Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 25, 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5716202695
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5716202695.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Centrum
Prosperity, s.r.o., so sídlom Jesenského 4353/17, 036 01 Martin, IČO: 36 404 365, zastúpeného
zástupcomAdvokátskakanceláriaMestická,Slovíková,s.r.o.,sosídlomHviezdoslavova6,01001Žilina,
IČO: 36 421 910, proti žalovanej: Ing. arch. P. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX L. XXX, (pôvodne
Ing. arch. P. Q., s miestom podnikania 038 35 Valča 503, IČO: 48300764, podnikateľský subjekt ukončil
podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania uvedených na dokladoch o živnostenskom
oprávnení ku dňu 31.5.2017), zastúpenej právnym zástupcom Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom, so

sídlom Z. D. 1, XXX XX R., v konaní o zaplatenie 2.000 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/56/2016-91 zo dňa 9.11.2016, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/56/2016-91 zo dňa 9.11.2016 p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. rozhodol, že žalovaná
má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu
žalobcu opravenú podaním zo dňa 25.8.2016, ktorou žiadal zaviazať žalovanú zaplatiť mu 2.000 Eur s

príslušenstvom od 10.2.2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že medzi
žalobcom a žalovanou vznikol obchodnoprávny vzťah založený Zmluvou o poskytnutí služieb zo dňa
19.12.2015 v znení Dodatku č. 1 (ďalej len „zmluva“). Žalovaná na základe vlastnej žiadosti zo dňa
7.1.2016 ukončila činnosť podľa zmluvy, hoci táto bola dojednaná na dobu určitú, a to 5 rokov od jej
podpisu. Podľa článku IV. bod 4 zmluvy vznikla žalobcovi voči žalovanej pohľadávka titulom zmluvnej
pokuty 2.000 Eur.

2. Okresný súd poukázal na vykonané dokazovanie a za aplikácie § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. b), §
3 ods. 1, § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 567 ods. 2 veta prvá, § 578 ods. 1, § 655 ods. 1, § 266 ods.
1, § 266 ods. 2, § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 544 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka konštatoval nedôvodnosť žaloby.

3. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili
zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v ktorej dostatočne určili predmet svojich záväzkov

v zmysle článku I. v spojení so zoznamom činností špecifikovaných v prílohe tejto zmluvy (klobúk DIV I.
a II.). Z výpovede žalovanej mal okresný súd preukázané, že jej boli zrejmé činnosti, ktoré mala podľa
tejto zmluvy pre žalobcu vykonávať. Zmluvu, ktorú zmluvné strany označili ako ,,Zmluva o poskytovaní
služieb uzatvorenú podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka“ a podpísali dňa 19.12.2015, okresnýsúd vyhodnotil ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a zmluvný
vzťah podľa tejto zmluvy ako obchodno-záväzkový vzťah podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podstatným pre vyhodnotenie tohto zmluvného vzťahu bolo, že pri jeho vzniku zmluvné strany boli

podnikateľmi podľa § 2 ods. 2 písm. a), b) Obchodného zákonníka a s prihliadnutím na všetky okolnosti
sa týkal ich podnikateľskej činnosti.

4. Okresný súd vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu poukázal na to, že zamietol návrh zástupcu
žalobcu vypočuť o tom, či v súvislosti s ukončením zmluvy, prípadne aj dohodou, vznikol žalobcovi

nárok na zmluvnú pokutu podľa článku IV. bod 4. zmluvy, štatutárnych zástupcov žalobcu, p. R. a p. R..
Uviedol, že so žalovanou pri ukončení zmluvy konala len p. R., ktorá podľa výpisu z obchodného registra
spoločnosť žalobcu zastupuje a za ňu podpisuje samostatne ako konateľka, a preto nebolo relevantné
vykonať výsluch druhého konateľa Ing. Q. R. o tom, ako bol ukončený zmluvný vzťah so žalovanou, keď
o tom so žalovanou nekonal. Okresný súd zamietol aj návrh na dokazovanie výsluchom p. R., nakoľko
podľa jeho názoru okolnosti ukončenia zmluvného vzťahu mal dostatočne preukázané inak.

5. Okresný súd vychádzal z výkladu vôle prejavenej v článku IV. bod 3.4. zmluvy zachytenej v písomnej
forme v zmluve. Pri aplikácii § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa názoru okresného súdu neboli
pochybnosti o obsahu právneho úkonu, zachyteného slovami, keď jazykové vyjadrenie právneho úkonu
v tomto zmluvnom dojednaní, článku IV. bod 3., 4. zmluvy bolo vyložené z hľadiska významu jednotlivých

použitých pojmov. Výklad urobený z takéhoto hľadiska dal záver bez akýchkoľvek pochybností o tom, že
zmluvnývzťahmožnoukončiť-vypovedaťpreddojednanoudobouajbezudaniadôvodu-....„aknastane
ukončenie zmluvného vzťahu pred dojednanou dobou“, a to z akéhokoľvek dôvodu, pričom možnosť
ukončiť zmluvný vzťah bez udania dôvodu dávalo zmluvné dojednanie obom zmluvným stranám, to
znamená, že v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka si zmluvné strany určili predmet svojich

