Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 22, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/21/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816202162
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8816202162.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r.
o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: advokátskou kanceláriou
Remedium Legal, s. r. o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 53 255 739 proti žalovaným:
1/ A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom A. XXX/X, XXX XX C., 2/ D. B., nar. X.XX.XXXX, trvale bytom
A. XXX/X, XXX XX C., 3/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. H. XXXX/XX, XXX XX A., právne
zastúpená:JUDr.MáriaDideková,advokátka,sosídlomZdravotnícka2,05801Poprad,IČO:52866742,
o zaplatenie sumy 8.140,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Vranov nad Topľou č.k. 11C/75/2016-370 zo dňa 11.11.2022, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku III., ktorým súd žalobu voči žalovanej v 3/ rade zamietol a vo výroku V.
o trovách konania, ktorým priznal žalovanej v 3/ rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.

Žalovaná v 3/ rade má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania.

Zrušuje rozsudok vo výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku IV. o trovách
konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol
tak, že:

„I. Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu 7.636,67 eur,
úrok z omeškania vo výške 201,90 eur za obdobie od 23. 07. 2011 do 31. 01. 2012, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 7.636,67 eur od 01. 02. 2012 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Voči žalovanej v 3. rade žalobu z a m i e t a .

IV. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 92,58

%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
V. Žalovanému v 3. rade p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.“2. Právny predchodca žalobcu sa návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.2.2012 domáhal
od pôvodne žalovaných 1/ I. G., 2/ J. B., 3/ D. B. a 4/ E. F. zaplatenia sumy 8.140,81 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 12,49 % ročne zo sumy 7.636,67 eur od 1.2.2012 do zaplatenia a

náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil žalobca tým že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č.
XXXXXXX X XX bola s pôvodne žalovanými v 1/, 2/, 3/ a 4/ rade uzatvorená Zmluva o mimoriadnom
medziúvereastavebnomúverezodňa22.8.2006(ďalejlen,,zmluvaoúvere“),vsúladesktorouposkytol
žalobca pôvodne žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade mimoriadny medziúver vo výške 8.962,36 eur. Pôvodne
žalovanáv4/radeprevzalaručenímnasebapovinnosťuspokojiťpohľadávku,akjuneuspokojapôvodne

žalovaní 1/, 2/ a 3/ Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti pôvodne žalovanými 1/, 2/ a 3/
omeškaním v splácaní, odstúpil právny predchodca žalobcu listom zo dňa 28.6.2011 v súlade s čl. VI.
a VII. od Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a vyzval pôvodne žalovaných 1/, 2/
a 3/ na okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v 7
dňovej lehote. Pôvodne žalovaná 4/ si svoju povinnosť vyplývajúcu z ručenia taktiež nesplnila. Zostatok
pohľadávkykudňu31.1.2012jevovýške8.140,81eur,12,49%ročnýúrokzomeškaniazistiny7.636,67

eur od 1.2.2012 do zaplatenia.

3. Súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi stranami sporu ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, kde sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, napriek

skutočnosti,žekuzatvoreniuzmluvydošlo8.8.2006,t.j.predúčinnosťounovelyObčianskehozákonníka
č. z. 568/2007 Z. z., podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil skutkový stav podľa ktorého, žalobca a pôvodne

žalovaní v 1/, 2/ a 3/ rade ako dlžníci uzavreli dňa 8.8.2006 zmluvu o úvere, v zmysle ktorej žalobca
ako veriteľ poskytol dlžníkom úver na základe uzatvorenej zmluvy o medziúvere. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie medziúveru vo výške 8.962,36 eur, pričom po pridelení cieľovej sumy zmluvy o
stavebnom sporení, na základe ktorej bol medziúver poskytnutý a súčasne pri dodržaní všetkých
zmluvných podmienok sa medziúver zmení na stavebný úver vo výške cca 5.377,41 eur. Keďže

