Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, May 20, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/144/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2218010275
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2218010275.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., Maďarsko, pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom
na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátorky Okresnej
prokuratúry Dunajská Streda, proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4T/18/2018-877 zo

dňa 04.11.2022, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.05.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie okresnej prokurátorky a obžalovaného A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., Maďarsko, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4T/18/2018-877 zo dňa 04.11.2022 bol
obžalovanýA.B.,nar.XX.XX.XXXXvC.,Maďarsko,trvalebytomD.E.F.XXXX/XX,G.H.uznanývinným

zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na
§ 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe,

že

od presne nezisteného dňa začiatku mesiaca október 2017 v G. H., na H.. D. E. XXXX/XX v mieste

ich trvalého pobytu, po tom ako sa dozvedel, že jeho manželka I. B., J. K., nar. XX.X.XXXX, bytom
G. H., D. E. XXXX/XX, podala na súd žiadosť o rozvod sa jej opakovane vo viacerých prípadoch
počas vzájomnej slovnej hádky vyhrážal slovami „že ak sa s ním rozvedie, tak ju zabije, že ju zaškrtí
“, pričom po poslednej slovnej hádke v mieste ich bydliska dňa 21.11.2017 o 16.30 hodine jej uviedol
slová, že „ tak bude ten koniec čo som Ti povedal, že Ťa zabijem, do poslednej chvíľky sa budeš báť,
aj sa pocikáš, že zabije aj seba“, poškodená následne nabrala odvahu a z dôvodu obavy o svoj život

a zdravie podala oznámenie na políciu, pričom uvedeným konaním prežívala strach a hrôzu z obavy z
uskutočnenia týchto vyhrážok, ktorým ju chcel páchateľ prinútiť, aby sa nerozviedli.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm.
j) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného zákona, § 51 ods. 1
Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného

zákona výkon uloženého trestu obžalovanému podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2 Trestného
zákona obžalovanému určil skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov a tiež probačný dohľad nad správaním
obžalovaného v skúšobnej dobe. Zároveň okresný súd podľa § 51 ods. 3 písm. f) Trestného zákona
obžalovanému uložil obmedzenie spočívajúce v zákaze kontaktu s poškodenou I. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. H., D. E. XXXX/XX v akejkoľvek forme, vrátane kontaktovania prostredníctvom elektronickej
komunikačnej služby alebo inými obdobnými prostriedkami a podľa § 51 odsek 4 písm. a) Trestného

zákona, povinnosť nepriblížiť sa k poškodenej I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. H., D. E. XXXX/XX navzdialenosť menšiu ako 5 (päť) metrov, nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodenej alebo v určenom
mieste, kde sa poškodená zdržuje, alebo ktoré navštevuje.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 877-882.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu, ktoré písomne
odôvodnil na č.l. 874 a č.l. 913, a tiež prokurátorka Okresnej prokuratúry Dunajská Streda, ktoré písomne
odôvodnila na č.l. 884.

Obžalovaný v odvolaní namietal, že výsledky vykonaného dokazovania nenasvedčujú tomu, že
skutok na podklade obžaloby sa stal. Obžalovaný uviedol, že v konaní podrobne vypovedal o živote
s poškodenou, nikdy sa jej nevyhrážal smrťou, nevlastnil žiadnu zbraň, tvrdenia poškodenej nie sú
objektívne. Zo zaistených obrazovo-zvukových záznamov nebolo možné určiť, či došlo k ich modifikácii
(zostrihaniu). Sama poškodená na hlavnom pojednávaní uviedla, že u obžalovaného nikdy žiadnu

zbraň nevidela. Je nesporné, že medzi poškodenou a obžalovaným dochádzalo k bežným manželským
hádkam, avšak tieto neboli intenzívne, ktoré by mohli vzbudiť dôvodné obavy poškodenej o svoj život.
Po prepustení z väzby sa obžalovaný vrátil do spoločnej domácnosti k poškodenej po dobu 11 mesiacov,
čo svedčí o ich vzájomnom vzťahu. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhol, aby odvolací súd
vzmyslezásadyindubioproreorozhodoltak,žeobžalovanéhopodľa§285písm.a)Trestnéhoporiadku

spod obžaloby oslobodí.

