Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. apríl 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/26/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822201288
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8822201288.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov

senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Branislava Brezu v sporovej veci žalobcu: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX D. XX, právne zast.: JUDr. Miloš Kaščák, advokát AK, Kalinčiakova 10,
093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 35511028, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 811 02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00166481,
o náhradu škody, o odvolaní oboch sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 7C/30/2022-119 zo dňa 16.6.2023, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., III. a IV.

Sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie)
domáhal sumy 206.757,99 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.3.2022 do
zaplatenia a žiadal si priznať náhradu trov konania. Tento nárok pozostával z nemajetkovej ujmy vo
výške 150.000,- eur, náhrady trov konania v trestnom konaní vo výške 4.702, 71 eur a náhrady mzdy vo
výške 52.055,28 eur z dôvodu prepustenia z Policajného zboru. Následne počas konania žalobca zobral
žalobu späť do sumy 52.055,28 eur spolu s úrokom z omeškania. Žalovaný s čiastočným späťvzatím

súhlasil.

2. Súd prvej inštancie o žalobe rozhodol tak, že výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
10.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 30.4.2022 do zaplatenia titulom nároku
nanáhradunemajetkovejujmy,atovšetkovlehote3dníodprávoplatnostirozsudku.VýrokomII.konanie
v časti o zaplatenie sumy 52.055,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.03.2022
do zaplatenia zastavil. Výrokom III. v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a výrokom IV. rozhodol, že

žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

3. Vec prvoinštančný súd právne posúdil podľa § 1 písm. a), § 3 ods.1, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6
ods. 1, 2 a 3, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3,4, § 18 ods. 1 a ods. 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.) a podľa § 132, § 185, § 153 a
§ 154 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa po čiastočnou
späťvzatí žaloby domáhal náhrady škody, ktorá má pozostávať z nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,-
eur a náhrady škody vo výške 4.702,71 eur, ktorá pozostáva z trov právneho zastúpenia v trestnomkonaní. Pasívna vecná legitimácia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zastupovať v tomto
konaní štát je daná novelizáciou § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca preukázal aj
splnenie procesnej podmienky konania pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody pred príslušným orgánom v zmysle § 15 ods. 1 a § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby
spôsobiliškodusvojímzavinenímalebobeztohtozavinenia.Tomutozáverusvedčíajustálenájudikatúra

Ústavného súdu SR, okrem iných napr. v konaní II.ÚS SR 467/2008, v súlade s ktorou bolo ustálené, že
podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sú a) výkon verejnej
moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému, c)
príčinná súvislosť medzi a) a b). V danom prípade išlo o nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením. Ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry súdov (rozsudok Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Cdo/53/93, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4NCdo/15/2009, nález Ústavného
súdu SR I.US/540/2016, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/66/2018 zo dňa 21.11.2018)
súd prvej inštancie konštatoval, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol
spod obžaloby oslobodený, má za splnenia ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003
Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným uznesením o vznesení obvinenia.

Oslobodenie spod obžaloby má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
jeho nezákonnosť, pretože iný výklad by odporoval zmyslu právnej úpravy a zodpovednosti za škodu
spôsobenou pri výkone verejnej moci v zmysel zákona č. 514/2003 Z. z. V prejednávanej veci bolo
podľa prvoinštančného súdu bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca bol právoplatne
oslobodený spod obžaloby i keď orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie tak, že

jeho výsledkom bolo uznesenie o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení obvinenia teda bolo možné
považovať za nezákonné rozhodnutie, čím bol splnený prvý zákonný predpoklad pre zodpovednosť
žalovaného za vznik škody pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide nárok na náhradu škody za náhradu
trov v trestnom konaní, v ktorom bol žalobca oslobodený, v tejto časti súd nemal nárok za preukázaný,
pretože žalobca nepreukázal, že mu škoda v tejto výške vznikla. Do spisu žalobca predložil len dohodu

o zastupovaní a vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Potvrdenie o tom, že skutočne takáto suma
právnemu zástupcovi žalobcu bola aj uhradená, a teda, že došlo ku škode na strane žalobcu, teda že
došlo k zmenšeniu jeho majetku, preukázaná nebola. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2019, sp. zn. 3Cdo/194/2010, 1Cdo/64/2008
a ďalšie. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že mu nejaká škoda v časti trov právneho zastúpenia

vznikla.

5. Dôvodnosť nemajetkovej ujmy žalobca odôvodňoval tým, že v dôsledku prepustenia z Policajného
zboru nemohol ďalej kariérne rásť, ďalej vo výkone služby príslušníka Policajného zboru nepracoval,
musel odísť za prácou do zahraničia, kde pracuje manuálne. Trestné stíhanie negatívne ovplyvnilo

aj jeho spoločenský a osobný život. Informácie prezentované v mediach neboli pravdivé. V dôsledku
prezentovaniatýchtoinformáciídošlokpoškodeniujehopovesti.Ľudiaknemuzmeniliprístup.Nedôvera
voči nemu bola aj v rodinnom kruhu. Mal problém si nájsť aj prácu. Bol voči nemu podaný aj návrh na
odvolanie z funkcie zástupcu starostky. V komunálnych voľbách v roku XXXX kandidoval na funkciu
starostu, no bol neúspešný pre jeho označenie za zlodeja v médiách. Súd prvej inštancie v tejto časti

odôvodnenia rozsudku poukázal na to, že trestné konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a
konanie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru, sú dve odlišné konania zverené zákonmi odlišným
orgánom a upravené odlišnými právnymi predpismi. Otázka trestnoprávnej zodpovednosti nie je zhodná
so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijaté personálne opatrenie - prepustenie zo služobného
pomeru. Správne orgány vo veciach služobného pomeru majú zákonom danú kompetenciu konať

samostatne, nezávisle od výsledkov iného, napr. trestného konania. Prípadný oslobodzujúci rozsudok
taktiež neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti
závažným spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej prísahy, alebo služobnej povinnosti nemusí
dosahovať intenzitu trestného činu. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV.ÚS 296/2014 uviedol, že v
prípade prepustenia príslušníka Policajného zboru zo služobného pomeru, ide o personálne opatrenie

za porušenie pracovnej prísahy a služobnej povinnosti, ktoré nemožno stotožňovať s trestnoprávnou
zodpovednosťou. Oslobodzujúci rozsudok neznamená, že žalobca sa nedopustil porušenia služobnej
prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, pretože takéto porušenie služobnej
povinnosti alebo prísahy nemusí dosahovať intenzitu trestného činu.6. Vykonaným dokazovaním však nebola preukázaná nemajetková ujma v takom rozsahu, ako si
uplatňoval žalobca v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. K otázke medializácie obvinenia

žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že na konanie žalobcu bolo poukázané v dôsledku vykonanej
finančnej kontroly, pričom táto informácia bola poskytnutá do médií hneď v deň vykonávania predmetnej
kontroly. Uvedenú informáciu podľa tvrdenia žalobcu si osvojilo veľké množstvo ľudí. V médiách teda
bola prezentovaná informácia nie o začatí trestného stíhania, resp. o vedení trestného stíhania, ale v
médiách bola prezentovaná informácia o vykonávaní kontroly a jej zistenia, pretože trestné stíhanie

bolo začaté až o pár dní neskôr. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že by v médiách bola zverejnená
aj informácia o začatí trestného stíhania alebo vznesení obvinenia. Žalobca nenavrhol ani vykonanie
dôkazu oboznámenie reportáže z médií. Informácie, ktoré boli prezentované v médiách, keďže boli,
ako to uvádza žalobca, prezentované hneď v deň vykonávania kontroly, museli byť aj také, ktoré
boli pravdivé, pretože následkom výsledkov kontroly bol žalobca prepustený zo služobného pomeru.
Zo služobného pomeru žalobca nebol prepustený na základe vznesenia obvinenia, resp. na základe

nejakého trestného stíhania, pretože z Policajného zboru bol prepustený personálnym rozkazom zo
dňa XX.X.XXXX. Podľa odôvodnenia personálneho rozkazu to bolo z dôvodu, že žalobca svojím
konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Finančná kontrola
bola vykonaná dňa 13.2.2012 a v ten deň boli aj zverejnené informácie o porušení predpisov žalobcom.
Uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi bolo vydané až dňa 15.2.2012. Teda, ak sa aj šírili

nejaké informácie, a kolegovia a verejnosť si medzi sebou podávali informácie o žalobcovi, museli
sa podávať informácie v súvislosti s vykonanou finančnou kontrolou, kde nedostatky zistené v rámci
tejto finančnej kontroly boli dôsledkom vydania personálneho rozkazu voči žalobcovi, a to prepustenie
zo služobného pomeru. Predmetný personálny rozkaz žalobca napadol na Krajskom súde Bratislava,
ktorý uvedený personálny rozkaz potvrdil. Následne aj tento napadnutý rozsudok Krajského súdu