nastali podmienky predpokladané v zmluve tým, že pôvodne žalovaní boli v omeškaní so splácaním,
odstúpil právny predchodca žalobcu listom zo dňa 28.6.2011 v súlade s čl. VI. a VII. od Zmluvy o
mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere a vyzval pôvodne žalovaných na okamžité vrátenie
poskytnutých úverových prostriedkov pred dohodnutou dobou splatnosti v 7-dňovej lehote. Súd mal
nárok na zaplatenie sumy 7.636,67 eur za preukázaný. Do podania žaloby nebola pohľadávka žalobcu

s príslušenstvom uhradená, preto zaviazal na jej zaplatenie žalovaných v 1/ a 2/ rade v súlade s vyššie
cit. § 511 Občianskeho zákonníka a žalobe v uvedenom rozsahu vyhovel.

5. Súd prvej inštancie sa však nestotožnil s návrhom čo do úrokov z úveru po zosplatnení. V danej
právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 28.6.2011, zo strany žalobcu došlo

k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a súd preto dospel k záveru, že žalobcovi
vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 28.6.2011, potom už nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014
sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 7.5.2014. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS/476/2012-14 zo dňa 18.9.2012, v ktorom sa
uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali
tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd
sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a

presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako
aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne od 26.8.2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke
iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej
sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti.

Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré
uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.“6. Vzhľadom na vyššie uvedené súd žalobcovi nepriznal nárok na úrok z úveru po zosplatnení v sume
302,24 eur, vyčíslený v období od 23.7.2011 do 31.1.2012, ani požadovaný úrok vo výške 7,49 % ročne
zo sumy 7.636,67 eur od 1.2.2012 do zaplatenia a v tejto časti žalobu žalobcu zamietol. Žalobcovi priznal

súd nárok na úrok z úveru do odstúpenia od zmluvy dňa 28.6.2011. Súd priznal nárok žalobcovi iba vo
vzťahu k žalovaným v 1/ a 2/ rade.

7. Čo sa týka žalovanej v 3/ rade - ručiteľky, vo vzťahu k nej súd žalobu zamietol z dôvodu, že na
základe vykonaného dokazovania nebolo žalobcom preukázané, že žalovaná v 3/ rade prevzala ručenie

vo vzťahu k žalovanej sume.

8. Žalobca súdu predložil originál Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, kde
na poslednom liste sa nachádza podpis žalovanej v 3/ rade a na druhej strane posledného listu
osvedčovacia pečiatka z ktorej vyplýva, že táto listina bola žalovanou v 3/ rade podpísaná v D. H.
dňa 22.8.2006. Žalovaná v 3/ rade od začiatku tvrdila, že v danom čase bola v práci v A. a v D. H.

ani vtedy ani nikdy inokedy nebola, a teda uvedenú listinu tam nemohla podpísať. Z tvrdení žalovanej
v 3/ rade vyplýva, že nejakú listinu podpísala na parkovisku v A., avšak nie je zrejmé, či to bola
uvedená zmluva alebo listina Žiadosť o úver. Jednoznačne však tvrdila, že k dispozícii mala iba jeden,
maximálne2listypapieranaktorýchnikdenebolauvedenásuma,zaktorúpreberáručenie.Zodborného
vyjadrenia A. A. J. H., znalkyne v odbore písmoznalectvo vyplýva, že podpis ručiteľky na Zmluve o

mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je podpisom žalovanej v 3/ rade. Žalovaná v 3. rade
Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere ako ručiteľka vlastnoručne podpísala. Z ďalších
dôkazných prostriedkov vyplynulo, že žalovaná v D. H. overiť podpis nebola, keďže v uvedený deň bola v
práci v A. a dokonca aj z tvrdenia obchodnej zástupkyne žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalovaná v 3/
radezmluvupodpisovalavA.naparkovisku.Skutočnosť,žepodpisnazmluvenepatrížalovanejv3/rade

táto síce nevyvrátila, avšak z vyššie popísaných okolností podpisovania zmluvy vyplýva, že právny úkon
písomného vyhlásenia ohľadom ručenia v žiadnom prípade nebol urobený určite a zrozumiteľne, tak
ako to vyžaduje Občiansky zákonník, keď žalovaná v 3/ rade nedostala pred podpisom k dispozícii celú
zmluvu a nebola jednoznačne oboznámená so sumou za ktorú preberá ručenie. Žalobca tieto tvrdenia
žalovanej v 3/ rade ničím nevyvrátil, poukázal iba na skutočnosť, že od podpisu uplynul dlhý čas a že

tvrdenia osôb pred vyšetrovateľom sú nekonzistentné.

9. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalovaná v 3/ rade svojim tvrdením, dôkaznými prostriedkami a
popísaním okolností overovania podpisu poprela tvrdenia, že sa so zmluvou riadne oboznámila a že ju
mala k dispozícii a mohla sa s ňou pred podpisom oboznámiť a žalobca následne nijak tieto jej tvrdenia

nevyvrátil. Dôkazné bremeno preukázania, že žalovaná sa so zmluvou oboznámila je v tomto prípade
na žalobcovi. Taktiež ani zo spôsobu zopnutia zmluvy nie je evidentné, že táto bola zopnutá už v deň,
keď bola predložená na podpis žalovanej v 3/ rade. Čo sa týka sumy 100.000,- Sk, ohľadom ktorej
žalovaná v 3/ rade tvrdila, že na túto sumu bola ochotná pôvodne prevziať ručenie, tu je nutné uviesť, že
ručiteľský záväzok vzniká až písomným vyhlásením, že ručiteľ preberá na seba záväzok, pričom tak ako

žalobca nepreukázal, že žalovaná v 3/ rade bola oboznámená so sumou 270.000,- Sk, tak nepreukázal
ani že bola oboznámená so sumou 100.000,- Sk, a že písomne vyhlásila, že preberá záväzok vo výške
100.000,- Sk a z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanej v 3/ rade zamietol v celom rozsahu.

10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

11. Proti výroku II. rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výroku III., ktorým žalobu
voči žalovanej v 3/ rade zamietol a od nich závislých výrokov, podal žalobca v zákonnom stanovenej
lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa názoru žalobcu sú závery súdu o nároku veriteľa na riadne úroky po zosplatnení pohľadávky

v priamom rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, čím zo strany
konajúcehosúdudošlokporušeniuprávanaspravodlivýsúdnyproces,keďžesúdporušilprincípprávnej
istoty a vydal svojvoľné a prekvapivé rozhodnutie. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 16. júna
2020 sp. zn. 5Cdo 42/2020 zverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SRpod č. R5/2021: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok z istiny
vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Rovnaký právny názor
vyjadril Najvyšší súd SR aj v rozhodnutiach so sp. zn.: 1Cdo/208/2019, 2Cdo/115/2019, 2Cdo/83/2020,

3Cdo/113/2019, 7Cdo/111/2019, 7Cdo/307/2019, 8Cdo/125/2018, v ktorých uznal v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru nárok veriteľa na zmluvný úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení
povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty, keďže sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, pričom v prejednávanom prípade
ideoodklonodtotožnejprávnejotázky,akúužNajvyššísúdSRustáleneuzavrel,nonapriekuvedenému

si konajúci súd vytvára vlastné právne závery a aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR tak účelovo
odmieta aplikovať. Na základe uvedeného súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keďže svoj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe neodôvodnil odlišným skutkovým stavom,
resp. odlišnosťami prípadu ale s odkazom na ojedinelé rozhodnutia krajských súdov, či dávno prekonané
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z roku 1998.

13. Vo vzťahu k žalovanej v 3/ súd prvej inštancie v zmysle odôvodnenia uzavrel, že žalovaná
nedostala pred podpisom k dispozícii celú Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere
(ďalej len „Zmluva“) a nebola tak jednoznačne oboznámená so sumou, resp. pohľadávkou, za ktorú
mala prebrať ručenie. Tieto skutočnosti vyplynuli výlučne z tvrdení žalovanej, pričom súd uzavrel, že

