Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. november 2010

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 19C/12/2000

Identifikačné číslo súdneho spisu:
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2010

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová
ECLI:

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudkyňou JUDr. Evou Mészárosovou v právnej veci
navrhovateľa: I.. G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XX, XXX XX Q. proti odporcovi: Ministerstvo
pôdohospodárstva a vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava o povinnosť určiť
dovolenku takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 25. 01. 2000 domáhal, aby súd uložil
odporcovi povinnosť určiť navrhovateľovi čerpanie dovolenky za rok 1999 a 2000, nahradiť škodu
spôsobenú navrhovateľovi odmietnutím určenia čerpania dovolenky v roku 1999 a 2000, zrušiť všetky
písomné podania adresované navrhovateľovi a nahradiť trovy konania.

Doplnením návrhu dňa 29. 03. 2000 navrhovateľ žiadal zaviazať odporcu povinnosťou poskytnúť

navrhovateľovi v roku 2000 11 pracovných dní dovolenky ako alikvótnu časť nevyčerpanej dovolenky
za rok 1999.

Odporca sa podaním doručeným súdu dňa 09. 05. 2000 vyjadril k návrhu tak, že tento žiadal zamietnuť
s odôvodnením, že odporca neobmedzil navrhovateľa tým, že mu určil čerpanie dovolenky, alebo, že
by neprihliadol na záujmy zamestnanca.

Podaním doručeným súdu na pojednávaní konanom dňa 09. 10. 2000 navrhovateľ žiadal, aby súd uznal,

že navrhovateľovi za rok 1999 prináleží 12 dní dovolenky, za rok 2000 navrhovateľovi prináleží podiel
dovolenky vo výške závislej od právoplatného rozhodnutia sporu vedeného na tunajšom súde pod č.
21C 22/00.

Uznesením č. 19C 12/00 - 32 zo dňa 09. 10. 2000 súd prerušil predmetné konanie do právoplatného
skončenia sporu vedeného na tunajšom súde medzi účastníkmi konania o neplatnosť výpovede.

Proti uvedenému uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd tak, že
uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, keďže sa vedie konanie, ktoré môže mať význam pre

rozhodnutie súdu v predmetnej veci.Podaním doručeným súdu dňa 13. 12. 2000 navrhovateľ navrhol vydať predbežné opatrenie, ktorým
by súd uložil odporcovi povinnosť predbežne uhradiť navrhovateľovi náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku za rok 1999 s priemerom jeho brutto mzdy t. j. 14 953,- Sk pri najbližšej výplate.

Súd uznesením č. 19C 12/00-37 zo dňa 08. 02. 2001 zamietol návrh navrhovateľa na vydanie
predbežného opatrenia s odôvodnením, že vydaním predbežného opatrenia tak, ako ho navrhol
navrhovateľ, by nebola splnená základná podmienka a to dočasnosť úpravy pomerov účastníkov
konania.

Po právoplatnom skončení konania vedeného na tunajšom súde pod č. 21C 22/00, v ktorom súd určil, že
výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 27. 10. 1999 je neplatná, súd pokračoval v konaní

a vyzval navrhovateľa na odstránenie vád podania.

Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 03. 07. 2009 navrhol, aby súd zaviazal odporcu povinnosťou
zaplatiť navrhovateľovi sumu 182 030,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ktorá suma
predstavovala náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 1999 až 2005.

Odporca podaním doručeným súdu dňa 19. 04. 2010 žiadal žalobu zamietnuť, poukázal na to, že

navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 03. 07. 2009 mení právnu kvalifikáciu pôvodného návrhu,
keď žiada zaplatenie nároku za nevyčerpanú dovolenku od roku 1999 do roku 2005.

Uznesením na pojednávaní dňa 09. 06. 2010 súd pripustil zmenu petitu návrhu tak, že odporca
je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 6 042,29 EUR a trovy konania, to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, povereného zástupcu odporcu, pripojeným spisom
tunajšieho súdu č. 21C 22/00, potvrdeniami o príjmoch navrhovateľa na č. l. 113 - 115 ako aj ďalším
obsahom spisového materiálu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu č. 21C 22/00 súd zistil, že v predmetnom konaní súd určil, že
výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 27. 10. 1999 je neplatná a súd uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
196 092,- Sk ( v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu ). Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
24. 01. 2005 v časti určenia neplatnosti výpovede.

