Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, October 26, 2010

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/192/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI:

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcu: Š. K.,
nar. XX.XX.XXXX,. trvale bytom D. K., N. S. XXXX/XX,. prechodne bytom V. O., P. XXX,. P.O.BOX XX,.
ČR, proti žalovanému: JUDr. J. Š., M. X,. V. K., Správca konkurznej podstaty úpadcu K. D. K. s.r.o. „v
konkurze", IČO: XXXXXXXX,. v konaní o určenie že pracovný pomer Š. K.a vo firme K. D. K. s.r.o. „v
konkurze" trvá, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 7C/93/2009-151
zo dňa 24. marca 2010, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 15, § 17, § 59, § 60, § 77,
§ 79 Zákonníka práce, § 80 písm. c) O.s.p. a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k
nasledovným záverom:

Žalobca uzatvoril s firmou K. D. K. s.r.o., M.R. Š. XXXX/XX,. D. K. dňa 09.08.1995 pracovnú zmluvu,
kde bolo dohodnuté, že pracovník nastúpi do práce dňa 09.08.1995 so zaradením prezident spoločnosti
s miestom výkonu práce D. K.. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú. Žalobca bol jedným
zo spoločníkov a konateľov firmy K. D. K. s.r.o. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.

25-24K 185/00 zo dňa 24.04.2003 bol na majetok firmy K. D. K. s.r.o. vyhlásený konkurz, kde za
správcu konkurznej podstaty bol ustanovený žalovaný. Žalobca svojim listom zo dňa 06.04.2004, ktorý
bol adresovaný žalovanému, požiadal, aby tento potvrdil evidenčné listy u pracovníkov Š. K., K. I., M.
M. za roky 2001, 2002, 2003 s ukončením pracovného pomeru uvedených zamestnancov k 31.12.2003
a tieto zaslal Sociálnej poisťovni D. K.. Kópiu uvedeného listu žalobca zaslal aj konkurznému sudcovi
a sociálnej poisťovni. Svoju žiadosť žalobca odôvodnil tým, že pri návšteve Sociálnej poisťovne v
D. K. a osobnej konzultácii s jej pracovníkmi zistili, že do súčasnosti sú zamestnancami firmy K. D.

K. s.r.o. práve menovaní zamestnanci. Žalovaný teda vyplnil uvedené evidenčné listy dôchodkového
zabezpečenia zamestnancov malých závodov, kde u menovaných troch pracovníkov uviedol poznámku,
že „pracovný pomer ukončený k 31.12.2003“. Uvedené evidenčné listy boli žalovaným podpísané s
pripojením odtlačku jeho pečiatky. Pre ilustráciu treba ešte uviesť, že správca konkurznej podstaty, to
je žalovaný, prakticky nemal k dispozícii listiny personálnej a inej agendy úpadcu, nakoľko už predtýmna uvedenú firmu prebehla exekúcia, kde došlo k strate, resp. k zničeniu tejto agendy. Žalobca si podal
žiadosť o predčasný dôchodok, kedy ako vyplýva z listu sociálnej poisťovne z 12.01.2006, tak pre
nárok na predčasný starobný dôchodok mu boli zhodnotené vymeriavacie základy za dobu samostatnej

zárobkovej činnosti od 01.01.1994 do 30.06.1996 a zamestnania od 09.08.1995 do 31.12.2003 podľa
evidenčného listu dôchodkového zabezpečenia vyhotoveného na základe údajov spoločnosti K. D. K.
s.r.o. Ako ďalej vyplýva aj z listu žalobcu Všeobecnej zdravotnej poisťovni (list zo dňa 07.12.2005
konštatovaný v liste VšZP žalobcovi zo dňa 04.09.2007), žalobca sám oznámil VšZP, že jeho pracovný
pomer vo firme K. D. K. s.r.o. bol ukončený správcom konkurznej podstaty 31.12.2003. Ďalej ako

súd zistil, napr. z vyjadrenia žalovaného v konaní na OS Dolný Kubín sp.zn. 10C/159/2007, tento už
aj v tomto konaní poukazoval na to, že pokiaľ aj pracovný pomer žalobcu trval, zanikol najneskôr k
31.12.2003 a to práve z iniciatívy žalobcu, kde žalovaný poukazoval na list žalobcu zo 06.04.2004, v
ktorom ho žiadal o potvrdenie evidenčných listov za roky 2001 - 2003 s ukončením pracovného pomeru.
Taktiež z listu žalovaného Krajskému súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24.01.2007 žalovaný konštatuje,
že žalobca mu v roku 2005 oznámil ukončenie pracovného pomeru ku dňu 31.12.2003. Taktiež z listu