žalobca tieto tvrdenia nevyvrátil, resp. neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaná 3/ bola oboznámená
s celým obsahom zmluvy, pričom bolo povinnosťou žalobcu, tieto tvrdenia žalovanej 3/ vyvrátiť.
Povinnosťou každej strany sporu je, aby preukázala svoje vlastné skutkové tvrdenia. Podľa názoru
žalobcu, žalovaná 3/ v konaní neuniesla dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia, že k podpisu Zmluvy jej
predmetná Zmluva nebola predložená ako celok, ale len jej vybrané časti. Rovnako tak názor súdu,

že je povinnosťou žalobcu preukázať, že Zmluvu žalovaná 3/ podpísala ako celok, je v rozpore so
všeobecne uznávanou negatívnou dôkaznou teóriou, v zmysle ktorej nemožno od nikoho spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, teda niečo, čo sa nestalo z dôvodu,
že preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné.

14. V tomto smere žalobca zdôraznil, že predložená zmluva obsahuje úradné osvedčenie podpisu
žalovanej3/,pričomzosvedčovacejdoložkyjezrejmé,žeZmluvaakocelokbolažalovanou3/podpísaná
na F. K. L. D. H. a napriek tejto skutočnosti súd nevykonal žiadne hodnotenie dôkazov, ktoré by
boli spôsobilé na vyvrátenie tejto osvedčovacej doložky, resp. žiadnym spôsobom sa nevysporiadal
so vzájomne si odporujúcimi dôkazmi, pričom všetky skutočnosti, ktoré podporovali záver o platnosti

zmluvy, a teda aj riadnemu podpisu žalovanej 3/ na zmluve, súd žiadnym spôsobom nezohľadnil a
preto žalobcovi ani nie je zrejmé, akým spôsobom sa konajúci súd vysporiadal so skutočnosťami
– osvedčovacia doložka podpisu žalovanej 3/, ktoré odporujú skutkovým záverom súdu ohľadom
skutočnosti, že žalovaná 3/ zmluvu nepodpísala ako celok a rovnako tak sa súd nevysporiadal so
skutočnosťou, že v priebehu konania žalovaná 3/ účelovo menila svoje skutkové tvrdenia, ktoré si

vzájomne odporujú, ako napríklad pravosť jej podpisu na zmluve, resp. že žiadnu zmluvu nepodpísala
a následne tvrdenia, že Zmluvu predsa len podpísala, ale bez jej celkového predloženia. Súd prvej
inštancie v rozpore s princípom preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, v
odôvodnení svojho rozhodnutia aplikoval výlučne skutočnosti, ktoré súd viedli k neplatnosti právneho
úkonu, pričom so skutočnosťami, ktoré odôvodňovali platnosť právneho úkonu sa súd žiadnym

spôsobom nevysporiadal, čim podľa názoru žalobcu porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces,
keďže súd vydal neúplné, svojvoľné a prekvapivé rozhodnutie, ktorým porušil princíp právnej istoty.

15. S ohľadom na uvedené má žalobca za to, že žalovaná 3/ neuniesla dôkazné bremeno ohľadom
jej tvrdenia, že Zmluva jej nebola predložená na podpis v celku a konajúci súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ uzavrel, že tvrdenia žalovanej 3/
žalobca účinne nevyvrátil, pričom sa súd zároveň nevysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami
preukazujúcimi platnosť zmluvy, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takom rozsahu, že došlo k porušeniu jeho práva na
spravodlivý súdny proces. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, rozsudok v napadnutom rozsahu

preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.16. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná 3/. Uviedla, že v konaní produkovala viaceré dôkazy,
z ktorých bolo nespochybniteľne preukázané, že zmluva rozhodne nebola podpísaná za okolností
prezentovaných žalobcom. Jednak žalovaná 3/ nevedela, že sa stáva ručiteľom za záväzok až vo

výške 270.000,- Sk, jednak nemala k dispozícii riadne vyplnenú kompletnú zmluvu a jednak nikdy
a nikde nebola svoj podpis úradne osvedčiť. Žalovaná 3/ poukázala aj na vykonané dokazovanie
súdom prvej inštancie. Okrem uvedeného, podľa názoru žalovanej 3./, preukázané okolnosti uzavretia
zmluvy medzi veriteľom a žalovanou 3/ nemožno označiť inak ako uzavretie zmluvy za použitia nekalej
obchodnejpraktiky,nakoľkospôsobjejuzavretiasožalovanou3/rozhodnenemožnonazvaťakosúladný