Okresná prokurátorka podala odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného, v ktorom
namietala nezákonnosť a nesprávnosť tohto výroku. Prokurátorka poukázala na skutkové závery
okresného súdu pokiaľ ide o rozhodnutie o treste, pričom sa nestotožňuje s využitím inštitútu

mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko pre taký postup neboli dané
dôvody. Argument okresného súdu o veku obžalovaného a o tom, že trest odňatia slobody v trvaní
4 rokov by bol pre obžalovaného práve vzhľadom na jeho vek neprimeraný nepovažuje za správny
a dôvodný v kontexte inštitútu mimoriadneho zníženia trestu. Vek obžalovaného bez ďalších skutočností
(napr.choroba)nemožnopovažovaťzataképomery,ktoréodôvodňujúuloženietrestupoddolnúhranicu

trestnej sadzby. Navyše obžalovaný bol už vo výkone väzby takmer 2 roky, a teda už polovicu trestu,
ktorý mu hrozil vykonal, a zvyšne dva roky nemožno považovať za neprimerane prísne ako konštatoval
okresný súd. Nemôže obstáť ani argument súdu o výnimočnosti tohto prípadu, keď poškodená prijala
obžalovaného do svojho bytu po prepustení z väzby. Poškodená obžalovaného prijala na 11 mesiacov,
pričom následne sa ho rozhodla z bytu vylúčiť, nekomunikovať s ním, nakoľko sa voči nej opätovne

nevhodne správal. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e)
Trestného poriadku zrušil výrok o treste napadnutého rozsudku a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
rozhodol o uložení zákonného trestu obžalovanému.

Obžalovaný vo vyjadrení k odvolaniu okresnej prokurátorky podanom prostredníctvom obhajcu uviedol,

že vzhľadom na vykonané dokazovanie nebola vina obžalovaného zo spáchania skutku na podklade
obžaloby preukázaná. Navrhol preto, aby odvolací súd odvolanie okresnej prokurátorky zamietol podľa
§ 319 Trestného poriadku ako nedôvodné. V podrobnostiach odkázal na odôvodnenie svojho odvolania
zo dňa 21.04.2023.

Poškodená vo vyjadrení k odvolaniu okresnej prokurátorky uviedla, že sa plne stotožňuje s dôvodmi
odvolania prokurátorky. Potvrdila spáchania skutkov obžalovaným tak, ako sa mu kladie obžalobou
za vinu. Poškodená len z ľútosti obnovila spolužitie s obžalovaným, k zlepšeniu jeho správania
však nedošlo, preto ho z obavy z opätovných útokov na svoju osobu z bytu vysťahovala. Správanie
obžalovaného bolo podľa vyjadrenia poškodenej agresívne, nešlo o bežné manželské hádky, ako sa

snaží predostrieť obhajoba. Agresivita obžalovaného sa stupňovala, preto obavy poškodenej o svoj
život boli objektívne. Aj po vysťahovaní z bytu sa obžalovaný poškodenej vyhrážal, pričom poškodená
sa aj naďalej obáva správania obžalovaného. Záverom vyjadrila želanie, aby súd rozhodol spravodlivo
a poškodená sa už nemusela obžalovaného báť.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 21.05.2024 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného, jeho obhajcu a tlmočníka. Odvolací súd oboznámil prítomných
s napadnutým rozsudkom, odvolaním okresnej prokurátorky, odvolaním obžalovaného a jeho obhajcu,
vyjadrením obžalovaného k odvolaniu prokurátorky, vyjadrením poškodenej k odvolaniu prokurátorky,odpisom registra trestov na obžalovaného, príslušnými lustráciami ako aj podstatným obsahom spisu.
Stranynapodanýchodvolaniachzotrvali.Zástupkyňakrajskejprokuratúrysapridržalaobsahuodvolania
okresnej prokurátorky, odvolanie obžalovaného navrhla podľa § 319 Trestného poriadku zamietnuť

ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania, vina obžalovaného
nebola jednoznačne preukázaná. Poukázal na to, že obžalovaný po prepustení z väzby žil v spoločnej
domácnosti s poškodenou, nie je vlastníkom ani držiteľom žiadnej strelnej zbrane. Navrhol, aby odvolací
súd obžalovaného spod obžaloby oslobodil a odvolanie okresnej prokurátorky zamietol podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné. Obžalovaný uviedol, že nespáchal žiaden trestný čin. Podľa jeho

názoru je dôvodom všetkého jej syn, ktorý bol opakovane súdne trestaný. Požiadal o oslobodenie spod
obžaloby.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,

že odvolania obžalovaného ako aj okresnej prokurátorky nie sú dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené
podmienky pre ich zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval. Rovnako dôsledne postupoval pokiaľ ide o výrok o vine, keď jasne vysvetlil akými
úvahami sa pri uložení trestu spravoval, na aké skutočnosti prihliadol, čo v konečnom dôsledku premietol
do uloženého trestu. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám

vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením
stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej

súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)

Pokiaľ ide o námietky obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine, keď dôvodil, že z vykonaného
dokazovania nebolo nepochybne preukázané, že skutok sa stal, medzi obžalovaným a poškodenou išlo
o bežné manželské hádky, nebol držiteľom zbrane a nevyhrážal sa jej, odvolací súd vyhodnotil námietky
ako nedôvodné.Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že oproti sebe stála výpoveď obžalovaného, ktorý svoje konanie
od počiatku popieral, popieral de facto všetky tvrdenia o okolnostiach skutku predostretých poškodenou,

na druhej strane stála výpoveď poškodenej, ktorá od podania trestného oznámenia až po rozhodnutie
v merite veci vypovedala konzistentne o spôsobe, akým sa mal obžalovaný správať, aké vyhrážky jej
mal obžalovaný adresovať, v akom čase, a to s cieľom, aby ju prinútil zotrvať v manželskom zväzku.

Tak obžalovaný ako aj poškodená uviedli, že v ich manželstve sa vyskytovali manželské hádky

a nedorozumenia, podľa poškodenej dôvodom mala byť sebecká povaha obžalovaného, vyvolávanie
konfliktov v rodine v dôsledku správania sa obžalovaného, manipulácia zo strany obžalovaného. Aj
napriek popieraniu konania obžalovaným však bolo preukázané, že obžalovaný viackrát adresoval
poškodenej ako v tom čase svojej manželke (blízkej osobe) vyhrážky smrťou (zastrelením, zaškrtením,
inou likvidáciou), pričom významným momentom bola skutočnosť, že vyhrážky začal uskutočňovať,
vtedy, kedy sa poškodená začala zmieňovať o rozvode. Následne po tom, ako poškodená oznámila

obžalovanému, že skutočne podala na príslušný súd žiadosť o rozvod sa konanie obžalovaného
vystupňovalo tak, že jej adresoval vyhrážky smrťou s podrobným opisom, ako svoje zamýšľané
konanie vykoná, ktorými ju vydieral - chcel prinútiť zotrvať v manželstve. Obžalovaný jej mal presne
opísať, akým spôsobom ju zabije, kedy a z akého dôvodu (v prípade rozvodu) tak urobí, s akými
následkami. Poškodená uviedla, že mala po dlhší čas obavu o svoj život a zdravie, a to práve zo strachu

o naplnenie vyhrážok obžalovaným. Až po určitom čase sa obrátila na políciu, kde jej odporučili, aby
si zaobstarala akýkoľvek dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že obžalovaný sa jej vyhráža smrťou, aby
docielil a zmaril rozvod, ktorý poškodená iniciovala. Dňa 21.10.2017 poškodená počas opätovného
slovného útoku a vyhrážkam zapla na svojom mobilnom telefóne nahrávanie a obžalovaného vyhrážky
nahrala. Poškodená vypovedala zhodne počas každého výsluchu, jej výpovede nemali žiadne odchýlky.

