Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, February 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/159/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4109238063
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:4109238063.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu: Slovenská republika,
zastúpená Ústavom ekológie lesa SAV, so sídlom vo Zvolene, Štúrova 2, IČO: 00 679 071, právne
zastúpený JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Bratislave,
Vajnorská 20, proti žalovanej: Obec Vieska nad Žitavou, so sídlom Vieska nad Žitavou 64, IČO: 00
308 617, právne zastúpená Mgr. Petrom Miklóssym, advokátom, advokátska kancelária so sídlom vo
Vrábľoch, Hlavná 1221, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenom na Okresnom súde Nitra
pod sp. zn. 19C/270/2009, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. novembra

2021 sp. zn. 6Co/105/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8.
decembra 2014 č. k. 19C/270/2009-650 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je
výlučným vlastníkom v podiele 1/1 nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. U., a to parc. č. 93/1
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 3178 m2 zapísanej na LV č. XXX (prvý výrok). Zároveň

konštatoval,žeotrováchkonaniarozhodnedo30dnípoprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej(druhý
výrok).

1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že žaloba nebola podaná dôvodne, nakoľko žalobca nepreukázal nadobudnutie
vlastníckeho práva k parc. č. 93/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3178 m2, nachádzajúcej sa v
kat.úz.G.,zapísanejnaLVč.XXX (ďalejaj„parc.č.93/1“,„predmetnýpozemok“eventuálne„predmetná

parcela“).Poukázalnato,žežalobcaodvodzovalnadobudnutievlastníckehoprávakpredmetnejparcele
od výmeru o vlastníctve pôdy č. 715/49 zo 4. decembra 1948, ktorým boli pridelené do vlastníctva
Československémuštátu-Povereníctvuškolstva,viedaumenínehnuteľnostipatriacebývalejvlastníčke
E. Y., rod. E., a to nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 4, parc. č. 103 - les o výmere 0,1717 ha, parc. č.
104 - les (park) o výmere 0,3702 ha, parc. č. 105 - les (park) o výmere 14,9282 ha, parc. č. 106 - dom
č. XX o výmere 0,0721 ha, parc. č. 107 - kaštieľ č. XX o výmere 0,4083 ha, parc. č. 90 - záhrada o
výmere 0,1304 ha a parc. č. 93 - cesta o výmere 0,5334 ha. Prídelca tak, ako je označený v uvedenom

výmere nebol právnym predchodcom žalobcu a parc. č. 93 (ktorá sa v roku 1996 prerozdelila na parc.
č. 93/1 na parc. č. 93/2) označená v tomto výmere sa v PKN vložke č. 4 nenachádzala a nenachádzala
sa ani vo výmere č. IX - 614/55-1954 z 10. mája 1954, preto z týchto dôvodov nemohol žalobca k nej
nadobudnúť vlastnícke právo. Žalobcovi nemohlo vzniknúť vlastnícke právo k parc. č. 93 ani na základením uvádzanej vyhlášky Povereníctva školstva, vied a umení č. 80 z 30. mája 1951 o prírodnej rezervácii
„Arborétum v Mlyňanoch“ (ďalej aj „vyhláška č. 80/1951“), pretože nebola evidovaná v PKN vložke č. 4.
V tejto vložke bol pod popisným číslom XX evidovaný len kaštieľ nachádzajúci sa na parcele č. 107 a

uvedenou vyhláškou bola len zriadená prírodná rezervácia. Žalobcovi preto na základe tejto vyhlášky
nemohlovzniknúťvlastníckeprávokparceleč.93.Samotnáskutočnosť,žeparc.č.93jecestouvedúcou
do areálu Arboréta, nemôže zakladať vlastnícke právo žalobcu k nej, pretože v konaní bolo preukázané,
že pôvodný areál Arboréta začínal až nad parc. č. 93 - cestou a rozšíril sa až po roku 1962, po zámene
priľahlých pozemkov z JRD. Napriek tomu, že žalobca predložil súdu prvej inštancie listiny svedčiace

o majetku Arboréta i o jeho plánovaných investíciách, z ktorých bolo zrejmé, že napr. v rokoch 1964
- 1965 plánoval vybudovať nové cesty na novej ploche Arboréta (aj v záujme zabezpečenia plynulej
autobusovej dopravy), z týchto listinných dôkazov však nebolo zrejmé, o ktoré cesty sa jednalo a týmito
listinnými dokladmi taktiež nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k parcele, ktorá je predmetom
sporu.

1.2. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že naopak mal preukázané, že žalovaná nadobudla
vlastnícke právo k parc. č. 93/1 (a parc. č. 93/2) zákonným spôsobom, keď parc. č. 93 - cestu, vedenú
ako neknihovaný majetok obce, ku ktorej mala podľa zápisu na LV č. X právo hospodárenia SR - MNV
Vieska nad Žitavou, teda vlastnícke právo k nej nadobudla v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zák. č. 138/1991 Zb.“). Skutočnosť, že parcela bola

v užívaní obce potvrdzovalo aj to, že ešte ONV odbor výstavby a územného plánovania v Nitre pod č.
Vist7300/72-BE vydal 28. decembra 1972 pre MNV Vieska nad Žitavou povolenie na vykonanie prác
na projektovej dokumentácii na stavbu cesty z Arboréta Mlyňany, pričom investorom stavby bol MNV
Vieska nad Žitavou. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol.