Bratislava bol potvrdený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Tým teda bolo preukázané, že rozhodnutie
ministra vnútra, jeho personálny rozkaz bol zákonný. Preto súd nevykonal dokazovanie pripojením
personálneho spisu žalobcu, aké odmeny mu boli vyplácané, ani vyžiadaním interných smerníc, ktoré
mal žalobca porušiť. V konaní nebol žalobcom predložený žiaden dôkaz o tom, že by v médiách bola
prezentovaná aj informácia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, resp. ďalších úkonov v súvislosti s

trestným stíhaním, kde by bolo upozornené na jeho osobu. K návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie
zástupcu starostu ako forme nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že k odvolaniu žalobcu z
funkcie zástupcu starostu nedošlo. Taktiež súd nemal za dôvodnú ani náhradu nemajetkovej ujmy z
dôvodu, že žalobca sa nezúčastňoval spoločenského a verejného diania v obci. Žalobca sám uviedol,
že zasadnutí obecného zastupiteľstva sa nezúčastňoval z dôvodu, že odišiel za prácou do zahraničia a

spoločenských udalostí sa nezúčastňoval z dôvodu, že údajne si ľudia na neho poukazovali. V zahraničí
sa rozhodol pracovať žalobca, pričom prepustenie zo služobného pomeru si žalobca zavinil sám, a to
hrubým porušením svojich povinností. Súd mal zato, že ani neúspech v komunálnych voľbách nemôže
súd kompenzovať náhradou nemajetkovej ujmy, pretože ak aj svedok vypovedal, že to bolo podľa
neho následkom informácií, ktoré kolujú o žalobcovi, súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcom nebol

predložený žiaden dôkaz o tom, žeby v médiách, resp. niekde inde bola prezentovaná informácia o
tom, že voči žalobcovi vznesené obvinenie, resp. podaná voči nemu obžaloba. Na osobnom a verejnom
živote v obci sa rozhodol žalobca sám nezúčastňovať. Neskôr aj z dôvodu odchodu za prácou do
zahraničia. Ani nemožnosť kariérneho rastu súd nemal za dôvodnú, pretože žalobca bol prepustený z
pracovného pomeru na základe hrubého porušenia predpisov. Žalobca taktiež nepreložil dôkaz o tom,

že na Slovensku, resp. v blízkosti obydlia si nemohol nájsť prácu, a o aké zamestnania sa uchádzal.

7. Napriek uvedenému, keďže oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou ako aj
Krajského súdu Prešov bolo preukázané, že voči žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie nedôvodne
a každé nedôvodné vedenie trestného stíhania predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných

práv žalobcu, najmä v oblasti jeho súkromného a aj pracovného života, súd prvej inštancie dospel
k záveru o danosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Poukázal na to, že rozhodnutie, ktorým
bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nakoľko nebolo dokázané, že sa trestný čin stal, má rovnaké
následky ako zrušenie uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
S právoplatnosťou rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné konanie končí, čo znamená, že

zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia, čo značí, že podozrenie
zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Vyšlo tak najavo nezákonné rozhodnutie o začatí trestného
stíhania o vznesení obvinenia. Materiálny právny štát musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým bolo zasiahnuté do základných práv jednotlivca. Štát sa nemôže zbaviťzodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný. Nie je rozhodujúce ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa napokon ich podozrenie
v trestnom konaní aj potvrdilo. Obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009,

3Cdo/194/2010, 1Cdo/64/2008. Negatívny dôsledok vedenia nezákonného stíhania súd videl v tom,
že žalobca neprimerane po dobu od 10.5.2012 (vznesenie obvinenia) do právoplatného oslobodenia
(11.6.2020) bol v neistote ohľadne výsledku trestného stíhania. Z výpovede svedkov vyplýva, že neurčitý
počet ľudí mal vedomosť o trestnom stíhaní žalobcu. Oslobodzujúce rozsudky s presnou identifikáciou
osoby nie sú verejne prístupné. Žalobca nepreukázal, že by rozsudok o oslobodení zverejnil, čo

nebola ani jeho povinnosť. Nemožno ani očakávať, že je v silách žalobcu, aby o rozsudku informoval
potencionálny okruh osôb, ktoré mali vedomosť o trestnom stíhaní. Do cti žalobcu bolo zasiahnuté tým,
že obvinenie bolo nepravdivé. Vedenie trestného stíhania je v niektorých zamestnaniach prekážkou pre
uchádzanie sa o prácu, kedy zamestnávatelia žiadajú prehlásenia od uchádzača o tom, že voči nemu
nie je vedené trestné stíhanie. Z pripojeného trestného spisu vyplýva, že žalobca zúčastnil sa iba v
rámci konania pred súdom 2 pojednávaní. Len tieto dôsledky trestného stíhania súd mal za dôvodné,

ktoré je potrebné nahradiť ako nemajetkovú ujmu, pretože žalobca nebol vo väzbe, neprejavilo sa to
negatívne na jeho zdravotnom stave. Nebolo preukázané, že trestné stíhanie negatívne zasiahlo jeho
rodinu. Ani iné dôsledky nedôvodného trestného stíhania na základe vykonaného dokazovanie neboli
preukázané. Súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na intenzitu, trvanie a rozsah
nepriaznivých následkov, ktoré nastali po nezákonnom rozhodnutí v živote žalobcu s poukazom na jeho

postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne. Prihliadol aj na iné právne predpisy slovenského právneho
poriadku, ktoré upravujú odškodnenie, konkrétne na zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov
ako aj na právne závery, ku ktorým v obdobných prípadoch dospela judikatúra súdov (rozhodnutie
Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/118/2022 zo dňa 22.3.2023). Negatívny následok trestného stíhania
pre žalobcu spočíval podľa súdu prvej inštancie v neistote, ako bude ukončené trestné stíhanie vedené

voči jeho osobe, ktoré trvalo až 10 rokov. Zasiahlo sa do jeho cti. Nebol preukázaný negatívny vplyv na
rodinu žalobcu, alebo jeho psychiku a zdravotný stav. Nebolo preukázané, že pre trestné stíhanie bol
prepustenýzoslužobnéhopomeru.Žalobcažiadnymidôkazminepreukázal,žebyprevedenietrestného
stíhania bol odmietnutý ako uchádzač o miesto príslušníka Hasičského zboru, kde uviedol, že oficiálne
bol odmietnutý pre nedostatok miesta. Údajne informácie, ktoré tvrdil, že to bolo z dôvodu jeho trestného

stíhania, žiadnym dokazovaním preukázané neboli.