s požiadavkami odbornej starostlivosti kladenými na právneho predchodcu žalobcu. Preto žalovaná 3/
považuje dotknutú zmluvu za neplatnú aj s poukazom na § 53d Občianskeho zákonníka. Argumentáciu
žalobcu, že žalovaná 3/ nepredložila žiaden dôkaz o svojich tvrdeniach, nemožno považovať za
relevantnú. Práve naopak, žalovaná 3/ produkovala viaceré dôkazy a poukázala aj na vyjadrenia
prednesené v konaní, svedčiace o pravdivosti jej tvrdení a spochybňujúce tvrdenia žalobcu, že žalovanej
3./ bola pred podpisom zmluvy poskytnutá kompletná zmluva na oboznámenie sa s jej obsahom,

vypísaná a so všetkými náležitosťami, že bola uzrozumená o výške záväzku v sume 270.000 Sk, o
mieste a čase podpisu zmluvy a o okolnostiach overenia pravosti podpisu tejto zmluvy. Navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie čo do výroku III. a V. ako vecne správny potvrdil. Žalovaná
3./ si uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalobca vo svojom vyjadrení zotrval na podanom odvolaní a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ust. § 389 ods. 1 CSP ho
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),

vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné v časti, ktorým
súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

21. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom smere, že
zmluvný vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským vychádzajúc z postavenia právneho

predchodcu žalobcu ako dodávateľa a žalovaných ako spotrebiteľov, a že je namieste aplikovať
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 1.4.2015
doplnila ust. § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá

prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou
tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.5.2015
vo veci 8MCdo/13/2014, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
namietajúceho, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného nie
Občianskeho zákonníka.

22. Vo veci v časti zamietnutia žaloby voči žalovanej 3/ a s tým súvisiacim výrokom o trovách konania
vo vzťahu k žalovanej 3/ sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol
vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkovýcha právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

23. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

24. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

25. Podľa 49a Občianskeho zákonníka, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle
vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny
úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl
táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

26. Podľa § 546 Občianskeho zákonníka, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením.
Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že
pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.

27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČSR, Rv I 2786/37, Vážný č. 16988/1939: Písomné vyhlásenie

ručiteľa nemusí obsahovať všetky podmienky ručiteľskej zmluvy, najmä výšku zaručeného dlhu, ale
stačí, že hlavný dlh je aspoň určiteľný a že nie je o tom medzi zmluvnými stranami nejasnosť. Ak bola
hlavnému dlžníkovi doručená žaloba, ktorou sa veriteľ domáha zaplatenia dlhu, tak od neho ako aj od
ručiteľa, nahrádza určenie výšky dlhu doručenie žaloby hlavnému dlžníkovi.

28. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 320/2000: Nezbytnou náležitostí prohlášení
o ručení je vyjádření osoby přejímající ručitelský závazek, že věřiteli splní určitý, v prohlášení vymezený
dlužníkův závazek, nesplní – li ho dlužník. Ručit lze i za závazek, který vznikne v budoucnu (§ 304
odst. 2 Obch. zákoníku); v prohlášení o ručení lze zajistit i splnění více dlužníkových závazků. Závazek
dlužníka, za nějž je v prohlášení přejímáno ručení, musí být dostatečně identifikován, např. uvedením

jeho konkrétní výše, jde - li o zajištění peněžního závazku, nebo smlouvou, z níž zajišťovaný závazek
vyplývá, např. dále uvedením konkrétního závazku, který je zajišťován, jde-li o zajištění závazku, který
vznikne v budoucnu apod.

29. Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaná v 3/ rade konzistentne počas

konania tvrdila a preukázala, že jej vôľa bola prevziať ručenie za záväzok pôvodnej dlžníčky I. G. vo
výške 100.000,- Sk. O tom, že úver je poskytnutý vo výške 270.000,- Sk žalovanej 3/ oznámené nebolo.
Tvrdeniežalovanej3/potvrdilanapojednávanídňa24.1.2018ajsamotnádlžníčka(č.l.109až111spisu).

