Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: BB-75S/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6022200359
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:6022200359.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a členiek

senátu JUDr. Ing. Lindy Kovandovej, LL.M. (sudkyne spravodajkyne) a JUDr. Michaely Kútikovej,
v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851
02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29,
040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská
Bystrica, Odbor opravných prostriedkov, so sídlom Nám. Ľudovíta Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica,
za účasti ďalšieho účastníka konania: 1/ AVG Building, a. s., Osloboditeľov 4, 976 67 Závadka nad
Hronom, IČO: 45 639 957, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s. r. o., advokátska kancelária, so

sídlom:Skuteckého17,BanskáBystrica97401,IČO:36646181,2/INECO,s.r.o.,Mladýchbudovateľov
2, 974 11 Banská Bystrica, 3/ Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OOP3-2022/013575-002 zo dňa
24.03.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Dňa 02.09.2021 doručila spoločnosť AVG Building, a. s. (ďalší účastník 1/) ako navrhovateľ,
v zastúpení spoločnosťou INECO, s. r. o. (ďalší účastník 2/) Okresnému úradu Banská Bystrica, odboru
starostlivosti o životné prostredie, ako príslušnému orgánu štátnej správy na úseku posudzovania
vplyvov na životné prostredie, zámer navrhovanej činnosti „AVG – administratívne sídlo firmy
a prevádzková hala“, vypracovanej podľa Prílohy č. 9 k zákonu č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov
na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

aj ako „zákon EIA“). Účelom navrhovanej činnosti je výstavba administratívneho sídla a prevádzkovej
multifunkčnej haly investorskej firmy.
2. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) informoval dotknutú obec, dotknuté orgány, povoľujúce orgány, rezortné orgány
a všetkých známych účastníkov, že začal správne konanie vo veci posudzovania predpokladaných
vplyvov na životné prostredie dňom doručenia zámeru navrhovanej činnosti navrhovateľom. Zámer
navrhovanej činnosti bol zverejnený na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu. Dotknutá

obec, Mesto Banská Bystrica (ďalší účastník 3/), tiež zverejnila od 09.09.2021 informáciu o doručení
zámeru navrhovanej činnosti na svojom webovom sídle. V zákonom stanovenom termíne boli
prvostupňovému správnemu orgánu doručené písomné stanoviská v rámci zisťovacieho konania.Jedným zo subjektov, ktorý doručil prvostupňovému správnemu orgánu svoje písomné stanovisko, bol
aj žalobca.
3. Prvostupňový správny orgán upovedomil účastníkov konania o podkladoch pre vydanie rozhodnutia

zo zisťovacieho konania a možnosti sa pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu
zistenia, poprípade navrhnúť jeho doplnenie. Možnosť nazrieť do spisu alebo vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia podľa tohto upovedomenia využil žalobca, ktorý následne zaslal prvostupňovému
správnemu orgánu svoje vyjadrenie.
4. Dňa 10.11.2021 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. OU-BB-OSZP3-2021/022544-021,

ktorým rozhodol, že predložený zámer navrhovanej činnosti „AVG – administratívne sídlo firmy
a prevádzková hala“ sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Súčasne bolo predmetným rozhodnutím
rozhodnuté, že pre uvedenú navrhovanú činnosť je možné požiadať o povolenie činnosti podľa
osobitných predpisov a rešpektovať nasledovné podmienky: zabezpečiť, aby všetky skladovacie
priestory, manipulačné plochy a priestory, kde sa nakladá s nebezpečnými látkami a obalmi
z nebezpečných látok, boli zabezpečené tak, aby nedošlo k úniku do povrchových a podzemných vôd

a do pôdy a pri realizácií sadových úprav uprednostniť miestne prirodzene rastúce druhy rastlín pred
exotickými, miestne nepôvodnými druhmi (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“).
5. Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že navrhovaná činnosť nebude predstavovať
podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ale porovnateľné zaťaženia prostredia s pôvodne
posudzovaným stavom. Na základe preskúmania a zhodnotenia predloženého zámeru navrhovanej

činnosti, zhodnotenia stavu životného prostredia v záujmovom území, doručených stanovísk orgánov
štátnej správy a samosprávy, prvostupňový správny orgán skonštatoval, že pri dodržaní všeobecne
platných záväzných predpisov a vhodných technických a bezpečnostných opatrení navrhovaná činnosť
nebude predstavovať taký zásah do životného prostredia, ktorý by v značnej miere mohol ohroziť
životné prostredie a zdravie obyvateľov, a preto rozhodol tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti

prvostupňového rozhodnutia.
6.Žalobcavprocesnompostaveníverejnostipodalvočitomutorozhodnutiuodvolanie,oktoromrozhodol
žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2022/013575-002 zo dňa 24.03.2022, tak že odvolanie žalobcu
zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný skonštatoval, že písomné stanoviská jednotlivých

orgánov, ktoré boli doručené prvostupňovému správnemu orgánu boli kladné, dotknuté orgány
nepožadovali ďalšie posudzovanie navrhovanej činnosti podľa zákona EIA a nevzniesli ani žiadne
požiadavky, či pripomienky, resp. ich pripomienky mali charakter upozornenia navrhovateľa na
dodržiavanie platných právnych predpisov. Niektoré subjekty písomné stanovisko k zverejnenému
zámeru nedoručili, pričom podľa § 23 ods. 4 zákona EIA sa táto skutočnosť považuje za súhlasné

stanovisko.
8. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu žalovaný sa stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu
pri vykonaní zisťovacieho konania a uviedol, že má za to, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu je v súlade s § 20a písm. a), § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA a § 47
ods. 3 Správneho poriadku, v zmysle ktorého v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán uviesť,

ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami bol pri ich hodnotení vedený.
Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia zo zisťovacieho konania opísal navrhovanú
činnosť s ohľadom na jej umiestnenie a jej plánovaný rozsah. Takisto z odôvodnenia rozhodnutia
vyplývajú údaje o predpokladaných vplyvoch navrhovanej činnosti na životné prostredie a obyvateľstvo
a je z neho zrejmé, že vplyvy, ktoré vykazuje navrhovaná činnosť, nie sú významné, aby vznikla

potreba ďalšieho posudzovania podľa zákona EIA. Podľa názoru žalovaného prvostupňový správny
orgán primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 k zákonu EIA, spoľahlivo
zistil skutkový stav a poskytol dostatočný podklad, aby bolo možné objektívne posúdiť a zhodnotiť vplyv
navrhovanej činnosti na životné prostredie a následne vydať rozhodnutie o tom, že zámer navrhovanej
činnosti nie je potrebné ďalej posudzovať. V rámci zisťovacieho konania neboli zistené také vplyvy

navrhovanej zmeny, ktoré by vylúčili možnosť jej realizácie v danej lokalite. Uvedená skutočnosť sa
prejavila aj v stanoviskách od dotknutých orgánov, ktoré predložili kladné stanoviská a nepožadovali
ďalšie posudzovanie navrhovanej zmeny podľa zákona EIA, resp. písomné stanoviská od dotknutých
subjektov, neboli doručené, čím sa podľa § 23 ods. 4 zákona EIA považujú za súhlasné.
9. V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia sa žalovaný vyjadroval k jednotlivým odvolacím námietkam

žalobcu. K námietke žalobcu o tom, že podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie uvádzané v prvostupňovom rozhodnutí sú len miernejšou formuláciou vodného zákona alebo,
že vyplývajú zo zákona o ochrane prírody a krajiny a navrhovateľ je povinný tieto podmienky dodržiavať
aj bez toho, aby boli predmetom výrokovej časti rozhodnutia, žalovaný uviedol, že podľa § 29 ods. 13zákona EIA v prípade, že prvostupňový správny orgán rozhodne o ďalšom neposudzovaní navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny, uvedie vo výroku rozhodnutia podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv
na životné prostredie. Kritériá obsahu ani formy podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na

životnéprostredie,všakniesúpredmetomtohtozákonnéhovymedzenia.Kpodmienketýkajúcejsatoho,
abynavrhovateľzabezpečilvšetkypriestory,kdesanakladásnebezpečnýmilátkami,predúnikomtýchto
látok do životného prostredia, sa žalovaný vyjadril tak, že táto podmienka nesúvisí s vypúšťaním vôd do
povrchových vôd ani do podzemných vôd, nakoľko pri manipulácii so znečisťujúcimi látkami sa nejedná
o vypúšťanie vôd do podzemných vôd alebo povrchových vôd, resp. pre takúto činnosť sa nevydáva

žiadne povolenie, preto odvolací orgán považuje túto námietku za neopodstatnenú. K druhej podmienke
sa žalovaný vyjadril tak, že na výsadbu a pestovanie nepôvodných druhov rastlín sa v zmysle § 7
ods. 3 zákona o ochrane prírody vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody. Avšak vyhláška Ministerstva
životného prostredia Slovenskej republiky č. 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o ochrane
prírody a krajiny, v prílohách č. 2 a 3 obsahuje zoznam nepôvodných druhov rastlín, ktoré sa môžu
vysádzať alebo pestovať bez akéhokoľvek súhlasu orgánu ochrany prírody. Preto žalovaný má za to,

že prvostupňový správny orgán uvedenou podmienkou vylúčil možnosť vysádzať v dotknutej lokalite aj
nepôvodné druhy rastlín, na ktoré sa súhlas orgánu ochrany prírody nevyžaduje, a preto prvostupňový
správny orgán reguluje danú oblasť prísnejšie ako zákonodarca. Žalovaný teda nepovažuje podmienky
uvedené vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia za podmienky uložené v rozpore s
§ 46 Správneho poriadku v spojení s § 29 ods. 13 zákona EIA.

10. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia. Skonštatoval, že žalobca v rámci konania neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by
vyplývalo, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého zámeru, negatívne
ovplyvní životné prostredie v danej lokalite, a že by preto malo byť potrebné prijať žalobcom
navrhnuté opatrenia. Žalobca v priebehu konania ani nepreukázal, že práve ním navrhnuté opatrenia

sú spôsobilé účinným spôsobom zmierniť dopady navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich
eliminovať, obdobne počas zisťovacieho konania nebola vznesená žiadna relevantná pripomienka, z
ktorej by vzišla reálna potreba vypracovania iného variantu navrhovanej činnosti. Predložený zámer
dostatočne definuje a hodnotí vplyvy navrhovanej činnosti na jednotlivé zložky životného prostredia a v
zámere navrhnuté opatrenia zabezpečujú súlad navrhovaného riešenia s požiadavkami súčasne platnej

legislatívy týkajúcej sa životného prostredia. Pri posúdení zámeru navrhovanej činnosti neboli zistené
žiadne skutočnosti, ktoré by po realizovaní štandardných prevádzkových a bezpečnostných opatrení
uvedených v zámere navrhovanej činnosti, ako aj dodržiavaním platných a účinných právnych predpisov
ohrozovali životné prostredie alebo zdravie obyvateľov.
11. V súvislosti s námietkou, že v konaní nebolo predložené a posudzované variantné riešenie,

žalovaný uviedol, že zákonodarca v ustanovení § 22 ods. 6 zákona EIA umožňuje príslušnému
orgánu na základe žiadosti navrhovateľa upustiť od požiadavky variantného riešenia navrhovanej
činnosti. Navrhovateľ požiadal prvostupňový správny orgán podľa citovaného ustanovenia o upustenie
od variantného riešenia zámeru, pričom prvostupňový správny orgán tejto žiadosti vyhovel. Zákon
EIA síce ukladá príslušnému správnemu orgánu povinnosť uplatniť voči navrhovateľovi požiadavku

na dopracovanie ďalšieho variantu, ale len za predpokladu, že z pripomienkovania zámeru vyplynie
potreba posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti. Na takýto postup nemá
dotknutáverejnosťautomatickyprávnynárokvznesenímsamotnejpožiadavky,bezuvedeniarelevantnej
argumentácie. Počas zisťovacieho konania nebola zo strany verejnosti ani ďalších dotknutých subjektov
predložená žiadna relevantná pripomienka, z ktorej by vzišla reálna potreba dopracovania ďalšieho

variantu navrhovanej činnosti. Žalovaný poukázal aj na to, že limitujúcim faktorom odvolacieho konania
je vylúčenie možnosti rozhodovať v rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania
na prvostupňovom správnom orgáne. Pokiaľ sa odvolateľ domnieva, že prvostupňový správny orgán
pri upustení od variantného riešenia postupoval v rozpore so zákonom, oprávneným subjektom na
vyslovenie nezákonnosti uvedeného individuálneho správneho aktu je orgán prokuratúry, resp. správny

súd.
12. V súvislosti s námietkou uvádzanou v odvolaní, že prvostupňový správny orgán neumožnil žalobcovi
zúčastniť sa konzultácie, hoci o to výslovne žiadal, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že
táto je neopodstatnená. Zákon EIA umožňuje, aby boli počas celého procesu posudzovania vykonané
konzultácie v súlade s § 63 tohto zákona, avšak uvedené ustanovenie nešpecifikuje spôsob a formu

realizácie konzultácií. Konzultácie môžu byť realizované písomnou alebo ústnou formou. V tejto
súvislosti žalovaný zastával názor, že v uvedenom konaní bolo žalobcovi ako dotknutej verejnosti
umožnené vykonať písomné konzultácie a to najmä prostredníctvom § 24 ods. 3 zákona EIA a § 33
ods. 2 Správneho poriadku, t. j. možnosť zaslať písomné odôvodnené stanovisko ako aj vyjadrenie kpredmetnej navrhovanej činnosti. Žalobca vo svojej žiadosti o vykonanie konzultácii neuviedol konkrétne
dôvody, na základe ktorých bolo potrebné zvolať konzultácie vo forme ústneho pojednávania. Nakoľko
podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje

správny orgán, prvostupňový správny orgán, vzhľadom na úroveň spracovania zámeru s prihliadnutím
na doručené stanoviská dotknutých subjektov, dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené správnym
orgánom v rámci správneho konania sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval
nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Podľa
žalovaného tak účastníkom konania, vrátane žalobcu, nebolo znemožnené realizovať konzultácie vo

vzťahu k prejednávanej veci.
13. K námietke žalobcu, o tom, že prvostupňový správny orgán neuplatňoval eurokonformný výklad
zákona EIA, resp. neuplatňoval smernicu EIA, žalovaný uviedol, že táto smernica je transponovaná do
zákona EIA, z tohto dôvodu sú aj konania podľa zákona EIA v súlade s uvedenou smernicou.
14. Námietku odvolateľa o porušení práva verejnosti na informácie o životnom prostredí a práva
efektívne hájiť záujmy verejnosti označil žalovaný za neopodstatnenú, nakoľko táto mala počas

konania možnosť zapojiť sa do konania a podávať k zámeru navrhovanej činnosti svoje podnety,
pripomienky a názory. Bola oboznámená zo zámerom navrhovanej činnosti. Verejnosť bola taktiež
informovaná o výsledku zisťovacieho konania prostredníctvom úradnej tabule a webového sídla
prvostupňového správneho orgánu. V priebehu zisťovacieho konania neboli identifikované vplyvy
súvisiace s realizáciou navrhovanej činnosti, ktoré by mohli významným spôsobom ovplyvniť situáciu,

ktorá by si vyžadovala vypracovanie dopravno-kapacitného posúdenia. Realizácia navrhovanej činnosti
nebude mať za následok zmenu dopravnej štruktúry, nakoľko sa budú využívať existujúce miestne
komunikácie. Realizáciou navrhovanej činnosti nedôjde k významnému nárastu dopravnej záťaže,
a teda k nárastu zaťaženia riešeného územia, a preto žalovaný považoval požiadavku žalobcu na
vypracovanie projektu dopravno-kapacitného posúdenia za neopodstatnenú.

15. K bodu odvolania, v ktorom žalobca žiadal byť oboznámený s podkladmi odvolacieho konania pre
účely vyjadrenia sa podľa § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku, žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že pripomienka týkajúca sa povinnosti oboznámenia účastníka konania v odvolacom
konaní so všetkými podkladmi pred vydaním rozhodnutia v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku
je neopodstatnená z dôvodu, že odvolací orgán rozhoduje v odvolacom konaní o dodržaní zákonnosti

a procesných postupov prvostupňového správneho orgánu. Ak odvolací orgán nevykonáva ďalšie
dokazovanie a vychádza len zo spisového materiálu, doručeného prvostupňovým správnym orgánom,
odvolací orgán nie je povinný aplikovať ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Na základe
osvojenia si skutočností zistených prvostupňovým správnym orgánom, doplnených o právne závery
žalovaného a tiež vyhodnotenia odvolacích dôvodov žalovaný rozhodol tak, že odvolanie žalobcu

zamietol a prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy potvrdil.

Správna žaloba, žalobné body

16. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia

žalovaného a s tým spojeného prvostupňového rozhodnutia a navrhoval, aby súd v súlade s § 191 ods. 1
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor
opravných prostriedkov č. sp. OU-BB-OOP3-2022/013575-002 zo dňa 24.03.2022 v celom rozsahu
zrušil, a aby súčasne zrušil podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP aj rozhodnutie vydané Okresným úradom
Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OU-BB-OSZP3-2021/022544-021 zo dňa

10.11.2021 a aby vec vrátil Okresnému úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie
ako orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie a súčasne žiadal, aby súd žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100%.
17. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav, ktorý vzal orgán

verejnejsprávnyzazákladnapadnutéhorozhodnutiajevrozporesadministratívnymispismialebovnich
nemá oporu a v konaní došlo zároveň aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo
veci samej.
18. V úvode správnej žaloby žalobca poukázal na to, že je reprezentantom verejnosti ako takej a v danej

veci nepresadzuje ani tak svoje subjektívne práva a záujmy, ale záujmy celej verejnosti a to najmä
s ohľadom na zásadu legitímnych očakávaní a právnej istoty ktoréhokoľvek občana z hľadiska jeho
ústavných práv na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 a čl. 45 Ústavy SR. Namietal, že ďalší
účastník v 1/ rade nesplnil svoju zákonnú povinnosť upravenú v § 17 ods. 2 a v § 18 zákona č. 17/1992Zb. o životnom prostredí a to, že žalovaný si nesplnil povinnosti podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku
a v naznačenom smere nevyžadoval dôsledné plnenie povinností zo strany účastníka v 1/ rade ako
navrhovateľa predmetnej činnosti a súčasne nechránil záujmy spoločnosti a fyzických a právnických

osôb na úplné a presné informácie o životnom prostredí. Namietal aj porušenie § 3 ods. 2 Správneho
poriadku tým, že žalovaný nedal verejnosti možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy tým, že
verejnosť nemala k dispozícií všetky pre rozhodnutie podstatné informácie. Žalovaný podľa žalobcu
porušil aj ust. § 3 ods. 4 Správneho poriadku tým, že zvolil také vybavenie veci, ktoré neviedlo k jeho
správnemu vybaveniu a zároveň spôsob vybavovania niektorých procesných ustanovení nad zákonom

predpokladanú mieru zaťažuje účastníkov konania.
19. Ďalej žalobca citoval ust. § 20a, § 24 ods. 2 a § 29 ods. 13 zákona EIA a namietal, že podmienky
rozhodnutia podľa § 29 ods. 13, resp. § 37 ods. 5 zákona EIA vyplývajúce zo stanovísk verejnosti neboli
zapracované medzi záväzné environmentálne opatrenia buď vôbec alebo nedostatočne. Následne
nebolonáležitevysvetlené,prečoopatrenianavrhovanéžalobcomneboliuloženévzmysle§20azákona
EIA.

