Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 25. január 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/95/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107225321
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8107225321.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne JUDr. F. G., bytom Ul. J. č. XXX/XX, F., právne
zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Svidníku,
Ul. Sovietskych hrdinov č. 163/66 proti žalovanej Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava v konaní o náhradu škody
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 9C 92/2007 - 377 zo dňa 04. 05. 2011 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 Eur a v rozsahu
zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 230 000 Eur
spolu s 9 % úrokom z omeškania z istiny ročne od 26. 01. 2007 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným rozhodnutím.

V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady škody v sume 15 380 420
Sk spolu s 9 % úrokom z omeškania od 26. 01. 2007 do zaplatenia z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. O
časti nároku žalobkyne bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 9C 92/2007 - 223 zo dňa 09. 03. 2009 vo výške
12 627,63 Eur tak, že žaloba bola v tejto časti zamietnutá a v tejto časti výrok nadobudol právoplatnosť

dňa 22. 12. 2009. V prevyšujúcej časti bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. V
priebehu konania žalobkyňa rozšírila žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy na sumu 1 000 000 Eur spolu
s 9 % úrokom z omeškania od 27. 07. 2006 do zaplatenia. Dôvodom uplatnenej náhrady škody bol
nezákonný postup štátu, zásah do práv žalobkyne v osobnej aj profesionálnej sfére.

Súd poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, obsah pripojených spisov, výsluchy svedkov a

uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že dňa 10. 08. 1995 bolo vznesené obvinenie voči
žalobkyni Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru Košice II. pod ČVS: VP - 796/10 - 95 pre
trestný čin vydierania formou spolupáchateľstva. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. Ntv
78/95 zo dňa 12. 08. 1995 rozhodol o vzatí žalobkyne do väzby dňom 12. 08. 1995. Obžaloba Obvodným
prokurátorom Košice II. proti žalobkyni bola podaná dňa 27. 06. 1995 a žalobkyňa bola väzobne stíhaná
od 12. 08. 1995 do 11. 02. 1996.

Rozsudkom Okresného súdu v Žiline, č. k. 3T 394/2000 - 1562 zo dňa 14. 10. 2004 bola žalobkyňa
a oslobodená spod obžaloby, s právoplatnosťou od 26. 07. 2005, lebo uznesením Krajského súdu v
Žiline, č. k. 1To 38/2005 - 1608 zo dňa 26. 07. 2005 bolo zamietnuté odvolanie okresného prokurátora.
Žalobkyňa pred začatím trestného stíhania pôsobila ako advokátka.

Následne súd citoval ust. §§ 5, 9, 10, 22, 23 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj ust. článku 5 ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníkaa uviedol, že vzhľadom na právoplatné rozhodnutie o časti nároku žalobkyne týkajúcej sa materiálnej
škody vo výške 12 627,63 Eur, zostala predmetom sporu len náhrada škody spôsobená rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom z titulu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy.

Súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Žilina, č. k. 3T 393/2000 - 1562 zo dňa 14. 10. 2004,
z ktorého vyplýva, že žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že obžaloba neuniesla
dôkazné bremeno a nepredložila dostatok dôvodov. Z pripojeného spisového materiálu súd zistil, že
neboldodržanýspravodlivýprocesnýpostupodsaméhozačiatku-vylúčenieorgánovčinnýchvtrestnom
konaní pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na vzatie do väzby žalobkyne, vykonávanie výsluchov

vyšetrovateľmi. Ďalej súd poukázal na neprimeranú dĺžku konania, čo je v duchu neskorej spravodlivosti
žiadna spravodlivosť. Z tohto dôvodu súd konštatoval, že základ nároku je daný v súlade s Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade
nemajetkovej ujmy.

Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že výška nároku má byť primeraná okolnostiam

dotknutej osoby a každý nárok je potrebné posudzovať individuálne, pričom je potrebné vychádzať z
pomerov žalobkyne v čase vznesenia obvinenia a vzatia do väzby, ďalej prihliadať na priebeh celého
trestného konania, jeho výsledok, ako aj následný život žalobkyne po skončení trestného konania.

Vo vzťahu k preukázaniu zásahu do osobnostnej sféry, súd poukázal na svedecké výpovede vypočutých

svedkov JUDr. U. O., C. P., JUDr. M., H. S., JUDr. H. K., JUDr. R. D., JUDr. P., JUDr. F., J. X., JUDr. Y., B.
Z., svedkyne H., MUDr. Z., svedkyne Y., R. a uviedol, že predpokladom nároku je nezákonné konanie v
prípravnom konaní s tým, že nezákonné vzatie žalobkyne do väzby v trvaní 6 mesiacov spôsobilo ujmu
v jej osobnom, profesionálnom, citovom a rodinnom živote a tiež ujmu na zdraví.