záväzkov aj čo do možnosti vypovedania zmluvy. V tejto súvislosti okresný súd poukázal i na právnu
úpravu z ustanovenia § 574 a § 575 Obchodného zákonníka ako aj § 589 Obchodného zákonníka. Na
uvedené okresný súd poukázal len podporne, a to v tom zmysle, že Obchodný zákonník pri zmluvách
obstarávateľského charakteru nevylučuje výpoveď zmluvy obstarávateľského charakteru; podstatné
bolo, že zmluvné strany v súlade s § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka upravili pre svoj zmluvný vzťah

podmienky, za ktorých možno dať výpoveď zo zmluvy. Okresný súd uzavrel, že dojednanie zmluvných
strán v článku IV. bod 4. zmluvy vo väzbe na bod 3. zmluvy svojim obsahom zodpovedá dohode o
výpovednej dobe dva mesiace. Pre prípad nesplnenia tejto povinnosti - dodržať výpovednú lehotu, teda
odpracovať pre objednávateľa dojednanú činnosť dva mesiace od doručenia prejavu vôle o ukončení
zmluvy, bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 2.000 Eur v súlade s § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka, teda nie pre prípad ukončenia zmluvy dohodou.

6. Okresný súd považoval ďalej za rozhodné vyhodnotiť, ako zanikol zmluvný vzťah sporových strán.
Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná dňa 6.1.2016 v ústnej forme oznámila
žalobcovi, že chce ukončiť zmluvný vzťah, pričom dôvody opísala na pojednávaní dňa 9.11.2016 (že

mala vykonávať činnosti, ktoré zo zmluvy nevyplývali - predovšetkým upratovať jedno celé podlažie)
a preto aj z dôvodov, kým žalobca nevynaložil finančné prostriedky na jej školenie, navrhla p. R.
ukončenie zmluvného vzťahu dohodou. Okresný súd tento postup žalovanej vyhodnotil ako návrh na
uzatvorenie dohody o ukončení zmluvného vzťahu Zmluvy o poskytovaní služieb podpísanej zmluvnými
stranami dňa 19.12.2015 i v spojení s listom žalovanej zo dňa 7.1.2016. Podľa vyjadrenia žalovanej,

p. R., štatutárna zástupkyňa žalobcu, reagovala na návrh tak, aby okamžite spísala na papier, že
chce skončiť a žiadala od žalovanej okamžite odovzdať telefón, kľúče a dodatok, ktorý dostala pri
nástupe do práce. Tomuto opísanému konaniu korešponduje i listina - Protokol o prevzatí na základe
ukončenia práce podpísaný práve dňa 6.1.2016 oboma zmluvnými stranami. Taktiež nebolo sporné, že
p. R. sama vypísala predmetnú listinu - protokol o prevzatí na základe ukončenia práce, vypísala veci,

ktoré má žalovaná žalobcovi už dňa 6.1.2016 odovzdať, a tieto reálne aj od žalovanej prevzala. Tento
postup žalobcu dotvrdilo vyjadrenie žalovanej o reakcii žalobcu na jej návrh na ukončenie zmluvného
vzťahu, že nemal záujem, aby žalovaná u žalobcu ďalej pracovala, a teda prijal návrh na ukončenie
zmluvy, ako vyplýva z listu zo dňa 7.1.2016. Iniciatíva žalobcu v súvislosti so spísaním protokolu,
jeho predloženie žalovanej na podpis, odobratie vecí podľa protokolu, potrebných na výkon činností

dohodnutých v zmluve, bola okresným súdom vyhodnotená ako súhlas žalobcu s návrhom žalovanej
na ukončenie spolupráce podľa zmluvy, ukončenie zmluvného vzťahu dohodou a v rozpore s tvrdením
žalobcu, že mal záujem, aby aj ďalej, aj po termíne 6.1.2016, žalovaná vykonávala činnosť podľa
zmluvy pre žalobcu. Tvrdeniu žalovanej, že ju žalobca požiadal, aby spísala dôvody, pre ktoré chceukončiť zmluvu, korešponduje i list žalovanej datovaný 7.1.2016, v ktorom žalovaná navrhla ukončenie
zmluvy vzájomnou dohodou k 6.1.2016. Z následnej komunikácie s p. R. zo dňa 6.1.2016, ako aj zo
dňa 7.1.2016, žalovaná pochopila, že p. R. nechce, aby tam ďalej pracovala, a preto predmetný návrh

na ukončenie zmluvy napísala. Tvrdeniu žalovanej korešponduje aj protokol o prevzatí na základe
ukončenia práce vyhotovený práve žalobcom v deň, keď návrh v ústnej forme predniesla žalovaná
štatutárnej zástupkyni žalobcu dňa 6.1.2016. Tieto listiny preukázali pravdivosť tvrdení žalovanej o tom,
že dňa 6.1.2016 oznámila žalobcovi svoj návrh na ukončenie zmluvy dohodou a žalobca tento návrh
prijal, keď práve žalobcom bol iniciatívne vyhotovený protokol o prevzatí na základe ukončenia práce k

dátumu 6.1.2016 a tento preukázal, že žalobca už nemal záujem na ďalšom trvaní zmluvy so žalovanou
a podpísaním protokolu sa strany dohodli na ukončení zmluvy k 6.1.2016 v zmysle návrhu s obsahom v
zmysle listu zo dňa 7.1.2016, ktorý žalovaná aj žalobcovi doručila, obsah ktorého žalobca nenamietal.

