Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, December 16, 2013

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 8C/230/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210155
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Laura Žideková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2013:5312210155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Laurou Židekovou v právnej veci navrhovateľa: Pohotovosť,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Návrh sa z a m i e t a .

II. Odporcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

III. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 400,15 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Čadca. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá
vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania

krátkodobých úverov. Ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený
navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného
poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 508600019 uzavretej s dlžníkom
W. N., nar. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX
15123/2010. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu

s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Čadca a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému
založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
a to v zákonom ustanovenej dobe.
Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2011 povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku).
V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v
zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutímrozhodcovských komisií. Rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumeli rozhodnutia v pracovných
sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a
vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami.

Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené, rozhodnutia
rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ale podľa ustanovenia
§ 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny výkon
pripúšťa zákon. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť

exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia tejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 3.5.2011, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 28.9.2010. K rozhodnutiu o poverení tak
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 217 dní.
Navrhovateľ ďalej v návrhu rozpísal, aké kroky uskutočnil s cieľom, aby primäl exekučný súd rozhodnúť
o žiadosti v zákonnej lehote. Tvrdil, že spísal a exekučnému súdu zaslal žiadosti o informácie o stave
konania v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010, a sťažnosti na prieťahy v konaní v

dňoch 30.08.2010, 23.11.2010, 25.05.2011.
Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného
súdu Čadca) založeného pre exekučné konanie vedené medzi navrhovateľom a vyššie menovaným
povinným pre vymoženie peňažnej pohľadávky zo Zmluvy o úvere č.: 508600019, pričom exekučná vec
bola súdnym exekútorom zaevidovaná pod EX 15123/2010. Ďalej navrhovateľ uviedol, že nedisponuje

rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako
nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Exekučný
súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na
všeobecnom súde.

Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil
až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného

súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS
13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- €, na udržiavanie a správu informačného

systému sumu 40,-€, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,
na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu
15,- €. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- €. Táto suma
by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody je
stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by
bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v

administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu

majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť
k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii povinného.
Pokiaľ by exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, navrhovateľ by vedel, že žiadosť bola zamietnutá a mohol by uskutočniť kroky smerujúce

k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky získaním náhradného exekučného titulu. Postupom
exekučného súdu sa navrhovateľ nemohol správať so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež

uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane

jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je

spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca
660,00 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,

za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 400,15 Eur. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným pomerom 55 Eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny

ústavného súdu teda 660 Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac.
Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadalodporcuopredbežnéprerokovaniejehonárokunanáhraduškody,avšakbezpozitívnejreakcie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný

za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Čadca, pretože
tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorávzniklaneplnenímzáväzkuvyplývajúcehozuvedenejZmluvyoúverevzákonomstanovenejlehote
a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 125 Eur a
z titulu nemajetkovej ujmy sumu 400,15 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu navrhovateľa uviedol, že je toho názoru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistujeani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si

zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a
najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Ďalej uviedol, že návrh má vady,
je neurčitý, zmätočný. Navrhovateľ v návrhu síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný
spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno

znáša navrhovateľ sám. Odporca zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisových
značkách ním uvádzaných exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a
zavádzajúceho tvrdenia, pretože sám navrhovateľ uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného
súdu o zmene sú minimálne preto, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s
ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným spôsobom identifikovať
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Odporca ďalej uviedol, že nie je jasný ani titul

nároku na náhradu škody, nakoľko nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje nárok z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Čo sa týka prieťahov uviedol, že navrhovateľ síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie
avšak formu „žiadosti o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny prostriedok,
ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Tiež poukázal na

skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní
súdu, túto právomoc má iba predseda súdu a Ústavný súd SR. Ďalej odporca uviedol, že má za to,
že ide o predčasne uplatnený nárok na súde, nakoľko žaloby boli podané pred uplynutím 6-mesačnej
lehoty odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody. K nesprávnemu
úradnému postupu rozhodnutím súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi po 15-

dňovej lehote odporca uviedol, že prax ukázala, že lehota na poverenie súdneho exekútora je výraznou
prekážkou toho, aby mohli súdu objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok v tejto časti je neopodstatnený, nakoľko z ustanovenia
Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 vyplýva, že 15-dňová lehota neplatí pri rozhodnutí

rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Zároveň zdôraznil, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2
exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá

predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Odporca

má za to, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v
konaní,nakoľkoskúmanievykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahu
najmä s ohľadom na to, že sa tieto týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských
zmlúv. Čo sa týka prieťahov, poukázal na skutočnosť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
môže pri prerokovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní

len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v

právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd konajúci o náhrade škody
by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní v prípade, že by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR. nie je
oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu a Ústavný súd SR.

