Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/59/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201597
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:1019201597.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej
veci žalobcu (sťažovateľa): HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21
Lieskovec,IČO:45300950,zast.:KVASŇOVSKÝ&PARTNERS|ADVOKÁTIs.r.o.,sosídlomDunajská
2317/32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. 102231958/2019 z 24. septembra 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti
sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/255/2019-202 z 10. februára 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania sa zamieta.
II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/255/2019-202 z 10. februára 2022 sa zrušuje a vec
sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj „správca dane“) vydal rozhodnutie č.
100933343/2018 z 11. mája 2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil podľa ust. §
68 ods. 5 Daňového poriadku daňovému subjektu rozdiel dane v sume 635 379,98 eur na DPH za
zdaňovacie obdobie september 2014.

2. Daňový subjekt podal voči rozhodnutiu správcu dane odvolanie. Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej ako „žalovaný“) ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 101836701/2018 z 18. septembra
2018, zrušil rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca
dane v novom konaní vydal rozhodnutie č. 100410939/2018 z 08. februára 2019, ktorým podľa ust.
§ 68 ods. 5 Daňového poriadku, vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane v sume 635 379,98 eura
na DPH za zdaňovacie obdobie september 2014. Prvostupňový orgán dôvodil, že z jednotlivých
odpovedí na medzinárodnú výmenu informáciu je zrejmé, že žalobca ako platiteľ dane, mal vedomosť o

realizovaných obchodoch a to cez osobu MVDr. Pavla Konkoľa, alebo cez S. Z.. Prostredníctvom MVDr.
Pavla Konkoľa a S. Z. bola spolupráca medzi daňovým subjektom FeMa Trade, s.r.o. a zahraničnými
dodávateľmi a daňovým subjektom ARS, s.r.o. nadviazaná, prípadne uvedené osoby poskytli záruky
za serióznosť uvedených obchodov. Reťazový model obchodovania u daňového subjektu, v rámci
ktorého sa vyskytovali a využívali nárazníkové spoločnosti a spoločnosti, ktoré pred svojím zapojením do
daného reťazca nevykazovali žiadny obrat, nemali žiadnu históriu, skúsenosti s predávanou komoditou,
vlastné imanie bolo nízke, resp. nulové, nemali žiadnych zamestnancov, nemali žiaden majetok, bez

akéhokoľvek materiálno technického zabezpečenia fungoval nepretržite, dlhodobo, akurát sa obmieňali
spoločnosti inými spoločnosťami. Správca dane uviedol, že tento model obchodovania bol aplikovaný
nielen v kontrolovanom zdaňovacom mesiaci september 2014, ale aj v iných zdaňovacích mesiacoch
roka 2014 a to prostredníctvom osoby D. U., ktorý bol raz štatutárom daňového subjektu B-spol., s.r.o.a neskôr zase bol štatutárom v spoločnostiach Tandem-Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., ktoré taktiež ako
spoločnosť B-spol., s.r.o. sa stali priamymi dodávateľmi daňového subjektu ako platiteľa dane. Ani jedna
z týchto ďalších uvedených spoločností, reprezentovaná osobou D. U., ktorá bola hneď po ukončení

obchodovania s daňovým subjektom odpredaná, si nesplnila daňové povinnosti, nepodali daňové
priznanie k dani z príjmov v zmysle zákona č. 595/2013 Z. z., nepodali účtovnú závierku v zmysle zákona
č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, s tým, že majiteľom sa stal ten istý zahraničný spoločník EAST POINT
TRADE LLC, USA a so správcom dane prestali komunikovať, nemali žiadnych konateľov ani prokuristu.
Ďalej uviedol, že správcom dane bolo v konaní zistené, že spoločníci a konatelia spoločností B-spol.,