Súd vyhodnotil jednotlivé svedecké výpovede, ktoré preukázali ujmu v priateľskom vzťahu žalobkyne s
poukazom na svedecké výpovede pani A. P., M. S. a D. Y., ďalej na zásah v rodinnom živote s poukazom
na výpoveď svedkyne J. H., zásah v profesionálnej oblasti s poukazom na výpovede svedkov JUDr. K.,
JUDr. Y., p. R., ako aj na výsluchy svedkov Z. Z., JUDr. D., ktorí potvrdili zmenu v správaní sa žalobkyne,
nedôveru pri spolupráci s ňou v rámci vyšetrovacích úkonov na rozdiel od obdobia pred vzatím do väzby.

Taktiež súd poukázal aj na svedecké výpovede JUDr. F., JUDr. O. a JUDr. M., spolužiakov žalobkyne
z vysokej školy, ktorí potvrdili zmenu v správaní sa v okruhu kolegov na súde, zmenu v advokácii,
v prokuratúre s tým, že odsudzujúci názor na žalobkyňu pretrváva aj bez ohľadu na oslobodzujúci
rozsudok. Súd ďalej poukázal aj na knižnú publikáciu s názvom Mafia na Slovensku, v ktorej žalobkyňu
opisujú, pričom ide o knižnú publikáciu ponúkanú ako bestseller na knižnom trhu.

Ďalej súd poukázal aj na nepriaznivý zdravotný stav žalobkyne, ktorý bol spojený s pobytom vo väzbe a
neprimeranými podmienkami. Bol toho názoru, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný zásah do
všetkých sfér života žalobkyne, čo znamenalo stratu cti, dôstojnosti, rodinného zázemia, profesionálnej
kariéry a aj po 16. rokoch od väzobného stíhania táto skutočnosť rezonuje v spoločnosti. Súd zdôraznil

aj okolnosti pobytu žalobkyne v ústave na výkon väzby s poukazom na výpoveď svedka X., príslušníka
Ústavu zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len ÚZVJS), ktorý poukazoval aj na vulgárne správanie
sa odsúdených k žalobkyni, ako aj pracovníkov ústavu, čo predstavuje absolútne nevhodné podmienky
pre bezúhonného človeka.

Podľa názoru súdu boli porušené čl. 17a, 19 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. právo na osobnú slobodu,
právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej
povesti. Trestné stíhanie v rozpore so zákonom je dôvodom pre satisfakciu zo strany štátu. Finančné
zadosťučinenie je jedinou možnosťou aj v súlade s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy súd zohľadnil preukázaný zásah

do života žalobkyne ako ženy, manželky, matky, dcéry, advokátky spoločensky pôsobiacej v sídle
krajského mesta, ďalej na dôstojnosť, zdravie, stratu súkromia, dobrú povesť, osobnú česť žalobkyne,
ako aj na zásah do profesionálnej oblasti, narušenie vzťahov medzi kolegami, priateľmi, postavenia
manžela žalobkyne v práci, negatívny dopad na maloletého syna, ako aj finančné straty na zárobku
žalobkyne. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa považoval za primeranú priznanú náhradu vo výške 230

000Eur.Zdôraznil,žeakékoľvekfinančnéodškodnenienemôženapraviťuvedenépostaveniežalobkyne
v spoločnosti a aspoň sčasti je vyjadrená sankcia štátu za postup voči žalobkyni, ktorý nebol v súlade
so zákonom. Z tohto dôvodu súd v prevyšujúcej časti žalobu o uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 1 000 000 Eur zamietol.Vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania súd citoval ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s
tým, že uviedol, že žalobkyňa si uplatnila nárok dňa 25. 07. 2006 u žalovanej a uplynutím prvého dňa

šiestich mesiacov na uspokojenie nároku sa dňom 26. 01. 2007 žalovaná dostal do omeškania. Výška
priznaného úroku z omeškania je v súlade s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb.. Žalobkyňa si
uplatnila úrok z omeškania v podaní o rozšírení žaloby od 27. 07. 2006, t. j. dva dni po uplatnenom
nároku u žalovanej, čo súd nepovažoval za dôvodné, a preto v tejto časti bol uplatnený úrok z omeškania
zamietnutý.

