Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 11. december 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/10/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116200501
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7116200501.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v spore žalobkyne: U.. U. I., nar. XX.XX.XXXX,

I. G.Á. XXX/XX, XXX XX D., zastúpená JUDr. Máriou Bauerovou, advokátkou so sídlom Advokátskej
kancelárie Bencúrova 14, 040 01 Košice, IČO: 423 226 26 proti žalovanému: Správa majetku Košického
samosprávneho kraja, Tatranská 25, 040 01 Košice, IČO 42 093 937, o náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 42.335,48 Eur brutto a úrok z
omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 672,50 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,50
Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50

Eur od 16.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50
Eur od 16.5.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.6.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur
od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,50 Eur od
16.1.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,84 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa podanou žalobou zo dňa 26.10.2010, došlou dňa 29.10.2010 sa domáhala, aby súd určil,
že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.8.2010 a okamžitým skončením pracovného
pomeru zo dňa 21.9.2010 je neplatné, žalovaný je povinný upustiť od porušovania práv zamestnanca -
žalobkyni vykonať nápravu a odstrániť jeho následky a umožniť jej výkon dohodnutej pracovnej činnosti
na princípe rovnakého zaobchádzania a uhradiť jej náhradu mzdy od 22.9.2010 ako aj doplatiť rozdiel v

mzde na základe neplatného úkonu - rozhodnutie o plate zo dňa 31.5.2010 do umožnenia pokračovania
v práci a nahradiť jej trovy konania.

2.Oneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďouaokamžitýmskončenímpracovnéhopomeru
súd rozhodol rozsudkom zo dňa 3.11. 2015, sp. zn. 36C/292/2010-281 tak, že určil, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 18.8.2010 a okamžitým skončením pracovného pomeru zo
dňa 21.9.2010 adresovaným žalovaným žalobkyni sú neplatné, konanie v časti o uloženie povinnosti

žalovanému upustiť od porušovania práv zamestnanca - žalobkyni, vykonanie nápravu a odstrániť jeho
následky a umožniť jej výkon dohodnutej pracovnej činnosti na princípe rovnakého zaobchádzania
zastavilavecvčastionáhradumzdyvylúčilnasamostatnékonanie.Rozsudoknadobudolprávoplatnosť
dňa 29.12.2015.3. Predmetom tohto konania je náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru.

4. Podľa § 252g ods. 1 Zákonníka práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred l. septembrom 2011. Právne úkony urobené pred l. septembrom 2011 a nároky,
ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. augusta 2011.

5. Podľa Čl.2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona

môžu vznikať len so súhlasom fyzickej osoby a zamestnávateľa. Výkon práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti
zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

6. Podľa § 1 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, tento zákon upravuje individuálne
pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo

fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.

7. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje
inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

8. Podľa § 3 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri
výkone verejnej služby sa spravujú týmto zákonom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

9. Podľa § 14 Zákonníka práce, spory medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky v
pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.

10. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

11. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, ak celkový čas, za ktorý by sa mala
zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať.

12. Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi za vykonané prácu mzdu.

13.Podľa§118ods.2vetaprváZákonníkapráceúčinnéhodo31.8.2011,mzdajepeňažnéplneniealebo
plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

14. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, mzda je splatná pozadu za mesačné
obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve
alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.

15. Podľa § 129 ods. 3 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, pri skončení pracovného pomeru vyplatí
zamestnávateľ zamestnancovi mzdu splatnú za mesačné obdobie v deň skončenia pracovného pomeru,
ak sa nedohodli inak, najneskôr však v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia
pracovného pomeru.

16.Podľa§130ods.2vetaprváZákonníkapráceúčinnéhodo31.8.2011,mzdasavyplácavovýplatných
termínoch dohodnutých v pracovnej zmluve alebo v kolektívnej zmluve.17. Podľa § 130 ods.8 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, zamestnávateľ je povinný, po vykonaní
zrážok podľa § 131, poukázať mzdu alebo jej časť určenú zamestnancom na ním určený účet v banke
alebo v pobočke zahraničnej banky v Slovenskej republike, ak o to zamestnanec písomne požiada alebo

ak sa zamestnávateľ so zamestnancom na takom postupe dohodne tak, aby určená suma peňažných
prostriedkov mohla byť pripísaná na tento účet najneskôr v deň určený na výplatu. Ak o to zamestnanec
požiada, môže zamestnávateľ časti mzdy určené zamestnancom poukazovať aj na viac účtov, ktoré si
zamestnanec sám určil.

18. Podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ
prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné
poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na
doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku
na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol
zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného

zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti.

19. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, Priemerný zárobok na pracovnoprávne
účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

20. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, Rozhodujúcim obdobím je kalendárny
štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje
vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas
celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

21. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce účinného do 31.8.2011, Priemerný zárobok sa zisťuje ako
priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta.
Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku

na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa
zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

22. Podľa § 1 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 533/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej

citovaný zákon), tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú
b) ďalšie rozpočtové organizácie štátu, obce a vyššieho územného celku,
d) vyššie územné celky a obce, ak ďalej nie je ustanovené inak.

23. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) až e) citovaného zákona, zamestnancovi za podmienok a v
rozsahu ustanovených týmto zákonom patrí plat, ktorým je
a) tarifný plat,
b) osobný plat,
c) príplatok za riadenie,

d) príplatok za zastupovanie,
e) osobný príplatok.

24. Podľa § 4 ods. 3 veta prvá citovaného zákona, plat je peňažné plnenie poskytované
zamestnancovi za prácu.

24. Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona, funkčný plat na účely tohto zákona je súčet tarifného platu,
zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 7 a 8 a príplatkov určených mesačnou sumou podľa odseku 1
písm. c) až j), l), u) a v). Funkčný plat je aj plat pri vykonávaní inej práce alebo funkčný plat poskytovaný
podľa § 30 ods. 3, § 32a ods. 1 a § 32b ods. 1 a 2.

25. Podľa § 4 ods. 7 citovaného zákona, zamestnávateľ je povinný písomne oznámiť zamestnancovi
výšku a zloženie funkčného platu pri uzatvorení pracovnej zmluvy, pri zmene druhu práce alebo pri
úprave funkčného platu.26. Podľa § 4 ods. 8 veta prvá citovaného zákona, zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi plat podľa
tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na vykonanie tohto zákona a v ich

rámci podľa kolektívnej zmluvy, pracovnej zmluvy alebo vnútorného predpisu.

27. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným
skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného
pomeru. Ak zamestnanec so skončením pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením alebo

skončením v skúšobnej dobe nesúhlasí, musí neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatniť na
súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77). Ak
tak v určenej lehote neurobí, jeho právo zanikne, a to aj za predpokladu, že by bol inak zrušovací
prejav neplatný (§ 36 ods. 1). Rozhodnutím súdu o určení platnosti alebo neplatnosti skončenia
pracovného pomeru je súd rozhodujúci o náhrade mzdy podľa § 79 viazaný a bez kladného rozhodnutia
o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu

mzdy. Ak je skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatné a zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí
a zostávajú mu zachované všetky práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovenia §
47. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca naďalej zamestnával. V tomto prípade sa pracovný pomer medzi zamestnávateľom a

zamestnancom skončí na základe súdneho rozhodnutia. Domáhať sa v tomto smere rozhodnutia súdu
bude na zamestnávateľovi. Toto právo môže uplatniť podaním samostatného návrhu na začatie konania
alebo uplatnením vzájomného návrhu v konaní o náhradu mzdu (§ 97 OSP). Naliehavý právny záujem
na takomto určení zamestnávateľ nemusí preukazovať. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi
súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec

oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu
mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne
o skončení pracovného pomeru. Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ
naďalej zamestnával, nevyžaduje písomnú formu. Možno ho urobiť aj iným spôsobom, napríklad ústne,
výkonom prác a pod. Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134). Podrobnosti o

zisťovaní priemerného zárobku môže upravovať aj kolektívna zmluva. Ustanovenie odseku 2 umožňuje
znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu
mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje dvanásť mesiacov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania
náhrady mzdy je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Bez žiadosti zamestnávateľa
súd nemôže jeho povinnosť nahradiť zamestnancovi mzdu znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok

zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy nemožno uplatniť samostatným návrhom
na začatie konania, ale iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy
v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v
ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.

