Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, September 21, 2010

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 19C/244/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109231205
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Tóthová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín sudkyňou JUDr. Máriou Tóthovou v právnej veci žalobcu P. S., štátneho občana S.,

bytom Z., A. L. XX, zastúpeného JUDr. P. S., advokátom so sídlom T., B. XX. proti žalovanému I. S. T.,
J. Z. XX. T., zastúpeného Mgr. G. H., advokátkou so sídlom T., X. M. XXX/XX-X. o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru okamžitým zrušením takto

r o z h o d o l :

Žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer trvá a
náhrada mzdy sa z a m i e t a.

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žiadal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením zo strany
žalovanéhojeneplatné.Zároveňnavrhol,abybolovyslovené,žejehopracovnýpomertrvánaďalejaaby

mu žalovaný nahradil mzdu z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Uviedol, že nedošlo
z jeho strany k porušeniu pracovnej disciplíny a použitý dôvod na skončenie pracovného pomeru bol
žalovaným vymedzený bez potrebnej konkretizácie, príliš všeobecne. Poukázal tiež na skutočnosť, že
pracovný pomer mal podľa žalovaného skončiť ku dňu 5.9.2009, ale k doručeniu okamžitého skončenia
došlo až 19.10.2009. Namietal teda spätnosť takého úkonu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žaloba žalobcu bola podaná po uplynutí
prekluzívnej lehoty . Tvrdil, že žalovaný odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru,
o čom bol spísaný záznam v prítomnosti svedkov a zrejme z nevedomosti žalovaného, resp. jeho

pracovníka došlo aj doručovaniu poštou. Trval na tom, že správanie sa žalobcu v zahraničí bolo
závažným porušením pracovnej disciplíny a dôvodom na skončenie pracovného pomeru okamžitým
zrušením.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov M. D., Ing. K. H., S.
B. ,oboznámením pracovnej zmluvy, okamžitým zrušením pracovného pomeru, záznamom z 9.10.2009
a zistil tento skutkový stav:

Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.2.2009.
Bol uzavretý na dobu určitú, a to do dňa 2.2.2009. Tento pracovný pomer žalovaný ukončil okamžitým
zrušením podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodov nedodržania predpisov A., čo považoval

za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Neplatnosť tohto skončenia napadol na súde žalobca dňa
18.12.2009.Podľa § 68 ods. 1,2 Zákonníka práce platného v čase rozhodnom zamestnávateľ môže okamžite skončiť
pracovný pomer, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, príp. porušil
závažne pracovnú disciplínu. Zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer

iba v lehote jedného mesiaca odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr
však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

V zmysle § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Povinnosťou súdu je v zmysle citovaných zákonných ustanovení skúmať skutkové, ale aj formálne

náležitosti rozviazania pracovného pomeru, keď sa konanie týka jeho neplatnosti. V zmysle predtým
citovaného ustanovenia § 77 Zákonníka práce medzi takéto náležitosti patrí aj zachovanie lehoty v
ktorej je možné neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. A práve dodržanie tejto
lehoty bolo medzi účastníkmi sporné. Preto súd zameral dokazovanie predovšetkým na to, či žaloba bola
podaná v dvojmesačnej prekluzívnej lehote odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer medzi účastníkmi

skončiť.

V zmysle § 38 ods. 1-4 Zákonníka práce písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a
skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich
z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. Písomnosti doručuje
zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je

možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú zásielku. Písomnosti zamestnanca týkajúce
sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca
vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru
doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku. Povinnosť zamestnávateľa
alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť

prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú,
alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo
zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie
písomnosti odmietne.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že Zákonník práce uprednostňuje pre zamestnávateľa

osobné doručenie na pracovisku. Ak zamestnanec bezdôvodne odmietne prevziať zásielku, ktorú sa
mu pokúša zamestnávateľ doručiť na pracovisku, predpokladá sa, že zásielka je doručená okamihom
odmietnutia. Zákon túto situáciu podrobnejšie nerieši, je však nevyhnutnosťou, aby zamestnávateľ vedel
túto skutočnosť preukázať.

Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho konania (ďalej iba O.s.p.) účastníci sú povinní označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže
výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, preto starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci.

Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že občianske súdne konanie je ovládané prejednávacou
zásadou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
zásadne vecou účastníkov. Dokazujú sa iba tie skutočnosti, ktoré ostávajú medzi účastníkmi sporné.
Platí teda zásada, že každý z účastníkov preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba
priaznivé dôsledky. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým následkom v

podobe neúspechu v konaní.Zo záznamu spísaného dňa 9.10.2009 (nachádzajúceho sa na listine okamžitého skončenia pracovného
pomeru) vyplýva, že svedkovia S. B., M. D., Ing. K. H. sa podpísali v uvedený deň pod text : „výpoveď
odmietol prevziať“.

Z výsluchu svedka M. D. vyplynulo, že tento bol prítomný spisovania záznamu o tom, že žalobca
odmietol prevziať „výpoveď“, čo bolo podľa jeho tvrdenia niekedy v piatok popoludní. Zároveň tento
svedok vysvetlil, že nerozozná rozdiel medzi úkonom skončenia pracovného pomeru výpoveďou
alebo okamžitým skončením. Podpisoval doklad o odmietnutí prevzatia žalobcom a po nahliadnutí do
žalovaným predloženého záznamu zo dňa 9.10.2009 potvrdil, že išlo o jeho podpis a o doklad, ktorý

žalobca odmietol prevziať. Aj svedok S. B. potvrdil, že to bolo v niektorý piatok, keď žalovaný doručoval
žalobcovi nejaký doklad, ktorý žalobca odmietal prevziať. Doznal, že sa o tejto skutočnosti robil záznam,
ale nepamätal sa, či to bolo hneď alebo dodatočne, keď ho podpisoval.

Svedkyňa Ing. H. potvrdila, že skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením vypracovávala ona
potom, ako žalobca porušil predpisy vo Francúzsku a ponechal tam kamión. Robila tak na pokyn
žalovaného ako externá pracovníčka. Doznala, že pochybila v dátumoch a namiesto 5.10.2009 do tejto

listiny napísala 5.9.2009, čo považovala za preklep. Všetky následné úkony súvisiace so skončením
pracovného pomeru (odhlásenie z poisťovní, účtovné veci) však robila k dátumu 5.10.2009. Z jej
výpovede vyplynulo, že záznam o odmietnutí prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru
spisovala ona a podpísali ho M. D. a S. B..

V predmetnom konaní žalovaný tvrdil, že k doručeniu okamžitého skončenia pracovného pomeru

žalobcovi a tým k skončeniu pracovného pomeru došlo momentom odmietnutia prevzatia okamžitého
skončenia pracovného pomeru a na preukázanie svojich tvrdení predložil záznam spísaný na pracovisku
a navrhol vypočuť svedkov. Zo záznamu spísaného dňa 9.10.2009 na listine nazvanej ako okamžité
zrušenie pracovného pomeru a výpovede svedkov vyplynulo, že tvrdenia uvádzané žalovaným sú
zhodné s týmito dôkazmi. Z nich vyplynulo, že k doručovaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru

došlo 9.10.2009, ako aj to, že žalobca odmietol túto listinu o skončení pracovného pomeru prevziať. Z
hľadiska dôkaznej situácie bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať ich opak.

Na preukázanie svojich tvrdení žalobca navrhol vo veci vypočuť svoju matku a svojho brata. Súd však
bol toho názoru, že žalobcovi sa hodnoverným spôsobom nepodarilo preukázať ním uvádzané okolnosti,
a to, že k doručovaniu na pracovisku a následnému odmietnutiu prevzatia listiny o skončení pracovného

pomeru nedošlo. Tieto jeho tvrdenia vyznievali ako nehodnoverné predovšetkým vzhľadom na výpovede
a prednesy žalobcu v konaní. Na pojednávaní dňa 23.2.2009 žalobca spochybňoval dôkaz žalovaného
tým, že on nemohol do jeho firmy prísť, lebo z F. sa vrátil až 9.10.2009 okolo tretej popoludní a do „firmy“
nešiel ani nasledujúci týždeň, ale išiel tam až keď si prevzal výpoveď doručenú poštou. Na preukázanie
toho, kedy sa vrátil z F., navrhol vypočuť ako svedka vodiča kamiónu, ktorý ho z F. mal doviesť..

Tohto svedka však neidentifikoval a dodatočne navrhol upustiť od jeho výsluchu. Na pojednávaní dňa
18.5.2010 už uviedol, že doma z F. bol 8.10.2009 a zmenu svojej výpovede ospravedlňoval tým, že
si myslel, že 9.10. bol štvrtok. Doznal teda, že z F. sa vrátil už vo štvrtok 8.10.2009. Zároveň na
tomto pojednávaní uviedol, že vo „firme“ bol vtedy, keď tam boli pán B. a D., čo bolo niekedy v piatok
(čo sa zhoduje stvrdeniami svedkov B., D. a H.), ale tvrdil, že tam nebola p. H.. Uviedol, že tam bol

až 20.10.2009. V tento deň však nebol piatok, ale utorok. Jeho tvrdenia teda boli rozporuplné a tým
nehodnoverné. O nehodnovernosti jeho výpovede svedčia aj okolnosti týkajúce sa telefonátov medzi
ním a žalovaným, ktoré súd nepovažoval za relevantné vo vzťahu k danej veci, ale svedčia o tom, že
výpoveď žalobcu vo všeobecnosti nemožno považovať za dôveryhodnú.

Logickým nebolo ani tvrdenie žalobcu, že, keď sa vrátil z F. do „firmy“ žalovaného od 8.10.2009

vôbec nešiel a že sa tak stalo až 20.10.2009 po prevzatí okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Ak žalobca nevedel o okamžitom skončení pracovného pomeru do tejto doby(teda do 20.10.2009,
kedy si prevzal písomné skončenie pracovného pomeru ), tak nemal dôvod ostať doma a nechodiť
do práce. Ak by bolo toto tvrdenie pravdivé tak by žalovaný riešil jeho neprítomnosť na pracovisku
absenciou a skončením pracovného pomeru aj z tohto dôvodu. To sa však nestalo. Práve naopak už poodmietnutí doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný pristúpil k úkonom súvisiacim
so skončením pracovného pomeru.

Nehodnoverne pôsobilo z hľadiska dokazovania aj to, že žalobca až dodatočne, na druhom pojednávaní,

navrhol na preukázanie svojich tvrdení vypočuť ako svedkov svoju matku a brata. Dovtedy ich na
preukázanie svojich tvrdí nenavrhoval vypočuť ani netvrdil, že môžu tieto skutočnosti preukázať.

Svedok M. S., ktorý je bratom žalobcu, svojou výpoveďou preukazoval, že žalobca sa vrátil z F. už
8.10.2009(ikeďžalobcapôvodnetvrdil,žetoboloaž9.10.,nebolotovzhľadomnazmenujehovýpovede
sporné). V piatok, teda 9.10. 2009 (kedy mal byť žalobca podľa tvrdenia žalovaného na jeho pracovisku)
sa svedok z práce vrátil až okolo 18.-tej hodiny. Nemohol teda potvrdiť, že žalobca sa celý deň zdržiaval

doma a nešiel na pracovisko. Túto skutočnosť v konaní preukazovala iba jediná svedkyňa, ktorou bola
matka žalobcu. Vzhľadom na všetky okolnosti, najmä nehodnovernú výpoveď žalobcu nemohol súd
tomuto dôkazu uveriť.

Z vykonaného dokazovania mal teda súd za preukázané, že k doručovaniu skončenia pracovného
pomeru došlo 9.10.2009. Žalovanému sa podarilo preukázať, že žalobca odmietol toto skončenie

pracovného pomeru prevziať. Naopak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že sa tak
nestalo.

Podľa § 77 Zákonníka práce je podmienkou preskúmavania dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru uplatnenie včasného nároku na súde, pretože neplatnosti tohto jednostranného právneho úkonu
sa možno v zmysle uvedeného ustanovenia dovolávať na súde len do dvoch mesiacov od doby, kedy

sa mal skončiť pracovný pomer. Ak žalobca podal na súde takúto žalobu dňa 18.12.2009, urobil tak po
uplynutí 2- mesačnej prekluzívnej lehoty, nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k skončeniu
pracovného pomeru medzi ním a žalovaným malo dôjsť 9.10.2009, kedy žalobca odmietol prevziať
okamžité skončenie pracovného pomeru.

S poukazom na uvedené skutkové a právne zdôvodnenie, súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru a o náhradu mzdy ako oneskorene poddanú zamietol. Dôvodom zamietnutia
žalobného petitu týkajúceho sa určenia, že pracovný pomer naďalej trvá, bol nedostatok právneho
záujmu na takomto určení (v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p.).

O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku podľa ktorého, ak sú dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať.

Súd žalovanému nepriznal náhradu trov konania, aj keď bol vo veci úspešný. Za okolnosti hodné
osobitného zreteľa v tomto prípade považoval najmä skutočnosť, že žalovaný napriek osobnému
doručovaniu na pracovisku doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru aj poštovou zásielkou,
čím vytvoril u žalobcu stav neistoty o tom, ktoré doručenie je potrebné považovať za účinné.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Trenčíne, pokiaľ sa tohto práva po vyhlásení rozsudku účastníci
výslovne nevzdali.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože

nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie

skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené

(§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu,

vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo

predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.