7. Okresný súd pri výklade vôle, prejavenej v Protokole o prevzatí na základe ukončenia práce zo dňa
6.1.2016, vychádzal z § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka a bral na zreteľ všetky okolnosti súvisiace

s prejavenou vôľou žalovanej v súvislosti s jej návrhom na ukončenie zmluvy. Okresný súd uzavrel, že
pokiaľ by žalobca neprijal návrh na ukončenie zmluvy dohodou, potom by predsa nebol dôvod na strane
štatutárnej zástupkyne žalobcu vypisovať protokol o prevzatí na základe ukončenia práce a prevziať
od žalovanej veci, nevyhnutné preto, aby žalovaná mohla plniť svoju zmluvnú povinnosť, ako vyplýva z
dojednania podľa článku IV. bod 4. zmluvy. Okresný súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, ktorý

popieral ukončenie zmluvy dohodou podpísaním predmetného protokolu a o trvaní žalobcu na plnení
zmluvy žalovanou aj po termíne 6.1.2016 v zmysle článku IV. bod 4. zmluvy. Pri preukázaní svedeckou
výpoveďou svedkyne R. Obžerovej, že mala zakázané, aby pustila žalovanú do sídla spoločnosti dňa
7.1.2016, tak správanie žalobcu preukázalo aj vôľu žalobcu ukončiť zmluvný vzťah k dátumu 6.1.2016,
teda so súhlasom obidvoch zmluvných strán dohodou a vyvrátilo tvrdenie žalobcu o tom, že mal záujem

na ďalšom plnení zmluvy žalovanou. Pokiaľ žalobca uvádzal, že zmluva neobsahuje ustanovenia o jej
ukončení dohodou, okresný súd poukázal na to, že spôsob právnej úpravy súkromnoprávnych vzťahov
je založený na rešpektovaní základného princípu týchto vzťahov, ktorým je autonómia vôle strán.
Napriek tej skutočnosti, že zmluvné strany ukončenie zmluvného vzťahu dohodou v zmluve výslovne
neupravili, právna úprava Obchodného zákonníka takýto postup nezakazuje. Zásada zmluvnej voľnosti

sa uplatňuje v čo najširšej miere a je obmedzená len tam, kde je to nevyhnutné. Pokiaľ zmluvné strany
ukončili zmluvný vzťah dohodou, táto dohoda vychádzala zo zásady zmluvnej voľnosti zmluvných strán
obchodno-záväzkového vzťahu.

8. Pokiaľ svedkyňa N. vypovedala, že p. R. s p. R. túto záležitosť riešili, t.j., aby žalovaná prišla do firmy

a ďalej pracovala, okresný súd poukázal na to, že podľa tejto svedeckej výpovede to bolo v priebehu
týždňa, a tiež na druhý týždeň p. R. mala oznámiť matke žalovanej, že budú radi, keď žalovaná príde
a dohodnú sa na ďalšom postupe, tak okresný súd zvýraznil, že toto konanie žalobcu (týždeň až dva
týždne po ukončení zmluvy dohodou ku dňu 6.1.2016) nebolo relevantné, práva a povinnosti zo zmluvy
zanikli k dátumu 6.1.2016.

9. Podľa názoru okresného súdu nebolo dôvodné vykonávať ďalšie dokazovanie na preukázanie
ukončenia zmluvného vzťahu dohodou v zmysle návrhu žalobcu. Žalobca, ktorý sám protokol pripravil v
písomnejforme,ukončenieprácesámvtomtoprotokoleuviedol,tedaakceptovalsvojimpodpisomnávrh
na ukončenie práce k 6.1.2016 v zmysle návrhu žalovanej, ako tento vyplýva z listu zo dňa 7.1.2016 a bol

predložený žalobcovi ústne 6.1.2016 a jeho samotné následné správanie žalobcu - nepustiť žalovanú
do práce, uvedené potvrdil.