žalobcu konkurznému sudcovi zo dňa 01.02.2006 je zrejmé, že žalobca v tomto liste sám tvrdí, že jeho
pracovný pomer v predmetnej firme trval do 31.12.2003 a tento ukončil správca konkurznej podstaty dňa
31.12.2003. Aj samotný žalovaný v písomnom vyjadrení k tejto žalobe opätovne konštatuje, že pokiaľ i
existoval pracovný pomer žalobcu, ten skončil dňom 31.12.2003, kedy ho samotný žalobca požiadal o
ukončenie pracovného pomeru a i neskôr v ich jedinom ústnom kontakte. Telefonicky, samotný žalobca

zduplikoval, že ku dňu 31.12.2003 skončil svoj pracovný pomer.

K dohode o skončení pracovného pomeru považuje súd potrebné uviesť, že touto sa pracovný pomer
končí súhlasom oboch účastníkov pracovného pomeru. V zásade dohoda má obsahovať vzájomný
súhlasný prejav vôle zamestnávateľa a zamestnanca skončiť pracovný pomer a deň jeho skončenia.
Ak by niektorá z týchto náležitostí chýbala, bola by dohoda neplatná. Dohoda o skončenie pracovného

pomeru sa musí uzavrieť písomne, avšak písomná forma nie je podmienkou jej platnosti, teda možno
ju uzavrieť aj ústne alebo konkludentne. Dohoda o skončení pracovného pomeru je písomne uzavretá
v okamihu, keď sa prejavy vôle oboch účastníkov vyjadrili písomne, pričom tieto prejavy nemusia byť
na jednej listine.

K naliehavému právnemu záujmu žalobcu na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.

považuje súd za potrebné uviesť, že právny záujem žalobcu musí byť kvalifikovaný - naliehavý.
Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo
pre žalobcu znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto
svojho právneho záujmu. Žalobca však nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle uvedeného
ustanovenia, ak sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie, alebo ak na odstránení neistoty

slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch. Prípady osobitného
postupu v zmysle uvedeného vyplývajú aj z § 77 Zákonníka práce. V zmysle tohto ustanovenia
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej
dobe alebo dohodou, môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Uvedené ustanovenie § 77 Zákonníka

práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť skončenia
pracovnéhopomeru,atoajdohodou,týmjevšakzároveňzaspektu§80písm.c)O.s.p.vylúčené,abysa
niektorý z nich z rovnakého právneho dôvodu (základu) žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.
domáhal proti druhému účastníkovi určenia, že pracovný pomer trvá, rozhodnutie o takejto určovacej
žalobebypredpokladaloprejudiciálneposúdiťplatnosťaleboneplatnosťskončeniapracovnéhopomeru.

Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu
uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť
skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce nebola vyslovená právoplatným rozsudkom,
treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne, na podaní žaloby o určenie trvania
tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom prípade naliehavý právny záujem (§ 80 písm.

c) O.s.p.) a tento nedostatok predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba
nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť (viď rozsudok NS SR 3Cdo 147/2008).

Vzhľadom na zistený skutkový stav, citované zákonné ustanovenia a uvedenú judikatúru, súd potom
žalobu zamietol, pričom vychádzal z dvoch samostatných právnych záverov, pričom každý z nich je
sám o sebe dôvodom na zamietnutie žaloby. Z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že pracovný

pomer žalobcu skončil dňa 31.12.2003, a to dohodou. Žalobca totiž vo svojom liste žalovanému zodňa 06.04.2004 sám žiadal ukončenie pracovného pomeru seba, aj ďalších dvoch zamestnankýň
k 31.12.2003 s tým, aby toto ukončenie s potvrdením evidenčných listov bolo zaslané aj sociálnej
poisťovni. Žalovaný toto skutočne aj urobil, vyznačil skončenie pracovného pomeru u žalobcu k