1.3. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal z v tej dobe platného a účinného
ustanovenia § 151 ods. 3 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej aj „O. s. p.“) a vo výroku rozhodnutia konštatoval, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

1.4. Okrem určenia vlastníckeho práva k predmetnej parcele sa žalobca domáhal aj uloženia povinnosti
žalovanej zdržať sa akýchkoľvek úkonov, ktoré by ohrozovali výkon jeho vlastníckeho práva. Na základe
späťvzatia tejto časti žaloby, ku ktorému došlo pred otvorením pojednávania, súd prvej inštancie
uznesením č. k. 19C/270/2009-661 z 13. marca 2015 konanie v tejto časti podľa v tej dobe platného
a účinného ustanovenia § 96 ods. 1, 3 O. s. p. zastavil (prvý výrok) a zároveň aplikujúc ustanovenie

§ 146 ods. 1 O. s. p. rozhodol, že ohľadom tohto nároku žiaden z účastníkov konania nemá nárok na
náhradu trov konania (druhý výrok).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo 6. decembra 2016 sp. zn.
6Co/184/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a uznesenie súdu prvej inštancie (č. k.

19C/270/2009-661 z 13. marca 2015) v napadnutej časti týkajúcej sa trov konania zrušil (druhý výrok).

2.1. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd konštatoval, že viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko jeho argumentáciu považoval za vecne
správnu, objektívnu a presvedčivú. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní vyriešil

už súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, pričom poukázal na to, že rozhodnutia prvoinštančného
a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné aj druhoinštančné
konanie tvoria jeden celok.

3. Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event.

„dovolací súd“) uznesením z 30. júla 2020 sp. zn. 5Cdo/63/2018 rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý proces v zmysle
ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Konštatoval, že odvolací súd na skutkové tvrdenia a právne argumenty
žalobcu, hoci boli pre rozhodnutie o odvolaní podstatné a právne významné, nedal špecifickú odpoveď

a jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa nevyrovnal so všetkými skutkovými a
právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Poukázal
na to, že bolo potrebné skúmať samotnú vlastnícku genézu predmetného pozemku. Ak štát nikdy
nenadobudol vlastnícke právo k tomuto pozemku, čo odvolací súd konštatoval v bode 17. odôvodneniarozhodnutia, potom je nevyhnutné náležite zdôvodniť, od koho, a na základe akého právneho titulu (ak
ex lege, tak na základe akého konkrétneho ustanovenia konkrétneho zákona) sa predmetný pozemok
dostal do vlastníctva obce. Rozhodnutie odvolacieho súdu je v tomto smere vnútorne protirečivé a

vo svojej podstate nelogické, pretože ak Slovenská republika nenadobudla vlastníctvo k predmetnému
pozemku, potom logicky nemohlo dôjsť k prechodu vlastníckeho práva k nemu na žalovanú podľa zák.
č. 138/1991 Zb. Z hľadiska hospodárnosti konania dovolací súd uviedol, že by neprichádzala do úvahy
aplikácia žalobcom prezentovaných ustanovení zákona č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny z
dôvodu jeho účinnosti ex post (teda po nadobudnutí účinnosti zák. č. 138/1991 Zb.). Mal sa tiež riadne

vysporiadať s argumentom žalobcu, týkajúcim sa nemožnosti prevodu vlastníckeho práva v súvislosti
so zákonnou výnimkou uvedenou v § 3 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb. Ďalej uložil odvolaciemu súdu
povinnosť nariadiť vo veci pojednávanie, pretože ide o vec verejného záujmu.

4. Odvolací súd po vrátení veci odvolanie opätovne na pojednávaní prejednal, doplnil dokazovanie a
rozsudkom z 26. novembra 2021 sp. zn. 6Co/105/2020 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že

určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, nachádzajúcej sa v kat. úz. G.,
Obec G., okres A. a to parc. č. 93/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 3178 m2 v podiele 1/1
(výrok I.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho konania
v plnom rozsahu (výrok II.).

4.1. V odôvodnení uviedol, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobca
odvodzoval nadobudnutie svojho vlastníckeho práva od výmeru o vlastníctve pôdy č. 715/49 zo 04.
12. 1948, ktorým boli pridelené do vlastníctva Československému štátu (Povereníctvo školstva vied
a umení) nehnuteľnosti patriace bývalému vlastníkovi E. Y., rod. E.. Parc. č. 93 - cesta sa v pkn. vl.
č. 4 nikdy nenachádzala, následne bol vydaný aj výmer o vlastníctve pôdy z 10. 05. 1954 pod č. IX

- 614/55-1954, na základe ktorého bolo aj zapísané vlastníctvo na Československý štát - Slovenská
akadémia vied Bratislava, kde sa však parc. č. 93 - cesta nenachádzala. V tom čase bol pozemok
parc. č. 93 vedený ako neknihovaný pozemok, pretože nebol zapísaný v žiadnej pozemnoknižnej
vložke. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že neknihované pozemky sú tie, ktoré vôbec
neboli evidované v pozemkovej knihe, pretože išlo o pozemky, ktoré sa buď nedali hospodársky

využiť (močiare, výmole, strže, pozemky v zátopovom území riek), alebo u ktorých bolo zrejmé, že sú
predmetom socialistického vlastníctva (napr. cesty, ulice, námestia, parky), a ktoré tvorili tzv. verejný
majetok. Tieto pozemky neboli predmetom evidencie v pozemkovej knihe, neboli o nich žiadne údaje
v pozemnoknižnej vložke. V súčasnosti je parc. č. 93 rozčlenená na parc. č. 93/1, ktorá je predmetom
sporu a na parc. č. 93/2, ktorá nie je predmetom sporu a táto sa nachádza v intraviláne. Vlastnícke

právo k týmto pozemkom dňom nadobudnutia účinnosti zák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, teda dňom 01. 09. 1995 nadobudol buď štát alebo obec.
Pozemky, ktoré v minulosti tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) sú vo vlastníctve štátu, ak sa
nachádzajú mimo zastavaného územia obce (extravilán). Ak sa neknihované pozemky ku dňu účinnosti
zák. č. 180/1995 Z. z. nachádzajú v zastavanom území obce (intravilán), prechádzajú ex lege dňom