10. Okresný súd skonštatoval, že na skončenie zmluvného vzťahu, Zmluvy o poskytovaní služieb zo
dňa 19.12.2015, dohodou, sa dojednanie podľa článku IV. bod 4. veta prvá o záväzku poskytovateľa

poskytovať pre objednávateľa dojednanú činnosť ešte 2 mesiace od doručenia prejavu vôle o ukončení
zmluvy objednávateľovi, nevzťahuje, lebo nešlo o výpoveď danú poskytovateľom objednávateľovi, t.j.
poskytovateľ neukončil zmluvu jednostranne pred dojednanou dobou, teda nebola porušená povinnosť,
ktorej plnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou, preto okresný súd nárok na zaplatenie zmluvnej
pokuty 2.000 Eur zamietol. Konštatoval, že nebola porušená zmluvná povinnosť podľa článku IV. bod 4.

veta prvá, za porušenie ktorej bola dohodnutá zmluvná pokuta v článku IV. bod 4. veta druhá.

11. Len pre úplnosť okresný súd uviedol, že i v prípade, ak by došlo k jednostrannému ukončeniu zmluvy
výpoveďou zo strany žalovanej, žalobca preukázateľne prevzal na základe jeho iniciatívy od žalovanejkľúče, dodatok a klobúk DIV II., a teda znemožnil žalovanej plnenie zmluvnej povinnosti, za porušenie
ktorej bola dohodnutá zmluvná pokuta. Ak bolo preukázané, že kľúče odobral žalobca žalovanej z
vlastnej iniciatívy, keď nesporne protokol o prevzatí na základe ukončenia práce spísala sama štatutárna

zástupkyňa žalobcu a tento i podpísala a veci v zmysle protokolu od žalovanej prevzala a zakázala vstup
žalovanej, potom i v prípade, ak by došlo k jednostrannému ukončeniu zmluvy zo strany žalovanej, tak
žalovanásamanezavinilaporušeniepovinnosti,ktorábolasankcionovanázmluvnoupokutouapotomby
žalovaná nemusela zmluvnú pokutu zaplatiť, nakoľko porušenie povinnosti, ku ktorej sa viaže zmluvná
pokuta, sama nezavinila.

12. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP
a žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

13. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom zástupcu.
Rozhodnutie okresného súdu považoval za právne nesprávne a mal za to, že okresný súd rozhodol

na základe nesprávneho posúdenia skutkového stavu veci. Žalobca nesúhlasil so záverom, že medzi
stranamisporudošlokukončeniuzmluvnéhovzťahudohodou.Uviedol,žežalovanázvlastnéhopodnetu
a jednostranne dňa 6.1.2016 oznámila žalobcovi, že u neho končí a nemieni viac pre neho pracovať.
Z obsahu protokolu zo dňa 6.1.2016, ktorý bol ručne napísaný nevyplýva, že dochádza k skončeniu
zmluvného vzťahu dohodou, tento protokol napísala konateľka spoločnosti p. R. potom, ako jej žalovaná

oznámila,ženemieniďalejpokračovaťpriposkytovanídojednanýchslužieb.PaniR.výslovneupozornila
žalovanú na plnenie podľa článku IV. bod 4. zmluvy, čo však žalovaná odmietla a výslovne uviedla, že
nechce pre žalobcu ďalej pracovať. Žalovaná sama a dobrovoľne odovzdala pani R. kľúče, ktoré pani R.
prevzala, o čom spísala rukou protokol. V danom prípade išlo len o administratívny úkon a nie o súhlas
so skončením zmluvného vzťahu dohodou. Pokiaľ i žalovaná dňa 7.1.2016 prišla späť k žalobcovi, že

chce ďalej pokračovať v práci, tak jej nikto nebránil, aby pokračovala. Nakoľko v čase jej príchodu sa
u žalobcu nenachádzal štatutárny zástupca, bola osobou spolupracujúcou, a to p. N. informovaná o
tom, že sa má telefonicky spojiť s pani R., s ktorou sa dohodne na ďalšej spolupráci. Žalovaná síce
telefonicky pani R. kontaktovala, ktorá jej oznámila, že je na služobnej ceste a aby sa na nasledujúci deň
dostavila do firmy, aby sa dohodli na ďalšom postupe, čo žalovaná nevykonala. Z uvedeného vyplýva,

že žalovaná nechcela a nemienila pokračovať v plnení dojednanej zmluvy a protokol, ktorý obidve strany
podpísali, podľa názoru žalobcu, nie je možné vyhodnotiť ako skončenie práce dohodou. Vo vzťahu k
vyhodnoteniuzánikuzmluvydohodou,žalobcapoukázalnato,žezozneniačlánkuIV.bod3.a 4.zmluvy
výslovne nevyplýva, že k ukončeniu zmluvného vzťahu pred dojednanou dobou, a to z akéhokoľvek
dôvodu hociktorou zmluvnou stranou, môže dôjsť len výpoveďou. Žalobca mal za to, že v prípade, ak by

okresný súd ukončenie spolupráce posúdil vyslovene ako dohodu, je potrebné aplikovať článok IV. bod
4. zmluvy. Podľa názoru žalobcu okresný súd nesprávne posúdil ukončenie zmluvného vzťahu medzi
stranami sporu dohodou, pretože podľa jeho názoru išlo o ukončenie zmluvného vzťahu jednostranným
odstúpením od zmluvy zo strany žalovanej, kedy podľa § 302 Obchodného zákonníka odstúpenie od
zmluvy sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaná ani ústne ani písomne nežiadala

o pokračovanie plnenia, resp. nevyzvala žalobcu na umožnenie plnenia dohodnutého v zmluve, čo
rovnako prejavuje jej úmysel nepokračovať v dojednanom plnení zmluvy.

