Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 23, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/121/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415200204
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4415200204.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Majetkový Holding, a.s., Staromestská 3,
Bratislava, IČO: 35 823 364, zastúpená advokátom Mgr. Martinom Babčaníkom, Oravská ulica
1348/8, Miloslavov, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskejrepubliky,Račianska71,Bratislava,IČO:00166073,onáhraduškodyvsume13.368,73eur,
vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 6C/4/2015, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12Co/53/2020 z 15. februára 2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorých rozhodne
súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutie súdu prvej inštancie

1. Okresný súd Nové Zámky (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.
6C/4/2015 z 13. februára 2020 (ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“ alebo „rozsudok okresného
súdu“) prvým výrokom žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu škody v sume 13.309,75 eur a
úroky z omeškania vo výške 2,05 % ročne zo sumy 13.309,75 eur od 5. augusta 2014 do zaplatenia,

druhým výrokom žalobu v časti zaplatenia sumy 58,98 eur a ušlého zisku vo výške 2,05 % ročne zo
sumy 58,98 eur zamietol a tretím výrokom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil právne § 1 ods. 2, § 18 ods. 1 a 2, § 100, § 488, § 489, § 415
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 písm. d) a ods.

2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 prvá
veta zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“), §
2ods.1,§5ods.1a2,§33ods.1,§46ods.3,§89ods.1,§67ods.1zákonač.233/1995Z.z.osúdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj
„exekučný poriadok“), § 73, § 135 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že proti povinným T. U. a T. U. bola
vedená exekúcia exekútorom JUDr. Emilom Vančíkom o zaplatenie 283.798,70 Sk s príslušenstvom
vo výške 11.348 Sk, a 28 % ročným úrokom z omeškania od 16. júna 1992 zo sumy 283.798,70 Sk v
prospech oprávneného Slovenská sporiteľňa, a.s., pričom počas exekučného konania bola pohľadávka
postúpená na žalobkyňu. Súdny exekútor JUDr. Vančík od povinných vymohol za obdobie od postúpenia
pohľadávky na žalobkyňu, t. j. od 28. mája 2005 do 13. júla 2010 celkom 13.930,31 eur. Po odrátaní

odmeny vo výške 20 % z vymoženej sumy mal žalobkyni uhradiť 11.144,25 eur, pričom jej uhradil len
863,70 eur. Od augusta 2010 do septembra 2014 boli z dôchodku povinnej T. U. vykonané zrážky vcelkovej sume 3.860,23 eur a tieto boli poukázané na účet exekútora JUDr. Vančíka. Súdny exekútor
mal po odpočítaní odmeny vo výške 20 % žalobkyni ako oprávnenej poukázať 3.088,18 eur, čo sa však
nestalo. Súdny exekútor vymohol celkom sumu 17.791,04 eur (13.930,31 eur + 3.860,73 eur), z ktorej po

odrátaní odmeny súdneho exekútora vo výške 3.558,21 eur žalobkyni prináležalo 14.232,83 eur, avšak
súdny exekútor vyplatil z vymoženej sumy žalobkyni len 863,70 eur a po oznámení exekútorky JUDr.
Pauly Pelánekovej, zástupkyne JUDr. Vančíka, bola vyplatená suma 58,98 eur.

3. Žalobkyňa listom z 23. augusta 2010 vyzvala JUDr. Vančíka na úhradu vymoženej sumy nad rámec

trov exekúcie, pričom exekútor nereagoval. Preto žalobkyňa podala sťažnosť na Slovenskú exekútorskú
komoru, ktorá nijako nereagovala. Žalobkyňa podala 26. apríla 2011 Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“ alebo „MS SR“) žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti. Ministerstvo spravodlivosti listom z 9. augusta 2013 žalobkyni oznámilo, že
Slovenská komora exekútorov sťažnosť nevybavila riadne a včas a 18. novembra 2013 oznámilo
žalobkyni, že voči exekútorovi JUDr. Vančíkovi bol podaný návrh na začatie disciplinárneho konania.

Súdny exekútor JUDr. Vančík mal s účinnosťou od 28. januára 2013 pozastavený výkon funkcie a za
jeho nástupcu bola určená exekútorka JUDr. Paula Peláneková. Žalobkyňa 26. novembra 2013 zaslala
súdnejexekútorkežiadosťopokračovanievexekučnomkonaní.Súdnaexekútorkaneposkytlažalobkyni
žiadnu informáciu, jedinou jej reakciou bola úhrada sumy 58,98 eur na účet žalobkyne 4. decembra
2013. Okresný súd tento deň považoval za deň, kedy za žalobkyňa dozvedela o vzniku škody, keďže

dovtedy jej žiadne informácie od JUDr. Vančíka, JUDr. Pelánekovej, ani od Ministerstva spravodlivosti
SR či Slovenskej exekútorskej komory neboli poskytnuté. Okresný súd bol preto toho názoru, že žaloba
bola podaná v trojročnej premlčacej lehote a žalobkyňa uplatnila svoj nárok včas.