28. Súd mal za preukázané a za nesporné, že so žalobkyňou bol neplatne skončený pracovný pomer,
o čom bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 3.11. 2015 sp. zn. 36C/292/2010,
právoplatným dňa 29.12.2015. Za nesporné súd považuje aj tú skutočnosť, že potom, čo žalobkyni
bol zo strany žalovaného doručený list, ktorým s ňou žalovaný ukončil pracovný pomer v zmysle §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, žalobkyňa listom zo dňa 29.9.2010 oznámila žalovanému, že s

okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu nerešpektovania pokynov nadriadeného nesúhlasí
a trvá na ďalšom zamestnávaní podľa podmienok dohodnutých v pracovnej zmluve. Predmetný list bol
žalovanému doručený dňa 4.10.2010, ktorá skutočnosť bola tiež medzi stranami sporu nesporná. Za
preukázané má súd aj to, že žalovaný ani po tom, čo žalobkyňa oznámila, že naďalej trvá na ďalšom
zamestnávaní, jej prácu neprideľoval a nevyplácal jej náhradu mzdy. Za nesporné súd považuje aj výšku

priemerného zárobku na pracovnoprávne účely v súlade s § 134 ods. 1,2,4 Zákonníka práce u žalobkyne
za rozhodné obdobie, ktorý predstavoval sumu 672,50 Eur mesačne, čo vyplýva z rozhodnutia o plate zo
dňa 31.5.2010, ktorým žalovaný určil žalobkyni s účinnosťou od 1.6.2010 tarifný plat vo výške 504 Eur,
osobný príplatok vo výške 168,50 Eur a funkčný mesačný plat žalobkyne tak predstavoval sumu 672,50
Eur. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z ďalšieho listinného dôkazu doloženého žalovaným - vyčíslenie

náhrady mzdy za obdobie od 4.10.2010. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na zhodné tvrdenia strán
sporu ohľadom výšky priemerného mesačného zárobku v sume 672,50 Eur, čo vyplýva z
pojednávania zo dňa 13.10.2016. Nespornou skutočnosťou je aj to, že žalobkyni patrí nárok na náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru od 4.10.2010, t. j. odo dňa, kedy žalobkyňa oznámilazamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere a táto náhrada mzdy jej patrí za obdobie 12 mesiacov,
t. j. do 4.10.2011, čo uznal aj žalovaný.

29. Žalobkyňa podaním zo dňa 5.12.2017, ktorým žiadala pripustiť zmenu žaloby, vyčíslila náhradu mzdy
za obdobie od 4.10.2010 pri priemernom mesačnom zárobku vo výške 672,51 Eur na sumu 42.368,13
Eur brutto. Domáhala sa aj priznania príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 9 % zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51

Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur

od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % zo sumy
672,51Eurod16.7.2012dozaplatenia,zosumy672,51Eurod16.8.2012dozaplatenia,zosumy672,51
Eur od 16.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51
Eur od 16.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 672,51

Eur od 16.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.4.2013 do zaplatenia, vo výške 8,5 % zo sumy
672,51Eurod16.5.2013dozaplatenia,zosumy672,51Eurod16.6.2013dozaplatenia,zosumy672,51
Eur od 16.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.10.2013 do zaplatenia, vo výške 8,25 % zo sumy

672,51 Eur od 16.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.12.2013 do zaplatenia, zo sumy
672,51Eurod16.1.2014dozaplatenia,zosumy672,51Eurod16.2.2014dozaplatenia,zosumy672,51
Eur od 16.3.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.4.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.5.2014 do zaplatenia, vo výške 8,15 % zo sumy 672,51 Eur od 16.6.2014 do zaplatenia, zo sumy
672,51 Eur od 16.7.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.8.2014 do zaplatenia, vo výške 8,05

% zo sumy 672,51 Eur od 16.9.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.10.2014 do zaplatenia,
zo sumy 672,51 Eur od 16.11.2014 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.12.2014 do zaplatenia,
zo sumy 672,51 Eur od 16.1.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.2.2015 do zaplatenia, zo
sumy 672,51 Eur od 16.3.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.4.2015 do zaplatenia, zo sumy
672,51Eurod16.5.2015dozaplatenia,zosumy672,51Eurod16.6.2015dozaplatenia,zosumy672,51

Eur od 16.7.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur
od 16.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od 16.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 672,51 Eur od
16.1.2016 do zaplatenia.