8. K priznaným úrokom z omeškania súd prvej inštancie uzavrel, že podľa listu generálnej prokuratúry
zo dňa 16.3.2022 bola odpoveď na uplatnený nárok na náhradu škody doručená právnemu zástupcovi
žalobcu dňa 29.4.2022, pričom žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody bol odmietnutý. Žalovaný

sa podľa ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. dňom nasledujúcim po tomto oznámení, t. j.
od 30.4.2022 dostal s náhradou škody do omeškania a žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania
vo výške podľa § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 16 ods. 4 a § 25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Výška
úrokov z omeškania bola určená podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. O náhrade trov konania

rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že samotný nárok
na náhradu škody pozostával z dvoch nárokov, a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a nároku na
náhradu škody (ušlá mzda a trovy trestného konania). Nárok na náhradu škody nebol preukázaný (v
tejto časti bola žaloba zamietnutá a konanie zastavené), čo predstavuje neúspech žalobcu. Žalobca bol
úspešný iba v nároku nemajetkovej ujmy, pretože stanovenie výšky nemajetkovej ujmy bolo závislé od

úvahy súdu. Úspech žalobcu a žalovaného bol rovnaký a preto súd o nároku na náhradu rov konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku sa včas odvolal žalobca aj žalovaný. Žalobca odvolaním z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. f) a h) CSP napadol výrok III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výrok IV. o trovách

konania, žalovaný napadol z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP výrok I. rozsudku.

10. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na to, že žalobca nebol zo služobného pomeru policajta
prepustenýzdôvodutrestnéhostíhania,alepreporušenieinternýchpredpisov.Zákonnosťtohtopostupu
bola preskúmaná aj v správnom súdnictve, pričom Krajský súd v Bratislave žalobu žalobcu zamietol

a Najvyšší súd SR toto rozhodnutie potvrdil. Súdy konštatovali, že žalobca sa dopustil zvlášť hrubého
porušeniaslužobnejprísahy,neboldisciplinovanýazodpovednýajehoponechanievslužobnompomere
by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, ktorými sú zodpovedné dodržiavanie služobnej
disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, ich povinnosť byť čestnými, ochraňovať práva občanov a týmupevňovať ich dôveru v policajný zbor. K medializácii žalobcovho prípadu uviedol, že k tejto došlo už
pred vznesením obvinenia. Žalovaný navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť.

11. Žalobca vo svojom odvolaní v prvom rade namietal nesprávnosť skutkových záverov súdu prvej
inštancie vo vzťahu k nepreukázanej náhrade škody. Uviedol, že podaním zo dňa 12.2.2023 právny
zástupca poslal súdu príjmový pokladničný doklad zo dňa 23.3.2012 o zložení sumy 5.000,- eur na
trovy obhajoby. Príjmový doklad bol doručený súdu dňa 13.2.2023. K nemajetkovej ujme poukázal na

to, že ako E. F. G. A. H. I. E. XXXX – XXXX, H. J. K. H. L. M. N. F. O. I. E. P. H. N. I. D. G. M. L.
O. Q. L. P. E. H.. Z podstaty pracovnej činnosti bola jeho osoba na verejnosti známa. Dňa 7.2.2012
bola na pracovisku G. A. I. R. H. A. K. L. P. J. L. C. K. S., T. O. N. K. S., T. H. M. O. C. K. Q. H.. U.
I. H. P. N. I. L. K. D. V. E. D. W., O. K. I. P. P. L. G. A. O. L. M. F. P. L. G. A. I. D. G. A. I. H. K. D. N.
O. D. W. P. L.. Trestné stíhanie následne trvalo 11 rokov. Obvinenie riaditeľa dopravného inšpektorátu
polície ako verejne činnej osoby, navyše zverejnené komerčnou televíziou, sa v okamihu roznieslo ako

senzácia, čo mu spôsobilo značné nactiutŕhanie a poškodilo jeho dobré meno a povesť nielen u širokej
verejnosti, ale aj u priateľov, známych a rodinných príslušníkov. Tí mu prestali dôverovať, vyhýbali sa
mu a obmedzili kontakty so žalobcom v spoločenskom živote. Svoje presvedčenie čiastočne zmenili
až po vynesení oslobodzujúceho rozsudku. V dôsledku konania inšpekcie bol prepustený z policajného
zboru, prišiel o zdroj príjmu a bolo nemožné nájsť si zamestnanie v blízkom okolí nie len na úrovni

svojho vzdelania, ale celkovo akúkoľvek (absencia potrebnej praxe v odbore zamestnania). Aby sa
postaral o rodinu, bol nútený vycestovať do zahraničia a živiť sa manuálnou prácou, čo robí dodnes.
Túto situáciu vládal veľmi ťažko, lebo ako živiteľ rodiny a otec troch detí sa stratou zamestnania dostal
do finančnej tiesne a musel splácať pôžičku na bývanie a zabezpečiť dôstojný život rodine. V čase
obvinenia sa podieľal na samospráve v obci D., kde má miesto trvalého bydliska, a to ako zástupca

starostu obce. Poškodenie jeho mena vyvolalo v zastupiteľstve takú reakciu, že ho starosta obce na
najbližšom zasadnutí obecného zastupiteľstva chcel odvolávať z tejto funkcie. Z uvedených dôvodov
považujem súdom priznanú nemajetkovú ujmu za nedostatočnú. Súdu prvej inštancie vytkol, že jeho
závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pokiaľ súd dáva do pozornosti, že v médiách bola
prezentovaná informácia nie je o začatí trestného stíhania, resp. o vedení trestného stíhania, ale iba o

vykonávaníkontrolyajejzisteniach,keďžetrestnéstíhaniebolozačatéažopárdníneskôr.Niejezrejmé,
odkiaľ prvoinštančný súd takéto informácie čerpal, keďže žiadna reportáž na súde oboznámená nebola,
čo je súdu známe, keďže žalobcovi v rozsudku vytýka, že nenavrhol vykonanie dôkazu oboznámením
reportáže z médií. Súd opomenul vyhodnotiť obsah výpovede svedka K. P. zo dňa 15.3.2023, ktorý
uviedol, že v televíznej reportáži bola spomenutá sprenevera peňazí. Odvolateľ k odvolaniu priložil

aj záznam reportáže na CD nosiči, ktorá bola vysielaná dňa XX.X.XXXX I. P. L. D. W. a v ktorej sa
konštatuje, že bol obvinený a odvolaný, že chýbajú peniaze, ale nevedia koľko, lebo prebieha kontrola.
Podľa žalobcu teda zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej
obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, čo je jednou z podmienok na
odvolanie. K záverom súdu o tom, že zo služobného pomeru nebol prepustený na základe trestného

stíhania, ale z dôvodu porušenia služobných predpisov uviedol, že s týmto záverom nesúhlasí, keďže
podnetom na prepustenie zo služobného pomeru bolo začatie trestného stíhania a nie opačne. Súhlasil
by so záverom súdu, ak by sa veci udiali opačne. Napríklad, ak by sa pri kontrole zistili nedostatky, na
základe toho by bol prepustený z policajného zboru a súčasne by bola skúmaná jeho trestnoprávna
zodpovednosť. Súd úplne opomenul výpoveď svedka W. K., bývalého riaditeľa OR PZ vo I. L. D.,

podľa ktorej, že existovali aj iné prostriedky mimo prepustenia. K výške nemajetkovej ujmy poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.10.2016, sp. zn. 9Co/506/2015, ktorý potvrdil
rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 27.5.2015, sp. zn. 40C/7/2014. Žalobkyňa ako vyšetrovateľka
policajného zboru bola trestne stíhaná, ale jej trestné stíhanie bolo zastavené, pretože skutok nebol
trestným činom. Súdmi bola žalobkyni priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- eur.

Obvinenie bolo žalobkyni vznesené v roku 2010. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III.ÚS/754/2016, z 24.1.2017, konkrétne na odôvodnenie v bode 39, v ktorom ústavný súd uviedol, že
nie je neprimeraná suma 620,- eur za mesiac trvania trestného stíhania. Keďže bol trestne stíhaný 100
mesiacov, okresný súd ho „odškodnil“ sumou 10.000,- eur, teda 100,- eur za jeden mesiac nezákonného
stíhania, čo nemožno považovať za spravodlivé. K trovám konania uviedol, že existujú rozhodnutia

Ústavného súdu SR, ktoré reflektujú na to, že z Civilného sporového poriadku bol vynechaný exaktne
§ 142 ods. 3 O.s.p., napriek tomu je možné aj v súčasnom Civilnom sporovom poriadku reflektovať
na čiastočný úspech strany sporu, ktorá závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Zmyslom
novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní onáhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.. Záver
súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v
prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať

a takáto interpretácia § 255 CSP súdom nie je v súlade s ústavou (nález Ústavného súdu SR zo dňa
4.2.2021, sp. zn. III.ÚS 475/2018). Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok
nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku
zohľadňuje každý neúspech), ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu
v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy (nález
Ústavného súdu SR zo dňa 15.4.2020, sp. zn. II.ÚS 399/2019). S poukazom na uvedené žalobca trvá
na tom, že má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému.

