Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, October 7, 2010

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/272/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov

senátu JUDr. Alice Beňovej a JUD. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľky M. T., bytom
D. XX, zastúpenej JUDr. E. B., advokátkou so sídlom T., P. B. XX. proti odporcovi A. D., bytom D.
XX,. zastúpeného JUDr. O. P., advokátom, so sídlom P. B., Ž. XX/XX,. o náhradu škody, o odvolaní
navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. mája 2010, č.k. 8C/236/2001-180,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 78,58
eur, do troch dní, k rukám JUDr. O. P., advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorá sa po konečnej úprave
svojho návrhu na začatie konania domáhala, aby súd odporcovi uložil povinnosť uviesť stodolu stojacu
na parcele č. 337 k.ú. D. do pôvodného stavu alebo zaplatiť náhradu škody v sume 50.000,-Sk (v
prepočte konverzným kurzom 1.659,70 eur). Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v
pozemno-knižnej vložke č. 141 pre k.ú. D. boli zapísané nehnuteľnosti - pozemky parc.č. 64/1, 64/2, 66/4
a 67 ako aj dom súp.č. 63 postavený na pozemku parc.č. 67, ktoré nehnuteľnosti boli podľa posledného
stavu zápisu v podielovom spoluvlastníctve Š. C. v podiele 6/40, J. C. v podiele 6/40, M. C. v podiele
6/40, F. C. 6/40, Š. C. M. v podiele 3/40, K. C. M. v podiele 3/40, Š. C. v podiele 2/40, J. C. v podiele

2/40, F. C. v podiele 2/40, M. Z. rod. C. v podiele 2/40 a V. M. v podiele 2/40. Kúpnou zmluvou vo forme
notárskej zápisnice zn. N 399/70 , Nz 442/70 Š. N. v P. B. zo dňa 14.10.1970 predali spoluvlastníci M.
Z. rod. C. a F. C. svoje podiely 8/40 na parc.č. 67, 64/1 a 64/2 Š. C. a J. C.. Podľa identifikácie parciel
S. G. v P. B. zo dňa 3.9.1970 pkn parcely č. 64/1, 64/2, 66/4 a 67 z vložky č. 141 zodpovedali parceliam
č. 64/1, 64/2 a 67, pričom pri zakladaní komplexnej EN bol založený na ne LV č. 231. Z rozhodnutia Š.
N. v P. B. č.k. 1D 901/80-54 zo dňa 3. apríla 1981 vyplynulo, že týmto rozhodnutím bolo vyporiadané
dedičstvo po Š. C., zomr. XX.X.XXXX. tak, že nehnuteľnosti v k.ú. D. - rodinný dom súp.č. 45 v podiele

35/40, parcely č. 67, 64/1, 64/2, každá v podiele 35/40 a parc.č. 66/2 v podiele 9/20 nadobudli dedičky A.
K., rod. C. a M. T., rod. C., každý v podiele 1/2. Z LV č. 231 Evidencie nehnuteľností zo dňa 29.10.1991
potom vyplýva, že na ňom boli evidované parcely č. 338/1 s domom súp.č. 45, č. 343, 344 a 338/2, ktoré
boli v spoluvlastníctve K. C. v podiele 3/40, V. M. v podiele 2/40, A. K. v podiele 35/80 a M. T. v podiele
35/80. V pozemno-knižnej vložke č. 803 pre k.ú. D. boli zapísané nehnuteľnosti - pozemky parc.č. 65/1,
65/2, 66/3 a 68 ako aj dom súp.č. 62 postavený na pozemku parc.č. 68, ktoré nehnuteľnosti boli podľa
posledného stavu zápisu v podielovom spoluvlastníctve E. T. v podiele 1/4, J. D. v podiele 3/8 a A. D.,

rod. T. v podiele 3/8. E. T. nadobudol svoj podiel na predmetných nehnuteľnostiach právnym titulom
dedenia (20. mája 1936 č.d. 1561) a na základe skutočnej držby a rozdelenia (1. júna 1937). J. D. aA. D., rod. T. svoj podiel na predmetných nehnuteľnostiach nadobudli titulom kúpnopredajnej zmluvy zo
dňa 9. augusta 1947. Tieto nehnuteľnosti boli podľa zápisu v časti B. Vlastníctvo prepísaná do pozemno-
knižnej vložky č. 803 odčlenením z vložky č. 275. Navrhovateľka sa uvedený zápis vlastníckych práv v