Z výsluchu navrhovateľa súd zistil, že podľa jeho názoru je stále zamestnancom odporcu, keďže
nepodpísal dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 14. 02. 2005, ktorú mu predložil odporca,

ani žiadnym iným spôsobom neukončil pracovný pomer s odporcom. V súčasnosti poberá starobný
dôchodok a to od roku 2001, v roku 2001 mu bol aj spätne vyplatený starobný dôchodok za obdobie od
01. 02. 2000. Navrhovateľ zotrval na návrhu na pripustení zmeny petitu návrhu, podľa ktorej súd zaviaže
odporcu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi sumu 182 030,- Sk. Pri výpočte uvedenej sumy postupoval
navrhovateľ tak, že vypočítal počet dní dovolenky, na ktorú mu vznikol nárok za roky 1999 až 2005,

pričom vypočítal za uvedené obdobie aj mzdový nárok, zohľadniac nárast mzdy z dôvodu valorizácie
mzdy štátnych zamestnancov, pričom vychádzal z listu Ministerstva financií SR ( č. l. 84 ). Nárok na
preplatenie dovolenky si uplatňuje do roku 2005, keďže v tomto roku oznámil Sociálnej poisťovni odchod
do starobného dôchodku. Nárok na preplatenie dovolenky opiera § 110b ods. 2, písm. a) a c) Zákonníka
práce účinného v rozhodnom čase.

Navrhovateľ nesúhlasil s argumentom odporcu, že mu skončil pracovný pomer u odporcu dňom 06. 08.
2003, kedy dosiahol vek 65 rokov a to podľa § 43 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe.Odporca žiadal návrh navrhovateľa na zmenu petitu návrhu zamietnuť s odôvodnením, že v uvedenom
návrhu ide o zmenu právnej kvalifikácie, keď pôvodným návrhom sa navrhovateľ domáhal určenia
nároku na čerpanie dovolenky v počte konkrétnych dní, návrhom na zmenu petitu sa navrhovateľ

domáha preplatenia nevyčerpanej dovolenky, na ktorú má podľa jeho názoru nároku. Podľa odporcu
pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil dňom 06. 08. 2003, keď navrhovateľ dovŕšil vek 65
rokov a to s poukazom na ust. § 43 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, podľa ktorého štátno-
zamestnanecký pomer zo zákona končí dňom, kedy štátny zamestnanec dovŕšil vek 65 rokov. Ku dňu
účinnosti zákona o štátnej službe, teda ku dňu 01. 04. 2002 sa pracovnoprávny vzťah navrhovateľa

zmenil na štátno- zamestnanecký pomer.

Odporca poukázal na to, že v období od februára 2000 do konca roku 2005 navrhovateľ nesplnil
zákonnú podmienku nároku na čerpanie dovolenky a to odpracovanie 60 dní počas trvania pracovného
pomeru, v danom prípade nie je možné aplikovať ani náhradné doby, ktoré by mohli byť považované za
výkon práce podľa § 55 ods. 2 nariadenia vlády, ktorým sa vykonáva zákonník práce. V tejto súvislosti
odporca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 3 Cdo 6/2008. V roku 1999 túto podmienku

navrhovateľsplnilaodporcamuvyplatilnáhraduzadovolenkuvpočte12dní,náhradamubolavyplatená
vo výplate za mesiac január. Pri výpočte nároku mzdy a náhrady za dovolenku za mesiace november,
december 1999 a január 2000 odporca postupoval v súlade s pokynom ministra účinného od 01. 10.
1999, podľa ktorého nebol navrhovateľa zaradený na výkon pracovných činností, a nárok na náhradu
mzdy vypočítal ako násobok skutočného počtu pracovných dní v mesiaci, priemernej hodinovej mzdy

za 3. štvrťrok 1999 ( resp. 4. štvrťrok 1999 v 1/2000 ) a počtu hodín za jeden pracovný deň. Vzhľadom
na skutočnosť, že navrhovateľovi bola za mesiace november 1999, december 1999 a január 2000
uhrádzaná priemerná mzda, čerpanie dovolenky sa na výplatných páskach nevykazuje. Úhrada mzdy
za jeden deň dovolenky a úhrada mzdy za jeden deň platený priemernou mzdou bola totožná. Odporca
predložil kópiu výplatnej pásky za mesiac január 2000 s podpisom navrhovateľa ako doklad a prevzatí

platu za uvedený mesiac navrhovateľom vo výške 12 970,- Sk. V uvedený mesiac bolo navrhovateľovi
vyplatené aj odstupné vo výške 29 906,- Sk.

