Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812010206
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812010206.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Janíka a sudcov JUDr.
Rastislava Vranku a JUDr. Stanislava Hájička v trestnej veci proti odsúdenému Z. I. pre prečin
zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. c/ Tr. zák. na neverejnom zasadnutí
16.januára 2013 prejednal sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo
14.novembra 2012, sp. zn. 1Nt/5/2012 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť odsúdeného Z. I. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prievidza uznesením zo 14.novembra 2012, sp. zn. 1Nt 5/2012, podľa § 399 ods. 2
TrestnéhoporiadkuzamietolnávrhodsúdenéhoZ.I.napovolenieobnovykonaniavtrestnejveci,vktorej
bol právoplatným trestným rozkazom Okresného súdu Prievidza zo dňa 25.októbra 2010, sp. zn. 3T
185/2010uznanýzavinnéhoz prečinuzanedbaniapovinnejvýživypodľa§207ods.2,ods.3písm.b/Tr.

zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov
nepodmienečne so zaradením na jeho výkon v zmysle § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil v podstate tým, že
nezistil dôvody pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., pretože nevyšli najavo
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli sami osebe alebo v spojení so skutočnosťami a
dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine a treste odsúdeného.

Proti tomuto uzneseniu podal odsúdený Z. I. v zákonnej lehote sťažnosť. V jej písomnom odôvodnení
prostredníctvomobhajcanamietalsprávnosťvýrokunapadnutéhouzneseniaspoukazomnato,žepodľa
jeho názoru sú splnené podmienky na kladné rozhodnutie o jeho návrhu na povolenie obnovy konania,
pretože ním zaplatená posledná úhrada výživného zo dňa 30.septembra 2010 v sume 155 Eur ešte
pred vydaním trestného rozkazu nebola zohľadnená v rozhodnutí súdu prvého stupňa a okrem toho

matka maloletých detí Z. A. a A. I. mohla v prípade, ak by bola vypočutá potvrdiť, že sa s ňou dohodol na
spôsobe a lehote úhrady zameškaného výživného. Domáhal sa preto zrušenia napadnutého uznesenia
a vyhovenia jeho návrhu na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 192 ods.1 Tr. por. správnosť výroku
napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru,

že sťažnosť odsúdeného Z. I. nie je dôvodná.

Okresný súd správne zistil, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre povolenie
obnovy konania, pretože v konaní o obnove nevyšli najavo také nové dôkazy a skutočnosti, ktoré by
v zmysle § 394 ods.1 Tr. por. mohli viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho trestného rozkazu. V
napadnutom uznesení vecne správne a presvedčivo vyložil dôvody, pre ktoré nepovažoval odsúdeným

tvrdené skutočnosti z hľadiska dôvodnosti jeho návrhu za opodstatnené a dôvodne ich neakceptoval.
Pokiaľ odsúdený žiadal prehodnotiť správnosť právoplatného odsudzujúceho trestného rozkazu vovýrokoch o jeho vine a treste, je treba zdôrazniť, že v konaní o povolenie obnovy zákon takúto
možnosť súdu nedáva. Toto konanie sa obmedzuje len na riešenie otázky, či vyšli najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme a takého charakteru, aký predpokladá ustanovenie § 394 ods.

1 Tr. por. vo vzťahu k výrokom o vine a treste. V danom prípade tomu tak nie je, preto okresný
súd správne rozhodol, keď návrh odsúdeného ako nedôvodný zamietol. Z obsahu trestného spisu je
totiž zrejmé, že záver o vine odsúdeného bol vyvodený nielen na podklade priznania odsúdeného
Z. I. pred policajným orgánom pri jeho výsluchu dňa 8.júna 2010 (č.l.11) a s týmto jeho priznaním
korešpondujúcimi a usvedčujúcimi výpoveďami svedkyne W. A. i súvisiacimi listinnými dôkazmi.

Skutočnosti potvrdzujúce výšku nezaplateného výživného vyplývajú pritom aj z písomne predloženého
prehľadu platenia výživného odsúdeným, pričom okolnosť, že odsúdený mal pred vydaním trestného
rozkazu uhradiť na výživnom 30.septembra 2010 ešte sumu 155 Eur, nemá z hľadiska zameškaného
výživného za obdobie od 1.mája 2006 do 25.októbra 2006 v celkovej výške 2.144,27 Eur povahu takého
dôkazu, ktorý by v zmysle § 394 ods.1 Tr.por. mohol viesť k zmene pôvodného odsudzujúceho trestného
rozkazu. Z uvedeného je teda zrejmé, že odsúdeným uvádzané okolnosti nemajú povahu dôkazov a

skutočností, ktoré by boli súdu skôr (v pôvodnom konaní) neznáme a predovšetkým ktoré by mohli samy
o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k
pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom nepomere s účelom trestu. Okresný
súd preto vecne správne návrh odsúdeného zamietol a keďže krajský súd sa so záverom okresného

súdu stotožnil, nepovažoval námietky odsúdeného Z. I. za opodstatnené a neakceptoval ich.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody nepovažoval sťažnosť odsúdeného Z. I. za dôvodnú, preto
ju podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.