Rozsudok Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/254/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508220119
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:1508220119.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci
navrhovateľa:MUDr.Z.U.,nar.XX.XX.XXXX,bytomB.Z.,P.XXXX/X,štátnyobčanSR,zastúpenýJUDr.
Zuzanou Lapárovou, advokátkou so sídlom v Nových Zámkoch, Forgáchova bašta 7, proti odporcovi:
SPOLOČNOSŤ 7 PLUS, a. s., so sídlom Bratislava, Panónska cesta 9, IČO: 31 347 291, zastúpený
JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.193,92 eura, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 9. mája 2013 č. k. 16C/239/2008-418, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu uverejniť v
časopise Šarm správu s ospravedlnením a v časti výroku o zamietnutí zvyšku návrhu p o t v r d z u j e.

Vnapadnutejčastivýrokuopovinnostiodporcuzaplatiťnavrhovateľovi10.000eurrozsudoksúduprvého
stupňa m e n í tak, že návrh zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nové Zámky (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 09.05.2013 č. k. 16C/239/2008-418
určil odporcovi povinnosť v časopise Šarm do 15 dní po právoplatnosti rozsudku uverejniť nasledovnú
správu s ospravedlnením: „V ženskom týždenníku „Šarm" číslo 28 z 8. júla 2008 na stranách 22 až

24 sme uverejnili článok pod názvom „Biznis s rakovinou", v ktorom boli uvedené skutkové tvrdenia,
že „klinický onkológ Z. S. mal pripraviť zdravotné poisťovne o viac ako devätnásť miliónov korún, v
rokoch 1995 až 2004 si mal dávať preplácať onkologickú liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu nepodal,
vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých držal v omyle, že majú nádor, znalecké posudky a svedectvá mali
mnohé odhaliť, pani T. popisovaná v článku nemala byť riadne liečená, onkológ nevypisoval recepty, ale
drahé lieky dával pacientom rovno v ordinácii, nechcel vydať zdravotnú kartu, zdravotná dokumentácia,
ktorú od neho MUDr. V. prevzala, v mnohých prípadoch nebola v poriadku ani kompletná a mnohých

pacientov v nej vôbec nenašla, našli sa aj falošné nálezy a ich opisy, takže pán doktor v tom zrejme
nebol sám, preplatené lieky za milióny nikdy neboli naozaj fyzicky čerpané, iba papierovo cez eseročku."
Obsah tohto článkuje skreslený, nepravdivý a zasiahli sme ním veľmi vážne do práv na ochranu
osobnosti MUDr. Z. U. a znížili sme jeho vážnosť, dôstojnosť a česť, za čo sa mu ospravedlňujeme."
Zároveň zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 10.000 eur, do 15 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo
zvyšnej časti súd návrh zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal
odstránenia následkov neoprávnených zásahov odporcu do jeho práva na ochranu osobnosti a
primeraného zadosťučinenia spočívajúceho ako v ospravedlnení tak i v priznaní materiálnej satisfakcie
vo výške 33.193,92 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že odporca v ženskom týždenníku „Šarm" č. 28uverejnil článok pod názvom „Biznis s rakovinou". V tomto článku sú skutkové tvrdenia, ktoré sa dotýkajú
jeho cti a dôstojnosti a z
článku je možné jednoznačne určiť len osobu navrhovateľa, pretože je jediný onkológ

pôsobiaci v Nových Zámkoch v odbore onkológia s krstným menom Z.. Takto ho
poznajú občania celého okresu, ako aj z okolitých okresov, ktorí sa u neho liečili. Je známy i
v odbornej lekárskej verejnosti. V článku sú uvedené skutkové tvrdenia, ktoré včetne textu na
obálke časopisu sa hrubo dotkli jeho cti a dôstojnosti tým, že vyvolávajú dojem, že pacientov
i poisťovne klamal. Článok vyvoláva dojem, že je podvodník, ktorý zarábal na ľudskom

nešťastí a ako lekár neliečil riadne svojich pacientov a obohatil sa na ľudskom nešťastí na
úkor poisťovne. Všetky tieto tvrdenia sú nepravdivé a uvedený článok zapríčinil neistotu
pacientov, ktorých liečil, čo ich nepochybné poškodilo na zdraví. Článok mal negatívny vplyv
i na rodinných príslušníkov navrhovateľa. Článok bol zverejnený v celoslovensky
rozširovanom známom a vyhľadávanom časopise, ktorý má široký okruh čitateľov a náklad
118 000 výtlačkov a je zverejnený na internete. Listom zo dňa 09.07.2008 navrhovateľ uplatnil u odporcu

svoje právo na odpoveď, ktorá bola uverejnená v časopise „Šarm" č. 30 dňa 22.07.2008, avšak v odlišnej
forme, ako článok.

Odporca v písomnom vyjadrení uviedol, že žiada návrh v celom rozsahu zamietnuť, pretože navrhovateľ
cituje v návrhu viacero slovných spojení z textu článku, avšak niektoré z nich nie sú skutkovými

tvrdeniami, ale hodnotiacimi úsudkami. Len všeobecne cituje, že všetko toto nie je pravda. Nie je
zrejmé, aké nepravdivé informácie mali neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.
Navrhovateľ nešpecifikoval nepravdivé, resp. pravdu skresľujúce tvrdenia, ktoré mali neoprávnene
zasiahnuť do jeho osobnostných práv.

Súd prvého stupňa uviedol, že prvýkrát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 06.07.2011 pod číslom
konania 16 C/239 /2008-292 a dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.07.2011 pod číslom konania 16
C/239/2008-309návrhuvcelomrozsahuvyhovel.Protiuvedenýmrozsudkompodalodvolanieodporca,
a žiadal napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Odvolací súd napadnuté rozsudky súdu prvého stupňa uznesením č. k. 6Co/256/2011-331

a 6Co/257/2011 zo dňa 30.03.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom uviedol, že
prvostupňový súd v časti priznania morálneho zadosťučinenia formou ospravedlnenia vykonal rozsiahle
dokazovanie, správne zistil v tejto časti skutkový stav a vec správne posúdil po stránke právnej. V
danom prípade vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že vo výroku uvedené tvrdenia, ktoré boli
uverejnené o navrhovateľovi v článku „Biznis s rakovinou„ nie sú pravdivé. Jedinou dôležitou okolnosťou

je pravdivosť, či nepravdivosť uverejnených informácií a ich spôsobilosť zasiahnuť do práv dotknutej
osoby. Pre dôvodnosť nároku podľa § 13 ods. 1 OZ je postačujúce, ak došlo k zásahu, ktorý síce
nevyvolal negatívne následky, ale objektívne by bol spôsobilý ich vyvolať. Nárok podľa § 13 ods. 2,
3 OZ je daný vtedy, ak zásah do práv osobnosti už vyvolal aj negatívne následky, ktoré musia byť
bezpochýb preukázané splnenie podmienok pre priznanie nároku podľa § 13 ods. 1 OZ nevyvoláva