4. K procesnej obrane žalovanej, že v tomto prípade išlo o exces súdneho exekútora, okresný súd zaujal

postoj, že škoda bola spôsobená exekútorom pri výkone jeho činnosti podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 3
zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, uvedené zákonné ustanovenie v
časevznikuškodynepoznalovýnimkuzozodpovednostizaškoduspôsobenúsúdnymexekútorom,ktorý
porušil svoje povinnosti podľa exekučného poriadku. K námietke žalovanej, že žalobkyňa mala žalovať
priamo súdneho exekútora, okresný súd uviedol, že v tomto prípade nešlo o súkromnoprávny spor

medzi súdnym exekútorom a oprávneným. Spor vychádza z exekučného konania, v ktorom žalobkyňa
vystupovala ako oprávnená a súdny exekútor ako štátom určená osoba na vykonávanie núteného
výkonu exekučných titulov.

5. Keďže žalobkyňa v žalobe nezohľadnila, že suma 58,98 eur jej bola 4. decembra 2013 uhradená z

účtu JUDr. Emila Vančíka, okresný súd v tejto časti žalobu zamietol.

Rozhodnutie odvolacieho súdu

6. O odvolaní žalovanej rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)
rozsudkom sp. zn. 12Co/53/2020 z 15. februára 2022 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“
alebo „rozsudok krajského súdu“), ktorým v prvom výroku potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo
vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a druhým výrokom priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania žalobkyni voči žalovanej.

7. V odôvodnení dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci, dôkazy
vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a rozhodnutie náležite odôvodnil.

8. K otázke, či sa žalobkyňa mala najprv dožadovať svojho nároku od súdneho exekútora titulom

bezdôvodného obohatenia, odvolací súd konštatoval, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu
pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Exekučný poriadok a ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z
nich, obe zodpovednosti stoja vedľa seba. Zo zákonnej dikcie možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú

exekútorom pri výkone exekučnej činnosti zodpovedá vedľa štátu rovnako sám súdny exekútor. V
tejto súvislosti odvolací súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 289/2008 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/75/2015. K odlišnej
judikatúre prezentovanej žalovanou v tejto otázke odvolací súd uviedol, že je mu známe, že judikatúranajvyšších súdnych autorít v tejto otázke nie je jednotná a priklonil sa k aktuálnym záverom vyplývajúcim
zo stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Cpj 37/78 ako aj z
uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/48/2010, sp. zn. 2Cdo/155/2011, sp. zn.

3Cdo/75/2015, sp. zn. 8Cdo/73/2017.

9. Za nesporné odvolací súd považoval, že vzťah medzi žalobkyňou a súdnym exekútorom nie je
súkromnoprávny vzťah ale verejnoprávny vzťah, keďže súdny exekútor v predmetnej exekučnej činnosti
vystupoval ako nositeľ verenej moci a plnil úlohy štátneho orgánu.

10. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že uspokojenie nároku na náhradu škody z
dôvodu nesprávneho úradného postupu nastupuje až vtedy, keď nie je možné tento nárok upokojiť iným
spôsobom. Podľa názoru odvolacieho súdu sa žalobkyňa nároku na náhradu škody v zmysle zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci mohla domáhať aj bez toho, aby sa
predtým domáhala svojho nároku priamo od súdneho exekútora JUDr. Vančíka. Zákon o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci neustanovuje podmienku úspešného uplatňovania nároku
na náhradu škody proti štátu zánikom možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom
bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody voči súdnemu exekútorovi.

11. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom, že súdny exekútor nekonal ako orgán verejnej moci, ale

sledoval výlučne vlastné záujmy a ponechanie si vymožených finančných prostriedkov je potrebné
považovaťzaexces.Vkonaníbolopreukázané,žesúdnyexekútornesplnilzákonnúpovinnosť,finančné
prostriedky vymožené od povinných po jeho odvolaní z funkcie odovzdať ustanovenému náhradníkovi.
Takýto postup je v rozpore s exekučným poriadkom, pričom ide o nesprávny úradný postup, a to bez
ohľadu na to, z akých dôvodov sa tak stalo. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie, a nie je možné sa jej
zbaviť. V danej veci je rozhodujúce, že došlo k označenému nesprávnemu úradnému postupu súdneho
exekútora, ktorý bol v príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobkyne.

