Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 22, 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 24C/74/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107212107
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milina Jánošková

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v právnej veci navrhovateľky M. J.,

občianky SR, nar. XX.X.XXXX,. bytom T., K. č. XXX/XX,. práv. zast. JUDr. M. F., advokátom so sídlom
v T., J. č. XXXX. proti odporcovi B., s.r.o. so sídlom v D. N. V., P. H. č. XXXX/XXX,. IČO: XXX. XX. XXX.
o zaplatenie náhrady mzdy 572.429,-Sk s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh s a z a m i e t a.

Odporcovi s a náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 2.5.2007 domáhala zaplatenia náhrady mzdy 572.429,-
Sk spolu s ročným úrokom z omeškania 6% z dlžnej sumy od 7.4.2006 do zaplatenia a náhrady trov
konania. Uviedla, že u odporcu pracovala na základe pracovnej zmluvy ako predavačka. Dňa 8.10.2002

jej odporca doručil na pracovisku výpoveď z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny
zvlášť závažným spôsobom. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 15.8.2002 č.k. 7C 18/03-51 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 6.12.2005 č.k. 17Co 137/05-65 určil neplatnosť
výpovede, lebo nebolo preukázané, že sa navrhovateľka dopustila vytýkaného porušenia pracovnej
disciplíny. Jej pracovný pomer u odporcu trval až do 7.4.2006. Už po vyhlásení rozsudku navrhovateľka
odporcovi oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa pracovnej zmluvy, pričom dňa 31.12.2002
jej Ing. H. - zamestnanec odporcu povedal, že už nemusí chodiť do práce. Dňa 7.4.2006 odporca s ňou
rozviazal pracovný pomer okamžite podľa ust. § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce. Od 1.1.2003 do

7.4.2006 jej odporca nevyplatil náhradu mzdy. Preto sa domáhala jej vyplatenia za čas od 1.1.2003 do
7.4.2006 súdnou cestou z priemerného mesačného zárobku 14.620,-Sk.

Odporca s návrhom nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľka ešte pred podaním
žaloby na súd, dňa 17.10.2002 odporcovi oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok
dohodnutých v pracovnej zmluve a to do uplynutia výpovednej lehoty, t.j. do 31.12.2002. Toto jej bolo
umožnené a za toto obdobie aj dostala vyplatenú mzdu. Z takto formulovaného oznámenia logicky
vyplynulo, že na ďalšom zamestnávaní po uplynutí výpovednej doby už navrhovateľka netrvala a preto

jej pracovný pomer skončil podľa ust. § 79 ods.3 písm. a/ Zákonníka práce, uplynutím výpovednej doby.
Po 1.1.2003 sa u nich navrhovateľka o žiadne zamestnanie neuchádzala a druhý raz žiadala o ďalšie
zamestnávanie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku 7C 18/2003, dňa 9.3.2006. Dňa 1.4.2006 jej
bolo umožnené pracovať v stánku na L. ulici v T., pričom počas inventúry navrhovateľka z pracoviska
svojvoľne odišla a o ďalšie zamestnanie neprejavila záujem. Dňa 7.4.2006 s ňou bol teda okamžite
rozviazaný pracovný pomer a proti tomu navrhovateľka nič nenamietala, ani nepodala žalobu na súd
o jeho neplatnosť. Žiadať náhradu mzdy je preto zo strany navrhovateľky neopodstatnené, lebo podľaust. § 79 ods.1 Zákonníka práce náhradu mzdy možno žiadať odo dňa, keď zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a od 1.1.2003 už navrhovateľka o to nežiadala.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, vypočul svedka Ing. M. H., oboznámil

doklad pre zápočet predchádzajúcich období práceneschopnosti navrhovateľky zo dňa 7.4.2006,
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu zo dňa 27.9.2007, oznámenie navrhovateľky o trvaní na ďalšom
zamestnávaní zo dňa 17.10.2002, výzvu navrhovateľky, aby jej odporca oznámil, kde a kedy má
opätovne nastúpiť do zamestnania zo dňa 9.3.2006, potvrdenie z Ú. P., S.. V. A. R. v T. zo dňa 16.6.2008
o poberaní dávok v hmotnej núdzi navrhovateľkou, okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa

4.4.2006, dohodu o hmotnej zodpovednosti, zápis z vykonanej inventúry dňa 1.4.2006, protokol o
odovzdaní a prevzatí predajne tlače a spis tun. súdu 7C 18/2003 a zistil nasledovný skutkový stav veci :

navrhovateľka pracovala pre odporcu ako predavačka v stánku na základe pracovnej zmluvy zo dňa
1.7.2001 až do 31.12.2002. Mala dojednaný pracovný pomer na dobu neurčitú. Dňa 8.10.2002 doručil
odporca navrhovateľke na pracovisku výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 3 Zákonníka
práce, z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, s ktorou navrhovateľka nesúhlasila a

dňa 17.10.2002 sa písomne domáhala prideľovania práce, podľa pracovnej zmluvy až do uplynutia
výpovednej lehoty. Za obdobie od 1.1.2003 až do 7.4.2006 odporca navrhovateľke nezaplatil mzdu,
ani náhradu mzdy. Navrhovateľka sa opätovne domáhala práce u odporcu až dňa 9.3.2006 s tým,
že ho vyzvala, aby jej odporca oznámil, kedy a kde má navrhovateľka nastúpiť do práce. Odporca
navrhovateľke umožnil nastúpiť do práce na pracovisko v stánku na L. ulici v T., pričom navrhovateľka

do práce nenastúpila z dôvodu, že nebola vykonaná inventúra a počas konania inventúry, dňa 1.4.2006
z práce odišla a viac sa tam nevrátila. Dňa 4.4.2006 jej odporca doručil okamžité skončenie pracovného
pomeru podľa § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce, z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, lebo
navrhovateľka bez súhlasu priameho nadriadeného odišla dňa 1.4.2006 z pracoviska a v dňoch 3.4 a
4.4.2006 do práce vôbec nenastúpila.

Rozsudkom tun. súdu č.k. 7C/18/2003-51 zo dňa 4.3.2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Trenčín č.k. 17Co 137/2005-65 zo dňa 6.12.2005 súd určil, že výpoveď odporcu, daná navrhovateľke
listom zo dňa 8.10.2002 je neplatná. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26.1.2006.

Podľa § 79 ods.1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení nesk. predpisov ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo

v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej
zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je
povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods.3 písm. a/ Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení nesk. predpisov ak zamestnávateľ
skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak,

že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej
doby.

Súd mal preukázané, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu trval od 1.7.2001 a skončil
sa 31.12.2002, na základe ust. § 79 ods. 3 písm. a/ Zákonníka práce č. 311/2002 Z.z. v platnom
znení. V danom prípade odporca rozviazal dňa 8.10.2002 pracovný pomer výpoveďou neplatne,

ale navrhovateľka trvala na ďalšom zamestnávaní len do konca výpovednej doby, t.j. do 31.12.2002.
Výsluchom svedka Ing. M. H. a konateľa odporcu V. B. sa nepreukázalo, že sa navrhovateľka skutočneaj po 1.1.2003 u odporcu domáhala výkonu práce a z jej konania zo dňa 1.4.2006 je zrejmé, že
nemala skutočný záujem u odporcu opätovne pracovať. Vzhľadom k tomu, že po 1.1.2003 už do
práce nenastúpila a nepreukázala, že sa výkonu práce po tomto období aj domáhala, došlo k

skončeniu pracovného pomeru účastníkov dohodou na základe zákona, uplynutím výpovednej doby,
ktorá bola podľa ust. § 62 ods.1,2 zákonníka práce ( keďže bola daná výpoveď podľa § 63 ods.3
Zákonníka práce ) dvojmesačná a začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca, nasledujúceho po
doručení výpovede. Na náhradu mzdy po skončení pracovného pomeru; od 1.1.2003 do 7.4.2006 už
navrhovateľka nemala žiaden právny nárok a zo strany odporcu nebolo nutné končiť s navrhovateľkou

pracovný pomer znova okamžitým zrušením, nakoľko k jeho zániku došlo zo zákona už k 31.12.2002.
Z vyššie uvedeného dôvodu súd návrh ako nedôvodný zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. Odporcovi, ktorý mal v konaní plný
úspech súd náhradu trov konania nepriznal, lebo si žiadne neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší

súd ( dvojmo)

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v potrebnom počte rovnopisov, ak potrebný počet

rovnopisov účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).