14. Za závažné pochybenie okresného súdu žalobca považoval zamietnutie návrhu na výsluch
štatutárnych zástupcov žalobcu, a to p. R. a p. R., ktorým konaním bola účastníkom konania odňatá

možnosť konať pred súdom. Podľa žalobcu práve výpoveď konateľky p. R. bola rozhodujúcou, pretože
táto osobne a priamo komunikovala so žalovanou pri ukončení zmluvného vzťahu a pri vykonaní tohto
dôkazu by bola okresnému súdu jednoznačne objasnila dôvody a spôsob ukončenia spolupráce zo
strany žalovanej. Okresný súd tak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a nesprávne vec právne posúdil. Navrhol napadnutý rozsudok zrušil a vrátiť vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

15. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná prostredníctvom právneho
zástupcu. Mala za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym
skutkovým zisteniam a na daný skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, čo i náležite odôvodnil.

Žalovaná sa stotožnila so skutkovými zisteniam súdu prvej inštancie, ktoré potvrdila pri svojom výsluchu
napojednávanídňa9.11.2016ajsvedkyňap.R.N..Žalovanásastotožnila ajsprávnymposúdenímveci,
pričom skutočnosti uvedené v odseku 64. odôvodnenia rozsudku sú v súlade s jej obranou proti žalobe.
V ostatnom poukázala na svoje vyjadrenia k žalobe, resp. vyjadrenia na pojednávaní pred súdom prvejinštancie. Poukázala na to, že nebol dôvod na odročenie pojednávania z dôvodu výsluchu konateľky
žalobcu p. R., ktorá sa pojednávania pred súdom prvej inštancie konaného dňa 9.11.2016 nezúčastnila
bez náležitého ospravedlnenia. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť s priznaním

náhrady trov odvolacieho konania.

16. Okresný súd postupom podľa § 374 ods. 1 CSP doručil vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu
zástupcovi žalobcu s tým, že má možnosť sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť. Žalobca v lehote
stanovenejokresnýmsúdomaanikmomenturozhodovaniakrajskéhosúdusakdoručenémuvyjadreniu

žalovanej písomne nevyjadril.

17. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len ,,CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalobcu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP bez
nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219
ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387

ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

18. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/81/2017-133 zo dňa
4.10.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského

súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa
17.10.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k
verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.

19. Primárne krajský súd uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý nadobudol účinnosť podľa § 474 CSP 1. júla
2016, keď z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ...„ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti“.

20. Podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný.

21. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný
v rozsahu (§ 379 CSP) a v zmysle odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v písomne podanom
odvolaní zo dňa 27.12.2016 a z nich len tých, ktoré ako relevantné odzneli v rámci konania pred
súdom prvej inštancie za splnenia poučovacej povinnosti okresného súdu obsiahnutej v Poučení o

procesných právach a povinnostiach strán sporu (č.l. 61 spisu), ktoré bolo doručované stranám sporu
prostredníctvom ich zástupcov spolu s predvolaním (doručenky na č.l. 61 rub spisu).

22. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom
žalobcu je aplikácia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových, ako
i právnych záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu sa uvádza, že rozsudok
okresného súdu má všetky náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa
jasným, zrozumiteľným spôsobom vyjadril k uplatnenému nároku žalobcu, ako aj obrane žalovanej.
Nebolomožnésúhlasiťsargumentácioužalobcuvpodanomodvolaní,ženebolovdostatočnomrozsahu

vykonané dokazovanie, a tým následne prijaté vecne správne skutkové závery okresným súdom,
ktoré podľa názoru žalobcu neboli ani správnym právnym spôsobom vyhodnotené. Okresný súd sa
vyjadroval k uplatnenému nároku žalobcu k obrane, námietkam žalovanej a tieto aj vyhodnotil ako
dôvodné k zamietavému nároku žalobcu, ktorý požadoval proti žalovanej zaplatenie sumy 2.000 Eur
ako dohodnutej zmluvnej sankcie - pokuty podľa článku IV. bod 4. Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa

19.12.2015. Z titulu aplikácie ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, k odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd
zvýrazňuje, že v súlade s rozhodnutím Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, pri takomto postupe,
t.j. pri aplikácii ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, krajský súd ako súd odvolací nie je povinný vo vzťahu
k odvolacím dôvodom žalobcu opätovne zopakovať tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v
napadnutom rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa krajský súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len

odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. US 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2 Cdo 170/2005). Krajský súd konštatuje v súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR,
že okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku dal odpoveď na všetky podstatné a právne významné
okolnosti danej sporovej právnej veci, pričom nebol povinný zachádzať do detailov tejto veci k tomu,aby mohlo byť aj zo strany krajského súdu konštatované riadne a dostatočné odôvodnenie rozsudku
okresného súdu. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu krajským súdom a k odôvodneniu jeho rozsudku sa
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. US 115/03 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že

ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na ten, ktorý má pre vec podstatný
význam. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. US 78/05 zo dňa 16. marca 2005, ...„Odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní“.

23. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia
odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie
nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ustanovenia §
383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní

jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z
ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného
sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený

skutkovýstavjevýznamnýajzhľadiskaposúdeniapravdivostitvrdenístránsporuauneseniadôkazného
bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a
právnym názorom strany sporu konania, procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04).
K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...
„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu
a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje

krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa
ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné,neudržateľnéalebožeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorýbypoprelzmysela
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

24. Pokiaľ žalobca namietal závažné porušenie okresného súdu spočívajúce v zamietnutí návrhu na
výsluch štatutárnych zástupcov žalobcu, a to konkrétne p. R. a p. R., tak odvolací súd primárne
zvýrazňuje znenie Čl.8 CSP, podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité

pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu v spojení s ust. § 195 ods. 1, veta pred bodkočiarkou CSP, podľa ktorého na
návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich
nemožno preukázať inak. Za aplikácie citovaných ustanovení sa súvislosti s týmto odvolacím dôvodom
krajský súd oboznámil s priebehom konania okresného súdu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

rozhodnutia. Zistil, že žalobca v žalobe zo dňa 25.02.2016 označil dôkazy : ,,výpis z OR žalobcu, výpis
zo ŽR žalovanej, fotokópia zmluvy, ukončenie zmluvy zo dňa 07.01.2016, výzva na zaplatenie zo dňa
02.02.2016 + doručenka“. Okresný súd vo veci vytýčil termín prvého pojednávania na deň 9.11.2016,
ktoré predvolanie bolo doručené žalobcovi prostredníctvom zástupcu podľa doručenky na č.l. 61 rub
spisu dňa 5.10.2016. Súčasťou doručeného predvolania bolo i Poučenie o procesných právach a

povinnostiach strán sporu, a v jeho rámci poučenie o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch
procesnej obrany a koncentrácii konania. Žalobca v podaní zo dňa 18.10.2016 doručenom Okresnému
súdu Martin dňa 21.10.2016 vo vyjadrení k odporu žalovanej označil dôkaz: ,,výsluch konateľa žalobcu
Ing. Q. R.“. Následne v podaní zo dňa 4.11.2016 doručenom okresnému súdu dňa 7.11.2016 označildôkazy: ,,protokol o prevzatí na základe ukončenia z 6.1.2016, ukončenie zmluvy o poskytnutí služieb
z 7.1.2016“ a ,,výsluch svedkyne R. N.“. Z obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 9.11.2016 na č.l.
82 spisu bolo zistené, že na nariadenom pojednávaní boli prítomní: zástupca žalobcu, žalovaná, právny

zástupca žalovanej, nezúčastnil sa ho žalobca, neúčasť ktorého jeho zástupca ospravedlnil z dôvodu,
že štatutárni zástupcovia sú na služobnej ceste. V rámci tohto pojednávania bolo zo strany okresného
súdu vykonané poučenie podľa § 150 CSP, bolo vykonané dokazovanie, a to vyjadrením zástupcu
žalobcu, právnym zástupcom žalovanej, výsluchom žalovanej, na návrh žalobcu výsluchom svedkyne
R. N., oboznamovaním listín doložených v spise, na čo bol žalobcom označený dôkaz, a to výsluch p.

R., konateľky žalobcu. V súvislosti s dôkaznými prostriedkami v rámci prostriedkov procesného útoku
krajský súd zvýrazňuje, že pokiaľ žalobca ako dôkaz označil a navrhol vykonať výsluch štatutárnych
zástupcov žalobcu, tak bol povinný si takýto dôkazný prostriedok i zabezpečiť. Ak žalobca vykonanie
tohto dôkazného prostriedku, osobitne vykonanie dôkazu výsluchom p. R. nezabezpečil a z výsledkov
vykonaného dokazovania nevyhnutnosť vykonania tohto dôkazu nevyplývala, bol správny postup
okresnéhosúdu,ktorýpojednávanieneodročil.Čosatýkanavrhnutiavýsluchup.R.,rovnakojepotrebné

uviesť, že pokiaľ žalobca takýto dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie mal záujem vykonať, bol
povinný účasť týchto osôb zabezpečiť. V zmysle rozsahu vykonaného dokazovania okresným súdom,
jednotlivé dôkazné prostriedky, a to vyjadrenie zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovanej, výsluch
žalovanej, na návrh žalobcu výsluch svedkyne R. N., jednotlivé listinné dôkazy, dali dostatočný skutkový
základpreposúdeniežalobcovhonárokuvoväzbenaobranužalovanej,zktoréhobolomožnéspoľahlivo

vyvodiť jeho nedôvodnosť, a preto k úplnosti skutkových zistení sa nevyžadovalo, aby bolo doplnené
dokazovanie výsluchom žalobcu, a to výsluchom žalobcu, jeho štatutárneho zástupcu p. R.. Okresný
súduviedoldôvody,prektoréupustilodvýsluchup.R.,keďžemalzato,žesohľadomnasúhrnlistinných
dôkazov by výpoveď štatutárneho zástupcu žalobcu nedokázala zvrátiť už zistený skutkový stav.