Obžalovaný poškodenú vydieral prostredníctvom vyhrážok smrťou, aby docielil, resp. zmaril rozvod,
o čom svedčí to, že vyhrážky sa vystupňovali práve po tom, ako poškodená obžalovanému oznámila,
že podala žiadosť o rozvod a obžalovanému prišlo predvolanie, ktoré si odmietal vyzdvihnúť.
Vykonaním dokazovaním tak bola preukázaná jasná motivácie obžalovaného prinútiť poškodenú
niečo konať/nekonať (nepodať žiadosť o rozvod, resp. už podanú žiadosť vziať späť), keďže sa

s prípadným rozvodom nevedel vysporiadať a nevedel ho prijať. Uvedené sa snažil docieliť vydieraním,
prostredníctvom vyhrážok smrťou.

Odvolacísúdneidentifikovalžiadnumotiváciupoškodenejkrivovypovedať,čiobžalovanéhokrivoobviniť
z trestnej činnosti, tak ako namieta obžalovaný. Dôvodom nebol ani majetkový prospech ako uviedol,

keďže to bol práve obžalovaný kto sa naťahoval do bytu poškodenej, a do ktorej domácnosti sa na
určitý čas po výkon väzby vrátil, pretože nemal kam ísť. Nemajetnosť obžalovaného bola de facto aj
dôvodom, pre ktorý poškodená aj napriek tomu, že obžalovaný mal súdny zákaz priblíženia sa k nej,
dočasne prijala obžalovaného do svojej domácnosti. Obžalovaný po prepustení z väzby býval po dobu
dvoch dní v penzióne a následne nemal kam ísť, vozil sa vlakom na trase G. H. – C.. Pre posúdenie

viny je podľa názoru odvolacieho súdu irelevantné, že po výkone väzby obžalovaný žil v domácnosti
poškodenej po dobu približne 11 mesiacov. Poškodená rozhodnutie prijať obžalovaného odôvodnila
výlučne tým, že jej ho bolo ľúto, nemal kde bývať. Po čase sa správanie obžalovaného zhoršilo
aopätovnevočinejvystupovalagresívne,vdôsledkučohohonatrvalovykázalazosvojhobytu.Výpoveď
poškodenej potvrdzuje aj svedecká výpoveď L. M. (bývalej družky obžalovaného), ktorá bez znalosti

spolužitia poškodenej s obžalovaným ako aj samotnej poškodenej vypovedala o niekdajšom spolužití
s obžalovaným v podstate totožne ako poškodená. Svedkyňa M. v prípravnom konaní vypovedala
o neprimeranom, sebeckom a manipulatívnom správaní sa obžalovaného voči nej a aj jej rodine,
o vyvolávaní konfliktov v rodine obžalovaným, o obviňovaní z krádeže, o vydieraní a vyhrážaní sa smrťou
zastrelením (a to v momente, kedy svedkyňa chcela definitívne ukončiť ich spolužitie). Vyhrážky boli

na dennom poriadku, uvádzal, že má zbraň uschovanú pri Dunaji, ktorou ju a aj seba zabije, vyhrážky
pokračovali aj po tom, ako sa od svedkyne odsťahoval, pričom táto zo strachu dala opakovane vymeniť
zámky na dome. Svedkyňa M. na hlavnom pojednávaní zmenila výpoveď, ktorú skutočnosť odvolací
súd považuje za tendenčnú a účelovú, a to aj s ohľadom na to, že jedinou osobou, s ktorou obžalovaný
vo výkone väzby udržiaval kontakt bola práve svedkyňa, ktorá financovala aj nákup jeho liekov, a preto

jej ho z odstupom času zjavne prišlo ľúto. Vierohodnosť výpovede poškodenej potvrdzuje aj to, že aj
v samotnom návrhu na rozvod manželstva uviedla ako dôvod neznesiteľné správanie obžalovaného,
ktoré sa stupňovalo až do vydierania prostredníctvom vyhrážok smrťou.Pre právne kvalifikovanie konania ako trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona je
potrebné, aby bol (okrem iných) naplnený aspoň jeden z alternatívne vymedzených znakov objektívnej
stránky trestného činu (konania páchateľa) spočívajúci v násilí (použití fyzickej sily k prekonaniu alebo