pozemno-knižnej vložke č. 803 snažila spochybniť predložením predajnej zmluvy zo dňa 18. júla 1902
v maďarskom jazyku. K tejto zmluve doložila vlastný preklad, podľa ktorého mal T. rod. C. M. predať
J. C. a jeho žene A., rod. K. dom a obytnú chalupu a ostatné k tomu patriace hospodárske budovy,
dvor a záhradu ako aj záhumnie a ornú pôdu a všetko čo k tomu patrí, zapísané vo vložke 3 dediny
D. N. V.. Z prekladu zmluvy, ktorý navrhovateľka predložila je zjavné, že predmetom zmluvy neboli

nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložke č. 803, resp. 275. Keďže aj zápisy vlastníckych práv
v pozemno-knižnej vložke č. 803 pochádzajú z doby neskoršej ako je datovaná zmluva predložené
navrhovateľkou, dospel súd k záveru, že predložená zmluva nijako nespochybňuje zápis vlastníckych
práv v pozemno-knižnej vložke č. 803 pre k.ú. D.. V odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že
rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 14C/739/2001zo dňa 31.03.2008 bol zamietnutý návrh navrhovateľky
M. T., ktorá sa proti odporcovi J. D. domáhala určenie, že je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich

sa v k.ú. D., zapísaných na LV č. 230 ako parc.č. 336, parc.č. 337, parc.č. 338/2 a parc.č. 339, ako
i dom súp.č. 44. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia súd uviedol, že z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že parc.č. 336,337, 338/2 a 339 pochádzajú z pôvodnej pkn. vložky č. 803 v k.ú. D. a mali
pôvodné parc.č. 65/1, 65/2, 66/3, 68 a dom súp.č. 44 mal pôvodne súp.č. 62. Navrhovateľka zdedila
po svojom otcovi parcely nachádzajúce sa v k.ú. D. zapísané v pkn. vložke č. 141 ako parc.č. 64/1,

64/2, 66/4, 67 a dom súp.č. 63 /dnes súp.č. 45/. Podľa identifikácie zodpovedajú uvedené pkn parcely
súčasným parceliam nasledovne: pkn parc.č. 64/1 je v súčasnosti parc.č. 344 a 343, pkn parc.č. 64/2
je v súčasnosti parc.č. 343, pkn parc.č. 66/4 je v súčasnosti parc.č. 338/1 a 340 a pkn parc.č. 67 je
v súčasnosti parc.č. 338/1. Parcely, ktoré navrhovateľka zdedila tak nie sú totožné s tými, ktoré dnes
vlastní odporca a navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila žiadne dôkazy, ktoré by

vlastnícke právo odporcu spochybnili. Uvedené rozhodnutie tamojšieho súdu bolo potvrdené rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne ako súdu odvolacieho sp.zn. 19Co/231/2008 zo dňa 24.09.2009. Podľa LV
č. 230 pre k.ú. D. je odporca vedený v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník pozemkov parc.č.
336, 337, 338/2 a 339. Vychádzajúc z ustanovení §§ 420, 442 a 444 Občianskeho zákonníka mal za
to, že inštitút zodpovednosti za škodu upravený v Občianskom zákonníku chráni vlastníctvo fyzických a

právnických osôb, život a zdravie osôb i ich nehmotné statky pred ujmou, škodou, ktorá sa môže prejaviť
na majetku /skutočná škoda, ušlý zisk/ alebo na zdraví /bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia/. Ak
k takejto ujme, škode dôjde, má poškodený, teda ten na koho majetku alebo zdraví došlo k ujme, ku
škode, právo na jej náhradu. Náhrada sa potom poskytuje v peniazoch alebo uvedením do predošlého
stavu. V predmetnej právnej veci sa navrhovateľka domáha náhrady škody, ktorá mala byť odporcom