12. K odvolaniu žalobcu sa v stručnosti vyjadril žalovaný. a to tak, že odkázal na obsah svojho odvolania.

13. Odvolací súd prejednal podané odvolania bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z aplikácie
ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej veci si
nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom
prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na

úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378 ods.
1 CSP.

14. Žiada sa osobitne opakovane zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie bol v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný už vyššie zdôrazneným

rozsahom odvolania i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP). Na základe
takéhoto prieskumu uvedeného rozhodnutia súdu prvej inštancie, i konania ktoré mu predchádzalo,
dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody neodôvodňujú zrušenie, či zmenu
napadnutých výrokov rozhodnutia prvoinštančného súdu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne. Prvoinštančný súd pre účely rozhodnutia o podanej žalobe vykonal potrebné, sporovými

stranami označené dôkazy (odvolateľ nenamieta nerealizáciu ním navrhovaného dôkazu), z nich vyvodil
správne skutkové zistenia (§ 215 ods. 1, 2 v spojení s ustanovením § 191 ods. 1 CSP) a vec napokon
aj správne právne posúdil. Dôvody napadnutého rozhodnutia dávajú odpoveď na pre vec rozhodujúce
skutkové otázky i na právne posúdenie uplatneného nároku. Právnym základom súdneho rozhodnutia
súdu prvej inštancie sú právne závery, ktoré súd prvej inštancie vyvodil subsumovaním zisteného

skutkového základu pod označené právne normy. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia označené
právne normy správne aplikoval, správne ich interpretoval na zistený skutkový stav. Odvolacie námietky
žalobcu voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci
sú preto nedôvodné.

15. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom len
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v reakcii na uplatnené odvolacie dôvody dopĺňa
ďalšie dôvody (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

I. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa zamietnutia v časti uplatneného nároku na náhradu škody

v podobe trov obhajoby v trestnom konaní preukázanie škody.

16. Žalobca v odvolaní tvrdí, že podaním zo dňa 12.2.2023 právny zástupca zaslal súdu prvej inštancie
príjmový pokladničný doklad zo dňa 23.3.2012 o zložení sumy 5.000.- eur na trovy obhajoby. Príjmový
doklad bol podľa žalobcu doručený súdu dňa 13.2.2023. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že

žalobcom v odvolaní tvrdené skutočnosti nevyplývajú z obsahu súdneho spisu. V súdnom spise (ani
v elektronickom súdnom spise) sa nenachádza žiaden príjmový doklad, ani žiadna iná písomnosť, ktorá
by mala byť doručovaná súdu prvej inštancie dňa 13.2.2023. Žalobca žiaden doklad preukazujúci prijatie
sumy 5 000,- eur obhajcom na trovy obhajoby nepredložil ani v rámci odvolacieho konania a nepredložil
ani žiaden doklad osvedčujúci, že skutočne v tvrdenom čase doručoval súdu prvej inštancie pokladničný

doklad zo dňa 23.2.2012. Na absenciu dôkazu o tom, že vyúčtované trovy obhajoby boli zo strany
žalobcu právnemu zástupcovi skutočne uhradené bol pritom žalobca súdom prvej inštancie výslovne
upozornený na pojednávaní dňa 11.1.2023, kedy mu bola uložená povinnosť takýto dôkaz predložiť súduvlehote5dníodpojednávania.Žalobcasitútopovinnosťnesplnil,resp.jejtvrdenésplnenienepreukázal,
preto odvolací súd vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako nedôvodnú.

II. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam nemajúcim oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o obsah informácie
prezentovanej v médiách, pričom však obsah žiadnej televíznej reportáže na súde prvej inštancie

oboznámený nebol.

18. K námietke nesprávneho skutkového zistenia odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom prvej
inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v predmetnej
sporovej veci. Dokazovanie je potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k vytvoreniu
skutkových poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že

dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov
súdomaichnáslednomzhodnotení.Významdokazovaniamožnovzhliadaťnajmävzískavanídôležitých
poznatkov, na základe ktorých súd ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom
vychádza, a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového stavu, ktorý je
objektívnezodpovedástavuvecijejednouznajdôležitejšíchčinnostívrámcisporovéhokonania,pretože

je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný
predovšetkým aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporom konaní. (primerane rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tak poukazuje najmä na ustanovenie § 383 CSP, v
zmysle ktorého je v zásade viazaný skutkovým stavom tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie okrem

prípadov, ak odvolací súd musí zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Avšak, súdy sú povinné na
všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo s bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia procesu.

19. Po oboznámení sa s predloženým spisovým materiálom má odvolací súd za to, že táto odvolacia
námietkanebolanaplnená,keďžesúdprvejinštanciedospelksprávnymskutkovýmzáveromnazáklade

ním vykonaného hodnotenia dôkazov.

20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nezaložil
na tvrdenom obsahu reportáže, a teda na dôkaze, ktorý nevykonal. V danom prípade si žalobca
nárok uplatnil voči žalovanému, ktorým je Slovenská republika, a to titulom náhrady škody spôsobenej

nezákonným trestným stíhaním, ktoré vo vzťahu k jeho osobe začalo vznesením obvinenia uznesením
zo dňa XX.X.XXXX. Toto je v danom kontexte možné považovať za „nezákonné“ rozhodnutie, v zmysle
už ustálenej citovanej judikatúry najvyšších súdnych autorít, správne odkazovanej aj súdom prvej
inštancie.

21. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadaval s tvrdeniami žalobcu
o vysielaní televíznej reportáže týkajúcej sa jeho údajnej trestnej činnosti, ako aj s jeho tvrdeniami
o dopadoch tejto reportáže na jeho súkromný aj verejný život.

22. Pri vyvodzovaní záverov týkajúcich sa žalobcom tvrdenej mediálnej prezentácie jeho nezákonného

trestného stíhania súd prvej inštancie mohol vychádzať iba z dôkazov, ktoré boli v konaní navrhnuté
a vykonané, ako aj z tvrdení účastníkov konania. Žalobca v žalobe bez ďalších konkrétnych skutočností
uviedol, že jeho „prípad bol zverejnený v televízii“. V rámci svojej výpovede na pojednávaní konanom
11.1.2023 žalobca uviedol, že správa I. D. W. o tom, že mal spreneveriť peniaze bola uverejnená
už v deň vykonania kontroly a aj v nasledujúci deň. Svedok K. P. na pojednávaní dňa 15.3.2023

uviedol, že „v televízii bola nejaká reportáž, kde bolo povedané, že došlo k sprenevereniu peňazí istou
osobou, kde boli indície L.H., pričom on vedel, že má ísť o žalobcu“. Svedok nijak bližšie reportáž
neidentifikoval. Napokon žalobca aj v podanom odvolaní opätovne uviedol, že kontrola pracovníkmi
inšpekčnej služby na jeho pracovisku, ktorá následne viedla k jeho obvineniu, bola vykonaná dňa7.2.2012, pričom o vykonaní kontroly na dopravnom inšpektoráte „bola v ten deň informovaná verejnosť
prostredníctvom spravodajstva D. N. O. D. W. P. L.“. Významné v tejto súvislosti je, že vykonanie dôkazu
vpodobeoboznámeniasasobsahomkonkrétnejreportáževpriebehuprvoinštančnéhokonaniažalobca

nenavrhol, ani nijak bližšie nekonkretizoval reportáž, ktorej obsah považuje v súvislosti s nezákonným
vznesením obvinenia za tak významný, aby ho súd prvej inštancie zohľadnil pri vymedzovaní kritérií pre
určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

23. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou

zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňu
nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia
a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo,
podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy,
ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Inými slovami, každá strana nesie dôkazné bremeno
týkajúce sa tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej

účinkov sa v sporovom súdnom konaní domáha. Z uvedeného potom možno urobiť záver, podľa ktorého
strana, ktorá sa domáha určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non
liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných
následkovtoho,akokebybolozistené,žeknaplneniuskutkovýchpredpokladovhypotézyprávnejnormy,
ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo. (I.ÚS 24/2019). V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný

práve skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú podkladom pre určenie predmetu dokazovania. Práve
preto treba súdu oznámiť, ktorá konkrétna skutočnosť (tvrdenie) má byť predmetom dôkazu a zároveň
návrh na vykonanie dôkazu riadne odôvodniť. (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/202/2022 z 26.
marca 2024).