20. V ďalšom texte správnej žaloby žalobca uvádzal, že právo na úplné a presné informácie o životnom
prostredí je upravené nielen vnútroštátnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohodami, medzi ktoré
patrí aj Aarhuský dohovor. Tvrdil tiež, že ustanovenia zákona EIA, konkrétne § 24 ods. 1, § 29 ods.
10, § 31, § 36 a § 63 reálne naplnené neboli, a preto procesný postup žalovaného neviedol k účelu
acieľukogentnéhostanovenéhosmernicouEIAaAarhuskýmdohovorom.Žalobcanamietalnedôslednú

a nedokonalú transpozíciu Aarhuského dohovoru a smernice EIA do zákona EIA. Podľa žalobcu je
potrebné právnu normu podľa § 24 ods. 1 písm. e) zákona EIA vykladať tak, že bolo povinnosťou
správneho orgánu okrem samotného zámeru s prílohami zverejniť aj všetky stanoviská a vyjadrenia
dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie.
21. Žalobca namietal, že vo výrokovej časti rozhodnutia mal prvostupňový správny orgán zákonnú

povinnosť určiť konkrétne zmierňujúce podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie,pričompriformulovanítýchtopodmienokmávychádzaťajzostanovískdoručenýchkzámeru.
Súčasne platí, že v zmysle § 20a písm. a) zákona EIA má rozhodnutie obsahovať zdôvodnenie uvedenia
uložených podmienok a/alebo súčasné zdôvodnenie absencie navrhovaných podmienok. Tvrdil, že
správny orgán sa nedostatočne vysporiadal s jeho pripomienkami, nakoľko ani jedno z opatrení,

ktoré navrhoval, sa nepremietlo priamo do výroku prvostupňového rozhodnutia ani neinšpirovalo
prvostupňový orgán na doplnenie iných podmienok na základe vlastnej úvahy a vlastnej odbornej
činnosti. Podľa žalobcu, ak prvostupňový správny orgán neakceptuje návrhy žalobcu, musí určiť iné,
vo výsledku porovnateľné alebo účinnejšie environmentálne opatrenia a svoj výber opatrení náležite
zdôvodniť.

22. Prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu neobsahujú konkrétne
zmierňujúce opatrenia, ale obsahujú iba uvedenie všeobecných právnych povinností, ktoré vyplývajú
z iných právnych prepisov a je nimi navrhovateľ viazaný bez ohľadu na to, či sú uvedené v rozhodnutí.
Prvá zmierňujúca podmienka určená prvostupňovým orgánom „zabezpečiť všetky priestory, kde sa
nakladá s nebezpečnými látkami pred únikom týchto látok do životného prostredia (do pôdy, do

povrchových vôd, do podzemných vôd)“ je podľa žalobcu podmienkou, ktorú ustanovuje § 36 a § 37
zákona o vodách. Druhá zmierňujúca podmienka „pri realizácií sadových úprav uprednostniť prirodzene
rastúce druhy rastlín pred exotickými miestne nepôvodnými druhmi“ je len podmienkou, ktorá bez
ďalšieho vyplýva z § 7 zákona č. 543/2002 o ochrane prírody a krajiny. Žalobca teda konštatuje, že
ide o podmienky, ktorými by bol navrhovateľ aj tak viazaný na základe osobitného predpisu. Správny

orgán, teda efektívne neurčil žiadnu podmienku na zmiernenie vplyvov na životné prostredie na žiadnom
z úsekov životného prostredia.
23. V správnej žalobe žalobca namietal aj porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, ktoré videl
v tom, že prvostupňový orgán nebral do úvahy pripomienky žalobcu ako zainteresovanej verejnosti
a vychádzal len z podaní dotknutých orgánov, čo žalobca vníma tak, že správne orgány účelovo

neuznávajú činnosť environmentálnych spolkov akým je žalobca, a to spôsobuje nezákonnosť, tak
napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia.
24. Tiež namietal, že v konaní nebolo predložené a posudzované okrem nulového variantu iné variantné
riešenie. Variantnosť nebola ani nariadená a to napriek tomu, že žalobca to v rámci svojho uplatneného
stanoviska požadoval, čím boli podľa žalobcu porušené ust. § 22 ods. 6 zákona EIA v kombinácií

s § 22 ods. 4, v spojení s časťou V. prílohy č. 9 k zákonu EIA. Prvostupňový orgán sa podľa
žalobcu nedostatočne vysporiadal s odôvodnenosťou jedno-variantného riešenia. V uvedenom žalobca
videl aj nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávnu aplikáciu ustanovenia zákona EIA, kde jepredpokladom vypracovanie zámeru s viacerými variantmi a upustenie od viacerých variantov, resp.
zámerov má byť len výnimkou z pravidla.
25. V žalobe žalobca namietal tiež nedostatočné odôvodnenie a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia.

Tvrdil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesplnil kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu
a obsah odôvodnenia rozhodnutia. Podľa žalobcu žalovaný rovnako ako prvostupňový orgán rezignovali
na svoju povinnosť zistiť vplyvy na životné prostredie a prijať primerané opatrenia, namietal, že
v napadnutých rozhodnutiach podľa žalobcu absentuje uvedenie akýchkoľvek úvah správneho orgánu,
ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov. Napadnuté rozhodnutia sú tak podľa neho nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za
základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu
avkonanídošlozároveňajkpodstatnémuporušeniuustanoveníokonanípredorgánomverejnejsprávy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Ani
prvostupňový orgán, ani odvolací orgán sa s argumentami žalobcu nijakým spôsobom nevysporiadali.
26. Na záver žalobca namietal nesprávny procesný postup spočívajúci v nezvolaní konzultácie podľa

§ 63 zákona EIA, ktorého sa primárne domáhal. Aj žalovaný mal podľa žalobcu povinnosť zvolať
konzultácie, avšak tento uplatňuje reštriktívny výklad zákona EIA a ide proti účelu a cieľu zákona
EIA, ako aj Aarhuského dohovoru. Vykonanie konzultácie podľa § 63 zákona EIA a nie je totožné
ako ústne pojednávanie podľa § 21 Správneho poriadku. Poskytnutie stanoviska nemôže byť podľa
žalobcu chápané ako konzultácia, lebo je len jednostranným prejavom názoru, konzultáciou je odborná

diskusia, ktorú mal zabezpečiť žalovaný.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

27. K obsahu správnej žaloby sa žalovaný vyjadril tak, že žalobné námietky sú z väčšej časti

totožné s odvolacími námietkami a v tomto smere sa žalovaný v plnej miere pridržiava právneho
názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný uviedol, že nepopiera, že ochrana životného
prostredia ako spoločného záujmu všetkých občanov Slovenskej republiky je dôležitou aktivitou, ktorá si
zaslúži pozornosť a podporu. Žalobca však podľa neho zasiela stanoviská s rovnakými pripomienkami
pre každý zámer/oznámenie o zmene navrhovanej činnosti a to bez rozdielu, či ide o priemyselnú

činnosť, infraštruktúru, účelové objekty pre šport, rekreáciu a cestovný ruch, vodné hospodárstvo a
pod. Žalovaný vidí pochybnosti vo vážnosti prejavenej vôle žalobcu, nakoľko jednotlivé žalobné body
nereflektujú konkrétne skutkové a právne okolnosti a taktiež sú zjavne prevzaté z iných konaní. O
uvedenej skutočnosti svedčí napríklad fakt, že žalobca v niektorých bodoch správnej žaloby cituje z
rozhodnutia žalovaného alebo z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, hoci citované tvrdenia

tieto rozhodnutia vôbec neobsahujú. Pokiaľ žalobca vo veľkej časti žaloby len uvádza rozsiahle citácie
rozhodnutírôznychsúdov,bezindividualizácievyjadreniavplyvuichzáverovnazákonnosťnapadnutého
rozhodnutia, tieto skutočnosti nemajú potrebnú relevanciu a žalovaný zastáva názor, že ich nie je možné
brať v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia do úvahy a ďalej sa nimi zaoberať.
Žalobca podal správnu žalobu bez toho, aby z nej bolo zrejmé, v čom by mala navrhovaná činnosť

odporovať predpisom na ochranu životného prostredia, nenamietal konkrétne skutočnosti týkajúce
sa napadnutého rozhodnutia, neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť záverov prijatých žalovaným k
jednotlivým námietkam žalobcu uvedeným v jeho odvolaní. Žiadna z námietok žalobcu obsiahnutých v
podanom odvolaní nekorešpondovala s vecnou stránkou navrhovanej činnosti. Na základe uvedených
skutočností má žalovaný za to, že zo strany žalobcu ide o konanie hraničiace so šikanóznym výkonom

práva. Preto navrhol súdu, aby postupoval v zmysle § 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku v spojení
s § 28 Správneho súdneho poriadku a neposkytol ochranu právam alebo právom chráneným záujmom
žalobcu z dôvodu zjavného zneužívania práva.
28. Pokiaľ by správny súd pristúpil k súdnemu prieskumu žalobných bodov, žalovaný k nim uviedol
nasledovné:

29. K porušeniu § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA žalovaný uviedol, že informácie o životnom prostredí,
vrátane predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti, boli uvedené v zámere navrhovanej činnosti,
ktoré bolo v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákona EIA zverejnené a verejnosti dostupné
na webovom sídle prvostupňového správneho orgánu, webovom sídle Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky a zároveň informácia o zámere bola dostupná prostredníctvom zverejnenia

dotknutou obcou v súlade s § 23 ods. 3 zákona EIA na jej úradnej tabuli. Verejnosť mala počas
konania možnosť sa zapojiť do konania a podávať k navrhovanej činnosti svoje podnety, pripomienky a
názory. Žalobca v rámci prvostupňového konania zaslal stanovisko k zámeru navrhovanej činnosti, čím
je preukázaná skutočnosť, že verejnosť bola s týmto zámerom oboznámená. Verejnosť, ktorá nebolaúčastníkom konania, bola taktiež informovaná o výsledku zisťovacieho konania v súlade s § 29 ods.
15 zákona EIA prostredníctvom úradnej tabule a webového sídla prvostupňového správneho orgánu a
tak isto prvostupňový správny orgán zverejnil rozhodnutie zo zisťovacieho konania na webovom sídle

Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, pričom týmto spôsobom bolo zachované právo
verejnosti podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA a stať sa tak účastníkom nielen zisťovacieho
konania,aleajnasledujúcichpovoľovacíchkonaní.Tiežpoukázalnato,žežalobcabolvzmysle§33ods.
2 Správneho poriadku informovaný o ukončení dokazovania a o možnosti vyjadriť sa k zhromaždeným
podkladom a k spôsobu ich zistenia, pričom v tomto smere žalobca na uvedené upovedomenie reagoval

iba požiadavkou, aby prvostupňový správny orgán v zmysle čl. 4 Aarhuského dohovoru všetky podklady
rozhodnutia zaslal na žalobcov e-mail, resp. do jeho elektronickej schránky alebo ich zverejnil na
stránkeMinisterstvaživotnéhoprostrediaSR.Jevšakpotrebnépoznamenať,žecieľomčl.4Aarhuského
dohovoru je predovšetkým umožniť za podmienok stanovených vnútroštátnym právom výkon práva
na prístup a šírenie informácií o životnom prostredí a nie sprístupňovanie administratívnych spisov
vedených v konkrétnych správnych konaniach.