spôsobená na stodole postavenej na pozemku parc. č. 337 v k.ú. D., a to uvedením do predošlého
stavu alebo zaplatením sumy 1.659,70 eur /50.000,- Sk v prepočte konverzným kurzom/. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že predmetný pozemok parc.č. 337 je vo výlučnom vlastníctve odporcu.
Aj keď toto navrhovateľka popierala, táto skutočnosť bola vo vzťahu medzi účastníkmi aj právoplatne
judikovanározsudkomtamojšiehosúdusp.zn.14C/739/2001zodňa31.03.2008,ktorýjepreúčastníkov

záväzný /§ 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku/ a súd z neho v tomto konaní preto vychádzal.
Čo sa týka samotnej stodoly, ktorá je postavená na uvedenom pozemku, navrhovateľka netvrdila ani
nepreukazovala súdu, že by táto stavba mala mať iný vlastnícky režim ako samotný pozemok parc.č.
337. Sama navrhovateľka svoje vlastníctvo predmetnej stodoly odvodzovala zo svojho vlastníctva
pozemku parc.č. 337. Keďže ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by vlastnícke právo stodoly

malo patriť inej osobe ako vlastníkovi pozemku, na ktorom je táto stodola postavená, dospel súd k
záveru, že odporca je popri pozemku parc.č. 337 vlastníkom i na ňom postavenej stodoly, na ktorej mal
podľa navrhovateľky spôsobiť škodu. Z uvedeného potom vyplýva, že ak došlo na predmetnej stodole
ku škode, došlo k ujme na majetku odporcu a tento a nie navrhovateľka je poškodený. Vo vlastnom
zmysle slova potom ani nejde o škodu, hoci mohlo dôjsť k ujme na majetku, keď odporca ako vlastník

má právo podľa § 123 Občianskeho zákonníka nakladať s predmetom svojho vlastníctva a toto právo
vlastníka zahŕňa aj oprávnenie poškodiť, či zničiť vec. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že
návrh navrhovateľky nie je dôvodný, pretože tvrdeným poškodením stodoly postavenej na pozemku
parc.č. 337 nedošlo ku škode na jej majetku a navrhovateľka tak nie je poškodenou, ktorá by sa mohla
domáhať náhrady takejto škody. Preto súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol. Právne svoje

rozhodnutie ďalej odôvodnil § 123 Obč. zákonníka. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že uložil navrhovateľke zaplatiť v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov tohto konania v
sume 407,81 eur. Uvedená suma predstavuje trovy právneho zastúpenia odporcu v konaní, konkrétne
tarifnú odmenu 71,37 eur za prevzatie a prípravu zastúpenia + režijný paušál 4,98 eur, tarifnú odmenu71,37 eur za písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania + režijný paušál 4,98 eur, tarifnú odmenu
71,37 eur za účasť na pojednávaní na súde dňa 23.10.2006 + režijný paušál 5,44 eur, tarifnú odmenu
71,37 eur za účasť na pojednávaní na súde dňa 27.05.2010 + režijný paušál 7,21 eur, cestovné za

cestu z P. B. do T. a späť pri pojednávaní dňa 23.10.2006 v sume 7,64 eur, náhradu za stratu času
pri ceste dňa 23.10.2006 v sume 36,11 eur /4 aj začaté polhodiny á 9,027 eur/, cestovné za cestu z
P. B. do T. a späť pri pojednávaní dňa 23.10.2006 v sume 7,89 eur, náhrada za stratu času pri ceste
dňa 27.05.2010 v sume 48,08 eur /4 aj začaté polhodiny á 12,02 eur/. Výšku tarifnej odmeny za úkony
vykonané v roku 2005 a 2006 stanovil súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení účinnom do 31.12.2008, v súlade s
tarifnou hodnotou, ktorú predstavoval predmet sporu 50.000,- Sk. Tarifná odmena tak bola 1.250,- Sk
+ 300,- Sk za každých aj začatých 10.000,- Sk prevyšujúcich sumu 20.000,- Sk, teda 1.250,- Sk + 3 x
300,- Sk = 2.150,- Sk, čo v prepočte konverzným kurzom je 71,37 eur. Výšku tarifnej odmeny za úkon
vykonaný v roku 2010 stanovil súd podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátovzaposkytovanieprávnychslužieb,vzneníúčinnomod1.1.2009,vsúladestarifnouhodnotou,

