Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/275/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308216464
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2308216464.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Bratislava,
Moyzesova 8, proti povinnému: L. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., Z. XXX/XX, o vymoženie uloženej
povinnosti vo výške 560,57 eur s príslušenstvom a ďalších trov exekúcie, o návrhu na zastavenie
exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Galante č.k. 15Er/793/2008-13

zo dňa 6. decembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.

Návrhy na prerušenie konania sa z a m i e t a j ú.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd zastavil exekúciu vedenú pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp.

zn. EX 7892/08. Prvostupňový súd aplikoval ustanovenia § 45 ods. 1, 2, 3 zákona č. 244/2002 Z.z.,
§ 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku ako aj ust. § 25 ods, 1, 2
Zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch § 1 ods. 1, § 1 ods. 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1,
2 Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho
zákonníka, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 OZ, článku 2 písm. a) Smernice
rady 93/13/ EHS, článku 3 ods. 1, ods. 2 prílohy Smernice bodu 1 písm. e), článku 6 Smernice a

prílohy ods. 1 písm. q), Smernice ako aj rozsudkov Súdneho dvora vo veci C-240/98, C-168/2005 a
nakoniec ustanovenia § 517, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10 Nariadenia vlády č. 586/2008 Z.z.,
§ 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z., § 4 ods. 2 písm. g) Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
zmluvách ak o aj ustanovenia § 196 a § 200 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Prvostupňový súd
poukázal, že v predmetnom konaní bolo vydané poverenie pre súdneho exekútora zo dňa 24.10.
2008 na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške560,57 eur s príslušenstvom a trov exekúcie

na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. č.k. SR 03408/2008 zo dňa 29.04.2008, ktorým bol povinný
zaviazaný zaplatiť oprávnenému 16 888 Sk, úrok z omeškania 0,25 % denne zo sumy 15 400 Sk
od 19.02.2008 do zaplatenia, nahradiť trovy konania vo výške 4 878 Sk do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Vyžiadaním si predmetného rozhodcovského rozsudku ho exekučný súd podrobil skúmaniu,
či je exekučný titul v súlade so zákonom a zistil, že tomu tak nie je, pretože zaväzuje povinného

na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, teda plnenie právom nedovolené čo
znamená, že exekučný titul má vady z materiálnej stránky. Zistil, že úverová zmluva a jej súčasť, a to
všeobecné podmienky v bode 17, na základe ktorej bol exekučný titul vydaný, obsahuje neprijateľnú
podmienku rozhodcovskú doložku, z ktorej vyslovene vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto
zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie búdu riešené pred Stálym rozhodcovským
súdomzriadenýmspoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.sosídlomvBratislave.Zformálnejstránky

sa skúma či exekučný titul v tomto prípade rozhodcovský rozsudok má všetky náležitosti, ktoré vyžaduje
ustanovenie § 34 zákon č. 244/2002 Z.z., či má splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučnéhotitulu, a to napríklad, jeho rozpor s právom dovoleného s rozporom s dobrými mravmi. Rozhodcovský
rozsudok bol vydaný na základe uzavretej úverovej zmluvy medzi účastníkmi zo dňa 4 . 12.2007, z
ktorej vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, ako ho

preskúmal prvostupňový súd vyplynulo, že vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode
17 v rozhodcovskej doložke bolo dohodnuté, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy vrátane sporov
o jej platnosť, výklad, alebo zrušenie budú riešenie pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava. Z obsahu spisu vyplynulo, že sa
jedná o spotrebiteľský úver, lebo veriteľ je oprávneným podnikateľom v danom predmete a považuje

sa za dodávateľa a dlžník - povinný je spotrebiteľ, a to v súlade s ustanovením § 52 ods. 3, 4 OZ
a § 3 ods. 1, 2 ZSU. Veriteľ poskytol peňažné prostriedky vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky,
alebo inej právnej formy. Pri skúmaní samotnej zmluvy súd zistil, že hlavnou súčasťou jej obchodných
podmienok bolo zrejmé, že vopred pripravené tieto boli dodávateľom veriteľom pre veľký počet dlžníkov,
a preto si povinný nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednanie (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Na
uvedený právny vzťah preto použil, aplikoval ustanovenia o spotrebiteľskom úvere, Zákon č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách
§ 52 až §54. Vzal tiež do úvahy, že v tejto forme napísaná zmluva ako aj obchodné podmienky
maličkými písmenami s nahusteným textom bez odsekov znemožňuje ich riadne prečítanie zo strany
spotrebiteľa. Sú spracované nezrozumiteľne, neprehľadne. Týmto spôsobom porušuje informačné
povinnosti zakotvené v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Potom poukázal prvostupňový súd na