30. Žalovaný poukazoval na to, že zákon EIA má v ustanovení § 24 ods. 1 zhrnuté len tie najdôležitejšie
výstupy jednotlivých fáz konania, ktoré sú určené pre verejnosť, uvedené ustanovenie neobsahuje
taxatívny výpočet skutočností, ktoré je príslušný správny orgán povinný zverejniť. Toto ustanovenie tak
vytvára priestor pre správny orgán, aby podľa skutočností zistených počas prebiehajúceho konania
zvážil, čo je informácia dôležitá na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia. Žalovaný

má za to, že prvostupňovému správnemu orgánu v zisťovacom konaní nevyplývala z písmena i)
povinnosť zverejňovať doručené stanoviská dotknutých orgánov či dotknutej verejnosti alebo doplňujúce
informácie navrhovateľa. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca námietku týkajúcu sa sprístupňovania
informácií nevzniesol v podanom odvolaní a preto nebolo možné, aby sa žalovaný správny orgán iným
vyčerpávajúcim spôsobom touto skutočnosťou v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia zaoberal.

Námietku preto vyhodnotil ako neopodstatnenú.
31. K porušeniu § 20a, § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA v spojení s § 47 ods. 3 Správneho
poriadku žalovaný uviedol, že žalobca v tomto smere nepredniesol žiadne konkrétne námietky, v ktorých
by namietal argumentáciu a závery, ktorými sa žalovaný správny orgán vysporiadal s touto odvolacou
námietkou v napadnutom rozhodnutí. Žalobca neuviedol žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu o tom,

prečo závery žalovaného nemôžu z hľadiska zákonnosti obstáť, preto žalovaný považuje túto žalobnú
námietku za irelevantnú.
32. Žalovaný ďalej nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán pochybil,
lebo nielenže neuviedol návrh podmienok žalobcu do výroku prvostupňového rozhodnutia, ale sa
s nimi v odôvodnení rozhodnutia ani nevysporiadal. Prvostupňový správny orgán podľa žalovaného

v rozhodnutí uviedol jednotlivé pripomienky žalobcu a tieto vyhodnotil samostatne na strane 10
prvostupňového rozhodnutia. Z tejto časti odôvodnenia rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalobca
k navrhovanej činnosti uplatnil požiadavky, ktoré evidentne nesúviseli s predmetným predloženým
zámerom navrhovanej činnosti. Žalobca podľa názoru žalovaného ani v tomto smere nepredniesol
žiadne konkrétne námietky a to ani v odvolacom konaní. Žalovaný preto považoval prvostupňové

rozhodnutie za vecne správne. K podaným pripomienkam žalobcu prvostupňový správny orgán
zaujal stanovisko a žalovaný sa s uvedeným plne stotožnil. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu,
že ním navrhované opatrenia boli odmietnuté ako nedôvodné bez bližšej argumentácie, pretože
v preskúmavaných rozhodnutiach sú uvedené dôvody, prečo opatrenia a podmienky navrhované
žalobcom neboli zohľadnené. Navyše, povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemá byť ponímaná v takom

zmysle, že je potrebné sa vysporiadať s každým argumentom, pokiaľ nemá pre vec podstatný význam.
33. Pokiaľ žalobca namietal, že neboli akceptované ním navrhované eliminačné alebo zmierňujúce
podmienky, žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/2015 z
23.02.2017, podľa ktorého zo žiadneho zákona Slovenskej republiky, ani z Aarhuského dohovoru
nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich pripomienkam,

ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Účelom prístupu
k informáciám a účasti verejnosti na rozhodovacom procese, ako aj prístupe k spravodlivosti v
záležitostiach životného prostredia zaručených týmto dohovorom je, aby sa verejnosť mohla nielen
vyjadriť, ale najmä prostredníctvom odborníkov z oblasti životného prostredia predložiť kvalifikované
pripomienky tak, aby sa hodnotiaci proces viedol v odbornej vecnej rovine vzhľadom k cieľu. Na základe

všetkých uvedených skutočností považuje žalovaný aj tento žalobný bod za neopodstatnený.
34. K porušeniu § 22 ods. 6 zákona EIA žalovaný uviedol, že na konanie, ktorého predmetom je
upustenie od variantného riešenia, sa v zmysle § 64 písm. c) zákona EIA neuplatňujú ustanovenia
Správneho poriadku. Upustenie od variantného riešenia predchádza podaniu žiadosti o vykonaniezisťovacieho konania, čím je vylúčené, aby žalovaný ako odvolací správny orgán rozhodoval v
rámci odvolania o veci, ktorá nebola predmetom rozhodovania na prvostupňovom správnom orgáne.
Žalovaný ešte doplnil, že zo žiadneho doručeného stanoviska (ani žalobcovho) nevyplynula konkrétna

pripomienka, z ktorej by vzišla reálna potreba dopracovania ďalšieho variantu navrhovanej činnosti a
preto žalovaný aj tento žalobný bod považuje za neopodstatnený.
35. K porušeniu § 63 zákona EIA žalovaný uviedol, že aj s touto námietkou sa dostatočným a
zrozumiteľným spôsobom vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z administratívneho spisu je zrejmé,
že z doručených stanovísk dotknutých subjektov vyplynulo, že nemajú žiadne namietavé stanoviská,

resp. z nich ani nevyplynula potreba realizácie konzultácie. Žalobca, ktorý sa dožadoval konzultácie
voči navrhovanej činnosti uplatnil požiadavky, ktoré evidentne s ňou nesúviseli. Preto nebolo ani
potrebné zvolávať konzultácie s prihliadnutím na ich účel definovaný v § 63 zákona EIA. Žalobca v
žalobe neuvádza konkrétne žalobné námietky, ktorými by odôvodňoval potrebu vykonania konzultácii
– s vymedzením, aké skutočnosti si vyžadovali, aby boli medzi účastníkmi konania a zúčastnenými
orgánmi konfrontované a vyjasňované, prečo nepostačovalo zaujatie stanovísk a vyjadrení v takom

rozsahu, aké boli v písomnej podobe realizované v administratívnom konaní. Žalovaný v tejto súvislosti
ešte dal do pozornosti skutočnosť, že dňa 09.04.2020 nadobudla účinnosť novela zákona EIA, ktorá v
ustanovení § 65g ods. 1 tohto zákona zaviedla pre príslušné orgány počas trvania mimoriadnej situácie,
núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 povinnosť
uskutočňovať konzultácie písomnou formou. Prvostupňový správny orgán dal listom zo dňa 25.10.2021

v súlade s § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k
podkladu rozhodnutia a navrhnúť jeho doplnenie, pričom v tomto smere ani žalobca nenamietal, že pre
rozhodnutie neboli postačujúce tie podklady, ktoré boli správnym orgánom obstarané a že sú tu také
skutočnosti, ktoré by bolo potrebné ešte riešiť a konfrontovať formou konzultácií. Tieto skutočnosti bližšie
nekonkretizoval v správnej žalobe.

36. Po vyhodnotení obsahu podanej žaloby teda žalovaný uviedol, že sa pridržiava v plnej miere
právneho názoru uvedeného v napadnutom rozhodnutí. Toto rozhodnutie považuje za zákonné,
dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné a má za to, že zistený skutkový stav bol dostačujúci na riadne
posúdenie veci a procesné práva účastníkov konania boli zabezpečené dostatočným spôsobom. Na
základe uvedeného navrhoval, aby súd žalobu žalobcu odmietol ako žalobu, ktorou sa sleduje zneužitie

práva. Pokiaľ súd pristúpi k súdnemu prieskumu žalobných bodov, žalovaný navrhoval, aby súd žalobu
zamietol ako nedôvodnú.

Vyjadrenia ďalších účastníkov konania

37. K správnej žalobe sa vyjadril ďalší účastník konania v 1/ rade tak, že žalobu označil za nedôvodnú.
Uviedol, že je výsledkom obvyklého šikanózneho spôsobu uplatňovania práv žalobcom v týchto typoch
konania, rozhodnutie žalovaného považuje za zákonné, správne a že je výsledkom správnej činnosti
orgánu vecne príslušného s ohľadom na merito veci. Žaloba je vo viacerých bodoch formulárová,
univerzálna bez ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti prípadu. Žalobca nekonkretizuje a neodkazuje

na žiadnu časť rozhodnutia a individuálnu skutočnosť, pre ktorú by malo byť napádané rozhodnutie
nesprávne a ani vlastný pohľad na toto tvrdenie, resp. skutkové vymedzenie žaloby ako takej. Žalobca
abstrahuje jednak od samotného rozhodnutia, ako aj od lokality a od okolností, za ktorých rozhodnutie
bolo vydané. Žalovaný postupoval štandardne, v intenciách aplikovateľnej rozhodovacej činnosti a
výsledkom je správne rozhodnutie. V závere navrhuje, aby súd vydal rozsudok v znení, že žaloba sa

zamieta a žalobca je povinný nahradiť trovy konania v rozsahu 100%.
38. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník konania v 3/ rade, ktorý uviedol, že na to, aby bolo
možnékonštatovať,ževydanýmrozhodnutímdošlokuskutočnostiamžalobcomuvádzanýmakodôvody
na zrušenie rozhodnutia žalovaného, nepostačuje, že žalobca uvádza výpočet dôvodov podľa § 191
SSP, každý jednotlivý dôvod musí byť zo strany žalobcu podoprený konkrétnymi skutkovými tvrdeniami

s ich logickým odôvodnením vo vzťahu k príslušnej zákonnej právnej úprave. Napríklad, ak žalobca
v žalobe uvádza, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v
žalobe sa súčasne musí výslovne uvádzať, v čom konkrétne spočíva nesprávne právne posúdenie veci.
Uvedené skonštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 8Sžo/81/2010. Poukázal
na § 182 ods. 1, písm. e) Správneho súdneho poriadku a tiež namietol aj to, že žalobca v žalobe uvádza