ktorú predstavoval predmet sporu 1.659,70 eur /50.000,- Sk v prepočte konverzným kurzom/. Tarifná
odmena tak bola 41,49 eura + 9,96 eura za každých aj začatých 331,94 eura prevyšujúcich sumu 663,88
eura, teda 41,49 eur + 3 x 9,96 eur = 71,37 eur. Výška režijného paušálu bola určená podľa § 16 ods. 3
uvedenej vyhlášky ako jedna stotina výpočtového základu pre rok 2005 prvé dva úkony právnej pomoci),
pre rok 2006 /úkon účasti na pojednávaní dňa 23.10.2006/ a pre rok 2010 /účasť na pojednávaní dňa

27.5.2010/. Cestovné bolo určené v súlade s § 16 ods. 4 uvedenej vyhlášky podľa zákona č. 283/2002
Z.z. o cestovných náhradách ako náhrada za spotrebované pohonné hmoty pri 90 km cesty z P. B. do
T. a späť, cene benzínu 1,23 eur / l pri ceste dňa 23.10.2006, resp. 1,29 eur / l pri ceste dňa 27.5.2010
a priemernej spotrebe použitého vozidla 6,8 l / 100 km, teda pri prvej ceste 6,21 l x 1,23 eur a pri druhej
ceste 6,21 l x 1,29 eur. Náhrada za stratu času pri cestách dňa 23.10.2006 a 27.05.2010 bola určená

podľa § 17 ods. 1 uvedenej vyhlášky ako jedna šesťdesiatina výpočtového základu pre rok 2006, resp.
2010 za každú aj začatú polhodinu cesty z P. B. do T. a späť. Hoci si navrhovateľ uplatnil pri prvých
dvoch úkonoch právnej pomoci svojho právneho zástupcu tarifnú odmenu 8.150,- Sk za jeden úkon,
vychádzajúc z hodnoty konania 327.929,- Sk, súd prvého stupňa z takejto hodnoty nevychádzal a pre
všetky úkony považoval za základ tarifnú hodnotu 50.000,- Sk, resp. 1.659,70 eur. Aj keď navrhovateľka

na začiatku konania uvádzala vo svojich podaniach náhradu škody v celkovej výške 327.929,- Sk, jej
podania boli nezrozumiteľné, vzájomne si odporujúce, pretože navrhovateľka v nich neustále menila
osoby, proti ktorým návrh smeruje i nároky, ktoré si proti nim uplatňuje. Súd preto vychádzal z hodnoty
sporu 50.000,- Sk /1.659,70 eur/, na ktorý nárok navrhovateľky naposledy upravila svoj návrh na začatie
konania tak, aby bol spôsobilý prejednania a rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, navrhla ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to, že stodolu právoplatne zdedila v roku 1980
po svojom otcovi Š. C.. Mala za to, že pokiaľ s majetkom nerobila žiadne prevody, listiny preukazujúce
vlastnícke právo odporcu k predmetnej nehnuteľnosti sú získané v rozpore so zákonom. Nestotožnila sa
s rozhodnutím súdu, že v danej veci neuniesla dôkazné bremeno a nepredložila dôkazy spochybňujúce

vlastnícke právo odporcu. Mala za to, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť konať pred súdom, keď
na pojednávaní mala vypovedať o skutočnostiach závažných pre rozhodnutie súdu, ale súd rozhodol,
že bude pojednávať v neprítomnosti navrhovateľky. Svoju účasť na pojednávaní považovala za nutnú
s poukazom na to, že vo viacerých písomných podaniach adresovaných súdu uvádzala, že doklady
preukazujúce jej tvrdenie sama osobne predloží na pojednávaní a preto právna zástupkyňa trvala

na prítomnosti navrhovateľky a odročení pojednávania. Ďalej poukázala na to, že zdravotný stav jej
nedovoľoval zúčastniť sa pojednávania a súd prvého stupňa konal aj napriek tejto skutočnosti a preto
sa nemohla aktívne podieľať a realizovať svoje procesné práva priznané jej v občianskom súdnom
konaní za účelom obhájenia svojich práv a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Spochybnila
akékoľvek vlastnícke nároky odporcu k predmetnej nehnuteľnosti a uviedla, že k tomu chcela predložiť