30. Obchodná zástupkyňa žalobcu D. M. pred vyšetrovateľom Policajného zboru vo L. M. vypovedala

(Uznesenie zo dňa 29.11.2021 N.:F./L., č.l. 323 spisu), že do A. išla spolu s overovateľkou z F. K. D. H.,
nevedela jej meno, k pani F. prišli podvečer, ona zmluvu podpísala, mala ju v ruke, bolo to na parkovisku,
ale žalovaná 3/ si to pozrela a podpísala a neskôr sa to spravilo ako zápis na obecnom úrade, aby to
tá overovateľka videla, a to sa muselo urobiť minimálne deň po žiadateľoch, ale spravilo sa to takto len
teraz, nevie prečo až 22.8.2006. Tvrdila, že overovateľ videl podpis osoby p. F. a zápis bol vykonaný

neskôr,keďužtovšetcipodpísali,ručiteľmôžeurobiťpodpisažpodlžníkoch.Vzáverevýpovedeuviedla,
že keď si dobre spomína, overovateľka mala knihu so sebou.

31. Pred vyšetrovateľom Policajného zboru dňa 12.11.2021 (č.l. 323 zadná strana) bývalá overovateľka
obecného úradu, p. D. uviedla, že písmo v knihe osvedčenia a razítko na Zmluve o mimoriadnom

medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 8.8.2006 je jej, ale podpis je starostky. Určite išlo o osvedčenie
na obecnom úrade, nakoľko je tam písmeno A. Ona v žiadnom A. nebola, mená na zmluvách nepozná
ani sprostredkovateľky A. I.. Skutočnosť, že nikto z pracovníkov obecného úradu dňa 22.8.2006 v A.
nebol overovať podpis, potvrdila aj starostka obce.

32. Žalovaná 3/ v konaní predložila dôkaz o tom, že v daný deň bola v práci. Tento dôkaz nebol žalobcom
vyvrátený ani spochybnený. Skutočnosť, že žalovaná 3/ dňa 22.8.2006 bola overiť podpis na obecnom
úrade D. H. nebola preukázaná.33. I. G., pôvodná dlžníčka, na pojednávaní dňa 24.1.2018 vyjadrila, že jej obchodná zástupkyňa
právneho predchodcu žalobcu uviedla, že sa so žalovanou stretla, táto zmluvu podpísala, a teda, že je
potrebné už podpísať a overiť podpisy len I. G. a jej rodičmi. Uvedené je v rozpore s tvrdením D. M., že

žalovaná 3/ mala podpisovať ako posledná, ako aj dátumy v samotnej zmluve.

34. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca
v konaní nepreukázal a nepoprel tvrdenia žalovanej 3/, žeby žalovaná 3/ písomne prevzala na seba
ručiteľský záväzok vo výške 270.000,- Sk.

35. Esenciálnymi náležitosťami ručiteľského vyhlásenia, okrem všeobecných (§ 34 a nasl. Občianskeho
zákonníka), sú určenie primárneho záväzku (pohľadávky) veriteľa a dlžníka, za ktorý sa ručiteľ zaručuje
a prísľub, ktorým ručiteľ berie na seba, že pohľadávku uspokojí.

36. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti
ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného

práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp.
zn. 3Cdo/204/2009)

37. Žalobca nevyvrátil tvrdenie žalovanej 3/, že na parkovisku v A. podpísala jeden alebo dva papiere,
avšak nie celú zmluvu. Bývalá pracovníčka, ktorá na obecnom úrade v tom čase overovala podpisy,
a rovnako aj starostka obce vyvrátili tvrdenie obchodnej zástupkyne právneho predchodcu žalobcu, že
v ten deň boli overiť podpis v A.. Skutočnosť, že obchodná zástupkyňa bola sama v A. nepriamo potvrdila

aj I. G. na pojednávaní dňa 24.1.2018, keď uviedla, že pani zo stavebnej sporiteľne bola osobne za pani
F. (bod 11. odôvodnenia).