01. 09. 1995 do vlastníctva obce, na ktorej území sa nachádzajú. Parc. č. 93 sa v pkn. vl. č. 4 ako
neknihovaný verejný majetok nenachádzala. Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v
Bratislave vydalo 08. 04. 1949 opravu vlastníckych výmerov č. 714/49 a č. 715/49, kde vo výmere č.
715/49 sú vynechané dve parcely, a to parc. č. 93 a č. 107. Týmto výmerom teda bola táto parcela
pridelená Československému štátu - Slovenskej akadémii vied. Na to nasledovalo aj vydanie vyhlášky

Povereníctvom školstva, vied a umení v Bratislave 30. 05. 1951, na základe ktorej bola vyhlásená
prírodná rezervácia zriadená v kat. úz. I., vo vložke č. 5 tam uvedenej parcely a v kat. úz. I. vo vložke
č. 4 tiež uvedená aj parc. č. 93. Aj keď teda vo vložke č. 4 táto parcela uvedená nebola z dôvodov
vyššie uvedených, je nesporné, že sa dostala do prírodnej rezervácie a tvorila jej súčasť. Po doplnení
dokazovania zadovážením pkn. vl. č. 8 z katastrálneho územia U. bolo možné konštatovať, že ani v

tejto pkn. vl. č. 8 sa parc. č. 93 nenachádza. Jednalo sa o zemanský majetok v parcelných číslach tam
uvedených, ktoré nadobudol Slovenský štát (Štátny pozemkový úrad) na nehnuteľnosti pod bodom A I.
1. - 85. právnym titulom prídelovej kúpy (z 21. 09. 1938 č. d. 2741). Z rozhodnutia Správy katastra Zlaté
Moravce o zamietnutí opravy chýb v katastrálnom operáte č. X. 289/7-21 z 25. 02. 2008 vyplýva, že po
prešetrení bolo zistené, že pôvodná parc. č. 93 bola evidovaná v pozemkovej knihe ako neknihovaný

majetok a bola zapísaná do LV č. X na podklade pkn. vl. č. 8 pre vlastníka SR - MNV Vieska nad
Žitavou v podiele 1/1. Parc. č. 93/1 sa nachádza mimo zastavaného územia obce a parc. č. 93/2 sa
nachádza v zastavanom území obce na LV č. X, na ktorom v minulosti bolo vlastnícke právo k parc. č. 93
zapísané v prospech Československého štátu a neskôr na Slovenskú republiku, ktorá bola v minulostiv dobe socializmu v správe orgánu štátnej správy Miestneho národného výboru Vieska nad Žitavou.
Aj z tohto zápisu je zrejmé, že vlastníkom parc. č. 93 bol v minulosti Československý štát a po jeho
zániku Slovenská republika, ktorá bola do LV č. X neskôr na miesto Československého štátu zapísaná.

Teda parc. č. 93 ako neknihovaný štátny majetok patrila predchodcovi žalobcu Československému štátu,
ktorý sa do pozemkových kníh nezapisoval. Z uvedeného vyplýva, že žalobca bol vlastníkom spornej
parcely tak, ako svedčí zápis na LV č. X pre kat. úz. U. a v zmysle uznesenia najvyššieho súdu bolo
potrebné sa ďalej zaoberať tým, či mohlo na základe zák. č. 138/1991 Zb. dôjsť k prechodu vlastníctva
pozemku štátu na obec, nachádzajúceho sa v extraviláne obce v chránenej krajinnej oblasti. Odvolací

súd zastával názor, že parc. č. 93/1, ktorá sa nachádza v extraviláne obce, nemohla prejsť na žalovanú
na základe zák. č. 138/1991 Zb., a to z dôvodov ustanovených v § 3 písm. a) a d) zák. č. 138/1991
Zb., v zmysle ktorých podľa písm. a) vlastníctvom obcí sa nestáva majetok, ktorý môže byť výlučne
vo vlastníctve štátu a podľa písm. d) majetok škôl, školských a iných zariadení v štátnom vlastníctve,
ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, a ku
ktorým neprešla zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu na obec, s výnimkou nehnuteľností

patriacich predškolským zariadeniam, základným školám a školským budovám, ktoré sa nevyužívajú na
vyučovanie (vyučovací proces) alebo činnosť s týmto procesom súvisiacu. V konaní bolo preukázané,
že parc. č. 93 začala tvoriť súčasť prírodnej rezervácie „Arborétum v Mlyňanoch“ už od roku 1951 na
základe vyhlášky Povereníctva školstva vied a umení č. 80/1951 zverejnenej v Úradnom vestníku dňa
07. 06. 1951, pričom v tom čase bola parc. č. 93 neknihovaným majetkom Československého štátu.

Z uvedeného potom vyplýva, že táto parcela nemohla prejsť do majetku obce na základe § 2 zák. č.
138/1991 Zb., pretože tomuto bránilo ustanovenie § 3 písm. d) uvedeného zákona, keď sa vlastníctvom
obcí nestáva majetok iných zariadení v štátnom vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti právo
hospodárenia národným výborom. Z LV č. X nesporne vyplýva, že vlastníkom parcely bol štát a táto
bola v správe MNV, a keďže išlo o iné zariadenie v štátnom vlastníctve (§ 3 písm. d) zák. č.