Odporca ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných
navrhovateľom v niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť
v období pred marcom 2009, vznáša odporca námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku,
pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri rokypred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K uplatnenej
materiálnej škode odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu ani výšku škody a nároky,
ktorésiuplatňuje,jemožnépovažovaťzahypotetické.Navrhovateľneuniesoldôkaznébremenotvrdenia

tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a navrhovateľom uvedenú
paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za
ušlý majetkový prospech a teda nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Navrhovateľ by zároveň musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Skutočnú škodu

je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade
by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody to strany navrhovateľa a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik ani výšku
škody. Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, odporca poukázal na dve skutočnosti. V prvom rade,
navrhovateľ poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného
zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, avšak poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické

a podlieha podrobnému skúmaniu prípade zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a
vychádzať z paušálnej sumy 660,- € je nesprávna úvaha. V druhom prípade považoval za potrebné
poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocit členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická

osoba. Navrhovateľ ďalej uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale
tieto bližšie nie sú konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z návrhu
nevyplýva a z tohto dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že

by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na
rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tomto prípade práve navrhovateľ
koná v rozpore s dobrými mravmi, keď opakovane požaduje od spotrebiteľov v rozpore so zákonom
neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné sankcie, opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca žalobu za právne neopodstatnenú a žiada,
aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol a uplatnil si náhradu trov konania.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 16.12.2013. Navrhovateľ, právny zástupca navrhovateľa ani
odporca sa na pojednávanie nedostavili. Odporca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil a

žiadal, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti. Navrhovateľ dňa 12.12.2013 doručil súdu návrh na
zrušenienariadenéhopojednávania.Dôvodomnávrhunazrušeniepojednávaniabolnávrhnavrhovateľa
na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre
porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd. Uznesenie, ktorým zákonná
sudkyňa nebola vylúčená z konania, prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 28.11.2013. Už v

tomto momente mohol vzniesť procesný návrh na odročenie pojednávania z uvedeného dôvodu.
Súd preto konal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 OSP v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu. Tvrdený dôvod nepovažoval za závažný dôvod pre odročenie pojednávania. Pojednával, aj
keď bol navrhovateľ a jeho právny zástupca nečinný a vychádzal pritom z obsahu spisu. Navrhovateľ
a jeho právny zástupca si sami vytvorili prekážku prítomnosti na pojednávaní. Súd im žiadne prekážky

nevytvoril. Súd poukazuje aj na to, že návrh na odročenie pojednávania nemá náležitosti návrhu podľa §
119 OSP (nebola dodržaná lehota bez zbytočného odkladu - od doručenia uznesenia do podania návrhu
na odročenie pojednávania uplynula lehota 14 dní, čo súd nevyhodnotil ako lehotu bez zbytočného
odkladu. Návrh nemal ani ostatné náležitosti návrhu na odročenie pojednávania podľa § 119 OSP).

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z.z.), ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému

postupu, prieťahom v konaní, došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným
spôsobom zodpovednosť za škodu.Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Preto súd okrem osobitného zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval podporne aj všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o spoluúčasti navrhovateľa a
jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, článok
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).

Právomoc súdu na konanie a rozhodnutie podľa § 8 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP)
a § 15, 16 zákona č. 514/2003 Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá
veta OSP. Ku dňu rozhodovania súdu podľa § 154 ods. 1 OSP uplynula lehota 6 mesiacov od podania
žiadosti nadriadenému súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania

žaloby. Pre posúdenie právomoci súdu je právne irelevantné, že navrhovateľ neodstránil vady žiadosti
o predbežné prejednanie nároku v stanovenej lehote (§ 16 ods. 2 druhá veta zákona č. 514/2003
Z.z.: „Tým nie je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona
uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.“). Na Okresný súd v Čadci navrhovateľ doručil kópie
žiadostí o predbežnom prejednaní nárokov s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie

žiadostípotvrdilvosvojomvyjadreníajodporca.Súčasťoužiadostíbolajnároktýkajúcisatohtosúdneho
sporu. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci
súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Súd neodmietol návrh navrhovateľa podľa § 43 ods. 1, 2 OSP. Z rozsudočného návrhu je zrejmé, že
žiada náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Je zrejmé aj to, v akej výške náhradu škody a nemajetkovej
ujmy žiada. Z obsahu návrhu vyplýva aj základ uplatneného nároku. Navrhovateľ žiada priznať nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, v dôsledku čoho mu
nevymožením nároku vznikla škoda. O takomto nároku bolo možné konať a rozhodnúť. Skutočnosť,