30. Podľa § 139 CSP, žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

31. Podľa § 140 ods. 1, 2 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo, alebo
uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe.

32. Podľa § 142 ods. 1 CSP, o prípustností zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne potom, ako bola
zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

33. Podľa § 142 ods. 2 CSP, uznesenie, ktorým súd pripustil zmenu žaloby, doručuje súd subjektom, ak
neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala zmena do vlastných rúk.

34. O návrhu (ne) pripustenia zmeny žaloby súd rozhodol v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, na pojednávaní v prítomnosti strán sporu dňa 11.12.2017 tak, že zmenu návrhu

uznesením pripustil.

35. Žalovaný žiadal, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalobkyni vôbec nepriznal,
pričom najprv poukazoval na to, že žalovaný ju jednak nemôže zamestnať, nemá pre ňu prácu, nie jeu neho žiadne voľné pracovné miesto s poukazom na organizačnú zmenu, ktorá sa má uskutočniť v
blízkej budúcnosti u žalovaného. Neskôr poukazoval na to, že žalobkyňa bola zamestnaná v SBD, bola
vedená aj na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Košice ako uchádzačka o zamestnanie a Úradom

práce jej boli vyplácané dávky v nezamestnanosti za obdobie od 1.9.2010 do 31.3.2011 v celkovej sume
2.168,70 Eur.

36. Žalobkyňa na obranu, resp. na tvrdenia žalovaného ohľadom nepriznania náhrady mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

6 Cdo/157/2010 zo dňa 14.9.2011, tvrdila, že jej patrí náhrada mzdy za obdobie od 4.10.2010 do
31.12.2015. Žalobkyňa do konania predložila rozhodnutie o zaradení do evidencie uchádzačov o
zamestnanie, kontrolný preukaz žalobkyne z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovnú zmluvu zo
dňa 16.1.2015, dohodu o podmienkach vykonávania aktivačnej činnosti zo dňa 2.7.2013 a poukazovala
aj na to, že aj tieto listinné dôkazy preukazujú, že si v uvedenom období intenzívne, avšak neúspešne
snažila nájsť prácu, prípadne prácu, ktorú sa jej podarilo neskôr nájsť, nebola adekvátna jej vzdelaniu

a kvalifikácii a mzda, ktorú dostávala, bola omnoho nižšia, než mzda, akú mala u žalovaného pred
neplatným skončením pracovného pomeru.

37. Z dôkazov doložených žalobkyňou vyplýva, že žalobkyňa bola rozhodnutím Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny zo dňa 13.10.2010, č. k. K2/10/26495/IPS zaradená do evidencie uchádzačov o

zamestnanie a od 1.10.2010 do 31.3.2011 bola žalobkyni z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Košice vyplatená dávka vo výške 2.168 Eur. Rozhodnutím Úradu prác, sociálnych vecí a rodiny zo dňa
19.2.2015 č. k. KE2/OSP23/ZAM/2015/1012 bola vyradená z evidencie uchádzačov o zamestnanie z
dôvoduzamestnaniasaododňa19.1.2015nazákladepracovnejzmluvysozamestnávateľomStavebné
bytové družstvo II Košice, kde pracovala na dobu určitú do 31.12.2015 a od 1.1.2016 žalobkyňu

zamestnal žalovaný. Počas evidencie žalobkyne ako uchádzačky o zamestnanie bola so žalobkyňou
uzatvorená dohoda o podmienkach vykonávania aktivačnej činnosti formou dobrovoľníckej služby, ktorú
žalobkyňa vykonávala v termíne od 1.8.2013 do 31.1.2014. Výška základnej mesačnej mzdy u jej
(bývalého ) zamestnávateľa SBD dosahovala sumu 448 Eur, čo vyplýva z pracovnej zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a SBD II. Košice, Bardejovská 3, Košice zo dňa 16.1.2015.