138/1991 Zb.), táto nehnuteľnosť sa nemohla stať vlastníctvom obce. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil. Záverom odvolací súd dodal, že takéto
usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu sa javí aj spravodlivé (čl. 2 CSP), keďže je nesporné, že
predmetná nehnuteľnosť tvorí súčasť prírodnej rezervácie zriadenej ešte v r. 1951.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“), ktorá žiadala,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie
alternatívne, aby rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania odôvodnila poukazom na ustanovenia § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

5.1. V odôvodnení dovolania uviedla, že odvolací súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Nečakane a prekvapivo v rozpore so svojimi skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v
jeho skoršom rozhodnutí na základe iných skutkových a právnych záverov rozhodol opačne bez toho,

aby sa vo veci zmenil skutkový stav a dôkazná situácia, prípadne že by tieto dôvody boli vyslovené v
predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu. Odvolací súd postupoval v rozpore s ustanovením
§ 382 CSP. Jeho rozhodnutie vychádza aj z použitia ustanovenia § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb.,
ktoré bolo pre rozhodnutie rozhodujúce, pričom s jeho použitím neoboznámil strany a nedal im príležitosť
sa k tomuto odlišnému právnemu posúdeniu vyjadriť.

5.2. Dovolateľka ďalej uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolacím súdom, spočívajúcom v závere, že pozemok č. 93/1, ktorý sa nachádza v
extraviláne a v chránenej krajinnej oblasti nemohol prejsť do majetku žalovanej na základe § 2 zákona
č. 138/1991 Zb. Bránili tomu ustanovenia § 3 písm. a) a d) zákona č. 138/1991 Zb., pričom v tomto

prípade mal pozemok s parc. č. 93 tvoriť súčasť prírodnej rezervácie Arborétum Mlyňany už v roku 1951
na základe vyhlášky Povereníctva školstva, vied a umení č. 80/1951 zverejnenej v Úradnom vestníku
7. júna 1951. Doplnila, že neboli splnené podmienky ustanovenia § 3 písm. d) zákona č. 138/1991
Zb., pretože nemožno označiť sporný pozemok ako majetok iného zariadenia v štátnom vlastníctve
a nebolo to preukázané žiadnym dôkazom. Naopak poukázala na dôkazy, z ktorých vyplývajú

opačné závery. Vyhláška č. 80/1951 nezakladá vlastnícke právo ani neurčuje vlastnícke právo
k pozemkom v nej uvedeným, ale zriaďuje sa ňou len prírodná rezervácia. Bez významu považovala
skutočnosť, či sa predmetný pozemok nachádza v intraviláne alebo v extraviláne obce. Rovnako
neprichádzala do úvahy aplikácia zákona č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (v súvislosti§ 3 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb.), ktorý nadobudol účinnosť neskôr ako zákon č. 138/1991 Z. z.
Podľažalovanejbolisplnenévšetkystanovenépodmienkynadobudnutiavlastníckehoprávakspornému
pozemku podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. Uviedla, že jej nadobudnutie vlastníctva bolo orgánmi v

rezorte katastra i prokuratúry označené ako zákonné. Poukázala aj na skutočnosť, že vlastníctvo cesty
neznamená aj vlastníctvo pozemku, na ktorom je cesta postavená. Rovnako titulom vlastníckeho práva
nie je ani skutočnosť, že sa predmetný pozemok nachádza v areáli Arboréta. Dovolateľka ďalej dôvodila,
že predkladanými výmermi o vlastníctve pôdy nikdy nebol sporný pozemok pridelený ani žalobcovi ani
jeho právnym predchodcom údajne preto, že bol už v roku 1939 pridelený žalovanej - politickej obci

Vieska nad Žitavou.

6. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že možnosť aplikácie § 3 zákona č. 138/1991 Zb. vyplynula i
zrozhodnutiadovolaciehosúdu,napokonnaodvolacomsúdebolinariadenédvepojednávania,kdebola
stranám sporu daná možnosť vyjadriť sa k aplikácii výnimky podľa ustanovenia § 3 zákona č. 138/1991
Zb. Keďže bol sporný pozemok neknihovaný majetok, je podľa neho notorietou, že má patriť štátu.

Navrhol preto dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej
neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP)

dospel k záveru, že dovolanie žalovanej treba zamietnuť, pretože nie je dôvodné.

8. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach
§ 420 a § 421 CSP.

9. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní.

10.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

11. Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP je nevyhnutné kumulatívne splnenie

troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný
postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu
dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

11.1. Pod pojmom nesprávny procesný postup súdu je potrebné rozumieť taký postup súdu v konaní,

ktorý je v rozpore so zákonom.

11.2. Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojím nesprávnym procesným postupom
znemožniť strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto

procesné práva patria v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo
formách stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa k
návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne pojednávanie,
právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku, ktorému rozumie, právo na to,aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk. Naopak, medzi tieto práva nepatrí právo strany
sporu na to, aby súd akceptoval jej procesné návrhy, aby súd rozhodol v súlade s predstavami strany
sporu, alebo aby súd odôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.

11.3. Pre prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, musí intenzita zásahu do procesných práv
strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu dosahovať mieru porušenia práva na
spravodlivýproces.Základnéprávonasúdnuochranuaprávonaspravodlivésúdnekonaniesúzásadne
„výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie

ako celok bude spravodlivé, závisí v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných
súdov.

12. Vadu zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP videla žalovaná predovšetkým
v „prekvapivosti“ rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý podľa jej názoru postupoval v rozpore s
ustanovením § 382 CSP a vo veci aplikoval ustanovenie § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb., pričom

neoboznámil strany pred rozhodnutím s možným použitím tohto ustanovenia.

13. Nejde o postup odvolacieho súdu v rozpore s ustanovením § 382 Civilného sporového poriadku, ak
bez výzvy stranám sporu použije vo svojom rozhodnutí iné ustanovenie právneho predpisu ako súd prvej
inštancie, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, alebo ak jeho možná

aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu. To platí aj v
prípade,žeprisvojomrozhodovaníodvolacísúdpoužilinéustanovenievšeobecnezáväznéhoprávneho
predpisu ako súd prvej inštancie, pričom sa jeho aplikácie v ktoromkoľvek štádiu sporu domáhala strana
sporu a zároveň druhá strana mala procesnú možnosť sa k jeho použitiu vyjadriť. Súčasťou výzvy podľa
§ 382 CSP nie je uvedenie toho, akým spôsobom mieni odvolací súd konkrétne „nové“ ustanovenie

právneho predpisu pri svojom rozhodovaní vykladať (R 48/2020).