12. K námietke premlčania odvolací súd uviedol, že žalobkyňa odvodzovala svoj nárok na náhradu

škody zo skutočnosti, že súdny exekútor JUDr. Vančík si nesplnil svoju zákonnú povinnosť poukázať
vymožené finančné prostriedky po odvolaní z funkcie ustanovenému náhradníkovi. Tieto skutočnosti
jej nemohli byť známe už v roku 2010, pretože len k odvolaniu JUDr. Vančíka z funkcie došlo v roku
2013. Po odvolaní JUDr. Vančíka z funkcie sa žalobkyňa obrátila na ustanovenú náhradníčku JUDr.
Paulu Pelánekovú listami zo 6. septembra 2013, 10. októbra 2013 a 26. novembra 2013 a vyžadovala

informáciu, v akom stave sa exekučné konanie nachádza. Ustanovená náhradníčka žalobkyni žiadne
bližšie informácie neposkytla, až dňa 4. decembra 2013 jej uhradila peňažné prostriedky vo výške 58,97
eura a to z účtu s názvom JUDr. Emil Vančík. Z tejto skutočnosti mohla žalobkyňa prvýkrát vyvodiť
záver, že finančné prostriedky vymožené JUDr. Vančíkom počas predchádzajúceho priebehu exekúcie
ustanovený náhradník pravdepodobne nemá. Za nesprávny úradný postup odvolací súd považoval

nesplnenie povinnosti JUDr. Vančíka odovzdať vymožené prostriedky ustanovenému náhradníkovi po
zániku jeho funkcie, a nie porušenie povinnosti JUDr. Vančíka ako súdneho exekútora vyplatiť žalobcovi
ako oprávnenému v exekúcii vymožené prostriedky v sedemdňovej lehote. Odvolací súd uzavrel, že
k odvolaniu z funkcie súdneho exekútora došlo nesporne v januári 2013, a teda pred jeho odvolaním
z funkcie sa žalobca nemohol dozvedieť o vzniku škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti

súdneho exekútora odovzdať vymožené prostriedky ustanovenému náhradníkovi po odvolaní z funkcie.

13. K námietke žalovanej, že nezodpovedá za bezdôvodné obohatenie JUDr. Vančíka po odvolaní z
funkcie, ani za škodu, ktorá mohla žalobcovi v príčinnej súvislosti s týmto konaním vzniknúť, odvolací
súd konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že JUDr. Vančík bol z funkcie odvolaný v januári 2013

a za obdobie od februára 2013 do septembra 2014 boli zrážky z dôchodku povinnej poukazované
na účet JUDr. Vančíka, ktorý prijímal finančné prostriedky bez právneho dôvodu. Odvolaciu námietku
žalovanej považoval odvolací súd za tzv. novotu v zmysle § 366 CSP. K posudzovaniu dôvodnosti tejto
námietky nemohol prihliadnuť vzhľadom na neprípustnosť uplatnených nových tvrdených skutočností a
dôkazov, ktoré sú s tým spojené. Súd druhej inštancie vystupuje len ako opravný súd a jeho úlohou nie

je vykonávať nové dôkazy, či zaoberať sa novými skutočnosťami, ktoré v prvoinštančnom konaní neboli
stranami prezentované.Dovolanie

14. Proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“),

ktoréhoprípustnosťajdôvodnosťvyvodzovalaz§420písm.f)a§421ods.1písm.a)ac)CSPnavrhujúc
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

15. Dovolateľka napáda rozsudok odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f) CSP z dôvodu, že v
odôvodnení rozsudku odvolací súd nedal odpovede na zásadné námietky žalovanej vo vzťahu k

preukázanému excesu súdneho exekútora. Podľa dovolateľky súdny exekútor nevyplatením vymoženej
sumy sledoval svoje vlastné záujmy, a preto za spôsobenú škodu zodpovedal priamo súdny exekútor, a
nie žalovaná. Bolo úlohou súdov oboch inštancií zistiť aké záujmy sledoval JUDr. Vančík, ktorý svojím
konaním mal podľa žalobkyne spôsobiť škodu. Zodpovednosť štátu je síce objektívna a absolútna,
avšak štát nezodpovedá za konanie osôb, ak konajúce osoby pri výkone právomoci štátneho orgánu
uspokojovalisvojevlastnézáujmyapotreby.Ajnapriektomu,žeargumentáciažalovanejbolapodporená

rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky, odvolací súd vyhodnotil tvrdenia žalovanej ako
nesúladné s ústavnoprávnymi východiskami a účelom práva na náhradu škody, čím podľa žalovanej
porušil a vykladal Ústavu Slovenskej republiky, čo je neprípustné. V tejto súvislosti žalovaná poukázala
na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/27/2016 a sp. zn. 6Cdo/184/2018.