38. Z citovaného § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že základným predpokladom trvania pracovného
pomeru je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Na
oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, sa viaže
ďalšie trvanie pracovného pomeru s výnimkou prípadu, ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Z citovaného § 79 ods. 2 zákonníka práce účinného do 31.8.2011 vyplýva, že pri
neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný zamestnancovi uhradiť náhradu
mzdy za 12 mesiacov a náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci

alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 12 mesiacov nemôže súd
znížiť ani nepriznať. Táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer, a až
náhrada mzdy, ktorá presahuje 12 mesiacov, môže byť na žiadosť zamestnávateľa primerane znížená
alebo vôbec nepriznaná. V záujme toho, aby došlo k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy po

uplynutí 12 mesiacov, zamestnávateľ musí toto zníženie na súde uplatniť. Návrh zamestnávateľa, aby
náhrada mzdy zamestnancovi nebola priznaná involvuje aj návrh na primerané zníženie náhrady mzdy.
Predchádzajúca právna úprava - kde základným hľadiskom, na ktoré musel súd pri znížení, resp.
nepriznaní náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia vziať zreteľ, bola skutočnosť, či pracovník po
neplatnom skončení pracovného pomeru sa zapojil do práce, poprípade z akých dôvodov takto neučinil.

Pri rozhodovaní o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy musel totiž súd zvážiť, či zamestnanec mal
možnosť obstarať si pre seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či dosahoval nejaké príjmy a aké
príjmy,čitonebolozanepriaznivýchokolností.Bolopotrebnétaktiežprihliadaťajnatoatopozhodnotení
všetkých okolností prípadu, či zamestnanec sa zapojil, resp. mohol zapojiť do práce u nejakej inej
organizácie za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších ako by mal pri výkone

práce podľa pracovnej zmluvy, keby organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. K
zníženiu poprípade k nepriznaniu náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia mohol súd pristúpiť len
v tom prípade, ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu bolo možné dôvodiť, že zamestnanec sa
zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa zapodmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa
pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Právna
úprava Zákonníka práce účinného v čase vzniku nároku žalobkyne na náhradu mzdy, vynechala v ust. §

79 ods. 2 ZP vetu za bodkočiarkou : súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec
bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

39. Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1. 10. 1992 v článku 2 ods. 3 ustanovila, že

každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu
slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na
základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca,
z ktorej bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v
rozpore s uvedeným článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej

povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia,
prípadne nepriznania náhrady mzdy. Normatívny text (právne pravidlo) obsiahnutého v ustanovení §
79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne, a to v
prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného

ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle článku 2
Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z
dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti.
Tejtohodnotezodpovedáposkytnutieochranyprotibezpráviuanaplnenievšeobecnýchprávnychzásad,
podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať

prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže
byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi
vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne (viď uznesenie NS SR zo
dňa 14. 9. 2011 6Cdo/157/2010).

40. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarábať (poberať) v
dôsledku toho, že mu zamestnávateľ (ktorý s ním skončil pracovný pomer neplatne) neumožnil právu
vykonávať, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi
a súčasne je sankciou voči zamestnávateľovi, ktorá bezdôvodne pristúpila k skončeniu pracovného
pomeru neplatne. Inak povedané, toto ustanovenie má sankčnú povahu voči zamestnávateľovi zato,

že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi prácu a zároveň má toto ustanovenie vo
vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, lebo má zaistiť, aby zamestnancovi bolo nahradené to, čo
v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. Zákon teda týmto spôsobom sleduje, aby zamestnancovi
bola reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom protiprávneho postupu zamestnávateľa.

41. V prejednávanom prípade dôkazné bremeno ohľadom preukázania tvrdených skutočností
svedčiacich pre nepriznanie náhrady mzdy žalobkyni za čas presahujúci 12
mesiacov nie je na žalobkyni, ale naopak je na žalovanom. Bolo na žalovanom, aby hodnoverne
preukázal ním tvrdené skutočnosti, pre ktoré náhrada mzdy má byť primerane znížená, prípadne
vôbec nemá byť priznaná. Súd má za to, že žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno,

dôkazy, na ktoré poukazoval ohľadom uskutočnenia organizačných zmien u žalovaného, sú právne
irelevantné k predmetu konania aj s ohľadom na tú skutočnosť, že napokon od 1.1. 2016 žalovaný
zamestnal u seba žalobkyňu. Z uvedeného teda vyplýva, že sa nepreukázali skutočnosti uvádzané
žalovaným, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnankyňu naďalej
zamestnával. Tvrdenia prezentované žalovaným sa v konaní nepreukázali už len s ohľadom na

skutočnosť, že žalovaný napokon zamestnal u seba žalobkyňu po právoplatnom skončení konania
o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a pracovného pomeru výpoveďou. Ďalšie
návrhy na vykonanie dokazovania, prípadne označenie dôkazov žalovaný v konaní neuviedol a jeho
obrana spočívajúca v tom, že žalobkyňa bola zamestnaná, že poberala mzdu, prípadne dávky v
nezamestnanosti neobstojí, poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp. zn.