14. Vo vzťahu k ustanoveniu § 382 CSP dovolací súd uvádza, že jeho účelom je zabrániť vydávaniu
prekvapivých rozhodnutí odvolacími súdmi, t. j. takých, v ktorých sa odvolací súd v rozhodujúcich
okolnostiach odklonil od rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetné zákonné ustanovenie vychádza z

princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je súčasťou princípu právnej istoty.

14.1. Predvídateľnosť súdnych rozhodnutí sa prejavuje aj v tom, že odvolací súd v prípade meritórneho
rozhodnutia o odvolaní ešte pred vyhlásením rozhodnutia oboznámi sporové strany so svojím, v konaní
ešte nevysloveným právnym názorom, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v rozhodnutí

súdu prvej inštancie, a vytvorí stranám priestor, aby mohli k tomuto právnemu názoru zaujať stanovisko.

14.2. Postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP sa týka výlučne hmotnoprávneho
posúdenia uplatneného nároku. Uvedené znamená, že prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd
dospeje k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd

prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie,
ale podľa iného ustanovenia (iného paragrafu alebo iného jeho odseku). Zároveň musí byť „nové“
ustanovenie právneho predpisu pre vec rozhodujúce.

14.3. O prekvapivé rozhodnutie ide vtedy, ak odvolací súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 382

CSP, a zároveň pri svojom rozhodovaní použil ako rozhodujúce zákonné ustanovenie, ktoré v konaní
pred súdom prvej inštancie nebolo použité, a ktorého aplikácie sa v priebehu sporu strany nedomáhali,
a to ani v priebehu odvolacieho konania (k tomu viď aj sp. zn. 3Obdo/23/2017).

15. Konanie na odvolacom súde je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm.

f) CSP, zakladajúcou prípustnosť dovolania v súvislosti s námietkou „prekvapivosti“ rozhodnutia
výlučne vtedy, ak sú kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:
1/ Odvolací súd vo veci meritórne rozhodol (t. j. potvrdil alebo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie),
2/ Na hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku aplikoval „nové“ ustanovenie právneho predpisu
(t. j. zákonné ustanovenie, ktoré bolo prvýkrát v priebehu súdneho sporu použité až v meritórnom

rozhodnutí odvolacieho súdu),
3/ Predmetné ustanovenie bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce a zároveň
4/ Odvolací súd nevyzval strany sporu, aby sa k použitiu tohto „nového“ ustanovenia vyjadrili.15.1. Ak nebola splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, nie je vo veci daná prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

16. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované
v skoršom štádiu konania, napr. v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe
použitia opravných prostriedkov), alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom
kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu.

16.1. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom
rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie,
ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu prvoinštančného
konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa k tomu vyjadriť.

17. V rozhodovanej veci síce krajský súd aplikoval ako rozhodujúce iné ustanovenie všeobecne

záväzného právneho predpisu, a to ustanovenie § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb., ktoré vylučuje
nadobudnutie vlastníckeho práva obce, pričom okresný súd posúdil nadobudnutie predmetného
pozemku obcou ako neknihovaného majetku v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., avšak dovolací súd
nemôže súhlasiť s tvrdením dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je prekvapivý.

17.1. Z výslovného znenia ustanovenia § 382 CSP vyplýva pre odvolací súd povinnosť vyzvať strany
sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu „nového“ ustanovenia všeobecne záväzného predpisu
výlučne vtedy, ak toto ustanovenie nebolo pri doterajšom rozhodovaní veci použité.

17.2. V kontexte rozhodovanej veci však ustanovenie § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb., ktoré použil

odvolací súd ako rozhodujúce, nepredstavuje „nové“ ustanovenie, ktoré by pri doterajšom rozhodovaní
veci nebolo použité. Po vrátení veci dovolacím súdom v opätovnom konaní na odvolacom súde
argumentoval predmetným ustanovením najskôr žalobca v podaní z 09. 11. 2021 (č. l. 682). Toto podanie
bolo právnemu zástupcovi žalovanej doručené o niekoľko dní 12. 11. 2021 (č. l. 689). O predmetnom
ustanovení sa hovorilo aj na odvolacích pojednávaniach v dňoch 27. 10. 2021 a 26. 11. 2021. Na

skoršom pojednávaní žalobca poukazoval na ustanovenie § 3 písm. a) a d) zákona č. 138/1991 Zb.,
k čomu sa vyjadrila žalovaná, keď jej právny zástupca uviedol, že podľa jej názoru nie je splnená
podmienka uvedená v § 3 zákona č. 138/1991 Zb. Na pojednávaní 26. 11. 2021 žalobca opätovne
poukazoval na ustanovenie § 3 písm. a) a d) zákona č. 138/1991 Zb.

17.3. Dovolací súd sa stotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že nebolo potrebné postupovať podľa §
382 CSP, s poukazom na ustanovenie § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. - ako ustanovenie, ktoré bolo
podľa právneho názoru odvolacieho súdu v danej veci rozhodujúce - a bolo tiež zachované aj procesné
právo žalovanej vyjadriť sa k aplikácii tohto ustanovenia. Nakoľko obidve strany sporu mali možnosť
vyjadriť sa k aplikácii ustanovenia § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. v odvolacom konaní (doručením

vyjadrenia jednej strany do dispozície protistrany, a rovnako prednesom žalobcu na pojednávaní, na
ktorý žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagovala), bolo by nadbytočné aj s ohľadom
na princíp hospodárnosti konania (aby nedochádzalo k neúčelnému navyšovaniu trov odvolacieho
konania) opätovne vyzývať strany na vyjadrenie postupom podľa ustanovenia § 382 CSP.