Prejednávanú vec súd posudzoval podľa zákona č. 65/1965 Zb. v znení účinnom do 31. 03. 2002 a
podľa zákona č. 311/2001 v znení účinnom od 01. 04. 2002 do 31. 12. 2005.

Podľa § 61 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období ak zamestnávateľ dal

zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v
skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,
jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto
náhradapatrízamestnancovivovýškepriemernéhozárobkuododňa,keďoznámilzamestnávateľovi,že
trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď

dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde
zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce

nezapojil. Ak zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer neplatne, avšak zamestnanec netrvá na tom, aby
ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, pokiaľ sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak,
že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, a) ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej
doby,

b) ak bol pracovný pomer neplatne zrušený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal

pracovný pomer týmto zrušením skončiť; v týchto prípadoch zamestnanec má nárok na náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku za dobu výpovednej doby.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 3 zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období ak dal zamestnanec neplatnú
výpoveď alebo ak neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a zamestnávateľ
mu oznámil, že trvá na tom, aby ďalej vykonával svoju prácu, pracovný pomer trvá i naďalej. Ak

zamestnanec nevyhovie tejto jeho výzve, zamestnávateľ môže od neho žiadať náhradu škody, ktorá
mu tým vznikla (§ 179) odo dňa, keď mu oznámil, že trvá na ďalšom vykonávaní práce; za dobu preduplatnením neplatnosti rozviazania pracovného pomeru na súde mu však táto náhrada patrí najdlhšie za
jeden mesiac. Ak zamestnanec rozviazal pracovný pomer neplatne, ale zamestnávateľ netrvá na tom,
aby zamestnanec u neho ďalej pracoval, platí, pokiaľ sa so zamestnancom nedohodne inak, že jeho

pracovný pomer sa skončil dohodou, a) ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,

b) ak bol pracovný pomer neplatne zrušený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa
mal pracovný pomer týmto zrušením skončiť. V prípadoch uvedených v predchádzajúcom odseku
zamestnávateľ nemôže voči zamestnancovi uplatňovať náhradu škody.

Podľa § 63 zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období Pri neplatnej dohode o rozviazaní
pracovného pomeru sa postupuje pri posudzovaní nárokov zamestnanca na náhradu ušlej mzdy

obdobne ako pri neplatnej výpovedi danej zamestnancovi zamestnávateľom (§ 61). Zamestnávateľ
nárok na náhradu škody pre neplatnosť dohody uplatňovať nemôže.

Podľa § 64zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období Neplatnosť rozviazania pracovného
pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže tak
zamestnávateľ, ako aj zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď

sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním.

Podľa § 101 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období zamestnanec, ktorý počas
nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu
aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú
časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite po dobu celého kalendárneho roka. Za odpracovaný sa

považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej smeny; časti smien odpracované
v rôznych dňoch sa nesčítajú.

Podľa § 130 ods. 1, 2 zák. č. 65/1965 Zb. účinného v rozhodnom období ak nemohol zamestnanec
vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v predchádzajúcom
ustanovení, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku, pokiaľ predpisy

uvedené v § 131 neustanovujú inú výšku náhrady mzdy. Ustanovenie predchádzajúceho odseku
sa nevzťahuje na prerušenie práce spôsobené nepriaznivými poveternostnými vplyvmi; v mzdových
predpisoch, prípadne v súlade s nimi v kolektívnych zmluvách môže sa ustanoviť, v ktorých prípadoch,
za akých podmienok a v akom rozsahu sa poskytuje zamestnancovi náhrada mzdy.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za roky 1999 až 2005, keďže po
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nepracoval, i keď pracovný pomer u odporca trval, pretože
mu odporca neprideľoval prácu a neumožnil mu vyčerpať dovolenku na zotavenie, nárok mu podľa jeho
názoru patrí podľa ust. § 110b zákonníka práce.

Nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru upravujú ust. § 61 až 64 zákonníka práce.

Uvedené ustanovenia upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú
ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, keď odporca rozviazal pracovný pomer
s navrhovateľom, pričom navrhovateľ platnosť rozviazania pracovného pomeru neuznal.

Ustanovenia § 61 až § 64 zákonníka práce majú povahu lex specialis, ktorá vylučuje, aby sa na
práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru za obdobie, v ktorom sú ich vzťahy sporné v

dôsledku rozviazania pracovného pomeru, použili všeobecné ustanovenia zákonníka práce a iných
pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci.

Podľa ust. § 61 ods. 1 zákonníka práce patrí zamestnancovi pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvána ďalšom zamestnávaní, až do doby, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo kedy
dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru, najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Špecialita právnej úpravy obsiahnutej

v ust. § 61 až § 64 vylučuje, aby pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, kedy
boli vzťahy medzi účastníkmi sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru a kedy zamestnávateľ
neumožnil zamestnancovi vykonávať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom
období nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy podľa ust. § 130 zákonníka práce a ani náhrada mzdy
za nevyčerpanú dovolenku podľa ust. § 110b ods. 2 a 4 zákonníka práce. Náhrada mzdy za dovolenku

neprislúcha zamestnancovi ani z dôvodu, že v dôsledku neplatného rozviazania pracovného pomeru
neodpracoval ani jeden deň a neprideľovanie práce v tomto období nepredstavuje prekážku v práci .

Z uvedených dôvodov nevznikol navrhovateľovi v období rokov 2000 až do 24. 01. 2005 nárok na
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.

Za rok 1999 uplatňoval navrhovateľ nárok na náhradu za 12 dní nevyčerpanej dovolenky. Odporca
preukázal, že navrhovateľovi túto náhradu vyplatil v januári 2000, a to výplatnou páskou za mesiac

január 2000 s podpisom navrhovateľa. Pri výpočte nároku mzdy a náhrady za dovolenku za mesiace
november, december 1999 a január 2000 odporca postupoval v súlade s pokynom ministra účinného
od 01. 10. 1999, podľa ktorého nebol navrhovateľa zaradený na výkon pracovných činností, a nárok na
náhradu mzdy vypočítal ako násobok skutočného počtu pracovných dní v mesiaci, priemernej hodinovej
mzdy za 3. štvrťrok 1999 ( resp. 4. štvrťrok 1999 v 1/2000 ) a počtu hodín za jeden pracovný deň.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľovi bola za mesiace november 1999, december 1999 a január
2000 uhrádzaná priemerná mzda, čerpanie dovolenky sa na výplatných páskach nevykazovalo. Úhrada
mzdy za jeden deň dovolenky a úhrada mzdy za jeden deň platený priemernou mzdou bola totožná

Rozsudok tunajšieho súdu č. 21C 22/00, ktorým súd určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom
odporcu zo dňa 27. 10. 1999 je neplatná, nadobudol právoplatnosť v časti určenia neplatnosti výpovede

dňa 24. 01. 2005. Po právoplatnosti rozhodnutia pominul stav neistoty medzi účastníkmi pracovného
vzťahu a tento sa naďalej riadi pracovnou zmluvou a pracovnoprávnymi predpismi.

Ani po právoplatnosti uvedeného rozhodnutia navrhovateľ nevykonával prácu v pracovnom pomere s
odporcom, keďže mu tento prácu neprideľoval. Navrhovateľ tak nesplnil zákonnú podmienku pre vznik
nároku na čerpanie dovolenky a to odpracovanie 60 pracovných dní v kalendárnom roku. Preto mu podľa

názoru súdu ani v roku 2005 nevznikol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.

Súd nevyhovel návrhu navrhovateľa na vykonanie znaleckého dokazovania v otázke určenia výšky
priemerného zárobku za obdobie od 7/1999 až do 01. 02. 2000, keďže toto považoval, vzhľadom na
dôkazy predložené odporcom za nehospodárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspešnému odporcovi nepriznal trovy konania, keďže mu
žiadne nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaKrajskýsúdv
BratislaveprostredníctvomOkresnéhosúduBratislavaI,písomne,vodvoch vyhotoveniach.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa
§ 42ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2, 3 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.