6 Cdo 157/2010.

42. Žalobkyňa žiadala náhradu mzdy spolu vo výške 42.368,13 Eur za obdobie od 4.10.2010 do
31.12.2015, pričom výšku priemerného mesačného zárobku vyčíslila na sumu 672,51 Eur. Súdna pojednávaní konanom dňa 11.12.2017 pripustil zmenu žaloby, ktorú navrhovala žalobkyňa. Súd
poukazujúc na bod 28 odôvodnenia tohto rozsudku, majúc za to, že výška priemerného mesačného
zárobku v prejednávanom prípade činí sumu 472,50 Eur, priznal žalobkyne titulom náhrady mzdy sumu

vo výške 42.335,48 Eur brutto za obdobie od 4.10.2010 do 31.12.2015.

43. Žalobkyňa požadovala aj úroky z omeškania a to z jednotlivých súm - priemerného mesačného
zárobku vo výške 672,51 Eur, a to za obdobie od 16.6.2012 do 31.12.2015. Žalovaný vzniesol námietku
premlčania majúc zato, že žalobkyňa sa môže domáhať príslušenstva od 6.12.2014 s poukazom na

návrh žalobkyne na pripustenie zmeny žaloby zo dňa 5.12.2017.

44.Žalovanýďalejkuplatnenémupríslušenstvuuviedol,žepracovnoprávnepredpisyneupravujúúrokyz
omeškaniaapretojepotrebnéskúmať,čijemožnévdanomprípadeaplikovaťustanoveniaObčianskeho
zákonníka poukazujúc na § 1 ods. 4 Zákonníka práce a priklonil sa k názoru, že na pracovnoprávne
vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto

sú upravené v jeho ôsmej časti a nie vo všeobecných ustanoveniach, tak ako to požaduje Zákonník
práce a, teda nárokovateľnosť úrokov z omeškania z neuhradenia mzdy nemá oporu v súčasnej právnej
úprave. Poukázal tiež na niektoré rozhodnutia súdov a upriamil pozornosť na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II ÚS 494/2013 a uviedol, že na základe uvedeného, poukazujúc na neustálenú súdnu
prax vo veci priznávania úrokov z omeškania z náhrady mzdy má zato, že v konečnom dôsledku suma,

ktorú žalovaný je povinný na úrokoch zaplatiť, by ďaleko prevyšovala sankčnú funkciu oproti satisfakčnej
a teda samotná priznaná suma žalobkyne z hľadiska ústavných princípov by nezodpovedala účelu a
funkcii inštitútu náhrady mzdy. Žiadal, aby súd žalobe v tejto časti nevyhovel.

45. K uvedenému zaujala stanovisko žalobkyňa a poukázala na to, že je pravdou, že Zákonník práce

nemá špeciálnou právnu úpravu úrokov z omeškania a je toho názoru, že, ak chýba potrebná špeciálna
úprava Zákonníka práce, musí sa nevyhnutne použiť právna úprava Občianskeho zákonníka, aj keď nie
je obsiahnutá vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, ale v jeho záväzkovej časti a to aj použitím
analógie iuris. Tiež poukázala, že priznávanie úrokov z omeškania v konaniach o náhradu mzdy je
bežnou právnou praxou a uviedla, že úrok z omeškania je vo svojej podstate majetkovou sankciou a má

veriteľa - zamestnanca odškodniť zato, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky
na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník - zamestnávateľ. V tejto súvislosti poukázala
na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/180/2009.

46. Súd skôr, ako sa zaoberal obranou žalovaného ohľadom nepriznania príslušenstva, vzhľadom na

vznesenú námietku premlčania žalovaným do zaplatenia úrokov z omeškania uplatnených žalobou
žalobkyňou za obdobie od 16.6.2012 do 5.12.2014, z dôvodu hospodárnosti skúmal, či v tejto časti je
žaloba žalobkyne podaná v zákonom stanovenej premlčacej lehote.