18. Dovolací súd dopĺňa, že ak odvolací súd postupuje podľa § 382 CSP, iba vyzve strany, aby sa vyjadrili
k možnému použitiu určitého zákonného ustanovenia. Súčasťou predmetnej výzvy však nie je uvedenie
toho, akým spôsobom mieni odvolací súd dané zákonné ustanovenie pri svojom rozhodovaní vykladať.
Táto povinnosť odvolaciemu súdu zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva. Preto ani nebolo
potrebné oboznamovať strany sporu s výkladom predmetného ustanovenia, ktorý sa chystal odvolací

súd zaujať.

19. Pokiaľ žalovaná v dovolaní tiež tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP došlo
prípadne aj nesprávnymi skutkovými závermi, resp. extrémnym rozporom rozhodnutia a skutočnosťami

zistenými z vykonaného dokazovania, k tejto námietke dovolací súd uvádza, že rozhodovacia prax
najvyššieho súdu sa ustálila na názore, že nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností,
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu bez
ďalšieho nezakladá procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP (porovnaj tiežrozhodnutia sp. zn. 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto
právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS
465/2017, v ktorom nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.

19.1. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané
súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj

I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f)
CSP, avšak dovolací súd tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie pred odvolacím súdom nebolo
postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f) CSP.

20.1. Dovolací súd dopĺňa, že porušením práva na spravodlivý proces nemohlo byť ani to - ako tvrdí

dovolateľka, že odvolací súd rozhodol opačne bez toho, že by sa vo veci zmenil skutkový stav veci a
dôkazná situácia. Za stavu, že odvolací súd pred opätovným rozhodnutím doplnil dokazovanie, bolo
prirodzené, že boli ním ustálené iné skutkové zistenia ako v predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré bolo
zrušené dovolacím súdom.

21. Dovolateľka ďalej vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b)
CSP. Aby na základe dovolania podaného podľa tohto ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania,
zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré, okrem iného,
patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným
v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/203/2016,
6Cdo/113/2017, 7Cdo/95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté
rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť, len

ak sú splnené uvedené predpoklady (po prijatí záveru o prípustnosti dovolania). Aj právna úprava
dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca právna úprava, totiž dôsledne
odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

21.1. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovanej treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že

otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací
súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.

22. Každé podanie (vrátane dovolania) posudzuje aj dovolací súd podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP).

22.1. Žalovanou podané dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP za relevantnú označuje otázku,
či pozemok pod verejnou komunikáciou, nachádzajúci sa na území obce v jej extraviláne,
ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení evidovaný vo vlastníctve
štátu s právom hospodárenia národného výboru, zároveň neevidovaný v majetku iného zariadenia v
štátnom vlastníctve, prechádza do vlastníctva obce na základe ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991

Zb. Nesprávnosť právneho posúdenia spočívala podľa dovolateľky v závere, že pozemok parc. č. 93/1,
ktorý sa nachádza v extraviláne a v chránenej krajinnej oblasti, nemohol prejsť do majetku obce na
základe § 2 zákona č. 138/1991 Zb., pretože tomu bránili ustanovenia § 3 písm. a) a d) tohto zákona,
lebo majetkom obce sa nemôže stať majetok, ktorý môže byť výlučne vo vlastníctve štátu (písm. a)),
a pretože bol majetkom iného zariadenia v štátnom vlastníctve, ku ktorému patrilo právo hospodárenia

národným výborom, pričom v tomto prípade mal pozemok tvoriť súčasť prírodnej rezervácie Arboréta
Mlyňany v roku 1951. Odvolací súd teda podľa žalovanej svoje rozhodnutie založil na nesprávnom
právnom posúdení otázky aplikácie ustanovenia § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. Táto otázka ešte
nebola predmetom rozhodovania dovolacieho súdu, dovolanie je preto v zmysle ustanovenia § 421 ods.1 písm. b) CSP prípustné. Na ustanovení § 3 písm. a) rovnakého právneho predpisu svoje rozhodnutie
odvolací súd nezaložil a aj predchádzajúcim rozhodnutím dovolacieho súdu (sp. zn. 5Cdo/63/2018) bola
jeho možná aplikácia v tejto veci vyvrátená a v tejto súvislosti je dovolanie neprípustné.

23. Podľa ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej
republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku
dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) právo hospodárenia
národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

23.1. Podľa ustanovenia § 3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. vlastníctvom obcí sa okrem iného nestáva
majetok iných zariadení v štátnom vlastníctve, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu
právo hospodárenia národným výborom, a ku ktorým neprešla zriaďovateľská funkcia podľa osobitného
predpisu na obec, s výnimkou nehnuteľností patriacich predškolským zariadeniam, základným školám
a školským budovám, ktoré sa nevyužívajú na vyučovanie (vyučovací proces) alebo činnosť s týmto

procesom súvisiacu.

24. Podľa dovolateľky v danej súvislosti neboli naplnené podmienky použitia citovaného ustanovenia,
keďže predmetný pozemok nikdy nebol súčasťou majetku Arboréta Mlyňany a nemohol sa stať súčasťou

tohto majetku ani areálu Arboréta na základe vyhlášky Povereníctva školstva, vied a umení č. 80/1951
zverejnenej v Úradnom vestníku, ako to uviedol odvolací súd. Žalobca podľa dovolateľky v predmetnej
súvislosti neuniesol dôkazné bremeno. Pokiaľ žalobca aj odvolací súd poukázali na vyhlášku č. 80/1951,
touto vyhláškou podľa dovolateľky nebolo určené vlastnícke právo k pozemkom k nim uvedeným, ale
bola ňou len zriadená prírodná rezervácia.

25. Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a určil
vlastnícke právo k predmetnému pozemku, postupoval správne a vec i správne podľa ustanovenia §
3 písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. právne posúdil. Dovolací súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že na predmetné vzťahy je potrebné nahliadať s ohľadom na historickú epochu, v ktorej

má ich spornosť pôvod. Treba mať neustále na pamäti, že v časoch socializmu neexistovala
samospráva obcí tak, ako ju poznáme v súčasnosti a vtedajšie národné výbory ako predchodcovia
obcí boli v tej dobe (rovnako ako žalobca a jeho právni predchodcovia) orgánmi štátu, resp. štátnymi
organizáciami a vlastnícke právo jednej aj druhej sporovej strany bolo jednotné - štátne. Iným bol len
orgán (organizácia), ktorý na nich „hospodáril“, povedané jazykom súčasnej právnej úpravy, ktorý ich

mal v správe. V danej súvislosti je preto irelevantné, že vyhláška č. 80/1951 nebola titulom zmeny
vlastníckeho práva v prospech žalobcu a ani byť nemohla, pretože až do spoločenských zmien po 17.
11. 1989 bola predmetná parcela nespochybniteľne vo vlastníctve štátu. To nakoniec nespochybňuje
ani dovolateľka, keď tvrdí, že žalovaná obec nadobudla predmetnú parcelu na základe § 2 zákona č.
182/1991 Zb., ktorý upravuje prechod vlastníckeho práva zo Slovenskej republiky (žalobca) na obce.

Ako neknihovaný pozemok sa logicky nenachádza v pozemnoknižnej vložke č. 4. Ak by aj ako
pôvodne neknihovaný pozemok patril obci, v období socializmu prešiel do štátneho vlastníctva. Pre
účely dovolania bolo potrebné vyriešiť, či predmetná vec prešla zo štátu na obec na základe zákona
č. 182/1991 Zb. Tento právny predpis v ustanovení § 3 obsahoval výnimky, kedy neprejde vlastníctvo
zo štátu na obce, aj keď právo hospodárenia patrilo národnému výboru. Ak boli podmienky niektorej

z výnimiek podľa § 3 zákona č. 182/1991 Zb. naplnené, k prechodu vlastníckeho práva nedošlo, vec
ostala vlastníctvom štátu.

25.1. Pre posúdenie vymedzenej otázky je podstatné, či na základe zmienenej vyhlášky Povereníctva
školstva, vied a umení možno hovoriť o tom, že predmetný pozemok bol zaradený/patril do majetku

„iného zariadenia v štátnom vlastníctve.“ Išlo o zaradenie do majetku fakticky, keďže právne išlo o
štátne vlastníctvo. Podľa názoru dovolacieho súdu vyhláška č. 80/1951 na takýto záver, s ohľadom na
dobové okolnosti, najmä štátne vlastníctvo a upustenie od povinnej intabulácie vlastníckeho práva
pri nehnuteľnostiach, postačuje. Rovnako z nej jasne vyplýva, že na predmetnom pozemku prírodná
rezervácia zriadená bola, čo nespochybňuje ani skutočnosť, že nebola zapísaná v pozemnoknižnej

vložke, pretože šlo o pozemok, ktorý je neknihovaný a bol vo vlastníctve štátu. Skutočnosti uvádzané
žalovanou, že v čase vydania vyhlášky nebola predmetná parcela (ani susedné pozemky) v areáli
Arboréta, rovnako nespochybňuje záver o tom, že bola v majetku iného zariadenia v štátnom vlastníctve
(právneho predchodcu žalobcu) v čase, kedy malo v zmysle zákona č. 182/1991 Zb. dôjsť k prechoduvlastníckeho práva zo štátu na obec. Vydaním vyhlášky totiž vtedajší zákonodarca mohol iba určiť
plánované úpravy a budúce rozšírenie Arboréta, ktoré sa postupne pri rozširovaní Arboréta
majetkovoprávne vysporiadavali s fyzickými osobami užívajúcimi susediace pozemky kolmé na

cestu. Pozemok pod cestou vysporiadavať v danom období nebolo nevyhnutné, pretože bol
(ako neknihovaný majetok) vo vlastníctve štátu. Naviac je potrebné poukázať na omyl žalovanej, keď
poukazuje na skutkový stav v rokoch 1949 až 1951, napriek tomu, že pre aplikáciu ustanovenia § 3
písm. d) zákona č. 138/1991 Zb. je podstatné, či bola predmetná vec v majetku iného zariadenia v
štátnom vlastníctve v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (23. 11.

1990), na ktorý odkazuje ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Nie je sporné, že v roku 1990
už predmetný pozemok bol spolu s okolitými pozemkami súčasťou Arboréta aj jeho areálu, bol teda v
majetku iného zariadenia v štátnom vlastníctve (právneho predchodcu žalobcu) a vlastnícke právo
neprešlo zo štátu na obec podľa ustanovenia § 2 zák. č. 138/1991 Zb. na základe výnimky stanovenej
v ustanovení § 3 písm. d) tohto zákona.

25.2. Pokiaľ dovolateľka preukazovala, že predmetný pozemok nebol v majetku žalobcu alebo jeho
právnych predchodcov výpisom majetku z roku 2001, záznamom z obvodovej revízie z roku 2009,
resp. zriaďovateľskou listinou Arboréta Mlyňany SAV, je to pochopiteľné, nakoľko v danom čase bol
pozemok zapísaný ako vlastnícke právo žalovanej na základe jej postupu po roku 1991. Je prirodzené,
že sporné vlastníctvo, naviac v danom čase zapísané v katastri nehnuteľností v prospech inej osoby,

sa v týchto dokumentoch neuvádzalo.

26. Ďalšia argumentácia dovolateľky predstavuje väčšinou jej reakcie na tvrdenia žalobcu a nie
odvolacieho súdu. Dovolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že až do nadobudnutia
účinnosti zákona o obecnom zriadení išlo nesporne o majetok štátu, a teda nemožno hovoriť o nejakom

oplotení a zabraní majetku do vlastníctva. Nespochybňuje to ani žalovaná, keďže nadobudnutie
predmetnej parcely odvodzuje z ustanovenia § 2 zákona č. 138/1991 Zb. Skutočnosť, že predmetný
pozemok je za bránou Arboréta však naozaj hovorí o tom, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona o
obecnom zriadení a teda potenciálneho prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obec (žalovanú) bola
predmetnáparcelavmajetkuArboréta. Pokiaľ išlo o výmery o vlastníctve pôdy z rokov 1948 a 1954,

ako už uviedol dovolací súd vyššie, pre vyriešenie vymedzenej právnej otázky je podstatné, či bola
predmetná vec v majetku iného zariadenia v štátnom vlastníctve ako národný výbor v čase nadobudnutia
účinnosti zákona o obecnom zriadení. Naviac, výmerom z roku 1948, ktorý obsahoval aj parcelu č. 93,
boli predmetné pozemky pridelené (československému) štátu, čo je pre vlastnícke pomery podstatné.
Nie je prekvapujúce, že časom došlo k zmene štátnej organizácie, ktorá mala predmetný pozemok v

správe. Naviac preukázateľne, keď následne samotné Povereníctvo školstva, vied a umení, na tejto
nehnuteľnosti zriadilo prírodnú rezerváciu Arborétum Mlyňany, z čoho možno vyvodiť, že správa
štátneho vlastníctva prešla z Povereníctva na správcu Arboréta.

27. Podľa ustanovenia § 15a zákona č. 138/1991 Zb. poľnohospodárska a nepoľnohospodárska pôda,

ktorá bola vo vlastníctve obcí k 31. decembru 1949 a pokiaľ sa nachádza ku dňu účinnosti tohto
zákona v majetku Slovenskej republiky, prechádza do vlastníctva obce, z majetku ktorej sa previedla
do národného majetku podľa osobitného predpisu (zákon č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení
národných výborov) a ak už do jej vlastníctva neprešla podľa § 2.

27.1. Podľa ustanovenia § 15c písm. a) zákona č. 138/1991 Zb. popri majetku, ktorý sa nestáva
vlastníctvom obcí podľa § 3, neprechádzajú z majetku Slovenskej republiky do ich vlastníctva podľa §
15a a § 15b ani pozemky zastavané, na ktorých sú umiestnené budovy a iné stavby a zariadenia, ktoré
neprechádzajú do vlastníctva obcí podľa § 2 alebo § 15b.

27.2.Podľaustanovenia§41aods.3písm.a)zákonač.50/1976Zb.oúzemnomplánovaníastavebnom
poriadku (stavebný zákon) inžinierskymi stavbami sú diaľnice, cesty, miestne a účelové komunikácie,
nábrežia, chodníky a nekryté parkoviská.

28. Na záver dovolací súd dopĺňa, že pokiaľ dovolateľka poukazovala na pridelenie predmetného

pozemku do vlastníctva politickej obce Vieska nad Žitavou v roku 1939 a z neho vyvodila historické
a dlhodobé vlastníctvo obce Vieska nad Žitavou k predmetnému pozemku, nemajú tieto tvrdenia za
následok zmenu meritórneho posúdenia predmetnej veci. Síce by bolo možné uvažovať nad aplikáciou
a prechodom vlastníckeho práva zo štátu na obec nie podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb., ale podľa§ 15a ods. 1 tohto právneho predpisu. Nakoľko však ide o pozemok, na ktorom je umiestnená
cesta, ktorá je v zmysle citovaného ustanovenia stavebného zákona (platil aj v rokoch 1990, 1991)
stavbou, vylučuje hoc i len potenciálny prechod vlastníckeho práva k predmetnej parcele na žalovanú

ustanovenie § 15c zákona č. 138/1991 Zb. Napokon, v tomto smere sa nevykonávalo dokazovanie.
Nie je správne tvrdenie, že predmetná vec „historicky a dlhodobo“ patrila obci Vieska nad Žitavou, keď
najneskôrnadobudnutímúčinnostizákonač.279/1949Zb.ofinančnomhospodárenínárodnýchvýborov
(1. januára 1950) boli dovtedajšie pravidlá hospodárenia obcí zrušené a ich majetok sa stal majetkom
štátu, s ktorým hospodárili národné výbory, na ktoré prešli administratívne kompetencie dovtedajších

politických obcí. Predmetná parcela teda najneskôr od roku 1950 bola vlastníctvom štátu, ak by aj
predtým bola vlastníctvom obce.

29. Dovolací súd uzatvára, že v súdenej veci bolo zistené, že predmetný pozemok bol vo vlastníctve
štátu, pričom k prechodu vlastníckeho práva na žalovanú obec nedošlo ani podľa ustanovenia § 2 ani
podľa ustanovenia § 15a zákona č. 138/1991 Zb. Za stavu, že patrí do vlastníctva Slovenskej republiky,

odvolací súd rozhodol vecne správne.

29.1. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka nepodložene uplatnila aj
dovolací dôvod podľa § 421 ods. 2 písm. b) CSP, odvolací súd postupoval správne a vec správne právne
posúdil, preto jej dovolanie ako nedôvodné zamietol (§ 448 CSP).

30. Žalobca bol v dovolacom konaní úspešný, preto mu dovolací súd na základe ustanovenia § 453
ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.