31.12.2003 na predmetnom evidenčnom liste, toto opatril svojim podpisom i pečiatkou a takto to mala
k dispozícii ako sociálna poisťovňa, tak aj samotný žalobca. Keďže, ako súd vyššie uviedol, skončenie
pracovného pomeru dohodou nemusí mať ani písomnú formu, nie je tam sankcia neplatnosti, a v tomto
prípade naopak je písomná žiadosť o ukončenie pracovného pomeru dohodou k 31.12.2003 zo strany
žalobcu a písomná akceptácia žalovaného na evidenčnom liste s vyznačením presného dňa ukončenia

pracovného pomeru, niet pochýb o tom, že pracovný pomer žalobcu bol ukončený dňom 31.12.2003.
Prejavy vôle oboch účastníkov ukončiť pracovný pomer dohodou nemusia byť na tej istej listine. Ďalej
je nutné konštatovať, že pokiaľ sa žalobca v dvojmesačnej lehote odo dňa 31.12.2003 nedomáhal
neplatnosti uvedeného prejavu vôle žalovaného ukončiť pracovný pomer dohodou, v zmysle judikatúry
jednoznačne treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne a z tohto pohľadu nemá
potom význam už preskumávať nejaké nedostatky uzavretej dohody, stačí skonštatovať, že táto bola.

Žalobu teda súd zamietol aj z toho dôvodu, že prišiel k záveru, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným
bol ukončený riadne dohodou o skončení pracovného pomeru k 31.12.2003.

Avšak ďalším a skôr primárnym dôvodom, pre ktorý bolo potrebné žalobu zamietnuť bol, ako už
súd vyššie naznačil, nedostatok naliehavého právneho záujmu. Ak totiž nárok na určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru nie je uplatnený včas, teda aspoň v posledný deň lehoty podľa

ustanovenia § 77 Zákonníka práce, právo na určenie neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k
skončeniupracovnéhopomeruzanikáaskončeniepracovnéhopomeruajvprípade,žebyboloneplatné,
je účinné. Márne uplynutie dvojmesačnej lehoty má za následok, že sa súd už nemôže zaoberať
posudzovaním otázky platnosti tohto právneho úkonu, a to ani formou predbežnej otázky. To znamená,
že ak nebola neplatnosť právneho úkonu o skončení pracovného pomeru určená právoplatným

rozhodnutím súdu, musí súd v prípadnom inom konaní medzi účastníkmi vychádzať z toho, že pracovný
pomer účastníkov bol skončený platne a ak žalobca v danom prípade žiada určiť, že jeho pracovný
pomer trvá, musí byť jeho žaloba zamietnutá pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože
jeho pracovný pomer skončil dňom 31.12.2003, ktorý prakticky ako vyplýva z rôznych listín, ktoré súd
uvádza aj v rozsudku, nebol dlhý čas medzi žalobcom a žalovaným vôbec sporným. Toto je aj v súlade s

princípom právnej istoty, ktorý musí byť uplatňovaný aj vo vzťahu k zamestnávateľovi a nielen vo vzťahu
k zamestnancovi.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 1, 2 O.s.p. a to tak, že žalovanému trovy konania
nepriznal,nakoľkotentoichaninežiadalažalobcaúspechvovecinemal,atedamunáhradatrovkonania
neprináleží.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca, v
ktorom navrhoval rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Vo svojom
odvolaní poukazoval na to, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Tvrdil, že žalovaný jednoznačne

mimo akýchkoľvek pochybností potvrdil pred súdom vo svojej výpovedi, že dňa 6.4.2004 prevzal návrh
žalobcu na ukončenie pracovného pomeru, že pracovný pomer Š. K., I. K. a M. M. neukončil k dátumu
31.12.2003, teda návrh Š. K. zo dňa 6.4.2004 neprijal, pričom potvrdenými evidenčnými listami sociálnej
poisťovne zaslanými Sociálnej poisťovni D. K. nie jemu, žalovaný jednoznačne dal na vedomie, že vie
a vedel o existencii pracovného pomeru zamestnancov úpadcu Š. K., I. K. a M. M. pred dátumom