oznámenie prokuratúry, čo mohlo pre ňu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci a svojou výpoveďou
mohla spochybniť vierohodnosť dôkazných prostriedkov.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Poukázal na to, že návrh navrhovateľky je od samého počiatku bez právneho
základu, nakoľko navrhovateľka nie je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu a za

ktoré údajné poškodenie žiada náhradu škody, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Ďalej poukázal naviaceré rozhodnutia súdov, v ktorých bolo potvrdené, že vlastníkom nehnuteľností je odporca. Návrh
navrhovateľky označil za šikanózny, keď podáva navrhovateľka proti nemu neoprávnené žaloby a
protiprávne mu bráni užívať jeho majetok. Mal za to, že škoda vzniká naopak jemu, a nie navrhovateľke.

Ďalej uviedol, že jeho nehnuteľný majetok bez opatery chátra, stráca hodnotu a zdá sa, že dom, ktorý
je jeho vlastníctvom, sa rozpadne. Ďalej poukázal na to, že jeho vlastníctvo k nehnuteľnostiam je
doložené právnymi listinami, ktoré boli mnohokrát preskúmané a navrhovateľka nerešpektuje právny
stav, nerešpektuje súdne rozhodnutia, nerešpektuje rozhodnutia iných štátnych orgánov.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky
nie je dôvodné.

Navrhovateľka ako odvolací dôvod uplatnila odňatie možnosti konať pred súdom, nesprávne
vyhodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu
sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľka v podanom odvolaní

neuviedla žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa. Za daného stavu si osvojil dôvody napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a v celom
rozsahu na ne poukazuje. K jednotlivým námietkam navrhovateľky uvádzaných v odvolaní odvolací súd
dodáva:

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že pôvodný návrh na začatie konania navrhovateľka podala dňa
21.12.2000. Po konečnej úprave svojho návrhu na začatie konania sa navrhovateľka domáhala, aby
súd uložil odporcovi povinnosť uviesť stodolu stojacu na parc. č. 337 kat. úz. D. do pôvodného stavu,

alebo zaplatiť náhradu škody v sume 1659,70 eur. Prvé pojednávanie v danej veci bolo vytýčené na
23.10.2006, na ktorom sa navrhovateľka osobne zúčastnila a bola vypočutá v zmysle § 131 O.s.p..
Uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.10.2006, č.k. 8C/236/2001-125 bolo predmetné konanie
prerušené do právoplatného skončenia veci o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedenej
na tamojšom súde pod sp. zn. 14C/739/2001. Ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vynesený napadnutý

rozsudok bolo vytýčené na deň 27.05.2010. Právna zástupkyňa navrhovateľky na tomto pojednávaní
uviedla, že po viacnásobných pokusoch sa jej nepodarilo skontaktovať s navrhovateľkou s tým, že má
informácie od manžela navrhovateľky, že navrhovateľka by mala byť hospitalizovaná a preto by mala
žiadať o odročenie pojednávania. Právna zástupkyňa navrhovateľky ďalej poukázala na stanovisko
navrhovateľky uvedené na č.l. 107 a nasledujúcich, podľa ktorého má navrhovateľka písomné doklady

na kúpnu zmluvu od stodoly, ktoré preukazujú, že táto bola vlastníctvom jej právneho predchodcu Š.
C.. Z tohto dôvodu taktiež požiadala o odročenie pojednávania, aby bol navrhovateľke poskytnutý čas
na predloženie týchto dokladov.