implementáciu Smernice č. 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách do slovenského práva dňom 01.04.2004 Zákonom č. 150/2004 Z.z., zo dňa 02.03.2004,
ktorým sa menil a doplnil Občiansky zákonník. V ňom uviedol tiež rozsudky Európskeho súdneho
dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, kde
sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže len ak národný súd prehlási, že má právomoc

zhodnotenie primerané podmienky z úradnej povinnosti. Ďalej sa poukázalo aj na rozhodnutie C-240/98
z 27.06.2000 OCEÁNO, kde cieľ článku 6 Smernice č. 93/13/ EHS, ktorý od členských štátov vyžaduje
stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol keby bol spotrebiteľ
sám povinný vstúpiť proti nekalej povahe takýchto podmienok. Takisto poukázal aj na rozhodnutie
C- 168/2005 z 26.10.2006 MOSTAZA CLÁRO, keď povaha a význam verejného záujmu, z ktorého

vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom. Okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Tiež poukázal na rozsudok súdneho
dvora C- 243/2008 zo 04.06.2009 vo veci PANNON, vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno
zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice ako nekalú a na ostatok sa

zaoberal zdôvodnením ustanovenia § 54 ods. 1 veta prvá, § 53 ods. 1 veta prvá, § 53 ods. 4. výpočet
nekalých podmienok zo strany zákonodarcu je neustále dopĺňaný a precizovaný, a týmto spôsobom
sa reaguje na nesprávnu aplikačnú prax a pri tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne
uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej doložky, aby spory
s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. V ňom prvostupňový súd poukázal na bod 17

Všeobecných podmienok kde je dojednaná rozhodcovská doložka, ktorá je v zmysle ustanovenia § 53
ods.5Občianskehozákonníkaneplatná,lebospôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia
prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka umožňujúca
dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Túto doložku

si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým
podmienkam a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Táto formulovaná
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Prihliada na to prvostupňový súd ex offo priamo zo zákona

prihliadnutímnajudikatúru Európskehosúdnehodvora,ktorúcitoval.Tútonekalúpovahurozhodcovskej
doložky musí súd preskúmavať v rozsahu v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Dospel k
záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu, pretože zo zákona preskúmal exekučný titul,
či obsahuje neprijateľnú podmienku v rozpore s dobrými mravmi a tou je rozhodcovská doložka.

Odvolanie proti uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho zástupcu. Dôvod podania odvolania
v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnémurozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o konkurze
a reštrukturalizácii a nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo
veci s obsahom uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska

princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny
orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný
žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného

ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva
spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom
rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality. To spadá do skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii,
keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden ústavne nekonformný vykladať

právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť všeobecných súdov vyplýva
z čl. 152 ods. 4 Ústavy (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006). Zákonodarca
priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba
v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho,
že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských

rozsudkov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu. Porušil by tak zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup. V
prípade ak by oprávnený uplatňoval svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom aj iný prístup, ak by oprávnený uplatňoval svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú

v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Oprávnený žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1
písm b O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods.
2 veta prvá a veta druhá O.s.p., pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, či je v súlade s
princípom právnej istoty a princípom ochranu dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné
opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 EP. Z dôvodu odvolania podľa

ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a
následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v
rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR,
pričomust.§45ods.2citovanéhozákonavšakexplicitneupravujekonaniebeznávrhuvprípadezistenia

nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto
formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 ZoKR s významom ust. § 40 ZoKR v spojení s ust. § 43
citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť
oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto
prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou
teologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. b) O.s.p. Odvolateľ uviedol, že konal exekučný súd pri revízii rozhodcovského rozsudku

mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásady legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru
o ľudských právach a základných slobodách, že je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie nutne

aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivý
súdny proces čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva vlastniť majetok čl. 20 ods. 1 Ústavy, ako aj na výkon a
ochranu práva na pokojné užívanie majetku čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalobca mal v konaní pred
exekučnýmsúdomvýraznenevýhodnépostavenievzhľadomkfaktu,žeexekučnýsúdrozhodovalojeho
práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho postavenie, bol však žalobca rovnakou stranou ako