podmienky, ktoré sa vo výroku prvostupňového rozhodnutia ani nenachádzajú. Na základe uvedených
skutočností Mesto Banská Bystrica navrhuje, aby správny súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania39. V replike žalobca uviedol, že má za to, že jeho žaloba obsahuje všetky náležitosti v súlade so
zákonom, že riadne špecifikoval konkrétne dôvody, ktoré následne podoprel zákonnými ustanoveniami

a príslušnou judikatúrou. Podľa žalobcu štátna správa v oblasti životného prostredia zlyháva nielen
v jednotlivých osobitných prípadoch, ale zlyháva systémovo nesprávnou aplikáciou právnych predpisov.
Účelom podaných stanovísk a v konečnom dôsledku aj správnych žalôb zo strany žalobcu je teda
zmena prístupu navrhovateľov a úradníkov a v konečnom dôsledku zmena vnímania problematiky
životného prostredia v najširšej verejnosti. Takýto prístup nie je zneužitím práva ani jeho šikanóznym

využívaním. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžp/21/2012, sp. zn. 5Sžz/1/2010
a sp. zn. 8Sžz/1/2010, z ktorých vyplýva, že občianske združenia nemajú nárokovateľnosť konkrétnych
pripomienok, cieľom pripomienok občianskych združení má byť námet na inšpiráciu odbornej diskusie,
prostredníctvom odporúčaní. Podľa žalobcu je to skôr žalovaný, ktorý umelo vytvára prekážky verejnosti
pri účasti na povoľovacích konaniach, čo je šikanóznym výkonom práva zo strany správneho orgánu,
kde orgán priamo využíva verejnú moc, ktorá mu bola zverená a ktorá má slúžiť vo verejnom záujme na

to, aby sťažovala prístup verejnosti, ktorej cieľom je ochrana životného prostredia, k informáciám, čo je
v rozpore s čl. 3 ods. 8 Aarhuského dohovoru. Žalobca ďalej v replike namietal, že v jeho prípade nie je
dodržaný princíp rovnosti pred zákonom, lebo sa od neho vyžaduje preukázanie „skutočného“ záujmu
a že je považovaný za menej ako štátny orgán a záujmy podnikateľov a že využívanie vlastníckeho
práva, najmä v aplikačnej praxi je kladené nad právo na priaznivé životné prostredie, ktoré vo verejnom

záujme obhajuje žalobca. Vzhľadom k tomu nemožno chápať žalobu ako márne uplatnenie práva,
šikanózny výkon práva alebo zjavné zneužitie práva. Postupom žalovaného podľa žalobcu nedošlo
k úplnému a presnému zisteniu informácií o životnom prostredí, čím bolo porušené právo žalobcu ako
zainteresovanej verejnosti s procesným postavením sui generis. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
žalobca zotrval na ním podanej správnej žalobe a žiadal aby súd rozhodol tak, ako je uvedené

v žalobnom návrhu a aby priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
40. Žalovaný v duplike uviedol, že sa pridržiava právneho názoru uvedeného v napadnutom
druhostupňovom rozhodnutí a vo vyjadrení k žalobe a zotrváva na žiadosti, aby správny súd žalobu
zamietol ako nedôvodnú.
41. Ďalší účastník konania v 3/ rade sa ešte vyjadril ďalším podaním zo dňa 05.10.2022 a to tak, žalobca

vo vyjadrení neuvádza konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by boli obranou proti tvrdeniam ďalšieho
účastníka 3/, že žaloba neobsahuje náležitosti vyžadované § 182 ods. 1, písm. e) SSP, teda konkrétne
skutkové a právne dôvody, pre ktoré žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia
za nezákonné a to čo sa týka každého dôvodu osobitne. Žalobca podľa neho neuvádza, ktoré konkrétne
pripomienky verejnosti neboli akceptované správnym orgánom a ktorý z odvolacích dôvodov správnej

žaloby sa na uvedené skutkové tvrdenie vzťahuje. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby
správny súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP.

Posúdenie podstatných skutkových okolností a právnych argumentov správnym súdom

42. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z
krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu
v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.

43. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len ,,správny súd”) teda ako vecne a miestne príslušný správny
súd podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) a podľa
§ 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, na základe podanej správnej žaloby preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy,
ako aj postup, ktorý predchádzal ich vydaniu a to výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe

(§ 134 ods. 1 SSP). Nakoľko nebol daný dôvod pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP,
správny súd vo veci rozhodoval postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania. Po
prejednaní veci správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju rozsudkom podľa § 190
SSP z nižšie uvedených dôvodov zamietol. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 12.09.2024.
44. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení relevantnom pre prejednávanú

vec (ďalej len „zákon o životnom prostredí“), každý, kto využíva územia alebo prírodné zdroje, projektuje,
vykonáva alebo odstraňuje stavby, je povinný také činnosti vykonávať len po zhodnotení ich vplyvov
na životné prostredie a zaťaženie územia, a to v rozsahu ustanovenom týmto zákonom a osobitnými
predpismi.45. Podľa § 18 zákona o životnom prostredí, každý, kto svojou činnosťou znečisťuje alebo poškodzuje
životné prostredie alebo kto využíva prírodné zdroje, je povinný na vlastné náklady zabezpečovať
sledovanie tohto pôsobenia a poznať jeho možné dôsledky.

46. Podľa § 20a písm. a) zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom pre relevantnú vec (ďalej len (zákon EIA“), rozhodnutie vydané
v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí rozhodnutia obsahuje
odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 13.
47. Podľa § 22 ods. 6 zákona EIA, príslušný orgán na základe žiadosti navrhovateľa môže vo

výnimočnom prípade upustiť do 30 dní od doručenia žiadosti od požiadavky variantného riešenia
navrhovanej činnosti najmä vtedy, ak nie je k dispozícii iná lokalita, alebo ak pre navrhovanú činnosť
neexistuje iná technológia. Ak z pripomienok predložených k zámeru podľa § 23 ods. 4 vyplynie potreba
posudzovania ďalšieho reálneho variantu navrhovanej činnosti, príslušný orgán uplatní požiadavku na
dopracovanie ďalšieho variantu v konaní podľa tohto zákona.
48. Podľa § 23 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán do siedmich pracovných dní od doručenia zámeru

podľa § 22 zašle zámer povoľujúcemu orgánu, rezortnému orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej
obci. Príslušný orgán zverejní bezodkladne prostredníctvom webového sídla ministerstva zámer a
oznámenie o predložení zámeru, ktoré obsahuje základné údaje o navrhovanej činnosti a základné
údaje o navrhovateľovi. Základnými údajmi o navrhovanej činnosti sú názov, miesto realizácie, predmet
činnosti a základnými údajmi o navrhovateľovi sú názov, adresa alebo sídlo navrhovateľa.

49. Podľa § 23 ods. 3 zákona EIA, dotknutá obec do troch pracovných dní od doručenia zámeru alebo
oznámenia podľa odseku 2 informuje o ňom verejnosť na úradnej tabuli obce a zároveň oznámi, kde a
kedy možno do zámeru nahliadnuť, v akej lehote môže verejnosť podávať pripomienky a miesto, kde
sa môžu pripomienky podávať. Zámer musí byť verejnosti sprístupnený najmenej po dobu 21 dní od
zverejnenia informácie o jeho doručení.

50. Podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec
doručia písomné stanoviská k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí
písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť
svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom
sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za

doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.
51. Podľa § 24 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom webovom
sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o
a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov,
konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu

vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,
b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní
alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne,
c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,

d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,
e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a 23, rozsahu hodnotenia podľa §
30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,
f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o
konaní verejného prerokovania,

g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne,
ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok
alebo otázok,
h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenie

štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť,
i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.
52. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených
v tretej časti a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo
jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z

osobitného predpisu. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem
na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny
priamo dotknuté.53. Podľa § 24 ods. 3 písm. a) zákona EIA, verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo
jej zmene a na konaní o jej povolení podaním odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa
§ 23 ods. 4.

54. Podľa § 29 ods. 3 zákona EIA, ak sa rozhoduje o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena
bude posudzovať podľa tohto zákona, primerane sa použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v
prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4.
55.Podľa§29ods.10zákonaEIA,príslušnýorgánsimôževyžiadaťkzámerualebooznámeniuozmene
navrhovanej činnosti od navrhovateľa doplňujúce informácie na objasnenie pripomienok a požiadaviek

vyplývajúcich zo stanovísk podľa odseku 9 alebo § 23 ods. 4, ktoré sú nevyhnutné na rozhodnutie o
tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona.
56. Podľa § 29 ods. 13 zákona EIA, výroková časť rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní,
okrem náležitostí ustanovených všeobecným predpisom o správnom konaní, obsahuje určenie, či sa
navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohto zákona. Ak ide o rozhodnutie, v
ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona,

výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné
prostredie.
57. Podľa § 29 ods. 15 zákona EIA, príslušný orgán zašle rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní aj
rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu, dotknutej obci a zverejní ho na svojom
webovom sídle a zároveň na svojej úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.

58. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov
alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom
alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou
verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.
59. Podľa § 63 ods. 2 zákona EIA, obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom a

ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä a) doplňujúce informácie
o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvoch strategického
dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné oboznámenie sa
sostanoviskami,d)doplneniealeboupresnenienavrhovanýchopatrení,e)obsaharozsahpoprojektovej
analýzy.

60. Podľa § 64 zákona EIA, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1
a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k
nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu
záujmov podľa § 63a, g) vydávania potvrdenia o súlade podľa § 37a.