24. V zmysle uvedených právnych východísk súd prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu
vychádzalznavrhnutýchavykonanýchdôkazov,akoajzcitovanýchtvrdenížalobcuotom,žeinformácia
v médiách bola prezentovaná v deň kontroly a nasledujúci deň po kontrole pracovníkmi sekcie kontroly a
inšpekčnej služby MV SR. Operatívna kontrola pracovníkmi úradu kontroly sekcie kontroly a inšpekčnej
služby MV SR bola podľa v trestnom spise dokumentovanej chronológie udalostí realizovaná dňa

X.X.XXXX, L. O. G. XX.X.XXXX, ako to uviedol súd prvej inštancie. Dňa 13.2.2012 bola tiež vo vzťahu
k žalobcovi vykonaná kontrola, nešlo však o kontrolu realizovanú pracovníkmi inšpekčnej služby, ale
o tematickú kontrolu cenín a finančných prostriedkov realizovanú pracovníkmi Krajského riaditeľstva PZ
v Prešove. Napriek tejto skutočnosti sa záver okresného súdu javí ako právne a skutkovo udržateľný
a logický. Reportáž, o ktorej žalobca tvrdí, že bola vysielaná v deň kontroly pracovníkmi inšpekčnej

služby (X.X.XXXX) a aj nasledujúci deň (X.X.XXXX) nemohla vychádzať z informácie o obvinení žalobcu
zo sprenevery, keďže obvinenie mu bolo vznesené až dňa 15.2.2012. Pokiaľ by v dňoch žalobcom
tvrdeného vysielania reportáží aj bolo ich obsahom tvrdenie o obvinení žalobcu zo spáchania trestného
činu, išlo by o v tom čase nesprávnu informáciu zo strany informujúcich médií, ktorá však nemohla mať
príčinnú ani časovú súvislosť s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 15.2.2012, ktoré je v tomto

prípade „nezákonným rozhodnutím“ zakladajúcim nárok žalobcu na náhradu škody. V tvrdenom čase
vysielania namietaných reportáží nebolo toto nezákonné rozhodnutie ešte vydané. Na tejto skutočnosti
nič nemení ani v napadnutom rozsudku v tomto smere osobitne nehodnotená svedecká výpoveď K.
P., keďže ani tento svedok nijak nešpecifikuje dátum vysielania reportáže, ktorý by umožnil posúdiť jej
časovú a vecnú súvislosť s nezákonným rozhodnutím odlišne, než to urobil súd prvej inštancie.

25. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod naplnený nebol.

III. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.

26. V rámci svojho odvolania žalobca prvý krát zmieňuje konkrétnu reportáž I. P. L. D. W. J. G.
XX.X.XXXX, teda zo dňa vznesenia obvinenia žalobcovi, pričom záznam tejto reportáže pripojil na CD
nosiči ako prílohu svojho odvolania podaním doručeným súdu dňa 3.7.2023. Na základe uvedeného
vzniesol odvolaciu námietku, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.

27. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že tento odvolací dôvod nemožno vnímať ako reálnu vadu
rozhodnutia v zmysle nesprávneho procesného postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu. V prípade,ak by odvolateľ videl naplnenie tohto odvolacieho dôvodu v procesnom postupe súdu, tak by musel v
podanom odvolaní zároveň argumentovať aj odvolacím dôvodom upraveným pod písm. e) a/alebo aj
pod písm. f). Zároveň však ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ

neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci
samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho
dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ustanovením § 366 písm. d) CSP, z ktorého vyplýva, že novoty
môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol
použiť bez vlastnej viny.

28. Odvolací súd pripomína, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). V sporovom
konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania, ktorá znamená, že prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany sú koncentrované vo fáze konania pred súdom prvej inštancie, ktoré
s odvolacím konaním predstavuje jeden celok. V materiálnom zmysle zákonná koncentrácia konania

znamená, že vyhlásenie dokazovania za skončené pred súdom prvej inštancie predstavuje moment v
dokazovaní,poktoromužnaúčelyďalšiehočižeodvolaciehokonanianebudúvzásadenovéprostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany prípustné. Zákonná koncentrácia konania je totožná
s princípom neúplnej apelácie, ktorý platí pre odvolacie sporové konanie. (napr. uznesenie NS SR sp.
zn. 4Cdo/226/2022 z 25. júla 2023).

29. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku
a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok,
vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k
vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny

nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Právo tzv. novôt v odvolacom konaní
je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní
spravidlaniesúprípustnétieprostriedkyprocesnéhoútokualeboobrany,ktoréneboliprocesnoustranou
uplatnené pred súdom prvej inštancie (I.ÚS 10/2017). Zároveň z povahy predmetných ustanovení
vyplýva, že ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) až

h) CSP, právo na uvedenie prípadných novôt bude podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia
týchto skutočností a dôkazov. Bude teda úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k
odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré
uvádzajú „až teraz“, nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad
úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. (napr. uznesenie NS SR sp. zn.

7Cdo/202/2022 z 26. marca 2024).

30. Žalobca v podanom odvolaní žiadnym spôsobom neodôvodňuje nemožnosť skoršieho použitia
predloženého záznamu reportáže zo dňa 15.2.2012 ako prostriedku procesného útoku, keďže iba
v stručnosti uvádza, že po oboznámení sa s argumentáciou súdu oslovil viacerých známych a jeden

z nich mu poskytol záznam reportáže. Z uvedeného žiadnym spôsobom nevyplýva dôkaz o tom, že
takýto postup nemohol žalobca realizovať už v konaní pred súdom prvej inštancie. Argumentácia
negatívnym dopadom obsahu reportáže pritom patrila k argumentom žalobcu už v podanej žalobe, kde
práve vysielaním reportáže odôvodňoval zhoršenie vnímania jeho osoby občanmi v obci, kde býva. Za
týchto okolností odvolací súd konštatuje, že žalobca nepreukázal naplnenie ktoréhokoľvek z dôvodov

zakladajúcich prípustnosť novôt v odvolacom konaní podľa § 366 CSP, preto na záznam reportáže zo
dňa 15.2.2012 ako na dôkaz neprihliadol.

IV. K námietke žalobcu týkajúcej sa nespravodlivo určenej výške nemajetkovej ujmy a k odvolaniu
žalovaného.

31. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobca si medializáciu prípadu,
odsudzovanie kolegami, susedmi a priateľmi spôsobil výlučne sám porušením interných predpisov
a noriem, ktoré javili znaky služobného alebo disciplinárneho previnenia príslušníka PZ. Bol teda
dôvodne prepustený zo služobného pomeru a nebolo preukázané, že by mu nemajetková ujma vznikla

v súvislosti s vedeným trestným stíhaním.

32. Žalobca naopak namieta nespravodlivosť výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Poukazuje
na to, že obvinenie mu bolo vznesené dňa 15.2.2012 a právoplatne bol oslobodený dňa 10.6.2020,čo znamená, že bol trestne stíhaný 100 mesiacov, pričom okresný súd ho „odškodnil“ sumou 10.000,-
eur, teda 100,- eur za jeden mesiac nezákonného stíhania, čo nemožno považovať za spravodlivé.
Poukázal aj na rozhodnutia iných súdov, napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.10.2016

sp. zn. 9Co/506/2015, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie priznávajúci žalobkyni ako
nezákonne trestne stíhanej vyšetrovateľke policajného zboru sumu 100 000,- eur za 6 rokov trestného
stíhania, ale tiež na závery prezentované v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. III.ÚS 754/2016 z
24. januára 2017, podľa ktorého nie je neprimerané odškodnenie nezákonného trestného stíhania
(neväzobného) sumou 620,- eur za mesiac trvania trestného stíhania.

33. Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

34. Zmyslom a účelom Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v
ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo
neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody (podľa súdom
prvej inštancie citovaného § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) sa považuje okrem iného vydanie

nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky
sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z
dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho
rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom

zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súdna judikatúra NS SR, Ústavného súdu SR v
mnohých rozhodnutiach vychádza zo záveru, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti
občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať

z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v
prevažnejmierepotvrdzujeajústavnýsúd(napríkladIII.ÚS/117/06.I.ÚS/320/2016,I.ÚS/395/2016ainé).

V náleze I.ÚS/540/2016 ústavný súd zdôraznil, že „pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona
č. 514/2003 Z.z. však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladumožnodospieťkzáveru,žeaplikácia§18ods.1zákonač.514/2003Z.z.prichádzadoúvahyajv
prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického

výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle
ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa
nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o
zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky
trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného

stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4MCdo 15/2009 zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).“

Odvolací súd poukazuje i na ďalší záver ÚS SR aplikovateľný pre predmetnú vec: „Pre posúdenie
nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z
dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež ajzáväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu
prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“. (Nález ÚS SR I. 320/2016
zo 7.4.2016)

Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Cdo/289/2014 zo 14.10.2015 „Ak v trestnom konaní,
ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v
trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa

§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra
Slovenskej republiky.“

35. Súd prvej inštancie konštatoval dôvodnosť nemajetkovej ujmy žalobcu, pričom s dôvodmi pre

určenie jej rozsahu sa v dostatočnej miere zrozumiteľne vysporiadal v bodoch 66. – 78. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, pričom
poukazuje na vyššie citovanú judikatúru. V prejednávanom prípade nemožno poprieť zásah do
osobnostných práv žalobcu rozhodnutím o vznesení obvinenia voči jeho osobe a trvaním trestného
stíhania po dobu takmer 10 rokov. Vznesenie obvinenia, podaná obžaloba a vedenie trestného stíhania

po uvedenú dobu nesporne zasiahlo do osobnej sféry žalobcu. Je prirodzenou reakciou osoby, ak v
dôsledku poškodenia dobrého mena v spojení s trestným stíhaním takáto osoba trpí pocitom hanby
a inými negatívnymi pocitmi, preto odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že
trestné stíhanie malo negatívny dopad na osobný život žalobcu, ktorý sa izoloval od spoločnosti a zmenil
svojobvyklýspôsobživota.Skutočnostinamietanéžalovanýmvjejodvolanísúdprvejinštanciezohľadnil

pri určení výšky nemajetkovej ujmy, preto nie je odvolanie žalovaného dôvodné.

36. Súd prvej inštancie konštatoval, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná nemajetková
ujma v takom rozsahu, ako si uplatňoval žalobca v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
o vznesení obvinenia. Prvým z dôvodov, pre ktorý súd prvej inštancie nepriznal náhradu nemajetkovej

ujmy v požadovanej výške bola skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by v médiách bola zverejnená
informácia o začatí trestného stíhania alebo vznesení obvinenia. K tejto skutočnosti už odvolací súd
zaujal stanovisko v rámci vysporiadania sa s inou odvolacou námietkou v rámci odôvodnenia tohto
rozhodnutia.

37. Súd prvej inštancie považoval za významné pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
aj to, že zo služobného pomeru žalobca nebol prepustený na základe vznesenia obvinenia, resp. na
základe trestného stíhania, ale prepustený bol personálnym rozkazom zo dňa XX.X.XXXX, z dôvodu,
že svojím konaním porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Tento
personálny rozkaz bol napadnutý žalobou na Krajskom súde v Bratislave, žaloba však bola zamietnutá

a následne bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave potvrdený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Rozhodnutie ministra vnútra v podobe jeho personálneho rozkazu o prepustení
žalobcu zo služobného pomeru tak bolo súdmi v správnom súdnictve posúdené ako zákonné.

38. S touto argumentáciou žalobca v odvolaní nesúhlasí, keďže podľa jeho názoru bolo podnetom na

prepustenie zo služobného pomeru jednoznačne trestné stíhanie, čo vyplýva aj z toho, že prepustený zo
služobného pomeru nebol už na základe výsledkov kontroly, ale až po vznesení obvinenia. Poukázal pri
tom aj na tvrdenie svedka W. K., podľa ktorého existovali aj iné prostriedky pre vyvodenie zodpovednosti
za porušenie služobných predpisov, než len prepustenie zo služobného pomeru.

39. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aktom, ktorým bol žalobca prepustený zo
služobného pomeru bol jednoznačne personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 400 zo dňa 16.4.2012,
pričom dôvod prepustenia bol v personálnom rozkaze a súvisiacom rozhodnutí o rozklade proti
personálnemu rozkazu špecifikovaný popisom skutku aj uvedením dotknutých ustanovení zákona č.
73/1998 Z. z. [§ 192 ods. 1 písm. e) pre zvlášť hrubé porušenie základných povinností policajta

uvedených v § 48 ods. 3 písm. a), b), g), h)]. Skutkovým vymedzením dôvodov prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru z hľadiska ich vymedzenia, preukázania a naplnenia sa zaoberal Krajský súd
v Bratislave v rozsudku sp. zn. 5S/272/2012 zo dňa 11.3.2014. Z obsahu tohto rozhodnutia, ktorým bola
zamietnutá správna žaloba žalobcu žiadnym spôsobom nevyplýva, že by sa záver o porušení služobnejprísahy alebo služobnej povinnosti žalobcom zvlášť hrubým spôsobom, pre ktoré by ponechanie žalobcu
v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby opieral o skutočnosť trestného
stíhania žalobcu. K rovnakému záveru nadväzne dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom sp. zn.

4Sžo/66/2014 zo dňa 10.9.2015 rozsudok krajského súdu potvrdil a konštatoval, že v prípade žalobcu
boli naplnené obe podmienky prepustenia zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č.
73/1998 Z. z., a to: 1./ porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom
a 2./ ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

40. Správnosť týchto záverov napokon potvrdzujú aj závery súdov konajúcich o trestnom obvinení
žalobcu. Okresný súd Vranov nad Topľou v rozsudku sp. zn. XX/XXX/XXXX z 10.9.2019 na strane
25 odôvodnenia konštatoval, že súd dospel k presvedčeniu, že zo strany žalobcu k pochybeniam
ohľadom vedenia účtovania a spravovania účtovných kníh pokutových blokov došlo. Obdobne Krajský
súd v Prešove ako súd odvolací v uznesení sp.zn. XXX/X/XXXX z 11.6.2020 na str. 10 konštatoval, že
žalobca konal v rozpore s čl. 5 ods. 2, ods. 4 Prílohy č. 1 k Nariadeniu Prezidenta PZ č. 14/2011 a § 48

ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z., nejde však o trestný čin, pre ktorý bol obžalovaný. Záver o tom,
že je nepochybné, že žalobca porušil označené vnútorné predpisy a dopustil sa vážnych nedostatkov
vo vedení knihy cennosti vyslovil krajský súd aj na str. 13 uvedeného uznesenia.

41. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného nemá dôvod akokoľvek spochybňovať závery vyjadrené

v citovaných právoplatných rozhodnutiach súdov, rovnako ako takýto dôvod nemal ani súd prvej
inštancie. Pri svojich úvahách preto mohol spoľahlivo vychádzať z toho, že prepustenie zo služobného
pomeru bolo v prípade žalobcu bezprostredným dôsledkom jeho vlastného konania v rozpore
spovinnosťamipolicajtapodľa§48ods.3písm.a),b),g)ah)zákonač.73/1998Z.z.aboloplnevsúlade
s § 192 ods. 1 písm. e) tohto zákona. Na tomto závere nič nemení ani žalobcom poukazované vyjadrenie

svedka W. K. o možnom inom postihu žalobcu, než priamo prepustením zo služobného pomeru, keďže
voľbu postihu vykonal zákonným a súdmi v správnom súdnictve aprobovaným spôsobom nadriadený
žalobcu.

42. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že následky v podobe straty

zamestnaniačistratymožnéhokariérnehorastu,aledoveľkejmieryajnásledkyvpodobeodcudzeniasa
verejnému životu v obci si žalobca zavinil sám hrubým porušením svojich povinností, ktoré vo verejnosti
pochopiteľne rezonovalo s ohľadom na významnú riadiacu funkciu v policajnom zbore, ktorú žalobca
zastával.Pokiaľideomožnýkariérnypostupžalobcu,zvykonanéhodokazovania(najmävýsluchsvedka
N. W. K.) nevyplynulo, že by sa v čase obvinenia žalobcu reálne uvažovalo o jeho funkčnom postupe na

pozíciu zástupcu riaditeľa OR PZ, či na krajský dopravný inšpektorát. Ani v tomto smere preto nebola
preukázaná jednoznačná spojitosť medzi nezákonným obvinením a zmarením kariérneho postupu
žalobcu, ktorého reálnu možnosť spochybňujú aj dostatočne preukázané zásadné pochybenia žalobcu
pri výkone riadiacej funkcie (podrobne popísané v personálnom rozkaze, rozhodnutiach správnych
súdov aj rozhodnutiach súdov v trestnom konaní), a to bez ohľadu na to, či by tieto pochybenia viedli

k obvineniu žalobcu v trestnom konaní, alebo iba k miernejšiemu služobnému alebo disciplinárnemu
postihu v konaní správnom.

43. Odvolací súd považuje za udržateľné aj závery súdu prvej inštancie ohľadne nepreukázania
nemajetkovej ujmy z dôvodu návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie starostu, keďže k odvolaniu žalobcu

nedošlo. Návrh na jeho odvolanie z funkcie zástupcu starostu, obmedzenie žalobcovho spoločenského
života v obci, či neúspech v komunálnych voľbách žalobca argumentačne spája s medializovanou
informáciou o jeho obvinení, v konaní však nepredložil žiaden dôkaz o tom, že v médiách bola
prezentovaná informácia o jeho trestnom stíhaní v priamej súvislosti s jeho nezákonným obvinením.
Samotná skutočnosť, že bol žalobca prepustený zo služobného pomeru policajta pre pochybenia zistené

finančnou kontrolou nepochybne mohla v obci rezonovať aj v spojitosti s tvrdenou reportážou vysielanou
bezprostredne po uskutočnení kontroly a mohla viesť k zmene postoja niektorých obyvateľov obce či
známych žalobcu voči nemu, avšak s ohľadom na už vyššie konštatovanú dôvodnosť prepustenia zo
služobného pomeru a danosť skutkového základu pochybení žalobcu nie je možné tieto skutočnosti
vnímať výlučne ako následok nezákonného obvinenia žalobcu a kompenzovať ich ako nemajetkovú

ujmu v rozsahu požadovanom žalobcom. Samotnú skutočnosť, že žalobca nebol úspešný ako kandidát
voľbách starostu obce tiež nie je možné bez ďalšieho spájať s v tom čase už skončeným trestným
stíhaním žalobcu, keďže z vykonaného dokazovania nie je absolútne možné zistiť, v akej miere voličskésprávanie ovplyvnila táto okolnosť a v akej miere iné skutočnosti odlišujúce žalobcu od jeho zvoleného
protikandidáta.

44. Pokiaľ ide o určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd sa stotožnil
s dostatočne odôvodneným záverom súdu prvej inštancie.

45. Stabilizovaná judikatúra konštatovala, že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu
zaručeného podľa Čl. 1 Ústavy SR je aj princíp právnej istoty, ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa
platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II.ÚS/10/99, II.ÚS/234/03,
IV.ÚS/92/09) a taktiež, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS/87/93, Pl.ÚS/16/95 a II.ÚS/80/99, III.ÚS/356/06). Rešpektovanie
princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti
normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá

dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS/92/09).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej
alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne
neudržateľná (IV.ÚS/209/2010, m.m. Pl.ÚS/21/00, Pl.ÚS/6/04, III.ÚS/328/05). Aj keď právne závery
všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch
neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne
konanie (obdobne napr. IV.ÚS/49/06, I.ÚS/300/06).

46. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu sú známe rozhodnutia judikujúce primeranú výšku
náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním po náležitom zohľadnení iných
právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie a aj v kontexte s
rozhodnutiami ESĽP a ústavného súdu (bolo to konštatované v rozhodnutiach napr. 3Cdo/25/2019,
2Cdo/30/2019, 6Cdo/38/2019, 7Cdo/100/2017). Dovolací súd zdôraznil (čo správne konštatoval v

dôvodochsvojhorozhodnutiavpredmetnejvecisúdprvejinštancie),žeurčenievýškynemajetkovejujmy
nesmie byť svojvoľné a uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu,
vymykajúcousaakejkoľvekkontrole.Nemožnopriznávaťneprimerané,čidokoncatakpremrštenésumy,
ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Na druhej strane však dovolací
súd musí zohľadniť aj závery z judikatúry ÚS SR, konkrétne nálezu III.ÚS/754/2016 zo dňa 24.1.2017 a

na nález nadväzujúcu judikatúru dovolacieho súdu, rozsudok 5Cdo/192/2021 zo dňa 15.12.2022.

47. Odvolací súd neopomína ani závery nálezu Ústavného súdu SR III.ÚS/754/2016-42 , z ktorého
vyplynulo aj to, že „Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade

zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.ÚS/165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp.zn. II.ÚS/136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.ÚS/42/01
zo 17. júla 2002 alebo nález sp.zn. III.ÚS/165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie je

ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním
hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však ani ústavný
súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v týchto
prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného aj)
naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch

skutkovo obdobných“.

48. Preto poukazujúc aj na princíp právnej istoty a rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach
vo vzťahu k priznávaniu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6
zákona č. 514/2003 Z.z, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nemohol pre účely predmetného

rozhodnutia pominúť pomerovanie vyššie uvedených okolností prípadu (dĺžka trestného stíhania, zmena
vsprávanížalobcuvdôsledkupoškodeniadobréhomena,aleajokolnosti,spočívajúcevkonanížalobcu,
za ktoré bol trestne stíhaný so záverom odôvodňujúcim zásah nezákonného rozhodnutia o vznesení
obvineniadoosobnostnýchprávžalobcualeiďalšieprotinemuvedenétrestnéstíhania)sinýmiskutkovopodobnými rozhodnutiami súdov tak, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade bola
primeraná a spravodlivá a nevybočovala z praxe súdov, rozhodujúcich o ujme, ktorá bola spôsobená
nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia; samozrejme aj s aplikáciou judikatúry Ústavného súdu

SR a Najvyššieho súdu SR uvedených v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie
i v tomto rozhodnutí odvolacieho súdu.

49. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vyslovil, že náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.

Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). Taktiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy
treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v.
Spojené kráľovstvo). Okrem toho Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social,
S. A. v. Portugalsko). Napokon uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných

práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

50. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť aj to, že najvyšší súd má za ustálenú
rozhodovaciu prax závery vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
6Cdo/38/2019, sp.zn. 3Cdo/19/2018, sp.zn. 7Cdo/100/2017 (uvedených aj v dôvodoch kasačného
rozhodnutia dovolacieho súdu v predmetnej veci) pričom už okrem záverov týkajúcich sa limitácie
výšky náhrady v tejto veci sa žiada uviesť i to, že napr. v uznesení sp.zn. 6Cdo/38/2019 v

bode 32. a 33. vyslovil: ,,32. Právny názor zastávajúci potrebu podrobnej špecifikácie dôsledkov
vydania nezákonného rozhodnutia, preskúmateľnosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy a náležité
zohľadnenie iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, je
pevne zakotvený v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu prakticky od roku 2006. Tento právny názor
predstavuje výklad súladný so štandardom ochrany ľudských práv na európskej úrovni, eliminuje

ľubovôľu pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a zohľadňuje výšku
priznaných náhrad pri zásahoch do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej republiky.“

51. Správne preto pomeroval súd prvej inštancie predmetný uplatnený nárok aj s inými zo súdnej
praxe známymi situáciami. Tomuto postupu sa nebráni ani odvolací súd, pričom pripomína, že podľa

uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/204/2018 určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných
okolnostíkaždejprerokovávanejveci,ktorésúspravidlaneopakovateľnéanezameniteľnésokolnosťami
relevantnými v iných veciach. V dôsledku toho sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými
v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť posúdenia takto vysoko individuálnych okolností

odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

52. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/14/2020 bol potvrdený rozsudok
prvostupňového súdu o priznaní žalobcovi nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur v súvislosti s

nezákonným trestným konaním pre zločin zneužitia právomoci verejného činiteľa a krátenie dane a
poistného, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania, pretože skutok nie je trestným činom, keď
išlo o trvanie nezákonného stavu (začatého v roku 2012) v rozsahu 4 roky a 4 mesiace. Rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/200/2022 bol potvrdený rozsudok prvostupňového súdu o
priznanížalobcovinemajetkovejujmyvovýške10.000,-eurvsúvislostisnezákonnýmtrestnýmkonaním

pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej náležitej výhody,
ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom, keď išlo o trvanie nezákonného stavu (začatého v roku 2012)
v rozsahu 5 rokov a 5 mesiacov. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/116/2020 bol
potvrdený rozsudok prvostupňového súdu o priznaní žalobcovi nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur
v súvislosti s nezákonným trestným konaním pre prečin poškodzovania finančných záujmov Európskych

spoločenstiev v súbehu so zločinom subvenčného podvodu v štádiu pokusu trvajúceho od 10.11.2011
do 6.10.2014 (3 roky), ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 14Co/2/2024 bol potvrdený rozsudok prvoinštančného súdu o priznaní žalobcovi nemajetkovej
ujmy vo výške 3.000,- eur v súvislosti s nezákonným trestným konaním pre prečin skrátenia danea poistného trvajúceho 6 rokov, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Poukázať je možné aj na
rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.zn. 5C/161/2013 z 30.1.2015, ktorým bola priznaná nemajetková
ujma žalobcovi vo výške 6.000,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdený rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/433/2015 z 23.8.2016, rozsudok Okresného súdu
Lučenec sp.zn. 6C/131/2014 z 9.12.2015, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške
4.800,- eur za trestné stíhanie v trvaní 6 rokov, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp.zn. 16Co/63/2016 z 20.10.2016, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/144/2009
z 8.2.2011, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 2.000,- eur za trestné stíhanie

v trvaní 3 rokov, rozsudok Okresného súdu Košice okolie sp.zn. 11C/229/2010 z 3.11.2015, ktorým
bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 11.063,13 eur za trestné stíhanie v trvaní 2 rokov,
avšak bolo prihliadnuté na 140 dní, ktoré strávil žalobca vo väzbe ako aj na skutočnosť, že aj napriek
oslobodeniu jeho blízki príbuzní na neho naďalej hľadeli ako keby trestný čin znásilnenia spáchal.
Uvedené rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/175/2016
z 20.4.2017, rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota sp.zn. 8C/227/2015, ktorým bola priznaná

nemajetkováujmažalobcovivovýške8.500,-eurzatrestnéstíhanievtrvaní5rokovzaprečinusmrtenia,
ktorého sa mal dopustiť lekár v rámci výkonu svojho povolania tým, že zvolil nesprávnu liečbu pacienta,
ktorá mu spôsobila smrť. Tento lekár následne z dôvodu poškodenia dobrého mena opustil svoje
zamestnanie. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 16Co/104/2016 z 9.3.2017, rozsudok Okresného súdu Košice II sp.zn. 37C/31/2014 z

11.7.2016, ktorým bola priznaná nemajetková ujma žalobcovi vo výške 5.000,- eur za trestné stíhanie v
trvaní viac ako 3 rokov pre trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa, pre ktorý bol aj prepustený
zo služobného pomeru, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6Co/322/2016 z
28.3.2017.

53. Pokiaľ žalobca poukázal v odvolaní na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/506/2015
zo dňa 12.10.2016, kde bola žalobkyni ako vyšetrovateľke policajného zboru, ktorej trestné stíhanie bolo
zastavené priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- eur za 6 rokov trestného stíhania
odvolací súd konštatuje, že v odkazovanom prípade boli u žalobkyne preukázané trvalé následky na
zdraví v podobe posttraumatickej poruchy, ako aj rozpad partnerského vzťahu s malým dieťaťom,

vo vzťahu ku ktorému v dôsledku úzkostných a depresívnych stavov nebola schopná zabezpečovať
adekvátnustarostlivosť.Vsúdenomprípadeužalobcanásledkyobdobnéuvedenýmžiadnymspôsobom
preukázanéneboli.Pokiaľpoukázalžalobcanaužcitovanýnálezústavnéhosúdusp.zn.III.ÚS754/2016
zo dňa 24.1.2017, odvolací súd konštatuje, že z žalobcom citovanej časti vyplýva v prvom rade potreba
zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, pričom tam uvedenú sumu 620,- eur ústavný súd označil

vo vzťahu k posudzovanému prípadu za nie neprimeranú. Z uvedeného však nevyplýva, že by pri
zohľadnení osobitných okolností konkrétneho prípadu nemohla byť primeranou aj iná, nižšia čiastka.

54. S poukazom na uvedené odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel,
že nastoleniu spravodlivej rovnováhy medzi štátom ako škodcom na strane jednej a na druhej strane

fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na základných právach je zaplatenie tejto náhrady vo výške
celkom 10.000,- eur. Žalobca uplatňoval na tomto nároku sumu 150.000,- eur. Ak súd prvej inštancie
priznal na tomto nároku žalobcovi sumu 10.000,- eur a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, tieto závery
sú vecne správne, a preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

V. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia náhrady trov konania.

55. Správne sú aj závery súdu prvej inštancie pokiaľ sa týka rozhodovania o náhrade trov konania.
Preto aj pri prieskume tohto výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie odkazuje odvolací súd na aplikáciu
ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, a preto aj v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie ako správny

potvrdil.

56. Žalobca s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 475/2018 zo dňa 4.2.2021 argumentuje,
že záver súdu vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov
v prípadoch, ak výška plnenia závisela od úvahy súdu, nemožno akceptovať pre jeho rozpor s ústavou.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade ako neúspech žalobcu nebola posúdená časť ním
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, ale to, že nebol úspešný v celej časti nároku na náhradu škody.
Odvolací súd nemohol nezohľadniť a ponechať bez dôsledkov na rozhodovanie o trovách konania
skutočnosť, že uplatnený nárok voči štátu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. pozostával z viacerýchčiastkových nárokov, zo skutočnej škody (trovy obhajoby vo výške 4.702,71 eur a ušlá mzda v sume
52.055,28eur)aznáhradynemajetkovejujmy(150.000,-eur).Vprípadeskutočnejškodyžalobcavčasti
ušlej mzdy vzal žalobu späť, čo by odôvodňovalo postup podľa § 256 ods. 1 CSP. V časti náhrady

škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno a jeho
nárok bol zamietnutý. Žalobca teda v uplatnenom nároku na náhradu škody nebol úspešný vôbec.
Úspech v konaní mal iba v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak iba v základe nároku.
Vo finančnom vyjadrení bol aj v tomto neúspešnejšou stranou (v pomere 1/15). Preto v danej veci bolo
podľa odvolacieho súdu namieste aplikovať § 255 ods. 2 veta druhá, ktorý najlepšie a najpresnejšie

vystihuje „úspech“ oboch sporových strán.

57. Keďže v odvolacom konaní nebola úspešná žiadna zo strán sporu, odvolací súd im nárok na náhradu
trov odvolacieho konania postupom podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP nepriznal.

58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).