta Dzugasová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právo

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/15/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310200253
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5310200253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej,

sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Františka Potockého, v právnej veci navrhovateľov: 1/ S. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U., S. č. XXXX, 2/ N. O., nar. XX.X.XXXX, bytom U., S. č. XXXX, 3/ A. O.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U., S. č. XXXX, 4/ N. L., nar. XX.X.XXXX, bytom U., K. č. XXX, 5/ Z. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom U., S. č. XXXX, všetci zastúpení JUDr. Celestínom Stehurom, so sídlom U., Ul. U. E.
č. XXXX, proti odporcovi: G & K INVESTMENT, spol. s r.o., so sídlom Žilina, Dolný Val č. 108/11, IČO: 36
805 921, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Kuric, JUDr. Vladárová, s.r.o., so sídlom
Žilina, Dolný val č. 11, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, v konaní o odvolaní navrhovateľov

1/ až 5/ proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/11/2010-183 zo dňa 26. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu návrh na určenie, že nehnuteľnosti v
ňom špecifikované patria do dedičstva po nebohom N. O., ktorý zomrel dňa XX.X.XXXX. Zároveň týmto
rozsudkom uložil navrhovateľom 1/ až 5/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi titulom
náhrady trov konania sumu 468,43 eur na účet právneho zástupcu odporcu v lehote do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že po zmene spoločenského a politického usporiadania v
bývalej Československej republike v r. 1989 boli postupne do r. 1993 a potom i oboma nástupníckymi
štátmi prijaté viaceré tzv. reštitučné predpisy - s opakovane deklarovaným cieľom nápravy alebo
zmiernenia okrem iných i majetkových krívd, ktorých sa bývalý systém voči svojim občanom dopustil.
Zákonom č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody vtedajšie Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky i takouto formou pomenovalo, že v rokoch 1948 až 1989 komunistický

režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony (§ 1 cit. zákona). Súčasne však vzhľadom na
zachovanienevyhnutnejkontinuityprávnychvzťahovavzáujmebudovaniaprávnehoštátuzákonodarca
v nasledujúcom ustanovení toho istého zákona vyslovil, že právne akty prijaté v dobe uvedenej v §
1 sa zrušujú len vtedy, ak tak stanovujú osobitné zákony (§ 2 cit. zákona). Zákonodarca nemohol
pripustiť tzv. právne vákuum a negovať bez ďalšieho právne vzťahy založené, zmenené či zaniknuté v
predchádzajúcom období neslobody, inak by sa sám nevyhnutne dopustil ďalších krívd. Všetky krivdy,
vrátane majetkových z obdobia neslobody už nie je možné napraviť, niekedy ani zmierniť. Zákonodarca

musel v záujme právnej istoty vlastníckych vzťahov ako jedného z atribútov právneho štátu v jednotlivých
právnych úpravách súboru reštitučných predpisov striktne stanoviť obdobie, vo vzťahu ku ktorému
mal ambíciu nápravy alebo zmiernenia majetkových krívd, definovať reštitúciami dotknuteľný majetok
(predmet vlastníctva), oprávnené osoby (pôvodných dotknutých vlastníkov a ich právnych nástupcov -jednak definovaním podmienok odňatia vlastníctva v dobe neslobody a v prípade právnych nástupcov
definovaním presného okruhu do úvahy pripadajúcich osôb) a povinné osoby (vlastniace alebo držiace
dotknutý majetok) a nakoniec podmienky formálneho postupu uplatnenia reštitučných nárokov, vrátane

stanovenia prepadných lehôt na ich uplatnenie (tzn. v prípade neuplatnenia nárokov v zákonodarcom
určených lehotách s následkom zániku práva).
Všetky vymenované hľadiská reštitučných predpisov zahŕňa i zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení
vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov,

postupom podľa ktorého navrhovatelia už v čase predchádzajúcom začatiu súdneho konania uplatnili
reštitučnýnárok-atohocivovzťahukinýmnehnuteľnostiam,akosúpredmetomtohtokonania,odňatým
však v období neslobody ich predchodcovi A. O. a prevzatých vtedajším štátom na základe tých istých
rozhodnutí o vyvlastnení, na základe ktorých mal prevziať i nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto
konania. V konaní vedenom príslušným správnym orgánom podľa cit. zák. č. 503/2003 Z. z. so svojimi
reštitučnými nárokmi neuspeli.

Okresnýsúdzdôraznil,žeivovzťahuknehnuteľnostiam,ktorésúpredmetomtohtosporu,bezohľaduna
to, že konkrétne k nim navrhovatelia reštitučný nárok v predchádzajúcom správnom konaní neuplatnili a
bez ohľadu na faktický spôsob ich prevzatia vtedajším štátom v období neslobody, iný spôsob navrátenia
vlastníctva navrhovateľom ako prostredníctvom osvedčenia podmienok podľa príslušného reštitučného
predpisu neprichádza do úvahy. V opačnom prípade by duch a účel prijatia celého súboru reštitučných

predpisov po r. 1989 stratil svoje opodstatnenie.
Nad rámec týchto dôvodov okresný súd dodal, že i po vykonanom dokazovaní zostalo sporné, či
skutočne práve tie konkrétne nehnuteľnosti, ktoré navrhovatelia označili vo svojom návrhu podľa
bývalého pozemkovoknižného stavu a potom rozdelenia vykonaného geometrickým plánom na účel
vyvlastnenia, patrili A. O., či a v akom konkrétnom rozsahu sú identické so spornými nehnuteľnosťami

zapísanými podľa súčasného stavu v katastri nehnuteľností vo vlastníctve odporcu na LV č. XXXXX.
Nadväzne na uvedené chýba akýkoľvek skutkový a právny podklad pre tvrdenie navrhovateľov o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam, ktorého určenia sa domáhajú po svojom
predchodcovi návrhom podľa § 80 písm. c/ O.s.p..