K výroku o trovách konania súd poukázal na ust. § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vyslovil,
že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

Na základe podaného odvolania žalobkyne, ako aj žalovanej Krajský súd v Prešove ako odvolací súd
o podaných odvolaniach účastníkov konania rozhodol rozsudkom č. k. 4Co 74/2011-440 zo dňa 02. 12.

2011 tak, že potvrdil rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 Eur a vo
výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Zmenil rozsudok vo výroku o priznaní 9 %-
ého úroku z omeškania z istiny ročne od 26. 01. 2007 tak, že žaloba v tejto časti bola zamietnutá.

Nazákladepodanéhodovolaniažalovanouprotivyhovujúcemuvýroku boluznesenímNajvyššiehosúdu

Slovenskej republiky č. k. 6Cdo 37/2012-497 zo dňa 31. 07. 2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 4Co 74/2011 zo dňa 02. 12. 2011 vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa
o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 230 000 Eur zrušený a vec v rozsahu zrušenia bola vrátená na
ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 11. 2012.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212
O. s. p., s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej proti vyhovujúcemu výroku je dôvodné.

Predmetom posúdenia odvolania odvolacím súdom po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacím súdom
o podaných odvolaniach účastníkov konania, ako aj následnom zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu
sčasti vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť 230 000 Eur, zostala predmetom odvolacieho konania

len priznaná náhrada nemajetkovej ujmy súdom prvého stupňa vo výške 230 000 Eur.

Poverený zástupca žalovanej na odvolacom pojednávaní trval na dôvodoch podaného odvolania.
Namietal uloženú povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 230 000 Eur. Poukázal
na právny záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým je odvolací súd viazaný, vyplývajúci

z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Cdo 37/2012-497 zo dňa 31. 07. 2012, a
to na obdobné rozhodnutie týkajúce sa uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy vo veci Winkler proti
Slovenskej republike, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. 07. 2012, na základe
ktorého bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy Európskym súdom pre ľudské práva vo výške 8
000 Eur a Ústavným súdom Slovenskej republiky bolo priznané finančné zadosťučinenie v rozsahu 70

000 Sk, čo celkom predstavuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 323 Eur. Vo vzťahu
k vyhovujúcemu výroku trval na dôvodoch podaného odvolania v celom rozsahu, priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy v obdobnom prípade považoval za primeranú s tým, že skutkové okolnosti prípadu sú
obdobné ako u žalobkyne. Žiadal odvolaniu vyhovieť a priznať náhradu nemajetkovej ujmy v primeranej
výške. Náhradu trov konania si neuplatnil.

Právny zástupca žalobkyne na odvolacom pojednávaní prehlásil, že rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky berú na vedomie. Poukázal na to, že základ nároku je daný podľa čl. 5 ods. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, analogicky aj ust. § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že zákon č. 58/1969 Zb., nepripúšťa náhradu nemajetkovej ujmy v prípade

nezákonného obmedzenia osobnej slobody. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 230 000
Eur považoval za primeranú skutkovým okolnostiam danej veci. Podľa jeho názoru prípad Winkler proti
Slovenskej republike sa nevzťahuje na tento prípad a nie je mu podobný. Navrhol potvrdiť napadnutý
rozsudok vo vyhovujúcom výroku. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania.Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti, pod ktorou treba rozumieť právnu istotu pri
aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom naplnenie spravodlivej ochrany subjektívnych
práv účastníkov konania v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v súlade s právom na
spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Zprocesnéhohľadiskajesúdpovinnýsvojoučinnosťouzabezpečiťvýkonspravodlivostitak,abynedošlo
k jej odopretiu (§ 1, 3 O. s. p.).

Podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca)

domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Náležité zdôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu je súčasťou práva účastníka na súdnu ochranu
zaručeného Ústavou Slovenskej republiky (III. ÚS 119/03 /č. 189/2003/).