automaticky právo na priznanie nároku podľa § 13 ods. 2, 3 OZ. Navrhovateľ na preukázanie toho o
akú ujmu v osobnom, rodinnom, spoločenskom či pracovnom živote utrpel nenavrhol vykonať žiadne
dokazovanie a súd prvého stupňa ani takéto dokazovanie v rámci vykonávania dôkazov pre objektívne
zistenie utrpenej ujmy navrhovateľa nevykonal. Napriek tomu žalobe navrhovateľa vyhovel, a to bez
toho, aby mal riadne preukázané, že zásah mal skutočne za následok vznik ujmy či iného následku

v osobnom, rodinnom pracovnom a spoločenskom živote navrhovateľa. V doplnení dokazovania bude
potrebné, aby sa súd zameral na zistenie, či navrhovateľ zverejnením nepravdivých tvrdení odporcom
utrpel ujmu v oblasti osobnej, rodinnej, pracovnej a spoločenskej, a ak áno akú konkrétne, v akej miere,
intenzite.Budepotrebné,abynavrhovateľriadnepreukázal,žezásahmalskutočnezanásledokzníženie
jeho občianskej bezúhonnosti, cti, vážnosti alebo dôstojnosti v spoločnosti, respektíve ujmu v jeho

súkromnom, rodinnom a pracovnom živote. Po zistení či a akú ujmu navrhovateľ v dôsledku zverejnenia
nepravdivých informácií odporcom utrpel, bude možné vo veci riadne rozhodnúť v časti priznania
nemajetkovej ujmy po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu posúdiť existenciu podmienok pre
postup podľa § 13 ods. 2, 3 OZ a zvážiť výšku primeranej náhrady nemajetkovej ujmy podľa riadne
zisteného skutkového stavu.

Súd prvého stupňa právne posúdil vec podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 OZ a článku 19 ods. 1, 2 Ústavy.Konštatoval, že predmetom konania je žaloba navrhovateľa na ochranu osobnostných práv občianskej
cti, ľudskej dôstojnosti a na ochranu dobrej povesti podľa ustanovení § 11, § 13 Občianskeho zákonníka.
Právo na ochranu osobnosti používa aj ústavnú ochranu ako

základné ľudské právo podľa článku 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Pri zásahu do osobnostných práv
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti písomným prejavom dochádza ku konfliktu s
právom na slobodu prejavu, ktoré zaručuje článok 26 Ústavy SR. V danom prípade ide o
posúdenie výkonu konkurujúcich základných ľudských práv a to práva na ochranu osobnosti s právom
na informácie. ESĽP v rámci všeobecných princípov obsiahnutých v článku 10

Dohovoru, ako ich stanovuje judikatura, zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu predstavuje
jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti. S výhradou článku 10
ods. 2 Dohovoru sa vzťahuje aj na „informácie", ktoré útočia, šokujú, či znepokojujú.

Uviedol, že v danom prípade odporca uverejnil článok v ženskom týždenníku „Šarm" číslo 28 z
08.07.2008 pod názvom „Biznis s rakovinou". Jednak názov uvedený na titulnej strane a výroky v článku

uvedené zasiahli do osobnostných práv navrhovateľa. Skúmal formu
použitých výrazových slovných prostriedkov a zistil, že výrazové spojenie „Biznis s
rakovinou" uvedený na titulke, slovné spojenia: „mal pripraviť zdravotné poisťovne o viac
ako 19.000.000,- Sk, dával si preplácať onkologickú liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu
nepovedal, vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých držal v omyle, že majú názor, onkológ

nevypisoval recepty, ale drahé lieky dával pacientom rovno v ordinácii", uvedené výroky
boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa a rovnako i do
vzťahu dôvery medzi lekárom a pacientom, ktorý je pre úspech liečby dôležitý. Uvedené
skutočnosti potvrdila i manželka navrhovateľa vo svojej výpovedi, kde uviedla, že jej
telefonovalo množstvo pacientov, ktorí jej hovorili, že to nie je pravda avšak je nepochybné,

že článok v danom znení vzbudil pochybnosti. Z uvedeného vyplýva, že článok vzbudil
pochybnosti širokej verejnosti onkologických pacientov. Pri skúmaní, či článok uverejnený v
novinách, časopise alebo inom periodiku zasiahol do osobnostných práv fyzickej osoby, je
osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené. Pokiaľ média
informujú o okolnostiach súvisiacich s trestnou činnosťou, treba mať na zreteli tiež

princíp prezumpcie neviny, v dôsledku uplatnenia ktorého je o určitej fyzickej osobe ako
páchateľovi trestného činu prípustné informovať verejnosť až po právoplatnom odsudzujúcom
rozsudku. Proti navrhovateľovi bolo vedené trestné stíhanie, avšak tak ako potvrdila
vypočutá svedkyňa X. V. autorka článku, že článok bol uverejnený na základe
obžaloby. Z uvedeného vyplýva, že v čase uverejnenia článku navrhovateľ nebol uznaný

vinným. Slovné spojenia „že klinický onkológ Z. S., mal pripraviť zdravotné
poisťovne o 19.000.000,- Sk, že si dával preplácať onkologickú liečbu, ktorú nikomu nepodal,
preplatené lieky za milióny nikdy neboli naozaj fyzicky čerpané iba papierovo cez eseročku" sú výrazovo
a významovo jednoznačné a ich výklad nedáva žiadny priestor na pochybnosti.
Rozsudkom Okresného súdu Komárno 3T 210/2007-3364 zo dňa 28.10.2009 bol obžalovaný MUDr.