zabráneniu skutočného alebo očakávaného odporu), hrozbe násilia (bezprostrednej alebo budúcej)
alebo inej ťažkej ujmy (poškodenie na cti, dobrej povesti). Páchateľ preto musí konať aktívne v
uskutočňovaní násilia, hrozby alebo inej ujmy. V tomto konaní bolo nad pochybnosti preukázané, že
obžalovaný naplnil objektívnu stránku skutku hrozbou násilia (vyhrážok smrťou) a aj inej ujmy, ktorá
mala spočívať v tom, že poškodenú znevažoval na cti v okruhu jej rodiny, priateľov a v práci. Takýmto

konaním sa snažil ovplyvniť slobodu rozhodovania poškodenej o ďalšom trvaní manželstva, pričom pre
trestnosť sa nevyžaduje, aby bol čin dokonaný, ale len to, aby išlo o vyjadrenie ujmy s cieľom niečo
konať, strpieť alebo opomenúť.

Zhrnúc vyššie uvedené možno bezpečne konštatovať, že obžalovaný sa skutku dopustil tak, ako mu je
kladené za vinu, pričom vykonané dokazovanie poskytlo celkom jednoznačný podklad pre vyslovenie

viny, a to aj napriek popieraniu a nesúhlasu obžalovaného.

Vzhľadom na to, že v konaní tak bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný sa dopustil spáchania
zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods.
1 písm. c) Trestného zákona a § 127 ods. 4 Trestného zákona, súd mu mohol ukladať trest v rámci

trestnej sadzby 4 - 10 rokov. Okresný súd u obžalovaného správne zohľadnil jednu poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, pričom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, v dôsledku čoho došlo
k úprave hornej hranice trestnej sadzby a súd mohol ukladať trest v rámci upravenej trestnej sadzby
4 – 8 rokov.

Trestnýzákonvychádzazozásady,žezákladnýmúčelomacieľomjeochranaspoločnostipredtrestnými
činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým
vtom,abysatrestnéčinybuďvôbecnepáchali,alebopáchalivčonajmenšejmiere.Ochranaspoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,

a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má
uskutočňovaťprostredníctvomindividuálnejprevencie.Aksatedapáchateľovizabrániajvďalšejtrestnej
činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, a že páchať
trestnú činnosť sa nevypláca. Takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti a tým napĺňať prvok generálnej prevencie.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).

Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na

ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR 1To 2/2014 z 8.11.2014)

Pokiaľ ide o výrok o treste, v tomto rozsahu napadla rozsudok okresného súdu okresná prokurátorka,
ktorá sa nestotožnila s uloženým trestom, pričom namietala skutkové závery okresného súdu (vek

obžalovaného či dočasné spolužitie obžalovaného s poškodenou v domácnosti poškodenej po návrate
obžalovanéhozväzby)akodôvodypreuloženietrestupodspodnúhranicutrestnejsadzby.Odvolacísúd
sa však s odvolacou argumentáciou prokurátorky nestotožňuje, pričom má za to, že trest podmienečný
trest odňatia slobody v trvaní, v akom ho uložil okresný súd s probačným dohľadom, maximálnou dĺžkou
skúšobnej doby, a tiež uloženými obmedzeniami bude spôsobilým naplniť účel trestu u obžalovaného.

Osobu obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti treba vždy hodnotiť vo všetkých súvislostiach.
Úsudok o možnosti nápravy obžalovaného si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy
a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin), spôsobujeho spáchania, následkov, ktoré skutkom mohol vyvolať alebo vyvolal, a pri náležitom zhodnotení osoby
obžalovaného. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy obžalovaného má veľký význam celkový spôsob
jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému trestnému činu