61. Podľa § 65g ods. 1 zákona EIA, počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného
stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 v konaniach, v ktorých sa vyžaduje vykonanie
prerokovania alebo konzultácie, alebo ich vykonanie žiada účastník konania, rezortný orgán, povoľujúci
orgán, dotknutý orgán alebo dotknutá obec, sa tieto úkony vykonajú písomne v listinnej podobe alebo
v elektronickej podobe; príslušný orgán upovedomí navrhovateľa, povoľujúci orgán, rezortný orgán,

dotknutý orgán, dotknutú obec a ostatných účastníkov konania o tom, v akej lehote je možné podávať
pripomienky k dokumentácii alebo k určenému rozsahu hodnotenia.
62. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení relevantnom
pre prejednávanú vec (ďalej len „správny poriadok“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so
zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy

fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
63. Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,

ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
64. Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa
zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a
použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,

má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie
prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
65. Podľa § 21 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje
povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak samá pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste
ohliadky.
66. Podľa § 23 ods. 1 správneho poriadku, účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby

majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc
o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom.
67. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

68. Podľa § 32 ods. 2 správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na
právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať

dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa
považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
69. Podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k

spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
70. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
71. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie

o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.
72. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
73. Predmetom súdneho prieskumu je posúdiť zákonnosť rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie, o tom,
že navrhovaná činnosť „AVG – administratívne sídlo firmy a prevádzková hala“ sa nebude posudzovať
podľa zákona EIA.

74. Žalobca v podanej správnej žalobe v prvom rade namietal, že si navrhovateľ (ďalší účastník 1/)
nesplnil svoju povinnosť podľa § 17 ods. 2 a § 18 zákona o životnom prostredí a žalovaný toto odobril.
V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že predmetná námietka je formulovaná veľmi všeobecne
a nekonkrétne. Správny súd však má za to, že práve predložením zámeru prvostupňovému správnemu
orgánu ako príslušnému orgánu štátnej správy na úseku posudzovania vplyvov na životné prostredie

si navrhovateľ predmetné zákonné povinnosti splnil a uvedená žalobná námietka tak predstavuje skôr
vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s rozhodnutím tohto orgánu. Správny súd nezistil zo strany žalovaného
ani porušenie § 3 ods. 4 správneho poriadku, ako to namietal žalobca, pretože sa vecou svedomite
a zodpovedne zaoberal a použil prostriedky vedúce k správnemu vybaveniu veci za zachovania
zásady hospodárnosti a ostatných povinností správneho orgánu obsiahnutých v predmetnom zákonnom

ustanovení.
75. Ďalšou podstatnou žalobnou námietkou bolo porušenie práva na úplné a presné informácie
o životnom prostredí. V tejto súvislosti žalobca uvádzal, že správny orgán je povinný zverejniť všetky
informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona EIA, teda okrem samotného
zámeru navrhovanej činnosti a jeho príloh aj vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti

a doplňujúce informácie, pretože iba takýmto postupom sa môže reálne skonzumovať právo na
informácie zo strany najširšej verejnosti. Nezverejnením týchto informácií podľa žalobcu „žalovaný
sledoval šikanózny výklad zákona, ktorým sledoval materiálnu ujmu na informáciách o životnom
prostredí a zároveň procesnú ujmu vo využívaní stanoviska verejnosti, alebo odvolanie podľa § 24
ods. 4 zákona o EIA“. K tomuto správny súd uvádza, že § 24 ods. 1 zákona EIA jasne stanovuje,

aké skutočnosti zverejňuje príslušný orgán verejnosti na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej
úradnej tabuli. V danej veci zo spisu vyplýva, že tento postup bol dodržaný. Ani samotný žalobca
nenamietal nezverejnenie zámeru s prílohami v súlade so zákonom, namietal len to, že podľa jeho
názoru by sa mali zverejňovať aj ďalšie dokumenty a to vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadreniaverejnosti a doplňujúce informácie. Správne orgány si teda splnili svoju zákonnú povinnosť zverejnenia
v súlade s ust. § 24 ods. 1 zákona EIA. Žalobca v správnej žalobe vedie skôr polemiku o správnosti
či dokonalosti transpozície Aarhuského dohovoru a Smernice EIA do slovenského právneho poriadku

a poskytuje vlastný výklad zákona.
76. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na bod 21. rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 3Svk/22/2022 a v ňom citovanú judikatúru, v zmysle ktorej možno skonštatovať, že podľa príslušných
ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej
činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe

verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde
možno do zámeru nahliadnuť a či a kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie
zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov.
77.Akžalobcaodkazujenaustanovenie§24ods.1písm.i)zákonaEIA,podľaktoréhopríslušnésprávne
orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia,
správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/21/2023, v ktorom

tento skonštatoval, že „toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje
povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne
určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na
„povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom
ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní,

ktoré je predmetom posudzovanej veci. Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje
zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia
dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne
žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré
patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií

(čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA).“
78. Správny súd poukazuje na to, že žalobca majúci v konaní postavenie dotknutej verejnosti sa
predmetného konania zúčastnil, správne orgány s ním riadne konali a boli mu zabezpečené všetky
s tým súvisiace procesné práva, prvostupňový správny orgán upovedomil účastníkov konania (vrátane
žalobcu) o podkladoch pre vydanie rozhodnutia zo zisťovacieho konania a možnosti sa pred vydaním

rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu zistenia, poprípade navrhnúť jeho doplnenie, žalobcovi
bolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, bol s nimi oboznámený, mal možnosť podať vo
veci odvolanie a túto možnosť aj v konaní využil. Podľa obsahu administratívneho spisu žalobca sa
kzámerunavrhovanejčinnostivyjadrovalpodanímzodňa05.09.2021.Pozískanívšetkýchstanovískmu
bolo zo strany prvostupňového správneho orgánu doručené upovedomenie o podkladoch pre vydanie

rozhodnutia zo zisťovacieho konania. Následne sa žalobca znova vyjadril podaním zo dňa 25.10.2021,
rovnako vo veci podával odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu. Jeho procesné práva teda boli
v konaní zachované.
79. Pokiaľ žalobca v súvislosti s vyššie uvedenou námietkou namietal aj to, že adresátom rozhodnutia
je len navrhovateľ a nie najširšia verejnosť, v tomto sme správny súd konštatuje, že napádané

rozhodnutia obsahujú všetky zákonom ustanovené náležitosti, vrátane správneho označenia adresáta
resp. účastníkov konania a teda predmetnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.
80. Pokiaľ žalobca naznačoval v správnej žalobe, že bolo povinnosťou správnych orgánov poskytnúť
mu v zmysle čl. 4 Aarhuského dohovoru informácie, táto námietka žalobcu bola v správnej žalobe
uvádzaná len veľmi okrajovo a všeobecne bez bližšej konkretizácie. Z administratívneho spisu však

vyplýva, že žalobca žiadal o zaslanie všetkých informácií o životnom prostredí vo forme zaobstaraných
podkladov. V súvislosti s odkazom na čl. 4 Aarhuského dohovoru, tento sa netýka účasti verejnosti
na rozhodovacích procesoch, ale všeobecného prístupu k informáciám o životnom prostredí na
žiadosť verejnosti. Zákonom, ktorý upravuje všeobecný prístup verejnosti k informáciám (aj o životnom
prostredí),jezákonč.211/2000Z.z.oslobodnomprístupekinformáciámvz.n.p..Akoboloajopakovane

judikované Najvyšším správnym súdom SR (resp. predtým Najvyšším súdom SR), vzťah medzi
zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a inými osobitnými úpravami je komplementárny, nie
vylučujúci (napr. rozsudok sp. zn. 1Sžik/3/2021). Je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu
k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia
a vzťahu k orgánu, od ktorého informácie požaduje. Vzhľadom na to, že ide o návrhové konanie, že režim

vybraného zákona sa na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie.
Voľba konkrétneho právneho režimu a postupu je spojená s „rizikom“, že si zvolí právnu úpravu,
postupom podľa ktorej nedosiahne najpriaznivejší možný výsledok (napr. rozsah informácií môže byť
limitovaný, existuje poplatková povinnosť) v porovnaní s inou do úvahy prichádzajúcou právnou úpravou(rozsudky sp. zn. 5Sžik/3/2020 a sp. zn. 3Svk/12/2021). Aplikujúc tieto východiská na daný prípad,
žalobca si mohol zvoliť, akým spôsobom bude prijímať informácie z administratívneho spisu a keby
podal žiadosť o informácie podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, otázka prístupu verejnosti

(v širšom slova zmysle) k vyžiadaným informáciám by bola riešená v samostatnom konaní. Keďže ale
žalobca uplatňoval svoje práva ako účastník konania podľa Správneho poriadku, jeho žiadosť nespadala
pod rozsah čl. 4 Aarhuského dohovoru (porovnaj aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
3Svk/22/2022).
81. Žalobca ďalej v správnej žalobe namietal, že prvostupňový správny orgán neakceptoval jeho

pripomienky, ktoré zmierňujú alebo eliminujú vplyv na životné prostredie a ich neakceptáciu riadne
neodôvodnil. V správnej žalobe však žalobca uvádza v tejto súvislosti len všeobecné konštatovania,
nešpecifikuje presne, ktoré konkrétne jeho pripomienky nemali byť v konaní zohľadnené a zapracované.
Samotný žalobca uvádza, že si je vedomý toho, že nemá právny nárok na implementáciu jednotlivých
jeho pripomienok alebo námietok do rozhodnutia správneho orgánu a skôr vytýka správnemu orgánu, že
ho pripomienky žalobcu neinšpirovali, aby do rozhodnutia vložil aj nejaké vlastné pripomienky. V tomto

smere možno skonštatovať, že pokiaľ z obsahu jednotlivých stanovísk dotknutých, rezortných alebo
povoľujúcich orgánov nevyplynula pre správny orgán potreba doplniť aj vlastné zmierňujúce alebo
eliminujúce podmienky, takýto postup nie je v rozpore so žiadnym zákonným ustanovením. To, že
správny orgán neuviedol iné podmienky, než tie, ktoré sú obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí,
neznamená, že by sa vecou dôsledne nezaoberal. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 8Sžo/89/2015 z 23.02.2017, podľa ktorého zo žiadneho zákona Slovenskej republiky,
ani z Aarhuského dohovoru, nevyplýva právny nárok občianskych združení a zainteresovanej verejnosti,
aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo
vyhovené. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že by prvostupňový správny orgán
neodôvodnil, prečo žalobcom navrhované zmierňujúce alebo eliminujúce opatrenia nezakomponoval

do svojho rozhodnutia. K jednotlivým opatreniam sa prvostupňový správny orgán vyjadril na strane 10
prvostupňového rozhodnutia, pričom toto odôvodnenie je možné považovať za dostatočné a vzhľadom
nato,žežalobcavsprávnejžalobesvojunámietkubližšienekonkretizuje,správnysúdviazanýrozsahom
a dôvodmi podanej žaloby nemôže konkrétne námietky dohľadávať za žalobcu.
82. K námietke žalobcu o tom, že rozhodnutia správnych orgánov neobsahujú konkrétne zmierňujúce

opatrenia, ale obsahujú iba uvedenie všeobecných právnych povinností, ktoré vyplývajú z právnych
predpisov a ktorými je navrhovateľ viazaný bez ohľadu na to, či sú uvedené v rozhodnutí, správny
súd uvádza, že podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v prípade, že prvostupňový správny orgán rozhodne o
ďalšom neposudzovaní navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, uvedie vo výroku rozhodnutia podmienky,
ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. Kritériá obsahu ani formy podmienok,

ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, však nie sú predmetom tohto zákonného
vymedzenia.
83. Pokiaľ žalobca namietal, že prvá podmienka, aby navrhovateľ zabezpečil všetky priestory, kde sa
nakladá s nebezpečnými látkami, pred únikom týchto látok do životného prostredia, je len miernejšou
formuláciou § 36 a § 37 vodného zákona, správny súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného v tom

smere, že uvedená podmienka nesúvisí s vypúšťaním vôd do povrchových vôd ani do podzemných
vôd, nakoľko pri manipulácii so znečisťujúcimi látkami sa nejedná o vypúšťanie vôd do podzemných
vôd alebo povrchových vôd. Navyše, spôsob, akým je uvedená podmienka v prvostupňovom rozhodnutí
formulovaná, je o niečo širšia, než je rozmer či predmet vodného zákona, týka sa aj iných zložiek
životného prostredia, napr. pôdy.

84. K námietke žalobcu o tom, že podmienka uprednostnenia prirodzene rastúcich druhov rastlín
pred exotickými, miestne nepôvodnými druhmi bez ďalšieho vyplýva z ustanovenia § 7 zákona o
ochrane prírody a krajiny, správny súd sa opäť stotožnil s argumentom žalovaného, že na výsadbu
a pestovanie nepôvodných druhov rastlín sa v zmysle § 7 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny
vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody. Avšak vyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej

republiky č. 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o ochrane prírody a krajiny, v prílohách č. 2 a 3
obsahuje zoznam nepôvodných druhov rastlín, ktoré sa môžu vysádzať alebo pestovať bez akéhokoľvek
súhlasu orgánu ochrany prírody. Preto uvedenou podmienkou obsiahnutou v prvostupňovom rozhodnutí
prvostupňový správny orgán vylúčil možnosť vysádzať v dotknutej lokalite aj nepôvodné druhy rastlín,
na ktoré sa súhlas orgánu ochrany prírody nevyžaduje, a teda prvostupňový správny orgán reguluje

danú oblasť prísnejšie ako zákonodarca.
85. Podmienky uvedené vo výrokovej časti prvostupňového správneho rozhodnutia tak nemožno
považovať za podmienky uložené v rozpore s § 46 správneho poriadku v spojení s § 29 ods. 13 zákona
EIA.86. K námietke žalobcu o porušení princípu rovnosti účastníkov konania v administratívnom konaní,
žalobca uviedol, že toto porušenie vidí v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu,
keď tento podľa názoru žalobcu vychádzal len z podaní dotknutých orgánov a nebral do úvahy

pripomienky žalobcu a tiež uvedené porušenie vidí v tom, že žalovaný takýto postup prvostupňového
správneho orgánu považuje za zákonný. V tejto súvislosti žalobca namietol aj to, že žalovaný
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zákonným spôsobom nevysporiadal s pripomienkami
žalobcu ako dotknutej verejnosti. Žalobca namietal, že správne orgány nemajú ochotu zaoberať sa
pripomienkami žalobcu a z ich strany ide o šikanózny výkon „úradníckej práce“.

87. Aj túto námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Žalobca v tomto smere v podstate
prezentuje len svoj nesúhlas s napadnutým, ako aj s prvostupňovým, správnym rozhodnutím, avšak
nevyhovenie argumentácii žalobcu nemožno automaticky vnímať ako nedostatočné vysporiadanie sa
s jeho námietkami či absentujúcu kvalitu rozhodnutí orgánov verejnej správy. Z obsahu rozhodnutí
administratívnych orgánov je zrejmé, že tieto nevychádzali len z vyjadrení dotknutých orgánov, ale
náležite a rozsiahlo uviedli aj pripomienky žalobcu a riadne sa s nimi aj vysporiadali. Prvostupňový

správnyorgánuviedolavyhodnotilvšetkypripomienkyžalobcu–ajtie,ktoréžalobcauvádzalvpodanízo
dňa 05.09.2021 (vyhodnotené správnym orgánom predovšetkým na stranách 10 až 11 prvostupňového
rozhodnutia) aj tie, ktoré uvádzal žalobca v podaní zo dňa 25.10.2021 (vyhodnotené na stranách
23 až 24 prvostupňového rozhodnutia). Žalovaný sa s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu
vysporiadal na stranách 7 až 11 napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu o nevysporiadaní sa

s jeho pripomienkami či argumentáciou tak nemá oporu v administratívnom spise a nakoľko žalobca
nijako bližšie nešpecifikoval, s ktorou konkrétnou pripomienkou alebo s ktorou konkrétnou odvolacou
námietkou sa správne orgány nevysporiadali vôbec alebo dostatočne, správny súd nemohol bližšie
preskúmavať takto všeobecne namietanú skutočnosť. Ako už bolo konštatované aj vyššie, tvrdenie
žalobcu je skôr prejavom nesúhlasu s obsahom napadnutých rozhodnutí.

88. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že posudzovaná činnosť mala byť riešená okrem nulového
variantu aj v ďalších alternatívnych variantoch, tak ani tieto námietky neboli dôvodné. Žalobca namietal
v správnej žalobe absenciu variantného riešenia z hľadiska životného prostredia. Bližšie však túto
požiadavku resp. námietku nijako nekonkretizoval. V súlade s ust. § 22 ods. 6 zákona EIA príslušný
orgán na základe žiadosti navrhovateľa môže vo výnimočnom prípade upustiť do 30 dní od doručenia

žiadosti od požiadavky variantného riešenia navrhovanej činnosti najmä vtedy, ak nie je k dispozícii iná
lokalita, alebo ak pre navrhovanú činnosť neexistuje iná technológia. Príslušný orgán uplatní požiadavku
na dopracovanie variantného riešenia aj, ak táto potreba vyplynie z pripomienok predložených
k zámeru navrhovanej činnosti. V danej veci, ako aj správne orgány uviedli, navrhovaná činnosť sa
má realizovať na pevne zvolenom pozemku, na parcele vo vlastníctve navrhovateľa, preto nebolo

možné ju variantne posudzovať z lokálneho hľadiska. Technologické a stavebné parametre stavby sú
prispôsobené predpokladanému účelu a teda nie je možné navrhovanú činnosť posudzovať variantne
ani z technologického hľadiska. V rámci administratívneho konania zo žiadneho doručeného stanoviska
(ani žalobcovho) nevyplynula konkrétna pripomienka, z ktorej by vzišla reálna potreba dopracovania
ďalšieho variantu navrhovanej činnosti. Z obsahu jednotlivých stanovísk vyplynulo, že navrhovaná

činnosť nebude predstavovať podstatný nepriaznivý vplyv na životné prostredie, ale porovnateľné
zaťaženia prostredia s pôvodne posudzovaným stavom. Vyššie uvedené skutočnosti boli obsiahnuté
aj v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov, preto neobstojí námietka žalobcu, že by dôvodnosť
upustenia od variantnosti riešenia nemala byť riadne odôvodnená. Správny poukazuje aj na to, že
v samotnej správnej žalobe žalobca absenciu variantného riešenia len všeobecne konštatuje, ale

nijako bližšie nekonkretizuje žiadnu skutočnosť, z ktorej by vzišla potreba iného variantného riešenia.
Vzhľadom na uvedené správny súd vyhodnotil postup správnych orgánov ako opodstatnený a súladný
so zákonom, keď situáciu vyhodnotili ako výnimočnú situáciu, kedy bolo prípustné a dôvodné upustiť od
variantného riešenia na základe žiadosti navrhovateľa.
89. K žalobnej námietke o nedostatočnom odôvodnení a arbitrárnosti rozhodnutí správnych orgánov

správny súd uvádza, že napadnuté rozhodnutie, rovnako ako aj prvostupňové rozhodnutie, obsahujú
všetky podstatné náležitosti rozhodnutia správneho orgánu. Pokiaľ žalobca namieta, že v odôvodnení
absentuje správna úvaha orgánov verejnej správy, resp. že sa tieto nevysporiadali s námietkami
žalobcu, tak toto tvrdenie žalobcu nemá oporu v administratívnom spise. Z oboch rozhodnutí správnych
orgánov je zrejmé, že sa námietkami žalobcu riadne zaoberali a jednotlivo sa ku každej podstatnej

námietke žalobcu aj vyjadrovali a túto vyhodnocovali s uvedením konkrétnych dôvodov, prečo tú-
ktorú námietku nepovažovali za opodstatnenú. Žalobca v správnej žalobe ani náležite nekonkretizuje,
s ktorými jeho námietkami sa údajne správne orgány nevysporiadali a v tomto smere nie je úlohou
správneho súdu dôvody žalobných námietok iniciatívne dohľadávať. Tvrdenie žalobcu o nedostatočnomodôvodnení rozhodnutí je skôr len prejavom žalobcovho nesúhlasu s obsahom napádaných rozhodnutí,
nezakladá to však vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutí. Správne orgány sa jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnali so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre ich

rozhodnutia vo veci podstatné a právne významné. Obdobne ako sa uplatňuje aj pri posudzovaní kvality
súdnych rozhodnutí, možno konštatovať, že správne orgány nemusia dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. To, že odôvodnenie
rozhodnutia nezodpovedá predstavám účastníka konania nemá automaticky za následok absenciu jeho
riadneho odôvodnenia či jeho arbitrárnosť.

90. Na tomto mieste správny súd poukazuje aj na to, že žalobca práve v časti týkajúcej sa jeho námietky
o nedostatočnom odôvodnení a arbitrárnosti preskúmavaných rozhodnutí, tieto námietky zakladá na
citovaných statiach rozhodnutí, avšak po oboznámení sa s obsahom preskúmavaných rozhodnutí
správny súd zistil (rovnako ako to namietal aj žalovaný), že tieto citované časti sa v skutočnosti
v rozhodnutiach správnych orgánov, o ktorých preskúmanie ide, nenachádzajú. Konkrétne ide napríklad
o bod 81. správnej žaloby, v ktorom žalobca údajne cituje z prvostupňového rozhodnutia, avšak takýto

text sa v prvostupňovom rozhodnutí na žalobcom uvedenej strane 12. vôbec nenachádza. Obdobne
to platí aj o bodoch 93. až 95. správnej žaloby, ktoré by mali byť citáciami z rozhodnutia žalovaného,
no uvedené rozhodnutie citované znenia neobsahuje. Žalobca tak zjavne pri formulovaní žalobných
námietok vychádzal aj z iných ním podávaných žalôb v iných konaniach a zrejme omylom ponechal
v správnej žalobe citácie z iných rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom prieskumu v tomto konkrétnom

prejednávanom prípade. Aj vzhľadom na to, že námietky žalobcu, ktorými odôvodňuje nedostatočné
odôvodnenie a arbitrárnosť rozhodnutí správnych orgánov, sa v týchto rozhodnutiach nenachádzajú,
správny súd vyhodnotil predmetnú žalobnú námietku ako nedôvodnú.
91. Za nedôvodnú považuje správny súd aj žalobnú námietku ohľadom nezvolania konzultácií podľa
§ 63 zákona EIA. Žalobca v správnej žalobe odôvodňoval svoju námietku ohľadom nevykonania

konzultácií tým, že keby konzultácia bola zvolaná, nielenže by mal príležitosť získať potrebné podklady,
ale na základe diskusie by mohol „vyfiltrovať“ ich rozsah tak, aby bol menší. Súčasne by sa v rámci
odbornej diskusie mohli vyjasniť jednotlivé stanoviská, konfrontovať ich so stanoviskami ostatných,
tiež by sa tým vytvoril priestor na zmierne riešenie veci. Správny súd dospel k záveru, že správny
orgán nepochybil, ak nepristúpil k zvolaniu konzultácie po oboznámení sa so stanoviskami dotknutých

orgánov, rezortných orgánov, povoľujúcich orgánov, ako aj samotného žalobcu, keď vyhodnotil a usúdil,
ževzhľadomnaobsahtýchtovyjadreníniejenutnézvolaťkonzultácie.Jezrejmé,žezvyjadrenívšetkých
zainteresovanýchvyplynulo,ženemajúžiadnenamietavé,protichodnéstanoviská,nenavrhlikonzultácie
(s výnimkou žalobcu), všetky stanoviská sú kladné s odkazom na nutnosť dodržania príslušných
právnych predpisov pre tú-ktorú oblasť. Keďže neexistoval rozpor medzi jednotlivými stanoviskami

a tieto boli všetky súhlasné, nie je opodstatnená námietka žalobcu v tom smere, že by sa v rámci
konzultácii mali konfrontovať stanoviská zainteresovaných resp. hľadať zmierne riešenie veci. Pokiaľ ide
o stanovisko žalobcu, resp. prípadný rozpor ostatných stanovísk so žalobcovým, žalobca sa dožadoval
konzultácie voči navrhovanej činnosti, pričom uplatnil požiadavky, ktoré evidentne s ňou nesúviseli.
Preto pri vyhodnotení vo vzájomnom kontexte stanovísk jednotlivých orgánov a všeobecne a neadresne

koncipovaných požiadaviek žalobcu, nebolo potrebné zvolávať konzultácie s prihliadnutím na ich účel
definovaný v § 63 zákona EIA. Za daného stavu nemôže dôjsť ani k porušeniu smerníc 2011/92/EU a
2014/52/EU, keďže nebolo namieste riešiť ne/zhodu v požiadavkách verejnosti s následnou realizáciou
projektu. Ani v správnej žalobe žalobca neuvádza konkrétne žalobné námietky, ktorými by odôvodňoval
potrebu vykonania konzultácii – s vymedzením, aké skutočnosti si vyžadovali, aby boli medzi účastníkmi

konania a zúčastnenými orgánmi konfrontované a vyjasňované, prečo nepostačovalo zaujatie stanovísk
a vyjadrení v takom rozsahu, aké boli v písomnej podobe realizované v administratívnom konaní.
92. Pokiaľ žalobca namieta, že nevykonaním konzultácie došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť
svoje záujmy (resp. záujmy verejnosti) podľa správneho poriadku či Aarhuského dohovoru, správny súd
konštatuje, že žalobca náležite nekonkretizuje, v čom spočíva porušenie tohto práva. Jeho námietka je

len vo všeobecnej rovine. Úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať dôvody nezákonnosti rozhodnutia
za žalobcu. Nestačí tvrdiť s odkazom na konkrétne zákonné ustanovenie, že toto bolo porušené, ak
zároveň žalobca neuvedie, v čom sa tvrdené porušenie zákona prejavilo na právach účastníka. Žalobca
síce v správnej žalobe uvádza, čo je účelom konzultácie a že v prípade nevykonania konzultácie došlo
k ukráteniu na jeho právach účinne hájiť záujmy na ochrane životného prostredia, avšak ani takéto

tvrdenia žalobcu nie sú dostatočne konkrétne. Správny súd preto uvedenú námietku vyhodnotil ako
nekonkrétnu a neopodstatnenú.
93. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/38/2023,
v ktorého bode 47. sa uvádza, že z obsahu § 63 zákona EIA nevyplýva, že by sa konzultácie za každýchokolností museli realizovať výslovne ústnou formou. Okrem toho možno poukázať na skutočnosť, že
samotný článok 6 a 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen ústnou formou, keď ustanovuje, že spôsoby

účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní
alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré
považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.
94. V súvislosti s predmetnou námietkou správny súd poukazuje aj na to, čo uvádzal aj žalovaný
vo vyjadrení k správnej žalobe, že dňa 09.04.2020 nadobudla účinnosť novela zákona EIA, ktorá v

ustanovení § 65g ods. 1 tohto zákona zaviedla pre príslušné orgány počas trvania mimoriadnej situácie,
núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 povinnosť
uskutočňovať konzultácie písomnou formou. V priebehu prvostupňového ako aj druhostupňového
konania bola stále platná vyhlásená mimoriadna situácia, dokonca v priebehu druhostupňového konania
platil aj núdzový stav, preto prvostupňový správny orgán a žalovaný by boli oprávnení v zmysle § 65g
ods. 1 zákona EIA realizovať len písomné konzultácie.

95. Prvostupňový správny orgán dal listom zo dňa 25.10.2021 v súlade s § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2
správneho poriadku účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a navrhnúť jeho
doplnenie, teda správny súd je toho názoru, že jeho práva boli v konaní v plnej miere zachované.
96. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp 2/2011 vyplýva, že ak žalobca poukazuje na
skutočnosť, že postupom správnych orgánov mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť,

pri ktorom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania
uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda aké subjektívne právo žalobcu malo byť v
tejto súvislosti porušené a musí tak urobiť v zákonom stanovenej lehote na podanie žaloby, inak súd na
tvrdenédôvodynemôžeprihliadnuť.Žalobcajepovinnýsústrediť(koncentrovať)tvrdeniaonezákonnosti
rozhodnutia prostredníctvom žalobných bodov v zákonom stanovenej lehote. Práve preto právna úprava

vyžaduje už pri podaní žaloby (aj jej spísaní) kvalifikované právne zastúpenie. Žalobca je už v žalobe
povinný uviesť všetky dôvody (skutkové aj právne), pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za
nezákonné, pretože na neskôr prednesené dôvody nezákonnosti nie je možné prihliadnuť.
97. Ďalšou žalobnou námietkou žalobcu bolo rozhodovanie žalovaného v rozpore s ústavou
a eurokonformným výkladom. Avšak uvedená námietka je zo strany žalobcu opäť formulovaná len veľmi

všeobecne,bezkonkrétnychtvrdení.Nataktovšeobecnúnámietkuniejeanimožnézostranysprávneho
súdu reagovať. Z bodu 150. správnej žaloby je zrejmé, že samotný žalobca si je vedomý, že mnohé
z jeho argumentov a tvrdení sú len všeobecnej povahy. Dokonca v bode 150. správnej žaloby žalobca
tučným zvýrazneným písmom žiada, aby súd poskytol žalobcovi usmernenie, ktoré právne vzťahy sú pre
nehorozhodujúceanaktorúčasťžalobysamáďalejzameraťatonazákladepredbežnéhopreskúmania

žaloby a súdneho spisu.
98. K uvedenému správny súd uvádza, že v správnom súdnictve pri tomto konkrétnom žalobnom type
je úlohou žalobcu dostatočne konkrétne špecifikovať jednotlivé žalobné body a v prípade používania
citácií z judikatúry aj uviesť prepojenie citovaného s prejednávanou vecou. V správnom súdnictve pri
všeobecnej správnej žalobe platí navyše prísna koncentračná zásada a žalobca môže rozšíriť správnu

žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote
ustanovenej na podanie žaloby (§ 183 SSP). V záujme zachovania zásady nestrannosti správneho
súdu a zásady rovnosti účastníkov konania správny súd nielenže nie je povinný, ale ani oprávnený,
dohľadávaťžalobnébodyzažalobcuanahrádzaťčidopĺňaťjehoprílišvšeobecnúargumentáciu.Navyše
v predmetnom konaní je žalobca právne zastúpený a preto usmernenie o náležitostiach žaloby či

kvalitatívnych požiadavkách na formuláciu žalobných bodov by malo byť žalobcovi zabezpečené jeho
právnym zástupcom a túto úlohu nemôže nahrádzať správny súd.
99. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd rozhodol tak, že správnu žalobu ako nedôvodnú podľa
§ 190 SSP zamietol.
100. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má

právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo
sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania
nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému,
nakoľko takáto možnosť existuje len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. Ďalším účastníkom
konania správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im správny súd neuložil žiadnu

povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im mali trovy konania vzniknúť a správny súd nezistil dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali postup podľa § 169 druhá veta SSP.
Tento rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP).

Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu
v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie
právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa
podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/

(správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom
(§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).