s.r.o., ARS, s.r.o. a FeMa Trade, s.r.o., nikdy nevykonávali žiadnu reálnu ekonomickú a podnikateľskú
činnosť, ale túto len účelovo predstierali so zámerom vyhotovenia faktúr a dokladov pre obchodné
spoločnosti - HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Podtatranská hydina a.s., HYDINA SK s.r.o., ktoré boli
personálne prepojené a tie si následne z týchto faktúr uplatňovali právo na odpočítanie DPH na vstupe,
čím umelo znižovali výšku vlastnej daňovej povinnosti v podaných daňových priznaniach na DPH.
3. Prvostupňový orgán poukázal na to, že daňový subjekt ako platiteľ bol taktiež v priamom obchodnom

vzťahu s tými istými zahraničnými dodávateľmi z EÚ, ako aj subdodávatelia ARS, s.r.o. a FeMa Trade,
s.r.o., čo potvrdzuje aj informácia z poľskej finančnej správy, ktoré poskytla spoločnosť CEDROB
SPOLKA AKCYJNA. Kontaktnou osobou bol MVDr. Pavol Konkoľ, ktorý zastupoval nielen obchodnú
spoločnosťHYDINASLOVENSKOs.r.o.,aleajsubdodávateľovapersonálneprepojenéspoločnosti,ako
napr. FeMa Trade s.r.o. (viď kontaktné osoby z odpovede MVI od CEDROB SPOLKA AKCYJNA, str.19).

Z predložených dokladov k daňovej kontrole daňového subjektu, správca dane zistil, že nakupoval
v kontrolovanom zdaňovacom období časť svojich dodávok priamo od tohto dodávateľa z členského
štátu EÚ. Ako vyplynulo zo zistení správcu dane daňový subjekt dobre poznal dodávateľov z členských
štátovEÚ,sozahraničnýmidodávateľmikomunikoval,objednávalmnožstvo,druhtovaru,určovalmiesto
vykládky, dojednával zmluvy, vzájomne vysporiadaval pohľadávky a záväzky s dodávateľom CEDROB

SPOLKA AKCYJNA, zúčastnenými spoločnosťami v reťazci dodávateľov a odberateľov a medzi ním
samotným. Zdôraznil, že je práve preto nelogické, aby obstarával tovar prostredníctvom subdodávateľov
a dodávateľov, tzv. sprostredkovateľov, ktorí boli bez akýchkoľvek materiálno-technických predpokladov,
bez ekonomických predpokladov a bez ľudských zdrojov.
4. V konaní vyplynulo zo zistení správcu dane, že predmetom zdaniteľných obchodov bolo dodanie

jedného tovaru medzi viacerými spoločnosťami v nezmenenom stave. V tomto prípade to boli dodávky,
ktoré zakladali iba jeden pohyb tovaru a možno ich považovať za časovo po sebe nasledujúce.
Predmetné obchody - nákup a predaj predmetného tovaru daňový subjekt uskutočňoval v rámci reťazca.
Uvedené znamená, že ten istý tovar bol dodávaný medzi viacerými podnikateľmi a bol prepravovaný od
nákupu u prvého dodávateľa k poslednému odberateľovi v reťazci.

5. Správca dane poukázal na to, že reťazový obchod je špecifický tým, že je to dodanie toho istého
tovaru medzi viacerými (minimálne tromi) podnikateľmi a tovar je dodaný priamo od prvého dodávateľa
v reťazci k poslednému odberateľovi. Pri hodnotení dôkazov v zmysle ust. § 3 ods. 3 Daňového
poriadku, t. j. podľa úvahy správcu dane, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých v ich vzájomne
súvislosti, prvostupňový orgán dospel k záveru, že právo na odpočet uplatňované daňovým subjektom

- obchodnou spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. v zdaňovacom období september 2014 je
postavené na tvrdeniach o plneniach, ktoré nesú znaky podvodného konania s daňou z pridanej hodnoty
a to konania typu „nezvestný obchodník“, ktoré definoval generálny advokát vo veci C-131 (bod 31 - 38
a nasledujúce).V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ ako aj na rozsudky
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