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj odôvodnením
napadnutého rozhodnutia vo vyhovujúcom výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni vo

výške 230 000 Eur, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa náležite neodôvodnil priznanú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že základ nároku je daný podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudskýchprávazákladnýchslobôd,kčomuodvolacísúdzaujalstanoviskoužvrozsudkuKrajskéhosúdu
v Prešove č. k. 4Co 76/2009-275 zo dňa 15. 11. 2009. Následne v priebehu konania žalobkyňa rozšírila
žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 1 000 000 Eur, pričom poukázala na zásahy, ktoré

nezákonné obmedzenie osobnej slobody malo v jej živote po stránke spoločenskej, pracovnej, rodinnej,
do osobnej cti a osobnej dôstojnosti. Súd prvého stupňa pri zdôvodnení priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal nielen z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale
poukazoval aj na ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka týkajúce sa porušenia osobnostných
práv. Takéto právne posúdenie súdom prvého stupňa uplatneného nároku nebolo správne z dôvodu,

že zodpovednosť štátu za nezákonné obmedzenie osobnej slobody vo vzťahu k žalobkyni vyplýva zo
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30. 06. 2004. V danom prípade je preto
základ nároku daný v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa ktorého každý kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanovením tohto článku

má nárok na odškodnenie. Ide o jediné ustanovenie Dohovoru, ktoré upravuje právo na odškodnenie za
porušenie Dohovoru na vnútroštátnej úrovni. Citovaný článok priznáva právo poškodenému voči štátu,
ktorého porušenie môže byť predmetom osobitnej sťažnosti pred orgánmi Dohovor. Podmienkou nároku
je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 - 4. Konaním bolo nesporne preukázané nezákonné
vzatie do väzby v prípravnom konaní a následne oslobodzujúci rozsudok spod obžaloby, na čo súd

prvého stupňa správne poukázal. Zodpovednosť štátu je objektívna, lebo postup spojený s obmedzením
osobnej slobody žalobkyne nebol v súlade so zákonom a nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.
V danom prípade sa pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ujma predpokladá. Súd
prvého stupňa nesprávne rozlišoval uplatnený nárok žalobkyne podľa Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a uplatnené finančné zadosťučinenie podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho

zákonníka. Namietaná táto skutočnosť vo vzťahu k uplatnenému finančnému zadosťučineniu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka a vznesená námietka nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej vo
vzťahu k tomuto uplatnenému nároku bola dôvodná. Súd prvého stupňa vôbec v tejto časti nerozlišoval
uplatnený nárok z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd a podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. V tejto časti je preto napadnuté
rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, jeho náležité nezdôvodnenie, následne nebolo možné zaujať vecné

stanovisko, ako aj k posúdeniu primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

Z tohto dôvodu odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 211 ods. 1 písm. h) a f) O. s.
p. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Je ním nielen procesný postup súdu, ale aj jeho
rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva.

V ďalšom konaní je úlohou súdu prvého stupňa výsluchom účastníkov konania ujasniť základ nároku

o náhradu nemajetkovej ujmy z hľadiska aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj aplikácie ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k procesne pasívne
legitimovanej žalovanej. Odvolací súd poukazuje na právny záver dovolacieho súdu vyslovený v
uznesení č. k. 4Cdo 37/2012-497 zo dňa 31. 07. 2012, podľa ktorého je potrebné si ujasniť, že čl. 5
od. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími

rozhodnutiami - ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie alebo zadržanie (väzbu) a nie za ich celé
trestné stíhanie. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby je podľa predpokladov
odškodnenia ustanovených podľa § 5 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30. 06.
2004, len podmienkou vzniku nároku na odškodnenie. Pri určení rozsahu odškodnenia podľa predpisov

použitých súdmi je možné prihliadať len na okolnosti prípadu v súvislosti s rozhodnutím o väzbe, nie aj
v súvislosti s celým trestným stíhaním. Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru neobsahuje žiadne hľadiská
pre stanovenie rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy, Jeho ustanovenie obsahuje tzv. neurčitý právny
pojem, ktorý vyžaduje aplikáciu tohto pojmu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu a hodnotiace
naplnenie tohto pojmu vo svetle skutkových okolností. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie

sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne
neobmedzenúúvahu.Aplikáciuavýkladtohtoneurčitéhoprávnehopojmuvosvetleskutkovýchokolností
je súd povinný vo svojom rozhodnutí náležite zdôvodniť a vyrovnať sa so všetkými relevantnými
argumentmi žalovanej o neprimeranosti odškodnenia priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uplatnenej
na základe dvoch rozdielnych hmotnoprávnych ustanovení s prihliadnutím aj na rozsah odškodnenia v

iných obdobných veciach, napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 147/06 zo
dňa 06. 12. 2006 a nadväzujúci rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Winkler proti
Slovenskej republike zo dňa 17. 07. 2012.

Podľaust.§243dods.1O.s.p.,akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutia,súd,ktoréhorozhodnutie

bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V
novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Podľa ust. § 224 ods. 1, 4 O. s. p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i
pre odvolacie konanie.

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o
trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.