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Tým, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté
dôkazy, odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Navrhovali, aby Okresný súd Čadca zadovážil
celý vyvlastňovací spis odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca č. výst. 4875/1962,
ktorým boli vyvlastnené pozemky pre vodovod v Čadci. Okresný súd bez vykonania tohto dôkazu

nemohol riadne zistiť skutkový stav veci a hlavne vyriešiť otázku, či rozhodnutie o vyvlastnení
nadobudlo vo vzťahu k právnemu predchodcovi navrhovateľov právoplatnosť, a teda, či mu bolo
právoplatne odňaté vlastnícke právo vyvlastňovacím rozhodnutím. V tomto vyvlastňovacom spise sa
musia nachádzať doklady, ktoré potvrdia alebo nepotvrdia skutočnosť, že ich právnemu predchodcovi A.
O. bolo riadnym spôsobom doručené vyvlastňovacie rozhodnutie, a teda, či mu týmto vyvlastnením bolo

odňaté vlastnícke právo. Odvolatelia vyjadrili názor, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo ich právnemu
predchodcovi A. O. žiadnym spôsobom doručené, a preto doteraz vlastnícke právo mu nebolo odňaté.
Tým sú potom všetky ďalšie prevody na nových nadobúdateľovi neplatné a ani odporca nemôže byť
vlastníkom ich nehnuteľností. Žiadali vypočuť svedkov N. Z. a N. O. k okolnostiam, za ktorých boli
vyvlastňované žalované nehnuteľnosti, ako to bolo s doručovaním vyvlastňovacích rozhodnutí a že

nikomu nebola vyplatená náhrada za ich vyvlastnenie. Okresný súd bez žiadneho relevantného dôvodu
týchto svedkov nevypočul a tým odňal účastníkom možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie
vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci. Na záver zdôraznili, že nehnuteľnosti boli ich
predchodcovi odňaté bez toho, aby mu bola vyplatená vyvlastňovacia náhrada a v súčasnosti sú sporné
nehnuteľnosti predmetom špekulácií a snáh výhodne ich speňažiť.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci súd prvého
stupňa správne vysvetlil v napadnutom rozhodnutí podstatu a zmysel reštitučných zákonov, ktoré mali
napraviť krivdy vzniknuté na majetkových a iných právach určených osôb v období predchádzajúceho
režimu. Spôsoby navrátenia vlastníckeho práva pôvodným vlastníkom, resp. ich právnym nástupcom
nenastupovalo automaticky, ale len za splnenia podmienok vymedzených v reštitučných zákonoch.
Pokiaľ navrhovatelia v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní argumentovali odňatím

vlastníckeho práva bez zodpovedajúcej náhrady ich právnemu predchodcovi v dobe neslobody, mali
svoj nárok uplatniť na základe príslušných predpisov upravujúcich reštitúcie. Okresný súd v tejto
súvislosti nemal dôvod podrobne objasňovať, či bolo vyvlastňovacie rozhodnutie A. O. doručené alebo
nie, nakoľko zisťovanie týchto skutočností by nič nezmenilo na právnych záveroch vyjadrených v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa krajský súd stotožnil.

Nevykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedkov bolo v prvostupňovom rozsudku odôvodnené
riadne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ odvolatelia žiadali v konaní zadovážiť celý vyvlastňovací spis
odboru výstavby a vodného hospodárstva MsNV Čadca č. výst. 4875/1962, z obsahu dokazovania je
zjavné, že súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné úkony na jeho získanie (výzva zo dňa 18.3.2010
na č. l. 28, výzva zo dňa 21.9.2010 na č. l. 50). V reakcii na uvedené výzvy boli súdu zaslané fotokópie

archívnych dokumentov, pričom týmito sa súd riadne zaoberal aj vo svojom rozhodnutí. Odvolací súd
mal za to, že okresný súd svojím postupom nijako neodňal účastníkom možnosť konať pred súdom,
všetkýmitvrdeniamiadôkaznýminávrhminavrhovateľovsariadnezaoberalatiežichsprávnevyhodnotil
v odôvodnení rozsudku.
Pre úplnosť dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci C.

proti Slovenskej republike, v ktorom boli podrobne riešené otázky práva vlastniť majetok v spojitosti s
uplatňovaným reštitučným nárokom a v ktorom súd akcentoval potrebu aplikácie reštitučných predpisov
pri uplatňovaní nároku na navrátenie vlastníctva.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na
účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom
konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, resp. mu žiadne
trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.