25. K správnosti postupu okresného súdu, ako aj k jeho záverom týkajúcim sa nevykonania dôkazu
výsluchom žalobcu, jeho štatutárneho zástupcu p. R., a súčasne k záveru krajského súdu o dostatočnom
zistení skutkového stavu okresným súdom sa poukazuje primerane na uznesenie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením
dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitostiprerozhodnutie.Súdprihodnotenídôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismi
v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne

vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama o
sebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p.. Do obsahu základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal
prípustnosťdovolaniapodľa§237O.s.p.(R42/93)“.Rozhodnutieokresnéhosúdunapadnutéodvolaním
žalovaného v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne, a to s poukazom
aj na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom
súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie

a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie
dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom,

ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý
účastníkom navrhnutý dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský
súd neakceptoval návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama o sebe
viesťkzáveruoporušeníjehopráv.Zásahdozákladnéhoprávanasúdnuochranu,čiprávnaspravodlivé

súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu SR bolo možné konštatovať len vtedy, ak by
záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený,
chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a
stavu dokazovania v jeho rámci“.26. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia jasným spôsobom vyjadril závery, pre ktoré nebolo
potrebné, aby bol vykonaný výsluch žalobcu, jeho štatutárneho zástupcu p. R., a súčasne krajský

súd dodáva, že vzhľadom k rozsahu vykonaných dôkazných prostriedkov a k ich výpovednej hodnote,
k úplnosti zistenia skutkového stavu nebol potrebný tento dôkaz, keďže tvrdenia žalovanej v rámci
procesnej obrany boli potvrdené nielen výpoveďou svedkyne N., ale i obsahom listinných dôkazov, a
tým nebola preukázaná dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu. Na úplné posúdenie sporovej právnej
veci sa nevyžadovalo doplnenie dokazovania výpoveďou žalobcu. Krajský súd súčasne poukazuje

primerane i na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. marca 1992, sp. zn. 4Cdo 6/1992, podľa
ktorého...„nevykonaniedôkazovnavrhnutýchúčastníkomniejepostupom,ktorýmsúdodňalúčastníkovi
možnosť konať pred súdom“, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 62/95, podľa
ktorého ...„hoci súd nevykonal účastníkom navrhované dôkazy, jeho postup nemožno hodnotiť ako
odňatie práva konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“.

27. Podľa názoru krajského súdu okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné
pre rozhodnutie sporovej právnej veci, ako aj pre spoľahlivé vyvodenie záveru, že žalobca pre uplatnený
nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nepreukázal porušenie povinnosti žalovanej podľa čl. IV. bod 4
zmluvy zabezpečenej zmluvnou pokutou. Okresný súd správne skonštatoval, že pre danú sporovú
vec bol podstatný výklad zmluvných dojednaní vyplývajúci z uzavretej Zmluvy o poskytovaní služieb

uzatvorenej dňa 19.12.2015, konkrétne čl. IV. bod 3,4 zmluvy. Pri výklade týchto rozhodných článkov
okresný súd dospel k správnemu záveru, že uzavretý zmluvný vzťah bolo možné ukončiť výpoveďou
pred uplynutím dojednanej doby bez udania dôvodu, a to ktoroukoľvek zmluvnou stranou. V súvislosti
so spornou otázkou zániku zmluvného vzťahu, súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie na
okolnosti s týmto zánikom súvisiace a rovnako správne zhodnotil, že k zániku zmluvného vzťahu medzi

žalobcom a žalovanou došlo dohodou, a to akceptovaním návrhu žalovanej žalobcom, čo potvrdili tak
listinné dôkazy ako i výpoveď svedkyne N., pričom žalobca opak nedokázal.