(judikát Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy obžalovaného musí byť vždy v plnom súlade s
ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred
útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, ide o jeho prvé

odsúdenie. Priestupkovo postihnutý bol len za priestupky na úseku cestnej premávky. Počas trestného
stíhania bol obžalovaný väzobne stíhaný (od 22.11.2017 do 18.09.2019), t.j. takmer 2 roky. Po výkon
väzby sa síce vrátil do domácnosti poškodenej, avšak poškodená mu zotrvanie umožnila len z ľútosti.
Na určitý čas sa správal primerane, po niekoľkých mesiacoch sa jeho správanie vrátilo do starých koľají,
preto ho poškodená vykázala zo svojho bytu. Je pravdou, že aj napriek uloženému zákazu mu sama
poškodenáumožnilaopätovnývstupdosvojhoobydlia,nemátovšaknijakývplyvnatakuznanievinyako

ajuloženietrestu,apretoodvolacísúdsozáveromokresnéhosúduvtejtosúvislostinesúhlasí.Nadruhej
strane však okresný súd správne zohľadnil najmä vek obžalovaného (v čase rozhodnutia okresného
súdu išlo o takmer 78 ročnú osobu, starobného dôchodcu, ktorý deklaroval nepriaznivý zdravotný
stav). Je zrejmé, že obžalovaný sa trestnej činnosti dopustil na poškodenej ako svojej manželke, a to
z dôvodov, ktoré sa priamo viazali práve na manželský zväzok, poškodenú a prípadné odlúčenie a

rozvod. Protiprávnym konaním zasiahol záujem chránený zákonom, a to slobodné rozhodovanie osoby,
svojej manželky. Nedopustil sa konania, ktorým by ohrozil či porušil verejný záujem, či inak závažný
záujem. Z uvedeného je možné usúdiť, že obžalovaný nie je pre spoločnosť takým nebezpečným
jedincom (nedopúšťal sa trestnej činnosti všeobecne), ktorého nápravu by vedel zaručiť a stimulovať ho
k riadnemu životu len nepodmienečný trest odňatia slobody.

Odvolací súd má za to, že v prípade obžalovaného je postačujúce pôsobiť na jeho prevýchovu nateraz
len samotnou hrozbou výkonu trestu, bez jeho reálneho vykonania. Obžalovaný sa nateraz síce vyhol
výkonu trestu odňatia slobody, avšak súd mu určil najdlhšiu skúšobnú dobu akú mohol, a to v trvaní
5 rokov, za súčasného probačného dohľadu nad jeho správaním. Zároveň mu uložil obmedzenie

spočívajúce v zákaze kontaktovania poškodenej ako aj povinnosti nepriblížiť s k poškodenej, čím
poskytol ochranu aj osobe, voči ktorej sa protiprávneho konania dopustil. Na tomto mieste odvolací
súd zdôrazňuje, že zabrániť páchateľovi v páchaní ďalšej trestnej činnosti možno buď priamo fyzickým
znemožnením určitého konania (napr. nepodmienečným trestom odňatia slobody), alebo vytvorením
výrazných zábran, ktoré konanie páchateľovi sťažujú. Zmyslom je zabrániť páchateľovi aspoň na určitý

čas v páchaní trestnej činnosti, postoj páchateľa k trestnej činnosti sa môže zmeniť tým, že trest
páchateľa zastraší a ukáže mu, že páchať trestné činy sa nevypláca. Vysoko účinným prostriedkom,
ako zabrániť páchateľovi páchať ďalšie trestné činy, je podrobiť ho určitým obmedzeniam alebo
povinnostiam, tak ako tomu bolo aj v tejto veci.

Záverom treba dodať, že takto uloženým trestom sa potrestanie obžalovaného nekončí. Ak sa
obžalovaný v priebehu skúšobnej doby dopustí akejkoľvek protiprávnej trestnej činnosti, za ktorú
bude právoplatne odsúdený či priestupkovo postihnutý, môže takáto skutočnosť zakladať kvalifikovaný
dôvod na premenu uloženého podmienečného trestu odňatia slobody na nepodmienečný. Podmienečné
odsúdenie pre obžalovaného predstavuje výstrahu pred páchaním akejkoľvek protiprávnej činnosti

(nielen k protiprávnemu konanie poškodenej) a zároveň motiváciu k tomu, aby viedol riadny život. Je
na obžalovanom, či počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia preukáže, či hrozba
výkonu trestu postačuje na jeho nápravu a zaradenie sa do riadneho života za súčasného dodržiavania
spoločenských noriem, alebo je nevyhnutný výkon uloženého trestu.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolania obžalovaného a okresnej
prokurátorky podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.