16. Porušenie práva na spravodlivý súdny proces žalovaná videla aj vo vysporiadaní sa s otázkou
premlčania. Odvolací súd sa nezaoberal námietkou, že žalobkyňa najneskôr 23. augusta 2010 vedela
a mala poznatky o rozhodujúcich skutočnostiach, na základe ktorých mohla dospieť k záveru o
nezákonnom postupe súdneho exekútora a o vzniku vlastnej škody. Odvolací súd sa nezaoberal
skutočnosťou, že v sťažnosti Slovenskej exekútorskej komore žalobkyňa uviedla, že súdny exekútor

zadržiava peňažné prostriedky bez právneho dôvodu a dopúšťa sa tak závažného disciplinárneho
konania. Právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v bode 33. rozsudku dovolateľka považovala
za neakceptovateľný a nedostatočne odôvodnený. Žalovanej neboli v rozsudku odvolacieho súdu
poskytnuté presvedčivé dôvody, pre ktoré odvolací súd bez racionálnej úvahy akceptoval umelé
predlžovanie premlčacej doby.

17. Podľa žalovanej sa odvolací súd v odôvodnení rozsudku nesprávne vysporiadal s novotami v
konaní. V odvolaní žalovaná odvolací súd upozornila, že konanie súdneho exekútora, ktoré malo byť
konaním orgánu verejnej moci, nebolo možné prijať vo vzťahu k jeho konaniu od februára 2013, kedy
bolo preukázané, že JUDr. Vančík súdnym exekútorom nebol, štátom zverené oprávnenie nevykonával,

nevykonával exekučnú činnosť, za ktorú by mala niesť zodpovednosť žalovaná. Odvolací súd túto
námietku žalovanej vyhodnotil ako novotu v odvolacom konaní, hoci predstavovala argumentáciu proti
záverom prijatým súdom prvej inštancie. Žalovaná vyslovila názor, že odvolací súd sa bezdôvodne
odmietol zaoberať relevantne vznesenou námietkou v priebehu konania a takéto konanie odvolacieho
súdu považovala za nerešpektovanie zákazu denegatio iustitiae.

18. Odvolací súd sa podľa dovolateľky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
(dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP) v otázke premlčania nároku žalobkyne na náhradu
škody uplatnenej titulom nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora. Podľa dovolateľky za
rozhodujúci moment pre posúdenie otázky, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode je potrebné považovať

vedomosť žalobkyne, že sa jej majetok nezväčšil, hoci pri riadnom priebehu exekučného konania a
plnení zákonných povinností by sa zväčšiť mal. Podľa dovolateľky žalobkyňa túto vedomosť mala
v auguste 2010, kedy v písomnej výzve súdnemu exekútorovi JUDr. Vančíkovi uviedla poznatky o
rozhodujúcich skutočnostiach, na základe ktorých mohla dospieť k záveru o nezákonnom postupe
súdneho exekútora a vzniku vlastnej škody. Žalovaná poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/13/2010 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 907/2016, od ktorých sa odvolací súd pri riešení tejto otázky odklonil.

19. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods.1 písm. c) CSP žalovaná uviedla, že odvolací
súd svoje rozhodnutie v otázke vzniku škody na strane žalobkyne, za ktorú má niesť zodpovednosť

štát, vystaval na judikatúre, ktorá sa na vec nevzťahuje, položenú právnu otázku neriešil alebo ju riešil
spôsobom, ktorý dovolací súd označil za exces. Súdy oboch inštancii došli k záveru, že žalobkyňa
sa nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci môže domáhať bez toho, aby sa predtým domáhala svojho nároku od JUDr. Vančíkatitulom bezdôvodného obohatenia. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci neustanovuje za podmienku pre úspešné uplatňovanie nároku na náhradu škody proti štátu
zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia alebo

náhraduškodyuplatnenejvočisúdnemuexekútorovi.Tentonázoržalovanápovažujezamylný.Odvolací
súd na podporu svojich argumentov poukázal na stanovisko Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky Cpj 37/78 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/48/2010 a sp. zn. 2Cdo/155/2011. Podľa žalovanej uvedená judikatúra predstavuje len podporný
titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére a je v nej riešený súbeh nárokov na náhradu

škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré oba vznikli medzi dvoma rovnakými subjektmi.
V rozhodnutiach, na ktoré v konaní poukazovala žalovaná, a ktoré odvolací súd nezobral do úvahy
(rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz/110/84, sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn.
4MCdo/3/2014, sp. zn. 6Cdo/27/2016, sp. zn. 6Cdo/9/2016, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, alebo sp. zn. II. ÚS 570/2013) boli vydané
v konaniach o náhradu škody proti štátu, ktorý je nie subjektom, ktorý sa mal bezdôvodne obohatiť.

K uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/75/2015 a sp. zn. 3Cdo/85/2015,
rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 289/2008 a k rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Českej republiky, na ktoré poukázal odvolací súd dovolateľka uviedla, že predmetné rozhodnutia
riešia vzťah medzi exekučným poriadkom a zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci pri posudzovaní zodpovednosti za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej

činnosti. V danej veci je však bez významu posudzovať vzťah medzi zodpovednosťou exekútora podľa
§ 33 ods. 1 Exekučného poriadku a zodpovednosťou štátu podľa zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vyššie uvedené rozhodnutia by boli relevantné pre posúdenie
veci v situácii, ak by bolo v konaní preukázané, že došlo k vzniku škody, za ktorú by mohol niesť
zodpovednosť štát, teda že žalobkyňa sa nemôže domôcť uspokojenia titulom vydania bezdôvodného

obohatenia od subjektu, ktorý sa v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci
na jeho úkor obohatil. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ale aj súdu prvej inštancie je však
zrejmé, že tieto dospeli k nesprávnemu záveru o vzniku takejto škody, v zmysle ktorého žalobkyňa nemá
povinnosťpreukázať,žesabezúspešnedomáhalavydaniabezdôvodnéhoobohateniaodsubjektu,ktorý
sa na jej úkor obohatil, pretože nárok na náhradu škody predchádza nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Súdy oboch inštancii nesprávne právne posúdili otázku vzniku škody, respektíve možnosti
domáhania sa jej náhrady od štátu, ktorý predchádza otázke určenia nositeľa zodpovednosti za takto
spôsobenú škodu a povinnosti na jej náhradu. V prípade, ak by dovolací súd uzavrel, že predmetná
otázka bola vyriešená ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, žalovaná vyjadrila žiadosť,
aby dovolací súd v takom prípade pristúpil k posúdeniu nastolenej otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a)

CSP, pretože odôvodnila výber dovolacieho dôvodu závermi prijatými odvolacím súdom v danej veci.

20. K dovolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá dovolaním napadnutý rozsudok považovala
za správny a žiadala, aby dovolací súd dovolanie odmietol. Podľa žalobkyne odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu má všetky vyžadované náležitosti v zmysle § 393 CSP a odvolací súd sa

zrozumiteľným a zrejmým spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré žalovaná uviedla ako
neodôvodnené podľa § 420 písm. f) CSP. K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP uviedla, že otázka konkrétneho okamihu, kedy sa žalobkyňa o vzniku škody dozvedela nie je
otázkou právneho posúdenia, ale otázkou skutkovou, ktorá musí byť preukázaná relevantnými dôkazmi,
preto sa jej žalovaná nemôže s úspechom domáhať v dovolacom konaní. K uplatnenému dovolaciemu

dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP žalobkyňa uviedla, že judikatúra, o ktorú sa žalovaná snaží
oprieť existenciu dovolacieho dôvodu sa týka riešenia otázky súbehu nárokov na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči tretím subjektom a náhradu škody od štátu, ale v prejednávanej veci ide o súbeh
nároku na náhradu škody voči súdnemu exekútorovi v zmysle § 33 Exekučného poriadku a nároku na
náhradu škody voči štátu podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Rozhodnutie odvolacieho súdu teda záviselo od vyriešenia inej právnej otázky ako deklarovala žalovaná
v dovolaní.

Posúdenie veci dovolacím súdom

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR“ alebo „NS SR“ alebo „dovolací súd“)
ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP)
strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 CSP), za splnenia podmienokzastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez
nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie
žalovanej je potrebné odmietnuť.

22. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a
dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

23. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie taktiež nepredstavuje
opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci.
Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v

dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým.

24. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

25. V danom prípade z dovolania žalovanej vyplýva, že napáda rozsudok odvolacieho súdu v celom
jeho rozsahu na základe § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

26. V zmysle § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

27. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo. Dovolací súd preto
skúmal, či v konaní došlo k dovolateľkou namietanej vade zmätočnosti.

28. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu

spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom odvolacom návrhu
spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

29. Dovolateľka v súvislosti s vadou v zmysle § 420 písm. f) CSP odvolaciemu súdu vytýkala nedostatky
v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu v otázke excesu súdneho exekútora, premlčania nároku

žalobkyne a vo vzťahu k novotám v konaní.

30. Procesnoprávny rámec nezávislého rozhodovania všeobecných súdov predstavujú predovšetkým
princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a
čl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejnenývZbierkezákonovpodč.

209/1992 Zb.). Právo na spravodlivý proces je naplnené aj tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a
povýkladeapoužitírelevantnýchnoriemrozhodnútak,žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Obdobne k riešeniu tejto otázky pristupuje aj judikatúraESĽP(pozri,napr.rozhodnutieHirvisaariv.Fínsko).Jednýmzprincípovpredstavujúcichsúčasťprávana
spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a náležite
svoje rozhodnutia odôvodniť (I. ÚS 243/07). Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej

v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť teda, inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre
širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé.

31. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť
dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami
vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že
nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia
Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

32. Aj Najvyšší súd SR už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zaujal stanovisko, že medzi práva strany v
civilnom spore na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov, patrí
nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok
riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite

odôvodniť,jetotižodrazomprávastranynadostatočnéapresvedčivéodôvodneniespôsoburozhodnutia
súdu, ktorý sa vysporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
so špecifickými námietkami strany konania. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a
povinnosti súdu na strane druhej, sa strane konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne
argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych

opravných prostriedkov (pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/131/2009, sp.
zn. 2Cdo/43/2012, sp. zn. 4Cdo/165/2009, sp. zn. 5Cdo/257/2010, sp. zn. 6Cdo/362/2013, sp. zn.
7Cdo/255/2012, sp. zn. 8Cdo/72/2013).

33. Dovolací súd na základe zhora uvedených úvah dospel k záveru, že námietka žalovanej vo vzťahu

k neodôvodnenosti rozsudku odvolacieho súdu neobstojí. Odvolací súd sa vyjadril k otázke týkajúcej
sa excesu súdneho exekútora v bode 31. rozsudku odvolacieho súdu, keď konanie exekútora označil
za nesprávny úradný postup, t.j. za konanie ktoré bolo v rozpore s Exekučným poriadkom. K otázke
premlčania sa odvolací súd obsiahlo vyjadril v bode 33. rozsudku, v ktorom uzavrel, že pred odvolaním
súdneho exekútora z jeho funkcie v januári 2013, sa žalobkyňa nemohla dozvedieť o vzniku škody,

ktorá jej bola spôsobená porušením povinností súdneho exekútora. V bode 35. rozsudku odvolací súd
označil tvrdenia žalovaného, že JUDr. Vančíkovi po zániku jeho funkcie boli poukazované na jeho účet
zrážky z dôchodku povinnej za skutočnosti, ktoré neboli sporné. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného
z odvolania, že nezodpovedá za bezdôvodné obohatenie JUDr. Vančíka po odvolaní z funkcie, ani za
škodu, ktorá mohla žalobcovi v príčinnej súvislosti s takýmto konaním vzniknúť, odvolací súd posúdil

ako novotu v odvolacom konaní, na ktorú neprihliadal vzhľadom na neprípustnosť uplatnených nových
tvrdených skutočností a dôkazov v odvolacom konaní. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací súd
postupoval v súlade s § 366 CSP, keďže uvedená argumentácia odvolateľky mohla byť použitá a
uplatnená už v konaní na súde prvej inštancie. Právo na uvedenie prípadných novôt v odvolacom konaní
je totiž podmienené nezavineným dovtedajším nepoužitím takýchto skutočností, čo však v tomto prípade

nenastalo, lebo o tom, že platby na účet exekútora JUDr. Vančíka prichádzali aj po pozastavení a jeho
neskoršom odvolaní z funkcie exekútora, bolo známe, už v konaní na súde prvej inštancie.

34. Dovolaciemu súdu zostáva len konštatovať, že odvolací súd sa zaoberal a riadne zodpovedal
i odôvodnil odvolacie otázky žalovanej. Rozsudok odvolacieho súdu spĺňa kritériá pre odôvodnenie

rozhodnutia vyplývajúce z § 393 ods. 2 a 3 CSP a z § 220 ods. 2 a 3 CSP, preto ho nemožno považovať
za nepreskúmateľný. Odôvodnenie odvolacieho súdu zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami, aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantnáskutočnosťalebookolnosť.Argumentáciaodvolaciehosúdujekoherentnáajehorozhodnutie
konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené aj závery, ku ktorým na ich základe
dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. V danom prípade však z odôvodnení rozhodnutísúdov (odvolacieho a prvoinštančného), chápaných v ich organickej (kompletizujúcej) jednote (napr.
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil

prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu.
Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak nemožno považovať za nepresvedčivé.

35. Dovolací súd konštatuje, že podstatou dovolacej námietky nie je neodôvodnenosť rozsudku
odvolacieho súdu, ale nesúhlas dovolateľky s právnym názorom odvolacieho súdu v predmetných

otázkach. Dovolací prieskum podľa § 420 písm. f) CSP sa nevzťahuje na hmotnoprávnu revíziu
odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.

36. Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný
na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a

ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014,
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom
práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať
limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Iba skutočnosť, že dovolateľka sa s
právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

jeho rozhodnutia (I. ÚS 188/06).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

37. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

38. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne
vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre
posúdenie prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky,
ktorú podľa dovolateľky riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje totiž dovolaciemu súdu posúdiť, či ide

o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, či je táto otázka riešená dovolacím súdom rozdielne alebo
nebola riešená. Zároveň musí byť v dovolaní podanom z tohto dôvodu aj konkrétne označené jeho
rozdielne rozhodnutie alebo rozhodnutie, od ktorého sa odvolací súd odklonil, riešiace otázku, od ktorej
záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu alebo tvrdenie, že táto právna otázka nebola v rozhodovacej

praxi dovolacieho súdu riešená.

39. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľka uviedla, právnu otázku, pri ktorej
riešení sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, otázku začatia
plynutia premlčacej doby pri nesprávnom úradnom postupe. Poukázala síce na rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5MCdo/13/2010, sp. zn. 3Cdo/321/2009, sp. zn. 2Mcdo/6/2014 a uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 907/2016, avšak v podstate argumentačne poukazovala na
nesprávne ustálený skutkový stav v otázke ustálenia rozhodujúceho dňa pre začatie plynutia premlčacej
doby.

40. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP má osobitný význam vzájomný
vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Pre právnu otázku v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov
dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím

odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (R 83/2018).

41. Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami a
vyjadrujú ju predovšetkým rozhodnutia a stanoviská Najvyššieho súdu SR, ktoré sú (ako judikáty)publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princíp
rovnosti, právnej istoty a legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 3 Základných princípov

CSP). Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiachNajvyššiehosúduSR,alebodokoncaajvjednotlivom,dosiaľnepublikovanomrozhodnutí,
pokiaľ niektoré neskôr vydané nepublikované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR názory obsiahnuté
v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne
nadviazali (3Cdo/158/2017, 4Cdo/95/2017, 5Cdo/87/2017, 6Cdo/21/2017 a 6Cdo/129/2017).

42. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné,
legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská
publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR,
ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a
napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch

najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (R 71/2018).

43. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania

zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo
rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v
ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/216/2017, 4Cdo/64/2018,
6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017, 8Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom

napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd
pristúpiť, len ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna
úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, dôsledne
odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

44. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP môže byť len otázka právna (nie skutková
otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine či iného predpisu hmotného práva), ako aj
o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Predmetnáotázkamusíbyťzároveňprocesnoustranounastolenávdovolaní.Právneotázkydovolateľky

v dovolaní nenastolené a nepomenované nemajú z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto
ustanovenia relevanciu.

45. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka nekonkretizovala právnu otázku, riešením ktorej sa odvolací
súd odklonil od zaužívanej praxe dovolacieho súdu. Z dovolania vyplýva, že dovolateľka nesúhlasila s

názorom odvolacieho súdu v otázke okamihu začatia plynutia premlčacej doby pri nesprávnom úradnom
postupe, pričom z judikatúry, na ktorú žalovaná poukazovala možno vyvodiť jej zameranie na začiatok
plynutia premlčacej lehoty. Jednoznačná právna otázka, ktorou by sa dovolací súd mal zaoberať však z
dovolania nie je jasná. Pritom v zmysle bodu 16. uznesenia Veľkého senátu občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/2/2017 platí, že pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré

v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

46. Pokiaľ by dovolací súd absenciu konkrétne vymedzenej právnej otázky nezohľadnil, a napriek

tomu by pristúpil aj k posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania, uskutočnil by procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa cieľu sledovanému § 421 ods. 1 CSP (porovnaj 1Cdo/23/2017,
2Cdo/117/2017, 3Cdo/6/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017). Ak by bez ohľadu na
neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (a na tom
základe ho (dokonca) prípadne zrušil), porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na

opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).

47. Dovolateľka síce nastolila otázku v dovolaní, nešlo však o právnu otázku, ale o otázku skutkovú.
Keďže v konaní na odvolacom súde ani na prvoinštančnom súde nebolo spochybnené, že bypre začiatok premlčacej doby bol rozhodujúci iný okamih ako ten, kedy sa poškodený o vzniku
škody dozvedel. V dôsledku uvedeného, pokiaľ ide o posudzovanú otázku nebol splnený predpoklad
prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP

48. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP je relevantná právna otázka,

ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri jej riešení ale ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory,
čo sa prejavuje v ich pretrvávajúcom rozdielnom rozhodovaní. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z
hľadiska tohto ustanovenia, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku
právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej
riešenízaložilsvojerozhodnutie.Otázkarelevantnápodľa§421ods.1písm.c)CSPmusíbyťprocesnou

stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť
prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Dovolateľ je povinný tiež uviesť, ako je dovolacím súdom
právna otázka rozhodovaná rozdielne a doložiť konkrétne označené rozhodnutia dovolacieho súdu.