6. Zdôraznil, že z uvedených zistení vyplýva, že kontrolovaný daňový subjekt obchodoval s obchodnými
partnermi, pri ktorých vzniká dôvodná pochybnosť o vierohodnosti uskutočňovania deklarovaných
zdaniteľných obchodov. Z dokazovania vyplynulo, že obchodné spoločnosti podnikajúce na území
Slovenskej republiky, v súčasnosti už stratení obchodníci, ktoré boli včlenené do reťazca dodaní tovaru,
javili známky účelovosti s cieľom získania daňovej výhody. Vzhľadom na uvedené, boli preukázané

dôvodné pochybnosti aj o reálnosti dodania týmito osobami, ktoré iba fungovali na báze vyhotovovania
formálnych dokladov, na ktoré však pri preukazovaní práva na odpočítanie dane nemožno prihliadať.
7. Správca dane dospel k záveru, že vyhodnotením dôkazov v priebehu výkonu daňovej kontroly bolo
preukázané, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o., deklaroval dodanie
tovaru od daňového subjektu B-spol., s.r.o., ktorý nevykonával skutočnú hospodársku činnosť, chýbala

skutočná ekonomická aktivita. Konštatoval, že obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. deklarovala dodanie
tovaru, ktorý ďalej fakturačne predávala daňovému subjektu od obchodných spoločností, ktoré reálnu
ekonomickú činnosť nevykonávali. Uviedol, že v zdaňovacom období september 2014, to boli obchodné
spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., ARS, s.r.o., ktoré si nesplnili daňové povinnosti a bola im za porušovaniepovinností v zmysle ust. § 81 ods. 4 bod. 2 zákona o DPH, zrušená správcom dane registrácia platiteľa
DPH. Uviedol, že v konaní bolo nesporné, že uvedené obchodné spoločnosti nevykonávali skutočnú
hospodársku činnosť a nemali na to ani vytvorené zodpovedajúce podmienky. V zmysle zákona č.

39/2007 Z. z. a nariadenia č. 931/2011 Z. z., si ako prevádzkovatelia potravinárskych podnikov ani
nesplnili registračnú povinnosť voči Regionálnej veterinárnej potravinárskej správe a ani požiadavky na
vysledovateľnosť potravín. Keďže tieto spoločnosti nikdy nepreukázali reálnymi dôkazmi vecnú stránku
deklarovaných plnení, nemohol na ne správca dane prihliadať.
8. Správca dane vec posúdil na základe zistení a dôkazných prostriedkov jednotlivo a vo vzájomných

súvislostiach a konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie DPH z uvedených prijatých dodávateľských faktúr od dodávateľov a uviedol, že daňový
subjekt nepreukázal žiadnym dôkazom, že skutočne prijal služby deklarované v uvedených faktúrach od
uvedených dodávateľov, na základe ktorých si uplatnil právo na odpočítanie dane v daňovom priznaní
DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2014.
9. Žalovaný rozhodnutím č. 102231958/2019 z 24. septembra 2019 (ďalej aj ako „druhostupňové

rozhodnutie“), nevyhovel podanému odvolaniu daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu
a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na ústnom
pojednávaní dňa 07. februára 2019 správca dane oboznámil splnomocneného zástupcu daňového
subjektu s výsledkami ďalšieho konania súvisiaceho s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie
september 2014, ktoré spočívali vo vyhodnotení zisteného skutkového stavu aj z hľadiska judikatúry

Európskeho súdneho dvora a v aplikácii rozsudkov ESD, k čomu ho zaviazal odvolací orgán
predchádzajúcom konaní v rozhodnutí č. 101836701/2018 z 18. septembra 2018. Zdôraznil, že správca
dane v novom konaní nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie, pričom zistený skutkový stav a dôkazy,
z ktorých vychádzal ostali nezmenené a daňový subjekt o nich mal vedomosť a rovnako mal vedomosť
aj o právnom názore odvolacieho orgánu, ktorým bol správca dane v ďalšom konaní viazaný. Po

preskúmaní uvedeného priebehu vyrubovacieho konania, poukazujúc aj na ust. § 24 ods. 2 Daňového
poriadku podľa ktorého, dokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na
účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov,
druhostupňový konštatoval, že správca dane postupoval v súlade s ust. § 24 ods. 2, ust. § 68 ods. 3
Daňového poriadku, čím zároveň naplnil dikciu ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku podľa ktorého, sa

pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu
a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a
iných osôb. Zároveň druhostupňový orgán uviedol, že v konaní správcu dane pri ústnom pojednávaní
dňa 07.02.2019 nezistil porušenie ust. § 19 ods. 2 Daňového poriadku, pretože predmetná zápisnica z
ústneho pojednávania č. 100373576/2019 obsahuje všetky zákonné náležitosti a nezistil ani porušenie

ust. § 45 ods. 1 Daňového poriadku, pretože toto ustanovenie sa vzťahuje na práva daňového subjektu
pri daňovej kontrole, nie vo vyrubovacom konaní, a preto námietky daňového subjektu v tomto smere
vyhodnotil ako neopodstatnené.
10. Žalovaný po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a spisového materiálu dospel k záveru, že
správca dane svojím konaním nevybočil zo základných zásad daňového konania a vychádzal z nich

pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov. Dodržal zásadu zákonnosti a riadil
sa všeobecne záväznými právnymi predpismi (hmotnými aj procesnými), zásadu objektívnej pravdy,
keď zisťoval a zistil v náležitom rozsahu skutkový stav vecí, zásadu úzkej súčinnosti správcu dane
a účastníkov konania, keď vytvoril dostatočné podmienky, aby daňový subjekt mohol realizovať svoje
práva, a na druhej strane, aby si plnil zákonnú povinnosť súčinnosti - dobrovoľnej účasti, zásadu voľného

hodnotenia dôkazov, keď hodnotil každý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z
hľadiska ich pravdivosti a preukaznej hodnoty na zabezpečenie presného, pravdivého a úplného zistenia
skutkového stavu. Pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Konštatoval, že
prvostupňový orgán sa vysporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu a uviedol aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil so správnou aplikáciou judikatúry

Európskeho SD. Preto odvolacie námietky správcu dane považoval za neopodstatnené.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
11. Včas podanou žalobou z 22. novembra 2019 na Krajskom súde v Bratislave (ďalej aj ako
„správny súd“), doručenou dňa 22. novembra 2019, sa žalobca domáhal voči žalovanému preskúmania
zákonnosti jeho rozhodnutia. Žalobca sa súčasne v žalobe domáhal priznania odkladného účinku

správnej žalobe.
12. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie sú nezákonné,
vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadneposúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s
administratívnymispismianemávnichoporuadošlokpodstatnémuporušeniuustanoveníoprocesnom
konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.

13. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov
pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že
neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze
povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a

procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom. Tiež namietal nedodržanie lehoty
na výkon daňovej kontroly a vady protokolu ako podkladu napadnutých rozhodnutí, porušenie práv
daňového subjektu, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu
„zmiznutýobchodník,nárazník,účelovovloženáspoločnosť“apojmupersonálneprepojenýchsubjektov,
odmietnutie predložených podkladov v súvislosti s podvodným konaním a nemožnosť zastúpenia
orgánov činných v trestnom konaní.

14. Záverom žaloby namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné zistenie
skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu
v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom
dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti.
15. Žalovaný sa vyjadril k správnej žalobe písomne, a to zhodne s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím boli vydané v súlade so zákonom a v nadväznosti na nižšie uvedené
skutočnosti navrhol žalobu v plnom rozsahu zamietnuť.
16. Správny súd rozsudkom č. k. 1S/255/2019-202 z 10. februára 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol správnu žalobu. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho sudu vyplýva, že tento konštatoval, že

správca dane vykonal daňovú kontrolu v zákonnej lehote. Počas prerušenia daňovej kontroly pritom
lehoty neplynú (§ 61 ods. 5 Daňového poriadku). S odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-186/20 správny súd konštatoval, že prekročenie lehôt na MVI upravených v európskom
práve nemá vplyv na zákonnosť daňovej kontroly. Daňová kontrola bola preto podľa názoru správneho
súdu vykonaná v zákonných lehotách.

17. V súvislosti s ďalšími námietkami žalobcu správny súd rozsiahlo poukázal na judikatúru týkajúcu
sa hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane, daňového podvodu či zneužitia práva, ako
aj judikatúru týkajúcu sa dôkazného bremena v daňovom konaní. Napr. rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010, v spojení s uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 z 23. februára 2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo 17. januára 2013, či rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Sžf/108/2014 z 29. septembra 2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo 17.
septembra 2015, alebo aj sp. zn. 3Sžf/125/2013 z 25. novembra 2014. Správny súd zdôraznil, že je
to práve daňový subjekt - žalobca, na ktorom leží prioritne dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu

podmienok práva na odpočítanie dane. Dôkazné bremeno nespočíva len v požiadavke predložiť faktúry,
ale aj na materiálnom podklade preukázať obchodný vzťah.
18. Rovnako správny súd poukázal aj na skutočnosť, že odoprieť právo na dopočítanie dane možno
aj vtedy, ak bola preukázaná vedomá účasť daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom. Daňový subjekt je pritom povinný pristupovať k uzatváraným obchodom s

dostatočnou obozretnosťou, aby sa vyhol situácii, kedy sa ocitne v obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom.
19. Podľa názoru správneho súdu si žalobca nepreveril riadne svojich dodávateľov a v predmetnej veci
nemožno konštatovať, že by konal v dobrej viere. Žalobca v predmetnej veci náležite a hodnoverne
neobjasnil okolnosti nakontaktovania sa na spolupracujúce spoločnosti, nepredložila dôkazy o ich

činnosti, referencie a pod. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné,
podľa názoru správneho súdu, skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah
na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ.
20. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne,
t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne

uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na predmetnej
faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúru, za ktorou
nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm.
a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo službyvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže
odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú,
alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, nakoľko

mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil
dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
21. Podľa záverov správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, pričom správca
dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.

Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej
správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotno-právnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu
správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva

daňovému subjektu.
22. Na základe uvedeného, správny súd mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko
nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust.
§ 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu
ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a

2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady
dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo.
III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde
23. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca, v procesnom postavení sťažovateľa,
riadne a včas, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa

§ 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
Sťažovateľ žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
24. Úvodom kasačnej sťažnosti sťažovateľ požiadal kasačný súd, aby prerušil kasačné konanie a podal
návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci výkladu čl. 10, 11 a 12 Nariadenia Rady (EÚ) č.
904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z

pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie“).
25. Ďalej vzniesol nasledovné výhrady:
· Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci (správny súd mal podrobne
posúdiť otázku či dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali neboli pochybné alebo či logicky vôbec
robia možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli a či sa vysporiadali s prípadnými

protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní);
· Nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ (Sťažovateľ najmä dôvodil, že daňový orgán nemôže zamietnuť
právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru
vzťahujúcu sa na tovar splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Mal za to, že
pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázala svoj nárok na odpočet DPH a správny

súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal
konštatovania v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou);
· Účelové spochybnenie predložených dokladov (správca dane (údajne) neuviedol dôvod výkonu
daňovej kontroly, účelové použitie pojmov „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo založená
spoločnosť“,odmietnutiepredloženýchpodkladov.Sťažovateľzdôraznil,žesprávnysúdanižalovanýiba

účelovo spochybňovali sťažovateľom predloženú dokumentáciu a uvádzali hypotézy, že sa sťažovateľ
úmyselne zúčastnil na obchodoch poznačených podvodom;
· Prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy (správny orgán nad rámec svojej právomoci
rozhodoval bez prihliadnutia na skutočnosti, ktoré sťažovateľ uviedol, nevysporiadal sa s jeho
námietkami a správny súd sa ďalšieho stotožnil s takýmto postupom);

· Spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný skutkový stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti
konania;
· Nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní (v priebehu celého konania konajúce
správne orgány nazerali na sťažovateľa ako na právoplatne odsúdeného páchateľka trestného činu
podvodu v oblasti daní, nerešpektujúc prezumpciu neviny);

· Vada vydaných rozhodnutí (nedostatočné zistenie a nesprávne vyhodnotenie skutočného skutkového
stavu veci, ako aj nepreskúmateľnosť a svojvoľnosť, správny súd namiesto riadneho vyhodnotenia
námietok sťažovateľa len zopakoval zistenia správcu dane a žalovaného, rozsudok neobsahuje
zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení);· Porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí (primeranosť vedenia daňovej kontroly,
jej trvania, neodôvodnenie jej prerušenia).
26. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaním z 09. mája 2022. Uviedol, že

námietky považuje za neopodstatnené a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.
IV. Posúdenie kasačného súdu
27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s

konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
28. Kasačný súd sumarizuje, že v relevantnej časti rozsiahlej kasačnej sťažnosti sťažovateľ (okrem
iného) namietal nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku správneho
súdu. Pri rozhodovaní správny súd podľa sťažovateľa neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax a
uvádzal konštatovania, ktoré sú v priamom rozpore so sťažovateľom uvedenou judikatúrou. Mal za
to, že správny súd svoje závery postavil na domnienkach a účelovom spochybňovaní skutočností.

Podľa sťažovateľa síce napadnutý rozsudok obsahuje rozsiahly opis skutkového stavu veci, citovanie
zákonných ustanovení a konštatovanie správnosti rozhodnutí príslušných orgánov, absentuje v ňom
však vlastné vysporiadanie sa s podstatnými námietkami sťažovateľa, či uvedenie vlastných právnych
dôvodov a záverov. Napadnutý rozsudok podľa sťažovateľa neobsahuje zrozumiteľný výklad právneho
posúdenia skutkového stavu veci.

29. Úlohou kasačného súdu teda bolo ustáliť, či je napadnutý rozsudok správneho súdu dostatočne
odôvodnený a či správny súd poskytol relevantné a zrozumiteľné odpovede na všetky podstatné žalobné
námietky sťažovateľa.
30. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené zistil, že v kasačnom konaní boli rovnaké právne otázky v
obdobnej veci už právoplatne posúdené Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v rozsudku

sp. zn. 3Sfk/133/2022 z 28. marca 2024, ako aj v nedávnom rozsudku sp. zn. 3Sfk/146/2022 z 22.
augusta 2024. Zohľadniac skutočnosť, že v predmetných veciach šlo o posudzované obdobie 2014,
personálne prepojených žalobcov (HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Podtatranská hydina a.s.), ako aj o
zhodný reťazec subdodávateľských spoločností (REVITAL Trade, spol. s r.o., ARGUS Plus, spol. s
r.o., ARS, s.r.o., FeMa Trade, s.r.o. a dodávateľ B-spol.,) kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP

ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/146/2022 z 22. augusta 2024, s ktorým sa konajúci
kasačný senát plne stotožňuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza:
„34. Vychádzajúc z § 139 ods. 1 a 2 SSP kasačný súd konštatuje, že povinnou náležitosťou rozsudku
správneho súdu je aj jeho odôvodnenie. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (teda právo na

poznanie dôvodov, pre ktoré správny súd rozhodol vo veci tak, ako rozhodol) je jedným z čiastkových
procesných práv obsiahnutých v práve na spravodlivý proces. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu
nemusí byť rozsiahle a nepochybne by malo byť tiež primerané kvalite a konkrétnosti námietok, ktoré
účastníkkonaniavpodanejsprávnejžalobevzniesol.Odôvodnenierozsudkusprávnehosúduvšakmusí
poskytovať odpovede na všetky otázky týkajúce sa kľúčového právneho a skutkového posúdenia veci v

nadväznosti na rozsah vymedzený správnou žalobou. Už notorietou vo vzťahu k právu na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia je, že účastník konania má právo na odpoveď/odôvodnenie len vo vzťahu k
podstatným a relevantným okolnostiam prípadu. Nie každá, akokoľvek irelevantná námietka či argument
účastníka konania, musí byť podrobne v odôvodnení rozsudku správneho súdu vyvrátená.
35. Aplikujúc vyššie uvedené východiská na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že napadnutý

rozsudok predstavuje len veľmi všeobecnú judikatúrnu koláž týkajúcu sa dôkazného bremena v
oblasti daní, a to bez konkrétneho zodpovedania na žalobné námietky sťažovateľky a aplikácie
týchto východísk na prípad sťažovateľky Citácie a parafrázy rozhodovacej činnosti kasačného súdu či
Súdneho dvora Európskej únie sú v kontexte ďalších úvah správneho súdu chaotické a vzájomne si
odporujú. Kasačný súd dáva do pozornosti, že správny súd si v prvom rade neustálil ani žalovaným a

správcom dane formulovaný dôvod odmietnutia/neuznania práva sťažovateľky na odpočítanie dane zo
sporných obchodov. Neustálil si teda, či dôvodom neuznania daňových oprávnení je (i) nepreukázanie
hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH (a akých), (ii) spáchanie daňového podvodu, (iii) účasť na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom alebo (iv) zneužitie práva.
36. Správny súd v tomto smere chaoticky argumentuje, že kruciálnym dôvodom pre neuznanie

uplatneného daňového oprávnenia malo byť nepreukázanie existencie zdaniteľného plnenia - tovaru
či služieb v rámci skúmania materiálnych podmienok uplatneného práva (body 92, 95, 128 a 129
napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: body 98, 101, 102, 103 a 104 v rozsudku sp. zn.
1S/87/2020]), následne však akcentoval existenciu tohto plnenia a irelevantnosť tejto skutočnosti(bod 102 napadnutého rozsudku), aby uviedol, že dôvodom neuznania uplatneného práva je vlastne
nepreukázanie skutočného dodávateľa zo strany sťažovateľky (body 99 a 133 napadnutého rozsudku).
Svoje úvahy správny súd zavŕšil tým, že dôvodom pre neuznanie predmetného oprávnenia malo

byť zneužitie práva v daňovej oblasti (bod 109 napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 115
v rozsudku sp. zn. 1S/87/2020] ), ako aj účasť sťažovateľky na obchodnom reťazci poznačenom
daňovým podvodom (bod 112 napadnutého rozsudku [pozn. kasač. súdu: bod 114 v rozsudku sp. zn.
1S/87/2020] ).
37. Kasačný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi dôvodmi

pre nepriznanie uplatneného práva na odpočítanie dane (napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta 2023, bod 43, či sp. zn. 3 Sfk
27/2021 zo dňa 30. novembra 2022). Vymedzil aj základné kritériá a postupy, ktoré je v jednotlivých
prípadoch pre nepriznanie práva na odpočítanie dane potrebné aplikovať (vo veci daňového podvodu
napríklad rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sfk 131/2022 zo dňa
21. novembra 2023, body 38 až 45; vo veci nepreukázania hmotnoprávnych podmienok uplatneného

práva na odpočítanie dane napríklad rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3 Sfk 37/2021 zo dňa 25. júla 2023, body 41 až 62, či sp. zn. 3 Sfk 139/2022 zo dňa 28. augusta
2023, body 58 až 83). Zdôraznil tiež, že správny súd je správcom dane a žalovaným vymedzeným
dôvodom nepriznania uplatneného práva na odpočítanie dane viazaný, nie je oprávnený ho meniť
(mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžfk 36/2021

zo dňa 12. júla 2023, body 54 až 58).
38. V stručnosti kasačný súd dodáva, že toto rozlišovanie nie je samoúčelné. Zatiaľ čo pri skúmaní
hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno zaťažuje
daňový subjekt a jeho dobrá viera v zásade nezohráva žiadnu rolu, v prípade preukazovania účasti
na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom a pri zneužití práva, keď neboli vznesené

relevantné pochybnosti o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie
dane,dôkaznébremenozaťažujefinančnéorgány(rozhodnutieNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej
republikysp.zn.3Sfk27/2021zodňa30.novembra2022,bod39).Pretoaksprávnysúdnajednejstrane
konštatuje, že sťažovateľka nepreukázala hmotnoprávne podmienky uplatneného práva (existenciu
tovaru, či dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom) a na druhej strane konštatuje, že sa zúčastnila

na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (v rámci ktorého sú hmotnoprávne podmienky
uplatneného práva splnené), vnútorne si odporuje.
39. Pokiaľ si správny súd v napádanom rozsudku neustálil dôvod neuznania uplatneného práva na
odpočítanie dane zo sporných obchodov, je pochopiteľné, že sa zrozumiteľne nevysporiadal ani so
žalobnou námietkou primeranosti dôkazného bremena (ktoré zaťažuje daňový subjekt alebo správcu

dane rôzne, a to podľa identifikovaného dôvodu neuznania uplatneného práva na odpočítanie dane) a
ani s námietkou dostatočnosti zistenia skutkového stavu (potrebného pre konkrétny dôvod neuznania
uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov).
40. Zásadným problémom odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu preto je, že ani kasačný
súd z neho nevie vyvodiť, aký bol dôvod nepriznania daňového oprávnenia v predmetnej veci, koho

vlastne zaťažovalo dôkazné bremeno v predmetnom daňovom konaní, a prečo malo byť vo vzťahu k
sťažovateľke primerané. Rozhodnutie správneho súdu tieto právne východiská ani žiadnym spôsobom
neaplikuje na konkrétny prípad sťažovateľky, keď správny súd neuviedol na základe akých konkrétnych
skutkových okolností pristúpil k vysloveným záverom.
41. Kasačný súd si uvedomuje, že už samotná správna žaloba sťažovateľky (rovnako ako jej kasačná

sťažnosť) je písaná obšírne (má 61 strán) a výrazne všeobecne. Je plná nekonkrétnych konštatovaní
či citácii právnych predpisov a judikatúry, ktoré s vecou celkom zjavne nesúvisia, ako aj opakovaní
rovnakých argumentov. Ak však správny súd pristúpi k meritórnemu prieskumu takejto správnej žaloby,
nemôže cez kvalitu právnych služieb poskytovaných právnym zástupcom sťažovateľky, rezignovať na
svoje zákonné povinnosti. Má za úlohu abstrahovať jej podstatné argumenty a poskytnúť na nich

zrozumiteľné odpovede.
42. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho
súdu nie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený, neposkytuje relevantné odpovede na všetky
podstatné okolnosti prípadu, pričom zistená vada dosahuje intenzitu porušujúcu právo na spravodlivý
proces sťažovateľky (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP). S ohľadom na zistený dôvod nezákonnosti -

nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, sa kasačný súd s ďalšími námietkami
sťažovateľky v tejto fáze konania nezaoberal. Z rovnakého dôvodu nateraz nevyhovel ani návrhu
sťažovateľky na prerušenie konania a iniciovanie prejudiciálneho konania, keďže vec bola z procesnýchdôvodov (bez posúdenia právnych záverov správneho súdu v čiastkových otázkach) vrátená správnemu
súdu na ďalšie konanie.
43. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že jeho doteraz uvedené závery bez ďalšieho neznamenajú, že

preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Bude však úlohou správneho súdu v ďalšom
konaní identifikovať žalovaným vymedzený dôvod nepriznania sťažovateľkou uplatneného práva na
odpočítanie dane zo sporných obchodov a relevantné skutkové okolnosti, na ktorých je tento záver
žalovaného postavený. Tieto zistenia správny súd konfrontuje so žalobnými námietkami sťažovateľky a
posúdi ich tiež v kontexte miery dôkazného bremena, ktorým bola sťažovateľka zaťažená (prihliadajúc

na žalovaným zistený dôvod nepriznania uplatneného daňového oprávnenia). Následne sa správny
súd vysporiada tiež s procesnými námietkami sťažovateľky. Svoje závery správny súd náležite a
zrozumiteľne dôvodní.“
V. Záver
31. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že napadnutý rozsudok správneho
súdu je nedostatočne odôvodnený v intenzite zasahujúcej do práva sťažovateľa na spravodlivý proces

podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý
rozsudok správneho súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave (právnemu nástupcovi Krajského
súdu v Bratislave podľa § 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súd a o zmene
a doplnení niektorých zákonov) na ďalšie konanie.
32. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v bode 43

odkazovaného rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§
469 SSP).
33. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).
34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0

(§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.