47. Podľa § 36 ods. 1 Zákonníka práce, k zániku práva preto, že sa v ustanovenej lehote neuplatnilo,

dochádza len v prípadoch uvedených v § 25 ods. 2, § 63 ods. 3 a 4, § 68 ods. 2, § 69 ods. 3, § 75 ods.
3, § 77, § 103 ods. 4, § 193 ods. 2 a § 240 ods. 8. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty,
súd prihliadne na zánik práva, aj keď to účastník konania nenamietne.

48. Podľa § 36 ods. 2 Zákonníka práce, nepremlčujú sa nároky zamestnanca na náhradu za stratu na

zárobku a na náhradu za stratu na dôchodku z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania ( §
200 až 202) alebo inej škody na zdraví ( § 192) a nároky na náhradu nákladov na výživu pozostalých
( § 207). Nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú.

49. Ak všeobecné ustanovenia Zákonníka práce uvedené v prvej časti (§ 1 až 40) neustanovujú

inak, na posudzovanie právnych vzťahov podľa § 1 ods. 1, t.j. individuálnych pracovnoprávnych
vzťahov v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb - zamestnancov pre zamestnávateľov
a kolektívnych pracovnoprávnych vzťahov (upravených osobitne najmä v desiatej časti Zákonníka
práce), sa delegovane vzťahuje vecná pôsobnosť Občianskeho zákonníka, resp. jeho všeobecných
ustanovení. Platí to napríklad, pre posudzovanie právnych úkonov vrátane ich neplatnosti (§ 15 až 17),

pre zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov (§ 20), pre počítanie času (§ 37), pre
uplatňovanie práva na náhradu škody z pracovnoprávnych vzťahov a pod. Vo všeobecnej premlčacej
lehote troch rokov sa premlčujú nároky na jednotlivé plnenia vyplývajúce z týchto nároku.50. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

51. Podľa § 101 OZ, ak nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

52. Podľa § 122 ods. 1,2,3 OZ, lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti,

ktorá je rozhodujúca pre jej začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. Koniec lehoty určenej
podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s
dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci,
pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

53. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že mzda u žalovaného ako zamestnávateľa bola splatná vždy
do 15- teho dňa a žalobkyňa žalobu - návrh na pripustenie zmeny žaloby - zaplatenie príslušenstva
podaladňa6.12.2017osobne.Zcitovaného§79ods.1Zákonníkaprácevyplýva,ženárokzamestnanca
na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemôže vzniknúť skôr, ako zamestnanec
(potom, čo s ním zamestnávateľ skončil pracovný pomer výpoveďou, okamžitým skončením alebo

v skúšobnej dobe) oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Takéto
oznámenie sa môže samozrejme vzťahovať iba na zamestnávanie v dobe po dni, kedy by podľa
rozväzovacieho úkonu zamestnávateľa mal pracovný pomer medzi účastníkmi skončiť; najneskôr
možno takéto oznámenie urobiť do rozhodnutia súdu o žalobe na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Pritom nárok na náhradu mzdy podľa citovaného ustanovenia môže byť prvýkrát

uplatnenýažpotom,akosatátonáhradastanesplatnou.Nároknanáhradumzdyprineplatnomskončení
pracovného pomeru môže byť úspešne uplatnený nielen súčasne so žalobou o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru (pričom však nemožno o jeho priznaní rozhodnúť skôr, ako bolo právoplatným
rozhodnutímsúduurčené,žeprávnyúkon,nazákladektoréhomalpracovnýpomerskončiť,jeneplatný),
ale aj neskôr s rizikom jeho možného premlčania, ak by bol uplatnený až po uplynutí premlčacej

doby. Pre začiatok plynutia premlčacej doby je totiž rozhodné, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý
raz, na čo stačí splniť podmienky podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, avšak pre rozhodnutie súdu
o priznaní takéhoto nároku na náhradu mzdy je potrebné, aby bola zodpovedaná aj otázka platnosti
rozväzovacieho právneho úkonu. Teda právo na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru môže byť uplatnené za predpokladu, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá

na ďalšom zamestnávaní, a že tiež spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu.
Premlčacia doba pre uplatnenie práva na náhradu mzdy začína plynúť bez ohľadu na to, či v tom čase
už bolo v konaní podľa § 77 Zákonníka práce o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.
Z uvedeného teda vyplýva, že premlčacia doba pre účely uplatnenia si nároku na náhradu mzdy a
aj príslušenstva z neplatného skončenia pracovného pomeru v prejednávanej veci začala žalobkyni

plynúť od 4.10.2010, t. j. odo dňa doručenia oznámenia žalobkyňou žalovanému, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, a uplynutím 3 ročnej premlčacej lehoty pri tej ktorej splatnej náhrade mzdy uplynula.
Keďže žalobkyňa podala žalobu - návrh na pripustenie zmeny žaloby v časti príslušenstva (viď. bod 29
rozsudku) dňa 6.12.2017, premlčaná je časť nároku a to úroky z omeškania za obdobie od 16.6.2012
do 6.12.2014.

54. Súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade obrana žalovaného ohľadom nepriznania úrokov
z omeškania z priemerného mesačného zárobku za každý jednotlivý mesiac za obdobie od 16.12.2014
neobstojí. Súd je toho názoru, že žalobkyni patrí príslušenstvo - úroky z omeškania z jednotlivých

mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Súd v tejto súvislosti poukazuje
na jednak na účel a zmysel inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (viď.
bod 40) a jednak na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/116/2008 zo dňa 17.12.2009, v ktorom najvyšší
súd dospel k záveru, podľa ktorého rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva

a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu
vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť
tejto náhrady - nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení hmotného práva (§ 517 OZ).Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru platí výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády

SR č. 87/1995 Z.z.. Pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný
omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom
ustanovená lehota plnenia uplynula.

55. Keďže Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje úroky z omeškania, treba

pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru postupovať podľa
občianskoprávnych predpisov. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých
mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného
termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká
zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.

56. S ohľadom na vyššie uvedené súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania.

57. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z
omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

58. Podľa § 517 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v
omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri
plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku
úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

59. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.1.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

60. Podľa § 10 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, právne vzťahy a nároky z nich vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti
tohto nariadenia sa spravujú ustanoveniami doterajších predpisov. Ak došlo k omeškaniu s plnením
peňažného dlhu pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, výška úrokov z omeškania a poplatku

z omeškania sa riadi ustanoveniami doterajších predpisov; ak však omeškanie s plnením peňažného
dlhu trvá, od účinnosti tohto nariadenia riadi sa výška úrokov z omeškania a poplatku z omeškania týmto
nariadením.

61. Žalobkyňa si uplatnila priznanie úrokov z omeškania návrhom na pripustenie zmeny žaloby zo dňa
5.12.2017, došlý súdu dňa 6.12.2017 a to z jednotlivých mesačných náhrad mzdy - zo sumy 672,51
Eur - priemerný mesačný zárobok vyčíslený žalobkyňou, vždy od 16-teho dňa toho ktorého mesiaca,
počnúc dňom 16.6.2012 (viď. bod 29, 34).

62. Žalovaný vzniesol námietku premlčania a súd stotožniac sa s vznesenou námietkou premlčania,
čo do zaplatenia príslušenstva, majúc zato, že obdobie presahujúce 3 roky spätne, teda obdobie
od 16.6.2012 do 5.12.2014 je premlčané, poukazujúc na vyššie citované ustanovenia Občianskeho
zákonníka,súdtakpriznalžalobkyniúrokyzomeškaniapočnúcod16.12.2014zosumy672,50Eur,ktorá
výška predstavuje priemerný mesačný zárobok žalobkyne pri neplatnom skončení pracovného pomeru,

a následne vždy od márneho uplynutia výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, t.j. od
16 - teho dňa, pričom výšku úroku z omeškania určil v súlade § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
v znení účinnom do 31.1.2013, vychádzajúc z toho, že k omeškaniu žalovaného došlo pred 1.2.2013.
V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne zamietol.

63. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.64.Podľa§262ods.2CSP,ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

65. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

66. V spore bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 99,92 %, jej neúspech predstavuje 0,08 %. Žalobkyňa má
taknároknanáhradupreukázaných,odôvodnenýchaúčelnevynaloženýchtrovkonaniavrozsahu99,84
%. O ich výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Okresný súd Košice I (§ 355 ods. 1, § 362 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nestranným procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1

CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo k rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto vada mala
vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z.).