Odvolací súd má za to, že postupom súdu prvého stupňa, ktorý vyniesol napadnutý rozsudok na
uvedenom pojednávaní, nebola odňatá navrhovateľke možnosť konať pred súdom (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Vzhľadom na dĺžku predmetného konania, navrhovateľka mala dostatok času na predloženie dôkazov
na preukázanie svojho vlastníctva k predmetnej stodole. Pokiaľ právna zástupkyňa navrhovateľky
na vyššie uvedenom pojednávaní uviedla, že má informáciu od manžela navrhovateľky, že by mala
byť táto hospitalizovaná, ani táto námietka neobstojí, nakoľko navrhovateľka nepredložila doklad (ani
v odvolacom konaní), že v uvedenom čase bola hospitalizovaná. Možno teda konštatovať, že súd

prvého stupňa navrhovateľke neznemožnil zúčastniť sa na pojednávaní, na ktorom rozhodol o veci a
neznemožnil jej tým uplatniť ňou tvrdené skutočnosti a dôkazy pred súdom prvého stupňa. Súd prvého
stupňa správne vychádzal z predložených dôkazov, správne ich aj vyhodnotil.Odvolací súd preto v plnom rozsahu odkazuje na vyhodnotenie jednotlivých dôkazov súdom prvého
stupňa, ktoré korešpondujú s obsahom spisu, preto nemal dôvod sa od ich hodnotenia odchyľovať.
Súd prvého stupňa nepochybil, ak mal za to, že skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov stačí na

rozhodnutie vo veci samej a navrhovateľku opätovne v konaní nevypočul.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že občianske súdne konanie je ovládané prejednacou zásadou, v
dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je zásadne vecou
účastníkov konania. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi účastníkmi sporné. Podľa
§ 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v

ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že každý z účastníkov ( a teda nielen navrhovateľ,
ktorý sa domáha určitého práva alebo nároku ) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky. Neunesenie dôkazného bremena postihuje účastníka nepriaznivým
následkom v podobe neúspechu v spore, pričom právne posúdenie uplatneného nároku spočíva na
súde. Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov vykonané okresným súdom preskúmavať len vtedy,

pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v sporovom konaní
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu
opakuje len vtedy, ak má za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkmi môže
za podmienky, že ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok

ustanovených v § 205a O.s.p. ( § 213 ods. 4 O.s.p. ).

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa založil svoj záver o neopodstatnenosti
žalobného návrhu navrhovateľky na dôkaznom bremene. Preukázané mal to, že sporný pozemok parc.
č. 337 je vo výlučnom vlastníctve odporcu. Aj keď túto skutočnosť navrhovateľka popierala, táto bola aj
právoplatne judikovaná rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 14C/739/2001 zo dňa 31.03.2008,

ktorý je pre účastníkov záväzný v zmysle § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto súd
prvého stupňa v tomto konaní z neho vychádzal. Pokiaľ sa týka samotnej stodoly, ktorá bola postavená
na uvedenom pozemku mal za to, že navrhovateľka netvrdila ani nepreukazovala súdu, že by táto stavba
mala mať iný vlastnícky režim ako samotný pozemok parc.č. 337. Sama navrhovateľka svoje vlastníctvo
predmetnej stodoly odvodzovala zo svojho vlastníctva pozemku parc.č. 337. Keďže z vykonaného

dokazovania nevyplynulo, že vlastnícke právo stodoly malo patriť inej osobe ako vlastníkovi pozemku,
na ktorom je táto stodola postavená, súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že odporca je popri
pozemkuparc.č.337vlastníkominaňompostavenejstodoly,naktorejmalpodľanavrhovateľkyspôsobiť
škodu. Návrh navrhovateľky preto nebol dôvodný, nakoľko tvrdeným poškodením stodoly postavenej na
pozemku parc. č. 337 nedošlo ku škode a na jej majetku, a navrhovateľka tak nie je poškodenou, ktorá

by sa mohla domáhať náhrady takejto škody. Navrhovateľka vo svojom odvolaní neuviedla žiadnu novú
okolnosť, ktorá by mohla privodiť iné právne posúdenie veci. Jej tvrdenie, že odporca nie je vlastníkom
spornej stodoly, že jej vlastníkom je ona, nebolo v konaní preukázané, keď z vykonaných dôkazov
jednoznačne vyplýva, že vlastníkom predmetnej stodoly je odporca.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako

vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1,2
O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov konania v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z.
vychádzajúc z hodnoty sporu 1.659,70 eur za 1 úkon právnej pomoci, a to vyjadrenie k odvolaniu vo
výške 71,37 eur + 7,21 eur režijný paušál, spolu 78,58 eur (§ 10 ods. 1, § 16 ods. 3 cit. vyhlášky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .