Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122204156
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122204156.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedu senátu JUDr. Jany Vargovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci
žalobcu: 1/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX D., 2/ C. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
D. XXX, XXX XX D., 3/ E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX, XXX XX G., žalobcovia 1/ - 3/ právne
zastúpení: Advokátska kancelária AŠTARY, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina,
IČO: 53 588 452, proti žalovanej: Komunálna poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefánikova17,Bratislava,IČO:31595545,právnezastúpená:JUDr.FelixNeupauer,advokátsosídlom
Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti

rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 2C/38/2022-119 zo dňa 7. decembra 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobcom 1/, 2/, 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ sumu 25 000,- eur, vo výroku II. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 25 000,- eur, vo
výroku III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 10 000,- eur, vo výroku IV. vo zvyšnej

časti žalobu zamietol a vo výroku V. žalobcom 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% zo súdom priznaného plnenia s tým, že o ich výške bude rozhodnuté po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie žalobcami uplatnený nárok právne kvalifikoval podľa ust. § 11, § 13, § 427 ods.
1, § 799 ods. 2, § 823 Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1, 2 zákona č.
381/2001 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Po skutkovej
stránke ustálil, že neoprávneným konaním poistenca žalovaného (H. I.) bolo zasiahnuté nielen do práva

na život syna žalobcov 1/, 2/ a vnuka žalobkyne 3/, ale tiež do ich práva na súkromný a rodinný život. H.
I. bol trestným rozkazom sp.zn. 35T/109/2020 zo dňa 30.11.2020 uznaný vinným z prečinu usmrtenia
D. C., nar. XX.XX.XXXX (syna žalobcu 1/ a 2/ a vnuka žalobkyne 3/). Vozidlo, ktorým bola spôsobená
nemajetková ujma a ktoré viedol odsúdený H. I. bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. Zásah
do práv žalobcov nastal momentom smrti D. C., ku ktorej smrti došlo dňa XX.XX.XXXX. Následky
tohto zásahu v podobe rôznej formy nemateriálnej ujmy (šoku, traumy, smútku a straty zo spoločenstva
s blízkou osobou) u žalobcov stále pretrvávajú.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že strata blízkej osoby je nenapraviteľná, nereparovateľná.
Tým je splnená požiadavka § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda právo žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníkasa nezdá byť dostačujúce v prípade smrti blízkej osoby v dôsledku konania inej osoby. Zásah do
emocionálnej sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorej
je úmrtie blízkej osoby zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka o ochrane osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom
úzkom vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity osobnosti aj po smrti je ich osobným
záujmom. Ide o najbližších príbuzných ako sú manžel a deti, prípadne súrodenci, rodičia či starí rodičia.
Súd prvej inštancie preto považoval za nesporný samotný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej
ujmy. Zo samotného výsluchu strán sporu jednoznačne vyplynulo, že smrť D. C. zasiahla do osobnostnej

sféry žalobcov. U každého zo žalobcov nedošlo k totožnému zásahu, s čím sa v zásade stotožnili aj
žalobcovia, keď aj žalobcovia 1/ a 2/ v konaní žiadali náhradu nemajetkovej ujmy u každého vo výške
50 000 eur a žalobkyňa 3/ vo výške 20 000 eur. Zo samotnej podstaty straty blízkej osoby vyplýva
aj skutočnosť, v akom vzťahu bol zosnulý k jednotlivým žalobcom, aké rodinné či iné osobné väzby
medzi zosnulou osobou a jeho príbuznými boli, t.j. akú kvalitu a emocionálnu hĺbku vzťah medzi osobami
dosahoval. Rovnako súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní osobitného nároku, t.j. nemajetkovej ujmy

pozostalých uplatnenej vo finančnom vyjadrení, vychádzal z osobitosti vzťahov ako aj potencionality
ich vývoja. Súd prvej inštancie mal za to, že nemožno kvantifikovať ani matematicky vyjadriť hodnotu
medziľudských vzťahov a tiež hodnotu samotného ľudského života, no je nutné posudzovať jednotlivé
vzťahy z hľadiska ich osobitosti.

4. Podľa názoru súdu prvej inštancie najsilnejšiu väzbu bolo možné v prejednávanej veci konštatovať
medzi žalobcom 1/ a zosnulým, nakoľko ide o vzťah rodiča - otca a jeho dieťaťa, ako aj medzi
žalobkyňou 2/ a zosnulým, nakoľko ide o vzťah rodiča - matky a jej dieťaťa. Vo vzťahu k určeniu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ a teda k zníženiu žalobcami 1/ a 2/
žiadanej výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadal na tú skutočnosť, že zosnulý síce býval

v spoločnej domácnosti so žalobcami 1/ a 2/, avšak v čase jeho smrti bol plnoletý (27-ročný), samostatne
zárobkovo činný, keď síce so žalobcami 1/ a 2/ býval, ale ako vyplynulo z výsluchu žalobcu 1/ v rámci
viacgeneračnéhobývania,vktorombývalzároveňsosvojounovozaloženourodinou(vzťahdruh-družka
-dieťa)smatkouspoločnéhodieťaťaadieťaťom,ktorémalovčasesmrti5mesiacov.Zvýsluchužalobcu
1/ vyplynulo, že zosnulý mal pred svojou smrťou partnerku, s ktorou býval v rámci viacgeneračného

domu aj so žalobcom 1/ a žalobkyňou 2/, žil s ňou cca 2 roky pred smrťou a mal s ňou dieťa. Súd
prvej inštancie z pohľadu potencionality vývoja vzťahov uviedol, že zosnulý nebol viazaný len na svojich
rodičov, ako jediné blízke osoby, ale rovnako na svoju partnerku, matku svojho dieťaťa a na svoje dieťa.
Na uvedené skutočnosti potom prihliadol v rámci ich osobitosti, keď zosnulý síce so svojimi rodičmi,
žalobcami 1/ a 2/ býval, jednalo sa o jeho priamych príbuzných, avšak zosnulý žil zároveň život so svojou

„novou“ rodinou, i keď nie právne založenou. Súd prvej inštancie na uvedené skutočnosti prihliadol ako
na dôvod pre zníženie žiadanej nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že vzťah medzi rodičmi (žalobcami
1/ a 2/) a zosnulým bol síce obohatený neodsťahovaním sa syna, zosnulého, aj v dospelosti, avšak
nie je možné odhliadnuť od skutočnosti, že zosnulý už nebol výživou odkázaný na svojich rodičov. Z
výsluchu žalobcu 1/ ako aj svedkyne J. F. vyplynulo, že zosnulý sa v nejakej miere (aj keď nie fyzicky)

od rodičov, žalobcu 1/ a žalobkyne 2/ osamostatnil a to založením si svojej rodiny. Vzťah rodič a dieťa
požíva osobitnú ochranu v spoločnosti, je osobitne chránený a upravený aj v zákone o rodine a z jeho
osobitného charakteru preto vyplýva aj určitá väčšia emocionálna prepojenosť vo vzťahu rodič a dieťa.
Žiaden rodič by nemal zažiť taký traumatický zážitok, akým je smrť jeho dieťaťa. S ohľadom na okolností
prípaduišloosmrť27-ročnéhochlapca,ktorývšakužnebolodkázanývýživounarodičov.Skutočnosť,že

zosnulý býval v spoločnej domácnosti so žalobcami 1/ a 2/ samo o sebe nezakladá situáciu odkázanosti
na výživu zosnulého na rodičov, ako by to bolo na rozdiel od plnoletého zosnulého, v prípade zosnulého
maloletého dieťaťa, keď maloletému dieťaťu rodič poskytuje domov, zázemie a podmienky pre jeho
duševný, spoločenský a osobnostný vývoj. Napriek uvedenému, keď zosnulý nebol maloletou osobou
odkázanou na svojich rodičov (žalobcov 1/ a 2/), súd prvej inštancie mal za to, že medzi žalobcami 1/, 2/

a zosnulým existoval (oproti žalobkyni 3/) osobitný charakter vzťahu z hľadiska nároku na nemajetkovú
ujmu pozostalých rodičov, otca a matky, oproti nároku žalobkyne v rade 3/, t.j. vzťahu starý rodič - vnuk.
Súd prvej inštancie konštatoval, že mu neprináleží ničím znižovať či znevažovať kvalitu vzťah starý rodič
(stará mama) a vnuk, avšak je nesporné, že vzťah rodič (otec, matka) a dieťa sú výnimočné, osobité, a
preto aj smrť dieťaťa pre rodiča logicky predstavuje v bežnej, fungujúcej rodine, výraznejšiu traumu pre

rodiča - otca a matku. Žalobkyňa 3/ - stará matka zosnulého „neprežila“ svoje deti, keď jej dieťa (žalobca
1/) stále žije. Potom jej strata sa nemôže vyrovnať strate, ktorú prežili rodičia zosnulého, t.j. žalobcovia
1/ a 2/. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia v rade 1/ a
2/ so zosnulým D. C. tvorili fungujúcu rodinu, kde vzťahy medzi rodičmi a zosnulým boli harmonické,zabezpečujúce fungovanie rodinného prostredia, pričom uvedené vzťahy sa dokonca javili vzhľadom
asi aj na povahu zosnulého, ako nadštandardné a milujúce.

5. Z výsluchu žalobcu 1/ mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca 1/ ťažko niesol stranu svojho
jediného syna, po jeho smrti nebol schopný pôsobiť vo funkcii, ktorú vykonával pred smrťou svojho
syna, keď nebol schopný zvládať pozíciu technického riaditeľa v spojení s psychickou záťažou, ktorú
pociťoval po strate syna. Žalobca 1/ sa preto dobrovoľne vzdal funkcie, ktorú do smrti syna vykonával
a v zamestnaní zostal na základnej pozícii radového zamestnanca. Z výsluchu žalobkyne 2/, t.j. matky,

mal súd prvej inštancie za preukázané, že matka v čase výsluchu (takmer 4 roky po tragickej udalosti)
nie je schopná o smrti svojho syna hovoriť bez výrazného emocionálneho zafarbenia. Každý milujúci
rodič znáša smrť dieťaťa s vypätím psychických a fyzických síl, o to musí byť táto traumatizujúca
skúsenosť náročnejšia, keď dieťa zomrie náhle pri tragickej nehode. Z vyjadrenia matky bolo zrejmé,
že po oznámení smrti syna pracovala z domu, do práce nebola schopná chodiť. Z výsluchu žalobcu
1/ ako aj žalobkyne 2/ zároveň súd prvej inštancie zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ neboli schopní sami

prekonať stratu svojho syna, preto museli brať lieky na upokojenie predpísané psychiatrom. Zo správy
psychiatričky K. L. J. vyplynulo, že žalobca 1/ a žalobkyňa 2/ navštívili jej ambulanciu v roku 2019 2x a
to v mesiacoch september a november (č. l. 34 a 35 spisu). Z výsluchov žalobcov 1/ a 2/ mal súd prvej
inštancie preukázané, že smrť ich blízkej osoby je pre nich traumou doživotnou, s ktorou sa môžu naučiť
žiť, no nedá sa prekonať. Smrť tak blízkej osoby ako je vlastné dieťa, predstavuje bez ďalšieho, taký

neodškriepiteľný zásah do osobnostnej sféry človeka, že je nutné iba konštatovať, že jeho následky sú
trvalé. O to viac, keď medzi žalobcami 1/ a 2/ a zosnulým synom boli nadštandardné, harmonické vzťahy.
Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie zohľadnil aj pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobca 1/ ako otec a žalobkyňa 2/ ako matka požadovali priznanie sumy pre každého vo výške 50.000,-
Eur, súd prvej inštancie však s ohľadom na zásah do ich osobnostnej sféry spôsobenej smrťou syna,

priznal sumu pre každému vo výške 25.000,- Eur. Súdom prvej inštancie určená suma je výsledkom
dôslednej úvahy súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy
zohľadnil viaceré skutočnosti, keď zosnulý žil so svojimi rodičmi aj vo veku 27 rokov, chodili spoločne na
dovolenky, reálne spolu trávili „denný“ čas, ale zároveň súd prvej inštancie prihliadal na skutočnosť, že
zosnulý si zakladal svoju rodinu, o rok po smrti bola predbežne naplánovaná svadba s jeho partnerkou, s

ktoroužilvspoločnejdomácnostispolusjehodieťaťomarodičmi,žalobcom1/ažalobkyňou2/.Súdprvej
inštancie ako istú formu morálnej satisfakcie vníma aj samotné odsúdenie páchateľa, t.j. osoby, ktorá
zapríčinila dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel syn žalobcu 1/ a žalobkyne 2/. Ako uviedol sám žalovaný,
nemôže ovplyvniť skutočnosť, že zo strany páchateľa, tzn. osoby zodpovednej za vznik dopravnej
nehodynedošlokospravedlneniusazaspôsobenýčin.Žalobca1/ažalobkyňa2/bolirodičmizosnulého,

žili s ním v spoločnej domácnosti, avšak v rámci akéhosi osamostatnenia sa vo viacgeneračnom dome.
Zosnulýsibudovalsvojuvlastnúrodinu,maldieťaasjehomatkousamalvpláneoženiť.Nebolodkázaný
výživou na svojich rodičov, i keď s nimi zdieľal spoločnú domácnosť. Súd prvej inštancie však prihliadol
na skutočnosť, že medzi rodičmi a zosnulým bolo vybudované silné puto. Súd prvej inštancie mal v
konaní preukázané, že strata sa neprejavila len bežným žiaľom zo straty dieťaťa, ale má vplyv aj na

bežný stereotyp života a manželský vzťah medzi rodičmi zosnulého. Ako vyplynulo z výsluchu svedka
K. M., žalobcovia 1/ a 2/ chodievali často na dovolenky spoločne so svedkom, od úmrtia ich syna sa
spoločné dovolenky nekonali. Súd prvej inštancie k tomu uvádza, že sa v časti obdobia od smrti ich
syna jednalo o obdobie s opatreniami spojenými s cestovaním z dôvodu ochorenia Covid-19, avšak
tu je nutné konštatovať, že predmetné opatrenia sú už istú dobu zrušené, pričom minimálne obdobie

posledného roka nebolo ovplyvnené cestovnými obmedzeniami.

6. Z výsluchu žalobkyne 3/ súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa 3/ mala so zosnulým mimoriadne
kladný vzťah, uvedené skutočnosti potvrdili vo svojich výsluchoch tiež svedkovia B. F. a J. F.. Žalobkyňa
3/ dodnes ťažko nesie, že „prežila“ svojho jediného vnuka. Ako vyplynulo z výsluchu svedka B. F.,

žalobkyňa 3/ doma zosnulému vnukovi vymedzila priestor, kde mu vytvorila pietne miesto a stále jej tam
svieti sviečka. Žalobkyňa 3/ veľmi ťažko nesie stratu svojho vnuka a to aj 4 roky po jeho smrti. S vnukom
mala blízky vzťah. Vážnosť a hĺbka prežívania náhlej straty vnuka u žalobkyne 3/ bola znásobená tým,
že zosnulý zomrel týždeň po oslave jej narodenín, po tom, čo sa o ňu pekne postaral a pomohol jej
s oslavou. Potom tieto pekné spomienky boli zostrené tragickou udalosťou. Súd prvej inštancie však

poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa v rade 3/ bola už „kvázi v treťom rade“ vzťahov, ktoré si zosnulý
či už sám vytvoril, alebo mu boli vytvorené. Žalobca žil s rodičmi a zároveň so svojou novovytvorenou
rodinou. Súd prvej inštancie konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že zosnulý mal
so žalobkyňou 3/ relatívne intenzívny vzťah, stále mu však súd prvej inštancie nemôže pripísať mieruani polovice vzťahu s rodičmi, s prihliadnutím na jeho život s partnerkou a dcérou. Súd prihliadal pri
priznávanívýškynemajetkovejujmyajnapotencionalituvývojavzťahov,keďvzhľadomnavekžalobkyne
3/ nemohol očakávať ani z polovice rovnakú dĺžku spoločného života. Žalobkyňa 3/ potom prirodzene

oproti žalobcom 1/ a 2/ nemohla očakávať strávenie života so zosnulým v rovnakej miere, ako ho mohli
(prirodzene) očakávať žalobcovia 1/ a 2/. S ohľadom na súhrn vyššie uvedených skutočností súd prvej
inštancie ako primeranú výšku nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ považoval
sumu 25 000 eur a vo vzťahu k žalobkyni 3/ sumu 10 000 eur.

7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemožno konštatovať rovnakú mieru zásahu do osobnostných
práv všetkých žalobcov, nakoľko je zrejmé, že smrť dieťaťa je pre rodiča jedným z najtraumatizujúcejších
zásahov do jeho osobnostných práv, a to predovšetkým v jeho emocionálnej sfére, ale aj bežnom živote.
Rodič, v danom prípade otec a matka, zdieľajú život dieťaťa od jeho počatia po celý život. Puto medzi
dieťaťom a rodičom je v každom životnom období natoľko zásadné a špecifické, že aj v rámci zákonných
vymedzení (napr. zákon o rodine) mu je venovaná mimoriadna pozornosť. Na druhej strane vzťah

starý rodič - vnuk, i keď harmonický a blízky, má odlišné aspekty. Súd prvej inštancie preto považoval
priznanienemajetkovejujmyrodičomzohľaduzásahudoichosobnostnýchprávzaväčšiu,akovprípade
žalobkyne 3/, teda starej matky zosnulého. I keď nemožno merať váhu ľudského života a stratu syna,
vnuka, je nutné objektívne konštatovať, že smrť blízkej osoby zasiahne do osobnostnej sféry človeka
práve s ohľadom na osobitý vzťah medzi nimi, puto, ktoré si vzájomne vytvorili a kvalitu vzťahu, ktorý bol

predčasne ukončený nečakanou smrťou. V dôsledku nečakanej smrti blízkej osoby prežívajú žalobcovia
pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku, stratili možnosť viesť s ním súkromný život a sú od jeho smrti
ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu radosti
snímprežívaných-(protiprávnym)konanímH.I.takknezvratnejdeštrukciitýchtomedziľudskýchväzieb
tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov, a tým k zásahu do ich osobnostných práv, a

práva na súkromie a rodinný život; vzniknutá trauma je zo života žalobcov prakticky neodstrániteľná.
Zásah do osobnostných práv u všetkých žalobcov je nezvratný, miera je však odlišná. Preto súd prvej
inštancie priznal žalobcom 1/ a 2/ - otcovi a matke, každému sumu 25.000,- Eur a žalobkyni 3/ ako starej
matke polovicu z požadovaného plnenia, t.j. sumu 10.000,- Eur.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že smrť rodinného príslušníka „v bežnej rodine“ vyvolá následky

u ostatných členov rodiny rôznej intenzity. Zväčša náhodná smrť je spôsobilá vyvolať väčšie následky
ako smrť na následky choroby, staroby a pod., ktorá je už v určitom rozsahu predvídateľná a očakávaná.
Nepochybnenásledkysmrtizblízkejosobysúspôsobilésaprejaviťvoväčšomrozsahuzostratydieťaťa,
manžela či otca v produktívnom veku ako pri strate blízkej osoby vo vyššom veku, kde minimálne
štatisticky častejšie je možné očakávať jej úmrtie. Uvedené však nemožno chápať tak, že smrť človeka

v pokročilejšom veku je očakávaná či je v poriadku. Nižšia miera zásahu je ospravedlniteľná len tým, že
zväčša potomkovia takejto osoby už nie sú odkázané na jej starostlivosť, výživu, zväčša majú vlastné
rodiny a teda širší rozsah citových väzieb, či ohraničením alebo pominuteľnosťou života, ktorá je viac
či menej so stúpajúcim vekom nevyhnutná. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva by priznaná
finančná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná iným finančným

kompenzáciám - napríklad výške náhrady za utrpenie a bolesť (ktoré boli spôsobené napr. telesnými
zraneniami - Karhuvaara a Iltalehti v. Fínsko). Podobne sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, keď konštatoval,
že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by
mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR, Sp. zn. 4 Cdo
171/2005 zo dňa 27.04.2006). Podľa rozhodnutia NS SR č. k. 4Cdo 139/2011 zo dňa 30.10.2012 určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie
tejto výšky náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakotvuje už vyššie
zmienené dve taxatívne kritéria: závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásadu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

9. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania nepochybne preukázané, že tragédia spôsobená
vodičom H. I. mala nepriaznivý následok voči všetkým žalobcom. Pri určení rozsahu nároku súd prvej
inštancie poukazuje aj na závery obsiahnuté v rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 10Co 33/2016 ktorý
uviedol: Okrem okolností uvádzaných súdom prvého stupňa pri hodnotení intenzity a rozsahu zásahu
a zvýšení náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi za významné vyhodnotil nasledovné skutočnosti: 1.

náhle úmrtie otca zasiahlo žalobcu v intenzívnejšom a hlbšom rozsahu, žalobca žil totiž s rodičmi v
trvalej spoločnej domácnosti (kým druhý žalobca k rodine dochádzal iba cez víkendové dni), 2. ich väzby
rodinné, osobné, citové boli intenzívne, 3. žalobca bol na otca odkázaný výživou (bol študentom strednej
školy), kým druhý žalobca už bol zárobkovo samostatný, pracoval, na výživu od otca odkázaný už nebol.Ohľadom samotnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vychádzal predovšetkým z
osobitosti prejednávanej veci, z vykonaného dokazovania výsluchom žalobcov, ako aj svedkov.

10. Napokon súd prvej inštancie poukázal na závery vlastnej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach
a tiež konštatoval, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy je nutné v istej miere prihliadnuť
aj na infláciu, keď ohodnotenie vo výške 20 000 eur pri rovnakých okolnostiach priznané v roku 2021
nezodpovedá a nemôže zodpovedať ohodnoteniu vo výške 20 000 eur priznanému v roku 2023 a to
s poukazom na zverejnenú výšku inflácie, ktorá podľa Štatistického úradu priemerná inflácia za celý

rok 2022 dosiahla úroveň 12,8 %, v súčasnosti podľa Štatistickým úradom zverejnených údajov bola
medziročnáinfláciazaposlednýzverejnenýmesiacoktóber2023naúrovni7,1%(pripostupnomklesaní
v priebehu celého roka 2023).

11. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobcom 1/ a 2/ priznal nemajetkovú
ujmu každému v sume 25 000,- eur a žalobkyni 3/ nemajetkovú ujmu v sume 10 000,- eur. Vo zvyšnej

časti žalobu zamietol. Konštatoval, že takto určená suma síce tak, ako žiadal žalovaný vo svojom
prednese na pojednávaní dňa 01.12.2023 neprekročila sumu určenú obetiam násilných trestných činov
podľa Zákona o obetiach trestných činov, avšak uvedenú právnu úpravu v konaní nie je možné priamo
aplikovať, nakoľko nároky tam uvedené sú postavené na inom právnom základe. Ustálenou judikatúrnou
praxou bolo opakovane konštatované, že výška nemajetkovej ujmy je v takomto prípade na úvahe (nie

svojvôli) súdu prvej inštancie. V predmetnom prípade s ohľadom na vzťahy v rodine, zakladanie novej
rodiny so strany zosnulého, prihliadnutie na súčasné zníženie nominálnej hodnoty peňazí, mal súd prvej
inštancie za to, že priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/, každému vo výške 25 000
eur a žalobkyni 3/ vo výške 10 000 eur predstavuje dostatočnú náhradu smerujúcu k takej satisfakcii,
ktorá by mohla byť pre žalobcov čo najviac adekvátna. Vo vzťahu k žalobkyni 3/ súd prvej inštancie

prihliadol aj na vek žalobkyne 3/. Konštatoval, že bez toho, aby súd znížil váhu jej života v dôsledku
veku, nebolo možné z jej strany očakávať zdieľanie života so zosnulým v takom rozsahu, ako by to bolo
napríklad so žalobcami 1/ a 2/. Uvedené však nemá za následok zmiernenie jej bolesti, ktorá jej, bez
ohľadu na vek, stratou vnuka vznikla. Súd prvej inštancie ešte na záver uviedol, že žalovaný vo svojom
prednese na pojednávaní dňa 01.12.2023 sám uviedol, že v obdobných prípadoch žalovaný na základe

dohody priznáva priamym príbuzným zosnulého nemajetkovú ujmu vo výške 15 000 eur a nepriamym
príbuzným vo výške 10 000 eur.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 až § 257
CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 2 CSP. Súd prvej inštancie v spore považoval za úspešnú stranu žalobcov

1/ až 3/, nakoľko základ nároku bol dôvodný. Samotná výška nároku závisela od úvahy súdu, a tak
s ohľadom na absenciu právnej úpravy (na rozdiel od úpravy v OSP § 142 ods. 3 OSP, poznámka súdu),
ktorá by upravovala situácie, kedy rozhodnutie závisí od úvahy súdu, súd prvej inštancie považoval za
spravodlivé priznať žalobcom 1/ až 3/ proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%,
avšak zo súdom priznaného plnenia.

13. V súdom stanovenej lehote podaným odvolaním domáha sa žalovaný zmeny rozsudku súdu prvej
inštancie tak, že žalobcom bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy „v zníženej výške“ a vo zvyšku
bude žaloba zamietnutá s tým, že žalobcom bude priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100% „bez
ďalšieho“.

14. Žalovaný namieta, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v danej výške nie je
dostatočne odôvodnené čo do výšky a je teda arbitrárne. Ďalej je toho názoru, že súd prvej inštancie
rozhodol o trovách konania v rozpore s CSP. Nie je žiadny legitímny dôvod do výroku o trovách dopĺňať
dovetok, že žalobcovia mali mať nárok na náhradu trov z priznaného plnenia. Na základe takéhoto
dovetku dochádza k obchádzaniu vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z.z.“), a to
konkrétne § 10 ods. 8 vyhlášky, v zmysle ktorého v konaniach o ochranu osobnosti spojenej s náhradou
nemajetkovej ujmy v peniazoch je tarifná hodnota vo výške 2 000,- eur. Práve toto ustanovenie
a limitácia je vyjadrením výlučnej subjektívnosti kategórie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako
aj skutočnosti, že táto záleží výlučne od úvahy súdu a nie je ani objektivizovateľná.

15. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny
a priznať žalobcom voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.16. Žalobcovia považujú rozsudok súdu prvej inštancie za podrobne odôvodnený a spĺňajúci náležitosti
§ 220 ods. 2 CSP. Namietajú paušálnosť (všeobecnosť, formálnosť) námietky nepreskúmateľnosti
a arbitrárnosti napadnutého rozsudku.

17. Žalobcovia zdôrazňujú, že súdom prvej inštancie priznané sumy náhrady nemajetkovej ujmy
jednotlivým žalobcom sú primerané a zodpovedajúce skutkovým okolnostiam posudzovanej veci,
zisteným súdom prvej inštancie ním vykonaným dokazovaním, v súlade s § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Tieto sumy v žiadnom prípade nemajú excesívny charakter (smerom nahor), a to ani v

komparácii s právoplatnými rozhodnutiami súdov v iných obdobných prípadoch, na niektoré z ktorých
poukázal súd prvej inštancie v bode 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a tiež so zreteľom na
správne súdom prvej inštancie akcentovanú aktuálnu mieru inflácie v Slovenskej republike v rokoch
2022 a 2023 (bod 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku), v spojitosti s konštitutívnym charakterom
rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalovaná síce v odvolaní formálne žiada znížiť
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, sama však v odvolaní nebola spôsobilá uviesť, akú konkrétnu

výšku náhrady nemajetkovej ujmy pre jednotlivých žalobcov by už považovala za akceptovateľnú (a už
vonkoncom na základe akých dôvodov, ktoré by boli odlišné od dôvodov obsiahnutých v napadnutom
rozsudku).
18. Šokujúca smrť syna/vnuka žalobcov predstavuje mimoriadnu udalosť s nenapraviteľným následkom,
v prípade ktorej je morálna satisfakcia z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca. V danom prípade

došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života, následkom
čoho je okrem pocitov úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku aj zmena plne fungujúcej rodiny, ovplyvňujúca
sebarealizáciu pozostalých členov. Ide o zásah do osobnostných práv, ktorý stále trvá a ktorého
následky pre žalobcov nikdy nepominú. Pre rodiča niet väčšej ujmy ako náhla, tragická, nezvratná strata
milovaného dieťaťa, a to tak v emocionálnej sfére, ako aj v bežnom živote. Vzťah rodič a dieťa požíva

osobitnú ochranu v spoločnosti a z jeho osobitného charakteru vyplýva aj určitá väčšia emocionálna
prepojenosť vo vzťahu rodič a dieťa. Rodič zdieľa život dieťaťa od jeho počatia po celý život. V tomto
smere je nesporné, že žiaden rodič by nemal zažiť taký traumatický zážitok, akým je smrť jeho dieťaťa
(osobitne v mladom veku, v dôsledku tragickej udalosti).
19. Vzhľadom na láskavé a harmonické rodinné vzťahy sa uvedené prejavilo v plnej miere aj u žalobkyne

v 3. rade ako starej matky nebohého D., ktorá sama vo svojom výsluchu pred súdom prvej inštancie
uviedla, že jej prvá reakcia, keď sa dozvedela o jeho smrti, bola „Bože, prečo nie ja, prečo sa to stalo
jemu“, dostala taký šok, že 10 minút bola v kúpeľni nad vaňou, nemohla sa ani nadýchnuť, to sa nedá
opísať (č. l. 110); svedok B. F. vo svojej výpovedi potvrdil, že žalobkyňa v 3. rade D. smrť ešte dnes
prežíva,mápietnemiestečkovobývačkovejstene,kdemáfotkuvnukaasviečkatamhorístále(č.l.112).

20. Vo vzťahu k námietke nesprávnej formulácie výroku o náhrade trov konania žalobcov v časti slov
„zo súdom priznaného plnenia“ žalobcovia uvádzajú, že napriek ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004
Z.z., ktoré bolo zavedené v roku 2009 a zmenené s účinnosťou od 1. januára 2024 a na ktoré poukazuje
žalovaná (žalovaná vo svojom odvolaní datovanom 3. januára 2024 uvádza neaktuálnu výšku tarifnej
hodnoty upravenú v predmetnom ustanovení, pozn.), z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že i po roku

2009 a aj v režime Civilného sporového poriadku súdy formulujú svoje výroky o nároku na náhradu
trov konania v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy aj s použitím žalovanou namietaného dovetku „z
prisúdenej sumy“, resp. „z priznanej sumy“, a pod. – ako príklady možno uviesť rozsudok Krajského súdu
vPrešove,sp.zn.10Co5/2018,z15.novembra2018(kdedokoncaodvolacísúdvbode51odôvodnenia
uviedol, že kvantifikáciu trov konania zrealizuje súd prvej inštancie „vychádzajúc z tarifnej hodnoty sporu

podľa prisúdených súm jednotlivým žalobcom“); rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 8C 229/2014,
z 5. mája 2021 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 6Co 93/2021, z
28. októbra 2021; alebo súdom prvej inštancie v bode 57 odôvodnenia napadnutého rozsudku citovaný
rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co 56/2019, z 10. septembra 2019, a iné.
21.Žalobcoviaakcentujú,žeustanoveniavyhláškyč.655/2004Z.z.nemôžuslúžiťakovodítkoprevýklad

ustanovení CSP o náhrade trov konania. Napokon, výrok rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu
trov konania peňažne nekvantifikuje výšku priznanej odmeny advokáta a o konečnej výške rozhodne
súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnom skončení veci. Žalobcovia uvádzajú, že formulácia
(dovetok) „zo súdom priznaného plnenia“ vo výroku o nároku na náhradu trov konania navyše nemá
v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy relevanciu iba vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia, ale aj

vo väzbe na iné trovy, napr. na trovy spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku (v takom prípade sa
žalobcovi prizná náhrada trov za zaplatený súdny poplatok tiež iba v rozsahu zodpovedajúcom súdom
priznanéhoplnenia;jepritombezpodstatné,žežalobcoviavprejednávanejveciboliodsúdnehopoplatku
oslobodení).22. V súdom stanovenej lehote žalovaná odvolaciu repliku nepodala.

23. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) subjektívne legitimovanou (neúspešnou) stranou sporu (§ 359
CSP), vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario za použitia § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP) rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

24. S ohľadom na obsah predostretého opravného prostriedku, a to pokiaľ ide o námietku arbitrárnosti
odôvodnenia rozsudku čo do výšky priznanej nemateriálnej ujmy, je zo strany odvolacieho súdu
nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Z opísaného
aspektu je zrejmé, že hoci súd prvej inštancie mimoriadne podrobne a precízne v bodoch 37. až
52. odôvodnenia rozsudku zdôvodnil samotnú výšku priznaných súm náhrady nemajetkovej ujmy

jednotlivým žalobcom, zo strany odvolateľa absentuje akékoľvek, tobôž relevantné spochybnenie
záverov súdu prvej inštancie. Takáto rezignácia protiargumentáciu (odvolateľ neuviedol žiadne
konkrétne, vlastné, konkurujúce, skutkové či právne úvahy) voči nosným dôvodom, z ktorých súd prvej
inštancievychádzalpriurčenívýškyjednotlivýchsúmnemajetkovejujmy,vediebezďalšiehonevyhnutne
k neúspechu vznesenej odvolacej námietky. Odvolací súd akcentuje, že nie je oprávnený sám namiesto

odvolateľa vyhľadávať nedostatky napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu
a právne posúdenie veci.
25. Na tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v zmysle
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR sa vnútroštátny
všeobecný súd musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnať s argumentom, ktorý je „relevantný“,

„podstatný“, „významný“, resp. „týkajúci sa veci“ („relevant“, „important“, „pertiment“) a ktorý je zároveň
„konkrétny“ („specific“), resp. „formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom“ („formulatet in
a sufficiently clear and precise manner“). Keďže v odvolacom konaní žalovaná neposkytla žiadnu
vlastnú vecnú argumentáciu, spochybňujúcu závery súdu prvej inštancie v otázke určenia výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, neprichádza do úvahy, aby odvolací súd nad rámec odvolacích námietok

žalovanej sám produkoval prípadné dôvodné nesprávnosti skutkových zistení a právneho posúdenia
veci súdom prvej inštancie. Vzhľadom na uvedené potom v rámci takto vymedzeného prieskumného
rámca sa zistením absencie namietanej vady, t.j. absencie nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti
napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o výšku priznanej materiálnej ujmy, vyčerpáva samotný predmet
odvolacieho prieskumu.

26. V nadväznosti na uvedené odvolací súd len vo všeobecnosti konštatuje, že odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie obsahuje všetky obligatórne náležitosti v intenciách ust.
§ 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku dáva jasné a výstižné odpovede na všetky v danej veci
podstatné okolnosti a vznesené argumenty strán sporu, pokiaľ ide o výšku priznanej nemateriálnej
ujmy. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami a dôkazmi, ktoré mu

boli predložené, resp., ktoré boli vykonané, tieto vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia
pri rešpektovaní pravidiel formálnej logiky, bez vnútorných rozporov a zrozumiteľne. Následne zistený
skutkový stav riadne právne posúdil pri správnej aplikácii príslušných právnych noriem. Pri určovaní
výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie správne prihliadol, okrem závažnosti vzniknutej ujmy
a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného

zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ale aj k požiadavke nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie.

27. Odvolateľ ďalej namieta, že súd prvej inštancie, priznajúc žalobcovi voči žalovanému náhradu trov
konania v rozsahu 100% s dovetkom „zo súdom priznaného plnenia“, rozhodol o trovách konania

v rozpore s CSP. Dôvodil, že samotná výška trov sa určuje výlučne podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a nie podľa CSP. Takýto dovetok
je v rozpore s ust. § 10 ods. 8 danej vyhlášky, ktoré určuje v konaniach o ochranu osobnosti spojenej
s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch tarifnú hodnotu vo výške 2 000,- eur. Toto ustanovenie a
limitácia je vyjadrením výlučnej subjektívnosti kategórie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj

skutočnosti, že táto záleží výlučne od úvahy súdu a nie je objektivizovateľná.

28. V nadväznosti na vznesenú odvolaciu námietku prináležalo odvolaciemu súdu posúdiť vecnú
správnosť výroku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. O nároku na náhradu trov konania súdprvej inštancie podľa mienky odvolacieho súdu správne rozhodol, aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP,
vychádzajúc zo záveru, že úspešnou stranou konania sú žalobcovia 1/, 2/, 3/, nakoľko základ nimi
uplatneného nároku bol dôvodný. Súd prvej inštancie správne ustálil, že samotná výška nároku závisela

od úvahy súdu, a tak s ohľadom na absenciu právnej úpravy (na rozdiel od úpravy v Občianskom
súdnom poriadku, § 142 ods. 3 OSP), ktorá by upravovala situácie, keď rozhodnutie závisí od úvahy
súdu, považoval za spravodlivé priznať žalobcom v rade 1/ až 3/ proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%, avšak len zo súm priznaného plnenia. Odvolací súd je toho názoru, že dovetok
„zo súdom priznaného plnenia“, obsiahnutý vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie nespôsobuje vecnú

nesprávnosť napadnutého rozsudku.
29. Súd prvej inštancie uvedeným výrokom nerozhodol o výške náhrady trov konania, ale len o nároku
na ich náhradu. Priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100%, a to z prisúdených súm, je v danej veci
plne zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP). Z uvedeného ustanovenia
je možné vyvodiť povinnosť súdu prvej inštancie ustáliť jednak, kto mal vo veci úspech, ale aj v akom
rozsahu má tento úspešný účastník nárok na náhradu trov konania. Táto povinnosť plynie z ust. § 255

ods. 1 CSP, a nie z odvolateľom zmieňovanej vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Skutočnosť, že do „rozsahu
náhradytrovkonania“vdanomprípadesúdprvejinštanciepoňalajurčenie,zakýchsúmmábyťnáhrada
priznaná, je plne odôvodnené osobitosťou konania o náhrade nemateriálnej ujmy v peniazoch. Takýto
dovetok vyjadruje spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania.

30. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky je potrebné uprednostniť materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva, okrem iného,
na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní)
konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj
zhľadiskavšeobecneponímanejspravodlivosti(m.m.IV.ÚS1/07,IV.ÚS75/08,I.ÚS57/07,I.ÚS82/07,

IV. ÚS 182/07). Základom interpretácie a aplikácie každej právnej normy v materiálnom právnom štáte
je určenie účelu právnej úpravy, vymedzenie jej rozsahu a identifikácia jej obsahu (m. m. II. ÚS 171/05).
Je potrebné dodať, že viazanosť štátnych orgánov v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR neznamená
výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť dôsledného gramatického výkladu aplikovaných zákonných
ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj

zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07). Ústavný konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci
uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu
tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak
z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je
Slovenská republika viazaná.

31.Interpretujúcust.§255ods.1CSPzhľadiska„všeobecneponímanejspravodlivosti“,jepodľamienky
odvolacieho súdu plne akceptovateľným priznať v základe 100% úspešným žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu
trov konania v plnej výške, a to z priznaných súm.
32. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v súdnom konaní je poskytnúť úspešnému účastníkovi
náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel vynaložiť. Pomerovať

úspech a neúspech vo veci však nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu rozhodnuté, ale je ich
treba posudzovať v širších súvislostiach. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 1/04 Ústavný súd Českej republiky
zdôraznil, že rozhodovanie o trovách konania nesmie byť len mechanickým posudzovaním výsledkov
sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v merite veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania
má byť zrejmým a logickým ukončením celého súdneho sporu.

33. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana
sporu vo vecí úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v §255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).

Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti) (porov. Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 926 s.).

34. Nebolo by spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od
žalobcov, aby svoju ujmu podceňovali len preto, aby potom nemuseli hradiť trovy konania, pričom prirozhodovaní o náhrade trov v takýchto prípadoch treba rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce
(porov. nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 170/99). Za základ sa pritom považuje rozhodnutie, že do práva
žalobcov bolo zasiahnuté a výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Riešenie

spočíva v tom, že žalobcovia majú právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej
sumy (nie zo sumy žalovanej) a priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je
zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a
nie čo do výšky priznaného nároku. Typickým príkladom je žaloba o ochranu osobnosti s nárokom na
peňažné zadosťučinenie. Žalobcov bolo preto dôvodné považovať za plne procesne úspešných, pretože

mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného
úspechu, závisela od úvahy súdu a priznať im nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% zo súdom
prvej inštancie priznaných súm.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd obe námietky odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodené,
rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľka – žalovaná nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, obe jej odvolacie
námietky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné, preto majú žalobcovia v rade 1/, 2/, 3/ voči nej nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu – 100%.
37. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)