žalovaný. Z okolností daného prípadu možno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne
a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho
iné postavenie ho vylúčilo z možnosti z hodnotenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právompatrí, a to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť
jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou v Slovenskej republike a Dohovorom
špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Ďalej poukázal na to, že exekučný súd

svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci
neprípustné a úplne nemožné. Všetky citované rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť a to preto,
že označujú tých, ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre nich. Poukázal tak na ust. § 228 ods. 4
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Pokiaľ sa jedná o princíp rovnosti zbraní Európsky súd pre ľudské
práva v Štrasburgu ho považuje za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a porušením

tohto princípu rovnosti zbraní bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán v konaní a iných osôb v porovnateľnom postavení.
Záruky ustanovené v čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im
predchádzajú,aktoréponichnasleduječl.6Dohovorusavzťahujenaexekučnékonanienasledujúcepo
vyhlásení rozsudku. Žalobca namieta (oprávnený namieta), že nemal možnosť reagovať na akékoľvek
tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom

postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si
zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú možnosť na to, aby bez existencie
akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu došlo k zmareniu exekúcie. Žalobca je voči povinnému v pozícii
veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh. Možno bez pochýb predpokladať, že
povinný prechovával voči žalobcovi averziu, pocit antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš

nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu a umožniť mu prejaviť svoj názor na vec. Žalobca
nebol ako účastník konania oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne
rozhodujeojehoprávach.Neboloboznámenýsobsahomdôkazov,argumentov,tvrdení,nemalmožnosť
sa k týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Z dôvodu odvolania to, že nezistil prvostupňový súd
skutkový stav, že nevykonal náležite dokazovanie uviedol, že dospel k svojim záverom len na základe

domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu a úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom
pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom. K poslednému
odvolaciemu dôvodu uvedenému v ust. § 205 ods. 2 písm. s), že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí
uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor

s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v
zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznať rozhodcovským
súdom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil,
že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná.
Z ust. § 53 ods. 1 O.z. ako zákonodarca ustanovil - poukázal odvolateľ práve na slovko, aby spory s

dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu
a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľa, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie
je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi
rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Preto zdôvodnenie nemá

logický, právny ani faktický základ. Nejde preto o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4
písm. r) O.z. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok,
pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať

v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a to v intervale, ktorý si určí
i deň splatnosti. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať
za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínoch splátok. Podľa § 2 písm. b)
Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného
neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z
ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou. Ďalej poukázal na ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a
z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí

Zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za
slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere
zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom ospotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený rovnako poukázal aj na
nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázal na ust. § 369 ods. 1 zákona č.
513/91 Zb. Obchodného zákonníka, keď oprávnený poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona ani z

iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky
úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho
rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, keď sa daný súd
zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých vzťahov, pričom zdôraznil,
že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď

bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu
o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve
o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto
záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku za zasielanie upomienok tiež zastavil konajúci
súd exekúciu. Sú súčasťou rozhodcovských rozsudkov priznaného exekučným súdom a k tomu uviedol
odvolateľ ust. § 499 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého sa mohla dohodnúť odplata, príslušný

poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého v dodatku a 2/3 z nákladov za vypracovanie a uzavretie
zmluvyoúverespolusovšetkouadministratívou.Kpoplatkuzazasielanieupomienokuviedoloprávnený
v zmysle bodu 4 Všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou, sa povinný zaviazal
uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eur. Či exekučný
titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v celom

rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný súd je povinný
preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade ak nezistí žiaden
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Po uplynutí zákonnej lehoty na odvolanie zaslal odvolateľ prostredníctvom prvostupňového súdu

odvolaciemu súdu podanie zo dňa 10. 9. 2012 označené ako: „ Návrh na prerušenie konania postupom
podľaust.§109ods.1písm.c/OSPačl.267ZmluvyofungovaníEÚadoplnenieprávnejargumentáciek
podanému odvolaniu“, v rámci ktorého podania poukázal na skutočnosť, že smernice nemajú všeobecnú
záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a
právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je

nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil, keď priamo
aplikoval ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Na základe uvedenej aplikácie potom dospel k záveru,
ževspotrebiteľskýchzmluváchsúrozhodcovskédoložkyzakázané,čovyplývaztoho,žejeneprípustné,
aby sa spotrebiteľ v spotrebiteľskej zmluve vzdával svojich práv. Pokiaľ exekučný súd odôvodnil svoje
rozhodnutie s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS, oprávnený je toho názoru, že slovenská verzia

prekladu textu písmena q/ bodu 1 prílohy tejto smernice, ktorá definuje, čo je možné považovať za
neprijateľnú podmienku, je odlišná od originálnej verzie a je jednoznačne chybná. Uviedol, že vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového
predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Ani zo slovenského a ani z ostatných jazykových znení písm. q/

ods. 1 prílohy Smernice navyše nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v rámci rozhodcovských
konaníjezakaždýchokolnostívždyzakázané. Vzáveresvojhopodaniauviedol,žepovažujezasprávne
a dôležité (vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov),
keďže v danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva, na ktorú otázku je v
zmysle čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor,

ktorému túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej

doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebozrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom

Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd Trnave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.), potom , čo uistil, že je odvolanie podané
včas a oprávnenou osobou ( §§ 201 a 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a

dôvodmi podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že uznesenie súdu I. stupňa je vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu I. stupňa v jeho
rozhodnutí

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávneného na prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm
b) O.s.p. ÚS SR pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá EP s čl.1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZoRK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných

predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné

prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako

bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo
b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoréje objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,

teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný.
Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného
práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom
ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo
preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti

rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45
ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom

by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu
zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK.
Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii
dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje

súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej
doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),

uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,

že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže

byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia

predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.
Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti K. V., kde
uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez

návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd
konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len

z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR : 6 Cdo 143/11, R
74/2012( ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 <. o rozhodcovskom konaní),
v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.
Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej

zmluvyoúvere,zmluvaoúvere,ktorájeupravenávObchodnomzákonníku,poddefiníciuspotrebiteľskej
zmluvy podľa § 52 OZ už nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou
v zmysle § 23a z. č. 634/1992 Zb. v znení platnom od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je
z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi

účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z
ust. § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské
zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy
ako sú definované v cit. ustanovení § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb..

Keďže oprávnená pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle §
52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný

pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za
spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že
predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť veriteľ ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi
dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané,
že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č.
258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z. č.

258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe
vyššieuvedeného,sapretoodvolacísúdstotožňujesnázoromsúduprvéhostupňa,žemedziúčastníkmi
bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 zákona o spotrebiteľských

úveroch.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, jeho argumentáciou čo sa týka
aplikácie smernice 93/13/EHS v čl. 6, v čl. 3 ods. 1, 3 a správny poukaz implementácie smernice

do slovenského právneho poriadku. V tej súvislosti bolo správne poukázané na ust. § 54 ods. 1
OZ, kedy však zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu sa odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa, nesmú obsahovať v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospechspotrebiteľa. Od 01.03.2010 je výslovne uvedená neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, a preto je správne vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky pretože

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, a tak ako je dojednaná v bode 17
Všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je neplatná.
Zmluvnápodmienkarozhodcovskádoložkadojednanávštandardneformulárovejspotrebiteľskejzmluve
resp. vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich jej súčasť individuálne nedojednaná, v
zmysle ktorej je daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane,

ak ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom je spotrebiteľ nútený sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu je neprijateľnou podmienkou od 01.01.2008 v zmysle ust. § 53
ods. 1 písm. r) OZ v aktuálnom znení a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53
ods. 1 OZ vo vtedy účinnom znení ,a preto v zmysle ust. § 53 ods. 4 resp. 5 OZ neplatná. Tak
neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a
rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Zmluvná podmienka

- rozhodcovská doložka, resp. zmluva dohodnutá v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve
resp. vo všeobecných obchodných podmienkach, tvoriacich jej súčasť, individuálne nedojednaná, v
zmysle ktorej je síce daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak
ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom, je spotrebiteľ nútený sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, od 01.01.2008 v zmysle § 53 ods.

1 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, a do 31.12.2007 v zmysle eurokomformného
výkladu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vtedy účinnom znení, a preto v zmysle § 53 ods. 4
resp. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská zmluva resp. doložka nemôže založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a
ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom a splnená podmienka

v zmysle § 44 ods. 2 EP na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. V neskoršom štádiu exekúcie po
vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45
ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský
rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže
absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Európska únia venuje problematike ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť, aj do slovenskej
legislatívy sa prebrali viaceré smernice Rady Európy a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa
alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú a takou je vlastne aj Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý

článok 249 Zmluvy o založení ES), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby akú formu
implementácie príslušnej Smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Do slovenského právneho
poriadku bola implementovaná Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 dňom 01.04.1994 zák. č.
150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa menil a doplnil Občiansky zákonník zákon č. 40/1960 Zb. v znení

neskorších predpisov (do ustanovení § 52 až § 54 súčasné znenie § 52 až § 56).

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones označil za neprijateľnú

zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Ako už bolo uvedené vyššie, zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v bode 18.1 -
akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s

ustanoveniami zmluvy, budú riešené a s konečnou platnosťou rozhodnuté v písomnom rozhodcovskom
konaní pred jedným z rozhodcov tam uvedených.Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát, i v
tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s

ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez

vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil

názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl.
OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných
práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,
ako je tomu v danom prípade.

Vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o

predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdomv tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku

akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,
ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.
q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd

za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel
k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie
je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z

uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento
snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach

oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady
93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny

a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré
je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku

Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza

medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.
v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,

že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto
aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž

nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedenýSmernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom

bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa

stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci

Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z

toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že

postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Senát rozhodol v tejto veci v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.