28. Ak aj žalobca v podanom odvolaní poukazoval na formuláciu vzájomne zmluvne dohodnutých práv
a povinností medzi žalobcom a žalovaným a vyvodzoval odlišné zmluvné dôsledky z tejto formulácie

oproti záverom okresného súdu, tak je nevyhnutné zo strany krajského súdu uviesť, že pre predmetnú
uzavretú zmluvu v písomnej forme bolo určujúce a podstatné to, čo bolo nielen zmluvným stranám,
ale aj konajúcim súdom poznateľné z textu takejto písomnej listiny. Pokiaľ žalobca tvrdil, že Protokol
o prevzatí na základe ukončenia práce zo dňa 6.1.2016, je len administratívnym úkonom, tak odvolací
súd uvádza, že tak, ako Zmluva o poskytovaní služieb zo dňa 19.12.2015 je dvojstranný právny úkon,

tak aj spísanie tohto protokolu je dvojstranným právnym úkonom, u ktorého recipročne oproti sebe stoja
obojstranne formulované práva a povinnosti, keďže k odovzdaniu vecí viažucich sa k vykonávaniu
činností podľa zmluvy nemôže dôjsť len jednostranným písomným vyhlásením poskytovateľa, ale
je potrebné k takémuto úkonu súhlasné prejavenie vôle objednávateľa, že veci podľa dohodnutého
spísaného preberacieho protokolu aj preberá. Krajský súd preto uvádza, že vzhľadom k vzájomnému

participovaniu na úkone odovzdania a prevzatia, resp. preberania vecí tak žalovanou, ako aj žalobcom,
pričom predmetný úkon bol spísaný žalobcom, čo nebolo sporné a ním bol aj uvedený dôvod prevzatia,
a to ,,na základe ukončenia práce“ vo väzbe na okolnosti jeho spísania a následné správanie sa žalobcu
potvrdené svedkyňou N., potom nebolo možné ústnou formou vykonaný návrh ukončenia zmluvy
žalovanou, ktorý bol následne vykonaný písomne (č.l. 5 spisu) vyložiť v zmysle tvrdenia žalobcu, že išlo

o odstúpenie žalovanej od uzavretej zmluvy, keďže takýto výklad odporuje preukázaným okolnostiam,
a to spísania protokolu z iniciatívy žalobcu, ako i následnému správaniu sa žalobcu spočívajúcom v
nezáujme na ďalšom poskytovaní služieb žalovanou, zákaze vstupu do budovy, čo bolo potvrdené
svedkyňou N.. Okresný súd preto správne skonštatoval, že žalobca a žalovaný prejavili vôľu ukončiť
zmluvný vzťah dohodou ku dňu 6.1.2016, čo potvrdili spísaním preberacieho protokolu, čo neodporuje

zmluvnému dojednaniu článku IV. bod 3. veta prvá zmluvy, a preto nemohol ani nastať dôsledok
vyplývajúcu z článku IV. bod 4. zmluvy v rovine vzniku nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty.
V tejto súvislosti sa zvýrazňuje, že zmluvná pokuta vo výške 2.000 Eur nebola dojednaná pre prípad
ukončenia zmluvy dohodou.

29.Vzhodesokresnýmsúdomikrajskýsúddodáva,žeboltožalobca,ktorýbolpovinnýpreukázaťvznik
nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, t.j. porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá bola zmluvnou pokutou
zabezpečená. Pokiaľ žalovaná preukázala, že žalobca nemal záujem na poskytovaní služieb žalovanou
po zániku zmluvného vzťahu, čo vyplývalo z toho, že jej bol zakázaný vstup do sídla spoločnosti žalobcu,boli jej odňaté kľúče, doklady, tak na druhej strane pri takomto dôkaznom stave bol to žalobca, ktorý bol
povinný v rámci svojej dôkaznej povinnosti vyvrátiť preukázanú hodnovernosť obrany žalovanej, k čomu
z jeho strany nedošlo. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdil vznik nároku na zaplatenie zmluvnej

pokuty, pretože si žalovaná nesplnila povinnosť poskytovať pre žalobcu dojednané práce po dobu dvoch
mesiacov od zániku zmluvy, tak v tejto súvislosti krajský súd zvýrazňuje, že bolo povinnosťou žalobcu
preukázať, že po zániku zmluvného vzťahu, t.j. po 6.1.2016 vytvoril podmienky na to, aby žalovaná pre
žalobcu mohla činnosť ním požadovanú poskytovať, k čomu však zo strany žalobcu nedošlo. Žalobca
nepreukázal porušenie povinnosti žalovanej zabezpečenej zmluvnou pokutou, a tým vznik nároku na

zaplatenie zmluvnej pokuty.

30. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v jeho odôvodnení reagoval na
relevantné okolnosti súvisiace s uplatneným žalobným nárokom, obranou žalovaného a jeho postup je
vecne správny. Bolo zachované právo tak žalobcu ako i žalovaného na spravodlivý proces, boli uvedené
zo strany okresného súdu dostatočné dôvody, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu

založené. Pokiaľ na základe zisteného skutkového stavu a jeho právneho posúdenia okresný súd žalobu
žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.

31. Na základe vyššie uvedených len zvýrazňujúcich zhodnotení krajským súdom za aplikácie
ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, neboli zistené dôvody na zrušenie rozsudku okresného súdu, ani na

jeho zmenu a zamietnutie a vyhovenie žalobe, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok
okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.

32. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania

bolo zrejmé, že žalobca so svojim odvolaním nebol úspešný, preto žalovanej ako úspešnej strane sporu
tohto odvolacieho konania bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania voči
žalobcovi, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne

posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred
súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.