49. Dovolací súd uvádza, že dovolateľka v dovolaní zákonným spôsobom nevymedzila právnu otázku,

od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolateľka sa v dovolaní nestotožnila s riešením otázky, že žalobkyňa sa nároku na náhradu škody
v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môže domáhať bez
toho, aby sa predtým domáhala svojho nároku od JUDr. Vančíka titulom bezdôvodného obohatenia.
Na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cz/110/84,

sp. zn. 4Cdo/199/2005, sp. zn. 4MCdo/3/2014, sp. zn. 6Cdo/27/2016, sp. zn. 6Cdo/9/2016, sp. zn.
6Cdo/184/2018,sp.zn.1Cdo/128/2019,rozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS
361/09, sp. zn. II. ÚS 17/2013, alebo sp. zn. II. ÚS 570/2013 a zároveň poukázala na odlišnú judikatúru,
o ktorú oprel svoj právny názor odvolací súd. Z dovolania však nie je zrejmá právna otázka, na ktorú
by mal dovolací súd dať odpoveď.

50. Dovolací súd podotýka, že vo vzťahu k súdnemu exekútorovi neexistuje konkurencia nároku žalobcu
z bezdôvodného obohatenia s nárokom na náhradu škody voči štátu. Z hľadiska postavenia súdneho
exekútora a výkonu jeho činnosti je zrejmé, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti
má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Medzi

exekútorom a žalobkyňou v prejednávanej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah, ale o verejnoprávny
vzťah, pretože exekútor vystupoval ako nositeľ štátnej moci, plnil (resp. mal plniť) úlohy štátneho orgánu,
exekútor nevystupoval v rovnoprávnom postavení voči žalobkyni ako účastník exekučného konania, ale
ako nositeľ verejnej moci (a zákonnej právomoci) vykonávajúci exekučnú činnosť, ktorou na jeho strane
nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka,

napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/128/2019, 6Cdo/74/2022 v spojení s uznesením
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 53/2024 zo 6. februára 2024, s ktorými sa senát
dovolacieho súdu stotožňuje. Preto právna otázka dovolateľky ohľadom prednosti uplatnenia práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia pred uplatnením nároku na náhradu škody nie je pre rozhodnutie
odvolacieho súdu podstatná a dostatočne relevantná, pretože aj zastupujúca exekútorka za JUDr.

Vančíka, JUDr. Peláneková, realizovala platby oprávnenej až v čase po pozastavení výkonu funkcie
exekútora JUDr. Vančíka (napr. suma 58,98 eur dňa 4. decembra 2013).

51.Nadrámecuvedenéhojepodľanázorudovolaciehosúdutiežpotrebnévuvedenejsúvislostiupriamiť
pozornosť i na ustanovenie § 31, ktoré bolo do Exekučného poriadku doplnené čl. I, bodom 11 zákona č.

2/2017 Z. z., ktorý v zmysle čl. VII tohto zákona nadobudol účinnosť 1. apríla 2017. Podľa prechodných
ustanovení k úpravám účinným od 1. apríla 2017 (viď. čl. I bod 114 zákona č. 2/2017 Z. z.) ,,Ak tento
zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.“ Z citovaného zákonného ustanovenia jasne vyplýva, že
právnu úpravu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti,

nemožno aplikovať na exekučné konanie začaté pred 1. aprílom 2017. V prejednávanej veci nielen
dotknuté exekučné konanie začalo pred účinnosťou uvedenej novely Exekučného poriadku, ale naviac
žalobkyňa začala celý proces uplatňovania nároku náhrady škody proti žalovanej ešte pred účinnosťoutohto právneho predpisu, potom vzhľadom na vyššie uvedené je aplikácia neskoršej právnej úpravy na
prejednávanú vec bez akýchkoľvek pochybností vylúčená.

52. V dôsledku uvedeného, pokiaľ ide o posudzovaný dovolací dôvod, nebol splnený predpoklad
prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. c) CSP.

53. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by
sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmto princípom ale nie je

prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia
dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.

54. Dovolací súd preto konštatuje, že prípustnosť dovolania uplatneného dovolateľkou podľa § 420 písm.
f) a § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol v
zmysle § 447 písm. f) CSP.

55. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd SR neodôvodňuje (§ 451
ods. 3 veta druhá CSP).

56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.