že navrhovateľ prenáša svoje dôkazné bremeno na súd, je otázkou vyhodnotenia unesenia dôkazného
bremena navrhovateľa za výsledok sporu. Dokazovanie súdu slúži na dokazovanie existujúcich,
konkrétnych tvrdení. Súd nie je povinný namiesto navrhovateľa zhromažďovať skutkový stav, ktorý má
byť obsiahnutý v návrhu (§ 79 ods. 1, 2 OSP). Tým by došlo k narušeniu ústavnej zásady rovnosti
účastníkov konania. Naviac navrhovateľ je právne zastúpený, účtuje úkony právnej pomoci v každom

prípade samostatne, nie hromadne. Súd voči navrhovateľovi nemá poučovaciu povinnosť ani čo do
hmotného, ani čo do procesného práva (§ 5 ods. 2 OSP).

Podľa § 9 ods. 1 prvá veta OSP štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Pasívne legitimovaným subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR.

Navrhovateľ správne označil pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému
vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z).

Súd vykonal dokazovanie prečítaním podstatného obsahu listinných dôkazov: návrh č. l. 1 až 4, výzva
právnemu zástupcovi navrhovateľa č. l. 7 až 8, oznam o začatí konania Okresnej prokuratúre Čadca
podľa § 35 ods. 4 O. s. p. č. l. 9, odpoveď právneho zástupcu navrhovateľa č. l. 10, úradný záznam č. l.
11 p. v., predloženie veci k prideleniu veci inému sudcovi podľa § 15 O. s. p. č. l. 12, vyjadrenie sudcov

Okresného súdu v Čadci č. l. 13 až 15, predloženie veci na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline č. l.
18, Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8NCc/281/2013-20 zo dňa 28. 2. 2013 č. l. 20 až 23, návrh
odporcu na spojenie veci č. l. 29 až 30, odpoveď odporcu č. l. 31, vyjadrenie sudkýň Okresného súdu
Čadca č. l. 33 až 34, opätovné predloženie spisu Krajskému súdu v Žiline č. l. 35, Uznesenie Krajského
súdu v Žiline č. k. 7NCc/363/2013-38 zo dňa 16. 10. 2013 č. l. 38 až 41, záznam kancelárie č. l. 43,

návrh právneho zástupcu navrhovateľa na zrušenie pojednávania č. l. 48, ústavná sťažnosť č. l. 51 až
60, vyjadrenie odporcu č. l. 63 až 68, prílohy k vyjadreniu odporcu č. l. 69 až 72, znalecký posudok č.
1/2013 znalca Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťana, PhD., ktorý je zaevidovaný na Okresnom súde
Čadca pod Spr č. 1957/13. Ďalej oboznamil podstatný obsah pripojeného spisu Okresného súdu Čadcasp. zn. 4Er/777/2010, a to najmä žiadosť o udelenie poverenia č. l. 2, zápisnica č. l. 3, zmluva o úvere
č. l. 5, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 06146/2010 zo dňa 27. 7. 2010 č. l. 6 až 7,
výpis z obchodného registra č. l. 8, Uznesenie Okresného súdu Čadca sp. zn. 4Er/777/2010-9 zo dňa

28. 3. 2011 č. l. 9 až 13.

Z exekučného spisu sp. zn. 4Er 777/2010 súd zistil, že dňa 28.9.2010 spísal navrhovateľ v procesnom
postavení oprávneného u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorsky úrad Bratislava do
zápisnice návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému W. N., I.. XX.X.XXXX za účelom vymoženia

pohľadávky 1228,49 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR
06146/2010zodňa27.7.2010.Súdnyexekútorzaevidovalnávrhpodspis.zn.EX15123/2010.Poverený
súdny exekútor doručil súdu dňa 9.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
exekučná vec bola na exekučnom súde zaevidovaná pod spis. zn. 4Er 777/2010. Okresný súd Čadca
vydal dňa 28.3.2011 uznesenie č.k. 4Er/777/2010-9, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.4.2011. V
exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieakoanisťažnosťnavrhovateľanaprieťahyvkonaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené
kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím sú:
1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy,

§ 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).
2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§
3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia občianskeho
zákonníka).
3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.

Podľa§3ods.1zákonač.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza

škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej
moci:
a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 uvedeného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmom fyzických osôb a právnických osôb; ...

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 1.6.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa§44ods.2Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood1.6.2010okremhoreuvedenéhozneniaboloznenie

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku doplnené tak, že: táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) (notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených).

Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená

dňa 9.12.2010. Súd rozhodol dňa 28.3.2011, tak že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 27.4.2011, pretože navrhovateľ nepodal opravný prostriedok. Súd má
zato, že k nesprávnemu úradnému postupu v tomto konaní nedošlo. Podľa citovaného ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na
situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Vyplýva to z gramatického a

logického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z textu ustanovenia nevyplýva, že
by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V danom prípade exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok. Súd má zato, že možno na tento prípad aplikovať novelu Exekučného
poriadku § 44 ods. 2 účinnú od 1.6.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre vydanie poverenia
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, tak, ako tomu bolo
v tomto prípade. Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd má taktiež zato, že k prieťahom v tomto exekučnom konaní nedošlo. Všeobecný súd konajúci
o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní.
Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci
disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súduSR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil.
Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. Súd poukazuje aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah

v konaní. Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I ÚS 16/02, I ÚS 63/00). Súd poukazuje
na charakter rozhodovania v danej veci - rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom
predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2

zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd aj bez návrhu zastaví exekučné konanie v
prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z tohto dôvodu exekučný
súd pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia preskúmal, či v danom prípade nejde o plnenie
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, čo vyžaduje určitý časový
priestor a žiadosť o udelenie poverenia zamietol. V neposlednom rade súd poukazuje na pasívny

prístup navrhovateľa v rámci exekučného konania, keď súd na tvrdené porušenie svojho práva žiadnym
spôsobom neupozornil, neobrátil sa na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné prieťahy
v tomto konaní, resp. nepodal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, keď je nepochybné, že jedná sa o
účinné prostriedky nápravy v prípade zbytočných prieťahov v konaní.

Z uvedených dôvodov mal súd preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal
nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné

a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení
čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a
nad rámec zákonnej povinnosti.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom

súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci:

a) nezákonným rozhodnutím,
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 4 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 1 uvedeného zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného

prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.

Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok
na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia

Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele
Občianskeho zákonníka.

Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu
pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Skutočnosť, že aplikácia ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy nielen
v prípade zodpovednosti škodcu za zavinené konanie (§ 420 Občianskeho zákonníka), ale vprípade zodpovednosti za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti vyplýva z rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR (R 80/1970 a R 28/1973).

Za skutočnú škodu podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa považuje ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý
zisk podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne
nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu

vecí, nebyť škodovej udalosti. Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady
spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočneuplynulomedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie arozhodnutím
o nej. Ide o náklady, ktoré mal navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- €,
na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40,- €, na administratívne spracovanie textov

urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené
náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej
rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady v celkovej výške 125 €, prípadne vo výške 175

€ /po pripočítaní 50 € za komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných
návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tunajší súd, a
teda ich určil ako paušálne náklady. Uvedené činnosti sú označené veľmi široko a všeobecne, chýba
akákoľvek súvislosť s exekučným konaním vedeným voči povinnému Miroslave Kodejšovej ohľadom
tvrdených zbytočných prieťahov súdu. Vyčíslenie škody v tomto prípade nebolo podložené žiadnymi

dôkazmi.

V tejto súvislosti súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na to, že navrhovateľ je obchodnou
spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a
vymáha, a na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém, takýto systém musel navrhovateľ

využívať nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie a podania žiadosti o udelenie
poverenia do vydanie poverenia súdom, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a
vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne
vymáhané. Z uvedeného dôvodu náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť

aj vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v zákonnej lehote. V tomto
smere navrhovateľ nekonkretizoval o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku
škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období
tvrdeného omeškania súdu, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, aké urgencie
(či už elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov

exekučnému súdu zaslané, keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného
spisu, vykonanie žiadnych urgencií nevyplýva. Súd potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol
nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. Navrhovateľ
nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť
exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho

konania.Týmnepreukázal,žeškodaužvznikla.Súdpotommuselkonštatovať,ženavrhovateľneuniesol
nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody.

Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 9.12.2010 a
exekučný súd o nej rozhodol dňa 28.3.2011, preto nemôžu byť pravdivé tvrdenia navrhovateľa v návrhu,

že v tejto exekučnej veci zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave tohto exekučného
konania a sťažnosti na prieťahy v tomto konaní zo dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 25.2.2010 a 25.5.2011.
Súd poukazuje na skutočnosť, že v predmetnom exekučnom spise sa nenachádza žiadna žiadosť o
informáciu o stave konania ani urgencia zo strany oprávneného.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie, resp.
vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek
uvedenému sa navrhovateľ nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania vzniku a výšky
škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať a neobstojí ani argumentácianavrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií. Skutočnú
výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody.

Tým mal súd preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie druhej
podmienky pre zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup, a to vznik a existenciu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nesprávnym úradným postupom) a škodou,
ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní síce nepreukázal nesprávny úradný postup, taktiež nepreukázal vznik a výšku
škody a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou.

Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu,
tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Bol povinný preukázať, že pred tvrdenými prieťahmi bola majetková
situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Bol
povinný preukázať, že len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému

zmenšeniu majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v
celom rozsahu a spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností exekučného súdu a
tvrdenou škodou.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju
uspokojiť inak.

Podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
najmä s prihliadnutím na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 uvedeného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu.

Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust.
§ 17 ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Súd bol

toho názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v
takej miere, žeby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi,
aby preukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. V
nadväznosti na dôvody navrhovateľa pre priznanie nemajetkovej ujmy súd uvádza, že navrhovateľ
nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia povinný subjekt

zanikol. Aj ak by povinný zomrel, Občiansky zákonník upravuje postup, ako si môže navrhovateľ ďalej
uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu
na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora
s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom
neplnenia dlhu povinným je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako

aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej
ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizovalzánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Rozpor s
dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa a nie na

strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval
úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľov. Takému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Nemožno konštatovať, že na
strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené
jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel

alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám. Obchodné
meno navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci, ktorý rozhodol v súlade s platnými
právnymi predpismi chrániacimi spotrebiteľa. Pokiaľ navrhovateľ pri vyčíslení náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR o zbytočných prieťahoch a poskytnutí finančného
zadosťučinenia, súd poukazuje na to, že navrhovateľ nepreukázal, žeby sa pokúšal oneskorenie pri
rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi exekučného súdu, ktorý mohol zjednať

nápravu a predísť tak prípadnej ujme na strane navrhovateľa, pričom uvedená procesná aktivita
navrhovateľa, ako jedná z možných účinných právnych prostriedkov ochrany práv, je podmieňovaná
práve Ústavným súdom SR pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch a priznávaní náhrady nemajetkovej
ujmy.

Vzhľadom na skutočnosť, že súd nemal preukázané splnenie všetkých podmienok nevyhnutných
pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd
nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako
nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný zamietol.
Ak nie je daná zodpovednosť, súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom k vznesenej námietke premlčania zo strany odporkyne sa súd zaoberal aj premlčaním nároku.
Premlčanie sa podľa ustálenej súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Súd dospel k záveru, že
nárok navrhovateľky na náhradu škody je neexistentný, preto vznesenou námietkou premlčania sa súd
zaoberá len nad rámec ostatných záverov.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 19 ods. 2 uvedeného zákona najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo
dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa § 7 a 8.

Podľa § 19 ods. 3 uvedeného zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §
15, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6 mesiacov.

O tvrdenej škode sa právny zástupca navrhovateľa dozvedel dňa 11.4.2011. V tento deň mu exekučný
súd doručil uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia. Prvýkrát právo mohol uplatniť dňa

12.4.2011. 3-ročná premlčacia lehota by uplynula dňa 12.4.2014. Návrh bol podaný dňa 27.9.2012, teda
v zákonnej lehote. Návrh súd nezamietol z dôvodu, že nárok je premlčaný.

NávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd konajúci súd

zamietol.

Právny zástupca navrhovateľa dňa 28.11.2013 spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie
Krajského súdu v Žiline, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená z rozhodovania veci. Procesný návrh
na prerušenie konania vzniesol až dňa 12.12.2013. Procesný návrh bol vznesený podľa § 109 ods. 1

písm. b) OSP a § 109 ods. 2 písm. c) OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostupuje
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Súd dospel k záveru, že tento dôvod na prerušenie konania nie je

daný ani z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že
každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke
rozhodlo. Navrhovateľ na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti voči sudcom Okresného
súdu v Čadci. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd
v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia

Okresného súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 OSP z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1
OSP predložili vec predsedníčke súdu a tá následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení.
Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a
ods. 1 OSP v nadväznosti na § 14 ods. 1 OSP. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil
námietku zaujatosti, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke

zaujatosti navrhovateľa. Nadriadený súd, ani predsedníčka Okresného súdu v Čadci, nerozhodoval o
procesnom práve navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedníčky okresného
súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predsedníčka Okresného
súdu v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa má za to, že o

návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom
rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto
rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito
rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania
a rozhodovania veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1 písm. b) OSP zákonná sudkyňa nepostúpi

návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Toto
ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo
povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie
neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§ 135 ods. 2 OSP). V tomto prípade touto

otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa
nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu, resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu.
Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ
tvrdíprieťahyvkonaníasámtietoprieťahyspôsobujevznášanímprocesnýchnávrhov,ktorésúvrozpore

s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh navrhovateľa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania. Odporca si náhradu

trov konania uplatnil, trovy konania však nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline
prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon
rozhodnutia.