38. Ak žalovaná 3/ podpísala len čisté papiere, z ktorých nebolo zrejmé, aký ručiteľský záväzok na seba
preberá ide o právny úkon neurčitý. V konaní žalobca nepreukázal, že žalovaná 3/ mala vedomosť o tom,

že výška úveru je skoro trojnásobne vyššia (270.000,- Sk) ako výška úveru, za ktorý bola žalovaná 3/
ochotná na základe dohody s pôvodnou dlžníčkou I. G. na seba prevziať ručiteľský záväzok. V danom
prípade absentuje prejav vôle žalovanej 3/ prevziať na seba ručiteľský záväzok vo výške 270.000,- Sk.

39. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/17/2007 z dňa 12. decembra

2007 „Platný právny úkon podľa § 37 Občianskeho zákonníka je, že k prejavu vôle došlo slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, s možným plnením. Sloboda a vážnosť sú základné náležitosti vôle.
Sloboda vôle vychádza z podmienok utvárania vôle konajúceho subjektu. Vôľa bez jej prejavu nie je
poznateľná. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje prejav. Zrozumiteľnosť právneho úkonu značí, že jeho

adresát je objektívne schopný pochopiť výrazové prostriedky použité na vyjadrenie právneho úkonu.
Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah, alebo keď prípadný rozpor
možno odstrániť výkladom.“

40. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok vo výroku III., ktorým súd žalobu voči

žalovanej v 3/ rade zamietol a vo výroku V., ktorým žalovanej v 3/ rade priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % v zmysle ustanovenia § 387 CSP ako vecne správny potvrdil.

41. O trovách odvolacieho konania žalovanej 3/ odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaná 3/ vzhľadom na úspech v odvolacom konaní má nárok

voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

42. So záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k nemožnosti priznať zmluvné úroky žalobcovi po
zosplatnení úveru sa nemožno stotožniť.43. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku, právna istota je stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý
môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

44. Vo vzťahu k nastolenej právnej otázke je nevyhnutné poznamenať, že v danej veci táto otázka
už bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená, a to v uznesení zo 16. júna 2020 sp. zn.

5Cdo/42/2020, ktoré napokon bolo prijaté v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 1/2021 pod č. 5. Právna veta z tohto rozhodnutia znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti
spotrebiteľského úveru veriteľovi náleží úrok zistený vo výške akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník
zaplatil ako cenu peňazí.“

45. Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo

rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však je možné zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadväzovali. Žalobkyňa v dovolaní poukázala na viaceré rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď špecifikované zhora), z ktorých vyvodzuje odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe v právnej otázke nároku na zmluvný úrok odo dňa zosplatnenia úverovej
zmluvy, kedy podľa názoru žalobkyne tvrdenie prvostupňového i odvolacieho súdu, že po zosplatnení
úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za poskytnuté peňažné prostriedky neobstojí, keďže

v uvádzaných rozhodnutiach dovolacieho súdu už táto právna otázka bola opakovane vyriešená, a to
tak, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží zmluvný úrok zistený vo výške,
akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí. (Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z dňa 27.10.2021 sp.zn. 1Cdo/150/2021)

46. V odôvodnení uznesenia z dňa 27.10.2021 sp.zn. 1Cdo/150/2021 Najvyšší súd Slovenskej republiky
uviedol cit.: „13.1. Dovolací súd v tomto smere tiež poukazuje na body 15. až 18. odôvodnenia tohto
rozhodnutia: ,,Z odôvodnenia vyplýva právny záver, že dohodnutie úrokov je podstatnou náležitosťou
zmluvy o úvere, t. j. zmluva o úvere teda nemôže byť dohodnutá ako bezúročná (§ 497 a § 502
ods. 1 Obchodného zákonníka), a že pri spotrebiteľských úveroch je jednou z povinných náležitostí