31.12.2003 k dátumu 31.12.2003 a dodnes. Vedel o tom, že pred svojim vymenovaním za SKP prevzal i
troch zamestnancov firmy v úadku. Žalovaný od svojho vymenovania za SKP 24.4.2003 neurobil jediný
právny úkon jasne definovaný v paragrafovom znení v zákonoch SR, súladný s Ústavou SR, so Zmluvou
o Európskej únii, ktoré nariaďujú zákonný postup štatutára firmy, osoby oprávnenej a zodpovedajúcej
zo zákona voči svojim zamestnancom a orgánom štátnej moci a správy v oblasti pracovno-právnych

vzťahov a s tým súvisiacim administratívnym postupom zamestnávateľa voči zamestnancom zdravotnej,
sociálnej poisťovne, úradu práce, atď.. Žalovaný bol nečinný, neukončil pracovný pomer s troma
zamestnancami úpadcu a to s ním, I. K. a M. M.. Vedome nevystavil žiadny listinný doklad týkajúci sa
pracovnéhopomeružalobcuavedomenekomunikovalsnímodjehovymenovaniazaSKPnapriektomu,
že mu bola známa jeho adresa. Žalovaný priamo spôsobil, že on bez dokladov o trvaní alebo ukončení

zamestnania v oblasti pracovnej, dôchodkovej, sociálnej, zdravotnej, atď., ktoré od žalobcu vyžadujúzákony SR a bez ktorej nie je možné občanovi SR a EÚ byť účastníkom sociálneho, zdravotného,
nezamestnaneckého poistenia, atď., ale ani sa z neho odhlásiť sám, pokiaľ sa nechce svojich práv
dobrovoľne vzdať a to v prípade žalobcu od roku 2003 dodnes. Žalovanému muselo byť jasné, že svojim

mlčaním, absolútnou nečinnosťou, klamaním pred súdmi SR priamo zabránil žalobcovi uplatňovanie
jeho základných práv a slobôd garantovaných mu Ústavou SR, zákonmi SR, medzinárodnými zmluvami,
ku ktorým Slovenská republika pristúpila a v súčasnosti i zmluvou o Európskej únii. V dôsledku
nečinnosti, mlčania a klamania žalovaného orgánom štátnej moci a správy nemá právo podľa platných
zákonov SR od roku 2003 na podporu v nezamestnanosti, na zdravotné poistenie, sociálne poistenie,

atď.. Týmto konaním žalovaný žalobcovi spôsobil priamu škodu vo výške na zdravotnom poistení
cca 2.456,- € na úhradách za zdravotné poistenie vo výške cca 1.114,- €. Ďalej poukazoval na to,
že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa je nedostatočné, v odôvodnení sú listinné dôkazy a
výpovede svedkov mimo časovú súvislosť a súd ich posúva do iných období, vytrháva z kontextu celého
ich znenia a významu. Tvrdenia okresného súdu nemajú oporu v zákonných normách SR a nie vo
výpovediach účastníkov a listinných dôkazoch. Súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s návrhmi na

vykonanie dôkazov, neuviedol, či ich prijíma alebo nie, prípadne z akého dôvodu ich odmieta, čo je v
priamom rozpore s judikatúrou ÚS SR, v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie. Okrem toho
žalobca vo svojom odvolaní vyhodnotil vykonané dôkazy vo vzťahu k ustanoveniam Zákonníka práce
a Ústavy SR.

Žalobca doručil odvolaciemu súdu doplnenie listinných dôkazov, ktoré v čase podania odvolania vo

veci neboli žalobcovi známe a vyjadrenie žaloby k týmto novým listinným dôkazom dňa 3.9.2010. K
uvedenému doplneniu odvolací súd nemohol prihliadať s poukazom na ust. § 212 O.s.p.. Uvedené
doplnenie bolo odvolaciemu súdu doručené po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania.

K odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý
navrhoval rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v plnom rozsahu s tým, že odvolanie žalobcu považuje

za nedôvodné a stotožňuje sa s predmetným rozsudkom.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. rozsudok
okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p..

Krajský súd ako súd odvolací preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového

materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v odvolacom konaní, sa v plnom rozsahu stotožnil
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom
rozsahu a preukázaný skutkový stav vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací
súd poukazuje a s ktorými sa stotožňuje. V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v

celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
považuje odvolací súd za nevyhnutné uviesť, že z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané,
že k skončeniu pracovného pomeru medzi účastníkmi došlo dohodou. Zákonník práce vyžaduje síce

písomnú formu dohody o skončení pracovného pomeru (§ 60 ods. 2 Zákonníka práce), jej nedodržanie v
nadväznosti na § 17 Zákonníka práce však nespája s právnym následkom neplatnosti právneho úkonu.
Aj ústna dohoda o skončení pracovného pomeru je platná. Odvolací súd sa taktiež stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého nepreukázal žalobca naliehavý právny záujem na určení trvania
pracovného pomeru v zmysle ust. § 80 písm. c) O.s.p..

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1
O.s.p., § 151 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. s tým, že odporca si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnil.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.