Z. U. oslobodený spod obžaloby Krajskej prokuratúry v Nitre, pretože nebolo dokázané, že sa stal
skutok. V odôvodnení rozsudku je uvedené, že podľa obžaloby obžalovaný pri výkone praxe klinického
onkológa v období rokov 1995 až 2004 v Nových Zámkoch a v Štúrove, ako i na ďalších miestach v
Nitrianskomkrajivúmyslezískaťneoprávnenýprospechuvádzaldoomyluzdravotnépoisťovne,atotak,
že im mal predkladať na preplatenie liečbu onkologických pacientov, hoci vedel, že vykazované postupy

v skutočnosti neboli poistencom aplikované. Poisťovniam mal spôsobiť škodu v sume 19.865.528,39
Sk. Obžalovaný spáchanie skutku popieral, od vznesenia obvinenia a namietal aj závery jednotlivých
revízií vykonaných v apríli 2004. Bol vypracovaný znalecký posudok MUDr. V. U., ku ktorému a k
jednotlivým prípadom sa obžalovaný vyjadroval na hlavnom pojednávaní. Na pojednávaní boli vypočutí
i viacerí bývalí pacienti obžalovaného ako svedkovia. Na preverenie obrany obžalovaného boli vypočutí

svedkovia Doc. MUDr. Y. T., Csc., ktorý potvrdil, že obžalovaný opakovanie konzultoval svojich pacientov
na NOÚ v Bratislave, MUDr. L. X., pracoval na RTG pracovisku v Nemocnici v Nových Zámkoch a
vyšetroval aj pacientov obžalovaného a nález uviedol vždy pravdivo. Svedkyne zdravotné sestry T. P.
a T. V. uviedli, že lieky podávané pacientom v ambulancii nosili z lekárne ony alebo MUDr. U., občas
aj pacienti a lieky boli vždy pacientom podané. V Štúrove chemoterapia podávaná nebola. Svedok

MUDr. K. W., syn pacientky potvrdil, že liečbu svojej matky konzultoval aj na NOÚ v Bratislave, kde
mu potvrdili, že nasadená liečba je adekvátna. Obrana obžalovaného na ktorej zotrvával od vznesenia
obvinenia dostatočne vyvrátená nebola. Z obsahu znaleckého posudku ani z obsahu revíznych správ
nevyplýva, že obžalovaný podviedol zdravotné poisťovne. Ustanovená znalkyňa znalecký posudokkorigovala na hlavnom pojednávaní a niektoré jej zistenia ohľadom dôvodnosti a primeranosti liečby boli
v rozpore s písomnými vyjadreniami pracovníkov vyšších odborných pracovísk. Po vyhlásení rozsudku
na hlavnom pojednávaní podal odvolanie krajský prokurátor, ktoré doplnil písomným podaním zo dňa

19.01.2010 odôvodnil nesúhlasom s názorom súdu prvého stupňa, že vykonaným dokazovaním nebola
vina obžalovanému preukázaná. Krajský súd v Nitre uznesením 4To 10/2010-3399 zo dňa
29.04.2010 podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie krajského prokurátora zamietol. V danom prípade
navrhovateľ odsúdený nebol.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že rešpektuje špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre najširšiu
verejnosť ako v danom prípade, keďže týždenník vychádza v náklade 118 000 výtlačkov. Novinárovi je
umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie, avšak aj takáto úprava informácií má svoje
limity-nesmieísťoúpravu,ktoráprekračujerámecprimeranosti.Vykonanýmdokazovanímboliuvedené
skutočnosti jednoznačne vyvrátené, keďže navrhovateľ nebol odsúdený a vypočutí svedkovia jednak v
trestnom konaní ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Komárno 3 T 210/2007

ako aj v tomto konaní s dôrazom na výpovede T. P., T. V., uviedli, že tvrdenia uvedené v článku sú
nepravdivé a nezakladajú sa na zdravom rozume. Nikdy roztok, ktorý bol podávaný pacientom nemohol
vytiecťnapacientaanikdynemaližiadnyproblémohľadnevedeniazdravotnýchkarietpacientov.Svedok
MUDr. Y. V. potvrdil, že navrhovateľ mal prvý atestáciu z klinickej onkológie. Zároveň upresnil, že už
päťročné prežitie onkologického pacienta je úspech a nie všetci sa toho dočkali. Súd prvého stupňa

bol toho názoru, že názov článku a jeho výrazné písmo na titulnej strane časopisu ako aj slovné
spojenie uvedené v článku týkajúce sa osoby navrhovateľa boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do
osobnostných práv navrhovateľa, a preto návrhu navrhovateľa na uverejnenie správy a ospravedlnenia
v celom rozsahu vyhovel. Článok bol uverejnený presne v deň narodenín navrhovateľa. V tom čase
bol navrhovateľ na dovolenke, avšak o uvedenej skutočnosti ho informovala dcéra, ktorá si časopis

kúpila. Časopis zasiahol navrhovateľa a odzrkadlilo sa to v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom
živote, pretože navrhovateľ sa uzavrel do seba, nekomunikoval, počas rodinných stretnutí sa hovorilo
len ohľadne v článku. V podstate každé rodinné stretnutie skončilo pri článku. Negatívny vplyv to malo
i na jeho zdravotný stav, čoho dôkazom sú dotazy na odborníka MUDr. Y. X., čo potvrdil vo svojej
výpovedi. Zmena správania sa navrhovateľa vo vzťahu k rodine a rodinným príslušníkom nastala v

príčinnej súvislosti po publikovaní článku. Navrhovateľ nepopieral, že bolo voči nemu vedené trestné
stíhanie, avšak v tom období ešte nebol prijatý žiadny záver i keď bola podaná obžaloba, avšak o týchto
skutočnostiach bola informovaná len pomerne malá skupina ľudí a je nepochybné, že rodinní príslušníci
mu dôverovali, a preto nemal dôvod meniť svoje správanie. Nie je zanedbateľná tá skutočnosť, že v
podstate manželka navrhovateľa je pedagogička, ktorá vyučuje etickú výchovu a je samozrejmé, že

sa jej veľmi ťažko vysvetľovalo a odpovedalo na otázky jednak zo strany študentov ako aj kolegov
vzhľadom na publikovaný článok. Ďalej súd prvého stupňa konštatoval, že výrazná zmena správania
navrhovateľa nastala po publikovaní článku a nie v dôsledku trestného konania. S poukazom na to, že
do dôvody priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch sú § 13 ods. 2 OZ uvedené len demonštratívne;
zákon ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená

vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že
nemateriálne zadosťučinenie
nie je postačujúce v tomto prípade i vzhľadom na to, že navrhovateľ nebol uznaný vinným,
preukázalo sa, že tvrdenia uvádzané v článku sú nepravdivé a článok samotný zasiahol do
osobnostných práv navrhovateľa, čo sa prejavilo v jeho osobnom, rodinnom i verejnom

živote. Uvedené zmeny boli v príčinnej súvislosti s publikovaným článkom. Z týchto
dôvodov priznal navrhovateľovi i nemajetkovú ujmu v sume 10.000 eur, túto sumu považoval za
primeranú vzhľadom na judikatúru a rozhodnutia odvolacieho súdu v obdobnej veci (8Co 115/2006).
Vo zvyšnej časti návrh na priznanie nemajetkovej ujmy zamietol, pretože jednak uvedená suma bola
neprimeranevysokáatvrdenianavrhovateľa,žeuvedenýčlánokmalzasiahnuťivjehopracovnejoblasti,

jednoznačne preukázané neboli, i vzhľadom na výpoveď ním navrhovaných svedkov Mgr. H. S., ktorá
o článku počula prvýkrát v novembri 2012, hoci s týmto navrhovateľ nesúhlasil a popieral jej vyjadrenia,
avšak i MUDr. W. V. potvrdil ako kolega navrhovateľa, že o článku nevedel a nehovoril o ňom s kolegami
ani s navrhovateľom. Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tej časti, že by mal problém
zamestnať sa v Nových Zámkoch, pretože neuviedol ani jeden prípad, že by sa o zamestnanie zaujímal

a bol odmietnutý.

O trovách konania nerozhodol, vyslovil podľa § 151 ods. 3 OSP, že o nich rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti vo veci samej.Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie navrhovateľ v zamietajúcej časti rozsudku (o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia nad priznanú sumu 10.000 eur), žiadal v tejto časti rozsudok

zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že súd prvého stupňa pochybil, keď z výpovedí
svedkov A. S. a K. V. vyvodil záver, že predmetný článok nezasiahol do pracovnej oblasti navrhovateľa,
pretože v tomto smere tieto dôkazy nemali žiadnu vypovedaciu potenciu či relevantnú súvislosť s
predmetom konania, takže ako k nadbytočnému dôkazu súd nemal k nim prihliadnuť a mal ich pominúť.
Poukázal na to, že neexistencia niečoho sa nepreukazuje, preto nemožno na nikom spravodlivo

požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Preto aj záver súdu prvého
stupňa o neunesení dôkazného bremena ohľadne nemožnosti výkonu práce v Nových Zámkoch
v dôsledku publikovaných skutočností v inkriminovanom článku je jednak chybný a aj nelogický a
nerozumný, po zverejnení tých vymyslených invektív, neprávd a nezmyslov by sa zrejme ani jediný
pacient v obvode tohto mesta nezveril do jeho liečebnej starostlivosti. Ani dnes sa nezamestná ako
lekár - špecialista na takom poste na akom pôsobil pred dehonestáciou či uverejnením predmetného

difamujúceho článku. Ďalej uviedol, že záver súdu o neprimeranej žiadanej sume je absolútne
nepreskúmateľný, pretože pošpinenú dobrú povesť difamujúcimi skutočnosťami nemožno nikdy vrátiť
do pôvodnej podoby, poškodený by si mal sám určovať akým spôsobom sa cíti byť poškodeným a akú
mieru poškodenia, resp. saturácie za poškodenie a zásah do svojich práv považuje za primeranú a
súd by mal len porovnať, či táto satisfakcia nie je extrémne neprimeraná, hovoriť o sume 33.000 eur

ako o neprimerane vysokej vo vzťahu k 60 ročnému lekárovi - špecialistovi s najvyššími atestáciami,
je skutočne nepochopením súdu, motívom článku nebola objektívna informácia o úrovni liečenia
svojich pacientov navrhovateľom, ale dominantne zaplatená mediálna kampaň voči nemu, zaplatená
súkromnýmipoisťovňami,tedascieľomeštepredskončenímtrestnéhokonaniaajverejnekriminalizovať
jeho medicínsku činnosť lege artis, neboli splnené základné kritériá pre legitimitu daného prejavu,

pretože mu chýbal racionálny dôvod, poctivý motív či ušľachtilý cieľ i primeraný spôsob a forma
prezentácie názorov či informácií, zverejnených o jeho profesionálnej činnosti, mala by preto vstúpiť
do úvahy aj preventívno-sankčná náhrada nemajetkovej ujmy (nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09
zo 06.03.2012). Podľa jeho názoru súd prvého stupňa opomenul aj test proporcionality pri porovnaní
označených kvantifikovaných súm a rozsudok je aj v rozpore s princípom spravodlivosti.

Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie aj odporca v časti uloženia povinnosti zverejniť
ospravedlnenieaouloženípovinnostizaplatiťnavrhovateľovináhradunemajetkovejujmyvsume10.000
eur. Uviedol, že vety nachádzajúce sa v úvodnom stĺpci článku začínajúce sa textom „Čoskoro začne
súdny proces...", pokračuje vetou „Podľa obžaloby pripravil zdravotné poisťovne...." a v ďalšej vete

popísaná metóda ako mal obžalovaný lekár „pripraviť zdravotné poisťovne" o viac ako 19 miliónov
korún, sú len opisom toho pre čo bol lekár obžalovaný, nejedná sa o tvrdenie faktu. Spojenie „Takto vraj
liečil zdravých ľudí..." nie je tvrdením faktu, ale popisom dohadov. Slovné spojenie „znalecké posudky
a svedectvá odhalili mnohé" je vytrhnuté z kontextu celej vety navrhovateľom, veta sa začína inak
„Samozrejme platí prezumpcia neviny, súd ešte len bude...". Pod bodom 4. uvedené slovné spojenie

článok neobsahuje, nejedná sa preto o skutkové tvrdenie. Autorka článku plne legitímne dala priestor
na vyjadrenie osobe, ktorej matka sa u navrhovateľa liečila a nakoniec zomrela za okolností, ktoré boli
čudné aj iným lekárom na bratislavskej onkológii. V bode 5. zverejnené slovné spojenie nie je spôsobilé
neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, je len informáciou o tom ako postupoval lekár a
vyznievaskôrvprospechnavrhovateľa,ktorýodbremenilpacienta.Vbode6.zverejnenéslovnéspojenie

takisto nie je spôsobilé neoprávneného zásahu, pretože zdravotnú kartu môže lekár dať pacientovi alebo
osobe zastupujúcej zo zákona pacienta. Tvrdenie o nedostatkoch v zdravotnej dokumentácii vyplynulo
z rozhovoru s lekárkou MUDr. V., ktorá tieto skutočnosti potvrdila aj vo svojom svedectve v konaní.
Informácie uvedené pod bodom 8. sú konštatovaniami, ktoré autorka článku počula od svojho zdroja a
v článku ich reprodukovala ako citát a v trestnom konaní sa preukázali.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa i odporcu (§ 212
ods. 1 OSP) na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ OSP) a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o povinnosti odporcu uverejniť v časopise Šarm správu
s ospravedlnením a v časti výroku o zamietnutí zvyšku návrhu je vecne správny, preto ho podľa § 219

ods. 1 OSP potvrdil. V časti výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi 10.000 eur rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil tak, že návrh zamietol.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací
súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne
argumentačnevysporiadalsoskutkovýmstavomiprávnymposúdením,nemusívyhotovovaťštandardné

rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti
v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy,
či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal.
Veľakrátideovyjadrenia,ktorésúužreakciounazáveryprvostupňovéhosúdu,pretologickypredstavujú

novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu
dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec
rozhodujúcu.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom
rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP).

Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby
sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa
nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Ochranu poskytuje Občiansky zákonník výlučne takému konaniu, ktoré je objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti subjektu práva tým, že znižuje jeho česť u iných ľudí a

tým ohrozuje vážnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. Nie každé zverejnenie
nepravdivého údaju musí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. K
zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná
súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu.
Zodpovednosť podľa § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka je zodpovednosťou

objektívnou. Rozhodujúce je, že predmetné tvrdenia sú objektívne spôsobilé zásahu do
chránených práv. Predpokladom vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby, resp. do práva právnickej osoby na ochranu jej dobrej povesti je, že došlo k
zásahu do týchto práv, že tento zásah je neoprávnený, protiprávne a je objektívne spôsobilý
vyvolať negatívne následky, teda privodiť ujmu na chránených právach. Pôvodca sa zásahu

zbaví, ak preukáže, že tvrdenia sú pravdivé. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov; stačí, že
neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených
práv osobnosti fyzickej osoby. Konanie zasahujúce do cti dobrej povesti môže spočívať nie
len v skutkových konaniach, ale aj v kritike. Od osobnostných práv v občiansko-právnomchápaní treba odlišovať systém základných ľudských práv a slobôd človeka a občana. Tieto
práva sa spravidla členia sociálno-politické, ekonomické a individuálne slobody, ktoré sú
zakotvené v ústave. Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým nie je

hmotná vec, ale priamo osobnosť človeka. Jednotlivé aspekty ochrany osobnosti v
občianskom práve možno členiť na právo na česť a dôstojnosť, právo na meno, právo na
prejavy osobnej povahy, právo na telesnú integritu, právo na súkromie, právo na opravu
nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov vo vzťahu k hromadným informačným
prostriedkom.

Problematiku ľudských práv v tomto smere upravuje aj najvyšší zákon štátu - Ústava Slovenskej
republiky č. 460/1992 Zb. v platnom znení v čl. 19 ods. 1, podľa ktorého každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena (zhodne s čl. 10 ods. 1 Ústavného
zákona č. 23/1991 Zb. - Listina základných práv a slobôd). Ústava v čl. 7 ods. 5 zároveň zakotvuje,
že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na

ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo
povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Slovenská republika je v zmysle uvedeného
viazaná mnohostrannou medzinárodnou zmluvou zo dňa 04.11.1950 - Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov (ďalej len „Dohovor"), inak vo výňatku

publikovaným ako Oznámenie FMZV č. 209/1992. Zb., ku ktorému pristúpila Česká a Slovenská
Federatívna Republika dňa 21.02.1991.

Podľa článku 10 ods. 1 tohto Dohovoru: Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu
zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a

bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,
televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa článku 10 ods. 2 uvedeného Dohovoru: Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj
zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon

a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a
nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj
slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie
tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na

povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon (čl. 26 ods. 2 ústavy).

Z ustanovenia čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Sloboda prejavu tvorí jeden zo základných prvkov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných
podmienok pre jej rozvoj a uplatnenie každého jednotlivca. S výhradou odseku 2 článku 10 vyššie
citovaného Dohovoru nevzťahuje sa len na informácie alebo myšlienky, ktoré sú priaznivo prijímané
alebo považované za neútočné alebo neutrálne, ale tiež na také, ktoré urážajú, šokujú alebo

zjatrujú. Článok 10 chráni nielen podstatu vyjadrených ideí a informácií ale aj ich formu, v ktorej sú
sprostredkované. Táto sloboda podlieha len výnimkám zakotveným v čl. 10 ods. 2 Dohovoru, ktoré však
musia byť striktne formulované. Podľa tohto článku existuje len malý priestor na obmedzenie politických
prejavov alebo diskusie o otázkach verejného záujmu. Hranica prijateľnej kritiky je širšia pri osobe
verejného a spoločenského života, než v prípade súkromnej osoby; na rozdiel od osoby súkromnej,

osoba verejného života sa otvára podrobnému skúmaniu jeho slov a činov zo strany novinárov aj
verejnosti.V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a
základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena na
strane druhej (čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je úlohou súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v

kolízii stojacich ústavných hodnôt a na tomto podklade dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej
z nich. Všetky základné práva a slobody sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením
jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody (IV. ÚS 256/07).

Právo slobodne šíriť informácie zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Európsky súd pre ľudské práva
vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je „strážnym psom verejných vecí" a hrá významnú úlohu v
právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie získať. Dovolací súd zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné"

informácie (porovnaj News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z 2000).

Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo
základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k
„informáciám" a „myšlienkam", ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,

ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. V niektorých
situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré
musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže
byť aj ochrana práv a slobôd iných, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na

ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a konkretizovanom
najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi
do ich osobnostných práv.

V preskúmavanej veci treba odporcu považovať za „nositeľa" slobody prejavu, a preto sa na neho

vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom a médiám. Obsahom
článku boli nepochybne veci dôležitého verejného záujmu. Išlo o veci, o ktorých sú novinári v súlade
so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti oprávnení a povinní informovať. Je pravdou,
že článok informoval o otázkach legitímneho verejného záujmu - ohľadne poskytovania lekárskej
starostlivosti o onkologických pacientov. Aj pri zohľadnení tejto stránky veci ale nemožno prehliadať

prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva na informácie, ktoré boli v prípade navrhovateľa
prekročené odporcom zverejnením informácií nepravdivých, neúplných a pravdu skresľujúcich.

Súd vo svojej aplikačnej praxi musí rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi výrokmi.
Kým existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich výrokov nepodlieha dokazovaniu.

Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho výroku nemožno splniť a takáto požiadavka sama
o sebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí základnú súčasť práva chráneného citovaným článkom 10
Dohovoru. Za určitých okolností však aj hodnotiaci výrok, ktorý je bez akejkoľvek skutkovej základne na
jeho podporu, môže byť prehnaný. Vo všeobecnosti sloboda prejavu musí byť posudzovaná vo svetle
veciakocelku,vrátaneobsahudotknutéhovyhláseniaakontextu,vktorombolototovyhlásenieurobené,

a tiež vrátane konkrétnych okolností, ktorých sa vec týka.

Ustanovenie § 11 Obč. zákonníka poskytuje ochranu len voči takým zásahom, ktoré sú objektívne
spôsobilé privodiť ujmu na integrite oprávneného subjektu tým, že znižujú jeho vážnosť a dôstojnosť
v očiach spoluobčanov, a tak ohrozujú jeho postavenie v spoločnosti. Neoprávneným zásahom je

taký zásah do osobnosti občana, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnymi predpismi.
Neoprávnenosť každého zásahu, teda i zásahu do osobnosti občana tvorí objektívnu kategóriu.
Za oprávnený zásah do osobnosti občana chránený všeobecným osobnostným právom je možné
považovať len taký zásah, ku ktorému došlo v rámci výkonu práva kritiky za predpokladu, že ide
o kritiku právom prípustnú alebo oprávnenú. Právom prípustná - oprávnená kritika predpokladá, že

pri nej nie sú prekročené hranice vecnej a konkrétnej kritiky, že je primeraná čo do obsahu a formy
a nevybočuje z hraníc nutných na dosiahnutie svojho účelu. Kritika pritom musí vychádzať vždy z
pravdivých skutočností. Za prípustné je možné považovať len také hodnotenie, ktoré je konkrétne a má
oporu v správaní sa kritizovaného. Kritika musí byť, aby bola prípustná, primeraná obsahom a formou.Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú
ujmu,ktoráspočívavporušení,alebovohrozeníosobnostičlovekazaťažujedotknutéhoobčana.Naproti
tomu na pôvodcovi takto charakterizovaného zásahu je, aby preukázal (v tomto smere spočíva na ňom

dôkazné bremeno), že k zásahu došlo v súlade s právom a že existovala niektorá z okolností, ktorá
podľa právneho poriadku vylučuje neoprávnenosť zásahu.

K zásahom do osobnostných práv môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek iným konaním
difamujúcej(zneucťujúcej,znevažujúcej,dehonestujúcej,diskreditačnej)povahy.Akktakémuporušeniu

malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétnych výrokov v prvom rade odlíšiť, či sa jedná
o skutkové tvrdenia alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej
z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakty, objektívne existujúcu realitu, ktorá
je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. Na rozdiel od skutkového
tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma
určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných

(subjektívnych) kritérií. Aj z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že hoci nie je možné preukazovať pravdivosť
názoru, resp. hodnotiaceho úsudku, aj názor, či hodnotiaci úsudok môže byť excesom a nemusí
byť v súlade so slobodou prejavu - a to najmä vtedy, keď hodnotiaci úsudok nemá žiadny faktický
(skutkový) základ, od ktorého by sa odvíjal . V rozhodnutiach De Haes und Gijsels v. Belgicko a
Feldek v. Slovenská republiky uviedol, že „tam, kde tvrdenie je hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť

zásahu závisieť od toho, či existuje dostatočný skutkový základ pre napadnuté tvrdenie, pretože
dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu, ktorý by ho podporoval, môže byť
„neprimeraný". Vyslovenie hodnotiaceho úsudku požíva ochranu v rámci zaručenej slobody prejavu,
ako vyplýva zhora, len keď prejavený hodnotiaci úsudok vychádza z dostatočného faktického základu a
nevybočuje tak z medzí v demokratickej spoločnosti všeobecne uznávaných pravidiel slušnosti.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu)
dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo navrhovateľa domáhať sa zákonu
zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu, na druhej strane ide o slobodu
prejavu - jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti i rozvoja každého človeka,

na strane odporcu.

Napriek zvýšenej ochrane slobody prejavu masovokomunikačnými prostriedkami je potrebné v
konaniach o ochranu osobnosti vo všeobecnosti nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromného života
fyzickej osoby a slobodou prejavu. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu

súkromnéhoživotafyzickejosobyvprípadoch,keďmasovokomunikačnéprostriedkyinformujúverejnosť
o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia
sledovanosti masovokomuni-kačného prostriedku bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate
o otázkach verejného záujmu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Von
Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006).

V prípade stretu subjektívneho práva navrhovateľa a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej
veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na
oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti a s nimi súvisiacich
nárokov ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami

bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje návrh na ochranu osobnosti a s ním súvisiace
nároky ide a to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. Súčasťou slobody
prejavu môže byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala znaky neoprávneného zásahu do
práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá
(vychádzajúca z pravdivých podkladov) a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom

kritiky s takýmito znakmi má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie
však urážka, poníženie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváženie ľudskej dôstojnosti.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená
článkom pod názvom „Biznis s rakovinou" uverejneným v ženskom týždenníku „Šarm" číslo 28 dňa 8.

júla 2008 na stranách 22 až 24, v ktorom boli uvedené skutkové tvrdenia, že 1. „klinický onkológ Z. S. mal
pripraviť zdravotné poisťovne o viac ako devätnásť miliónov korún, v rokoch 1995 až 2004 si mal dávať
preplácať onkologickú liečbu, ktorú v skutočnosti nikomu nepodal, 2. vraj liečil aj zdravých ľudí, ktorých
držalvomyle,žemajúnádor,3.znalecképosudkyasvedectvámalimnohéodhaliť,4.paniT.popisovanáv článku nemala byť riadne liečená, 5. onkológ nevypisoval recepty, ale drahé lieky dával pacientom
rovno v ordinácii, 6. nechcel vydať zdravotnú kartu, 7. zdravotná dokumentácia, ktorú od neho MUDr.
V. prevzala, v mnohých prípadoch nebola v poriadku ani kompletná a mnohých pacientov v nej vôbec

nenašla, 8. našli sa aj falošné nálezy a ich opisy, takže pán doktor v tom zrejme nebol sám, preplatené
lieky za milióny nikdy neboli naozaj fyzicky čerpané, iba papierovo cez eseročku, 9. inde sa chodí na
chemoterapiu tri mesiace a on ich liečil stále, niekedy celé roky, 10. podarilo sa vypátrať sestričky, ktoré
s doktorom Z. S. pracovali. Nechceli o ňom vôbec počuť, pretože aj ony doplatili na jeho podvody."

Odporca tvrdil, že autorka článku vychádzala z obžaloby podanej na navrhovateľa, z údajov získaných
od príbuzných pacientov a od sestričiek. V danom prípade autor článku podľa všetkého skutočne konal v
dobrej viere s cieľom poskytovať presné a spoľahlivé informácie o trestnom stíhaní odporcu ako lekára,
obsah spisu ale svedčí o tom, že jeho prístup nebol dostatočne profesionálny, lebo si správnosť svojich
zistení a poznatkov neoveroval priamo a bezprostredne u osoby (navrhovateľa), ktorých sa tieto zistenia
týkali.

Obžaloba bola vypracovaná dňa 03.07.2007 a je v nej uvedené, že navrhovateľovi je kladené za vinu,
že v rokoch 1995 až 2004 pri výkone praxe klinického onkológa v Nových Zámkoch a Štúrove ako i
na ďalších miestach v nitrianskom kraji v úmysle získať neoprávnený majetkový prospech, uvádzal do
omylu zdravotné poisťovne tak, že im predkladal na preplatenie liečbu onkologických pacientov, hoci

vedel, že vykazované liečebné postupy v skutočnosti neboli poistencom aplikované, následne poisťovne
predmetnú liečbu uhradili, pričom svojím konaním spôsobil škodu poisťovniam Spoločná zdravotná
poisťovňa, poisťovňa Apollo, poisťovňa VšZP, poisťovňa Sidéria, poisťovňa Dôvera podľa znaleckého
posudku v celkovej výške 19.865.528,39 Sk. V odôvodnení obžaloby je uvedené, že zdravotné záznamy,
ktoré navrhovateľ viedol ohľadne pacientov, boli v zlom stave a že zo skutku bol usvedčený výpoveďou

MUDr. X. a nepriamo zdravotnými sestrami B., V. a P..

Porovnaním textu predmetného článku a obžaloby je zrejmé, že texty pod bodmi 1., 3., 7. sú skutkovými
tvrdeniami vychádzajúcimi z obžaloby. Odporca v rámci svojej činnosti má právo i povinnosť informovať
verejnosť o verejných veciach. Pokiaľ proti navrhovateľovi bolo začaté trestné stíhanie a bola proti

nemu podaná obžaloba za už uvedený skutok, nemožno vytknúť odporcovi, že o tejto skutočnosti
verejnosť informoval a uviedol v článku skutkové tvrdenia týkajúce sa predmetu trestného stíhania a
obsahu obžaloby. Pravdivosť týchto údajov, z hľadiska ich existencie v tom čase, bola overiteľná práve
obžalobou. V takomto prípade nejde o to, či dané skutkové údaje sú pravdivé, ale či boli nejakým
spôsobom overiteľné z hľadiska objektívneho tvrdenia. V tomto smere odporca iba podal existujúce

informácie. Ďalšie tvrdenia uvedené v článku (podľa návrhu pod bodmi 2, 4, 5, 6, 8) neboli v konaní
preukázané ako pravdivé. V tomto sme nie je podstatné z akého zdroja autora článku predmetné
informácie (tvrdenia) pochádzajú. Texty uvedené pod bodmi 9. a 10. návrhu boli v článku uvedené ako
hodnotiaceúsudkyautorkyčlánkunazákladeinformáciíodpríbuznýchasestričiek(malifaktickýzáklad),
avšak taktiež nebola preukázaná ich pravdivosť. V konečnom dôsledku navrhovateľ bol oslobodený

spod obžaloby.

Správny je potom záver prvostupňového súdu, že zverejnením článku došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti. Tak ústavný súd ako aj judikatúra ESĽP nepopiera právo
novinára dopustiť sa určitej nepresnosti, avšak za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie

informáciívrelevantnomčasezodpovedaloreálneexistujúcimskutočnostiam,ktorázásadazuvedených
dôvodov odporcom dodržaná nebola (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99).
V danom prípade bolo jednoznačne potrebné uprednostniť právo na ochranu osobnosti navrhovateľa,
lebo uverejnením predmetného článku prekročilo periodikum ústavou mu garantovanú slobodu prejavu
a neprípustným spôsobom zasiahol do (uvedených) osobnostných práv navrhovateľa. Podľa názoru

odvolacieho súdu, ak by súd neuznal právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, znamenalo by to, že
jednému právu t. j. právu na informácie bez akýchkoľvek obmedzení a hraníc (ktoré sú však nutné
a vyžadované aj so zreteľom na elementárnu slušnosť a kultúru v spoločenskom styku v európskom
civilizačnom prostredí) by dal prednosť pred právom na ochranu osobnosti a súkromného života
navrhovateľa, čo je neprípustné. Že malo byť vecou samotného vydavateľa (a to predovšetkým vecou

jeho profesionality), aby pred zverejnením predmetného článku, dostatočne posúdil a zhodnotil, či ich
zverejnením (ne) môže zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, netreba snáď ani
osobitne pripomínať.Odvolací súd sa preto plne stotožňuje s dôvodmi a závermi súdu prvého stupňa ohľadne dôvodnosti
návrhu v časti uloženia povinnosti odporcovi zverejniť v časopise Šarm správu s ospravedlnením v
rozsahu tak ako určil súd prvého stupňa.

Pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo rozhodujúce
vyriešenieotázky,čizadosťučineniepodľa§13ods.1Občianskehozákonníkajealeboniejesozreteľom
na zníženie dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti a to nielen v bežnej, ale v značnej miere pre
navrhovateľa postačujúce.

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods.
1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ods. 3 výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom teda predpokladá splnenie určitých zákonom
kvalifikovaných podmienok (citovaný v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Týmito kumulatívne
stanovenými podmienkami sú, že a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade

nepostačujúce (musí byť splnená v každom prípade), b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu
dôstojnostifyzickejosobyčijejvážnostivspoločnostivznačnejmiere(pravidelnápodmienka).Zoznenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka („najmä preto") treba ale vyvodiť, že súdu nebráni nič v tom, aby (in
concreto) prihliadol pri svojej úvahe o priznaní zadosťučinenia v peniazoch prípadne i k iným aspektom
konkrétneho prípadu. To platí ale len za predpokladu, že tieto aspekty budú svojím významom a váhou

zrovnateľné s uvedenými podmienkami zákonom výslovne stanovenými.

Z obsahu uvedených zákonných podmienok stanovených v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že zadosťučinenie v peniazoch plní len podpornú (subsidiárnu) funkciu, t.j. nastupuje vždy až potom, keď
sa morálne zadosťučinenie ukázalo (úplne alebo sčasti) nepostačujúce. Zadosťučinenie v peniazoch

možno považovať za občianskoprávny prostriedok výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho
použitie prichádza do úvahy len v tých kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované -
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Občiansky
zákonník nestanovuje pre vznik občianskoprávnej sankcie vo forme zadosťučinenia v peniazoch vedľa
objektívnych predpokladov (neoprávnený zásah, vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby

predstavujúce zníženie jej dôstojnosti alebo vážnosti v značnej miere) žiadny subjektívny predpoklad na
strane pôvodcu neoprávneného zásahu, t.j. konkrétne zavinenie (či už vo forme úmyslu či nedbanlivosti).
Zadosťučinenie v peniazoch neslúži v žiadnom prípade funkčne k náhrade vzniknutej škody, k strate na
zárobku. Táto je svojou podstatou majetková ujma - škoda, ktorá sa riadi nie právnym režimom § 13
Občianskeho zákonníka, ale režimom § 16 a § 420 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd poukazuje na to, že nevyhnutnou podmienkou pre priznanie peňažného zadosťučinenia
súdom je, že sa priznanie žiadnej inej formy morálneho zadosťučinenia nejaví s ohľadom na
okolnosti prípadu postačujúcimi. Teda ide o prípad, kedy vzniknutú ujmu nemožno z nejakého dôvodu
prostredníctvom žiadnej z foriem morálneho zadosťučinenia primerane zmierniť. Toto posúdenie je

predmetom voľnej úvahy súdu, ktorý ale bude musieť vychádzať z jednotlivých okolností, tak z celkovej
povahy konkrétneho prípadu. Ďalšou podmienkou je, že v dôsledku neoprávneného zásahu došlo
ku zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. Kedy o takto vymedzenú
nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby pôjde a kedy nie, bude musieť súd vždy hodnotiť tak
podľa celkovej povahy, ako i podľa jednotlivých okolností každého konkrétneho prípadu zvlášť. Keďže

uloženie zadosťučinenia v peniazoch plní satisfakčnú funkciu, je treba pociťovanie a prežívanie tejto
nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere
hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo
(tzv. konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i k osobe postihnutej fyzickej osoby, hlavne k jej
veku a k jej postaveniu (tzv. diferencované uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho

a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená, že o znížení dôstojnosti postihnutej fyzickej
osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za
ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom
dotknutej fyzickej osoby možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jejintenzite, rozsahu a trvania ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení
postihnutej fyzickej osoby. Takto chápané objektívne kritérium vylučuje, aby sa pre hodnotenie, či
došlo alebo nedošlo k naplneniu zákonných podmienok podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby (subjektívne kritérium). Teda je treba
vylúčiť stav, kedy budú za relevantné považované výlučne subjektívne psychické reakcie jednotlivých
individualizovaných fyzických osôb, alebo reakcie, ktoré sa môžu často diametrálne odlišovať. A až
súd dospeje na základe všetkých zistení k záveru, že v konkrétnom prípade k zníženiu dôstojnosti
fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere skutočne došlo, prizná postihnutej fyzickej

osobe zadosťučinenie v peniazoch. Nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti či vážnosti fyzickej osoby
v značnej miere, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo (povinnosť
tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno spočíva v tomto prípade na navrhovateľovi).

Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. materiálnej satisfakcie, ktorú si
navrhovateľ tiež uplatnil, je vždy, samozrejme v závislosti na individuálnych okolnostiach konkrétnej veci,

existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru odvolacieho súdu považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej
subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase
(v tej istej situácii, postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľovi neoprávneným zásahom do osobnostných práv
chránených § 11 Občianskeho zákonníka, konkrétne práva na česť a podobizeň a s tým imanentne
spojeným právom na súkromie, nebola spôsobená závažná ujma, za ktorú by mu mala patriť aj
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), v danom prípade je

postačujúce morálne zadosťučinenie (pri opísanom zásahu). Neexistenciu závažnej ujmy spôsobenej
navrhovateľovi neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv pritom odvolací súd objektívne
vyhodnotil z hľadiska obsahu, intenzity a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.

Obsah spisu svedčí o tom, že navrhovateľ síce nie je osoba všeobecne známa širokej verejnosti, avšak

nejde ani o „radového občana". V danej veci navrhovateľ nie je bežný občan, musí zniesť skutočnosť,
že média sa môžu zaujímať o výkon jeho práce a s ním súvisiacimi okolnosťami a takou bolo aj
trestné stíhanie navrhovateľa. Pokiaľ bola na navrhovateľa podaná obžaloba, bolo právom, a z hľadiska
práce médií i povinnosťou média, ktoré malo vedomosť o trestnom stíhaní, informovať verejnosť o tejto
skutočnosti. Informácia o vedení trestného stíhania či o podaní obžaloby a o dôvodoch tejto obžaloby,

nie je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny a ani nie je zásahom do osobnostných práv dotknutej
osoby, t.j. navrhovateľa. Zásahom sú iba ostatné nepravdivé údaje.

Obžaloba na navrhovateľa bola vypracovaná dňa 03.07.2007. Navrhovateľ už dňa 01.08.2004 ukončil
svoju lekársku prax v Nových Zámkoch a odišiel pracovať do Čiech. Teda táto skutočnosť vôbec nesúvisí

so zverejneným článkom.
Späť na Slovensko sa navrhovateľ vrátil od 01.04.2008 do Bratislavy, kde mal dohodnuté zamestnanie.
Následne dňa 08.07.2008 bol zverejnený predmetný článok Biznis s rakovinou. Tento článok nemal
žiadny negatívny dopad na pracovnú oblasť života navrhovateľa, nedošlo k ukončeniu pracovného
pomeru, či preradeniu na inú prácu, prípadne iný pracovnoprávny postih.

Navrhovateľ nepreukázal objektívne hľadiská pre posúdenie existencie závažnej ujmy v osobnostných
právach ani v pracovnej, ani spoločenskej ani súkromnej oblasti svojho života. Všetky skutočnosti, ktoré
uvádzal ako závažnú ujmu spôsobenú zverejnením predmetného článku, sú buď jeho subjektívnymi
pocitmi, alebo nevykazujú znaky značnej miery, či závažnej ujmy.
Nemajetkové odškodnenie sa poskytuje iba v prípade preukázania závažnej ujmy. V pracovnom,

spoločenskom a osobnom živote navrhovateľa nedošlo v súvislosti s predmetným článkom k žiadnej
zmene, nebola ním vyvolaná žiadna objektívna ujma.
Podľa § 13 ods. 2 OZ sa nemajetková ujma ako peňažná satisfakcia priznáva vtedy, ak dôjde k zníženiu
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Teda pojem „dôstojnosť" sa neviaže s pojmom „v spoločnosti", s
ktorým sa viaže jedine slovo „vážnosť". Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak najmä

situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity, alebo takého trvania, že v jeho dôsledku
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné či k zníženiu dôstojnosti došlo
v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní) podstatne
znížil dôstojnosť dotknutej osoby.Neoprávnený zásah do osobnostných práv môže, avšak nemusí mať aj difamačné dôsledky, to
znamená, že neoprávnený zásah nemusí vždy vyvolať zníženie vážnosti alebo dôstojnosti dotknutej
fyzickej osoby.

Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne preukázania podmienok na priznanie majetkovej satisfakcie, preto v uvedenej časti rozsudok
súduprvéhostupňazmeniltak,ženávrhnapriznanienemajetkovejujmyzamietol.Vtejsúvislostipotvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa v časti zamietnutia zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy.
Keďže bolo preukázané, že fakty uvedené v predmetnom článku nie sú pravdivé a hodnotiace úsudky

nemajú oporu, lebo vychádzajú z nepravdivých faktov, teda neexistujúcich skutočnosti, rozsudok súdu
prvéhostupňavčastipovinnostizverejniťospravedlneniepovažujeodvolacísúdzavecnesprávny,preto
ho v uvedenej časti potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.