úverovej zmluvy uvedenie doby jej trvania (§ 9 ods. 2 písm. d) Zákona o spotrebiteľských úveroch),
čo znamená, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je vždy už pri svojom vzniku časovo ohraničená.
V súčasnej právnej úprave týkajúcej sa právneho inštitútu úverov (vrátane spotrebiteľských úverov)
explicitné stanovenie konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných
prostriedkov avšak absentuje; v § 502 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka sa uvádza len to,

že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Z
uvedeného dovolací súd vyvodil, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho
zákonníka či zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy
o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Moment trvania záväzku platiť
úrok, ani jeho výška v prípade omeškania dlžníka s platením úveru, nie je týmito právnymi predpismi

modifikovaný ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. Z toho potom vyplýva, že za situácie, že
dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu
veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje žiadny rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal
platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol.
Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou, totižto dlžník už disponuje a pokiaľ svoju

zmluvnú povinnosť úver splácať riadne a včas porušil, nemôže z porušenia tejto povinnosti profitovať v
tom smere, že sa celkom zbaví povinnosti platiť zmluvne dohodnuté úroky a ďalej ho bude zaťažovať len
povinnosť platiť úroky z omeškania, ktoré sú spravidla nižšie ako zmluvne dohodnuté úroky. Tento záver
je zároveň odrazom zásady nemo turpitudinem suam allegare potest, t. j. nikto nemôže mať prospech s
vlastnej nepoctivosti (protiprávneho konania). Zosplatnenie je teda inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, pri

realizácii, ktorého však podstata úverového vzťahu a jeho existencia stále zostáva zachovaná. Veriteľovi
za poskytnuté peňažné prostriedky, ktoré aktuálne vo svojej dispozičnej sfére nemá, patrí dohodnutá
odmena a záväzok dlžníka v podobe platenia tejto dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje
sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnutéúroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie mu k povinnosti platiť zmluvné úroky
pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok
rovnaký ako v čase jeho dojednania a veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, a to

bezohľadunato,čikomeškaniudlžníkasplatenímúverudošloalebonedošlo.Dovolacísúdsavďalšom
zaoberal otázkou, dokedy (do ktorého momentu) je povinný dlžník platiť úroky zo spotrebiteľského
úveru, ak sa s jeho plnením dostane do omeškania a veriteľ pristúpi k jeho zosplatneniu. Uviedol, že
pre dlžníka - spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž

spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.
Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn., že jej
výškamusíbyťstanovenávčaseuzatvoreniazmluvyoúvere.Dlžníktedapresnevie,koľkobudepovinný
za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade

dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ
nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného
úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda
nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník -
spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej

doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a odporuje ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na druhej strane
postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v
dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda
po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. So

zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru
veriteľovi patrí úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu
peňazí.“ 14. Ešte pred prijatím tohto rozhodnutia v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR rovnako konzistentne dovolací súd rozhodoval v týchto veciach aj v ďalšej svojej rozhodovacej
činnosti (porov. rozhodnutia sp. zn 1Cdo/94/2019, sp. zn. 1Cdo/208/2019, sp. zn. 2Cdo/263/2019,

sp. zn. 3Cdo/35/2020, sp. zn. 5Cdo/46/2020, sp. zn. 6Cdo/56/2020, sp. zn. 7Cdo/111/2019, sp. zn.
8Cdo/66/2020, sp. zn. 9Cdo/24/2020).“

47. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolacia námietka žalobcu o porušení právnej istoty tým, že sa súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, je dôvodná.

48. S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, preto odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a s ním súvisiaci výrok IV.

o náhrade trov konania zrušil a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalší konanie
a nové rozhodnutie.

49. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie opakovane vykonať dokazovanie za účelom
ustálenia skutkového stavu vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na zmluvný úrok po zosplatnení

úveru a prijať taký právny záver, ktorý bude preskúmateľný a v súlade s ustálenou praxou najvyšších
súdnych autorít. Následne bude povinnosťou súdu rozhodnúť tak, aby nedošlo k porušeniu práva
účastníkov konania na spravodlivý proces, tým, že svoje rozhodnutie náležite neodôvodní.

50. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( § 391 ods. 2 CSP) v

novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 CSP).

51. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).